Skip to main content

Full text of "Hlas"

See other formats


Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commcrcial parties, including placing technical restrictions on automatcd qucrying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do nol send aulomated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ A/íJí/iííJí/i íJíírí&Hííon The Google "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct andhelping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whelher any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while hclping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http : //books . google . com/| 






1 '-■■ 



'> 



\ \ 



•i i 



■^ 




nAMWARI) COLLl (> 



};l<AK^■ 



Bou^t with the income of 

THEKELLERFUND 



Bequeathed in Memory of 

Jasper Newton Keller 

Betty Scott Henshaw Keller 

Marián MandellKeller 

Ralph Henshaw Keľler 

CarlTilden Keller 






^ <? /?"í» 




1. 





Á ^ 



cl 12115 



UlAS 



A A ^ 



ni 



A A A 



PRE LITER/ITCIRU. POLITIKU ň OT/ÍZKU 50CI/fLNU. 



REbflHTORI 



•í 



II 

' ^ 

I 



iB Jt 



}. 



ĎR. WňyEL BLi^H© Ŕ hK. Vií9VRO <IkOB4r. 




roChík iy 

JE r;Nor>q"^^ 

1/ p .' 1 • » -J »» , «... ' " 

i 



c ;T f^ K r- r ^^ 




*:••»•- 





r 



v UH. 5K/ILICI. 

TLfl(Oy JOZEPfl TESLÍItfl (Š«flRNICL0YS«l1 TLfl(lflREN). 

1902. 



A 



• í 



y 



S:'vô. H{'\y 



\^ 





ÍA9 ;--) 



UNIVERSITY 

LIR'ÍAPY 

21 DEC \^^3 



0B5/II1: 



Rôzne články. 



Strana. 
1 

10 
14 
20 
33 
35, 97, 187 
48 



K aktivite slovenskej národnej strany. Milan Hodža 

Dôverná schôdzka priateľov » Hlasu* v Uh. Skalici 

Čo sme vykonali? Dr. P. Blaho .... 

Martinské slávnosti. X. .... . 

Volby. Ignotus. ...... 

Spoločenstva a zákon. Fedor Houdek 

Slovenská národnia strana a jej programm. Dr. V. Šrobár. 

Príspevky k miestopisu Slovenska. J. M., Fedor Houdek a 

Dr. L. Minárik. 52, 110, 142, 163. 200, 234, 259, 323 

Volby a kňažstvo. R. V. . . . . . . .59 

Mladší hnutí ve Slovinsku. Ant. Dermota. .... 102 

Stoličné volby. Dr. P. Blaho 115 

Naším zástupcom v krajinskom sneme Dr. V. Šrobár. . .129 

Stanovisko najmladšieho kat. kňazského dorostu k smeru 

» Hlasu «. Margin. ...... 132 

Ján Kollár. Dr. P. Blaho. 162 

O literní vzájemnosti od Jana Kollára 167, 209, 241, 272, 301, 327 



Naša politika. Dr, V. Šrobár 

L. N. Tolstoj a Maxim Gorkij, Ant Šteŕanek 

Kongress kat. samosprávy. R. V. 

Lokálne ôasopisectvo slovenské. Dr. P. Blaho. 

N. V. Gogol. B. Drobný . . . . 

Umelecká výstava slovenská. Dr. P. Blaho 

Vzájomnosť éeskoslovenekíí. Dr. V. Šrobár. 

Sloveeké umenie, Dr. P. Blabo 

Mládež a prázdniny. Dr. P. Blaho. 

Slovenské maliarstvo. Dr. P. Blaho. 



. 194 

205, 230, 268 

. 196 

. 226 

. 227 

. 257 

. 283 

. 292 

. 221 

. 356 



strana. 

Obzor politický. 

Na sklonku snemu. Prípravy a volby. Nové strany v aktivite. 

Volby v Češku ........ 24 

Národnosti na uhorskom sneme ...... 185 

Naši vyslanci sa ohlásili ....... 211 

Záležitosť pána farára Hlinku ...... 367 



Obzor gkol8k:f . 

Sirotinec »Ziveninc. Nové sodtátnenie škôl a nové štátne školy, atď. 61 

Obzor národohospodársky. 

Nové potravné spolky na Slovensku a nový časopis maďarský pre ne. 67 
Zprávy o spoločenstvách na Slovensku . . .150 

Vyzvanie, upravené na ctenú redakciu Národných Novín . 

Obzor časopisecký. 

Amerikánsko slov. noviny ...... 146 

» Moravská Orlice € píše v ô. 27. r. 1902, o budúcnosti Luhačovic 
a Dušanovi Jurkovičovi. ...*.. 186 

Samostatnosť, číslo 52. Roč. VI 372 



Obzor sociálny. 

Otázka slov. sirotinca ........ 69 

Vysťahovalectvo . . . .118 



Obzor spolkový. 



Jednatelská zpráva spolku »Detvanc na letné obdobie roku 1901 gg 
Slovenský literárny spolok **Národ« vo Viedni .164 

Viedeôskí Slováci a Česi . .186 

Jednatelská zpráva spolku » Detvan « v Prahe, na zimné 

obdobie 1901—2 277 

Ctenému spolku » Detva a c v Prahe ..... 306 



Obzor študentský. 



Straiifl. 



ľodporovacie spolky študentské ...... 73 

Ŕtuaentský . . . . . . .119 

Detvan — opát Únia študentská — čítanie pražské — rusínska 
secessia — macTarskí bojovníci za mravnosť. 



Obzor literárny. 



Literatúra a obrodenie 
Memorandum a » Detvan* 



174 
243 



Obzor umelecký. 



Usporiadanie umeleckej výstavky slovenskej v Hodoníne . . 208 

» Moravský Kraj« v čísle 10. píše „Rozmarín v Hodoníne^ . .312 

Reč Janka Hudečka pri otvorení slovenskej výstavky v Hodoníne. 376 



Referáty. 

Co hatí Slováky? Dr. V. Šrobár . 

Kotlín. Dr. V. Šrobár 

Karel HavlíSek Borovský. Kapitola o kritice 

Zábavné a poučné knižky B. 

Hrvatska misao. B. ... 

Považské Noviny .... 

() umeleckej slovenskej výstavke v Hodoníne 

Kazár fbldôn. Dzurov. 

O národných pomerech na Slovensku 

Všeličo ..... 



cjtrana. 

26 

70, 83 

12a, 156 

188 

221 

247 

282 

316 

378 

249 



V každom čísle. 



Rozmanité zpráyy. 







^^•^^^^ 




K akthite „slovenskej národnej strany". 

Náčelníci povstali, surraity zízvucaly v boj, a vojská — cúvly 
nazad . . . 

Po mnohoročnej strašnej tichosti národnej strany dalo sa my sieť, 
že kccT konečne nadíde okamženie rozhodujúceho činu, schablé orgány 
národného žitia obrodia sa. Ale kde! Od apiífa do dnes dospela ná- 
rodná strana ku dvom definitívnym kandidátom. Stĺpy národnej strany, 
vidiecki neohrožení národovci, obrnení obhajcovia systému »dolce far 
niente<. proti »kretínom« a »kritikar8tvom«, ó ano, ony stoja stále, 
pevne a nehybne. Veď sú to tie známe figúrky : za celý rok si hovejú, 
od ludu hermeticky uzatvorené a nasbierajúc kocúrkovskej múdrosti, 
v auguste dosypú sa do Martina a púšfajú svetoborné reči o národo- 
vectve. Mnohí z týchto »vodcov národa* sa vopred osvedčili, že oni 
síce národovci boli, sú i budú, hlasom svojím ale že sú zaviazaní X-ovi 
alebo Y-ovi, poneváÔ to vraj lokál no politické príčiny a zvláštne zájmy 
okresu tak vyžadujú. Keď pomyslíme na ])ikantné historky z nitranskej 
volebnej kampane r. 1896., nuž sa nám ton temný pojem ^zvláštnych 
zájmovÄ dokonale objasní. 

A lud? úbohý lud! Veru by bolo i neslušné, žiadať od zane- 
dbaného ludu, aby na prvý povel neznámych vodcov šiel strmhlav do 
žandárdkych bodákov, za ideu, ktorá mu je neznáma, pod vedením ludí, 
ktorí len vtedy objavili svoju horúcu lásku k nemu, keď potrebujú 
hlasový materiál. Nečinnosť mnohých rokov mstí sa ukrutne, túžobne 
striehnutý vhodný okamžik národnej strane uteká a kto vie, kedy sa 
navráti. Teraz snáď v mnohých nepredpojatých zbudí sa poznanie, že 
tá » drobná prácam má čosi za seba, že organisácia nenie tak príliš zby- 
točným haraburdím, že mravné obrodenie ludu je samou prvou pod- 
mienkou k politickej aktívnosti a že odhalo vanie vlastných pokleskov 
a národného farizejstva len vtedy minie úspechu, keď neskoro chodí. 

Avšak nerekriminujme. Rozhlaďipe sa po situácii, ako sa ona 
utvorila. 



^ 
^ 



_ 2 — 

S jakým programmom sa hlási národná strana ku slovu o verejných 
sáležitosCach krajiny? 

Ťažká odpoveď! Slovenská národná strana určitého programmu 
ešte nemá. V jej lone ujala sa mienka, že my, Slováci, poťažne ná- 
rodovci, programmu vôbec nepotrebujeme, lebo — vraj — vieme, 5o 

chceme. Do kritiky takejto idey púš{ať sa je asi nie potrebné . . . 

Až tohoročná aprílová porada strany prijala návrh, pošlý zo skupiny 
pokrokovej, aby sa programm osnoval. Ovšem, ten návrh pochodil 
zle . . . tak po slovensky: uskutočnený nebol. Hotový je len pro- 
gramm hospodársky, spracovaný umne a hlbokopremysleae Rudolfom 
Krupcom. 

Zostáva len programm volebný. 

Všeobecne, i v kruhoch > smerodajných, má sa za to, že tento 
volebný programm je len jakési essencionálne krédo, vyžadujúce roz- 
vitia a systematisovania. Ale práve z tejto príčiny musíme ho ponímal 
tak, že v ňom obsažené zásady sil nie puhým lákadlom, ale že na ich 
základoch vybuduje sa programm obšírny, celkovitý, aký by národnej 
strane dostatočný a jej dôstojný bol. 

Podstatnou úlohou každého programmu je, aby vyrážal, akého 
kruhu sá žiadosti tej — ktorej strany. V programme zrkadlí sa jej 
charakter; programm jej je to, čo telu duch. 

Dosavádne programmy národnej strany boly príliš jednostranné. 
Či študujeme programm z r. 1849., či memorandum, či punktácie 
BJednotenýoh nemaďarských národností, tú jednostrannosť, ba neúplnost 
nachodíme všade. Otázky národné, niekedy až národovecké, sií ich alfou 
a omegou. Sem-tam cirkev a škola. K základným ingredienciam verej- 
ného života, k otázkam hospodárskym a sociálnym, chovajú sa naše 
programmy s veľkopanskou ľahostajnosťou. Je teda celkom prirodzené. 
Že žiaden z nich nebol schopný života a jakmile sa mužom slovenským 
otváralo pole verejnej politickej aktívnosti, víchrice praktického života 
smietly útly plod snivej slovenskej mysle. Jediné memorandum okú- 
zlilo ludí; pieta mu život predĺžila, až ho stihnul osud, aký ináč len 
utópie stíhava. A ešte jedno: u nás národ ako cel.)k politický nikdy 
nemyslel. Dal sa vodiť ideám jednotlivcov, a tieto idey v tej tupej 
ľahostajnosti obecenstva utonuly. Preto nemáme ani určitého a vše- 
obecného ideálu — utópie nepočítam - nie to premysleného politi- 
ckého programmu. 

Nuž ale — čo s tým volebným programmom? 

Hospodársky programm je určitý a dôkladný. Na oko je s punkta 
na punkt zpiatoenícky. Ale len zdanlivé. Hospodárske pomery Uhorska 
— a uAŠe slovenské nadovšetko — sú rozviklané neprirodzeným chva- 



— 8 — 

tom hospodárskeho liberalismu. Kapitalisrau a mocným slobodno bolo 
a je všetko, chudobe a slabým nepotlal nikto pomocnej ruky. Naše roľ- 
níctvo a náš malý priemysel klesá na (í roveň proletariátu, bez toho, 
že by tento ťipadok bol spôsobený prirodzeným vzrastom velkého prie- 
myslu a obchodu. I jeden i druhý je u nás až na malé výnimky umelý, 
nesolídny a bez trvalosti. Náš lud, vymaniv sa z urbárskeho poddan- 
stva, octnul v drápoch kapitalismu. P^šte ani neožil a už ho dusily 
latiťundia a s deficitom pracujúce fal>riky. V tomto nej)rirodzenom vý- 
vine leží príčina neúspechov uhorského priemyslu. Zdravý rozvoj ho- 
s{K)dársky vyžaduje u nás restitutio in integrum, konservovanie, a až 
potom reformu vo smere sociálnom. Preto nutno uznaf, že čo tento 
hospodársky programm obsahuje, to na tento čas potrebám ľudu zod- 
povedá; že by v ňom i iné mohlo byť, je iná vec. 

Chvalitebné je, že sa programm nezrieka najslabších : vrstvy del- 
níckej. Sociálna otázka delníctva zaujíma nás nie len z príčin huma- 
nitných; ona je i otázkou národnou. Veliké tisíce Slovače pracujú 
v službe delníckej i nádennej, a že žia<len robotník toľko biedy a ná- 
mahy neznáša ako delník slovenský, to už vyplýva z jeho slovenskej 
povahy a nedostatočnej uspôsobilosti. Programm je síce i tu dôsledný 
v tom, že mnoho vraví, málo povie, ale aspoň povie. 

Ale strana, o nejž je reč, menuje sa stranou národnou. 

Je jej programm národný ? Nie. Tento programm zavracia všetky 
tie národné požiadavky, ktoré slovenská národná strana dosial svojím 
prápoi*om kryla. Druhý bod volebného programmu obsahuje žiadosti 
jazykové. O konservovaní slovenského národa v ňom zmienky niet. 
Stojí na stanovisku zák. či. XLIV: 1868., ktorý mimo politického 
uhorského národa iných národov v Uhorsku neuznáva. Nový » volebný* 
programm teda memorandum desavuje, stáva sa nie národným, lež jazy- 
kovým. Ale i takto je nebezpečne prenáhlený. Nevšíma si toho, že náš 
národnostný zákon nenie spravený illuzórnym.y surovostou vlády a jej 
administratívnych medzitok^ ale ie ten zákon s punkta na punkt zničený 
je novšími zákonmi a jaksi Tyzdvihnutý novšími ministerskými na- 
riadeniami v obore školstva, v obore pravosúdia, vo verejnej správe, 
v oirkváoh, vo spolkoch, vo stolici, v obci, u notára, u slúžneho, u fi- 
nancov, na železničných dráhach a všade, všade, kde sa verejný život 
prejavuje. Správna obrana našich práv rečových musí rúcať v prvom 
rade, tie bašty, ktorými sa národnostný zákon nedostupným stal. Bo- 
jovať naopak je v podstate nelogické a bezúspešne, v praktickej poli- 
tike zrovna nebezpečné, lebo dáva desnú zbraň do ruky protivníkovej. 

Môže sa naskytnúť otázka, prečo sa strana s programmom jazy- 
kovým musí menoval! práve stranou národnou? — O tom dolu nižšie. 



, * 




*. 


• . •. 1 ^ 


v 


w. . ^ ' í'.wH^'^ 



— 4 — 

Čo žiada volebný programm po stránke politickej? Žiada celi- 
stvosť, nerozdielnosť a neodvislosf nasej vlasti uhorskej. To prvé a to 
druhé rozumie sa síce samo sebou a obstálo by i v tom páde, kedby 
programm v 2. bode trebárs i uznanie memorandovej národnej osobi- 
tnosti žiadal alebo trebárs i národnú autonómiu. Ale ako sa má rozu 
met tej neodvislosti? Hladí tu programm k nasemu štátoprávnemu po- 
meru s Rakúskom a rozumie neodvislosti tak, ako Kossuth alebo 
Ugron? Touto nejasnou frásou stáva sa pochybným, ci národná strana 
je proti dualisrau, 6i zaň; a jestli je proti nemu, prečo? ci preto, že 
chce s Rakúskom pomer tuhší alebo volnejší? (xesammtreich či rozluku? 
V pravo, ôi v Ťavo? O týchto vážnych veciach sa mlčať nedá; heslu 
samostatného colného územia prívržencov úžasne pribýva, ono sa stalo 
aktuálnym a celá otázka pre jej eminentný hospodársky význam je už 
dnes pálčivá — a my nevieme, či povedať ano alebo nie. 

Ďalšie politické požiadavky programm u vyčcrj)ané sú ])rízvuko- 
vaním, že reforma verejnej správy má byť prevedená tak, aby občan 
stvo zo spoluúčinkovania nebolo vylúčené, potom aby pravosúdie bolo 
rýchlejšie a lacnejšie a napokon žiada sa spravcdlivé podelenie okresov 
a všeobecné priame volebné právo a tajné hlasovanie d ľa obcí, slobodní^* 
právo spolkovitosti a shromažíľovauia, revísia cirkevnopolitických zá- 
konov, autonómia cirkví, zrušenie bezkonfessionálnosti. Tu hnecf padá 
do oka, že tento politický programm jednotného charakteru nemá a 
že je nerozhodný. Všeobecné volebné právo, potom sloboda spolkovi- 
tosti a shromažiľovania je požiadavok rýdze demokratický. Revísia cir- 
kevno-politických zákonov vysvetľuje t^a u nás imperatívne, s odstrá- 
nením civilných funkcií; takto je ona požiadavkom klerikálnyra, teda 
protidemokratickým. Ďalej : reforma ailministrácie. Prečo programm ne- 
hovorí jasne, v akom smere si tú obnovu želá? Z frasy o spoluúčin- 
kovaní občanstva dá sa zatvárať, že mieni samosprávu ; 16. bod o c)kre- 
soch a obciach to per analógiám potvrdzuje. Lenže rozvrh národoho- 
spodárskeho programmu (obšírneho) žiada soštátnenie administrácie. 
Ako teda? Prečo je programm nie určitý? A s tým súdobníctvom 
ako? Má byt rýchlejšie, lacnejšie. Ale ako? ťravotárske útraty majú 
byť snížené? Fóra do počtu zjednodušené? Pravotný poriadok pozme- 
nený? Či ako? Len aby bolo? Ncrozhodnosť. 

O školách má programm až príliš duchaplné slová. Žiada totiž, 

»aby sa štát všemožne staral o pozdvihnutie ľudového školstva na zá- 
kladoch prirodzených*. Štát sa stará, ako známo, o svoje školy; teda 
chceme štátne školy? Hja — na základoch prirodzených! To by boly 
demokratické? Ci sa v tom skrýva naukosdeľná reč materinská? Štát 
— slovenské školy ... ej, ej ! 






— b — ^'- ,^y - , J4 

• . > *- ^ i' ikÍM..n 

Teraz prosím hladal tú povestníí čiernu niť, Ktorá by opísaný 
programm v jednotn;^ celok spájala. 

S ľútosťou síce a zdvorilé, ale zcela určite sa osvedčujeme, že 
jednotnej zásady vo volebnom programme nenachodfme. Autor uvážil 
obtíže doby, preto redukoval programm národný na skromne-jazykový; 
zalahodil vkusu ľudovému a náhodilé posnášal, čo by asi namiesto ho- 
spodárskeho programmu byt malo a primiesil k tomu dávku z aktu- 
álneho agrarismu; loyálne uátipnul na príchuC z klerikalismu, to celé 
zaobalil do tenučkého závoju demokracie a prilepil na to národnú 

etiketu. 

Nuž takto sa programmy nerobia. Podstatu svojho budúceho 

programmu chová každý národ vo svojej minulosti a vo svojej náro- 
dnej povahe; v minulosti preto, že dejinný vývoj má svoje zákony, 
ktoré sa v živote obísť nedajú a v povahe preto, že národ i v bu- 
dúcnosti len to bude môct vytvoriť, k čomu schopnosti má. Úloha ná- 
rodného organisátora daná je v tom, že má vystihnúC, aké jeho národu 
medzi ostatnými národy miesto prislúcha, aké má povolanie a aké 
úkoly; a hlavne v tom, poukázat, akým spôsobom dojde národ a jeho 
každý i ten najnepatrnejáí príslušník, duševnej spokojnosti a hmotného 
blahobytu. Prečo sme my k nasej národnej minulosti natoľko nešetrní, 
že ani len poučenia z nej Čerpaí nechceme? Oi Štúr bol efemérnym 
qavom? Ci on na to žil, aby tvorby jeho spolu s ním v hrob klesly? 
Ved tvorby jeho umu majú cenu pre celé pokolenia. Jeho myšlienky 
nemôžu utonút v nepriaznivej dobe dnešnej bezmyšlienkovitosti našej 
národnej intelligencie ! A veru, tak sa zdá, že on bol tým, čo vdýchol 
ducha do tela našeho národa v dobe tej, ked ľudstvo po prvé pricho- 
dilo k povedomiu svojej ľudskej dôstojnosti. Štúr už vtedy volal na 
sneme prešporskom: dolu jarmo so šije poplatného ľudu, — keď sa 
Kossuthovi ani nesnívalo, že by k vôli interessantnosti svojej osoby 
milliony poplatného ľudu mal oslobodiť. Ovšem, výdobytky madarskej 
demokracie a demokraciu Štúrovu stihnul potom rovnaký osud. Tamtie 
padlý v obeť lživému liberalismu a htúrov — opportunismu potomkov, 
slovenská politika niesla sa — ba nesie sa — po klzkých cestách sľu- 
bovania a bratríčkovania. Raz sľubovala Viedeň, potom slovenská (!) 
šľachta; potom sľubovala maďarská snemová opposícia; no vždy sa 
našiel slovenský politik, ktorý tým sľubom v národe viery získal. A 
dnes? Snemová opposícia zase sľubuje . . . História magistra vitae — 
čomu nás učí naša minulosť ? 

V tom povedomí, že národ náš len svojou vlastnou vnútornou 
silou dojde slobody a nezávislosti, mienime tak v politike ako i vo 
vnútornej práci, naviazať na deje samostatnej, ale pevnej národnej snahy 



— 6 — 

a oieluvedome ludového BmfšTanía, na tie deje, keď náá lud po ceste 
pravej ludskosti vedený bol a kde potom naše dejiny opportunismom 
a bezmyšlienkovitosťou neblahú, dosial neucelenú trhlinu utrpely. Vzne- 
šeným snahám politickým a šlachetným mužom toho neplodného ob- 
dobia ôest a poklona; no, položenie naše je krušné, úprimnosti, roz- 
myslu a odvahy nám treba; od Štúrových poôiiitkov, z doby predrevo- 
lučnej je v slovenskej politike tabula rasa. 

Budúci program ni slovenského ľudu bude zaiste výsledkom mnoho- 
ročného trudu a bádania, no úprava k nemu daná bola v rokoch 
1845— 48. Programm, ktorý by toho národného »confiteor« predchod- 
com a essencionálnym náčrtkom bol, musí sa pridŕžať zásady derao- 
kracie, svojím spôsobom Stúrom zastupovanej, — s druhej strany musí 
mať na zreteli pomery dnešné; a síce politické položenie krajinské, 
potom náš pomer ku štátu a jeho usurpátorom a myšlienkový svet na- 

šeho ludu. 

So stanoviska všeobecne krajinského i s našého slovensko-Špeciál- 

ncho vidíme ešte vždv liljeralism, zlomivší uhorskú »marcovú demo- 
kraciu.« Liberalism, smer pôvodne národohospodársky, povoľuje moc a 
vládu hmotne silnejšiemu, slabšieho nebráni. V politike je liberalism 
to isté: na príklad nadvláda jednoho národa nad druhým, zásada pan- 
stva majority do posledných dôsledkov. Konservatism môže síce libe- 
rálne smery porúčať, slabšieho ale nevyslobodí; príklady učia, že mení 
len zástoje: na miesto finančnej plutokracie postaví šľachtu; hospo- 
dársky slabších netlačí zatýra vždy len kapitál, lež i zem a ťarchám a 
bôľu uľavuje slovo nábožnej útechy . . . Rovnocennosť a rovnoprávnosť 
skutočnú, objímajúcu všetky milliony, zabezpečuje len demokracia; ná- 
rodom — národná demokracia. Tak to býva: ľudí šiali najprv liberál, 
^otom konservatívec ; demokracia len vtedy, jestli sami seba šialia. Prí- 
klady z novšej doby Rakúsko, Itália. 

Ďalšia otázka je, na jakom stupni vývinu je v tomto okamžení 
náš ľud. Na počiatočnom. Príroda skokov netrpí, preto slovenská ná- 
rodná strana, chce-li so slovenským ľudom zostať v súzvuku a chce-li 
ho mat, musí nadpriast na jeho terajší myšlienkový obzor; z toho, 
čo ľud vie, musí dedukovat to, čo ľudu ešte vedeť treba. Uhorská 
strana ľudová tento politický moment šťastne vystihla. Udrela na 
strunu náboženskú. Tento cit, či inštinkt je prvou fásou vo smýšľaní 
každého národa. Tiež umae pristúpil klerikalismus našemu ľudu orga- 
nisáciou hospodárskou a vzbudil v ŕiom odpor proti hospodárskemu li- 
beralismu. Náš ľud octnul sa na rozcestí: na základe vzbudeného 
inštinktu za krestanskou mravnosťou a s túžbou po hospodárskej samo- 
statnosti buďto vrhne sa do náručia klerikalismu a zákernému feudál- 



— 7 — 

nemu agrarismu alebo sa stane prístupným opravdove krestanskej náuke, 
povedal bych humanitne — krestanskej náuke a zároveň dospeje k po- 
vedomia, že si hospodársku samostatnosť zabezpečil môže len samo- 
urSením. Heslo »Iudovo8ti« je medzi náš lud hodené; no len heslo, 
zásada je prekrútená. 

Takto reálne rozoberúc veo, sme už u prameňa, z nehož má vy- 
plynúť vodiaca myšlienka slovenského ludu: naproti aristokratismu 
uhorského štátu, javeného v politike i v hospodárstve, bezpodmienečná 
úcta záujmov ludu: demokratism. Táto myšlienka je u nás nie nová, 
len ju nepravé poohopy o nacionalisme zavše zatemnily; naši mysli- 
telia sa pre demokratism obávajú o národnosť, kdežto z demo- 
kracie ochrana národnosti sama sebou vyplýva. Na inom poli síce, 
na poli umenia, jasne myslel o tom Svetozár Hurban Vajanský 
(»0 dnešnom prúde v umení a literatúre*, r. 1891.): » ... Na rea- 
lismus žalovať sa je neraiestno : on je prirodzeným následkom demo- 
kratisovania umenia. Národná myšlienka je súčasne i demokratická, 
v tom smysle, že byť nacionalistom a neblížiť sa k ludu, je non sens. 
Nacionalismus, keď i nebol hádam zákonným otcom realisrau v umení 
a literatúre, bol iste prvým kmotrom. « (»Nár. Nov., 16/1. 1891.). — 
V podolinom smysle, ale už o politike, hovoril toť JUDr. Stodola, 
v obrane martinských väzňov. 

Slovom, základy demokratismu i v theorii i v minulosti i v po- 
vahe ludu u nás sú; tá theoria je u nás naštrbená nedokonal oslou, 
treba ju zdokonalil; minulosť naša skrýva v sebe duševné poklady, 
treba ich poznať; náš lud je nedospelý a kláti vý, treba ho vychovať 

a v dobrom upevniť. 

V zapätí theorie vzniká otázka praksi: ktoré požiadavky sú pre 

nás, za našich okolností pálčivé a ako ich formuloval, aby Hpolu tvorily 
jednotný celok, preniknutý jednou, demokratickou myšlienkou ? 

Tu je hneď otázka národnostná. O nej nám napísal Štúr zlaté 
slová, hodné, toho, aby sme ich nikdy nezabudli. O pomere ná- 
rodov on píše : »Nie je najvyššia národnosl, lebo každý národ je len 
jedna čiastka ludstva a žiaden národ si to osobovať nemôže, že by on 
ľudskú rozvitost a možnú dokonalosl najlepšie bol postihnul, žiaden 
teda národ nemá práva nad národ druhý, keď sa tento sám hýbal a 
vzdelávať chce, k svojmu životu ako k najväčšej dokonalosti ludskej 
prinucovať a jemu osobitnou svojou cestou a to cestou jemu najprime- 
ranejšou, ta, kde on sám ísť chce, ísf nedať. Na každý národ je po- 
výšené ludstvo, nad každú národnosť duch ľudský. Chrám tohoto ducha 
stojí na najvyššom kopci, nad chrámy všetkých jednotlivých národov 
povýšený, a ten národ najlepšie sa so svojou národnoslou ol)rátil, čím 



— 8 — 

vyššie 8i ohrám svoj ku všechrámu ľudstva vyvýšil a podla neho na- 
podobil. Dobre spieva spevec slovanský, volajúo k Slovanovi, aby sa 
mu vždy, kedykoľvek povie Slovan, ozval človek. Nechceme Slovanstva 
bez ludskosti, ale ani nechceme národnosti bez Slovanstva^. (Slovenskje 
Národňje Novini, Č. 230: 1847.) Teda národná demokracia : ná- 
rody STÍ rovné, jeden nad druhým nemá byť pánom. Každému národa 
má byt zabezpečená sloboda rozvoju. Táto nám je národnostným záko- 
nom ako-tak daná. Musíme teda žiadaC úctu zákonom ! erušenie všetkých 
pozdejších zákonov a ministerských nariadení, ktoré sa zák, či, XLIV.: 
1868. protivia. Zrušením týchto daná nám je možnosť, aby sme si ná- 
rodnostný zákon sami prevádzali; éo by sme získali tým, keďby vláda 
ten zákon sama, dla svojej vôle prevádzala? . . . Národ alebo je života 
schopný alebo nie. Jestli ono, tak sa vykonávania platného zákona 
i sám domôže a to tým viac, že národnostný zákon osnovaný je fakul- 
tatívne, — alebo je nie života schopný a vtedy by si danú mu slobodu 
nevedel udržaC. Beda pokoju bez slávy príéiny! 

Práve z tejto príôiny — a tu už prichodíme ku programmu po- 
litickému — musíme žiadať, aby ľud svoju volu neobmedzene mohol 
prejavovať f a poneváô je vlastne len on sám udržovatelom štátu, aby 
jeho vôIa vo správe štátu rozhodujúca bola, aby štát bol nie štátom 
aristokratickým, lež štátom ľudovým. Všeobecné, priame, tajné právo 
hlasovania v štáte, stolici a obci. 

Co prejaveniu ludovej vôle prekáža, to má byt zrušené: tak 
virilism v obci a vo stolici, magnátska tabuľa v zákonodarstve; ob- 
medziť právo ministerského nariadovania. K vôli vyhnutiu úradníckym 
prechmatom zákonná úprava povinnosti a práv úradníctva, zlepšenie 
jeho hmotného stavu k vôli nezávislosti ; ďalej : právo appelácie proti 
každej funkcii administratívnych medzítok; zrušenie policajného sťído- 
bníctva administratívnych medzítok. Reforma administrácie na základe 
samosprávy. Neobmedzená volnosfi politická, remedium proti prechma- 
tom súdov: zrušenie zákona o porotách, osnovaného na základe zna- 
losti maďarčiny; skutočné ľudové, ludom volené poroty; neodvislost 
sudcov. Štát i cirkev nech sú voľné; preto revísia cirkevno-politických 
zákonov v tom smysle, aby popri civilnom zápise sobášu právo cirkve 
nad jej príslušníkmi dogmaticky hájené bolo; oddelenie cirkve od štátu, 
cirkevná autonómia. Z ohľadov politických i finančných hrádze postaviť 
militarismu a takto docielené úspory vynaložiť na iné štátne, predne 
kultúrne potreby. Sníženie doby vojenskej služby na dva roky. Sníženie 

počtu úradníctva, zrušenie ministerských pensií. 

Po stránke hospodárskej záhodno žiadat — popri programme 

národnej strany — oslobodil od daní také dôchodky, ktoré sú na ži- 



— 9 — 

vobytie nevyhnutne potrebné. Obmedziť rozvoj kapitalisrau na úkor 
slabších : zrušenie fideikoinmiäsnýeh prjív, potom obmedzenie ringov, 
kartelov, trustov, dozor nad nimi ; zrušenie vývozných prémií a iných 
výsad kapitáhi. Na štátne potreby nech prispieva obôanstvo v pomere 
ku svojmu imaniu, teda progressívne dane. (^Tieto dane obšírny pro- 
gramm Krupcov má, volebný nie). 

Školstvu samosprávu budto obecnú, stoličnú, alebo národnú; 
ináče šetrenie 44. zák. či. z r. IS'iS. Školopovinnosť. Výučba bezplatná. 
Zlepšenie hmotného stavu učiteľstva. Obecné verejné knižnice. Zákon 
o Fudových universitách. (V Rakúsku zákon o university extension 

už je). 

Práci čest a ochrana! Poistovania na prípad nemoce, práce ne- 
schopnosti a úmrtia. Delnícke komory, úplný ncdelný odpočinok, zákaz 
nočnej práce, vyjmúc té závody, ichž technická povaha prerušenia ne- 
dopúšta; prísne prevádzanie zákazu práce detí niže 14-ročných. Zru- 
šenie trustového systému. 

Bezplatné nemocnice; proti alkoholismu: zrušenie pálenie (liehový 
kontingent!!), vysoká daň z liehovín 

Prečo sú tieto veci nie v programme? Mnohé z nich — veku 

primerané — už i Štúr žiadal (o školstve, o alkoholisrac atd. atď.) a 

my by sme sa ich mali spustil dnes, kde mravný a hmotný úpadok 
z každého kúta ki-ičí? 

♦ ♦ 

Soznávame, že programm, ktorý by sa na týchto zásadách vybu- 
doval, by tiež nebol nacionalistický, no neveríme, že by nás naciona- 
lismus mohol spasiE. A že je národná idea 3 millionom našeho ludu 
už prístupná; tomu ani slovenskí nacionalisti neveria. Potreby naše 
ženu nás do demokracie a buďme ubez])ečení, že v tejto je najistejšia 
záruka našeho rozvoju i národného i hospodársko-spoločenského. Na- 
cionalismus bez ludu je — však ver — non sens; no demokracia má 
popri obrane národnosti i tú velikú výhodu, že prijíma do verejnej 
činnosti i lud, ba hlavne lud; alebo sú dnešné národné stĺpy snáď 
spoľahlivejšie než pôda ludova? 

A jako si asi môžme predstavovať budúce útvary v našom štáte ? 
Či to hospodárske presilenie, tie ubité milliony, vyvýšená plutokracia 
nenosia na sebe známku blízkych udalostí? (-i trpiteíov tejto zeme 
môže spojií iné než túžba za ľudovou slobodou? Ani nema(farsko-ná- 
rodnostnú allianciu si nedovedieme predstaviť ináč než na základoch 
demokratických ! 

Poznanie skutočných potrieb doby, je už })ol cesty ku politickému 
úspechu ... ^...^■ "— — . Milan Hodza, 



ť ^ .^ i> v., u . ' 



V zv:\\k\ 



— 10 — 



Dôverná schôdzka priatelov ^^Hlasn^^ y Uhorskej 

Skalici dňa 16. augusta 1901. 

Nevalae navštívenú schôdzku zahájil br. dr. Bláho^ vítajúc prí- 
tomných bratov. Po všetkom tom, čo stalo sa s »Hlasom« a s nami 
všetkými, nemnl úmysel mnohých svolat na poradu; predsa však po- 
čítal na väčšiu účasť. 

Poklesli smo — vravel — a upadli do nútra i na vonok. Kruh 
spolupracovníkov sa umenšil a len s napnutím síl bolo možno »Hlas« 
udržal Nesmieme si taj i t, že j ako celý náš národný život slovenský, 
tak i naša práca okolo » Hlasu « a v »Hlase« trpí lieňou a nechutou 
k prád. Ked snáď v prvom rade padá vina na redaktora, v druhom 
rade padá i na tých, ktorí spoluj>raeovaf mali. Následkom diferencií, 
vzniknuvších medzi ním a br. drora Šrohárom, utrpel «Hlas« velmi, a 
síce práve v tom, v čom začal vyaikat. Prestal totiž zabývat sa s pro- 
blémami iiloäoíickými a tvorit takto základ našeho názoru životného. 
Preto minuloročný obsah jeho bol jednostranný. 

Schôdzku viedol br. Hodia, udelil slovo br. drovi Blahovi, aby 
prečítal svoj referát: »Čo sme vykonali?* (Vid článok str. 14.) 

Br. Hodia ďakuje br. drovi Blahovi za referát a pokladá za 
potrebné, aby schôdzka zaviedla rozhovor hlavne o tom, jako predíst 
(Talšiemu živoreniu nášho časopisu. V našom verejnom živote je veľmi 
málo myšlienky a lien opanovala ho v úžasnej miere. A táto nemoc 
nie že sa nehojí, ale sa zveľaďuje. My Slováci nemáme programmu 
ani hospodárskeho, ani kultúrneho, ba ani jeden z nás nemá svojho 
vlastného programmu. Voči tejto všeobecnej bezmyšlienkovitosti, bez- 
štúdiumu musíme sa vynasnažiť, aby sa stal z »Hlasu« orgán živý. 

O oprave programmu Hlasu nemôže byt reči. Programm môže 
mat len strana, my však nie sme stranou. »Hlas« predstavuje iba 
reformný smer. Základné myšlienky tohoto smeru sú nám známe. Dô- 
ležité je však pripomenú t si, ktoré sú aktuálne myšlienky našeho smeru 
a týmto treba sa v najbližšom čase venovat. 

Tu navrhnul br. Hotidek, vyzvaC cestou redakcie bývalých spo- 
lupracovníkov »Friasu«, aby sa čím skôr osvedčili, že budú pre »Hla8« 
literárne pracovať. V páde, že by tak neučinili, nemá »Hla8« ďalej 
vychádzať. 

Návrh tento, jehož prvá čiastka rozšírená bola br. Hodiom 
tak, aby sa spolupracovníkom tým súčasne dopísalo, že si majú — 



— 11 — 

chcú-li pracoval — v prvom rade všímať kultúrnych a národohospo* 
dórskych pomerov Slovenska, prijatý bol jednohlasne. 

V dlhšej debntte poukázané bolo potom k niektorým podrobno- 
stiam, ktoré vyšetriť bolo by úlohou našou. Só to otázky, jako na pr. 
v^ška vzdelania našich ueitelov, vyučovanie na školách, nakolko sa 
deje pravidelne a nakoľko nie, jaká je kde školská návšteva a čo sú 
pr{činy návštevy slabej, madarisácia v škole, pôverčivosi ľudu, atd. . . . 
Ďalej príčiny úpadku potravných spolkov v Liptove, vysíahovalectro, 
výnosnosť a zadlienost slovenskej pôdy, nakoľko je táto v rukách slo- 
venských a nakoľko v židovských, poľné hospodárstvo na Slovensku vôbec 
a slovenský domáci priemysel zvláSte. 

Br. Hodín pokladá ešte za vclmi d(Mežité, aby zásadne riešená 
bola otázka, po jaká mieru potravné spolky potrebujeme. Či uznávame 
za potrebné potravné spolky k vôli tomu, aby boly spolkami, t. j. 
socialisáciou, a Či ich potrebu uznávame len do tých čias, pokým nenie 
v obci samostatného obchodníka našeho. 

O otázke tejto rozvinula sa debatta. 

Br. Houdek navrhuje konečne, aby sa výhody potravných spolkov 
a význam jejich dopodrobna vypracoval. — Lekárov našich upozor- 
ňuje na úradnú štatistiku o chorobách a my.slí, že by sa materiál 
v nich snesený tiež mal spracovať. Dozvedeli by sme sa tak, že ktoré 
nemoce opanúvajú jednotlivé kraje naše. Dôležité by bolo na pr znať, 
v ktorých obciach sú pohlavné choroby rozšírené. 

Pretriasala sa i otázka, vzájomnosti československej. Konštatovalo 
sa, že pomerne pomaly postupuje počet slovenských žiakov na českých 
školách a že rodičia zámožnejší vôbec nedávajú svojich synov a dcéry 
na Moravu a do Čiech vychovávať. Schôdzka prii>omínajúc tento úpa- 
dok, ktorý nesľovnáva sa dla nasej mienky ani s našim zájmom sku- 
točným, ani s rozumnou taktikou — lebo takým činom by sme vládu 
snáď najskôr donútili k tomu, aby sa neprotivila postaveniu sloven- 
ských stredných škôl, — vyzýva redakcie všetkých, i cirkevných ča- 
sopisov slovenských, aby najmä teraz pred počiatkom školského roku 

pobádaly ku študovaniu na školách českých. 

Prijatý bol návrh br. Houdka, aby sa k vôli cielu primeranému 

rozdeleniu práce vyzval br. dr. Šrobár, vstúpit do redakcie a aby 

redigoval v prvom rade literárnu časť »Hlasu«. 

Návrhy pražskej študujúcej mládeže slovenskej, týkajúce sa Hlasu, 

predniesol br. Štefánik, Myslí, že keď je reč o úpadku Hlasu, nebude 

zbytočné pripomenul, že mu dorastajú už jeho odchovanci v pražských 

slovenských študujúcich. Títo radili sa mnoho o úpadku Hlasu, hla- 

dali prostriedky k jeho pozdvihnutiu a navrhujú preto ^ mimo už 



— 12 — 

prijatého návrhu ohladom spoluredaktorstva dra Šrobára, — aby Hlas 
mimo úvodných článkov a úvah prinášal mesačne obzor literárfie-ume- 
lecký, politickým škoIsLý, študentský a národohospodársky. Obzory tieto 
malý by i)odávať stručný, ale d la možnosti úplný obraz toho, čo sa 
na pntričnr)m poli behom posledného mesiaca dôležitého vyskytlo, pri 
čom všímal y by si hhivne Slovenska poťažne Uhorska. Ďalej navrhujú, 
aby bola administrácia Hlasu oddelená od redakcie. Priatelia Hlasu 
mali by tiež naväzoval styky s mládež*)u stredoškolskou a postarať sa 
o sostavenie štatistiky študujúcej mládeže slovenskej. — Niektorí 
z pražských Hlasistov prajú si ešte, aby Hlas rozšírený bol o samo- 
statnú prílohu hclletristickú, vychádzajúcu jako dvojmesačník na jednom 
hárku. Predstavujú si vec tak, že by mala svojho zvláštneho redaktora, 
neodvislého od redaktora Hlasu, zodpovedného však schôdzke prázdni- 
novej a že by bolo možno predplatiť sa na ňu i osobitne. 

Návrhy boly prijaté. K návrhu ohľadom belletristickej prílohy 
však poznamenal br. Hodéa, že už bolo usnesené, vyzvať br dra 
Srobára, aby viedol menovite literárnu časť Hlasu. A do tejto je za- 
hrnutá; produkcia a nie iba kritika. Stačí tedy, jestli schôdzka požiada 
redakciu, aby belletriu realistického smeru pestovala. O forme, v jakej 
bude belletria tá vychádzat, nech rozhodne redakcia sama. 

Br. Hondek postráda v Hlase prehľad českej literatúry. Bolo by 
žinducno, aby pražský »Detvan<^ našiel Čecha, ktorý by ročne napísal 
pre Hlas prehľad modernej českej literatúry. 

Dôležité by bolo — dodáva br. dr. Blaho ^ — aby sme našli, 
človeka, ktorý by nám o maďarskej literatúre podával prehľad. Po- 
slúžili by sme s tým i bratom Cechom a iným Slovanom. 

Br. dr. Blaho hovoril potom o našom pomere k mladšej kňazskej 

generácii slovenskej. Z počiatku — vravel — bol Hlas v dobrom po- 
mere s mladými kňazmi katolíckymi a bol výhľad, že začnú do neho 
pracovať i evanjelickí teológovia. Jakonáhle však »Hlas« dotknul sa 
póla náboženského, ztratil viac než 50 odberateľov, kňazov katolí- 
ckych a evanjelických a evanjelickí teológovia — stojac pod vlivom 
starších kňazov — do » Hlasu x písať ani nezačali. Br. dr. Blaho ale 
pokladá za veľmi dôležité, aby sme boli v styku s mladým kňažstvom 
obojeho vyznania, lebo sa s ním i v živote — chceme-li medzi našim 
ľudom účinkovať — stýkať musíme. A uvedúc doklady toho, že je 
katolícka teologická mládež preniknutá potrebou prípravy k budúcemu 
životu medzi ľudom, myslí, že nemožno sa nám hlavne tomuto mladému 
dorostu kňazskému vyhýbať a nesledovať jeho snahy. Tým viac, že 
s jcdaej strany dorost tento je profiklerikálny a nenie tak nepokrokový 
a ilzkoprsý, al>y s ním v prospech ľudu nebola možná spolučinnoať a 



— la — ' > 'lí ■;: .. " '■• ^í : 



18 

že 8 druhej strany zase naše snahy nie sú protikresiBanske, "ani nie 
proticirkevné, ale my len chceme, aby sa cirkve napravily, odrodilý 
v ich organických čiastkach a v ich živote. 

Schôdzka vyslovila sa po dlhotrvajúcej debatte za spoluóinnosť 
8 mladou kňazskou generáciou všade tam, kde beží o skutočný záujem 
ľudu. A poneváé sa zdá, že katolícka mládež theologická chápe, že kre- 
sťanská pravda má prejsť do života a nemá zostať na papieri, že 
kňaz nemá len kázať, ale i pomáhať a že náboženstvo nemá sa javit 
len v modlitbách, ale má dávat i podklad mravnému životu, vyslovila 
schôdzka svoje potešenie nad tým, že s takýmto pokrokom stretá sa 
práve tam, kde toho najmenej očakávala. 

Aby bola možná spolučinnost, usneseno, že nakoľko by sa obja- 
vily v >Hia8e« články obsahu takého, ktoré by v mladej generácii 
kňazskej vzbudzovaly dogmatickú povinnosť obrany, uverejní redaktor 
slušným tónom písand odpovetľ a pripojí k nej poznámku, je-li polemia 
ukončená alebo nie. 

Po opätnej dlhšej debatte, týkajňccj sa otázky jako podporoval 
študujúcu mládež slovenskú na stredných a vysokých školách^ odporúča 
schôdzka prenechal redakcii spÔHob podporovania. 

CíUxný bol ešte referát o to'.ioročných martinských slávnostiach 
a vypočutá zpráva br. Procházku o činnosti praž-jkej študujúcej mlá- 
deže slovenskej v minulom školskom roku. 

Schôdzka prijala návrh, pôsobiť na členov Musedlnej Slovcuskej 
Spoločnosti, aby pracovali k tomu, že by táto v jednotlivých krajoch 
Slovenska sriadila stále filiálky, malé musea. Docielil by sa takto väčší 
úspech vo sbieraní a M. S. S. pii^pela by takýmto spôsobom ku vzde- 
lávaniu širokých vrstiev ľudových. 

Učiteľom nespokojným s Rodinou a Školou otvorené sú stĺpce 
Hlasu. 

Pred zaklúčením porady — po prijatí ešte daktorých vážnych 
návrhov — vyslovila schôdzka svoje pohoršenie nad útokmi, ktorým 
vystavený je so strany sdružen<j okolo redakcie Národních Novín 
priateľ Slovákov a nezištný pracovník p. Karol Kálal a vydala o tom 
nasledovné osvedčenie: 

^>Schôdzka priateľov »Hla8u<s. odbavovaná dňa 16. augusta v Ska- 
lici, s pohoršením pozoruje hrubé útočenie so strany okolo redakcie 
t^Národních Novina sdruženej proti Karlovi Kálalovi, učiteľovi vo 
Frenštáte na Morave, ktorý si svojou obetivou, úmornou činnosťou 
v prospech Česko-slovenskej vzájomnosti od každého slušného a úpri- 
mného Slováka dosiaľ len vdTačnú úctu zasluhuje. Porovnávajúc Kálalovu 
publicistickú akciu, osnovanú na hlbokoumnej známosti slovenského 



— 14 — 

národa, jeho krás a pokleskov a na poctivej snahe^ oboznámil Cechov 
8 našim ludom dla pravdy, pokladá schôdzka oné útoky /.n dielo rák 
nečistých. Schôflzka trvá v tom presvedčení, že sblíženie naše s brat- 
ským národom českým možné je len na základe skutočného poznania 
sa, preto ctí si pravdu i vtedy, keď je ona trpká; a tak Kuria Kálala 
z prípadu tohoto srdečne pozdravuje a vyslovuje želanie, aby na tej 
ceste, ako dosiaľ a v tom znamení ako dosial, kráčal ďalej a pracoval*. 



Co sme vykonali? 



Uvádzame tento názov schválne do našich výr )čitých zpráv a síce 
z dvoch príčin, k vôli sebe samým a k vôli verejnosti. Bolo u nás 
zvykom, keď podávali sa na schôdzkíich zprávy spolkov, redakcií a 
iných národných ustanovizní, že požalovali sa prednášajúci na zlé 
pomery, na útisk, na ľahostajnosť slovenskú a vyslovili možnú nádej, 
že 8 Božou pomocou bude to na rok lepšie, učinia slávnostný slub ako 
budú robit, vyzvú prítomných aby tiež rolňli, poďakujú rečníkovi a 
spokojení tiahnú každý vo svoj kraj — aby za rok to isté sebe a 
luďom zopakovali, necítiac, že za celý rok nič neurobili, že ani o piaď 
nepokročili. 

U nás zavládlo scbaoholhávanie^ sebaklam a usprtvanie svcdomioy 
tak vychováva sa u nás, v tomto duchu píšu časopisy, v tomto smere 
účinkuje sa na shromaždeniaoh, vo verejnosti. 

Nedostatok aniokritiky^ tá neštastná pýcha a hrdosti priznať sebe 
pravdu a vyznať ju i pred svetom, zapríčinila tú priepast medzi ná- 
zormi starších a medzi mhuUou generáciou. Odtial ten hnev, tá tvrdá 
neláska voči »Hlasu«, odtial ten výbuch zášti pri článku »0 véceeh 
slovenských*, a ešte väčšmi pri brošúre »Co hatí Slováky*. Proti 
tejto lži, proti tomuto sebaklamu vedieme už od trach rokov nerovný 
boj, vedieme ho verejne, bez okoľkov, bez ohfadov na priateľstvo, 
na rodinné sväzky; vedú ho s nami stá a stá vzdelancov sloven- 
ských v duši svojej, v srdciach svojich. A nie je našou vinou, že sJabosf 
charakteru slovenského stala sa u nás skoro všeobecným attributom 
človeka — Slováka! 

A tu neliší sa starý Slovák-národovec od »tajného«, »tichého 
Slováka«, ktorý *má dobré srdce*, ale bojí &z s pravdou von, jedon 
i druhý dusí pravdu následkom slabosti charakteru a nedostatku auto- 
kritiky. Maďarón, násilník pácha hriechy na svojom národe následkom 



— 15 — 

bezcharakternosti a z pohnútky polit. moci a aobeckosti. Slovák-náro- 
dovec zakrýva svoje rany a nedostatky pred sebou a pred svetom a 
deklaruje pravdu za pohanu a potupenie národa a za krvavá urážku. 
Z akej pohnútky tedy zakrýva, tají, dusí pravdu, prečo utieka sa ku 
lži, ôi len preto, že nepríjemné je poôuť pravdu? zo slaboty, z defvíktu 
morálneho citu; koná tedy bezcharakterne, úskočné a nemužsky ako 
ten prvý a z čiastky i ako ten druhý. Celý náš boj v dvoch prvých 
ročníkoch, tá neblahá polemia, í III. ročník svojím kludným obsahom 
snažil sa vykoreniť toto základné^ špecielne slovenské zlo. 

Preto neváhame pravdu vyznať pred sebou a pred verejnoslou, 
a to, čo dla možnosti vykonali sme, alebo snažili sa vykonať, podávame, 
konštatujúc suché faktá, ako výsledok našej činnosti časopiseckej, 
sociálnej a organisačnej. 

V III. svojom ročníku zaoberal sa „Hlas*" vážnou prácou, lišil sa 
od I. a II. ročníku v tom, že zanechal neplodnej polemie, nereflek- 
toval na vášnivé výbuchy »Nár. Novín « a smelo môžme povedať, že 
neodplácal zlo, zlom. Vo dvoch minulých ročníkoch nalezáme viacej filoso- 
fických článkov, v III. ročníku prevláda národohospárstvo, pole na Slo- 
vensku posial úplne ladom ležiace. Významné sú články Fedora Hou- 
deka o »organisácii« a dôkladný, všetko obsahujúci článok o školstve. 
V žiadnom zo spomenutých oborov nepracovalo sa u nás posial tak 
systematicky, usilovne a moderným zásadám zodpovedajúco ako vidíme 
to v týchto článkoch. A ked snád článok organi sacia, nemá ceny 
niečoho nedostížneho, sú v nej myšlienky a názory, ktoré pobádajú ku 
práci a dávajú podnet k mysleniu, ktorého je u nás tak málo. 

Najdôležitejšie ale pre nás sú články »Miestne názvy slovenské* 
od S. Klímu a ^Príspevky k miestopisu Slovenska*. Národopisná mapa 
í<hotovuje sa už roky, no nevideli sme z nej posial nič. < 'eský učiteľ 
musel prísť — a toto vyzdvihujeme — uby sa nie len zhrozil nad ne- 
dostatkom topografického diela, ale aby aj ukázal ako ho nahradiť. 
Naša intelligencia vie sa cestujúcemu Oechovi posmieval, ked povie, že 
ide z Ruttky alebo zo Zolny, no nepoučila českých turistov nikdy ani 
slovom ani knihou, čo je to po slovensky osorbské ])leso alebo arvašský 
komitát. Našou povinnosťou je poučil Čechov o nás, o Slovensku. Hor- 
kýže, chudobný učitel český a mladý obchodník slovenský chytili sa 
do ťažkej práce, k sostaveniu slovenskej topografie. Posial je spraco- 
vaná tretina slovenských stolíc. Dúfame, že do roka budeme môcť vydať 

osobitne slovenskú topografiu s malou mapkou. 

Významná pre Slovensko otázka »alkoholismu«, alebo ako som 

ju už nazval slovenskou otázkou, mala obšírny priestor v » Hlase «. Na 

8. medzinárodnom kongresse bol som dva dni prítomný, mrzalo ma, že 



— 16 — 

neprihlási] som sa k referátu skorej. Bolo by bývalo pre nás velmo 
dôležitým, povedať pred celým vzdelaným svetom v čom prameň biedy 
slovenskej : v stálom akútnom a chronickom alkoholisme. Tu mala slo- 
venská otázka prísC na pretras, tu hriešne nariadenia vlády ohladom 
licencií, výlučné udelovanie týchto židom, beztrestné falšovanie lieho- 
vých nápojov, fuslom a takzvanými vyššími alkoholami. Tu mala sa 
predniesť nepriazeň maďarskej vlády k emancipačnému boju protialko- 
holistickému, ktorý javí sa v spolkoch striezlivosti, v potravných spol- 
koch a aj v mnohých náboženských a súkromných spolkoch. Tu účinne 
bránili sa Poliaci, keď zástupca Ruska povedal, že vláda ruská venuje 
3 milí. rublov na divadla a ludové zábavy. Malé, utlačené, národy vy- 
slali sem svojich zástupcov, intelligencia naša, kňažstvo, ktorí často 
vychádzajú si na výlety do Viedne, pozret si Barnuma atď., neuznali 
za hodné, čo len na pol dňa íst sa aspoň »pozret« na kongress; či 
u nás alkoholismus vyžaduje menej obetí nežli v Polsku, v Rusku lebo 
v Anglii ? ! A predsa nik neprišiel z toho blízkeho, úbohého Slovenska, 
otráveného, ohlúpeného alkoholom a nemiernosťou. Preniesol som ko- 
nečne túto neslýchanú netečnosC, a bol som náchylný verit tiež v tú 
smiešnu frasu, v ten slovenský kepienok našej príslovečnej liene » po- 
mery*, no keď videl som tam chudobných až z Krajiny prišlích slo- 
vinských kňazov, pilne značiť pri stolcoch, keď videl som tam delníkov 
z dielne prišlích v modrých blúzach a pri nich českých lekárov, advo- 
kátov, kňazov hanbil som sa v duši, že len samojediný som tam a že 
celému môjmu národu je ten obrodný, umravňujúci boj čistých sŕdc a 
dobrých ludí ničím, bublinou. Otázka, ktorá pohla štátmi, cirkvami, 
najväčšími duchami stoletia, mohutnými inštitúciami ako vojsko, súd- 
nictvo a modernou vedou lekárskou, školstvom atď., preletela nad 
Slovenskom -ako hučanie búrky, neočistiac ani povetrie a nezobudiac 
nikoho, nie pána, nie sedliaka ani kňaza. Ci sme nie za živa mŕtvi ? či 
nie bezduchou mnssou? Na burcovanie celého vzdelaného sveta nemá 
Slovensko odvety, ironickým úsmevom a pohŕdaním odpovedá sa na 
výdobitky boju protialkoholistického, na prostriedky ochranné. To 

smutná kapitola vecí slovenských! 

Doma snažili sme sa v tomto smere účinkoval, v Skalici vydr- 
žiaval sa cyklus prednášok o alkoholisme v 8 prednáškach, o kon- 
gresse referovalo sa v 2 prednáškach, následkom čoho založil sa v Ska- 
lici krúžok abstinentov (relatívnych), jehož členovia posial 64, zriekli 
sa docela pitia akejkolvek pálenky a slúbili miernosť v požívaní vína 
a piva. Na okolí vydržiavalo sa 9 prednášok o tomto themate a síce: 
vo Gbeloch 4, v Holiči 2, v Mokromháji 2, v Petrovej Vsi 1 v celku 
9 prednášok o alkoholisme. Schôdzky boly hojne navštívené. 



— 17 — 

Mimo alkoholismu prednášalo sa v Skalici : 

O slovanskej raythologii. 

»AsiJHký mor a jeho vlasť*. 

» Choroby raoflzgu . « 

Ako vvviŕiovala sa slovenská litcratilra. 

Význam kreš t. ženy v spoločnosti. 

Výchova mládeže. 

O dobrých knihách. 

Hospodárstvo mliekárske a jeho význam. 

Židovský statok »na polo vie « a náš sedliak. 

Mravné obrodenie a život v naSieh obciach. 

C'ím možno nahradit pestovanie cukrovky. 

Význam starožitností. 

Listy Jána Husa. 

>>Svoj k svoj m u sr. (Hospodársky boj). 

»Stahovanie do Ameriky, národohospodárske nestaslie kraji Ly. 

V Moh'omhdji : 

O organisácii. 

Spolky mládeže. 

(J(íme sa hospodáriť. / ' ,^. ^ .,^ ^^ 

Krása ludového spevu a kroju. ' ''^Jt> Kc\ 

Vo Ghelock: ^'.^''^/'^ 

Hospodárska pokleslosť našich obc»í. " "^Z '. . / 

Potreba a zakladanie družstiev. 
'Kapitalismus. 
Lacný úver (Raitteisenky). 
Potravné spolky. 

Ako založiť, a ako viest potr. spolky. 
Mliekárne. 
Dánski medliaci *). 

Zúžitkovanie zemiakov vo veľkom. (Škrobárne . 
Význam spolkového domu. 

Behom roku založený hol potravný spolok a zakúpený spciJiOvý 
dom zo 8600 korún. 
Petrova Ves : 

Potreba hospodárskej organisácie. 
Potravné spolky a ich význam. 
Založený potravný spolok a vystavený nový spolkový do^í , 




♦) Knihovníčka „Času". Číslo 10. 

2 




— 18 — 

Šaiíín: 

Zakladajte potravhé spolky. 

V hospodárskej neodvislosti spáHa luda. 
Zaloiený úverkový a potravný spolok účinkujú zdarné. 

HoUč: 

Organisujie Ind hospodársky. f/ ^ 

Unín: 

Mravná kleslosť znemožňuje hospodársky pokrok. 
» Potravné spolky*. 

Búr.'Sv.' Mikuláš : 

Založte nákupné a odpredajné družstvo. Potravné spolky. 

V iných obciach okresu a v druhých stoliciach nestihli sme, 
ac vyzvali nás s viacej strán ku prednáškam. 

V ob6ianskej Besede v Ružomberku vydržiavali priatelia »Hla8U« 
nasledovné prednášky : 

Joeef Hollý učiteľ: Vysvetlenie telluria Zigmundíkovho. 

Václav Vraný: O rastlinstve v okolí Ružoml^erka, zvláéte o by- 
linách liečivých a jedovatých. 

Dr. Vavro Šrobár: O vzduchu, dýchaní, o príbytku, — o obehu 
krevnom a srdci, — dva razy o alkoholisme, — o roľníkoch dánskych. 

Dr. Jossef Burjan: O výžive, — o šatstve, — o koži, o kúpeli, 
— o pokrmoch. 

Okrem toho bolo divadelné predstavenie spojené s koncertom a 
deklamáciami, tiež jedna letná zábava v lese. 

Spolu 21 prednášok o alkoholisme a 48 prednášok o rozmanitých 
predmetoch* 

K rozšíreniu našich základných ideí pôsobil veľrao výdatne kalen- 
dár »Nová domová pokladnica*. Kalendár tento stal sa dôležitou po- 
môckou v organisaSnej práci našej, v ňom sa nachádzaj ň naše výročité 
zprávy, naše úspechy a nezdary a naše snahy pre budúcnosť. Kalen- 
dár tento je skoro výlučne lokálny a v tom práve jeho význam. 
F Skalici a na okolí rozšírený bol v 2000 výliskoch, v každej obci ho 
najdetCf a všade koná služby výborné^ oboznamuje^ poučuje, budí my- 
šlienky a záujem pre nový boj obrodný a emancipačný a pripravuje 
pôdu; kde je „Pokladnica'*, tam pochopia iededm, prednáškam, tam 
v skutok uvádza sa ľahko všetko, čo v theorii premyslené a pre Hvot 
určené bolo. 

Myšlienka vzájomnosti československej urobila značný pokrok ku 
predu. Krásna publikácia »Uméleckej Besedy«, »Slovensko«, je toho 
dôkazom, vážime si snahy umeleckého sveta pražského, ale tažko sme 



— 19 — 

niesli, že mladé Slovensko nebolo ])ritiahnuté k dielu, čomu dali sme 
i výraz svojho času. 

» Slovenské večery « vydržiavali sa tri, v Prostéjove, kde predná- 
šal p. Karol Salva o » Pomeroch na Slovensku « a p. K. Kálal 
o » Československej vzájemnostic 

Výšiviek slovenských predalo sa za 120 K. 50 slov. kníh daro- 
ŕoval na zámenu za českú knižnicu p. kníhtlačiar J. Teslík. Založený 
bol i slovenský krúžok. V Roinove p. Rad. vydržiaval sa tiež slov. 
veoer, prednášal p. K. Kálal. 

Vo Val. Kloboukoch vydržiavaný slov. večer vydaril sa tiež, mi- 
nulo sa i výšiviek za 100 K., aj slovenských kníh. 

C'istý výnos prostejovského večera venovaný bol „českoslovanskej 
Jednote" v Prahe, vo VaL Kloboukoch venovala ^Besedac výnos ve- 
čera na vlastné ciele. Zdá sa nám, že tento posledný večer usporia- 
daný bol len k vôli móde. 

Známost o Slovensku a jeho živote, bola náležité rozšírená kri- 
tickými článkami „Našej Doby", „Osvety", „Slov, Prehledu", „Času", „Sa- 
mostatnosti" Museumu, Vlasti — táto hodne nešikovne — a iných hlavne 
polit. časopisov českých. Stať * Našej Dohy«, »Véci slovenské^ vydal 
pražský »Detvan« v osobitnom sošitku s doslovom spisovateľovým. Až 
na niektoré nesprávnosti v dátach, odokryl článok ovšem britký, hla- 
dinu slovenskej bariny, nepeknú ale pravdivú. j^Kto sa ctti, nech sa 
vtipi", a na Slovensku cíti sa 99 zo sta, ano cíti sa, ale z pýchy, zo 
strachu, z ohľadu na ľudí nechcú si priznať pravdu, nie nám právo odo- 
krývat rany, nie nám právo liečiť biedy touto cestou, radikálne, bez- 
ohľadne, neúprosne, spôsobom moderným, v pravde kresťanským a iste — 
to veríme — jediným v ňomž kľúč našej biednej situácie^ a možnosť 
nápravy mravnej a sociálnej! 

Výplyvom nášho obrodného boja v živote slovenskom je brošúra 
„Co hatí Slováky", akoby odlesk čh^nku >^Véci 8lovenské«, vytrysklý 
z opravdového slovenského srdca, pozorujúceho zo zátišia pilne náš 
verejný život, nemajúceho nič iného na mysli, ako upovedomil si pravý 
stav náš, poznat pravdu a dla toho prebudiť driemajúce slovenské sve- 
domie, zobudit hašišovým systémom »Nár. Novín* omámené duše, du- 
siacim pravdu, svetlo, dobro, prácu a všetko, čo nesie na sebe známku 
mravnosti a pokrokovosti. Brošúra »Co hatí Slováky« znamená postup 
myšlienky obrodenej, pokrok nami hlásaných ideí a je pre nás sko- 
rým, na teraz ani nečakaným zadosiíučinením. 

že Meakulpínsky píše lapidárne, tu i tu hrubo, nemení na veci a 
pravde ničoho, ved i v biblii nájdeme hrubé slová a nikomu nenapadá 
preto zavrhovať bibliu. 

í* 



- 90 — 

Keby to bol Kálal — oudzí vagabund — tomu odpustilo by sa 
to — ale Slovákovi, ktorý to napíše ešte k tomu ceaky, nedá sa 
pardon, a hinc illae lacrymae! Tolko museli sme na tomto mieste po- 
vedať. Redakcia »Hlasu« i tohoto roku podporovala slov. štud, mlá- 
dež, s obnosom 500 korún. Medzi podporovanými boli : 2 technici, 
3 iilosofi, 1 právnik a 1 maliar. 

Študujúca mládež v Skalici a okolí sbierala usilovne národopisný 

materiál, starožitnú keramiku, výšivky, staré peniaze, príslovia atď. 

Sbierka obnáša lôO kusov. 

Pokrok v drobnej práci, v snahách organisačných proti rokom 

minulým je zrejmý. Naša prednášková činnost sa temer stroj násobnila 
oproti roku minulému. Y tejto vidíme najviac úspechu a cítime, že 
v nej, ako v podmienke rozvoju leží budúcnosti zdar. S touto poslednou 
išla ruka v ruke činnosť v spolkoch. Práca naša je malá, drobná, na 
teraz bezvýznamná, nevďačná, bez uznania a vdaky, bez slávy, ale to 
jedno stojí neodškriepitelne, že kde táto sa nevykoná, tam ruže slo- 
venské nepokvitnú nikdy a nikdy. 

Na jiúšti i plamenné slovo básnikovo odzneje na prázdno, na 
púšti hynie život- lebo uiet vlahy, niet pracovitých rúk, ktoré by púšť 
umom a prácou premenili vo veselú, úrodnú oasu. Nám prichodí obrá- 
bať túto púst, z ktorej íantasti vybájili raj, my musíme život svoj po- 
svätiť tejto púšti, my musíme dolu k hrude, áno dolu k Fudu, lebo 
hore pre nás svetla niet ! Dr, P. Blaho. 

^?: n^^ •íV'Martinské slávnosti. 

Jako každý rok tak i tohoto roku odbývaly sa martinské slávnosti, 
rozumiem valné shromaždenie »Ziveny^^ a Museálnej slov. spoločnosti. 
Majú ony byť akoby náhradou za bývalé shromaždenia matičné, ale 
Časy sa zmenily; je to len odlesk a síce matný, nepri ro vňate Iný k pre- 
došlej oduševnelosti, alo i živým dôkazom ako sme v poslednom štvrť- 
storočí išli zpät. 

O tomto však až na konci článku. I*rejdem na naše spolky. Keď 

som už začal so Živenou, tak proh'ívorím o nej n:i prvom mieste. Na- 
koľko sa rozmnožil alebo zmenšil jej majetok o tom tu písať ako 
o bočnej veci neidem. Pohybuje sa táto summa a s tým i činnosť 
spolku v tak úzkych rozmeroch, že sa ani nemôže hovorií o vážnej, hlbšej 
práci. Až na tie snahy, že Živena, cielom pozdviženia výšivkového 
priemyslu urobila malučký krok napred, nevidíme nového nič, čoby 



— 21 — 

dostíďo očnkávaniam. Už vlani sme prehovorili vážne slovo, aby spolok 
pestoval helleiriu dotj^^ne zoslachtenia a pozdviženia vzdelanostnej 
úrovne nušich í-lovenských difm; už vlani sme vyhadzovali na o6i, že 
spolok nerobí ni<3 vzhra<lom na Tudovň spisbu, ktorá by vyhovela už 
dávno cítenej potrebe, aby sa vzdelanosť šírila i me<]zi našimi ženami 
nižších vrstiev. (Ktože má napr. vydať lacnú knižočku »Zena v domác- 
no8ti<', »J*ovinnosti matkyv, »Slovenská rodina^, »Nauka o národnej 
výchove<' atd., ked Živena nie?) A prešlo zas mnoho času a nerobilo 
sa nič. A ]>reČo? Tamže je predsedníčka vážená pani, pani pokroku, 
činná, tam horlivá ])okladníčka, že môže hyt vzorom každému, kto 
horlí za vzdelanostné snahy národa, tam je ochotný výbor — slovom 
všetko je tam, len pán tajomník, ktorý vždy býva dušou takýchto prác 
a snáh, spí sen hídí (h)bre chovaných, nosiacich hodnosť, ale nerobia- 
cich nič, že to žial až pozorovať. Nebojíme sa, žel)y kritický čitateľ 
nedal nám za pravdu. OsAb sa netýkame. Ale posudzovať činnost alebo 
nečinnosť tých, ktorí s^^ sFubami, že budň pracovať, obsadzujú hodnosti 
a ])otom nerobia nie na to máme jirávo. Kto nám neverí, nech si prezre 
referát »Nár. Novín «. Tam ponad tieto veci tak lahko (ináč velmi 
nešikovne) prešmykol sa zpravodajca, že už na prvý pohľad bolo vidno, 
že o tom, čo bolo, nemal co písať a o tom čoby bol dla pravdy chcel, 
nesmel. Jedon, dvaja ľudia budň, čo povedia, že ^>rýpeme<v. Možno, že sa 
nám dostane i v úvodníku (ten výraz je už u nás bežný, prechádza do 
prí-ílovia) ovšem len tak >^z poza uhla (lebo <iakto bojí sa so svojou 
^šľachetnou krvou^' do otvoreného boja, vediac Žeby vykrvácal a on si 
svoju ?. šľachetnú krv veľmi .cení, lebo za národ je lepšie y>i\ťf ako 
mret), ale to nás nezvráti v úmysloch. My sa snažíme iba za pravdou 
a tak nemôžeme ináč hovoriť. Úprimne hovoríme, že my budeme naj- 
radšie, kecľ budúcne umožnené nám l)ude o spolku Živene čím rado- 
stnejšie referovať. 

A teraz o Mus. slov. spoločnosti. Podte vy páni a dívajte sa na 

tých, čo »trhajú« a »rýpu* ako pred jej činnostou klobúk skladáme 
(ovšem až na to mnohé a nepotrebné uklánanie sa pred mocnými tohoto 
sveta i tak bezosožné, bezúčelné). Výročná zpráva podala nám nový 
dôkaz, že to ide veselo napred a tomu sa každé poctivé slovenské 
srdco len potešiť muselo. Úctyhodný, snaživý, poctivý predseda s tou 
sJcromnostoUy ktorá veľkých ľudí ozaj krášli — a ktorej je tak málo 
u mnohých ľudí u nás; činný tajomník, konaj ilci bezžistne tak ohromné 
práce 8 radosťou konštatovali, utešené vzrastanie musea a ťažkými slo- 
vami prízvukovali nevšímavosť, neobetovavosť, nezaujatost nášho obe- 
oenstva oproti spolku. Zial ukazuje to, že sme vzdelanostne i mravne 
padli. Naše obecenstvo príduc do nášho musea, ktoré gnalci obdivujú, 



— 22 — 

» 

y Sepákooh, tanierikoohy vretenách, kameňoch, v kaslách atď., vidf snáď 
iba hraSky a nie predmety kmeňovej rázovitosti a duševnej vyspelosti ná- 
roda, ktorá v dnešných basoch nás viac chráni ako kanóny a pevnosti ? 
Ak je tomu tak, tak potom beda nám a nečudujme sa, že sme bez 
vojska (ludu) lebo ako ty pán mne, tak ja tebe, t. j. keď my mrdáme 
plecom nad výkvetom duševnej samobytnosti nášho ludu, tak nám on 
to potom druhou cestou oplatí. 

Slovo je slovo: spoločnost t. j. správa pracuje s obdivuhodným 
uznaním. Patrí jej všetka ôesí, my to tu kvitujeme, ale našej verejnosti 
musíme ťažko vyčítať, že nemá čisté svedomie, je bujarej spoločnosti 
moc dlina. Napravte to bratia. Veď to tak biedne s financiami vy- 
padlo, že spóloinost musí ohmedzit ročné svoje vydanie^ lebo nemá peňazí. 
To páchne úmrlčinou. Kto chceš umrel, umri, ale vy bratia, ktorí 
chcete žiť, konajte svoju povinnosl. Ak má spolok dačo v budúcnosti 
spravil, musí mať osobitnú budovu. Daj kto môžeš aby sme nezostali 
v hanbe. Je pravda síce, že my by sme radšie videli, keby sme mali 
podporujúci fond na ludovtí, báječné lacnú literatúru a časopisectvo, 
lebo dnes len touto cestou možno sa dostať k fudu, ale dnes keď už 
je, ani tento vo vyššom smysle náš represéntujúci spolok nemôžeme 

nechal na lade. 

Medzi poradami boly dve vážnejšie na rade. A síce porada mlá- 
deže. Tu sa vraj ustálilo, že ^lacné knižky*, ktoré vydávala do- 
posiaľ slovenská mládež v neurčitých dobách po 20 halieroch, bude 
ich vydával napotom ročne riadne v 4 výtiskoch s ročným predplat- 
ným 1 koruny. I druhé, pre nás menej cenné návrhy boly pojedná- 
vané a preto o nich nešírime slova. Len žiadame aby tí páni, ktorí 
vydávajú >^ lacné knižky « nabudúce víížnejšie chytili sa do veci a ne- 
uverejňovali tam vňetko, co sa inde uverejniť nedá, menovite nie práce 
ako je rozprávka »Zločin a pokánie«, ktorej mravné úzadie je tak po- 
horšlivé, mrzké, odporné, akoby to bol trinásťpróbny nihlista písal. 
S takými mrzáckymi blabotačkami náš lud sa nepovznesie. A teraz 
o najvážnejšej veci, o organisácii. Dávno hovoríme o nej, všetci cítime 
jej potrebu, chceme ju. A predsa nemožno sa jej dovolať. Prečo? Pre 
našu rozháranost, otupelost, neprecítenosť, pre lien, lenivosť, otroctvo. 
Vec je v tom, že Slovák sa dnes bojí na vidieku povedať, že je Slo- 
vákom, a ak sa nebojí uťahuje sa do kúta a nerobí nič. Konečne muselo 
to už byť, viselo to vo vzduchu a tak bola reč i o tomto. Vážnu prácu 
obradne vypracovania podal, ak sa nemýlime p. And. Halaša. Len 
škoda, že je pre naše pomery privysoká, nám rozhodne nezodpoveda- 
júca. Keďby vidiek vykonal všade svoju povinnosť išlo by to. Ale 
máme tisíc zkdseností, že vykoná málo alebo nič. Rozhodne nesvo- 



jro^3TA '^ 
bodno tak vysoko rdbaC. Treba hladat len taki5 eériu aktHlíožno kúpiť. 
Ide hlavne o vymanenie fudu z rúk úžery, opilstva a o rozširovanie 
dobrých slovenských časopisov. Všetko ostatnie príde samo sebou. Ne- 
zatracujeme ani druhé vzpruhy slúžiace k dobru umravňujúcej osvety, 
ale lK>jíme sa, že s kúpeľom vyleje sa i diefa a že pre horu neuvidíme 
stromy. A verte tak sa stane i teraz. Kto na dva stolce šedá spadne 
obyčajne na zem. Co dnes drží život v národe, v lude? Iba neodvislá 
novinárska tlač. Na roešírenie tejto Bose nespravilo sa nič. Zase sme tam 
kde sme boli, t. j. priatrlia nášho ludu zas neboli dostatočne upozornení, 
aby vSemoíne rozširovali naše časopisy a dobré knihy, aby vedeli vy- 
držať sútaž vládnych, zdarma rozposielaných, slovenskou rečou písaných 
ale politickú nemravnosť, šíriacich časopisov ! No kam s takouto poli- 
tikou?*) To neznačí, že známe pomery a že vieme stavať baštu proti 
bašte, to neznačí, že sme ludia na výške svojho povolania stojací. A 
B týmto musí kráčať i zdokonalenie nášho časopisectva a tu v prvom 
rade myslím na reorganisáciu »Nár. Novin« ako hlavného orgánu slo- 
venskej verejnej mienky. Pravda je pravda, ale s ňou treba i na vonok. 
Tento orgán rozhodne nie je na výši svojho povolania. Má toľko spolu- 
pracovníkov, že odrátajúc z vonkova priélú pomoc, na jednoho spolu- 
pracovníka týždenne nepadne ak 40 — 60 riadkov pôvodnej tlačenej práce 
(preklady nerátame) a predsa je z neho nič. Úvodníky bezprogrammné, 
fantastické, kypiace žlčou, skáčuce po vrchoch, dolinách na suchej vode 
jako gumový balónik, dnes horiace Germániu zajtra Cínu, politický 
prehľad, že by ho dvanásťročný chlapec lepšie napísal : nuž kdeže môže 
časopis tento zodpovedať potrebám národa? Veď ozaj treba nám už 
appelovai na svedomie redakcie tohto časopisu, aby záživnejšiu potravu 
poskytovala národu. Za tie peniaze to predplatitelia zaslúžia. Hneď na 
prvý pohľad badať tú, nepreklenuteľnú rozdielnosť mienok stlačených 
pod jedon klobúk redakcie a často obdivujeme sa zručnosti redaktora, 
že ten oheň a vodu vie dáko spojiť v celok, aby ho obecenstvu podať 
mohol. A o tom nadávačnom spôsobe písania, zapáchajúcom alkoho- 
lom neidem ani hovoriť. Odsudzuje sa ono samo sebou. Nuž boli by sme 
si želali v dobre pochopenom záujme všetkých, aby sa tieto veci 
napravili, lebo ak sa to nestane, prorokujeme, že »Nár. Noviny« 
dosťskoro dostanú rivala a my si to pravdu rečeno i žiadame, a veru 
nie pre iné, iba pre ten potreliný pokrok, ktorého nám tak treba ako 
každodenného chlebíka. O smere tohto časopisu ani nehovoríme. Škodil 
tu viac Slovákom, svojou rusofilskou výstrednostou ako veliká vojna. 
Dakedy bol tak písaný, že ho Slovák ani nerozumel. Tak sa zdá, že 
to bolo schválne vyrátané, aby ho tam na severe lepšie rozumeli. Nuž 
my máme právo žiadal, aby x>Nár. Noviny« boly hlavne slovenské a 

*) Vydáyanie „SIot. Denníka" zayrhli. B e d.' 



- 24 — 

aby sa prispôsobovaly naším pomerom a nezabávaly obecenstvo drtením 

Germanie a otázkami svätej Ro3SÍe, lebo tieto otázky dnes sú nám 

veru daleké. 

V tomto smere by sme chceli nápravu v prvom rade. V druhom 

rade, keA uz padlý vážne slová o organisácii, rozhodne žiadame, (d^y lo 
nebolo vydané slepej náhode ako sa dodnes veci v Martine viedly. ale 
aby bola práca táto sverená ľudom, ktorí sa veci úplne venujú a len jej 
budú slúžiť, Z toho rodinkárstva a khkárstva wartinshélio n.usite moc 
popustiť páni. V z dosiaľ ťažko platilo obecenstvo za to, ze všetky založené 
národnie inštitúcie sfúžily v prvom rade h zaopafrevin istých nezaopatre- 
ných z rodiny a až potom národa. Dopo9Íaľ máme ešte v Martine sedem — 
desatorakých pokladníkov, direktorov, se/cretárov, sedem — desatoro ikých vý- 
borníkov atd., ale výsledkov z práce nie. No a takto to nesmie ísť — 
ak nemá zahynúť celý národ. Kto myslí, že krivdu robíme, nech sa 
ozve. Odpovieme mu faktami, ktoré veci tieto ešte horšie objasnia, 
než ako sme ioh udali^ 

Ináč uznáme, že porady robily dojem vážne pochopeného úkolu 
A radi sme tomu, lebo úfame, že sa už raz položí základ k vážnej 
práci u nás prepotrebnej. Každý cíti toho potrebu a teší sa, že sa to 
stane. V tejto nádeji pozdravujeme i my porady martinské a budeme 
sa zo srdca tešit, ak budil korunované od nás všetkých žiiidaným 
výsledkom. X. 

** >.. I^ « • ' í .» 



OBZOR. 



** ... í^ . • ' " í .» -^ 



Politický. (Na sklonku snemu. — Prípravy a vofby. — Nové 
strany v aktivite. — Volby v (^esku), 

Snemové páfrocie kloní sa ku koncu. Ono nebolo prosté vynika- 
júcich momentov; budúci kronikár l)ude museť pri ňom pozostať, a — 
8 koľkou- toFkou ]>sycholo<»:i(»u - nhliadne v ňom hranicu dvo<»h pe- 
riód uhorskej politiky. Jelnn, j)ľáve dokonavsia, bola periódou zjjivnej 
surovosti skrytej. To je ovšem len forma. I obsahom znamená týchto 
päť rokov kardinálnu zmenu kursu. Jestli všetky príznaky neklamú, 
nechávame éru liberálnu po strane a na blízkom obzore vystupujú ob- 
rysy prirodzenej reakcie. Liberalismus v Uhorsku dokonáva. Materiálne 
priviedol krajinu na pokraj záhuby; a k vôli nemu udržiavaná disci- 
plína vládnej strany korrumpovala ludí, jednotlivcov tak, ako celú 
spoložnosí. Dnes v Uhorsku — vyjmúc strany národnostné, blatom 



— 2Ď — 

verejnej politiky netknuté — niet pevných charakterov ä — vyjmúc 
kotterie židovské — niet finančnej rovnováhy. Posledné dni orthodox- 
ného liberalismu uhorského predlžované boly umele a ich záchrana 
vyznievala v absolutismu. Pokus na obmedzenie slobody tlače (§ 16.), 
bašovstva v ministersve vnútra, lex Tisza: to boly posledné pokusy. 
Novej éry známka bola tá, že sa hľadela spraviť sympatickou. Medzi- 
tým uviedla v platnosť zásady mierne- liberálne, dožičila slová politikom 
konservatívnym. Jej výkony zdajd sa kliesniť cestu antiliberalismu. 
Zákony obchodné a hospodársko-sociálne, ktoré toto obdobie už dosial 
vytvorilo, našemu tvrdeniu prisviedčajd. Obmedzenie voľnosti pri 8l>ie- 
raní obchodných objednávok, uvedenie bursovnej dane, dprava pomeru 
medzi ärárnymi delníkmi a ich zamestnávateľmi, obmedzenie kšeftov 
inkompatibilitných, — to všetko podtína nohy 27*ročnému uhorskému 
liberalismu. Heálo éry je liberálne; ale len ]>ret<i, že v Uhorsku pla- 
tia heslá nad skutky a že liberálnu verejnd mienku pri tejto operácii 
uspal bolo treba. 

Tvárnosť nového snemu, ktorý na tejto narazenej ceste pokračo- 
vať má, dá sa predvídať: vzrast konservatisrau a síce či v podobe 
»liberálnej'^ strany, či v podobe vyslovených klerikálov (strana »ľudová«); 
ešte dobre pochodíme, jestli z budúcich ])oslancov bude len polovica 

zemánsko-grófsko-barónsko-kňazská. A že vraj zástupci ^ľudu^ ! ! 

Prirodzeným následkom zdanlivé slušnejšieho kursu je, že sa 

zbudily politické ašpirácie, brutálnym tlakom s hora dosiaľ udusené. 
Klerikalismus, zastupovaný stranou » ľudovou «, šíri sa v nepredvída- 
ných rozmeroch; z neho vylučuje sa kresťanský demokratismus na 
jednej a antisemitismus na druhej strane; nová politická strana »kre- 
stanská«, utvorená nedávno, je zárodkom nových straníckych útvarov. 

— Pod menom ^radikálnej demokracie* vystupuje medzi prešporskými 
a šopronskými Nemci organisácia stredného stavu (malorolníctvo, malý 
priemysel a obchod), politicky ovšem nevyspela, ale pre našu dobu 
nie bez významu. 

Zo strán národnostných daln na seba vplývať len národná strana 
slovenská. (Na s-solidaritu nemacTarských národnosti « uderená bola 
prvá štrbina r. 1896. (paktum Slovákov so stranou » ľudovou «) a druhá 

— teraz. Vinu toho nesú starokonservatívne strany rumunská a srbská, 
ktoré sa svojou úžasnou nehybnosťou a nehotovosťou už dávno stály 
výstražným príkladom. Rumuni, takzvaní -zmierni*, budú tiež kandi- 
dovať a prv-neskôr pojdtí s vládou. Slovenské kandidatúry sú dnes, 
napriek pokročilosti času, ešle vždy len v štádiume počiatočnom; defi- 
nitívne sú len dve turčianske; vo výhľade je ešte 6 okresov. Z národ- 
nostných najvážnejšou je strana sedmohradských Sasov. Po intensívnej 



— «6 — 

práci národohospodárskej dospel tento národík k veSne zabezpečeným 
12 mandátom. Tohoročné kandidácie dejú sa už v usrozumení s radi- 
kálnymi >zelenými« Sasmi, teda národný pokrok. Srbi a Rumuni — 
zostávajú v passivite^ oddávajú sa dielam cirkevným. U nich zvelebenie 
cirkve znamená zvelebenie národa, preto so stanoviska národného ne- 
slobodno podceňovat ani úspechy kňažstva rumunského, ani snahy 
cirkve srbskej. Posledne prejavili Srbi na shromaždení vo Velkom 
Bečkereku nevôlu proti vláde, ktorá dosial nebola náklonná svolaC ich 
cirkevný sjazd; 12-členové srbské vyslanstvo kráča ku královskému 
prestolu s prosbami a žalobami. 

Česko stojí tiež vo znamení volieb na »zemský snem«. Národná 
strana svobodomyselná (Mladočeši) potká sa v krutom boji proti agrár- 
nikom, ktorí sa chystajú vystrojiť intellektuelnými silami i z táboru 
staročeského. Národné delníctvo a ostatné pokrokové strany octnú sa 
tiež v opposícii. Tieto volby budú sa už konať dla nového volebného 
zákona, ktorý si český snem v júni t. r. vyniesol a ktorý král nedávno 
potvrdil. Dla tohto zákona budú voliť obce vonkovské direktne a 
každá obec, čítajúca aspoň 600 dudi, osebe; voličom je každý občan, 
platiaci aspoň 8 korún podanej dane. H. 



Referáty. 

„Co hati Slováky?** Nákladom pseudonymného spisovatela Mea- 
kulpinského vyšla 246-stránková knižka v Hodonine r. 1901 za 70 kr. 
i s poštou. Pre Slovensko rozpredáva ju kníhtlačiareň p. K. Salvu 
v Lipt. Ružomberku. 

Táto nepatrná, za hranicou Slovenska vydaná knižočka narobila 
viac šumu u nás, ako celá slovenská literatúra posledných 50 rokov. 
Keby tedy pre nič iného, už pre túto podivuhodnú okolnosť zaslúži, 
aby sme sa ňou obšírnejšie zaoberali. 

čím sa stala tak povestnou? 

»Národnie Noviny « a s nimi súhlasne i mnohí slovenskí národovci 
a to menovite naši veteráni pracovnici ozvali sa proti pôvodcovi 
preto, lebo, vraj, brožúrka táto je neslýchaným útokom na česť národa, 
je tupením, zákerniokym nápadom, je hanobením, je paškvilom a pam- 
fletom na slovenský národ . . . Pisateľ jej je darebákom, vagabundom 
atď. atď. A vedFa toho dostalo sa i nevinným luďom urážok a nadávok 



— 27 — 

a to hlavne p. K. Eálalovii ktorý jej nepísal a p. K. Salvoví, ktorý 
ju vzal do odpredaju pre Slovensko. 

Keď už ostrá hrmavica preletela nad knihou a neznámym pôvod- 
com, pozrime bez hnevu a predpojatosti, s rozmyslom a triezvym uvá- 
žením na obsah samej knižky. Pravda najspravodlivejdie by sme nalo- 
žili s pôvodcom i jeho knihou, keby si každý z nás prečítal sám celá 
knižoSku, kapitolu za kapitolou, s tužkou v ruke a znaóil si So sa mu 
nezdá a s 5im súhlasí. Tak by bol náS úsudok najspravodlivejší, keby 
sme nepravdu a pravdu položili na váhu a potom už rozsudzovali. 

Ale nestalo sa dosiaf tak a mnohí snáď i tí, So viedli hlavné 
slovo proti pôvodcovi a knihe jeho, nemali tolko trpezlivosti, aby tejto 
oSakávanej povinnosti vyhoveli voči pôvodcovi. A tak su, poviem 
vopred, narobilo dosC krivdy menom cti, obrany a ochrany národa, 
ako to vždy bolo a snáď veSne vekov bude . . . 

Pozrime tedy do obsahu knihy a pri malej trpelivosti soznámime 
sa B celým dielom, lebo pôvodca to. So na 243 stránkach v XXI. kapi- 
tolách podrobnejšie rozberal, v »Doslove« shrnuje na troch stránkach 
takto : 

Oo to tedy hatí iSlováky? 

Málo nás. Jame chudoba de Badín, v kratém otroctvi sadluženosti bídné 
robotujeme a hyneme . . . 

Neni mezi nami láaky, Bvépomoci, je vSak pH nás príliš mnoho opilstva, 
nesolidnosti, pýchy, nenávisti, nesvornosti, nebrouSenosti . . . 

Hatí národ neslovanská, slovenských „vzdélancĎ (ne dosti vzdelaných) nená- 
božnosť, slovenských politiku v politice nepolitiČnosť, drobení se spisbou, jalová 
slovenská panslavistika, protimluvnosť memorandálií atd. 

Hatí Slováky nynéjší národnostní lidožroutstvl, naŠe cirkevní i Školská ma- 
lomoc, nepoznávaní „Času navštívení", dejinného poslaní atd. 

To nás hatí, a z toho je zrejmé, co by nám asi pomáhalo. Totiž ohrození, 
znovuzrození se duchovní i hmotné. Nebo j istá vémá pravda je, že „mravná hni- 
loba sa nás chytila v dešperátnych rozmeroch, a nebude obrodenia, nebude znovu- 
zrodenia pre národ, pre cirkev, kým nedorastie, nedospeje intelligencia druhá, nová, 
mravným a duchovným nadaním obsažnejšia, nezje dneŠnia". 

Nejvíce jde o to, že i když statní pomery búdou ty nejlepší, se 
Slováky bude zle, — jest-li se znovu nezrodí! Nuly nikdy nebudou 
množiti. . . Národ zadlužený, otrocký, bez osvety, bez sebevédomí, 
národ mravné shnilý, opilý, hašterivý, odstredivý . . . vždy bude smé- 
tištém a hnojivem pro jiné. 

Ostatné však j ako na poéátku téchto úvah, tak i pri konci pfivodce z celého 
srdce svého tou ži, by všecko, cokoli zde milému slovenskému národu aneb které- 
mukoli velecténému údu jeho nelichotí: dokázalo se čirou nepravdou, čemým 
bludem. 

Ó by bylo j istou vernou pravdou, že na samobytný a samostatný národ, ma- 
jící míti vždy svou samobytnou a samostatnou spisbu, kultúru atd. není nás príliš 
málo; kéž by bylo pravdou, že nejsme na to ani hmotné ani duchovné chudobni. 




-.*•- 



— 98 — 

Že Dejsme bez dostatečné lásky, svépomoci, epolkovitosti, Že neni nás mnoho opi- 
1ých, hloupť pyÄných, nestatecíných, nenávistných, nesvorných, nebroušených, neroz- 
umných, bez Boha, atd. 

Bodejž byla pravda, že literámim oddelením se od Cechť\ odstranén praveký 
blud našich slovenských pŕedkĎ, a položen pevný základ pro rozmach a velikou 
budoucnosť slovenské vedy, spisby, osvety a vfibec slovenské kultúry. 

Bodej bylo bludem když psal Kollár: 

„Nuže tedy, 81ováci, už spite, 
Skorot bude vaSem po kmeňu, 
Nebo, jak by házel na stenu 
Hrách, slov matky JSlávy neslyšíte; 

Vzdelanejší! po cizotách mrite, 
Vážte nad manželku kubénu; 
Kazatelé! lidu proménu 
Jazyka, ne mravft v uÄi líte: 

Spisatelé! rozmnožujte hŕíchy. 
Na spojení s Cechy repcite, 
Zmarte reČ i národ z hloupé pýchy! 

Než když nebe k pomste tato vaSe 
Nekajícnost zažhnc, nercite 
Potom, že ste byli bez .Tonáže". 

Jen by bylo vidno, že práve ted Slováci jsou tak silni, a štáty evropsícé tak 
mékké, že na tvorení nových státoprávních téles práve nyní je zde doba. 

Bodej se dokázalo, že vôbec ničím nejsou vinni Slováci, ale veždy nékdo 
jiný! Atd. atd. 

Každá pravda, i slovenská pravda, (ale jen pravda!) jiste zvítézí, nebo 

„Pravda nezná ustoupiti zlobé, 

Kdo jí laje, ten ji zastáva, 

Ke cti jsou j í slova rouhavá. 

Blud a šalba hlupcĎ ku ozdobe". (KoUár). 

Bolo tedy rcčeno, že bú toto Iže, utrhačštvá, potupy slovenského 
národa. Poďme od riadka k riadku. 

Je nás málo. Áno, keď sa poobzeráme vôkol okolo seba a uvá- 
žime, ako sa žije fažko čo hneď bratom Čechom, Poliakom, Srbom, 
ktorých je nekofkoraz viac od nás, nuž až nás tá naša nepočetnosť, 
pri velikých a mocných susedoch musí predesit. A dla »kata8trofovej« 
theorie p. Sv. Hurbann, keď sa totiž Európa bude komassovaC čiarou 
tabanou vedia linonára po mappe Európy, verabože málo sa budú po- 
zerať na našu klukatú hranicu Slovenska . . . 

Jsme chudoba de Badín, v krutém otroctví zadluženosti bídné 
robotujeme a hyneme . . . 

Inde a inokedy žalujeme sa trpko, že maďarisácia, žid, úžera de- 
pauperisuje naše kraje, vyháňa lud do Ameriky a čo ostane doma, je 
zotročeno tisícnásobnou tiažou života. 




— 29 — 

Neni mezi nami lásky, svépomoci, je však pri nás príliš mnoho 
opilstva, nesolidnosti, pýohj, nenávisti, nesvornosti, nebroušenosti . . . 

Ai na slová »pŕíliš mnoho opilstva^, ktoré nenie možno štatisti- 
kou podopref, lebo v tom smere sme sa ešte nepokúsili o podrobnťi, 
srovnávajúou s inými národmi štatistiku^ všetko platí do slova. Ale 
i o rozmeroch opilstva u nás možno si dost približný obraz utvorit, 
keď povážime to, čo veda hovorí o hraniciach toho, ôo voláme opil- 
stvom a pitím. Opilstvo totiž počína sa počiatkom XIX. stoletia, lebo 
pilo sa i prvej a snád i viacej, ako teraz, ale neznala ľudstvo koncen- 
trovaných liehových nápojovy ako je špiritus, rum, Jcoňak, pálenka, 
absynth atd. v toľkej miere ako je dnes, a t«ik všeobecne rozvíre- 
ných. U nás nie pivo, medovec, víno a pod. slabé nápoje, ale pá- 
lenka, rum, slivovica, borovička, ovsienka a pod. silné nápoje sa uží- 
vajú. A s tými počína sa hlavne história alkoholismu. 

Aj v iných slovenských časopisoch bolo žalovano, že u nás sa 
pije od narodenia až do hrobu. Vždy a pri každej príležitosti. 

Jedinú chybu možno vytýkať pôvodcovi v tom, že nedoložil svoje 
tvrdenie spoľahlivou štatistikou, trebárs leo aspou jednoho vidieku, 
stolice a že neukázal, kofko sa pije za podobných okolností a pomerov 
inde, či aj inde vyplácajú pálenkou prácu. Či je to zvykom vsceurop- 
ským, že už nemluvňaťom ponúkajú pálenku, či aj iné náro«ly pri|)i- 
sujú tak obrannú, liečivá moc liehovinám ako u nás a konečne či jest 
ešte národ, ktorý by pil tolko pod titulom liečenia naj zhubnej ši elio 
nápoja — akými sú Hoffmanské kvapky? 

Keby to bol všetko pekne rúče podokladal, nuž isto je, žeby vina 
z opilstva nebola tak kruté dop.idala na tvár slovenského ludu. C^o 
ešte v tomto bode vytýka, to vari netreba zvlásÉ rozvádzať a proti 
tomu sa vari nikto ani neohradil: zaiste má to svoje hlboké príčiny, 
že na organisáciu síl začali sme pomýšIaC až XX. století. 

Vytýka pôvodca nenábožnosť »intelligencie« a možno ešte dodaC: 
hatí nás i bezhraničná pôverčivosf ľadu jak vo veciach náboženských, 
tak i svetských. Po Slovensku á(\ široké kraje, kde duch Kristovej 
náuky neuspel ešte preniknúC srdce a mysel veriacich. Ale o tomto 
inokedy. 

Ze sme nepolitickí, že nás panslavismus je jalové omálanie vo 
vzduchu visiacich fantasií, že sme bez politického programmu a že dnes 
cítime neblahé následky drobenia literárneho — o tom všetkom nikto 
pochybovať nemôže. 

»Hatí nás národnostné lidožroutství« — čiastočne pravda, totiž 
tak, že voči silným Madarom hlásame morálku »oko za oko«, že v po- 



— so — 

sledníoh 10-ro9iaoh upierali sme svoj zrak jedine na jazykovú otázku, 
zapomfnajňc na hospodársku a spoločenskú obranu a prácu. 

A najviac pobúrily nasledujúce tvrdé slová pôvodcove: »Nejvíoe 
jde o to, že i když statní pomery búdou fcy nejlepší, se Slováky bude 
zle, — jestli (podtrhujem sám) se znovu nezrodí! Nuly nikdy nebudou 
množiti . . . Národ zadlužený, otrocký, bez osvety, bez sebevédomí, 
národ mravné shnilý, opilý, hašterivý, odstredivý . . . vždy bude sme- 
tištém a hnojivem pro jiné«. Prvá veta tohoto odstavca je podmienečne 
vyslovená a je takto úplne pravdivá, lebo ako dnes znamenáme málo, 
tak, zostanúc takými, nebudeme nikdy viacej znamenať — bez pre- 
meny do najhlbších záhybov srdca a modzgu. Druhá veta je následok 
prvej a tiež v tom smysle je pravdivá. Tretia týka sa nás čiastočne a 
čiastočne je mienená vo všeobecnosti : nielen taký a taký Slovák, ale 
i Maďar, Čech, Nemec, Francúz bude smetiskom a hnojivom pre iných, 
keď bude mat tolko a tolko zlých vlastností. 

Čo ohromilo našich ludí v tejto brožúrke, je to neobvyklé, akoby 
jedným dychom vyslovené, stručne sopjaté tnnoístvo fakt. Veď sa u nás 
už žalujeme od rokov, ale nikdy nikto neshrnul tie naše chyby a sla- 
bosti do tak krátkeho priestoru. Veď tieto žaloby prednášali nie naši 
nepriatelia, ale za rôznych okolností naši najlepší muíovia — ale po 
kuse a v rôznej dobe a tu všetko to koncentroval neznámy pôvodca 
v jeden obraz, zhotovil zrkadlo, v ktorom jedným poh ladom vidíme 

všetko to, čo nás tu a tam trápievalo. 

Najväčšie však nedorozumenie vzniklo z toho, že naši ludia nečí- 
tali knižočku 8 potrebným pri takýchto okolnoBtiach pokojom mysle. 
Ved autor kreslí ideál národa a k tomu stále pripodobuje nás hriešnych. 
Je prírodzeno, že od ideálu národa sme nielen my Slováci, ale i mnohé 
iné národy ďaleko, že tých nerestí, ktoré nás hatia, je aj u iných ná- 
rodov plno, len nepreháňam keď poviem, že takého národa, aký má 
pred očima pôvodca brožúry — niet vôbec na svete. I tie národy, 
ktoré sú vysoko nad nami, majú chyby, aké autor vytýka Slovákom. 
Len stupeň tých chýb je nestejný. Sú iste lepšie národy ako sme my, 
ale sú aj horšie, a my máme cnosti, akých i tie dobré národy nemajú. 

A treba je nám klásť pred oči ideál, ak chceme napredovať, 
treba karhať, vystríhal a poučoval, aby sme vonkoncom nezaostali a 
nehynuli. Menovite u nás a za našich čias, keď tak radi sa vychva- 
lujeme, že už pre naše cnosti počali sme zabúdať na svoje chyby. 

Keď shmieme celý obsah knižky uvidíme, že pôvodca, ač trpkých, 
predsa len väčšinu právd vyslovil. Vytýkat mu možno jedine to, ie 
jednotlivých, roztrúsené sa vyskytujúcich fakt - urobil všeobecné pra- 
vidlám Tak hneď i pri tom opilstve. Správne by tento výrok znel asi 



— 81 — 

takto : Sú dediny, mestá na Slovensku, kde je opilstvo zakorenené 
v straSnej miere, ale sú na druhej strane mestá a dediny, kde sa pije 
málo, alebo celkom niS, alebo tolko, ako v najmravnejších národoch 
Európy. Áno, sá i také dediny. Je pravda, že naša intelligencia sa 
opíja, ale op^ajá sa i maďaróni a maďarská intelligencia i Česi. My však 
máme povinnosC starat sa o seba, predne o seba a máme právo žiadať 
nápravu medzi sebou. Oo robia iní, do toho nás nič, alebo aspoň 
v prvej rade nás to nemá zajímat: každý národ nech si je sám sebe 
sudcom nad sebou samfm. 

Ze sa koneSne dostalo tolko potupy, hany, urážok a nepekných 
nadávok pôvodcovi, to zavinila nadávacia mánia úvodnikára Národních 
Novín. Tak sa zdá, že sa tento úvodničiar bojí o prvenstvo v »brýz- 
ganí« a stupňuje svoju ^poetickú rečc do krajností priamo báječných. 
. . Ale toho strachu by nemal maf, lebo krom anonymných pisatelov 
dopisnÍG, žiadon slušný človek s nim závodiť nebude a nemôže. Naj- 
viac je len lutovat, že sa náš kedysi tak vážny orgán, akým bývalý 
Nár. Noviny toľme unižuje ... U nás mnohí ani temer iného nečítajú, 
ako tento časopis — a tu taká štvrtostupňová literárna pleva podáva 
sa za pokrm čitateľom! . . . 

okoda, že pôvodca bro/úrky nevenoval aspoň jednu kapitolu 
našim »Nár. Novinám«. A tak boli by sme videli v krátkom obrázku, 
čo a ako sa píše za roky v tomto časopise. Zaiste by to bola jedna 
z najboľavejších kapitol našeho literárneho života. 

Nezatracujeme úplne ani jednej kapitoly z obsažnej knižočky, ba 
mnohé podpísali by sme bezpodmienečne a z toho dôvodu žiadame 
si, aby kcíidý Slovák prečítal íúfo kniikuy uvážil ju, čo dobrého za- 
choval, čo mylného bez hnevu a vášne opravil. 

To by sme boli očakávali aj od našich predních mužov, ktorí 
8 rozhorčením odmietali prácu v článočkoch, v Nár. Novinách, aby 
boli omyly opravovali a nedali sa strhnúť k prenáhleným, nespravodli- 
vým úsudkom a odsúdeniam. 

Konečne môžeme z najhodnovernejšieho prameňa uviesť, že pô- 
vodcom práce nenie žiaden »oudzí vagabund «, ani p. K. Kálal, ale 
Slovák. Dr. F. Šrobár. 



Rozmanité zprávy. ^\^ '^ ^ c , 'J^ ' ) 






— K druhému Číslu „Hlasu" chystáme l-hárkovu belletrístickú príloEiT 
Všetky práce určené pre prílohu prosíme zaslať najdalej do 15. každý mesiac, na 
adressu redaktora liter. Časti „Hlasu" : Dr. V. ärobár y Ružomberku, lipt. stôl. 



.:'"í 



. D ' , i: ' '^ ,\ 



— 82 — 






— Odkedy započaly sa u- nás mliekárne, rozpisujú sa o nich skoro všetky 
časopisy. Celkom správne, ved len tak vysvetlia sa ony dôkladne. „Obzor"*) pri- 
niesol v posl. dvoch Číslach peknú rozpravu, od p. Juraja Slávika. 

— ,,()bčianska Heseda" v Ružomberku poriadala letnú zábavu v Hra- 
bové, 28. augusta. Učaat odhaduje sa na 5^00 osôb. 

— V „Nár. Novinách'* č. ííS. v zpráve o slávnostach augustových stojí: 
„. . . krásne pohlavie, ktoré nevie si zvlášte tanečnú zábavu prenachváliť; mládež 
náležité a dôstojne konala svoju úlohu'!! Tedy tanec je úloha mládeže pri tých 
slávnostach ? 

— Kníhtlačiar p. K. Salva v Lipt. Ružomberku, vydal krásny „Evanje- 
lický Kalendár", na r. 1902, venovaný záujmom vnútornej missie. Cena 40 hal. 

— .,Veci slovenské" články z „NaSej Doby'% vydal s doslovom pôvodcovým 
vo zvláštnom odtisku pražský spolok „Detvan" u Teslíka v Skalici. Cena 20 hal. 

— Na shromaždení „Živeny" HÚrilo sa vyhotovenie „Čítanky'*, ktorej reda- 
ktorom je Sv. Hurban. 

— „Živena" zamýíFa založit sirotinec v Lipt. Sv. MikuláSi, zo začiatku príjme sa 
G sirôt. Pani Vincencia Stodolová ochotne vykoná vAetky príi)ravy k jeho uskutočneniu. 

— U J.. Teslíka v Skalici vyj^iel jiráve kalendár „Nová domová pokladnica" 
na r. 1902, ojiatrený pôvodnými obrázkami u bohatý obsah(»m. 

— Mladý, snaživý maliar Fr. Pečinka, sdržujúc sa cez pnízdniny na Slo- 
vensku, spracoval mnoho motívov z nj'iAlu) kraju. .íeho krajiny dýchajú svetlom a 
jasom slnečným. Kto lacno okráslit si chce byt. nech .na hlási v redakcii „Hlasu". 
Priemerná cena jednoho obrazu nej »re vyduje 20 — 3.') zl. 

— Slovenskí socialisti v PeSti poriadali 14. júla t. r. shromriždenic. 
Na programme bolo: položenie ludu slovenského, - refer/ít oboslaných zástupcov 
s krajinského sjazdu soc.-demokratického, — a návrhy. 

Pozvanie na túto schôdzku slov. sociál-demokratov vyzeralo takto: 

Bratia Slováci! V^budapcsti je do 80. tisýc slovenský ho Tudu ktorý zvača 
najtašov rukovov prálcov za najmýzeruejSi plat otrokujete, tak že dosť vČasto vám 
nestačí, nie len na trochu teplýho pokrmu, ale aíii na suchý chlieb. 

Nuž priatelia moji. Čí zme my hádtun nato stvorený, abisme otrhaný, a po- 
lovíc hladný otročili? my povieme že ňie; lebo ked nás štát uznáva za síuov vlasti; 
pri vojanských požiadavkách a pri práce, tak nás má uzuat aj pri slobode a záko- 
nodarstve, ale žial Bohu je to naopak, lebo kde kolvek sa obrátime l^o spomenu- 
týma požiadavkami nikde nás neuznajú za sinov domoviny, zvača sade zatvoria 
dvere prednami, nuž, ači sa teraz máme uspokoj it stým? Ó nie! ale sy podajme 
Hraterský ruky a utvorme spolu rozumitedlnóv sylov takú moc, skerov stlačíme 
sečky tie neprávosti kerie nás potlačujú. 

Tak bratia naši držte si za svatu povinost, aby ste sa na tomto verejnom zhro- 
maždeJÍI v spomenutým hosťinci Čo v najveČom počte zúčastnil, nech vidia naši 
krajinský vislancy že imi Žijeme a že zme tiež opravdivý sinovia tejto Vlastí Ktorý 
sa hlásime O Slobodu a Práva. Zbraterským pozdravom Zvolavatelstvo. 



*) Redaktor J. Babka, Sielnica, pp. Teplá, Liptov; predplatné na rok 2 kor. 



r 





•• s 






í 



JEl^ 'OTA , 



^/y 



ó 



Vorby.*) 



V poslednej hodine rozvlnila sa hladina slovenského verejného 
života neslýchané, nebývalé. Volebný prňd zachvátil takmer všetkých 
národných pracovníkov. Tento mesiac pred volbami zostane v našej 
histórii pamätným. Po melkom tichu, upomínajócom na agóniu, pohla 
sa vo 12 slovenských okresoch — teda takmer vo štvrtine Slovenska — 
úchvatná politická agitácia; po mnoho desalročnej ľahostajnosti ná- 
rodnej intelligencie k biednemu ludu stal sa prvý pokus, postaviť most 
prez priehlben, ktorá dosial tú intelligenciu a ten lud na dva tábory 
delila. 

Politické jednania, rady bývajú posudzované dla ich úspechu, 
často dfa ich okamžitého úspechu. Myslím, že su k aktivite národnej 
strany toto merítko príložiii nedá. Dnešná politika slovenská je vlastne 
len nábehom ku politike budúcnosti. Táto borba diala sa s ludom 
politicky nevyspelým a vodcovia jeho dosial tiež neprešli politickej 
školy. Popri tomto viedla sa tá borba za okolností tak nenormálnych, 
jakým ťažko najst roveň. Náš lud býval dosial bitý a zneužívaný 
k najpodlejšiemu politickému podvodu, oslabnul a znemravnel. 

Ze tieto vofby majú pre nás význam historický, toho príčina 
leží inde. 

V jakom duchu sa na volby agitovalo? Veru, naši agitátori, i tí 
najkonservatívnejší, prispôsobili sa vkusu a potrebám ludu. S prízvu- 
kovaním slovenskosti zároveň kráčaly heslá demokratické^ ba až radi- 
kálne demokratické. Krikľavá nespravedlnost sociálna bola nevyčerpa- 
teľným zdrojom plamenných rečí, majúcich za účel, upozorniť lud na 
skutočné jeho položenie. »My sme na slovenskú stranu« — tak sa len 
v ojedinelých krajoch ozývalo v ľude. »My sme na stranu chudobných, 
na stranu našu, na stranu Iudu« — s týmto heslom šlo sa do boja 
takmer všade. A z úst jednoho liptovského voliča, chudobného reme- 



*) Článok tento mal byť uverejnený pred voľbami. Poneváč jaane vystihuje 
náá volebný ruch a poukazuje na okolnosti o ktorých »a slov. časopisy nezmienily, 
uverejňujeme ho. Red. 



— 34 — 

selníka, na jednom ahromaždení, podul som toto osvedčenie: »Som 

biedny, slovenská strana bráni ma najlepšie, teda idem k nej«. Toto 

je k nálade a ku smýšľaniu našeho ludu skvelé charakteristikon. A 

lud medzi sebou agitoval len demokraticky; inštinktívne súdil, že So 

ho chráni ako chudáka, to ho ochráni i jako Slováka. Národná de- 
mokracia ! 

Táto volebná doba — a v tom jej veliký význam — vyrušila 
náš lud z otrockého mlSania a dala mu príležitosť, aby prejavil, 5o 
mu na srdci leží, aby prejavil, kam ho túžby vedú. Úchvatnou silou, 
u Slováka obdivuhodnou, vybúšil ohlas mnoholetého velkého martyria; 
čo tlak politický i hospodársky za roky udusil, ten bôI a tú snahu 
vynieslo toto politické vlnobitie na povrch. 

Tu živý dôkaz, že prepásť medzi smýšianím terajších slovenských 
vedúcich kruhov a medzi smýšianím ludu je hlboká. Námietky a do- 
plnky ku volebnému programmu národnej strany, uverejnené v minu- 
lom čísle Hlasu, poctené boly orgánom » národným c en bloc attribátom 
»hlúpej kritiky « a k tomu »nestatočnej«. Poneváč tento výbuch dô- 
vodom podoprený nebol, samo sebou sa rozumie, že nemôže byt ani 
vážne ponímaný. V tom myšlienkovom svete našeho ľudu, ktorý sa 
nám z príležitosti volieb otvoril, je vzácny, živý dokument. To jest, 
kto ľud zná, jeho túžbam rozumie a jeho slovu, kto túto znalosť ludu 
umne vie spojiť s učením politickým, tomu je to vzácny dokument. 

Liberalistická, zretetnejšie : plutarchická politika nevyhnutnú re- 
akciu už vzbudila. Y neuvedomelom lude oživel inštikt, smerujúci 
priamo proti jakémukolvek aristokratismu. Ze z hlbokého bahna poli- 
tickej prostitúcie nemôže vykvitnúť plný kvet svrchovanej mravnosti 
a že medzi zrnom pliev dosť, je prirodzené. Ale základ slovenskej, 
skutočne slovenskej a ludovej politiky je touto volebnou agitáciou 
daný a národná strana, kecTby sa teraz demokratickej politike zprene- 
verila, zprene verila by sa ludu, podkopala by si základy existencie. 

Pravda, demokratism našeho ludu, prejavený počas tohoto ruchu 

v 

tak mohutne, postráda dosial politickej uvedomelosti. Co tých »ná- 
rodných« voličov vzbudilo, to nebolo poznanie, ale cit. A terajšia 
volebná agitácia ani sa ne^iokúsila — ovšem ani nemohla — o to. aby 
precítnuvšie massy priviedla k uvedomelosti. I na slovenskej strane 
boly len kortesačky, vo forme kapacitovania, a bola demagógia. Že 
i jedno i druhé má len chvifkový úspech a že postráda základov trva- 
lých, je zrejmé. Pre budúcnosť nutno nám čerpať i to naučenie, že 
k politickej príprave nestačí agitáciu, ale že politický postup žiada 
bezpečnejšie garancie. Nie kortesačky, lež politickú výchovu chceme! 
Báčte si predstaviť, že intelligencia turčiansko-svato-martinská, vyvi- 



— 86 — 

nuvšia pri týchto volbáoh zimniSnú, pri tom ideálne nežistntí a obe- 
tavá činnosť, rozdelila by tťíto prácu žieslich týždňov na štyri roky; 
prednáškami, spoločenským budením, organizáciou; kde je ten proti- 
kandidát, ktorý by sa tam proti Slovákovi opovážil arrogovať? 

Tieto momenty volebného ruchu na Slovensku nebolo možno za- 
mlčal Ony chovajú zrejmú úpravu k dalšej politickej akcii. 

Ignotus. 




Spoločenstyá a zákon. \ : ^?crt^ 



Ni 



Za posledných desať rokov myšlienka spolčovania sa, vydobila si 
už tj u nás celý rad pevností, v podobe vzájomných pomocníc a po- 
travných spolkov, peňažných a priemjrselnych podnikov. Nové stále 
vznikajú. Uznávajúc velkú významnosť družství a spolkov, zapodieva 
sa » Hlas c nimi často. Poneváč literatúra slovenská poskytuje dosiaľ 
málo pokynov tomuto zdravému ruchu, prehovoríme podrobnejšie o 
jeho podstate. 

Za potrebné mám popredku uviesť doslovne tú časť obchodného 
zákona, ktorá vztahujc sa na spoločenstvá. Je to z roku 1875 pochá- 
dzajťíci XXXVII. zákonný článok, a z roku 1898 pochádzajúci XXIII. 
z. č. (pôvodný preklad, bo tieto zákony nevyšly slovensky). 1898: 
XXX VII. z. č. odstavec II. Spoločenstvá. Hlava prvá. Všeobecné 
ustanovenia. 

§ 222. V smysle tohoto zákona za spoločenstvo považuje sa taký 
spolok pozostávajúci z neurčitého počtu členov, ktorý sa utvorí za 
spoločného riadenia obchodu, poťažne na základe vzájomnosti k napo- 
moženiu úveru, živnosti*) alebo sporenia svojich členov. 

Menovite sem patria : záložné a úverné družstvá ; družstvá utvo- 
rené k spoločnému nákupu surovín, k udržaniu spoločného skladu, 
alebo k spoločnej výrobe; potravné družstvá; spolky obydlia stavajúce; 
vzájomné poisťujúce spolky. 

§ 224. Spoločenstvo považuje sa za sriadené : 

1. keď vzniklý stanovy spolkové; 

2. keď sa spolok zaniesol do obchodného soznamu firiem. 
Vstúpenie jednotlivých členov do spoločenstva deje sa na základe 

písomného osvedčenia. 



*) Slovom „živnosí" označujeme Hiihrne zamestknanie obchodné a priemy- 
slové, a podľa toho je „živnostník", každý obchodník, remeselník a továrnik. 



— 86 — 

§ 226. V stanovách naisto musí byt urSené nasledovné : 

1. firma a sídlo spoločenstva; 

2. účel podniku ; 

3. trvanie spoločenstva; 

4. podmienky vstúpenia členov a prípadné zvláštne ustanovenia 
týkajúce sa ich vylúčenia (pre vysttípenie, srarl alebo vy- 
tvorenie) ; 

5. pomer súčastnenia sa jednotlivých členov, polažne ich po- 
diely a spôsob tvorenia týchto častíc ; 

6. tie zásady, podla ktorých musí sa sostavovaf súvaha a táto 
zkúmaf ; 

7. spôsob, ako sa vypočíta zisk a ztrata, a jako sa rozdelí 
medzi členov; 

8. sriadenie sa správy, ako sa ona volí, jej obor a doba jej 
trvania; 

9. sriadenie sa dozorného výboru a doba jeho trvania ; 

10. spôsob značenia firmy; 

11. ako sa svolá valné shromaždenie, miesto a čas jeho sidenia 
sa, jeho obor, poriadok jednací, spôsob vynášania výrokov 
a ustálenie toho, čo sa má stat v páde, žeby svolané valné 
shromaždenie nebolo výroku schopné ; 

12. hlasovacie právo členov a jako sa ono deje; 

13. jako sa oznamy spoločenstva uverejňujú ; 

14. ustanovenie toho, že či členovia za záväzky spolku ručia 
obmedzene alebo neobmedzene, a jestli v poslednom prípade 
ručenie presahuje mieru určenú zákonom, dosah tohoto ručenia. 

§ 22G. Stanovy spolu so soznamom Členov majú sa oznámiť súd- 
nej stolici (sedrii), v okrese ktorej nachodí sa sídlo spočenstva, aby sa 
zaznačily do obchodného soznamu firiem a uverejnily. 

Uverejnenie oznámenia musí obsahovať : - 

1. dátum stanov; .^ jr!3^*0'^A 

2. firmu a sídlo spoločenstva: i K '"'^^ '"51!«:>NI 

3. účel podniku; ,, . - K 

4. trvanie spoločenstva ; ."...-- 

5. spôsob podpisovania firmy; 

6. jako sa majú uverejňovat oznamy spoločenstva ; 

7. pripomenutie, či členovia prijali ručenie neobmedzené alebo ob- 
medzené za záväzky spoločnosti ; a jestli v poslednom prípade 

ručenie presahuje mieru určenú zákonom, dosah tohoto ručenia. 

§ 227. Spoločenstvo zároveň s predostretím stanov povinné je 
doznaC, že stanovy ustanovilo sriadujňce valné shromaždenie, a že sa 
vyvolila správa s dozorným výborom. 




— 37 — 

Tomuto oielu eldžiace podanie povinní sd Slenovia správy pod- 
písaf vlastnoručne pri sodnej stolici, alebo podať ich uhodnovemené. 

§ 828. Spoločenstvo nepovažuje sa za jestvujúce pred zaznačením 
do obchodného soznamu firiem a vyhlásením. Tí, ktorí pred zaznaSením 
a vyhlásením konajú menom spolku, ruôia osobne a oelkovite. 

§ 229. Stanovy spolkové, za doznanie faktov v predchádzajúcom § 
zmienených, nech sa preukážu i tej súdnej stolici, v okrese ktorej 
spoločenstvo má bočný závod (filiálku), aby sa mohly zaznačiť do ob- 
chodného soznamu firiem. 

§ 230. Uzavretia §§ 210-217 tohoto zákona týkajúce sa zahra- 
ničných účastinných spolkov, vzťahuje sa primerane i na spoločenstva.*) 

Hlava druhá. Právne pomery členov vzájomné a voči tretej osobe. 

§ 231. Členovia spoločenství s určením neobmedzeným ručia cel- 
kovite celým svojím majetkom za záväzky spolku, na kolko tieto ne- 
možno uhradiť z majetku spolkového. 

Členovia spoločenství s ručením obmedzeným, na koľko stanovy 
spolkové nerozhodujú ináč, zodpovedajú len po obnos podpísaného 
podielu. 

§ 232. Veritelia spolku môžu svoje požiadavky uplatniť proti 
jednotlivým členom len po ukončení konkursu majetku spolkového, i 
to len tolko, na kolko bol y tieto požiadavky pri konkurse súčtov ané, 
poťažne nasúdené. 

Takéto požiadavky uhradil možno jednotlivými členami spolku 
bez predbežného pojednávania (licitáciou) verejnou dražbou. 

§ 233. Kto vstúpi do jestvujúceho spoločenstva, ručí za všetky 
záväzky spolkové vzniklé pred jeho vstúpením. 

Tomuto protiví acíi sa sraluva neplatná je voČi tretej osobe. 

§ 234. Na kolko stanovy nerozhodujú ináč, tí členovia, ktorí 
pravidelne splatili vklady svoje, nemôžu byť napadnutí postihom od 
ostatných členov so zámienkou, že poslední platili viacej. 

§ 286. Jednotlivý člen spoločenstva môže vystrtpit zo spolku bu(T 
celkom alebo ked má viac podielov po predbežnom vypovedaní aj 
v tom páde, ked by spolok utvoril sa na dobu. Ak s rok vypovedania 
a čas vystúpenia nie je ustanovený v stanovách, vystúpil možno len 

•) Zahraničná spolky povinná sú pred zajjočatím filiálnych obchodov u nás, 
firmu svoju u patričnej súdnej stolice dat zaznačit, pričom musia preukázal stanovy 
a podať niektoré dôkazy. Pre obchody tuzemská vedie tiká filiálka zvláštne knihy, 
sofltavuje zvláätua súvahu, ktorú ročne zároveň s hlavnou súvahou a zápisnicou val. 
ahromáidenia predostreť musí súdnej stolici. Za dodržanie týchto nariadení ruČia 
Členovia za stúpi telstva celkovite. Dôležité obchodné premeny v závode zahraničnom 
platné sú pre tuzemskú filiálku len vtedy^ ked premeny tie zanesené sú i v tunaj- 
šom obchodnom sozname firiem. Za istých okolností Vytretie firmy nariadi sa na 
žiadost kohokoľvek. 



— 38 — 

po ukončení obchodného roku po predbežnom najmenej štjrtýždennom 
vypovedaní. 

Smrlou prestáva členovstvo. Právni nápadníci môžu vstúpiť miesto 

zomrelého, nakolko to stanovy nevytvárajú. 

Spoločenstvo môže jednotlivých ôlenov vytvoriť pre príôiny v sta- 
novách určené. 

§ 236. Členovia alebo ich dedičia, ktorí zo spoločenstva vylúčení 

boli buď celkom alebo s jednotlivými podielami, zodpovední sú veri- 

telom spolku za všetky spolkové záväzky, vzniklé do času vylúčenia, 

až po dobu premlčania označenú v § 254. v miere stanovenej 
stanovami. 

§ 237. Vylúčeným členom alebo ich dedičom neprislúcha právo 
na zásobnú základinu a druhý majetok spoločenstva, na kolko ináč 
neurčujú Btnnovy. Avšak majú právo na podiel pripadajúci im podla 
záverečných účtov roku vylúčenia. 

Vyplatenie podielu a prípadne iného údelu môžu požadovať čle- 
novia, alebo í oh dedičia, spoločenstva s ručením neobmedzeným 3 me- 
siace po ukončení záverečných účtov; členovia alebo ich dedičia, spolo- 
čenstva 8 ručením obmedzeným len po dobe premlčania, označenej 

v § 2ô4., predpokladajúc, že rozpadnutie spolku neurčilo sa do 
toho času. 

Toto má svoje miesto i vtedy, keíT člen vystúpi zo spoločenstva 

len s jedným alebo viacerými podielami. 

§ '238. Na koľko stanovy ináč neurčujú, môže člen spoločenstva 
svoje jednotlivé alebo všetky podiely a s týmito spojené členovské 
práva preniesť na druhého, oznámiac to správe. 

Zodpovednosť prenášatelova stanovená v § 236. zostáva netknu- 
tou, jestli prejímatel nemôže povinosti svojej vyhoveí. 

§ 239. Súkromných veriteľov a zaúčtovania týkajúce sa §§ 95 
a 96. tohoto zákona*) vzťahujú sa i na spoločenstvá. 

Súkromný veriteľ, ktorý po nezdarenej verejnej dražbe súkromného 

majetku spolkového člena, k úhrade svojej po predbežnom vypovedaní 

sekvestruje náležitosť pripadajúcu jeho dlžníkovi po rozpadnutiu sa 

spolku, môže žiadať vylúčenie spolkového člena bez ohľadu na to, či 

spolok utvoril sa na určitú alebo neurčitú dobu. 

Vypovedať sa musí najmenej štyri týždne pred ukončením ob- 
chodného roku. 



*) § 95. určuje, že Biikromui veritelia spolkových Členov nemajú nijakého 
práva Da predmety spolkového majetku. Právo prislúcha im len na ročné úroky, 
mzdu alebo ročnú oamenu, alebo Čo sa im dostane pri likvidácii. 

§ 96. určuje, že kým spolok trvjí, jeho veritelia nemôžu spolku zaúčtovať ani 
súhrne ani čiastočne svoje požiadavky n jednotlivých Členov. Zaúčtovanie má svoje 
miesto pri rozpadnutí sa spolku, nakolko požiadavky spolkové pri konečnom vyro- 
vnaní preniesly sa na Člena spolkového. 



— 39 — 

Záhlavie tretie. Valné shramaidenie, správa a dozorný výbor. 

§. 240. Ustanovenia §§. 176—181 vzťahujúce sa na valné shro- 
maždenia účastinných spoločností*), záväzné sú i pre spoločenstvá tým 
spôsobom, že práva zaistené jednotlivým účastinárom konajú jednotliví 
podielnici, práva zaistené silhrnu úéastinárov koná súhrn členov spo- 
ločenstva. 

§. 241. O zastupovaní spoločnosti, o vofbe, právach a povinno- 
sfach správy i pri spoločenstvách rozhodujú ustanovenia obsažené 
v §§. 182—193 a 197. tohoto zákona.**) 



*) Ucasthuxri vykonávajil svoje práva na valných ahromaždeniach. Val. ahr. 
musí byt aspoň jedno každý rok a rokoval i rozhodovať možno na ňom len o ve- 
ciach napred vyhlásených. Účastinári zastupujilci desatinu základnej istiny — na- 
kolko ináč neurčujú stanovy — môžu svolať val. shr. kedykolvek, udajúc príčinu 
a keby správa nepodvolila sa tomu do 8 dňov, na oznámenie svolá val. shr. patričná 
súdna stolica. Valné shromazdenie naisto rozhoduje: o volbe, odstúpení aj nbsolu- 
toriu správy a doz. výboru; o preskúmaní úií'tov, ustálení súvahy a delbe zisku; 
o slúčeuí sa s iným spolkom; o vstúpení do kartelu; o povýšení alebo snížení zá- 
kladnej istiny; o rozídení sa spoločnosti a ustanovení likvidátorov; o zmene stanov. 
— O každom valnom shromaždení napí.Ae sa zápisnica, v ktorej uvedú sa i mená 
prítomných účastinárov i čast istiny ktord oni zastupujú. 8práva povinná je túto 
zápisnicu bez meškania predoátret súdnej stolici, v pôvodine alebo odpise. — Usta- 
novenia val. shr. týkajúce sa zmeny stanov, rozpadnutia sa spolku alebo pripojenia 
sa k inému spolku oznámi správa súdnej stolici, aby sa ony zaziiačily do obchod- 
ného Boznamu firiem. Kým hú tam nie zaznačené, nemajú platnosti. — Jestli zmena 
je taká, že ňou preinačuje sa drievnejšie vyhlásenie v novinách, tak ju treba tiež 
uverejnil. 

*•) Správa riadi záležitosti spolkové, pozostáva z jednoho alebo viac Členov, 
ktorí nepotrebujú byť úČastinármi a môžu byť platení alebo nie. Prvú správu môžu 
volil zakladatelia, no táto je len pre tri roky a toto treba určil aj v stanovách. 
Val. shromaž. môže kedykolvek správu shodiť s primeranou náhradou. Členovia 
správy majú sa hned oznámiť v patričnej súdnej stolici, aby sa ich mená zaznaČily 
do obchodného soznamu firiem. Zároveň s tým predostrú sa aj ich podpisy. Každú 
zmenu vo správe treba oznámil súdnej stolici. Menom spoločnosti podpisuje správa 
spôsobom stiinovami určeným. Spoločnosl zastupuje správa voči vrchnoslam a tretej 
osobe. Doručenia možno odovzdať ktorémukolvek členovi správy. Kadenáhle je 
zrejmé z účtov alebo súvahy, že spolok utratil polovicu svojej istiny základnej, 
správa povinná je svolal val. shr. aby rozhodlo či spolok zostáva i na dalej a či 
sa rozchodí. Jestli vyjde na javo, že majetok spolkový * nekryje podlžnosti, správa 
povinná je oznámiť súdnej stolici konkurs. Za za viazanosti správou menom spolku 
učinené, ručí spolok a nie jednotliví Členovia správy. Správa vo svojej Činnosti pri- 
dŕžal sa musí stanov a určení val. shromaždenia. Nakolko správa prekročí vykázaný 
jej obor, za Škodu z toho povstal ú ručia Členovia správy súborne i v tom prípade, 
keby ich skutok zodpovedal určeniu val. shromaždenia, ale protivil sa zákonu alebo 
stanovám. — Obor činnosti správy, vymedzený v stanovách alebo určeniach val. 
shr., nie je záväzný voČi tretím osobám. — Zo zodpovednosti vyňatý je len ten úd 
správy, ktorý protirečil nedovolenému kroku a ho hned oznámil dozornému výboru. 



— 40 — 

§. 242. Správa povinná je koncom každého štvrťroka oznámiť 
kráf. súdnej stolici členov vstilpivších aj vystúpivších a počet vypo- 
vedaných podielov a v januári každého roku predostret soznam členov 
v abecednom poriadku označiac zároveň i podiely. 

§. 243. Správa povinná je staraC sa o riadne vedenie kníh a 
súvahu dozorným výborom prezkúmanú 8 dní pred valným shromaž- 
dením uverejniť. 

V tomto uverejnení má byf označený menovite počet členov 
spolkových v dobe uzávierky iíčtov, dalej počet členov počas doty- 
čného roku vstúpivších a vy8túj)ivHÍch, tiež počet vplatených, vypo- 
vedaných a vyplatených podielov. 

Okrem toho povinná je správa siivahu odobrenú valným shro- 
maždením v pôvodine predostref patričnej súdnej stolici bez meškania. 
Predostrel ú súvahu môže každý prezrel. 

§. 244. Ustanovenia o dozornom výbore, obsažené v §§. 194—196 
tohoto zákona, platné sú aj pre spoločenstvá.*) 

JJ. 246. Za správ nosí ročnej súvahy predostretej valnému shro- 
maždeaiu zodpovední sú členovia správy a dozorného výboru súborne. 

§. 246. Aj na spoločenstvá vzťahujú sa í}§. 218 — 222 tohoto 
zákona. **) 



— i\k počet Členov správy klesal na počet stanovami ustálený ku schopnosti vf- 
roku, ostatní iídovia správy môžu sa zriect platne len na valnom shromaždenf. — 
Ku riadení záležitostí môžu krém správy byt povolaní aj iní povereníci alebo úrad- 
níci; na týchto vztahuje sa určenie o splnomocnencoch obchodných. — V tých 
pravotách, ktoré sa podujmú proti správe, alebo dozornému výboru na základe 
usnesenia val. shromaždenia, zastupujú spolok val. shromaždeným k tomu určení 
splnomocnenci. Jestli ich neurčí val. shr., vymenuje ich úradne súdna stolica. 

*) Dozorný výbor pozostávat musí najmenej z 3 členov. Doz. výbor volí sa 
prvý raz najviac na 1 rok, potom najviac na 3 roky. Valné shromaždenie môže 
odstrániť doz. výl)or kedykolvek, za dajaké odškodné. — Doz. výbor kontroluje 
Činnost spolkovú v každom smere; z tej príčiny prináleží mu právo hockedy pre- 
skúmal knihy, písomnosti a pokladne spolku, aby sa presvedčil o záležitosčach 
spolkových. Doz. výbor ]K)vinný je preskúmat záverečné účty aj súvahu, tiež návrh 
o rozdelení zisku a podat o tom vývod val. shromaždeniu každý rok. Bez tohoto 
vývodu val. shr. nemôže platne rozhodiiút o rozdelení zisku. .Testlibv doz. výbor 
zbadal pri skúmaní úradnom nejaké i«eHi)rávnosti, povinný je svolaC hned val. shr. 
Okrem vysej spomenutého, nemôže byt doz. výbor poverený úkolom iným. — Doz. 
výbor je súborne zodpovedný vvnahradit prípadnú .íkodu, jestli nedostojí svojim 
povinnostam. 

*♦) Trestné nstanorenia. Členovia správy, nakoTko ich prečiny a opomenutia 
nepatria pod trestný zákon, môžu byt posúdení patričnou súdnou stolicou na väzenie 
až do troch mesiacov: jestli predostrú nesprávny výkaz o značení a splatení zá- 
kladnej istiny, aby stanovy zaznačené boly do obchodného soznamu firiem ; jestli 



— 41 — 

Záhlavie štvrté. Rogidenie sa spoločenstva. , . ^, 

§. 247. Spoločenstvo sa rozíde: \ ^j'^^^^^t^^^ 

1. po dobe, na ktorú bolo stanovené; ^v^/íp/. '<-> 'V^ 

2. rozhodnutím valného shromaždenia : v ^ '".• - /^/. \ 

3. sdružením sa (s iným spolkom); 'vV<^<i' ^j 

4. konkursom; 

5. rozhodnutím súdnej stolice. 

§. 248. Jestliže sa činnosC 8])olo6enstva rozprestre na ú5ely iné, 
než v §. 223. naznačené, môže sa súdne rozpustiť bez nároku na vy- 
náhradu škody. 

Na žiadosl ktorejkoľvek interessovanej stránky, alebo verejno- 
právnej vrchnosti nariadi rozídenie súdna stolica, u ktorej je spo- 
ločenstvo zaznačené, vnesfic to do obchodného soznamu íiríem. 

§. 249. Rozídenie sa spoločenstva, vynímajúc prípadov spomenu- 
tých v 4. a 6. bode g.-u 247., spníva má oznámiť patričnej súdnej 
stolici, aby sa to zaznačilo do obchodného soznamu firiem. 

Správa povinná je, vynímajúc prípaihi konkursu, rozídenie sa 
uverejniť tri razy v časopise stanovenom k prijímaniu ohlasov spol- 
kových, alebo v časopise úradnom a vyzvať veriteľov spoločenstva, 

pre ich opozdenie spolok po tri mesiace postrádal dozorného výboru, alebo 
tento nemal určitý počet Členov; jestli pri sostavovaní súvahy dopustia sa niečoho 
protizákonného, alebo ak valnému shromaždeniu podajú nesprávnu zprávn o stave 
spoločnosti, alebo jej stav utaja; jestli zápisnice val. shromaždenia schválne nepravé 
napfSu; jestli vlastné spolkové účastiny sbierajú, (nakolko sa to nedeje len pre sní- 
ženie základnej istiny), alebo na ne požičaj á; jestli účastinárom vyplatia dividendu 
alebo úroky zo zákl. istiny (dividendu nj úroky vyplatit možno len zo skutočného 
zisku); jestli premeškajú svolať val. shromaždenie, poťažne jestli opomenú žiadal 
konkurs (val. shr. musi byť aspoň raz do roka); jestli svevolne rozhodujú o tom, 
éo prináleží výhradne val. shromaždeniu (viď poznámku na str. 39.) — Hore vyme- 
raný trest má svoje miesto: 1. proti zakladatelom, ktorí v prospekte schválne ne- 
pravé tvrdenia podávajú; 2. proti Členom dozorného výboru, jestli tfto svoje zprávy 

o záverečných účtoch, o súvahe a o rozdelení zisku, predostrú val. shromaždeniu 
vedome na základe nesprávnych dát; 3. proti tunajMm zastupiteFom zahraničných 

účastinných spoločnosti, jestli títo istinu určenú pre tunajší obchod upotrebia na 
iné ciele, alebo dovolia ho z krajiny stiahnuť. — Za polahčujúcich okolnosti môže 
sudca zmenil väzenie na {)okutu do 1000 zlatých jednotlivým previnilcom. — Po- 
kutou do IOjO zl. nech sú trestani: 1. Členovia správy, jestli premeškajú uverejniť 
dúvahu 8 dní pred val. shr., alebo ak nepredostrú zápisnicu val. shromaždenia pa- 
tričnej súdnej stolici, alebo ak dočasné účastiny vystavia na väčší obnos, než je 
skutočne zaplatený; 2. medzítko poverené svolaním val. shromaždenia, ak ho ne- 

avolá aspoň raz do roka; 3. likvidátori, ak nepodajú zprávu o priebehu likvidácie 
aspoň raz do roka, alebo ak premeškajú uverejnil konečný výsledok likvidácie; 4. 
tunajší zastupitelia zahraničných spoločnosti, jestli predpisom ich sa týkajúcim ne- 
zodpovedia. — Spomenuté tresty nemenia ustanovenia o vynáhrade škody. 



— 42 — 

abys a hlásili k uplatneniu svojich požiadavkov do šiestich mesiacov 
po tretom uverejnení rozchodu. 

§. 260. Ustanovenia §§. 203 a 206, týkajúcich sa likvidácie^ roz- 
hodujú i pri spoločenstvách.'*') 

§. 161. Ustanovenia záhlavia druhého platné sú pre právny pomer 
spolkových členov medzi sebou aj voči tretej oRobe počas likvidácie, 
nakolko tie neprotivia sa ustanoveniam tohoto záhlavia a podstate 
likvidácie. 

§. 2Ô2. Z majetku roziálého sa spoločenstva vyplatit sa msjú 
pi*edovšetkým požiadavky veriteľov podla lehoty splatnosti; k úhrade 
ešte nesplatných požiadavkov má sa nechať potrebný obnos. 

Po výplate dlhov ostavší obnos rozdelí sa medzi spolkových 
členov dla zásad určených v stanovách. 

Avšak skutočné rozdelenie nemôže nastať pred šiestimi mesiacmi 
po treťom uverejnení vyhlásenia dotknutého už v §, 249. 



*) Jestli SA ilČastinná apoločnosč rozíde, výnimku (iní konkura a sdruženie 
sa s iným spolkom, likvidácia má svoje miesto, ktorú členovia správy, sta likvi- 
dátori prevedd, nnkolko ináČ neurčujú stanovy alebo spolkové rozhodnutia. Pove- 
renie likvidačné môže odvolať val. shr. hocikedy. — Správa povinná je vymenovanie 
likvidátorov oznámil patričnej súdnej stolici, aby to zaniesla do obeh. soz. firiem: 
likvidátori uhodnovemia tam svoje podpisy. I to treba oznámii, ked niektorý likvi- 
dátor vystúpi, alebo jeho splnomocnenie prestáva, aby sa to tiež zanieslo do obeh. 
soz. firiem. — Súdna stolica povinná je Členov spolkových úradne pridal k týmto 
povinnostam, pod peňažnou pokutou do ÔOO zl. — Vymenovanie, vystúpenie a 
konec likvidačného splnomocnenia likvidátorov právoplatné je voČi tretej osobe len 
vtedy, ked sa to zanieslo do obeh. soz. firiem a uverejnilo v časopisoch predurče- 
ných. — Za nedostatku iného ustanovenia, môžu konať likvidátori len spoločne, 
jestliže ich je viacej. — Likvidátori povinní sú bežné záležitosti skončiť, záväzkom 
rozchádzajúceho sa spolku vyhovel, jeho požiadavky sohnať a majetok spolkový 
speŕíažiť; oni zastupujú spolok pred súdom a mimo súdu. Menom spolku môžu sa 
vyrovnať, smluvy uzavierať a nové obchody započať cielom ukončenia započatých 
už obchodov. Bez súhlasu v&etkých údov spoločnosti môžu likvidátori predal nepo- 
hnutelnosti spolkové len na verejnej dražbe. — Obor činnosti likvidátorov voči 
tretím osobám nemožno obmedziť. — Likvidátori podpisujú sa pod pečaťou spol- 
kovou so zrejmým označením svojho úradu. — Za obchody uzavreté menom spolku 
likvidátormi, oprávnená a zodpovedná je spoločnosť. Voči tretím osobám nie sú 
zodpovední osobne likvidátori za výkony a záväzky urobené menom spolku. — 
Likvidátori voči spoločnosti povinní sú pridŕžal sa ustanovení stanov a valného 
shromaždenia a jestli toto rozhodnutie prekročia, ručia poSkodeným vfietci súborne 
za povstalé Škody i vtedy, ak ich skutok zakladá sa na usnesení val. shromaždenia, 
ale nezodpovedá stanovám a zákonu. — Kontrolná povinnosť dozorného výboru 
netknutá ostáva i počas likvidácie. — Likvidátori povinní sú aspoň raz ročne ve- 
rejne podal zprávu o záležitoslach spolkových a po ukončení likvidácie jej výsle- 
dok uverejniť. 



- 43 — 

§. 263. Ustanovenia obaaženó v §§. 206., 207., a 206. o upove- 
domení poťažne vyzvaní veriterov spoločenstvo, ďalej o zaistení neroz- 
hodnutých požiadavkov, o zachovaní spolkových kníh a písomností a 
o sdružení sa dvoch abo viacej spoločností platné sá aj pre spo- 
ločenstva. *) 

Záhlavie piate. O premlčaní poiiadavkov u členov spoločenstva, 

§. 264. Požiadavky u členov spoločenstva, plynúce z nárokov 
obnažujúcich spoločnosl, premlčujú sa po roku od rozídenia sa spolo- 
čnosti, alebo od vystúpenia spolkového člena, alebo od jeho vylúčenia, 
nakoľko nie je určená úradne kratšia doba pre daktoré požiadavky. 

Tento srok premlčací počíta sa od dňa, ktorého uverejnené bolo 
rozídenie sa spoločenstva na základe zaznačenia do obchodného so- 
známu firiem, poťažne od dňa, ktorého sa zapísalo do zápisníka vede- 
ného spoločenstvom vystúpenie, silebo vylúčenie jednotlivých členov. 

Jestli požiadavok splatený je po tomto sroku, doba premlčania 
nenastane ešte po splatnosti požiadavku, ale pri požindavkoch s dobou 
výpovednou, bez ohladu na výpoveď, začína sa od dňa uverejnenia 
oznamu počítajúc po dobe výpovednej. 

§. 2ô5. Jestli spoločenstvu ostane nepodelený majetok, veritelia 
spolkoví môžu žiadať vyplatenie seba z tohoto majetku aj po dobe 
premlčania stanovenej v predošlom §.e. 

§. 266. V prospech vystúpivšieho alebo vytvoreného Člena ne- 
pretrhne sa doba premlčania takým právnym zakročením, ktoré po- 
dujme sa proti iným spolkovým členom, naproti tomu pretrhne sa 
takým právnym zakročením, ktoré podujme sa proti jestvujúcemu ešte 

*) Z kníh spoločnosti patrní, alebo ináč poznaní veritelia majú sa vyzval 
zvláštnym upovedomením prípadne vyhlásením, aby požiadavky svoje uplatnili a 
jestli toto vyzvanie zostane bez výsledku, majú sa požiadavky uložiť v hotovosti 
u patričnej súdnej stolice. To isté je i s nerozhodnutými zaviazanosími a s požia- 
davkami zapravotenými. Výnimka má len vtedy svoje miesto, ak sa delba majetku 
spolkového odloží kým menované zaviazanosti a požiadavky nie sú vyplatené, alebo 
jestli veritelia poskytujú dostatočnú záruku. Likvidátori a Členovia dozorného vý- 
boru zodpovední sú súborne za výplaty priečiace sa týmto ustanoveniam. — Knihy 
rozišlého sa spolku majú sa uložil) na mieste vyznačenom patričnou súdnou stolicou, 
aby sa zachovnly. — Pri slučení sa dvoch alebo viacej spolkov rozhodujú nasle- 
dovné určenia: 1. majetok pridruženej spoločnosti spravuje sa osobitne dotedy, 
dokedy nie sú jej veritelia vyplatení alebo zaistení; majetok ten spravuje správa 
novej spoločnosti; 2 Členovia spravujúcej správy zodpovední sú súborne veritelom 
pridruženej sa spoločnosti, za osobitné spravovanie; 3. pridruženie sa treba oznámil 
patričnej súdnej stolici, aby sa to zaznačilo do obeh. soz. firiem ; 4. vyzvanie veri- 
telov rozišlej sa spoločnosti môže vystat, alebo môže byl odročené na pozdejfiiu 
dobu, ale skutočné slúčenie majetku môže nastat len po 6 mesiacoch po treťom 
uverejnení vyhlásenia. 



— 44 — 



spoločenstvu, alebo po jeho rozídení sa proti likvidátorom, polažne 
proti konkursnej podstate. 

§. 257. Tu ustálené premlčanie vzťahuje sa i na maloletých, pod 

])oruôníetvom sa nachádzajúcich a na právne osoby. 

Tolko zákon obchodný o spoločenstvách vo všeobecnosti. 

Z. č. XXIII. z r. 1898. obsahuje osnovu a sriadenie Krajinského 

Ústredného Úvemého Spolku, ktorý má za ťičel v PeSti centralisovať 

správu úverných spoločenství vidieckych. O ňom zmienime sa druhý 

raz obšírne. 

Teraz v krátkosti načrtám celé založenie spoločenstva. 

Jednotlivci zaujatí o vec poradia sa o spoločenstvu a dôkladne 
uvážia, či spolok, aký by chceli založiť, môže sa postavit na pevné 
nohy. Jestli porada vyzneje v prospech družstva, vypracujú sa sta- 
novy. Preto požiadať treba daktoré spoločenstvá už jestvujúce (u nás 
i v Čechách, na Morave), aby nám zaslaly svoje stanovy a podla 
tých — nespúšťajúc ovšem s pozornosti zákon obchodný — soznáme 
stanovy nádejného spolku. Potom svoláme súkromnú schôdzku, na 
ktorej prítomným vysvetlí sa účel spoločenstva a stanovy. Po tejto 
schôdzke rozpošle sa po obci hárok alebo viac hárkov, na nich podpi- 
sujú sa vlastnoručne členovia budúceho spolku a označia zároveň kofko 
podielov a v jakej hodnote si berú a splatia. Tieto hárky sošité me- 
nujú sa Základnou knihou, tá vyzerá asi nasledovne: 

Základná kniha spoločenstva. 

Nižepodpísaný soznávam, že stanovy .... spoločenstva pozoám. 
Na ich základe vstupujem do spolku s doluudaným počtom podielov. 
Čo potvrdzujem vlastnoručným podpisom. Podrobujem sa všetkým po- 
vinnoslam vyplývajúcim zo stanov. 

V 26. februára 1901.*) 



Bežné 
číslo 


Meno 

vstupujúceho 

člena 


Kolko 
podielov 


V hodnote 
korún 


Poznámka 


1 


N. N. 


12 


120 
100 




2 


N. N. 


10 


Na žiadosť podpísal N. N. 


3 


N. N. 


4 


40 













Tento obsah ovÔem je len na prvom hárkií. ^^ -•»-»>• u i 



\ 



•r T- v '^ M '■» ^■'*< 



— 45 — 

Akonáhle sosbierala sa asi potrebná základná istina, s volá sa 
sriadujúce valné skromaidenie, o tom však popredku uvedomí sa úrad 
(rychtár, poťažne sldžnodvorský úrad) oznámením, kedy, kde sa síde 
shromaždenie a o čom bude sa tam rokovaC. Na toto shromaždenie 
prijdú tí, 60 sa do základnej knihy podpisovali a utvoria spolok vy- 
voliac správu a dozorný výbor. Priebeh sriaďujáceho valného sbromaz- 
denia zapíše sa do zápisnice. Vzor takej zápisníoe je nasledovný: 

Zápisnica, 

sriaďujáceho valného shromaždenia spoločenstva v N., ktoré 

vydržiavalo sa dňa . . . roku .... v obci 

Prítomní : 

N. N. (12 podielov), N. N. (10 pod.), N. N. (4 pod.) atiT. 

Cien N. N. vyzval prítomných, aby si z pomedzi seba vyvolili 
predsedu, ktorý by toto shromaždenie riadil. Za predsedu zvolený 
bol X. Y. 

Pojednávanie. 

I. Predseda X. Y. poďakujúc sa za dôveru jemu preukázanú, 
víta prítomných a oznamuje, že všetkým podpísaným členom bol čas 
sriaďujdceho valného shromaždenia oznámený a že všetci boli pozvaní. 
Z nich dostavilo sa 97, ktorí zastupujú spolu 284 podielov. Následkom 
toho shromaždenie toto môže rokovať aj výroky vynášal, on ho zaha- 
juje a písaním zápisnice poveruje člena N. N. 

II. Predseda predniesol ciel shromaždenia, že totiž má sa sriadiC 
spoločenstvo v N. 

III. Prečítaly sa stanovy, ktoré shromaždenie prijalo bez zmeny. 

IV. Predseda vyzýva shromaždených členov, aby z pomedzi seba 
zvolili správu a síce predsedu, podpredsedu a ešte 3 členov, okrem 
tých pokladníka^), ktorých poverenie trvá tri roky.**) 

Volba previedla sa nasledovne: predseda N. N. podpredseda 
N. N., údovia správy N. N. N. N. N. N. z ktorých N. Pi. bol i za 
zápisovatela zvolený. 

Nový predseda poďakuje sa menom celej správy za volbu a pri- 
jíma túto 8 povďačnosťou. 

V. Predseda vyzýva dalej k volbe trojčlenového dozorného vý- 
boru, ktorý potrvá jeden rok. 

Do výboru dozorného jednohlasne zvolení boli : N. N. N. N. N. N. 

VI. Predseda ešte vyzýva členov, aby v smysle . . . §. stanov 
poverilo shromaždenie dvoch členov správy, ktorí budú firmu spol- 
kovú podpisovať. (Firmu značiaci.) 

*) Môže byť prípadne určeoé, zvlášte vo väČáich mestách. Že denným pokla- 
dníkom bude každý deň iný élen, ktorý večer odovzdá utťžené peniaze hlavnému 
pokladníkovi, ako je to v bkalickom potravnom spolku. 

**) Jestli vofba správy nebola jednohlasná, vymenuje predseda niekolkých 
členov aby sbierali hlasy a potom počet hlasov rozhodne. 



— 46 — 

Tým poverený bol predseda N. N. a záplsovatel N N. 

Poneváč denný poriadok bol týmto už vyčerpaný, zapisovateľ pre- 
čítal zápisnicu, tá sa podpísala a k jej uhodnoverneniu vymenovaní 
boli členovia N. N. N. N. 



Dané jako vysej. 

N. N. 


N. N. 


zápisovatel 


predseda 


N. N. 


N. N. 


uhodnoverňuj ťici. 


uhodnoverňuj úci. 



Na to musí predseda k sedrii zadať nasledovnú žiadost o zaenor 
cení spoločenstva do oh( hodného sognamu firiem. 

Slávna královská Súdna stolica jako obchodný Súd ! 

Obyvatelia obce N. založili dňa . , . roku .... spoločenstvo 
8 názvom v N. 

Nižepodpísaná správa menovaného spoločenstva následkom toho 
uctive predostiera stanovy spolkové vo avoch výtiskoch pod a) zá- 
kladnú knihu spolkovú pod b J abecedný menoslov členov*) pod c) 
zápisnicu sriaďujúceho valného shromaždenia pod d) a priemyslovú 
legitimáciu spoločenstva pod ej s tou žiadosťou^ aby dňa . . . roku . . . 

v . . , . utvorené spoločenstvo medzi spolkové firmy prijal 

a podpisovaním firmy N. N. predsedu a N N. zapisovatela poveriť 
ráčila. 

V N. dňa . . . roku .... 

Nasledujú podpisy celej správy.**) 

Na rub žiadosti príde napísať: Slávnej král. Súdnej stolici jako 
obchodnému súdu v N. 
úctivá žiadosť 
N, N, (mená správy) obyvateľov v N., jako správy ..... 
spoločenstva 

v ktorej žiada sa, aby spoločenstvo prijaté bolo medzi 

spolkové firmy. 
5 príloh. 
Všetky v žiadosti spomenuté listiny treba pripojiť a poslať súdnej 

stolici. Na žiadosl prilepí sa kolok 20 korunový, na každého podpísa- 
ného 10 korunový kolok, na zápisnicu 1 korunový, na každý ostatný 
hárok 30 halierový, (jednotlivé hárky obeh. výtiskov stanov príde tiež* 
po 30 halierov). Kolky tieto sa neprepisujú, ale len jednoducho pri- 
lepia, jedine na zápisnici sa prepíše. 

Takto vystrojené odovzdajú sa všetky tie listiny súdnej stolici 
a potom treba čakať, kým nedôjde vyzvanie k zaznačeniu firmy. Za 
toto zaznačenie platí sa asi 24 korún. Akonáhle príde vyzvanie, ide 
predseda i s členom ktorý je poverený podpisovaním zároveň s dvoma 



*) Tam je udaný pri každom mene aj počet znaÓených podielov. 
**) Pripadne zadá a po'ipíše túto žiadosť menom spoločenstva len sám 
predseda. 



— 47 - 

svedkami, známymi súdnej stolici, ktorí majú dokázať totožnosť osôb 

firmu podpisujúcich. Obyčajne sistí sa totožnost podpisov u král. no* 

tára a takto legalisovaný hárok zašle sa kr. sedrii. Osobne sa dostaviť 

stálo by mnoho peňazí. 

Kým sa spoločenstvo zaznačí do obchodného soznamu íiriein, 

zntial pripraví sa obchodná miestnosť a všetky potrebné veci zaopatria. 

Po zaznačení firmy je spoločenstvo už úplne hotové, leda žeby 

chcelo predávaní liehoviny a ma{ trafiku, vtedy treba nové žiadosti 

podat vrchnostiam. 

Po tomto je už spoločenstvo sriadené, ale účinkovať ešte nesmie. 

Kým stanovy od král. sedrie potvrdené nazad prídu, pokladník pousi- 
luje sa, aby obnosy podpísané za podiely od členov čím skôr vymohol. 
KecT je všetko pripravené, predseda požiada slúžnodvorský úrad o po- 
volenie odpredaju. 

Takáto prosba vyzerá nasledovne:' 

Slávny Slúžnodvorský Úrad 

v N. 

Obyvateľstvo obce N. založilo dáa . . . roku .... spoločenstvo 

názvon ktoré má svojo obchodné miestnosti aj predavača. 

Správa poverila N. N. tunajšieho obyvateľa odpredajom. 

Podpísaný predseda novo utvoreného spoločenstva toto ustano- 
venie valného shromaždenia ako aj ustanovenie spolkovej správy vzťa- 
hujúce sa na predavača, týmto uvádza v známosť a pre menované 
spoločenstvo prosí vydat priemyselnú legitimáciu. 

V N . . . dna . . . roku . . . • 

N. N. 

predseda. 

K tejto prosbe pripojí sa obecné vysvedčenie o bezúhonosti pre- 
davača. Na vysvedčenie obecné prilepí sa 1 korunový kolok, na žiadosť 
k slúžnodvorskému úradu kolok 2 korunový a zaplatí sa poplatok 
2 korunový slúžnemu. Keď povolenie odpredaju dostaneme, spolok 

môže započaf účinkovaC. 

Spoločenstvo kaidého štvrt roka oznamuje súdnej stolici stav 

spolku. V tomto oznámení stojí premena v počte členov, menovite či 

daktorý člen nezomrel, nevystúpil, nebol vytvorený, či nepristúpili 

noví údovia a obnos podielov nimi zastupovaný. Aj keby nenastala 

premena v spoločenstve, nutné je predostret toto oznámenie. Na konci 

roku spolu so štvrCročným oznámením zašle sa abecedný menoslov členov 

spolkových. Jestli pridá sa dajaká zmena v správe, predseda svolá 

shromaždenie, ktorého priebeh napíše sa do zápisnice. Shromaždenie 

to doplní správu. Spomenutá zápisnica opatrená 1 korunovým kolkom 

a 20 kor. kolkované oznámenie podá sa súdnej stolici ^ — V páde, 

žeby zadané stanovy z jakejkolvek príčiny vrátené boly súdnou sto- 



— 48 — 

licoa k preinačeniu a opraveniu, nuž treba tiež svolaf valné shromaž- 
denie; na zápisnicu tohoto prilepí sa 1 korunový kolok, na pridanú 
dodatočnú žiadosC kolkovanú tiež I korunu a tieto zaálú sa sedrii 
v sprievode hárku povolávacieho (na shromaždenie) na ktorom povo- 
laní členovia vlastnoručne potvrdia, že hárok čítali. Tento nutné je 
opatri< kolkom 30 halierovým. 

Po skončení obchodného roku správa sostaví záverečné účty a 
súvaha, tie preskúma dozorný výbor a potom zašlú sa patričnej súdnej 
stolici a síce najďalej do konca marca. 

Mám za potrebné ešte pripomenúť, že všetky tieto písemnosti 
zadávané vrchnostiam musia by£ napísané aj maďarsky. Úrady to síce 
len svevolne žiadajú napriek zákonu z r. 1868., ale kým sa pomery' 
nezmenia, podvolujme sa. Ale vždy píšme úradom i slovensky i maďarsky. 

Uvedené úradné ustanovenia a pokyny zasväcujú nás do zakla- 
dania a riadenia spoločenství. Predmetom druhých článkov bude po- 
drobný opis rôznych druhov družství. (Pokračovanie). 



7 ŕ M r s i- u / 



Slovenská národnia strana a jej program. 

II. 

v predošlom článku vzpomenul som, že slovenskej intelligencii 
sdruženej v národnej strane slovenskej, je temer nemožno vypracovať 
program jednotný, program taký, ktorý by bol jednoho ducha, ktorý 
by vyplýval z jednotného a pevného názoru svetového. A tvrdím i 
dnes, že čisto slovenského, samostatného a originálneho programu tak 
lahko nebude. 

Príčina toho neväzí len v tom, že do strany hlásia sa Zudia rô- 
znych frakcií, mužovia rôzneho smýšiania, živly konservatívne, kleri- 
kálne, liberálne, nacionalistické a pokrokové, ale hlavne väzí ona v tom, 
že pevného programu nikdy nebolo, že sa nežilo letá a letá politioky- 
činne, že národ slovenský dosial nebol preniknutý ani sebe menšou 
ideou, ktorá by bola trvalé, tradicion&lne, s pokolenia na pokolenia bola 
prechádzala. Ukážem príklady : o Svätoplukovej ríši národ nemá vedo- 
mia; pokusy p. Sasinkove, aby historicky dokázal politickú samostat- 
nosC Slovenska pod menom údelného kniežatstva, nedošly temer žiadnej 
ozveny; Memorandum, ač najviacej vzpomínané, bolo i najnovšie zo 
základov vyvrátené, a konečne uzavretia kongressu národnostného 



— 4Ô — 

V PeSti nemožno ani programom národným a vážnym pomenovať, lebo 
ved zo3talo od prvého dňa jeho vzniku až po dnes iba na papieri. 

Je pravda, že pevné národnie, tedy v tom smysle národnie, že 
majťi svoj grunt v srdoi a pamäti národa založený, že tedy takéto 
programy neposvtávajťi za deň-dva, ani za roky, ale ony sa musejú 
znenáhla vyviĎovať a rásť s národom, s jeho duševným a hmotným 
pokrokom a taký vývoj trvá stole ti a. 

U nás niet spoľahlivého diela, ktoré by sa bolo aspoň pokúsilo 
výlfóit náš skutoÄný život v minulosti, niet kritického dejepisu, niet 
ani pokusu, v ktorom by sa ukázaly naše kultúrne dejiny, ba niet ani 
len prácičky, ktorá by sa zaoberala dejinami našeho života v XIX. 
století, ba konečne niet ani len naznačených dejov národnej strany 
slovenskej. 

Je sice pravda, že sa naši žurnalisti a rečníci odvolávajú na kon- 
tinuitu národného života, na akúsi tradíciu ideí otcov, ale dosial ne- 
vieme, či my skutočne ideme v šlapajoch otcov, či sa neodkloňujeme 
od nich, či ich ďalej vyv^ame, alebo či upadáme zpät? 

A bez znalosti, bez pevného zistenia týchto fakt, neviem si ani 
len predstavil dajaký slušný, obstojný národní program. O tejto stránke 
veci dosial sme málo premýšľali a preds:), má-li byt náš program života- 
schopný, má li on vyplývať z nášho skutočného stavu, má-li on byC 
živým výronom minulosti, tužieb a snažení slov. národa v budúcnosti — 
bez tejto podmienky nepodarí sa nám takého programu vypracoval. 

Pri takomto programe musíme si predsa určite zodpovedať na 
otázky či náš národ dokázal v minulosti, že je schopný samostatného, 
čisto slovenského, individuálneho rozvoja, alebo či bol vo vleku dakto- 
rého suseda, a ktorého, a v kolkej miere ; či bol vždy a je i dosial 
skutočne tak konservatívnym, ako sa dnes o ňom tvŕdi a jemu táto 
vlastnosť za cnost pripisuje, alebo či je a bol náklonný k radikálnym 
zmenám a to v krátkom čase; v akom hospodárskom pomere k celej 
krajine, aký bol jeho život náboženský a koiký podiel bral a má 
v osvete Uhorska? kto a kedy nám na tieto otázky odpovie hodno- 
verne ? 

Keď tedy stojíme na počiatku svojho rozvíjajúceho sa života ná- 
rodného, keď nás temer žiadne sväzky tradicionálne neviažu k minulosti, 
vtedy tým volnejšie si môžeme počínať zakladajúc fundamenty politic- 
kého, osvetného, hospodárskeho a spoločenského programu. 

Čo tedy má byt a čo nemá byť v našom programe? Pripamä- 
tajme si prvej akí sme, čo máme a čoho sa nám nedostáva; pozrime 
na svoju geografickú rozlohu^ na naše vrchy, rieky, roviny, na našich 

4 



— 60 — 

sásedov zo vSetkých strán a mnohé sa nám objasní^ rieSenio fažkej 
úlohy usnadní. 

Sme národ malý (na počiatku minulého stoletia bolo nás temer 
ako Maďarov^ dnes stojíme na štvrtom mieste); bývame v stoliciach 
autonómne spravovaných ; velikých riek nemáme, rieókj naáe temer 
všetky vlievajú sa do Dunaja; sme národ zväčša rolničky, priemysel 
a obchod je nie v našich rukách ; sme národ chudobný : massy ludu 
robotujú cudzím za biednu odmenu; nemáme ani šlachty, ani bohatej 
kapitalistickej triedy; hierarchia vyššia i katolícka i evanjelická je proti 
nám, kňažstvo hlavne katolícke ženie sa za preludom maďarisáoie po 
príklade predstavených, je kastovnícke, protiludového smýšiania; sme 
dvojakého viero- vyznania : väčšich kultúrnych stredísk sme nevytvorilii 
vysokých škôl nemáme a tie čo boly, predkovia naši nevedeli udržať 
na svojom území ; od nepamäti žili sme a žijeme pod mocným vlivom 
československej osvety, naše najosvietenejšie hlavy venovaly svoju ži- 
votní prácu spoločnej kultúre československej a nie len našej domácej. 
Keď si k týmto hrubým črtám domyslíme a zprítomníme náš .skutočný 
terajší stav, stav nielen intelligencie, ale i stav ľudu, a jeho hmotnú 
odvislosC od žida, peňažných spolkov (ktoré u nás už dávno prestaly 
byt dobrodením pre lud !), od panstva erárneho, cirkevného a zemansko- 
šlachtického, ked uvážime jeho nízke vedomie ludskej hodnosti, jeho 
politickú neuvedomelost a všetku miseriu osvetnú a školskú, jeho roz- 
hárané pomery rodinné, jeho snadné podliehanie pokušeniam nápoja — 
či budeme ešte na rozpakoch, čo stanoviť za ciel našej snahy a jakými 
prostriedkami sa domáhať hmotného a mravného blahobytu ludu 
nášho? 



Náš program musí byť: /V^ ^}^ • 

a), krestonský, \ ^.^r^ J' ; . . :j\l^^ 

h), demokratický a v y ^ t ^' :' '♦uH 
c), pokrokový. ^^ 

Tieto tri vlastnosti ináče vyplývajú jedna z druhej : pravé kre- 
sťanstvo je demokratické a pokrokové ; demokratismus bez kreslanského 
ducha a pokroku nedá sa mysleť a pokrok pravý musí štát na zásade 
mravnosti, lásky a spravedlivosti a musí svoje blahodarné výdobytky 
rozdelil medzi všetky vrstvy národa spravodlivé. 

Kladúc požiadavok kresfanskosti našeho programu máme na mysli 
toho ducha pravdy kresťanskej, ktorý osvecuje a povznáša a nie toho,' 
ktorý zatemňuje a unižuje. Naši vysoký učitelia cirkevní, biskupi a 
professoria v seminároch kňazských (až na nepatrné výminky) sú ce- 
lým duchom i účinkom protiludový, protislovenskí. Kňažstvo vychá- 
dzajúce z týchto semenišť krom nestrávenej látky dogmatickej, donáša 



— 61 — 

medzi lud iba kus kastovnícke} vyvýéenosti a výlučnosti. Vysoká hier- 
archia naša pomocou svojich professorov úplne a účelne zabíja v mla- 
dom doroste kňazskom cit sebavedomia, cit demokrati čnosti a cit kre- 
sťanskej spravodlivosti. Velkej väčäine naseho kňažstva, slovenský lud 
je nie predmetom lásky a péče osvetnej, ale iba rebríkom k egoistickému 
šplhaniu na bor . . . Cirkve naše voči slovenskému ludu sa Cažko 
prehrešujú, ač je najvernejší a hotový brániC svoje cirkve majetkom i 
krvou. Cirkye naše úmysehie vštepujú ducha otrockého do našeho 
ludu, vysoký klérus nechce mať Slováka svobodného, osvieteného, ale 
vychovávajú z neho pánu, materiál pre cudzí národ . . . 

Takého kresťanského ducha si nielen nežiadame, ale musíme sa 
))roti nemu postaviť. 

Program náš nesmie zostať len na i>ol ceste vysloviac len vše- 
obecné požiadavky i voči cirkvám, ale musí žiadať i určité reformy, 
na prvom mieste zrušenie celibátu u kat. kresťanstva a výchovu kňaž- 
stva na verejných vysokých školách a zrušenie doterajšej zastaralej, 
ducha uWjajúcej výchovy v tmavých múruch sominárských. Musíme 
žiadať nápravu unižujúceLo postavenia kaplánov, ich biedneho hmot- 
ného položenia a ich odvislosti od predstavených. V otrockom duchu 
vychovávaný a vyrastený človek nemôže viesť druhých k svobode a 
voľnosti. 

Ľemokratismus je spravodlivý pok'wdavok času. Dnes pod náro- 
dom nerozumieme len vyvolenú triedu bohatých a vzdelaných, ale i 
chudobných, robotujúcich a nevzdelaných. Blažený ten národ, ktorý 
týchto rozdielov nemá, ale kde nie sú tak veliké, ako u nás. A tým 
intensívnejšie, tým opravdovejšie treba túto priepasC prekleňovať, čím 
väčšie ^ú výhody jedných a neprávosť druhých. Demokratismus vyža- 
duje rovné právo j>olitické všetkým, prístupnosť vzdania pre každého, 
tcdy chudobnému umožnit bezplatné vzdelanie; budiť úctu a vážnost 
k hmotnej práci ; chrániť slabého pred silným ; sríadiť spravodlivý po- 
mer medzi mzdou a prácou; zrušiť všetky privilégia a dedičnú aristo- 
kraciu a vyznačovať tú aristokraciu, ktorá sa získava prácou, šľachet- 
nosťou ducha a vzdelanosťou; vyznačovať príčinlivých a opovrhoval 
lenivých a záhalčivých ; budiť ducha a vieru v svépomoc a v ošklivo- 
sti mať očakávanie nezaslúženej pomoci, výhody a podpory. A vtedy 
našim ideálom nebudú » Suché ratolesti «, ale vzdelaný, sporivý, mravný 
a pracovitý lud ! Vtedy nadobro vytrezvieme z toho fňukového ro- 
mantismu predstoletného a zastaneme si na dvoje nohy skutočne pevne, 
ako múri hradné. Nebudeme lútk)u politických strán a vlád a nebu- 
deme žobrať pred boháčovými dvermi o mrvinku práva. 

Sme za pokrok vo všetkom a všade nie snáď preto, že ho celý 

4* 










— 63 — 

vzdelaný svet omála, ale preto že je nezbytnou, životnou podmienkou 
polepšenia naáeho neutešeného stavu. Sme zib pokrok nielen v prie- 
mysle, obchode, hospodárstve, literatúre, umení a vede, ale i v nábo- 
ženstve, svohode slova, myslenia a svedomia. Musíme byť radikálni 
v zásadách, konservatívni v taktike a prostriedkoch; nebál sa novôt a 
zavrhovať všetku takú tradíciu, ktorá nás hatí v zabezpečení lepšieho 
a dokonalejšieho stavu, v akom sa dnes nachodíme. 

Niet pochyby, uvádzanie takého programu do života zapríčiní 
mnoho zmätku a nedorozumení. Ale zjav tento je ako učí dnešnia 
íilosofia,*) universálnym zákonom. Platnosť jeho dôvodia z ústrojnosti 
všehomíra, zo života plemien, národov, pokolení, štátov, spoločností i 
bytostí. 

Nový život predsa vždy povstáva do istej miery na ruinách sta- 
rého : mať rodí v bolestach svoj plod, zrno odhníva pred novým steblom, 
sladký mušt kysne na víno, národy otrasami prichodia k sporiadanej- 
ším pomerom, jednotlivci umierajú za svoju pravdu a presvedčenie, 
aby ľudstvo mohlo volnejšie žiť. 

Tak bude a musí byl i u nás, ak si sami, svojou prácou a pri- 
činením chceme zaistiť slušné postavenie národa v človečenstve ne- 
ustále napredujúcom k dobru a dokonalosti. 

Má-li byť u nás lepšie, musia sa všetky kresfanské, demokratické 
a pokrokové živly spojiť v pevný šik pracovníkov a veríme pevne, že 
tejto sile neodolá nikto. Dr. F. Šrobár. 



Príspevky k miestopisu Slovenska. X1§íi^y'^ ^ 

vn. Zvolen. ^v'^VíÄ/ 



'^<?ti, 



v í 



Okres baňsko-bystrický. 

Alsó Micsinye : Dolná Mičina Dóval : Donovaly 

Alsé Peresény: Dolné Pršany Dubravicza: Dúbravioa 

Badin : Badín Élesd : Kosti viarská 

Balázo : Baláže Farkaa-Petôfalva : Vlkanova a 
Becsó : Bečov Peťova 

Beszterczebánya : Banská Bystrica Felsô Micsinye: Horná Mičina 

Csécsény: Čačín Felsô Peresény: Horné Pršany 

Cserény : Čerín Garamszeg : Garamseg (d. Skalka) 

*) Časom oboznámime s ňou naSích ct. Čitatelov. 



- 53 - 



GtônoEÔlfalva : Kynoelova 

Hédel: Hjadel 

Hermánd: Horný a Dolný Har- 

manec 

niéBfalva: Eliáš 

Jabrikó : Jabrikova 

Jakabfalva: Svätý Jakub 

Kallós: Ealištie (Ealifila) 

Eeremcse: Kremnička 

Eirályfalva: Králová 

Eirályka: Králiky 

Kordéháza : Kordíky (Kordike) 

Libetbánya : Ľubietova 

Lipcse-Utcza : Ulioa (drievne 

ĽupSica) 

Luczatô: Lučatín 

Lukóoza: Lukavica 

Majorfalva: Majer (drievneDvoreo) 

Malakó: Malacbov 

Mócsa : Môléa 

Mosód : Moštenica 

Motyók: MotyČkv 

Óbegy : Staré Hory 



Olmányfalva : Ulmanka 

Orócz: Oravoe 

Padkóoz: Podkonioe 

Pallós: Podlavioe 

Perhát: Priechod 

Pónik: Poniky 

Pónik Koho : Ponická Huta 

Póráz: Povrazník 

Radvany: Rad vaň 

Rakólcz: Horný a Dolný Raky- 

tovec 

Récske: Riečka 

Rudlo: Rudlova 

Sálfalva: Šalkova 

Sebô: Šajba 

Szakbény : Skubín 

Száflzfalu: Sásová 

Szelcse: Selce 

Szénás: Szenica 

Tajó: Tajov 

Úrvôlgy: Spania Dolina 

Zólyom Lipcse : Slovenská Lupča 

Zólyom Németi: Nemce 




Okres brezniansky. 



Alsó Lehota : Dolná Lehota 

Benesháza: Beňiiša 

Bikás: Bujakov 

Borosznó: Brusno 

Breznóbanya: Brezno 

Caerpatak: Ostrblie (Osrblie) 

Erdôkôz: Polhora 

Fekete Balog: Čierny Hronec 

Felsô Lehota: Horná Lehota 

Garam Hidvég: Zámostie 

Gturam Szt. Miklós: Dubová 

Jarabó: Jarabá 

Jeozenye: Jašenie (Jašenia) 

Kis Garam: Hronec 



Lopér: Lopej 

Me/.okôz : Medzibrodie (Medzi- 

brodia) 
Mihálytelek : Michalova 
Németfalva: Nemecká 
Olaszka: ValaSská 
Péteri: Predajná 
Rásztó: Ráztoka 
Sebesér: Bystrá 
Szent ^ndrás: Svätý Ondrej 
Szikla: Sihlá 
Yaczok: Bacúch 
Vámos: Mýto. 



— 54 - 



Okres slatinsky. 



Dobro Ocsova : Oôovské Dúbravy 

Dombszôg : Stožok 

Gyetva : Detva 

Hegyhát: Klokoč 

Herencsvôlgy : Hriňova 

Horbát: Cbrochoť 

Kálnok : Kalinka 

Kis Szalatna: Slatinka 



Miklósfalva : Detvianska Huta 

Nagy Szalatna: Slatina 

Ocsova: Oôová 

Szebedény: Sebedin 

Végles: Výglaž 

Végles Huta : Výglažská Huta 

Zólna: Zolna. 



Okres evolensky. 



Bábaseék : Bábina 

Baczár : Bactírovo 

Berezna : Breziny 

Bozók Lehota: Bozók I^chôtka 

(Lihotka) 
Bucs: Bu6a 

Bud&s: Budička 

Dobo: Dubovo 

Dobro Királyi: Kráľovské Dú- 
bravy 

Dobro Váralja: PodzámSok 

Dobronya: Dobronivá 

Garam Berzencze : Hronská Brez- 
nica*) 

Hájnik: Hájniky 

Halászi: Rybáre 

Kassa Lehota: Kaša Lehôtka 

(Lihotka) 



Kecskés: Kozelník 
Kovácsfalva: Kováčova 
Lakócza: Lukovo 
Mátyasfalva : Môťová 
Mihályi: Michalkova 
Mogyoród : Lieskovec 
Nagyrét: VeFká Lúka 
Osztroluka: Ostrá Lúka 
Számpor: Sampor 
Sz&sz Pelsôoz: Sási 
Szélnye: Sielnica 
Temye: Trnie 
Tót Pelsôcz: Pliešovce 
Túr: Turova 

Vas Berzencze: Železná Bre- 
znica*) 
Zólyom : Zvolen. 



VIII. Novohrad. 

Má 7 okresov. 1. baláž-darmotský, 2. novohradský, 3. sirácky, 
4. seôiansky, 5. filakovský, 6. lučenský, 7. gácsky alebo haličský. 

Mená obcí: 



Ábelova: Ábelova 
Agárd: Agárd 
Alsó-Bodony: Dolní Bodoň 
Alsó-Esztergály : Dolnie-Streháre 



Al86-Pet<$nv: Dolnie Pelany 
Alsó-Sáp: Dolní-Šápov 
Alsó-Szécsényke : Dolnie Seôany 
Alsó-Sztregova : Dolnia Strehová 



*) Obcie tie zovú sa proRte aj Hronská a Železná, 



— B5 



Alsó-Tiazovnyik : Dolní Tisovník 

Alsó-Told: Dolnie Tolďany 

Andrásfalva : Ondrašová, 

Baglyasalja: Boglašová 

Bakó: Bakov 

Balassa-Gyarmat: Baláž-Ďarmoty 

Bágyon: Báďonka 

Bánk: Banka 

Báma: Barňa 

Beoska: Béčka 

Berozel: Baroal 

Berkenye: Berkeňa 

Berzencze: Breznidka 

B4t: Bér 

Bisztrícska: Bystrička 

Bokor: Bokor 

Bolgárom: Bolgáry 

BoroBznok: Brusník 

BorsoB-Berinke : Berinková 

Buda-Lehota: Budiná 

Buják: Buják 

Bussa: Buša 

Csalár: Čaláróvce 

Csákányhiíza : Cakanová 

Csehbrézó: Česko Brezovo 

Csesztve: Častva 

Cséose : Čéča 

Cbí tár : Či táro vce 

Czeréd: Ceródovce 

Deberceény: Deberčany 

Dejtár: Dejtáre 

Dengeleg: Dingelag, 

Diós-Jenfí: DióS Jeno 

Divény: Divín 

Divény-Oroszi : Trhanová 

Dobrocs: Dobroč 

Dolány: Dolany 

Ebeczk: Obeckovo 

Ecseg: Ečeg 

Endrefalva: Ondrejova 

Erd()kurt: Erdôkiirt 



Erdô-Tarosa: Tarôa 

Ettes: Ettešov 

Felfalu: Pelfalu 

Felšó'-Bodony : Horní Bodoň 

Felsô-Esztergály : Homie Streháre 

Felflô-Petóny : Homie Peťany 

Felsô-Sáp: Horní Šáp 

Felsô-Szécsényke : Homie SeSany 

Felso-Sztregova : Hornia Strehová 

Felsô-Tiszovnyik : Horní Tiso- 
vník 

Felsô-Told: Homie Tolďany 

Fiilek: Fiľakovo 

Fiiiek-Kelecsény: Fifakovské Kla- 

čany 

Fúlek-PuBpôki : Piispôkovce 

Farész: Píla 

Galáboos: Glabošovce, 

Galsa: Galša 

Goráb: Hrabovo 

Gács: Gáô alebo Haliô 

Gácsfalu: Halič 

Gács-Lehota: Ľahotka 

Gergelyfalva : Vieska 

Guta: Guta 

Haláp; Halápovce 

Halászi: Halásovce 

Herencsény: Hrenčany 

Heréd: Heréď 

Héhalom : Héhalom 

Hidegkút: Hidegkut 

Hollók^: Holovce 

Homok-Terenne : Terany 

Horpács: Horpáôovce 

Hradiatya: Hradiáte 

Hugyag: Hurfagov 

Iliny: Ilinovce 

Ipoly-Bolyk: Bolk 

Ipoly-Nyitra : Nitra 

Jelsocz: Jelšovce 

Jabbágyi: Jobbáilovce 



\ 



A..^ 



V 



\ 




- :)G 



Kalonda: Kalonda 
KarancBalja: Karančová 
Karancs-Apátfalva : Opatová 
Karancs-Berény : Bereňovoe, 
Karancskészi : Karančkésovce 
Karano8Bág: Karančfiág 
Katalin: Katalínová 
Kazár: Kazárovce 
Kálló: Kállovo 
Kálnó: Kalinovo 
Kálnó-Garáb: Hrabovo 
Keszeg: Keseg 

Kékko : Modrý-Kameň alebo Hrad 
KÍB-Bárkány: Malé Barkany 
Kis-Ecset: Malý Ecet 
Kis-Gerge: Malé Gergany 
Kis-Hartány: Malé ChrÉany 
Kis és Nagy-Keresztúr: Malý a 

Velký Kerestúr 
Kis és Nagy-Kér : Malý a Velký 

Kír 
Kis-Kurtôs: Malý Krtís 
Kis-Libercse : Malá Ľuborieôka 
Kis-Maros: Malý Maroš 
Kis-Mulyad: Malá Múladka 
Kis-Sztráczin : Malé Straciny 
Kis-Terenne: Malé Terany 
Kis-Tugar: Tuhár 
Kis-Ujfalu: Malá Vieska 
Kis-Zellô: Malé Želovce 
Korlát: Korlátovo 
Korna: Ej*ná 
Kosd: Košd 

Kottman-Lehota : Kotinanová 
Kozárd: Kozárd 
Kôkényes: Kôkeneš 
Kôvesd: Kôvešd 
Kutassó: Kutašovo 
Lapujtô: Lapojtovo 
Legénd: Legénd 
Lentvora : Lentvora 



Lest: Lešt 
Lipta-Gerge: Gerga 
Litke: Litkovoe 
Losoncz: Lučenec 
Lónyabánya: Lovinobaňa 
Lôrinozi: Lôrinoe 
Luczin: Lucin 
Lupoos: Lupoč 
Madacska: Madačka 
Marczal: Marcal 
Masková: Mašková 
Málnapataka: Málinec 
Mátra-Novák: Matra Novák 
Mátra-Szele: Matra Sele 
Mátra-Szollos : Matra SôUôS 
Mátraverebely : Mátraverebél 
Megyer: Meder 
Mihály-Gerge : Mihál Gerga 
Miksi: Mikuäovce 
Mohora: Mobora 
Mucsiny: Mučiň 
Nagy-Bárkány : Velké-Bárkany 
Nagy-Darócz: Velké Darovce 
Nagyfalu: Velká Ves 
Nagy-Qécs: Velká Gécs 
Nagy-Kurtôs: Veľký Krtíš 
Nagy-Lam: Velký Lom 
Nagy-Libercse : Velká Ľuboreô 
Nagyoroszi: Velké Orosovce 
Nagy-Sztráozin : Veľké Straciny 
Nagy-Zellô: Veľké Zlievce 
Nándor: Nándorovoe 
Nedelyistye: Nedelište 
Nemesfalva: Mládrovo 
Nemti: Nemte 
Nézsa: Nežovce 
Nógrád: Novohrad 
Nógrád-Ludány : Ludany 
Nôtincs: Nôtincs 
Ozdin: Ozdín 
Óbást: Stará BáSťa 



'67 — 



Ó-Huta: Stará jSuta ' 
Ovár: Óvár 
Palotás: Palotáňovoe 
Panyi-Darácz : Pani-Darovce 
Paróosa: Pravica 
Patak: Potok 
Patvaroz: Patvaroe 
Pálfalva: Pálfalva 
Penoz: Pene 
Peree: Perôa 
Petô: Pctovoe 
Painy: PiliĎ 

píHb: pms 

Pincz: Pinč 
Podrecsány: Podreôany 
Pogony: Pogoň 
Polichnó: Polichno 
Poltár: Poltár 
Prága: Prág^, Praha 
Príboj: Príboj 
PiiBzta-Berki : Pusta-Berka, 
PuBzta-Szántó : Pusta-Sántov 
Bagyolcz: Raďovce 
Rapp: Rapovoe 
Rád: Rada 

Ráros-Mulyad : Rároš Múladka 
Rétoág: Rétfiág 
Riba: Ryba 
Rimócz: Rimovoe 
Rombány: Romháň 
Róoya: Rovňany 
Rózsa-Lehota : Ružiná 
Salgó-Taiján : Šalgó-Tarjan 
Ságujfalu: Šagová 
Sámsonháza: Šámšonháza 
Savoly: Šavol 
Sípek: Šipek 
Somosko: Šomoäkô 
SomoBÚjfalu : ŠomoSová 
SóB-Hartyin: Slané Chrlany 
SóB-Lehota: Ľahota 



Surány: Šurany 
SúUye: Šulá 
Szakal: Sokolovoe 
SzalmatercB : Salmaterfi 
Szanda: Sanda 
Szarvas^Gede: Sarrai Ocda 
Száraz-Brézó : 8uoh6*Brezovo 
Szátok: Sátok 
Szelcz: Seloe 
Szendehely: Sendehel 
Szenna: Sennô 
Szenta: Senta 
Szent-Iván: Svätý Ján 
Szent-Pét^r: Pôtor 
Szécsény: Sečany 
SzécB^ny-KovácBÍ : Kováíovoe 
Szinobánya: Sinobáňa 
Szirák: Širák 
Szklabonya: Sklabina 
Szupatak: Supotok 
Szfigy: Sudice 
Tamási: Tomafiovoe 
Tamóoz: Tamovce 
Terbeléd: Terbeléd 
Terény: Terany 
Tereoske: Terečka 
TolmácB : Tolmáčovoe ' 
ToBoncza: ToSnica 
Tót-Hartyán: Chrťany 
Tót-Keleosény : Elaiany 
Tót-Kisfalu: Malá Vieska 
Tótmarokbáza : Maroková 
Tôrincs: Tôrinô 
TrázB: Stráž 
TurioBka: TuríSky 
Turopolya: Turiepole 
Udornya: Uderiná 
Uhorszka: Uhorakô 
Vadkert: Vadkert 
Vanyarcz: Vaňareo 
Varbó: Vii)ovo 



— 68 -^ 

Yareiány: Varšáň Zagyva-Róna: Zaďva 

Vámosfalva: Mýtna Zagyva-Szántó : Sántovo 

Vecseklo: Véčeklov Závoda: Závada 

Veres: Vereš Zelené: Zelenovo 

Verocze: Verovoe '*' Zobor: Zombor 

Videfatvaíí Vidina "^ Zselenjék: Žíhlava 

Vilke: Veliká " Zsély: Želovoe. 
Vizslás: Vižláá 

MuBÍm pripomenúť, že niektoré mená maďarskýoh (palóokých) 
obcí, 8 ktorými sa nád slovenský lud málo stýka, menuje pôvodnými 
maďarskými menami. Lebo asi polovica obyvateľov Novohradskej stolice 
sá rodení Maďari, ačpráve árudná štatistika len jednu tretinu Slo- 
vákov vykazuje, lebo kažclého Slováka, ktorý hovorí maďarsky zapíšu 
za Maďara. 

Ešte horšie to vyzerá s výkazom školopo vi nová tých detí, tých je 
vraj dla výkazu z roku 1899: 39.223 spolu, z tých Slovákov: 9,699, 
Maďarov 29,169, Nemcov 358, iných 7. Pravda, že je to len úradnia 
štatistika, ktorá pravde nezodpovedá. 

Náukosdelná reô v školách je maďarská v 927, kdežto roku 1869 
bola len v 149. Slovenská je v 3, v 69. roku bola v 91. Maďarsko- 
slovenská je v 74, 69, bola v 36. 

Už aj s tejto krátkej štatistiky môžeme zatváraC, že ak maďari- 
sacia v tejto stolici potrvá tak ešte aspoň 50 rokov, tak niektoré obce 
na maďarskej hranici budú aspoň zväčša pomaďarčené. A ktomu je aj 
to nie dobre, že lud vidí ako úradníci a páni len maďarsky hovoria, 
preto sa Ju aj on rád učí a potom aj užíva medzi sebou, zvlášte čo sa 
týka mládeže v niektorých, v národnom ohlade pomiešaných obciach. 

Podjavarský. 



Yoľby a kňažstvo. 

Plač sa stríinul v Izraeli. Bedákajú všetky židovsko- maďarské 
noviny v úvodníkocji v dopisoch a v článkoch v každom čísle. Po tridsaf 
rokov sladko snív^i a »buta tótovt*) chválili, aký to tichý, dobrý a 
vlastenecký národ, ktorý žije a mrie za maďarská štátnu ideu a nepočúva 
hlasu panslávskych zvoditelov. Už videli v duchu svojom celé Niritan- 
sko, Prešporok, Turec, Liptov a Oravu atď. pomaďarčené, a teraz sa 
v nádejach svojich sklamali. Ten otupený, hanobený a utlačený sloven- 

•) Hlúpych Slovákov. ' 



- 69 ^ 

nký národ dal znak života, preukázal, še je v ňór. ediie kttb idräif^ho 
jadra, že je v ňom sárod a leÉrto žie je ákvelejňej budúenostijechdpn;^, pŕéto 
to ohromné nariekanie nie len v -libérálnýob; ale i v katolíokjeb ma- 
darídcýoh 'novinách. ^* Jedinou poteohoíi nnäi<3i& Maďarov a tnaďarónov je, 
že národnia strana svílasila ton <vo'i3tyrooh okresoch: v Benickom, vr- 
bovskom, sv. roikuládekom ít U'navsiconTj a že vodcovia národnej strany 
v Turci prepadli. Nám, ktorí vooÝa'^dalostv objektívne posuďiijcnie; a 
ktorí vždy. ako základ obrodenia i 'jnárodÉého považujeme hospodársku 
samostatnosť a^ neodvislosi, a mravná vzdelanie ludu slovenského i toto 
malé vítaasstvo je skvelým sadostu^inéním, že sme pravdu hlásali. 

Neobyčajný, posial nevídaný ruch otriasol slovenským krajopi^a 
srdcia naše radosííou plesali, , ked sme videli ako' sa v Senici objíma 
kňaz katolícky. a evanjelický a ako sa bratríčkuje lud katolícky s evan- 
jelickým. Dokázano je, že len tí vládnu ludora, kt^)i*í si srdco jeho 
získali. Len tam, kde kňažstvo a civilní vodcovia sociálne pracujti, môže- 
me očakávať prebudenie národa, len tam nám svitá skvelejšia budtJc- 
nos{. Dokázano je, že nie úvodné články, ani večné sťažovanie a ža- 
lovanie, ale práca je to, ktorá nás vyslobodí. Skutky žiadame a nie len 
reči. Prvou podmienkou je vy trvanlivá a tá potupená drobná práca; 
a preto niet okresu na Slovensku, v ktorom by sa s národním pro- 
grammom preraziť nedalo, ked by len mnl každý okres činných vodcov. 
Najväčšia chyba ale je, že práve títo nám chýbajú. 

Y prvom rade na čele pohybu národného prebudenia by malo 
stáť na^e kňažstvo. A pýtam sa čili toto vykonalo teraz svoju úlohu? 
Zial Bohu, z väčšej čiatsky nie, dokazuje to výsledok volieb, keď naše 
Slovensko zastupujú 4 národní, 9 Fudových a 02 vládnych vyslancov. 
— To je výsledok našej nečinnosti, že liberalismus, ktorý už tolké 
roky pustoší a ničí náš lud slovenský, eňte vždy s takou väčšinou 
môže prerazif. 

Porážky ktoré utrpela národná strana, a na mnohých miestach 
i ludoVá strana so statočnými kandidátmi, v prvom rade môžeme pri- 
vlastňovať katolíckemu kňažstvu, jeho nečinnosti, nesvornosti, závisti, 
ziskuchtivosti a žiarlivosti. Facta ioquuntur. Vezmime len daktoré okresy. 
VPo^ážskom-Novom-Meste národní kandidát prepadmil, opustili ho kfiazi. 
V Modre Dr. Štefanovič (národnvý) prepadnúl, proti grófovi Apponyimu a 
Habrovskému, (ľudový) pri doplňujúcej volbe ešte ho chceli kat.kňazi do- 
staf aby svoje hlasy vraj prepustil ludovej strane teraz, že o pä{ rokov 
budú jeho voliť. Ľudová strana vraj tento »hlúpy« kompromiss zavrhla, 
ako odpoveď dostala, že slovenské hlasy pridály sa k Apponyimu, 
kandidát ľudový prepadnúl. Dobre ' tak. Tu máme Ružomberok, Sliač, 
Brezno kde i osvedčení kat. kňazi slovenskí nehlasovali zaliiárodného 
kandidáta. Vôbec ku osvetleniu by ^äžily aqbrané .štatistické 



- 60 — 

dáta, kolko kat. k&asov dla okresov bolo liberálnyob, ludovýoh, 
mírodníoh ' a neutrálnych. Dla tohoto sOsnamu by sa nechal 
lahko utvoril obraz budúcich stoličných a krajinských voliebi 
lebo istá vec je, že lud nái eite teraz veTkú dAveru skladá 
v kĎazstve svojom, hoc sa i mnoho ráz sklamal, i napriek vietkej 
násilný a besnej maďarisácii zo stránky uhorského episkopátu. Osamo- 
tený je pád trnavský. Trnavský okres vyvolil národného kandidáta, 
kdeito vSetko kat. kňažstvo celého okresu bolo proti kandidáoii 
M, EoUára farára katolíckeho a zaslúžilého spisovatela slovenského. 
Y okrese tomto badáme Sistý vzduch, zranie mySlienok ludu nášho, 
objasnenie politických pochopov. Elňazstvo okolia trnavského na soci- 
álnom poli nečinnosCou a na politick(Mn poli iovinistickou maďarisáciou 
vynikalo. V meste Trnave je asi 70 kňazov a na okoliu asi 80 a 
z týchto boli údami Spolku sv. Vojtecha štyria, tých ostatných poli- 
tické a náboženské presvedSenie je, že sprostý Slovák nepotrebuje 
knihy, načo mu čítat, a ne čele s professormi trnavského madarsko- 
šovinistického gymnásia beží za fantómom madfarísáoie a ciel svojho ži- 
vota hladá v zakladaniu mad. opatrovní a škôl. Ľud ale, okrem tmav- 
skéhc^ nie je zaslepený, hmnotne je neodvislý a preto tie opovrhnuté 
haleny nenasledovaly hlas »otcov€ duchovných, ale hlas svojho srdca, 
a preto mandát p. M. KoUára je čisto národní a čisto ľudový. 

Zajímavé boly volby v trenčianskej stolici. Ľud trenčiansky je 
najviac opustený zo všetkých západných Slovákov. Kňažstvo trenčian- 
ske je v hlbokom spánku pohrúžené. Z 8 okresov ludová strana kandi- 
dovalo vo štyroch kat. kňazov a tí prepadli. Príčina prepadnutia nie 
je iná, ako žiarlivosC kňažstva, ktorú sme v mnohých iných okresoch, 

kde kňazi kandidovali, zbadali. Medzí kňažstvom naším slovenským sa 
rozširuje mánia poslancovania, temer každý mladý kaplán lebo farár, 
tým viac dekan chce kandidovať. Táto žiarlivosť a úzkoprsosť vytisla 
z Trenčianska kandidátov národních a bola spolu aj hrobom ludovej 
strany. Latinské príslovie »8acerdos sacerdoti lupu8« sa na kandidá- 
toch trenčianskych vyplnilo. 

Nemôžeme pominúť jednu zajímavt a pozoruhodnú udalost 
z ohladu kandidácie v okrese kysúcko- novomestskom. Y okrese tomto 
kandidoval J. Haydin'*') tamejší služný, maďarón s liberálnym programom, 
ani ludová strana sa neopováiila v tomto » katolíckom « okrese kandi- 
dovať. Ako očujeme, a to do pamäti odporúčame, Haydin hlavný 
služný, teda u nás týp nanávidený, zvolený bol pre jeho činnosť na 
poli sociálnom, skrze zakladanie úverkových a potravných spolkov, 
uvádzanie hospodárskych družstev, a skrze jeho priateľské a spravodlivé 
zachádzanie s ludom slovenským. Pokračovanie toto mohli by sme za 

•) TatiBik príéU s CímIl Bed. 



^ 61 - 

vzor mnoh^ velebn/m » otcom « a ludomílným pravotárom národov- 
com odporáiai 

Kňasstvo katolícke východných stolic slovenských, šariôskej, gemer- 
skej, zemplinskej, ďalej kňažstvo tekovské a hontianske by sa najlepiie 
hodilo do XV-ho stoletia d la zmýdlania, mravov a jeho jednania. Uest 
a chvála čestným, ale zriedkavým výminkam. 

NeprekroSitefná prepasi panovala medzi kňažstvom katolíckym a 
evanjelickým, jakobj ani neboli sypovia Otcajednoho. Kde evanjelický 
kňazi kandidovali kandidáta národného, katolícke kňažstvo bolo libe* 
rálne a z Siastky ľudové, a kde katolícke kňažstvo kandidovalo kan« 
didáta ludového hoc aj slováka dobrého, tam bolo evanjelické kňaž- 
stvo liberálne ale passívne. Hlboko] zakorenená vlastnosf slovanská,. 
nesvornosC, ktorá i tie najkrajšie ciele a výhlady spustoSila, mala bo- 
hatli žatvu v tábore tých, ktorý lásku, svornosť a braterstvo hlásajú, 
v skutku ale nasledujú príklad svojich ctených úradných predchodcov 
dla Luk. X. 80—33. - irV ^"^ Ä. V. 

OBZOR. '^J:--.../^y 

dkolsk/.*) äirotinec „Živenin." — Noyé zoštátnenie fikôl a nové 6tátné 
Školy. — Nový uíebný plán pre vyššie dievčenské Školy v Uhrách. — Dôstojníci 
na univentite pešfbudinskej. — Zmena zkúšebného riadu právnických Štúdii v Uhrách 
v Bakúsku. — Čo žiada rakúnka boc. domokracia. — Reforma stredných škôl 



R 



V Rusku a v Nemecku. — Ruské semináre v Nemecku. — Nové zákony vztahujtSce 
sa na plat, právne pomery a pensie uéitelské v zemiach rakúskych. — Prázdninové 
porady uóitďstva slovenského, maďarského a českého. 

Radi začíname tento obzor so zprávou, £e založenie slovenského 
sirotinca, na ktorom usniesla sa vlani naša >Živena,< blíži sa svojmu 
uskutočneniu. Tohoročná valná hromada »Živeny< určila totiž založít 
ho v Lipt. Sv. Mikuládi a požiadala navrhovatelku, pani Vincenciu 
Stodolovúi aby čo najskôr previedla potrebné predpráce. Z počiatku 
má sirotinec tento poskytnúi šiestim sirotám slovenským zaopatrenie a 
nahradiť výchovu rodinnú. Dúfajme, že slovenská spoločnosť pochopí, 
jak velký sociálny význam má výchova sirôt, a postará sa o založenie 
ďalších sirotincov slovenských. Mala by sa staral spoločnosť naša o 
siroty slovenské už i preto, že nám ich, predstierajdc dobročinnosť, od- 
vážajú na Dolniaky a tam odnárodňujú. 

Maďarské časopisy sdelujú, že v blízkej dobe prevedené bude zo- 
štátnenie všetkých škôl stolice abauj-torňanskej, ktorá je z Vs Slovák* 
mi obývaná. Nenie to smutným ovocím našej lahostajnosti voči vý- 
chodným stoliciam slovenským? 

*) Tento obzor je dlhší než budú nasledujúce, poneváČ zahrňuje dobu celých 
školských prázdnin. Ked. 



— 62 — 

Málo pot^Sitefi^é je tiež že počiatkom bežiaceho ôkolského roku 
otvoril minister výučby 200 štátnych škôl na rô^ych miestach krajiny. 

Dosavádny učebný plán pre vyššie dievčenské školy v Uhrách 
poebádsa z roku 1887. Školským rokom 1901 i2 vstupuje do života 
učebný pláň nový, platný pre vyššie dievčenské školy štátne, obecné 
a rázu súkromného, ktorý má byť behom troch rokov postupne preve- 
dený vo všetkých šiestich triedach. Nový plán uvádza v platnost ráz 
stredkiej školy, hladí odstráíiit dosial ])OcitoVané preťaženie žiactva a 
dáva možnosť proferssórskému sboru, prispôsobiť učebnú látku k miest- 
nym-' pomerom. Vyššia dievčenská škola je dla tohoto učebného plánu 
jednotný, šestítriedny ústaV, majúci na spôsob strednej školy pre muž- 
ských, podátat ^dievčalom intelligéntnej triedy ucelenej, všeobecnej vzde- 
lanosti. 'V porovnaní s učebným plánom z roku 1887. vystalo z neho 
národohospodárstvô, ale náuke o domácom hospodárstve venovaná je 
väčšia pozornosť. Povinným predmetom stala sa psychológia a jej po- 
užitie vo výchove. Pri kreslení slobodnou rukou kladie sa váha ňá 
kreslenie pod f a prírody. Ručné práce káže nový učebný rozvrh tiež so 
stanoviska praktického vyučovat. V telocviku vystupujú do popredia 
hry. Jako všetky novšie uČébné plány mÄd:arské, tak i tento kladie 
hlavnú váhu na pestovanie národného citu maďarského. Macfarskú ná- 
rodnú minulosť predvádza žiačkam v triede I. na základe historických 
článkov, v II. o dejinách maďarského národa, v III., v IV. a V. vo 
spojení s dejinami všeobecnými a v ročníku poslednom o pragmatických 
dejinách Maďarov. I v kreslení a v ručných prácach ženských majú 
byť motivy a umelecké diela maďarské, vo vyučovaní spevu piesne 
maďarské brané do ohladu. Z tejže príčiny budú sa i dejiny literatúry 
maďarskej obšírnejšie vyučovať, i^očet hodín v I. triede je 26, v ostat- 
ných ])o 28. 

Aktivní dôstojníci smú dfa najnovšieho nariadenia ministerského 

zapísať sa dať na peštbudínskej universite iba so zvláštnym dovolením 
spoločného ministerstva vojenského. Dosial toho dovolenia nepotrebovali. 

Zkúšebný riad na fakultách vied právnych a štátnych v Uhrách 
zmenený je v ten smysel, že filosofiia práva prestáva byť zkúšebným 
predmetom druhej základnej zkúšky (ulapvizsga) pre tých, ktorí po 
školskom roku 1900/1 majú zapísaný štvrtý semester. Pri prvom ri- 
gorosu vied právnýchía prvom rigorosu vied štátnych zostáva filosofiia 
práva zkúšebným predmetom i na ďalej. 

I rakúske ministerstvo kultu a vyučovania zaviedlo zmenu rigoros- 
ného riadu právnických štúdií. Zrušilo voľnosť skladať právnické rigo- 
roBum už v posledných štyroch týždňoch ôsmeho semestru. Dôvodom 
pre túto zmenu sú vraj rôzne nepriaznivé zkusenosti, ktoré poškoďovaly 



- 83 — 

váinosl povahy vedeckého právnického Štúdia a ochrana váinoatí juri- 
diokého doktorátu. Vážnosl právnického doktorátu mohol hy však po^. 
vzniesl jedine iný spôsob zkúäania. 

Brnenský sjazd rakúskej sociálnej demokráéie roku 189d vyslal' 
komissiuy aby previedla reVísiu programmu. Elaborát tejto; ktorý bude 
predmetom jednania na tohoroSnom sjazde sociálnej demokracie rakú- 
skejy žiada medzi iným iPovinnú, bezplatnú a svetskú školu, aby 
zdarma poskytnuté boly učebné prostriedky a zaopatrenie všetkým diet- 
kam v obecných školách, ako i tým žiakom vyšších u'óebných ústavov, - 
ktorí javia schopnosti k ďalšiemu vzdelaniu. c 

Polskej Ostrave póvoleno bolo sriadif prvú českú túešlanskú 'školu 
v Sliezku. . ^ i 

Otázka reformy stredných škôl má 'už celú svoju literatúru. 
V Rusku a v Nemecku už i uvádzajú malé reformy do života. Mini- 
sterstvom ruským navrhnutý bol nový typ škôl stredných so 7 trie- 
dami. Pokrok záleží v tom, že nft jazyk materinský a na dómácé de^ 
jiny kladená je hlavnií váha. Počiatok vyučovania jazykom klaôBlckýik' 
— ktoré majú byť predmetmi nepovinnými — pošinutý je do tried 
vyšších. V Nemecku zavedená holá trochu rozumnejšia prax pri zkúšké 
maturitnej. 

Y berlinskom seminári pre orientálne rečí sriadené bude'oade- 
lenie, na ktorom bude sa vyučovať hlavne pre úradníctvo východných 
pohraničných provincií pruských — ruštine. Dosial už sriadené boly* 
ruské semináre v Brombergu a ódansku. ' ' 



Oprávnené sCažnosti ,učitelstva na malý plat sú i vás vSeobecAé.; 
Maďarské časopisy vychovatelské vepujú mnoho miesta ,ot4z\i:fi ,V|čiteI- 
ských platov, následkom čo^o už pred lú^^Jko rokami učinený bpl 
krok napred, , keď .z^kla^^é slúžne, učitelpv y Uhr^Q^i ^^^^iiované bolo 
na 800 K. .. . , .. n.ím;!.. i ia . '< 

I teraz pracige učitelstvo ^kôl štátnych na tom, aby wu^ipoyý- 
šené bolo.^lúžne spolu s platmi štátnych úraknikov. A memorandum, 
ktoré 24. septembra predložil ministerpredse^o'^i i .SpéUovi krajinský, 
sjazd štátnych úradníkov, jedná i o zlUf^žito^jbi platov stálych učitelov. 
Yyskytly sa v učiteľských Ustoch i hlasy učitelov cirkevných, kto^é 
vyzývajú ,kollegpv svojich, aby sa pripcýili k akcii štátneho učitelstva. 
Mimo toho pilne pracuje sa v ministerstve kultu »na návrhu ohladom 
revísie u^itsibkýoh pensií. Noyý zákon pensijný má vtt^ipit do jUvota 
budúceho roku. 




-- 64 - 

V&5ÍÍ dspeoh koruQUJe pohyb Seskéha u^italstva, bmefujfioi ku 
povýdeniu platov, udi^ských. - Zemský snem králoystya Českého prijal 
totiž počiatkom júla zákon na úpravu platov uditelstvii dkftl i obecn/oh 
a meštianskych. Týmto zákonom, až bude sankciovaný, zvýšia sa platy 
učitelské v základnom slúžnom od roku 1903 a v päťročných prídav- 
koch od roku 1904. 

Prijatý návrh premenuje dosa vadne podučitciské miesta pri ško- 
lách obecných na učiteľské miesta Iľ. triedy, čím nemení sa však 
právne postavenie dnešných podučitciov. Terajšie miesta učitelské 
označia sa v budúcnosti ako učitelské miesta I. triedy. Základné slúžne; 
učitelských síl obnášať bude pre učitelské miesta II. triedy 1200 K., 
pre učitelské miesta I. triedy IGOO K. Týmto ustanovením zákona - 
zvýši sa slúžne viac než 70% učiteľstva v královstve českom o 600 K. 
ročne. Základné slúžne učiteľov pre školy mešCanské bude obnášaC 
200 K. I tuto zväčší sa plat veľkej väčšiny učiteľstva ročne o 600 
K. Zvláštni učitelia náboženstva dostanú na školách obecných slúžne, 
vymerané pre učiteľské miesta I. triedy, t. j. 1600 K., na školách me- 
štianskych základné slúžne 8000 K. Napriek týmto výsadám — ač 
majú menej práce — dostanú ešte tak, ako ostatní učitelia, počítajúc 
od zkúšky spôsobilosti šesť kvinkvenálok, a to na obecných školách 
po 200 K., na školách meštianskych po 260 K. Dľa dosiaľ platného 
zákona o slúžnom dostáva učiteľstvo škôl obecných iba tri kvinkve- 
nálky po 100 K. a tri po 200 K., učiteľstvo škôl meštianskych tri 
kvinkvenálky po 160 K. a tri po 200 K. Nový zákon proti ter^šku 
v podstate nezvyšuje fíinkčné prídavky správcov škôl, ktoré sa počí- 
tajú do pensie. Správcovia a »ŕídící učitelé< škôl dostanú dľa počtu 
tried 200^-400 K.; riaditelia meštianskych škôl dostanú dľa počtu 
tried 40O— 600 K. funkčného prídavku. I podľa nového zákona budú 
mal správcovia škôl nárok na byt alebo bytné, obnášajúce 200 — 800 
K» Novota v prijatom zákone sú aktívne prídavky. Dostávať ich budú 
učitelia oboí« čítajúcich viac než 8000 obyvateľov a obnášať budú 167o 
— 40% základného slúžneho. Kvinkvenálky učiteliek budú rovné kvin- 
kvenálkam učiteľov. Po 40 ročnej službe má každá učiteľská osoba 
právo na úplné výšlužné. Novým zákonom zlepšia sa i právne pomery 
vdov a sirôt po uSiteľoch. 

Aj sliezsky snem prijal v mesiaci júli zákon o vydržovaní, rozši- 
rovaní atď. škôl a o úprave právnych pomerov učiteľstva. Dľa starého 
zákona vydržovaly si v Sliezsku školy obce. Túto povinnosť prejíma 
teraz zem, a obce majú iba povinnosť, starať sa o byt alebo bytné pre 
učiteľov. Učiteľstvo sliezske, ktoré dosiaľ ustanovované bolo miestnymi 
školnými obciamí a bolo teda závislé na občianstve, medzi ktorým pô- 



— 66 — 

sobilo, podriadené bude d ľa novej osnovy ako v Čechách a na Morave 
okresným školným radám. V tejto neodvislosti od miestnych obecných 
činiteľov je hlavný význam prijatého zákona. V tom však, že uóitelstvo 
stáva sa od okresných školských rád s rozhoduj tícirai väčšinami nemeckými, 
odvislým je isté nebez])ečie, ktorému l)ude rauseÉ čeliť české učiteľstvo 
premysleným postupom. Prijatý zákon ustanovuje štyii ])latebné triedy 
učiteľov pojatých v status, a síce po 1400 K., lOOO K., 1800 a 2000 K. 
platu. Do prvej platebnej triody má byť vriadeno 20%, do druhej a 
tretej po 307o> <'í> štvrtej zase* 2()"/o colúlio učiteľstva. Funkčných prí- 
davkov platí sa 10*Vy z ročného platu, ktorý mali učitelia pred prija- 
tím nového zákona, tedy lOO — 140 K. Doba služby je 40 rokov. 

Zemský snem moravský ustanovil pre učiteľstvo na mieste zasta- 
ralého z roku 1870, nový disciplinárny riad. 

Dolnorakúsky snem prijal v poslednom znsedaní predlohu zákona 
o učiteľských pensiach. Učiteľ v Dolnom Rakásku bude mať právo na 
pcnsiu už po B rokoch, stanc-li sa bez vlastnej viny k práci neschop- 
ným, ťensia počintočná musí obnášať 407© ročného platu, najmenej 
však 800 K. ročne. Vdovská pensia bude s:i tiež rovnaí 407o ročného 
platu a nesmie klesnúť pod 600 K. ťrísj)evky na výchovu detí po 
učiteloch platné budú až do 24. roku dietata. 



* ^ .* t \^Y^ ' ^ Hl] 






Doba prázdnin je najvhodnejšia k odbavovaniu učiteľských porád 
a býva ich preto v prázdninách hojnosC. Hlavne ústredné spolky uči- 
teľské mávajú vtedy svoje valné hromady. 

Učiteľstvo slovenské nemá ani svojho ústredného spolku kato- 
líckeho, ani evanjelického, tým menej ústredného spolku celého sloven- 
ského učiteľstva bez rozdielu konfessie. Je to chyba, zavinená snáď 
z veľkej čiastky neblahými pomerami uhorskými. Málo však počúvame 
i o menších poradách našeho učiteľstva. Aspoú časopisy slovenské 
priniesly zprávu iba o porade turčianskych ev. učiteľov, odbývanej 
v Turč. Sv. Martine. Mal tam prednášat M. Jesenský o vyučovaní 
mluvnice v nižších triedach. Poncváč sa však z neznámych príčin ne- 
dostavil, čítal miesto neho P. P. Zgúth preklad dákej práce. Nedočí- 
tali sme sa, o čom tento preklad pojednával. Porada prijala návrh, 
aby ev. učitelia v Turci — budú-li k tomu vyzvaní — nevstúpili do 
všeobecného stoličného spolku učiteľského, ktorý je interkonfessionálny 
a maďarský. 

Nemálo zajímavé je znať, jaké otázky pretriasajú učiteľské spolky 
maďarské. Valná hromada ^Krajinského povereníctva uhorských uči- 

6 



- 66 — 

terov« (Magyar tanitók országos bizottsága) na pr. jednala koncom 
augusta o reforme inštitúcie školských stolíc, o reforme spolkového 
života učiteľského, o otázke záverečných zkúšok a o záležitosti poiste- 
nia učitelov. Mnohí z prítomných žiadali vôbec vyzdvihnutie školských 
stolíc, väčšina však prijala návrh, dl^ ktorého prevedená má byt iba 
reforma týchto. Návrh žiada, aby za člena školskej stolice zvolený 
mohol byť len ten, kto zná maďarsky hovoriť, písať a čítať; aby volbu 
člena školskej stolice potvrdil hlavný župan a aby sa miestny farár 
iba cestou voľby mohol stať členom školskej stolice. Učitel obecný má 
byť definitívne zvolený a plat jeho má obnášať výšku platu učiteľského 
na školách štátnych. Vyzdvihnutý má byť 58. § 38. či. z. z roku 1 868, 
ktorý dovoľuje založiť obecnú školu s nemaďarským jazykom vyučo- 
vacím. Ohľadom reformy spolkového života učiteľského prijatý bol 
návrh, aby v každej stolici sriadený bol všeobecný učiteľský spolok, 
ktorého členom musel by byť každý učiteľ bez rozdielu konfessie. Ko- 
nečné rozhodnutie v tejto veci leží v rukách správnej rady. Valná 
hromada vyslovila sa proti zrušeniu záverečnýcli zkúšok, žiada však 
reformu týchže. Záležitosl poistenia učiteľov osvojilo si v zásade » Kra- 
jinské poverníctvo uhorských učiteľov«. Jako videť jednalo toto pove- 
rníctvo o mnohom takom, čo veľmi z blízka dotýka sa školstva si uči- 
teľstva slovenského. 

Ešte počiatkom augusta odbývala sa valná hromada delegátov 
^Ustŕ. spolku jednôt učitelských v král. Českém«. Valná hromada 
naložila ústrednému výboru, aby zahájil účinnú prácu k založeniu zá- 
ložne s vázu ceskoslovanského učiteľstva, ktorá by odpornáhala učiteľ- 
stvu zvlášte úverom. Ďaloj prijatý bol návrh, aby spolok usiloval 
o splnenie žiadosti učiteľstva za pripustenie k universitnérau štúdiu. 
Poslanec (.erný poukázal n:i to, že zvýšením platov učiteľských nie sú 
splnené požiadavky učitefstva. Hlavným (ľalším úkolom je objasnenie 
vlastného školského programmu. Počiatkom tejto činnosti je činnost 
pátracia, t. j. vyšetrovanie národných potrieb vo všetkých oboroch. 
Na základe tejto predbežnej činnosti musia sa potom vytknúť zásady 
školskej výchovy a to školskej výchovy nie len kategórií najnižších, 
ale i najvyšších, tak aby všetky boly nesené jedným duchom a ten- 
denciou. Plyne z toho potreba, utvoriť svaz celého učiteľstva cesko- 
slovanského. Poneváč však dnes ešte schádza potrebný jednotný názor 
v tej veci, navrhuje iba svaz učiteľstva národného školstva z Čiech, 
Moravy a Sliezska, ktorý by mal plnú moc autoritatívnu, zvlášte 

v riešení otázok pädagogických. 

Súčasne s touto valnou hromadou vydržiavaný bol sjazd abitu- 

rientov učiteľských ústavov českých. Účelom týchto sjazdov je, aby 



_ 67 — * P* ÚMí- ^' 



mladému učitelskému dorostu dostalo sa poučenia pre budúce pôso- 
benie a priateľských upozornení so strany zkúsených starších učiteľov. 
Tak jedon rečník vyznačil vo svojej otcovskej reči úkoly mladých 
učiteľov, žiadajúc od nich rozvahu, bezúhonné mravy, poctivú priamosť 
a pevný charakter. Za najlepšieho priateľa učiteľstva označil knihu a 
svedomité štúdium bez rozptylovania sa, varoval pred predčasnou 
a oasto zkazonosnou ženbou a pred klerikalismom. Rečník druhý uvie- 
dol rôzne spôsoby práce sebavzdeljívacej a hovoril o dôležitosti štúdia 
zvlášte dejepisu, cestopisných diel, vie<l jirírodnýeh, lučby, ästetiky a 
národného hospodárstva. 

Pýtame sa, či nebolo by možno za vien t podol)ného dačo i u nás. 
Nemyslíme na žiadon sjazd. Ale snadno by bolo svolat na dôvernú 
poradu tých málo slovenských mladíkov, ktorí práve končia präpa- 
randiu, keby sa niektorí zo starších učiteľov našich uvolili k tomu, 
upozorniť svojich najmladších kollegov na to, čo týmto ešte schádza 
a na povinnosti k vlastnému charakteru a národu. Je-li učiteľskému 
doroétii českému cenná priateľská rada a poučenie so strany starších 
kollegov, o čo cennejšia bola by mladíkom našim, ktorým nedostalo 
sa v präparandii prípravy pre učiteľský úrad a život medzi ľudom 
slovenským! Svrchovane dôležité by l)olo predniesť nastávajúcim uči- 
teľom slovenským, pri takýchto príležitostiach i metodiku slovenského 
jazyka. ;;. 

A'árodohospodárMky. Nové potravné spolky na Slovensku a 
nový časopis maáarský pre ne. 

Toho roku vzniklý p. sp. v Romanovej, Šopomi, Veľkých Boša- 
noch, v Bánkesi, Petrovej Vsi, Gbeloch, (Nitra), vo Vyšných Ruž- 
bachoch a Hobgarte (Spiš), v Hajnáčke a Štitníku (Gemer), v Ha- 
niske a Rakove (Abauj), na Dačolôme (Hont), v Zbuckej Radvani 
(Zemplín), v Tajove (Zvolen), na Kopanici (Tekov). — 

Prvého júľa t. r. začal vychodit v Likavke (Liptov) nový časopis, 
určený výhradne potravným, odpredávajúcim spolkom a mliekárňam, 
„Magyar Sgôvetkezôk Lapja*'. Je to mesačník, predpláoa sa naň 6 ko- 
runami na rok, vydáva a rediguje ho Štefan JanovHkj farár. 

Preberme obe dosiaľ vyšlé čísla. — V programovom článku ho- 
vorí sa o stálom pribúdaní potravných spolkov, ale aj o ich častých 
pádoch. Príčinu posledného hľadať treba v malej znalosti odbornej, 
praktickej i teoretickej ľudí spolky tieto zakladajúcich a vedúcich. 

*) Čflsopis medzitým zaniknul, tak darí sa každému maJarskému časopisu 
ktorého vydavatelom je tílovák. Prihlásilo sa naň vraj 80 odberateľov !! Red. 

4* 



— 68 — 

Práve preto ukázala sa potreba časopisu, ktorý by odborné pokyny 
dával správam spolkov. Dobré a uverejnené články bnde redakcia ho- 
noroval. Y článku druhom píáe sa o schudobnení dedinského fudu. Na- 
sledujúca staf referuje o medzinárodnom sjazde spoločenství r. 1900 
počas parížskej výstavy, na ktorom i Uhorsko bolo zastúpené (Peňa- 
žných spoločenství je v krajine 712; tieto sriadené sú dla zák. či. 
XVIII. 1898, ktorý článok je doplnkom obchodného zákona z r. 1876; 
úradného soznamu všetkých družství v krajine doteraz niet, ich počet 
odhaduje sa na 1500; obchodníkov r. 1890 napočítali 68.000; obchod- 
níci podobne, ako v iných krajinách vedú ki'utý boj proti spoločen- 
stvám, zvlááte potravným, k nim pripojujú sa i živnostenské a ob- 
chodné komory; potr. sp. a spoločenstva vôbec konajú v Uhrách zna- 
menitú missiu; mnoho podobných sdružení majú úradníci štátni, meno- 
vite železniční). Nasleduje rozbor súvahy jedného potr. sp., ktorý ne- 
stojí na pevných nohách, potom nachodíme ešte krátke zprávy, naria- 
denia úradné a o pohyboch spolkových. 

Druhé číslo prinieslo nasl. články: Sriaďme spoločenstvá pre 

ochranu ludí (tu vytýka sa spoločnosti ako málo stará sa o chudobný 
lud, ktorý nikde nenachodí záštity proti prechmatom a nesprávnos£am 
úradným); Potravné spolky a štát (rozpráva prečo má štát podporo- 
val tieto) ; Oznamy spoločenství v časopisoch (zákon obchodný nežiada, 
aby bola i súvaha verejne v novinách odtlačená, ale len pozvanie 
k valnému shromaždeniu, ovšem len v páde, že nenie iné určené v sta- 
novách) ; Družstvo rochdalských tkáčov (v Anglii) ; dokončenie posudku 
súvahy jednoho potr. spolku; Výsluch u ministra obchodu (o niekto- 
rých deputáciách, spomeniem len oravských vozkov, ktorá sťažovala si 
na velkú súťaž novej dráhy oravskej, — minister odporúčal im pozakla- 
dal si rôzne spoločenstva zvláste vzájomné pomocníce a potr. spolky) 
a opäť kratšie zprávy. 

Ako je patrné, obsah časopisu je rozmanitý a prijatelný. Vytý- 
kať prichodí nám len to, že je tlačený maďarčinou. Omluva redakto- 
rova (Slov. Listy), akoby pre 20 — 30 slovenských potravnýcli spolkov 
neodplatilo sa vydávať odborné noviny po slovensky, je iste oprávne- 
ná, hoc možno odhadnút počet potr. sp. slovenských, na 75 — 80. Ale 
myslím, časopis podobný nie je určený výhradne pre predsedov ma- 
ďarsky vediaoich, prečo by sa nemali poučiť z neho i údovia správ a 
členovstvo týchto sdružení vôbec? Ak spoločenstvá ostanú stále na 
pleciach predsedových, nie je vytvorená možnosť, že po jeho smrti 
spolok pekne-krásne zanikne. My potrebujeme vychovávať si obchod- 
níkov z ludu, a v nedostatku iných pomôcok, možné je to len časopi- 
som, ovšem nie maďarským. Z toho vyplýva, že o veciach spolkových 



— 69 - 

má sa písat po slovensky, a poneváS je ešte taký časopis odborný ne- 
možný, uverejňujme podobné state v jestvujúcich časopisoch. Tým pro- 
speje sa náramne celej veci slovenskej. 

Jestli »Magyar Szôvetkezôk Lapja« sa i udrží, prosíme jeho re- 
daktora, abj viac pozornosti venoval špecielným záujmom slovenských 
potr. spolkov, ktoré síl odlišné od maďarských, aby neodporúčal našim 
družstvám pripojiC sa k »Hangye< alebo s jej pomocou ich zakladať, 
a dôležitejšie články nech preloží pre slovenské časopisy. 

Ešte malá poznámka. Časopis, tak ako je, zdá sa nám byť pri- 
drahým, veď jedno číslo na 16 stránkach stojí 50 halierov. I také ma- 
ličkosti ako dve postavy maďarských sedliakov a zobrazená pusta na 

obálke zarazia Slováka. Ináč prajeme mu šťastnú púť po krajine. 

F. H, 

lioclAlny. (Otázkn slovenského sirotinca). Naše obecenstvo 
si začína všímať velikých úloh dobročinnosti. Pravda, ono je po 
väčšine chudobné, teda dá dfa toho, kolko má . . . Preto sú naše 
dobročinné ustanovizne dosť počiatočné, ale item sťi. Ošacovanie škol- 
ských dietok — na príklad — ujíma sa. Pri tomto však naša národná 
chudoba zostat nemôže. U nás mnoho biedy, mnoho sĺz horkých ! Za- 
ložiť jaký-taký sirotinec, o tom bývala reč často a na mnohých mie- 
stach. Posledne zaoberala sa tou vecou » Živena « a pár dní za tým 
schôdzka evanjelikov v Lipt. Sv. Mikuláši. I tu i tam vyskytly sa 
konkrétne návrhy. Živena chce sirotinec predbežne pre šesť sirôt 
v Mikuláši. Z vnútorno-misiovej prednášky farára Martina Bujnú na 
spomenutej schôdzke vysvitá, že sú intencie evanjelikov s plánom Ži- 
viny v úplnom súzvuku. Šľachetné zámery tieto srdečne vítame a vy- 
zývame slovenskú verejnost, aby sa ku danej iniciatíve pripojila a svoje 
zaiste len šľachetné smýšľanie o veciach spoločenských výdatným skut- 
kom podoprela. Len by sme si želali, aby sa nehovorilo ani o evanje- 
lickom ani snáď o katolíckom sirotinci, ale len o sirotinci. Bieda kon- 
fessie nemá, teda jej ani dobročinnosť nesmie mať; to je úloha kre- 
sťanská, humanitná, sociálna, — a zároveň illustrácia tej zásady, že sa 
kresťanstvo nie v slovách ale v skutkoch má javií. Odporúčame, aby 
za účelom sirotinca vstápila »Zivena« do styku s čím širšími kruhmi 
našej verejnosti, a síce tak s tými, ktoré sa podobrými projekty už 
zanášajú, ako i s tými, ktoré na iniciatívu snáď len čakajú. 

lipolkový. Jednateľská správa spolku „TietYhn*^ za letné ob- 
dobie roku 1901. 

V našom spolkovom živote znamenalo obyčajne obdobie letné, ob- 
dobie klidnejšieho života — obdobie odpočinku oproti obdobiu zimnému 






— 70 — 

obdobiu to činnosti. Tentoraz to bolo však opačne. Po odchodu Dr. 
Ivana Fajnora bývalélio predsedu spolku, zvolili sme si výbor nový; 
s prebúdzajúcou sa prírodou prebudili sme sa i my a chopili sme sa 
práce. Predovšetkým sme dbali toho, aby výbor pracoval, lebo sme 
vedeli, že takto i členovia, nebudú-li chceť zostal v hanbe, budú po- 
kračovať s nami ruka v ruke. A tu možno konštatovať, že sme sa ne- 
klamali. 

Schôdzok sme mali za toto obdobie v celku 18 a síce 2 valné 
shromaždenia, (v jednom sa muselo pokračovať) 10 liadnych a 6 vý- 
borových. Schôdzok sa súčastnili čienovia pravidelne v plnom počt«. 
Prednášok sme mali absolútne malo, no relatívne počet ten je dosl 
velký. Nie preto sme nemali prednášok, že nebolo vôle abo schopnosti 
ale preto, že sme mali pred očima sjazd mládeže slovenskej a na tento 
sa pripravovali. Krátkosť času a vážnosť veci poslednej zapríčinily, že 

sme museli samostatné prednitšky zastaviť. 
Medzi prednášajúcimi boli : 

br. M. Štefánik, ktorý nám podal pekný referát o Stuart Millovom 
diele » Sloboda « a »0 filosofii etoickej« na základe Epikteta; 

br. J. Nerád, ktorý nám prednášal »0 staročeskej literatúre* a 

br. M. Sloboda, ktorý zahájil cyklus prednášok o Haeklovej 
knihe »Die WelträthseU. Cyklus tento musel byf po troch prednáškach 
z uvedených už príčin prerušený. 

Co sme ohladom sjazdu a ohľadom reorganisáece » Hlasu « vyko 
nali podali sme ústne na schôdzke a je to uverejnené v zpráve o tejto 
schôdzke vydanej. Pokladáme tedy za zbytočnosť znova to uverejňovať. 

Toto by bola vnútorná činnosť nášho spolku; no my pracovali 
sme tentokrál i na vonok, v prospech našej rodnej zeme v prospech 
Slovenska. Táto naša činnosť nesie sa síce jedným smerom; vzdelávať 
náš lud, ale vzhľadom na prostriedky, ktorými sme sa ciel náš docieliť 
snažili, môžeme rozdeliť činnosť túto na akciu časopiseckú a činnosť 
v prospech zakladania knižnicieň na Slovensku. 

Program náš je predovšetkým hospodárske oslobodenie nášho 
ľudu My, poneváč väčšiu čiastku roku trávime mimo Slovenska a 
tedy ústne nemôžeme pracovať na hospodárskom oslobodení ľudu, sna- 
žili srae sá zadovážením hospodárskych a odborných časopisov čelit 
proti hospodárskej biede. I spolku mohutnejšiemu, ako nás »Detvan«, 
robilo by prevedenie tolioto úkolu nemalé obtinže, akby výdaje s ak- 
ciou touto spojené mal hradiť zo svojho ; tým horšie však sme boli na 
tom my, ktorí pri tom všetkom, že máme pokladňu slabú ešte i na to 
trpíme, že majetok nás z väčšej čiastky iba na papieri jestvoval, 
v skutočnosti srae nemali nič viacej ako členské príspevky i z tých 



— 71 — 

niekoľko nedoplatených ! Je tedy prirodzené ; jestli chceli sme myšlienky 
naše realisovat, museli sme si sháňaf i peňažný materiál k tomu po- 
trebný. Za tým úceTom rozposlali sme do 120 legitimácií a dopisov na 
slovenských intelligentov s vyzvaním, aby pristúpením za prispievajú- 
ceho člena spolku náš podnik hmotne podopreli. Amerika nás tentokrát 
— buhužial — sklamala. Zaslali sme tam do 40 legitimácii, ale nik sa 
neprihlásil. Oeskoslovanskú Jednotu sme tiež vyzvali, ale v minulom 

období nás ešt« nenapomáhala.*) 

Z obdržaných peňazí kryli sme výdaje s akciou spojené a pred- 
platili časopisy: 7 ex Hlásnika, 4 ex. Ľud. Novín, 1 ex. Kresťana, 
6 ex. Hosp. (^eskoslov., 9 ex. Českého Obuvníka, 3 ex. Besed Lidu a 

2 ex. N. 111. Listov. Okrem toho sme brali z ruky : Českého vôelaŕe, 
» Obranu zemédélcú«, »(/afl€ a > Národ nie Noviny «. Zdarma sme dostali 

3 ex. Truhláŕských Novin. »Pekaŕské Zájmy* nám tiež boly slubené 
v 3 ex. ale dTa informácie na udané udressy nedochodily. Pri objed- 
návaní českých časopisov poskytli nám pp. nakladatelia značné slavy 
tak pri Hosp. Ceskoslov. 607o, pri Českém Obuvníku 607o> pri Be- 
sedách Lidu 26"/^. Nakladatefom týchto časopisov, tedy pp. Jakubovi 
Spurnému a cis. radovi J Oltovi, jako aj nakladateľstvu Truhláŕských 

Novin vyslovujeme tu verejne naše srdečné poílakovanie. 

Časopisy tieto rozposlali sme po väčšine po Nitre, Trenčíne, 

Prešporku a Gemeru, poneváč z iných krajov sme nemali adries. Pred- 
platenie učiteFského časopisu :^Po.sel z Budče*^ odložili sme na budúce 

obdobie. 

Druhá Čiastka činnosti na vonok týka sa zakladania knihovieň 

na Slovensku. Tu predom nutno poznamenať, že sme nechceli tieto 
zakladať na svoju päsť, ale pomocou C^eskoslovanskej Jednoty. Zprvu 
sme zamýšiali opatrit snaživým učitelom našim filosoficko-paedagogické 
knihovne, aby sa mohli vzdelať, aby mohli dohnať, co im maďarské 
ústavy neposkytly. Ku prevedeniu tejto myšlienky neprišlo doposiaľ; 
no my s čistým svedomím môžrae povedať, že nie našou vinou. Dali 
sme Jednote určitý návrh, ktorý sa mal pretriasať na jej valnom shro- 
máždení, tam to nechali až na výborovú schôdzku, na ktorej to po- 
chovali na neurčitú dobu. Ďalej sme zamýšiali založiť sopár ľudových 
knihovieň, stálych, po prípade kočovných. Nádej naša bola velka i o- 
pravdové, dotyčné zdaru tohoto podniku; ved sa k nám pripojili i 
s českej strany niekoľkí prácechtiví mladíci ; ale nádej naša sa strosko- 
tala. Pri zakladaní týchto knihovieň mali sme totiž na pamäti, aby 
v nich boly tiež knihy povedľa českých a české aby nepozostávaly 
z 3 — 4 sväzkových románov, alo hlavne z kníh hospodárkysch a od- 
borných, prípadne i z kratších zábavných poviedok. Sostavili sme tedy 

*) Nemohla, píšete ani čoby Vám nebol biedny stav fínancii Jednoty známy. Red. 



- 72 - 

soznam hníh a predložili na výborovej schôdzke Jednoty. Výdaj na 
knihovňa by bol 26 zl. a tento obnos sa im zdal priveľký. Nepovolili 
nám túto podporu, bárs sme mali už i miesta pre uloženie knihovieň. 
Jednu knihovňu sme predsa len založili z odložených kníh knihovne 
spolku » Detvan*. 

Dla doslechu, Jednota už povolila akýsi obnos na ten dSel a 
môžme sa nadiať, že niekoľko knihovieň založíme. 

Ďalej sme sháňali adressy študentov stredoškolských i vysoko- 
školských ; súčastnili sme sa Husovej . slávnosti, vydali sme brožúru 
»0 vécech slovenských*. 

Korešpondencia bola tento raz — z uvedených príčin — rozsiahla 
rozposlali sme do 200 dopisov. Na spolok dochádzaly nasledujúce 
časopisy : Nár. Noviny, Ľudové Noviny, Kazatelňa, Lit. Listy, Stráž 
na Sione, Cirkevné Listy, Hlásnik, Slov. Pohľady, Časopis a Sbomík 
M. S. S., Černokňažník, Listy Slobodnago Slova. 

Predplatené boly: Hlas, Slovanský Pŕehled, Slov. Listy, Dennica, 
Testvériség. 

Administráciám prv menovaných časopisov vyslovujeme naše 
srdečné poďakovanie. Rovnež ďakujeme i redakciám »Národních Li- 
8tov« a »Casu«, ktoré s ochotou uverejňovaly oznámenie schôdzky. 

Členov bolo v celku 63 a síce : 2 čestní, 37 zakladajúcich, 9 čin- 
ných, 15 prispievajúcich. 

Dľa zprávy br. pokladníka stav pokladny sa veľa nelíšil od rokov 
predošlých. Podstatná zmena stala sa iba prenesením základného ma- 
jetku do výdajného, hlavne z tej príčiny, že majetok ten bol viac me- 
nej len na papieri. Mimo to podniknutá bola radikálna očista pokladny 
od zaostalých členovských podlžností. Väčšiu položku v príjmoch tvo- 
rily v tomto j)olroku príspevky členov prispievajúcich 72 K. Na knihy 
a časopisy venoval spolok vyše 80 K., podobne značnej ši obnos stála 
korešpondencia 17 K. Celkové vydanie robylo 15:^ K. oproti 112 K. 
príjmov, tak že spolkový majetok sa zmenšil o 41 K. a obnáša 
316*49 K. Klesanie majetku svedčí o tom, jak málo nachádzame pod- 
pory doma. Dúfame však, že sa vec napraví a žo nielen doterajší čle- 
novia nám zostanú verní, i noví nám pribudnú, a my môžeme i na 
ďalej pokračovať v započatej akcii časopiseckej. Príspevky prijíma i na 
ďalej pokladník spolku: Ján Botto technik, Kŕ. Vinohrady, Komen- 
ského ul. čís. 7. 

Dľa zprávy knihovníkovej, stav knihovne spolkovej po prevedenej 
rekonštrukcii minuloročnej valne sa nezmenil. Z vylúčených kníh 
(73 SV.) jak už sme označili, založili sme doma jednu knihovnňu 



-^ 73 — 

pod dozorstvom miestneho p. ufitela, ktorý má dávať každoročne zprávu 
o stavu t€Jže, spolku »Detvan«, 

Ďalej sme zaslali 78 sv. S. M. S., za óo nám sľúbili zaslať soznam 
kníli slovenskej literatúry, ktoré majú v dvoch exemplároch. Soznam 
však doposiaľ neprišiel. Pribudly nám tri knihy, jedna darom od 
•Umeleckej Besedy, ^Slovensko* a dve »Tovaryšstvo« a »Bratrstvo« 
kápou, pánom darcom úprimne ďakujeme. KníhovĎa má na 880 sväz- 
kov kníh, brožúr a časopisov. Navštevovanie knihovne nebolo valné; 
vypožičalo sa za obdobie 61 kníh. Knihovňa spolková nalczá sa nateraz 
v kaviarni p. Hlavu, ktorý s najväčšou ochotou nám poskytnul miesto 
pre ňu, za čo mu úctivá vďaku vzdávame. 

Pri tejto zpráve nutno nám ešte jednu vec spomenúť : Autobio- 
grafia S, Tomášika totiž prináleží dfa svedectva p. P. Socháňa nášmu 
spolku a tento páa bez svolenia majiteľa uverejnil dotyčnú autobiogra- 
fiu v »S1, Pohľadoch*. No ale to by ešte nebolo tak zle; ale on ani 
nepovažoval za nutné, za slušné odpovedat nám, keď sme ho vyzvali, 
aby nám autobiografiu tú, ktorá je akiste i nám stejne cenná ako 
jemu, poslal. Vyzývame tedy p, Socháňa znovu, aby nám náš majetok 
čím skoršie vrátil. 

Po odstúpení starého výboru zvolený bol nový v osobách : 
Predseda: Milan Štefánik, filosof; podpredseda: Ján Procházka, technik; 
jednatel: Fedor Albíni, technik; pokladník: Ján Botto, technik; kni- 
hovník : Jozef Kľučka, filosôf ; zápisník : Ján Čulen obeh. akademik ; 
revisori : Juraj Nerád, filosof a Pavel Kolár, medik. 

Spolkové miestnosti nachádzajú sa v kaviarni p. Hlavu na Kr. 

Vinohradoch Purkyňovo námestie. 

Za výbor : 

J. Nerád, Ján Procházka, 

oddt. predseda. odst. jednatel. 

Študentský. Podporovacic spolky študentské. Snáď dobrá po- 
lovička slovenských študujúcich klade si pred začiatkom školného roku 
otázku, ako si soženie potrebné prostriedky. Slovenská verejnosť doteraz 
veJice málo premýšlala o tom, ako by poľahčila, ba často umožnila 
štúdie chudobných šuhajov : založilo sa — pri smrti, lebo inej príleži- 
tosti založí sa »štipendium«, sobere sa pár zlatých, z ktorých úroky 
budú tvoriť ono nádejné štipendium. Iný zdroj podpory sú sbierky 
v rekadcii »Nár. Novin«, ale ako sa s nimi nakladá, o tom verejnosť 
vie velice málo. Tento spôsob podporovať mládež — velice pohodlný, 
sa neosvedčuje pre slabosť ľudskú: pár zlatých sa roztratí na dlhy a 
okamžité potreby, po prípade a býva to dosť často na zbytočnosti, a 



— 74 — 

je po podpore. Tdto vadu vystihlo študenstvo samo najlepšie: podpo- 
rovacie spolky pražské vydávajú podpory peňažité len vtedy, keď pod- 
porovaný dokáže, že má zabezpečend stravu (hlavne obedy). A aj tu 
nevydá sa podpora na pol roka, ale len na mesiac a ešte aj o to sa 
peSuje, aby sa poukážky nepredávaly. Ovšem naším starostlivým otcom 
by to narobilo vela práce a oStary, keby mali mesaSne snáď vydávať 
odhlasované »štipendia«. Ostatne nesporiadanosi v podporovaní bola 
už verejne vytknutá inde, chcem tu predviesť niektoré Selnejšie spolky 
a spôsob, ako si vedú pri podporách, aby tým lepšie vynikla povrchnosť 
a nedbalosť slovenskej spoločnosti o mládež, budúcnosť národa. My- 
slím, že aj v tej veci by bolo treba zanechať passivity a pustiť sa 
do práce. 

Začnem dvoma spolky, ktoré sú u nás pomerne najznámejšie: sú 
to »Radhošt« a » Jed nota Českoslovanská«. Známe sú nielen z kratších 
časopiseckých zpráv, ale zvláste tým, že podporujú slovenských mladí- 
kov, študujúcich na českých školách. A tu mi prichodí hned vytknúť 
rozdiel medzi oboma: »Radhošť«: podporuje z pravidla podporami in 
nátura, t. j. obedy (a večerami), Jednota výhradne peniazmi a za druhé 
v Radhoáti príjmy obstarávajú študenti, kdežto v Jednote študenti 
vôbec niesu súčastnení pri práci (t. j. nie sú zastúpení vo výbore). 
Trvalo to dosť dlho v Radbo&ti a stálo vela práce, kým boli študenti 
pri])ustení k spolurozhodovaniu o podporách, vyslovovaly sa obavy, že 
vraj 8i rozdajú majetok spolkový a spolok zanikne, no stalo sa naopak, 
spolok oboje podpory od toho času ztrojnásobil a základný majetok 
zdvojnásobil. A podobne čulý život pozorujeme aj u ostatných spolkov, 
kde spolupôsobí študenstvo, naopak strnulosť a nehybnosť, kde je vy- 
lúčené (Jednota). 

Radhosť existuje dávno, ale o jeho živote, jeho vedení sa u nás 

málo vie. Založený bol r. 1869 a od toho času pôsobí nepretržito až 
do dntska Spolok vedie a spravuje výbor na I rok volený, skladajúci 
sa z 10 členov, z ktorých 3 môžu byť podporovaní študenti. O roz- 
množovanie spolkových príjmov stará sa ^finančná komisia^, ktorej 
predseda je členom výboru. K ud clo vani u podpor môŽu byí ustanovení 
poradci, podfa jednotlivých krajov a znajúci hmotné pomery žadatelov. 
Majetok je základný a výdajný, prvý obnáša dnes už asi 65*600 K. 
a poroste až do 100*000; úroky a cTalsie príjmy budú sa všetky obracaí 
na podpory. Príjmy spolkové sú: pnízdninová subskripcia, usporiadaná 
pri každoročnej slávnosti prázdninovej, príspevky peňažných ústa- 
vov a členov, čistý osoh z divadiel a zábav, rôzne sbierky, odkazy a p. 
Po celý čas, čo dostáva podporu, každý je povinný pracovať ku pro- 
spechu, tým rozumie sa predovšetkým subskriboval t. j. sbierať (na 



— 75 — 

hárky) príspevky po ôas prázdnin v svojom okolí, ďalej sácastniť sa 
pri usporiadaní slávnosti a po absolvovaní všetky podpory spolku vr:Uif. 
Toto ustanovenie navrhli r. 1875 študenti sami, ovšem vydaná suma 
sa nikdy celá vrátil nemôže (neiírokuje sa), aôkolvek mladšie pokolenie 
lepšie koná svoju povinnosť (niektorí splatili vo 2— 3 rokoch všetky 
podpory, aô mali ôas k tomu 10 rokov). 

Uvedem hlavnejšie dáta o príjmoch z r. 1900, Obnášaly: dary 
400 k., odkazy 1 iOO k, prázdninová subskripcia 3708 k., prázdninové 
slávnosti (dve) 3116 k., z divadiel a zábav 1433 k , sbierky 816 k., 
splátky a dary jednotlivcov 6.733 k , v celku 14.800 k. Naproti tomu 
podporovaných v roku bolo 221 a to právnikov 104, technikov 46, 
filosofov 36, medikov 21, iných 14, ktorí prijali v obedoch 9.960 k., 
v peniazoch 1760 k., spolu 11.70 k.; požitky na taxy zkušobné 
1750 k., celkové vydanie obnášalo v r. 1900 13.460 k. Máme tedy 

proti 14.800 k. príjmov len nepatrný zvyšok, 

Každý nový ^.iadatel k prvej žiadosti priloží svedectvá o pro- 
spechu vedeckom (maturitné, koUoquia ap.), krstný list, svedectvo 
chudoby (potvrdené v obci, gruntovného, politického a cirkevného 
úradu), ktoré obsahuje podrobné vypísanie majetkových pomerov, dalej 
svolenie od otca, že smie žiadať podporu, a revers, ktorým sa čestne 
zaväzuje, že behom 10. rokov, dosiahne-li 1600 K. roôného dôchodku, 
všetky podpory a pôžičky (bez úrokov) splatí. Žiadosť je tlačená, pod- 
porovaný vyplní jednotlivé rubriky (jaké má príjmy od rodičov, zná- 
mych, štipendií, spolkov, zo súkromného zamestnania a p.), čestne stvr- 
zujťíc svojím podpisom, že všetko správne udal. Podpora udeluje sa n:i 
jeden mesiac a vydáva sa v poslednie dva dni predchádzajúceho me- 
siaca. Maximálna podpora je podla príjmov minulého roku a súčasného 
stavu pokladnice, obyčajno 30 obedov mesačne, len výminečne sa pridá 
ešte 1 — 1? zl. Stravuje sa v akademickej jedálni (Mensa academica). 
Vlani dávaly sa aj večere, ale tento rok pre malý príjem sa zastavily. 
ŽiadateFov na mesiac október t. r. prihlásilo sa vyše 160, asi o tretinu 
viac ako indy. 

Všetko jednanie je verejné, každý člen má právo presvedčiť sa 

kedykoľvek o prítomnosti člena výboru o správnosti vedenia poklad- 
nice a kníh spolkových, mimo to môže sa odvolať k valnej hromade 
(v januáii) z rozhodnutia výboru. No niečo takého sa už dávno nestalo, 
vdaka svedomitosti a horlivosti vfboru. 

Proti »Radhošťu« schválno postavil som »Jednotu C-eskoslovanskú*, 
tú, ktorej sa tak boli nalákali v macľarských novinách pri jej počiatku. 
Správu spolku aj tu vede výbor, ale bez študentského zastúpenia : 
nájdete v ňom samých vážnejších pánov, zkusenejších, ale tiež menej 



- 76 - 

horlivých v práoi za Jednotu. Mimo jednoho-dvoch, po cely rok sa o 
epolok žiadny z pp. výhorníkov ani neobzre, obraz toho najlepší po- 
skytujú výborové schôdzky : musia byť obyčajno dvarazy svolávané pre 
nekompetentnosť. Tým si vysvetlíme poslednie zprávy v novinách, že 
Jednota je v svojej existencii ohrožená. No predsa Jednota podporuje 
slovenských študujúcich dost výdatno, poskytujúc ročnú podporu až do 
200 K. jednomu. Podpory tieto — všetky v peniazoch — vydávajú sa 
mesačne a dosahujú výšky asi 4000 E. ročne. Činnost táto by sa dala 
ovšem stupňovať, keby bolo viac zaujatosti, nielen snáď v Čechách, 
ale predovšetkým u nás na Slovensku. Bohužial u nás nechoejú rozu- 
meí významu a poslaniu Jednoty, miesto podpory pôsobia jej ešte 
prekážky, jak si výbor sám slažuje. 

Citelnú ranu utrpela Jednota, odstúpením p. G. Mayerhoffera 
z jednatcistva, na ktorom spočívala vlastne všccka práca (počet listov 
šiel do tisícov). Tento rok zariadený bol úrad stáleho (plateného) ta- 
jomníka, (miestnosť spolková je v Jindŕišské ul. v škole u sv. Štépána, 

v Praze). — 

Podpory udelujú sa obyčajno v mesiaci septembri a to na celý 

rok. Ziísadou hlavnou pri rozdelovaní je okolnosť, či podporovaný 
mieni sa vrátiť na Slovensko ; tým ktorí tak nemieňa urobií, sa pod- 
pora nedáva. Podporovaný zaväzuje sa reversom, prijatú podporu na- 
vrátiť, Bž dosiahne stáleho zamestknania. 



Referáty. 






» Kotlín «. Román v troch častiach. Napísal Svetozár Hurban-Va- 
jánsky. Vydanie kníhkupecko-nakladatelského spolku 1901, v Turč. 
Sv. Martine. Cena 6 korún. 

Ktoby neznal nášho literárneho suchoparu? Kdežto iné národy 
nestačia fysicky ztrávil plody svojej literárnej práce, u nás míňajú sa 
letá, kým sa dostane aký-taký plodík na literárny trh. Bolo už rečeno, 
že našu ročnú literatúru kúpiš za 20—30 zl. a to už i s časopismi a 
egyptskými snármi i kalendármi. Tento rok robí výnimku, ktorú vy- 
volalo dielo Vajanského : po dlhých rokoch literárneho odpočinku, pre- 
kvapil nás tak objemnou prácou, aká v slovenskej chudobe málo kedy 
uzre svetlo sveta. 

Za takýchto okolností, soznať treba, že sme s velkým napjatím 
siahali po novom, temer 600 stránkovom románe Vajanského. Veci 
Hurban-Vajanský je taký činitel literárny, ktorý v posledných 20 



-. 77 - 

rokoch udával vkus, smer a formu literárnym dielam slovenským. 

Vlivom jeho povstávaly práce, idey nim nahodené rozv^ali jeho žiaci 

v svojich literárnych plodoch. Okúzlujúci sloh jeho hľadeli napodobiť 

mnohí začiatočníci i zkúsení literárni pracovníci. Vajanským začína sa 

v slovenskej literatúre tvorba, ktorá vydrží i prísne, vyššie umelecké 

požiadavky. 

Ale nielen preto zvyšovala sa naša napjatosť, že Vajanský, hlavný 

stĺp súčasnej literatúry našej, ako prvý náš literárny umelec podal 
svoje literárne dielo verejnosti, ale i preto, že Vajanský má nepopie- 
rateľný vliv i na celý svetový názor slovenskej duše; on ako žurnalista 
vychováva a vedie veľkú massu slovenskej intelligencie. Dielo, veliké 
dielo tak vlivného muža budí tým väčšiu zaujatosť a dodáva mu váhy 

nevšednej. 

Pri diele tomto nejde len o umelca, ale i o vlivného učiteľa — 

vychovávateľa, o hlavného tlúmočníka — filosofa celej generácie slo- 
venskej. Táto okolnosť dodáva tej veľkej váhy dielu Vajanského. Dielo 
Vajanského nedáva odpoved len na to, čo a akí sme, ale i na to: 
pokiaľ sme došli a kam smerujeme? Tak veliké dielo nemôže byl len 
fotografickým obrazom holej prítomnosti, trebárs ako spletitej a neko- 
nečne širokej, ono musí obsahovať zárodok budúcnosti, ono musí zahr- /^ ^ \ 
ňovat i tie idey, túžby a snahy, ktoré v hlbokej duši národa sa rodia, ? ' 
ňou hýbu a ju unášajú. 

Význam Vajanského v Slovenskom literárnom i spoločenskom ♦ 
živote dáva nám právo na tieto otázky a jeho dielo nás oprávňuje, ^ 
aby sme sa po týchto problémoch zovrubnejšie ohliadali. 

Dostáva sa nám tedy skutočne odpovedí na tieto otázky? Ano: 
niet temer takej kategórie myslenia ludského, čoho by sa pôvodca 
kratšie-širšie nedotknul. V románe je tak obrovské množstvo osôb, 
v tak rôznych okolnosťach života postavených, že to až ohromuje. 
Počujeme náhfady o fílosofii, umení, náboženstve, politike, ekonómii, 
o štáte, o spoločnosti, rodine i súkromnom živote; o Francií, Germaníi, 
Rusku, Uhorsku; o cirkvi a bkole, o láske a nenávisti, o vernosti, 
podlosti a zrade a t. ď. a t. ď. Stretáš sa tu s ľudmi najrozmanitejšieho 
stavu a vzdelania : počnúc od ministeriálneho úradníka až po stoličného 
pisára; od vzdelaného aristokratu až po opitú luzu; od filosofa, prá- 
vnika, lekára, farára, učiteľa až po gymnasistu. Ejrom toho nájdeš tu 
remeselníka, roľníka, žida, kupca, matky, dievčatá, staré panny, deti. 
Vidíš Slováka zo starej i z novej školy, národovca i zradcu, madaróna 
i peštianskeho Maďara a konečne i takého človeka, ktorý ani sám 
nevie určiť svoju národnosť. 

Veľké literárne diela majú ten význam v literárnom živote ná- 




— 78 — 

rodov, že ony bývajú medzníkom, nimž sa končia a zaSinajá staré a 
nové obdobia. Také diela rástly u nás z hlavy, KoUára, HoUého, Štára, 
Hodžu, Sládkoviôa. Veľkosť táto javí sa v hĺbke ideí, v pravde a 
kráse diela. Dielo také je syntliesou skutočná a ideálneho, je pravým 
výrazom prítomného života á nosí zárodok vývoja v budúenu. Je evan- 
geliumom prítomnosti i budťícnosti . . . 

Prikročujúo k rozboru románu Viijanského za potrebné držíme 
si toto všetko pripomenú6, aby práca naša nielen čitateľovi, ale i sa- 
mému pôvodcovi stala sa osožnou. Pristupujeme k nej „sub specie 
aeternitatis" y jak toho vyžaduje dielo samo i sám pôvodca jeho. 



Ale keď túto obsažnú prácu premyslíme od počiatku ílo konca, 
ked stopujeme vývoj deju, ideí, osôb a ich života od prvej stránky až 
do poslednej, keď uvážime smysel celej práce — tu cítiš sa asi v takej 
situácii, ako to obecenstvo, ktoré sa vracalo z predstavenia » Egypt- 
skej tmy:« komediant totiž na dedine oznamoval, že ».sc večer bude 
pŕedstavovati »Egypt8ká tma«, komédie, jakou svet nevidel; 4 obecen- 
stvo napjate očakávalo v tmavej krčme čo to bude, až voľakto zavolal, 
že komediant ušiel, a na tú i> egyptskú tmu«, že sa môžu dívafi až do 
rána. Nuž nevieš Čo robiť, či sa smiat vtipu, či svojej ľahkovernosti, 
či sa hnevat na komedianta? Taký je smysel temer 600 stránkovej 
práce Vajanského. Od prvej stránky počínajúc očakávaš, kedy už príde 
tá hlavná myšlienka, na ktorú vynaložil pôvodca toľko práce, papieru 
a času, čítMŠ, čítaš, už mysh'š, že hľa <>už sa to počína^ ideš ďalej, až 
si konečne na konci, bez toho, žeby si sa poučil, ako vyzerá »tá 
egyptská tma« ? 

»Kotlín«, súdiac dFa šírky, mal byť jakýmsi všestranne dokona- 
lým, hlbokým románom. Pôvodca jeho chcel koncipovať román asi na 
spôsob románu » Otcov a detí«. Ale celý koncept zostal kdesi v mlha- 
vej fantásii a vyšla z toho slátanina myšlienok z úvodníkov v »Nár. 
Novinách*. Jako v týchto, tak aj tu stretáte sa s kroku na krok po- 
vrchnosťou a lžou. 

Ano, povrchná a lživá je celá táto práca — to sú, bohužiaľ, 
jedine prípadné, ač ostré, epitheta »Kotlína«. 

Pozrime však rad-radom na otázky, ktoré nám pôvodca na sto- 
luje v svojej práci a na ich riešenie. 

Lutišič presýtený lumpáckym, bezuzdným životom peštianskym 
ide na cesty, aby sa vzdelal a oživil svoju otrávenú dušu. Po svojej 
púti Západnou Európou octne sa v svojom nádhernom kaštieli. Ale 



— 79 — 

ani tak nedosiahnul pokojnej mysle a radosti zo života. Trápi ho čosi 
a tu vzpomenie si na svojho bývalého druha a priateľa Miroslava 
Ôtrbíka, farára, človeka theologicky hlboko vzdelaného a chž^rakteroni 
čistého. Lutišič odhaluje mu svoju neveru, svoju zúfalosť nad životom, 
svoju vyschnutá, otrávenň dušu, ukazuje mu konečne nabitý revolver, 
svoju: >ultima ratio!« A čo na to Štrbík? Keby sa sišiel — celkom 
prostý, Lutišičovi neučený a nevzdelaný človek s takýmto človekom a 
v takejto situácii, viem žeby dal radu storáz múdrejšiu, ako učený 
a čestný Štrbík, znatel luďskej duše a sluha Boží. Nuž v tejto situácii 
prichodí Štrbíkovi na um, že je Lutišič boháč, že má pohodlia kolko 
chce, že jeho bolesť nohy je snesiteFná, že ludia s amputovanými no- 
hami žijfi dlhým, príjemným životom. »A čo dobrého, velkého by 
mohol vykonaí! Celý kotlínsky kraj sa hýbe, velká národnia manifes- 
tácia na Zubrove oživila všetko zôkol-vôkol. Nech len zdaleka (!) 
pridá sa Andrej k pohybu, nech len podá istá záštitu — a divy stanťi 
sa v Kotlínsku a inde!« Možno je, aby sluha Boží na takéto banál- 
nosti myslel, keď stojí pred ním človek zúfalý až k samovražde? Na 
koniec radí mu, aby sa stal Samaritánom slovenského ludu, lebo 
^pevnfí veríf že smierenie s národom privedie rozháranú, ohnivá, šľa- 
chetná dušu vašu i k mieru s Bohom, s cirkvou a ťažkými záliadami 
žitia a bytia !« Tedy hybajte medzi nás, staňte si na čelo, ako boháč 
a šľachtic (v ďalšom stále ho lákajú medzi seba) - a duša vaša bude 
spasená. Ci to nenie to isté, ako magyar vallás, raagyar Isten a vla- 
stenecká spása?! Buď lotor, len buJ s nami! Keby bol Štrbík sku- 
točným farárom a nie fantasiou pôvodcovou, a keby nie tej osudnej 
povrchnosti u pôvodcu, nuž by mu Štrbík musel povedať asi takto: 
Pane môj, narobili ste neprávostí plno a páchate ich dalej, za hriechy 
treba vám sa kajať už či po slovensky, či po macfarsky to je jedno, 
len žiť treba, ako Boh prikázal. — A podivno, tento Lutišič akoby 
dľa naučenia Strbíkovho, pohráva si na Slováka, oduševňuje sa slo- 
venskou piesôou, vyhýba sa maďarónom, obcuje len so Slovákmi, zami- 
luje sa do slovenskej devy — a miesto sľábenej spásy jednak končí 
život revolverom ! . . . 

Tak pán Vi*janský i'iesi náboženská otázku, z ktorej nám »athe- 
Í8tora« ták rád a tak často dáva lekcie i v povestných á vodníkoch 

i v prítomnom diele. 

Pôvodca i Štrbík nazývajú tohoto Lutišiča čestným a šľachetným 

človekom, tak aspoň je vykreslený v románe. Tento Lutišič po vzpo- 

menutej scéne hovorí Štrbíkovi toto: ^sľubujem vám na česí i meno 

svoje, že vás neprekvapím, vám oznámim »wann der Zeiger fallen 

wird . . .« a vzdor tej cti i mena zastrelí sa bez ohlásenia Štrbíkovi. 



- 80 - 

Jak je tento Lutišič, ináô šľachetný, ôestný pravdivý, plný falše 
a polovičatosti svedôí i scéna po hre Lcjlinej na cythare. Plný ohňa a 
nadšenia • ta kto deklamuje: />Co nemohol dosiahnuť duchaplný Štrbík 
8 celou svojou filosofiou a bohoslovím, do.siahly tvoje nežné palčeky . . . 
a tvoja duša. Už verím, verím na jej besmrtnosť, na jej nedielnost a 
božskosť. Ver mi, devo, všetko zlé, všetko podlé spadlo so mňa, ako 
hadia koža so zakliateho princa. Zakliaty, prekliaty som bol (!) Okamih 
vysvobodcnia ! A tys našla spasiteľné, odklínaj ňcc slovo, tys mi od- 
kryla moju vlastnil dušu, presve.leila si ma o jej nesmrteľnosti «. 
»Š6a8tný som vysokým šťastím « atd. A to všetko je komédia, fileš a 
lož. O pár dní pri podobnej scéne, tej istej deve, pri podobnej hre 
virtuosnej, čujete ho deklamovať: »Ale tuším, tuším, osudná rťicka 
neviditeľné pohýna sa« . . . mysliac zas na samovraždu. A neviete ani 
prečo, ani začo? 

Čítajúc druhý a tretí raz román tento, postavil som si otázku: 
»Prečo sa Lutišič nemôže pridať k Slovákom?* Keď v » Suchej rato- 
lesti* to tak snadno išlo, prečo i teraz nevyrastie nám zase nejaký 
Spasiteľ? Celý román vlastne zaoberá sa kolísaním Lutišičovým medzi 
národom a renegátmi. I očakávali by ste riešenie tejto osudnej otázky. 
Skutočne, je to temer nepochopiteľné, že nie len šľachta, ale kde-kto, 
jakmile dosiahne vlivu a moci, už opušla náš národ. A premýšľajúc 
o tomto Lutišičovi, predstaviteľovi jed noho z tých > problematických 
pováh «, Čudujete sa, ako možno mu uniknúť z kruhu slovenského, keď 
všetky možné okolnosti účinkujú k tomu, aby stal sa Slovákom: slo- 
venská školil, testament, starostlivosť Slováka o jeho majetok, priateľ 
maliar, láska, známosti so Slovákmi, opovrhovanie madarónov, nechufi 
k úradnej kariére, vzdelanie, známosti cudzích krajín a pomerov — a 
vzdor tomu všetkému nie ft nie sa pridať k slovenskému národu ! 

I Lejla mu postavila túto otázku a on odpovedá na úu takto: 
»Ci som ja vinný, že jed vnikol do mojich žíU . . . Tedy jakási de- 
dičná príčina. Rozpomente sa na Rudopoľského a musíte prisvedčiť, že 
to je planá frasa a nič viac. Ak by bula dedičnost na vine, musela 
by byť i u iných Slovanov a aj u iných národov. A toho niet. Chyba 
je v tom (v prípade našom), že takých šľachticov, ako je Rudopoľský 
a Lutišič nikdy na Slovensku nebolo a nebude. Obaja sú číre, čisté 
fantásie romanticky naladenej mysle pôvodcovej. Keby takí ľudia žili 
medzi nami, boli by naši, ale p Hurban veľmi sa začítal do Spielha- 
genoyých » problematických pováh* a cudzí vzor silou-mocou chce na- 
raziť na slovenské kopyto. 

Lutišič a Rudopoľský nemôžu byť prot)lemami tak, ako sú na- 
kreslení; problémom by mohlo byt renegátstvo, ale také, aké žije 



— 81 - 

u nás a Dte to, ktoré si rubovolne vybáani mysel básnikova a to eSte 
mysel romantická. Povedat nám pravdivé slovo o liečení toho rene- 
gátstva, stálo by sa námahu a prácu. Ale tu treba viac lásky k lucTom 
a k pravde. Karikatúrou a posmechom a nadávaním takéto otázky sa 
nikdy nerieša! . . . 

Pre Široké obecenstvo, pre to obecenstvo ktoré sa rado smeje a 
vie i opovrhovať, namaľoval p. pôvodca pár postáv z radov našich. 
Proti starým, čerstvým, statočným, poctivým, slovom proti ideálnym 
národovcom postavil kreatúry mladých, nekolko nadutých, hlúpych, 
cynických figúr. Scény sostavil tak, aby proti vy hodne vynikaly, aby 
8 jednej strany žiaril bengál idealismu, s druhej struny aby sa äkerila 
čierna zrada a podlosC. Súdny čitatel uzná, že jako pri iných osobách, 
tak i tu brala hlavný zástoj nesmierna fantasia, miesty až prekrúcanie 
a vedomé nepravdy. Nenávisť je zlý radca a od tej p. pdvodca naj- 
viacej si pýtal rady. Milanec, Durina, Kutálek — to všetko sú plody 
podráždenej fantásie. Takých ludí, ako sú títo, nikdy nebolo na Slo- 
vensku a nikdy nebude a menovite nemôžu byť výsledkom vývoja toho 
hnutia, ktoré zavládlo v mládeži slovenskej. 

Pôvodcovi naskytovala sa príležitosť podať analysu mladého hnu- 
tia, poukázať na slabiny a na peknú stránku jeho, miesto toho však 
uspokojil sa planým povedaním a klebetou. Bola tu príležitosť ukázať 
na zásadné rozdiele v nazieraní starých a mladých a poučiť jednu 
i druhú stranu. Ale nič takého nepodal p. pôvodca, lebo k tomu zas 
treba svedomitého štúdia a hlavne lásky ku všeobecnému dobru a 
k pravde a nie povolovať chúťkam ])o pomstve a nenávisti. 

Na koniec pozrime ešte ako kreslí tábor starý ch, aké idee nimi 
hýbu a proti čomu vlastne hrešia tí mladí? 

Pán pôvodca vybral si na 20 — 30 osôb z národnej slovenskej 
spoločnosti a poneváč všetci sú tí najčestnejší, najdokonalejší ludia, 
dla toho vypadá aj ich charakteristika: sú si na vlas podobní a keby 
nebolo rozdielu vo veku a povolaní, mohol bys lubovolne ich mená 
popremienať, alebo i polovicu z nich vynechať a jednak bys necítil 
v práci žiadnej medzery. 

Všetka práca národných ludí v prítomnom románe točí sa okolo 
tábora ludu na Zubrove. A ked sa pýtate, aký ciel mala táto schôdzka, 
nedostanete inej odpovede, ako tú, že sa chceli sísť, vidieť a »mani- 
festovaťc. Nevieme čo hovorila intelligencia ludu, čo mu mala a chcela 
povedať takého, za čo by bolo hodno snášať tolké prenasledovania, 
žalár a peňažnú ztratu. Možno, že výtka táto je nemiestna, keď uvá- 
žime, že p. pôvodca len neprodukoval dej schôdzok, aké sa za po- 

6 

^ _ ' • *«• íl 



- 82- 

sledné desaCletia odbývalj trebárs na výročitýoh slávnosCaob martin- 
ských. 

Jednu charakteristická vlastnosl však nutno zvečniC i pri tejto 
príležitosti. Vodcovia Kotlínska sídu sa na poradu, aby neboli vraj 
prekvapení úradníkmi, keby týmto napadlo prenasledovať účastníkov 
sjazdu. To je správne a sluSné, aby tí, ktorí shromažďujá k »mani- 

« 

festáciámc brali na seba zodpovednosť za všetky možné následky. A 
ôo sa stane? Keď rozbesnení úradníci vrhnú sa na lud krutým prena- 
sledovaním, vtedy vodcovia ztrácajú hlavy a o pomoc idú žobrať k re- 
negátovi Lutišičovi. Môže tak jednať »6estná, mužná« a Boh vie ako 
dokonalá spoločnosť národných mužov? Zaiste nie p. Vajanský vy- 
dáva nepekné vysvedčenie tým, o ktorých nevie iba chválospevy skladať. 

A celým románom cítite, ako je tá chvála a sláva nabubrená, 
falošná a nezaslúžená. Či môžu dakomu imponoval takí vodcovia, ktorí 
sa nehanbia dožobrávať podpory a záštity u nepriateľa? Ani p. Hurban 
nemal by si dovolit v tak šerednom svetle predstavovať znal národa. 

Román tento nenie pokrokom ani pre spisovatela, ani pre náš 
národ, čo pekného a umného vedel vytvoriť p. pôvodca, to lepšie a 
krajšie ukázal v svojich novellách a » Suchej ratolesti c Menovite tento 
posledný je aspoň ucelený, prirodzene ukončený, idea románu rozvitá 
a dostatočne osvietená. Y »Kotlíne< ukončuje sa všetko razom, akoby 
ustrihnul bez ohladu na celok: »Kotlín« — to je predsa život národa 
a nie život jednoho renegáta, ktorý možno jedným patrónom revolveru 
ukončiť. 

Po stránke ideovej nielen že nám ničoho nič nepovedal, ale javí 
sa značný úpadok vzhladom na krajšiu minulosl p. pôvodcu. Y »Suchej 
ratolestic doviedla k uspokojivému konci svoju zamilovanú (ovšem iná 
otázka je či aj skutočnosti a pravde zodpovedajúcu) ideu : ideu vyslo- 
bodenia a národa z politickej a spoločenskej pôsoby, — tu vyhasínať 
dá nádeji svojej s rozplynutím dymu z revolveru . . , 

Ľutujeme, že pri našej literái*nej biede, musíme takto hovoriť 
o diele, ktoré po dlhých rokoch uzrelo svetlo sveta a ktorému by sa 
slušalo radovať. Avšak význam spisovatela, ako sme to na počiatku 
načrtli, núti nás aby sme na velký talent užili velkého merítka: velký 
príklad snadno svádza na scestie malých a nových ludí . . . 

Slovenská literatúra, má-li byť hybnou silou Slovenska, musí sa 
dal na iné cesty. Ykročili sme do stoletia demokratismu, do stoletia 
v ňomž dôjde výťazstva a oslavy malý človek, nuž nech i naša lite- 
ratúra medzi millionami trpiacich a zápasiacich malých ludí nájde 
svojich skutočných, živých a pravdivých hrdinov ! Dr. F. Šrobár. 



\ pri; n- v • 




— 88 — 

Naie Doba v l. 6fale IX. rovníku píše o Yajanského „Komne*" : 
Svetozár Hurban-Vojanský, Kotlín. Román. Turč. Sv. MartáB, 1901. 

Kdybyoh o tendenfiním románe p. Hurbana chtél referovať jeho 
tonem, napsal bych: guláš z zastaralé nemecké romantiky a SlánkA a 
noticek Nár. Novín Martinských; a jako guláš obydejné býva vlastné 
falšovaním potravy, tak je také guláš p. HurbanAv falšovaním potravy 
duchovní. Jak guláš sloužívá hospodským k tomu, aby v paprikové 
omáSce vyprodali r&zné zbytky a hostem vzbudili žízeň, . . . trpélivý 
Stenáŕ maže si srovnání domy sieti a má-li ohut, zpodrobnit . . • 

Pan Hurban napsal román, jak už ŕedeno, tendenční. Napsal už 
tendenéních vecí více, ale tentokrát tendence p. Hurbana byla, vylíčiť 
netoliko Maďary a jejich vliv na Slováky, nýbrž Kotlín (= Turec a 
Svatf Martin Turéanský) popisuje také slovenské pokolení starší a 
mladší, neboli prosté ŕečeno: Kotlín je polemikou proti novým prou- 
dňm na Slovensku, proti realist&m a speoielné Hlasistom. Kdo zná vý- 
levy p. Hurbanovy v Nár. Novinách, nemusí Kotlín již éíst; já jsem 
jej četl, protože téch jeho výlevA neéítám a protože jsem ohtél jeSté 
jednou poznat a vidét, oo ta slovenská starší generaoe, oo zejména její 
doznaný vAdce má tém mladým povédét, co má povédét vfibeo. 

Smutná kniha — velmi smutná! Smutná pro Slovensko, smutná 
pro p. Hurbana: starší slovenská generace nemá oo povédét, ani pan 
Hurban nemá oo povédét. Kotlín oo do obsahu i oo do umelecké 
tvorby je smutný dokument nadaného élovéka, jenž v tom starém Kot- 
line zapomnél, co tam v mladí pŕinesl lepšího a niéemu se nenauéil, 
niéemu, ani — slovenštiné, ani Slovákňm . . . 

Bekem románu je Andrej Lutišié, rozumí se »suchá ratolestc, 
zeman; rekyní je Lejla, dcéra Gregušova. Greguš sám representantem 
starého pokolení. Zauzlení románu vrcholí v tom, že Andrej, milující 
Lejlu pŕímo silené a Lejla milující Andreje stejné silené, postaveni 
jsou v konflikt lásky a vlastenectví : Andrej má podepsat žádost Slo- 
váka k ministerstvu, kterou mu otec Greguš v prítomnosti Lejliné 
pŕináši — Andrej to udélat se zdráha, Lejla, vyznávající pred otoem a 
vSemi ostatními, že Andreje miluje z celé duše, vyznáva zároveň, že je 
Slovenka — hodí se otcovi na prsa a odchádzí od Andreje. Andrej se 
na to zastrelí. 

Docela podlé starého naivního vzoru : To je svíéka, to je mydlo 

— to je maďarón, to je vlastenka a po tom rána z revolveru, trest za 

odpadlictví. 

Aby však bylo vidét ze skutkA, z jednaní a hlavné z mravA a 

mravnosti (autor na mravnosť slovenskou klade váhu zvláštni), oo je 

Slovák, CO maďaron — toho pan Hurban pri všem svém nadaní ne- 

6* 



— 84 — 

dosáhl. Ano, pánu Hurbanovi nelze upírat značného talentu a spisova- 
telské dovednosti, avšak tím více pravé na ném vidíme duchovní 
úpadek Slovenska. Pan Hurban — a to je nejsmutnéjší — žije sioe na 
Slovensku, ale Slovenska nezná, nepozoruje ho, neštuduje, nýbrž zfan- 
tasíroval si Slovensko docela imaginárni. Mluví se síce v EotlínS o 
mnohém, mluví se o tom novinársky. Na pŕ. i maďaronství a maďaroni 
a jejioh počínaní se nepopisuje pŕesnéji, nýbrž podlé ustálených popu- 
lárnych sice, ale velmi neáplných predstav. Popisují se jejich rfizné 
rejdy, ale to váecko nám obrazu o pravém stavu vecí nedáva. A totéi, 
a v míŕe ješte vétší, platí o žití slovenském. Nevidel plastického, re- 
liefního rozdílu mezi Maďarony, Macľary a Slováky. Typy splývají — 
jeden panák jak druhý, jen že pod jedním je napsáuo : to je raadaron, 
pod druhým : to je Slovák. Klasický doklad éteme na místé, (str. 366.), 
kde o maďaronovi jednom dočítame se, že prý z každého oka mu trčí 
sud špiritusu; hned na to však rek Andrej ponouká svého pŕítele 
Skladanského (žijícího sice v ciziné, ale pŕedce Slováka), aby si zlost 
zalil: »Lej, lej dnes, Ganges vypijem a všetkých krokodilov po- 
hltám . . .« alkoholism tu i tam — alkoholism zlo Slovenska čpí také 
z Kotlina. V tom p. Hurban nechte odhalil slabiny nynéjšího Slo- 
venska, jeho politiky, jeho žurnalistiky, jeho uraéní . . . 

Pan Hurban Slovanská nezná a nikdy neznal. Jeho poesie a ze- 
jména jeho romány jsou umelými kvetinami, kvetinami více nemeckými, 
než slovenskými. Pan Hurban v Kotline sám vykladá, že Nemecko 
a jeho kultúra má dobrý vliv na Slováky, že prý vzdelaní, jehož Slo- 
váci nabývají v Nemecku, neodnárodňuje. Že prý Germanie rozširuje 
obzor a negermanisuje, nýbrž naopak »oceIuje v slavisme a rodolubstve.^ 
Jisté je vliv vzdelanosti nabýté v Nemecku pro Slováka lepší, čistejší, 
než' vliv vzdelanosti maďarské; ale p. Hurban se mýli, že nemecká 
kultúra Slovákô negermanisuje. Kotlín je toho dúkazem^ jak vlivy a 
vzory nemecké jsou silné a jak si spovatele (vzdélal se také v Nemecku) 
podmanily. Kotlín nemeckými citáty a nemeckými ŕčeními se hemží; 
již z toho je vidét, co na p. Hurbana mélo nejsilnéjší vliv. On sice 
horuje pro KoUára a jiné slovenské básniky, ale to je jen plané horo- 
vaní, ve skutečnosti a pro vlastní tvorbu básnici némečti mu dali 

v 

jednotlivosti a vytkli smer. Ze p. Hurban píše živé a radikálni články 
proti Maďar&m a MaJarónňm, je pravda; z toho však jen nasleduje, 
že vlivy nemecké mu neškodí politicky — zpôsob myslení, obsah 
myšlenek, zpôsob a kvalita citfl, jedním slovem: duch, duše slo- 
venská v té politice být nemusí a v daném prípade také není. Pan 
Hurban také od Maďaronô pŕejal více, než o tom má tušení. 



— 86 — 

To ostatDé je zjevno i ze starších prací p. Hurbanových. 

V Kotline síce docela nacionalisticky a antisemistioky mluví se proti 

Heiuemu (»oynioký Zid«), ale tento Heine p. Hurbanovi sloužil za vzor 

v >Morí a Tatrách. « Pan Hurban se neitítil, vzít si z ycyniokáho Žida« 

téraéŕ celou báseú a báseň tak prononsovanou, jako: »Ein Fichtenbaum 

steht einsam atd.« 

Vedie vlivä nemeckých patrný jsou vlivy ruské. Ale tyto vlivy 

jsou slabší, treba že dotérnéjsí. Pan Hurban totiž se zálibou uvádí do 
stovenštiny rueismy, čímž jeho jazyk pro znalce dostáva ráz jazyka 
umelého a vlastné mŕtveho Z ruské literatúry p. Hurban si vypňjčil 
rozpor mezi slavjanoiily a západníky a tento rozpor pŕenesl na Slo- 
vensko. Zejména rek Andrej je komponován podlé starého Onégina a 
jeho literárních potomka. Obzvlááté také z Tolstého nejedna pŕíkraska 
vzatá, ač Tolstého p. Hurban pŕímo nenávidí. (Alespoň mu v Nár. 
Nov. nékolikrit vynadal — 1) Na pŕ. cteme více než plné reminiscence 
z » Rodinného štéstí< atd. 

Docela podlé receptu staršího slavjanfilství p. Hurban horuje pro 
náboženství, že je veci pro človeka a národ hlavní a vôbec mluví docela 
vte smyslu toho staršího slavjanofilství; ale proto že jsou to jen remi- 
niscence knižní, vlastné žurnální, nie živého a životného, pan Hurban 
po nékolika stránkach na náboženství docela zapomíná a hlasá pouhý 
nacionalism. Všiclini ti slovenští vlastenci, inclusive vlastenka Lejla, 
horují jak hotoví novinári, treba že postavená these, že pro národ a 
jednotlivec hlavním je náboženství a že otázka náboženská musí být 
ŕešena. Ale to je pravé jen abstraktní these, spisovatel sám vlastního 
požadavku se nepŕidržuje, otázny náboženské neŕeší, jako že vflbec 
žádné otázky opravdové neŕeší. 

Všecku svoji povrchnost p. Hurban vynaložil na zkarikování slo- 
venských a íeských realistň. Preložil do slovenských slov obrázky 
»ŠípiV — více se o této časti Kotlina ŕíci nedá. Mluvení o atheismu, 
materialismu atd. je džasné mélké, nepravdivé a klevetivé; p. Hurban 
káže náboženství a mravnost, ale na skutku sám podáva nepravdu a 
lež. Za takové náboženství lži pekné dékujeme. Rozumí se, že ve 
vlastenéících filipikách p. Hurbanových neschází kleveta o iienárodním 
a protinárodním humnnismu, treba že p. Hurban mladým humanistom 
za vzor klade KoU&ra, toho prvého a hlavního humanistu! Ale pan 
Hurban KoUára patrné tak pozorné neéetl jako »cynického Zida.« 

Spisovatel, horující tak pro náboženství a mravnost, jak pan 
Hurban, mél by ve své polemice být alespoň cestným, nedovede-li již 
být véSným. Avšak v té príčine p. Hurban má pojmy zvláštni a to 
mstí se tak na jeho umení. Andrej je kreslen jako gentleman; podobné 






— 86 — 

jako ruský vzor vyznamenává se jakousi vrozenon Sestností; tento rys 
povahy jeví se dokonale v scéne, kde svému pŕíteli, duchovnímu, od- 
balnje své nítro a ukazuje revolver jako poslední útočište. Tentokrát 
tedy Andrej pŕíteli slibuje, že si nedá smrti dŕíve, než pŕiteli oznámi 
Paonégin p. Hurbanňv na svflj slib zapomíná. 

K filosofování si p. Hurban vybral sem tam myšlenky z Dosto- 
jevského a jiných básnika myslitelä, ale rozumí se, že myšlenky ty po 
svém zjínaSil a zhyzdil. Nékdy zpflsobem velmi charakteristickým. Na 
jednom místé na pŕ. horuje pro obétivost — Slovensko potrebuje obetí. 
Svätá pravda. Ale pan Hurban jako by nie dodáva, že) >jediná 
opravdu junácka žertva smyje v mojich oôiach všetky bludy, zavádzania 
a šudárenia našich dobrých, nevýberčivých ludí.t Zde vidíte tu ne- 
pravdu a lež, lež zboubnou pravé pro Slovensko: vždyf ti dobrí, ne- 
vybíraví, pijící lidé pokládají za národní žertvu každou nerozvážnost 
a ta nerozvážnost má smýt všecku tu lež staré a treba i mladší gene- 
raoe slovenské? . . . 

Jiný príklad téch ^polopravde, které (podlé Dostojevského) pan 
Hurban propaguje. Kde ml uvi o odrodilectví, blýska se my sienka, že prý 
každý veliký cit osobní (p. Hurban nesprávne jej ztotožňuje s egoismem) 
na pŕ. oddanost k žene, úradu atd. odvádí od lásky k národu! Y té 
všeobecnosti čečeno, je to polopravda, je to nepravda a nepravda 
Slovensku nebezpečná. 

Než darmo, rečí. Pan Hurban se kritikou sebe obšírnejší, vec- 
nejší a poctivéjší nenapraví. Pánu Hurbanu nedostáva se pravé té 
umelecké vytrvalosti a pracovitosti, kterou se každý pravý umelec vy- 
znamenává — povrchní práce hubí talenty sebe vétší. V Kotline je 
všeoko povrchní. Nebudú již ukazovat na sentimentálnosti jak na pŕ. 
scéna, kde Lejla Andrejovi brnká na — cytharu (!), pan Hurban ne- 
štíti se hospodského jargonu, z čistá jasná užíva v ŕeče nemeckého 
vídeňáokého úsloví fiakristického. Ovšem p. Hurban v&bec stojí pod 
vlivem tvorby a ješté více jazyka nemeckého. Proto se nelze divit, že 
veci slovenské tak bežné a povrchné jsou premyslený. Na jednom místé 
chváli se. staré časy proti novým, slávi se ti starí zemanští oligarchove 
a »tyránkové< proto, že méli prý zálibu v umení! Pan Hurban je 
človek úplné nelidový, také takový oligarcha a tyránek; proto mu ne- 
vadí, že na místé jiném cituje z dopisu krále Matyáše charakteristiku 
takového oligarchického aesthcty : > Jestli že chrámy budeš ničit, de- 
diny Ipálit, ozbrojenou moci na tebe vrazím.« A ti lidé m li zálibu 
v — umení ? Proto že jim snad cizí stavitel a malíŕ za ty krvavé pe- 
níze néco pekného postavili a vymalovali? 



— 87 — 

Kotlín je smutný dokument duchovního úpadku našeho Slo- 
venska; na jeho cliybitch dorňstající generace mAže stu do vat, jaké 
práce Slovensku je potreba. 8. 

Mesačník Kronika, vydávaný a redigovaný JT. 8t, Sokolomy pri- 
niesol vo dvoch posledných číslach pekntí úvahu Karola Kálala. Pod 
nadpisom i^Česi a Slováci, Jejich vzájemnosf*, odpovedá pôvodca na 
otázky: akú dôležitosC má Slovensko pre 6eský národ, akú dôležitosť 
majú Čechy pre Slovákov, a konečne čo ukladá Čechom vzájomnosi. 
Pokúsim sa v krátkosti referovať o obsahu spomenutého článku, ač- 
kolvek najlepdie urobí každý, keď si ho celý prečíta, 

Nemci stále shromažďujú sily, aby Slovanov za tisli ďalej na vý- 
chod. Po Dunaji dostali sa až po Litavu, prekročili pohraničné české 
horstvá, cez Dyju pretlačili sa od juhu do Moravy. V ich výboji pod- 
porovaní sú armádou, králami, hierarchiou, byrokraciou. Nebezpečie 
hrozí nateraz menovite cechom, ktorí stoja sťa predstráž Slovanstva 
zaseknutí do nemeckého mora. Oni sú už v boji síce otužilí, ale ich 
malosť káže im obzerať i za pomocou. A hla, Slovensko je mostomf 
spojujúcim Čechov s ostatnými Slovanmi, to je veliký jeho význam. 
Cez ten most má prichádzať st^a posila. Keby sa Slováci pomaďar- 
čili, nuž Česko spojené by ostalo s ostatným svetom slovanským len 
úzkym prúžkom polským v Sliezsku. Most slovenský nedá sa ovôem 
tak snadno ztrhnúť lebo Maďari sú prislabí na to, ale ide viacej o jeho 
opevnenie, aby mohol prenášat kultdru. — 

KuUúrny aj politický prospech Slovákov i Čechov vyiaduje sjedno' 
tenia sa v jeden národ. Na Slovensku zachovala sa dosial národná 
samobytnosť (jazyk, zvyky, obyčaje, spev, kroje, výšivky atď), kypiaca 
individualita, o ktorej mienil už Havlíček, že je ona pôdou pre budúce 
národné génia československé, akými prv boli Šafárik a KoUár. Poli- 
tický zisk bol by ten, že počet náá zvýšil by sa na 8.V2 milliona, ktoré 
číslo napomôže naše sebavedomie, a imponuje už aj protivníkom štátu. 
Ale i politický vliv rozhojnila by národná jednota na oboch stranách. — 

Príroda vytvorila na Slovenku hať zdrojov velkého priemyslu. 
O význame tom písal dr. Gruber v Našej Dobe (1899), a nemecký 
politik dr. Fischel v Zeite (februárové číslo 1900). Posledný nazýva 
Slovensko zaslúbenou zemou českých politikov. — 

Čo pobáda Slovákov k jednote? Predovšetkým ich malost Kníh 
vedeckých, ba i len nádhemejších a nákladnejších časopisov nemôžu 
vydávať, velkého národného divadla nemôžu založiť a udržat, nemôžu 
dosiahnuť maliarskej, sochárskej a vedeckej akadémie slovenskej. A to 
všetko musí mal národ, aby nezaostal za ostatnými národy. Preto Slo- 



J> HNCTA 
f' K '.m; v .^.. zt ^4i 
QQ \ r ./ ' U '-.^ y s :u. u 

~ ^ ~ ^ v cU.riACr l 

váoi musia sa opret, i keď nátlak maďarský ustane, o daktorý susedný, 
čestnejší a vzdelanejší národ, ináč odkázaní sú živoriC. Nastáva otázka, 
o ktorý národ majú sa opret. O Rusko? Z ruskej literatúry môže sa 
vzdelávať len hŕstka vzdelancov, ktorí sa súkromne nauSili ruštinu. 
Polská kniha je oudzia na Slovensku. O Srbov ? Nemožno tiež. Ostáva 
teda volba oprel sa buď o vzdelanosť maďarskú, alebo o českú. 
K prvej majú prípravu, lebo skoro každý vzdelanejší Slovák hovorí 
alebo aspoň rozumie maďarsky. Ale opret sa o vsdélanost maáarskú, 
Ht vny a M n^', znamená pomadarčií sa. Úrady a železnica sú maďarské, 
Slovenska nepomaďarčia, ale osveta podmaňuje a odrodMuje. Keď Slo- 
váci prijmú osvetu českú, neztratia nič zo svojskoti národnej, nárečie 
zostane, ako nesotrela ho do rokov pätdesiatych spisovná čeština, 
ktorou písali Slováci, tiež spisovná čeština nepotlačila nárečí českých 
a moravských. *) Česká osveta Slovákov prebudila k duchovnému Hvotu^ 
po storokov preiívali oni s Čechmi jeden kultúrny Hvot a tíei pre bu- 

dúcnost je kuUúmy roevoj slovenský moiný len vo spojení s kuUúrou 
českou. 

Vzájomnosť českoslovanská ukladá Cechom: aby Slovensko lepšie 

poznávali, aby podporovali jeho zdroje kultúrne, aby Slovensko zapla- 
vovali osvetou českou, aby ho podporovali na poli národohospodárskom 
i politickom. 

Z povinnosti tej vyplýva, aby česká škola národná, stredná i vy- 

soka, učila o Slovensku dôkladne a vrúcne. Žiaci však nech i čítajú 
slovensky, na školách národných nech šíria učitelia Bežove »Noviny 
Malých €. V knižniciach žiakovských a učiteľských nech nechybia slo- 
venské knihy. Literatúra slovenská má sa podrobne prednášať spolu 
s českými už od stredných škôl. — Časopisy české majú mat riadnu 
rubriku o Slovensku, najlepšie je zaopatriť si stálych referentov, ktorí 
by hoc i slovensky podávali zprávy. — Cestovať treba po Slovensku, 

do kúpelov, na letné byty, pestovať tam turistiku. 

Dôležitý prostriedok k poznaniu Slovenska je literatúra sloven- 
ská. »Čtouce slovenský časopis neb knihu slovenskou, vdeohujeme do 
sebe ducha slovenského, už také trošku toho východního ducha slo- 
vanského, nám Cech&m tak potrebného, privykáme čistým slovanským 
vazbám svou reč obohacujíce a pripravujeme se ke studiu ruštiny a 
polštiny.« V Čechách má mal slovenská kniha také právo ako česká, 
a naopak zase na Slovensku. — Odporúčal možno aj sriaďovanie slo- 
venských večierkov, kde živým slovom šíril sa dá vzájomnosť. Pri 
takých príležitostiach predávať treba slovenské spisy.*) Nech sa zakla- 
dajú i slovenské krúžky. — 

*) Podobný príklad pozorujeme vo Francii, Nemecku. Bef. 

*) Pôvodca Článku sebaobetave usporiada podobné večierky a tam predáva 
knihy slovenské. Sef. 



— 89 — 

Slováci Bú bes Škôl, nuž ekoro jedným prameňom národnej osvety 
je im literatúra. Podopierajme teda tento prameň, predplácajAc časo- 
pisy a kupujúc knihy slovenské. Menovite spolkom pripadá ten úkol. 
Z toho vyplýva ssase, aby českí kníhkupoi mali na sklade a výklade 
stále i slovenské spisy. Podporoval treba i Aíuseálnu slovenskú spo- 
ločnosCy podobne Živenu. 

Na Slovensko posielať sa majú čeaké knihy aj časopisy, nové 
i prečítané, písaC treba do slovenských časopisov, podporovať nutno 
slovenskú mládež na českých Školách, remeselníci českí nech berú si 
slovenských chlapcov do učenia. Ooporučitelné je zvláSte staré kalen- 
dáre posielal ta, a dobrými knihami podporoval tamejäie knihovne 
spolkové a zakladanie nových. Český národ vzkriesila kniha, bude tak 
i na Slovensku. Zasypme Slovensko českými knihami. Nepohádať Slo- 
vákov písat česky, ale Htat] nám neide o české prípony ale o ducha 
českého. Net^^h sa nestáva, že u daktorých intelligentov slovenských 
nájdeme skOrej maďarskú knihu než slovenskú. Každý Slovák, ktorý 
sa odďaluje Cechom, približuje sa k MacTarom! Dol>re je posielať ta 
i české modlitebné knihy. 

Slovensko potrebuje i dobrého agitátora- kníhkupca, vzdelaného, 
pošlime im Čecha. 

Velký význam by mal časopis, ktorý by pestoval programmove 
vzájomnosť československú. Časopis taký potreboval by pracovníkov 
českých i slovenských, tlačil by sa na Slovensku. Teraz pestujú vzá- 
jomnosť zo slovenských novín menovite Salvové „Slovenské Listy" (Ru- 
žomberok; predplatné na rok 2'08 kor.) 

Slovenskú mládež prilahujme na české školy. Spolky, obce, jedno- 
tlivci, podporujme slovenskú mlaď na školách českých. Tu vyštudo- 
vavší budú nosičmi kultúry českej medzi svojimi bratmi. Aj remesel- 
níci nech hladajú učňov na Slovensku, v časopisoch slovenských. Dla 
možnosti vysielajme za Moravu i hospodársky, |obchodne a priemyslové 
vzdelaných odborníkov, aby tichou prácou usilovali sa o hmotné po- 
vznesenie Slovákov. Priemyselníci českí nech inserujú v časopisoch 
slovenských a posielajú svojich cestujúcich ta. Podporujme i priemysel 
slovenský, vychovávajme im v školách odborníkov. Ale aj českí absol- 
venti nech uchádzajú sa o miesta na Slovensku. Finančníci naši nech 
prosperujú i v kraji slovenskom. Uhorská vláda i českým tovarníkom 
poskytuje značných výhod pri zakladaní tovární nových i filiálnych 
(bezúročnú pôžičku a osvobodenie od dane na 10—20 rokov), českí ka- 
pitalisti nech sa zakupujú na Slovensku. Šlachta tamejšia vychádza na 



— 90 — 

vnivoč, kupujme mi od nich pozemky, nie Židial Prilnime k Slovensku, 
ako k zemi našej. 

Prirodzené je zase podporovanie jestvujúceho priemyslu sloven- 
ského s nadej strany. K tomu účelu zakladal treba v zemiach Seských 
tržnice speňažujúce výrobky slovenské ludové i továrne. 

Akokolvek žiadúcna je vzájomnosť československá len na poli 
národohospodárskom a osvetnom, dožadujeme sa pomoci aj od českých 
ôinitelov politických. Utrpenie Slovákov je hanbou Slovanstva, ba 
i celej Európy. Velké žumály slovenské malý by častejšie a dôklad- 
nejšie zaoberať sa prenasledovaním Slovákov — už takáto platonická 
láska zadržala by mnohý úder, lebo Maďari sú žiarliví na svoju povest 
zahraničnú. České časopisy nech znčnú. — Na snemoch a ríšskej rade, 
delegáciách treba sa tiež ozvať za Slovákov pri danej príležitosti. 

Oechom neprisluéí pestoval len politiku so dňa na deň, rozhlia- 
dnuť sa tre1>a d'alej, do budúcnosti. Politika taká nemAže ostať nevší- 
mavou pre Slovensko. Palacký, Havlíček všímali si Slovenska, sta- 
ručký Rieger má ho na mysli. 

K prevedeniu vzájomnosti je treba teda organisácie a troška ka- 
pitjďu (podpory študujúcich at(?.) Organisácia započala založením spolku 
„Českoslovanské Jednoty'' v Prahe. Každý uvedomelý má byť jeho 
členom. (2 kor. ročný príspevok). K »Jednote« tejto nech sa družia 
po všetkých krajoch krúžky československé, ktoré ústredný spolok 
malý by v práci podporovať. Drobnou kultúrnou prácou, musí staval 
národ český. 

Oeský národ nie je úplný bez Slovákov, a Slovensko bez Óechov 
bolo by odseknutou s českého stromu ratolestou a presadenou do 
stínu stromu cudzorodého. Tu uznať a vyznať treba na oboch 
stranách. — F. H. 

('asopisy české »(^^as«, » Samostatnosť c, >Naše Doba«, »Hlas 
Národa«, »Národní Ijisty« v Prahe, a »Slovan« vo Viedni prinášajú 
teraz častejšie zprávy o Slovensku. Tešíme sa tomu. 

Podobne viedenský ruský časopis j^Slavianskij Viek^ v posledných 
dvoch číslach rozpisuje sa o nás. Tiež nedávne číslo ^Svieíu*^ ruského 
v článku V^. Oorlova zmieňuje sa o Slovákoch. Článok doprevádzaný 
je illustráciami, jeden zobrazuje slečnu Vieru Dulovú, v kroji, druhý 
slovenské žnice. 

»Naše Doba« priniesla v poslednom čísle (roč. II. čís. 1.) kritiku 
Hurbanovho „KotUnu". Pre jeho krajnú tendenčnosť kritik neschvaluje 
toho románu. »Kotlín je polemikou proti novým proud&m na Slo- 
vensku, proti realist&m a specielné Ulasist&m. — Pan Hurban — a 




— 91 — 

to je najsmutnejší — žije síce na Slovensku, ale Slovenska nezná, ne- 
pozoruje ho, neštuduje, nýbrž zfantaziroval si Slovensko docela imagi- 
nárni. — Jeho poesie a zejména jeho romány jsou umelými kvetinami, 
kvetinami více nemeckými, než slovenskými. — Kotlín je smutný do- 
kument duchovního úpadku nadeho Slovenská; na jeho chybách dorň- 
stajíoí generace mňže siudavcU, jaké práce Slovensku je tŕebac 

Kritika je však obšírnejšia; kúpte si knihu tú, preSítajte ju a 
súďte, nakolko je kritika správna. — Odporúčame predplatiť si časo- 
pis ten, ktorý vyniká svojim obsahom. Okrem článkov najrozmanitej- 
ších, podáva nám každé číslo dôkladný rozhlad politický, verejno- 
hospodársky, hospodársky, priemyslový a obchodný, sociálny, školský, 
literárny, umelecký. Tu dozrieme sa o každej dôležitejšej udalosti vo 
svete celom za posledný mesiac. Ako príloha prichodia teraz dejiny 
literatúry anglickej, vládni predplatitelia obdržali dejiny literatúry ru- 
skej a rimskej. Na Našu Dobu predpláca sa polročne K 7*20, práve 
vyšlo prvé číslo nového ročníku. Adressa: Ján Laichter na Erál. Vi- 
nohradoch, Cechy. — 

Koho zaujímajú udalostí slovanské, a vôbec širší slovanský život, 

ten nezbytne nech predplaií si „Slovanský Pŕehled", ('asopis ten začal 
práve IV. ročník. Dočítame sa tam o literárnych, novinkách všetkých 
Slovanov, tiež o dejoch kultúrnych, politických. Časopisy české, ruské, 
polské, srbské, bulharské, horvátske, uznávajú jeho nestrannosť. Kára 
síce poklesky, chyby, nevraživosť, nespravedlivosC, ale zároveĎ uznáva 
aj svetlé stránky jednotlivých národov. V tom je jeho velký význam : 
poznajme sa vzájomne, a zlo hlaJme vykorenil. — V každom čísle má 
zprávy zo Slovenska. V novom čísle započatá je pekná úvaha Karola 
Kálala: Jaké postavení v dobé pŕtíomné mujimá na Slovensku čeština. 
Predplatné na rok 6 k.; adressa: Administrácia > Slovanského Pŕehledu« 

Praha Jeruzalemská ul. 11. 

V Olomouci začaly vychodií „Slovenské Národní Listy^ *), ktoré 

chcú sa venovať výhradne vzájomnosti československej. Články sú 
písané v oboch nárečiach, českom i slovenskom. Málo kedy vyjde po- 
dobné číslo slovenského časopisu, ktoré by sa od začiatku čísla až do 
konca zaoberalo tolko Slovákmi. Predplatné do konca tohoto roku 
1 kor., dľa možnosti na Slovensko rozposielal sa bude časopis a za 

zníženú cen. Je to dvojtýždenník. 

V ^Slovenských Listoch* oznamuje p. Karol Kálal (Frenštát na 

Morave), že p. K. St. Sokol ochotne bude zadarmo posielať svojho 

mesačníku » Kroniky «, pár vý tíško v na Slovensko. Prihlásil sa treba 

u p. Kálala. F. H. 

•) UzDávame ííce horlivosť P. Ant. Pfecechtéla, ale žiadame ho, aby nedo- 
púllai do Časopisu tolko omylov a nesprávnosti o Slovenku. Bed. 



— 92 — 

-•^JEDNOTA 
.'k prj-.'.-.^-Jíc'Ht) 

Rozmanité zpráyy. * v ; i rAcw -^ 



— Po Tolbách. Výsledok volieb, zvolenie štyroch slovenských 
kandidátov prekvapilo, omráSilo n oslepilo vedenie národnej strany slo- 
venskej. Fakt zobudil spiacich, vzpamätali sa a radostne oddýchli si, 
ako keď preberie sa človek, ktorému sa sníva, že sa topí. 

»Národnie Noviny « vžily sa do nového položenia, zazvučaly víťazné 
fanfáry, zjavily sa chvályplné články a tendenčné dopisy v českej žurna- 
listike (i v časopisoch, ktoré posial málo písaly o Slovensku) a pekné 
víCazstva volebné — skutočne pekné — predstavily sa svetu ako vý- 
sledok námah a práce strany národnej. Dobre a šikovne pro domo sua, 
pre tých, ktorí nevidia, nesúdia a sú (Talako. Ba či snívalo sa kedy 

Nár. Novinám, že v Trnave zvíťazí KoUár, či vplývala tu rokom 
dvoma pred voľbami národná strana na volíčstvo? Tam zvíťazila auto- 
organisácía ludu proti vlastným farárom. — KoUár kat. kňaz mal proli 
sebe všetkých, ale všetkých kat. kúazov z okresu aj tých, ktorých 
ináče medzi národovcov počitnjú — , lud vzoprel sa proti bezcharak- 
ternému, maďarónskemu kňažstvu, s hnusom odvrátil sa od neho a šiel 
voliť ako sa mu najlepšie zdalo, ako kázal mu cit a svedomie. 

Lud zvitnzil, áno len ľud, demoSy dedinský volič hee kňazov^ bez 
učiteľov, bez jediného čiernokabátnika. Toto je najjasnejší^ bezpríkladný 
moment slovenského volebného ruchu; zamlčaný ^Nár. Novinami**, {tu 
predsa vyslovil lud nedôveru svojím kňazom a opovrhnul nimi, nafolko 
nezmohol sa Slovák ešte nikdy \) zamlčaný — aby si to s niektorými 
kat. mecenášmi nepokazily — zamlčoly ako iné smutf^, ba hnusrU kúsky 
národovcov (! !) vzdor opätovnej a strašidelné vyhlásenému systému verej- 
ného pnklincovania každého zradcu^ slabúcha^ obojiJHvelníka, nekonajú- 
ceho povinnosť Slováka čisté a cele. 

Prispely »Nár. Noviny* k tomu, že v okrese senickom odložený 
bol moment konfessionálny, a že kňaxstvo, až na smutných vodcov 
v červených pá«och, ktorí zaohaliac sa do pláštiku klerikalismu, vyhlá- 
sili Veaelovského za atheistu — katolícke i evanjelické kráčalo svorne, 
spojené láskou k pravde a oddanosťou k ludu, viedlo lud spoločne so 
slovenskými vzdelancami, ktorí teraz myslíme bezvýminečne, poctivo a 
horlivo konali svoju povinnosť, k víťaznému boju. 

Tu rodu verné, skutočne kresťanské kňažstvo, slov. intelligencia, 
sociálna práca v spolkoch^ z čiastky aj emancipácia hospodárska, značné 
prebudenie ludu následkom rozšírenia slov. časopisov, boly bezprostred- 
nou príčinou krásneho úspechu. 

y okrese vrbovskom, kde volili staré bašty nacionalismu Miava, 



— 96 — 

Brezovái víCazstvo predvídali všetci národovci a nás len prekvapila malá 
väčSina, dosiahnutá tuším len kompromissom s ľudovou stranou. Okres 
B vdkeý čiastky národntf, ale málo propracovanýy o sodalisácii ľudu ani 
chýru (Hangya), kat. obce stoja pod vplyvom maďarónskjoh kňazov, 
evanjelikov bolo pomerne mnoho liberálov, spolky otážia a sblížia 
k národnej myšlienke i katolíkov. Vykonal v tom okrese niečo ústredn/ 
výbor behom posledných 6 rokov, organisoval, pracoval, priprával? 

Dojem prepracovaného, ú5elne sorganisovaného, svorného, robí 
okres Lipt.-Sv. Mikulášsky, kde kaudidát slovenský, pravotár Ján 
Ružiak zvíCazil 1000 hlasovou väčšinou. Toto sú imposantné číslice! 

V skalickom okrese obnášala — väčšina ľudového kandidáta Dr. 
Černocha 700 hlasov, po Kubíne a Mikuláši iste najväčšia na Sloven- 
sku. Neprekvapila nás, sociálnej práce vykouanej v posledných štyroch 
rokoch, boli sme si povedomí. Nikde na Slovensku neprednášalo sa 
toľko, nikde neviedol sa taký urputný boj proti alkoholismu ako v tomto 
okrese. Kvetáci život spolkový, podvihnutie sedliaka k sebapovedomiu 
a následkom tohoto dvíhanie verejnej mravnosti v ľude, emanci- 
pácia hospodárska, postup vzdelania v širokých vrstvách ľudu, násled- 
kom čítania a rozšírenia časopisov pripravily pozvoľne, ale iste okres. 
V Cemochovom tábore nebolo kortešov, nie jednoho spitého človeka, 
kupovaC hlasy neodvážil sa žiadny liberál, počas voľby neodskočil ani 
jedon volič. Kňažstvo katolícke držalo sa čestne, ako jedon muž, evan- 
jelické zostalo v passivite, nie tak ich ľud, s tým narábali liberáli a 
vrbovčanskí židia ako so psami, strkali, sácali do ľudu, ako do do- 
bytku, pfuj ! až srdce krvácalo človekovi ; tak vyzerala tá naša passi- 
vita vždy, páni farári zostali doma v pohodlí, a s ludom naším nará- 
bali liberáli, páni, ludovci a odchovávali ho politicky — pre seba. 
Mnohí u nás ešte neprecítli, mnohí skryli sa za výhovorku, že keby 
»čistý národovec* vystťSpil, že boli by za aktivitu, iní zase popredu 
sľúbili sa pánom a boli v duchu radi, že nevystúpil »čistý národovec« a 
nenarjbil im nepríjemností, lebo nemuseli barvu prizna6. Lud predali 
hrdúsiacemu nás liberalismu, o to sa nejedná či prostredné lebo beepro- 
strednCf ale tak sa stálo. Pre seba dostali milostivé od Icatanov nášho 
ľudu pardofi! Dostali ho na chvíľu — , vedzte páni, íe po ľude budete 
nasledovať vy a vaša zkassa bude hrozná^ lebo darmo budete volat^ kázat, 
kričat o pomoCj podmienky vašej existencie už nebude, falanks ľudu 
bude v rumoch, opora vaša mravná i hmotná bude zničená vlastnou 
vinou, zbabelosCou a bezcharakternosťou! Z týchto príčin boly hrozby 
:»Nár. Novin« bezúspešne, priklincovania smiešne, tendenčné ; lekára, 
Dr. Novomeského priklincovali, že nedostavil sa k voľbe — hovorí sa, 



^ 94 -^ 

že ncmôliol opusti t ťažko ohoré diefa — urobily to hlavne preto, abj 
mohly nízko vyklebetit, že Dr. Novomeský je odchovanec praíský. 

KeJ proskribovať, čistlt národný dom, prečo ste nepriklinoovali 
„váinych, obetivých národovcov'^ novomestských, pre ichž chovanie sa 
Dr. Július Markovič členstva ústredného výboru vzdal?! 

Dobrá polovica slovenských národovcov patrila by na pranier a 
tým smutne slávnym martinským úôastnílcom Feketovského bankettu 
malo by sa vykázal predné, vodcovské miesto! 

A nebude mieru, nie pokoJQj nie svornej práce, nie vzájomnq údy 
nie uznania^ kým v Martine^ v centre slovenských snáh a iuiieb budú sa 
páchat takéto neprístojnosti plné hanby a potupy slovenského tnena a 
kým vidiek neučiní ráznym zakročením koniec takýmto bezcharakterným, 
amphibickým orgiam. 

Inde nestrpel by lud takéhoto vystupovania a smietol by svojich 
vodcov z dejišCa verejného života rázom a šmahom, v Martine, zdá sa 
ľudu niet . . . . ! Dr. P. Blaho. 



— V októbri 1901 poSaly vychodil v Olomouci :t Slovenské ná- 
rodní listým, politický čtrnáctidenník venovaný ieskoslovenské vsá- 

Y 

jemnosti. Časopis tento je pokračovanie pokusu s »Národními listami* 
ichž prvé číslo vyšlo vlani v Skalici u Teslíka. P. Antonín Pŕeceohtél 
stojí za podnikom, kto ho zná ocení jeho horlivosť, obetivosC a jeho 
lásku ku Slovensku. Preto »Národnie Noviny* cele nespravodlivé sa 
posmievajú a bagatelisujú a imputujú časopisu ťimyselné urážanie Slo- 
vákov. Posmievať sa v Olomouci tlačenej slovenčine je naivné, kto vie 
akoby vyzerala martinská čeština? Tu javí sa aspoň snaha uverejňovať 
i slovenské články, v redakcii N. N. tejto snahy niet, lebo tam niet 
k češtine žiadnej lásky a preto ani chuti, nesprávnosti a mylne názory 
vytýkame Slov. Nár. Listom i my, zvlášte náhľady o ľudovej strane. 
Veríme, že neskorej bude i slovenčina lepšia. Dnes už nedajú sa ludia 
a šlachetné snahy kyjom zabíjal ! 

— Proti Vp. Andrtíjovi Hlinkovi, farárovi trojsliaČanskému vydala ružomberská 
ludová strana špinavý a lživý leták. Vieme, že Iiidová strana sa zachovala voČi 
nemu nelojáJne a urážlivé a neveríme žeby aj p. Hlinka, j ako mnohí farári len 
z márnivosti bol chcel byt poslancom, ani to neveríme, že zaviazal sa liberálom 
lebo že mu títo slubujú ružomberskú faru . . . 

— Vodca martinských Maďarov tabulámy sudca Mikuláš Fekete — kedysi 
najlepší priatel redaktora „Xár. Novín *" p. Ambra Pietra — ináČ zaiytý nepriatel 
Slovákov, preložený bol do 6. Bystrice. Z tejto príležitosti usporiadali úradníci a 
jeho priatelia banket, úÔasl brať podpísalo sa aj 40 národovcov martinských . . . 
„Slovenské Listy" píšu o tomto: Boli tam krém tunajšieho Madarstva prítomní aj 



i >^ O ^^ n : A " 



— 9& — 

ich vrútockí Maďari, Židia a korteSi révayoTski z poslednej vorby. Ale čo povieš 
na to, úbohý Slováku, ked ti poviem, že prítomní tam boli aj nadi vodcovia, výkvet 
Blovenakej int^Uigencie, hlavní bojovníci protirévHyovskí a BÍce pp. Matúš Dula, 
Jozef Kohút, Žigm. Melfelber, Gustáv Izák, Dr. Ján Šimko, Dr. Ján Mudroň, 
Ludvik Fiala, Miloš Erčméiy, Ján Cablk, Miloš Tomka, Milan Izák, Ján Meliéko, 
Dr. Béla Ferdinandy a Gustáv Šimko? Čo povieš na to, že prehltnúť musíš takúto 
pilulku? A večera bola usporiadaná k tomu v vladárskom hisine! A za Slovákov 
úradnú reč povedal p. Jozef Kohút po madarsky! A naši vodcovia sedeli pri jednom 
stole 8 tým ml. barónom Révayom, — otec Révayho zvítazil proti Pavlovi MudroĎovi 
len 69 hlasmi— ktorý im len nedávno, jachajúc na koči cez Martin brýzgal do ^bQdos 
a huta tótov" a „Abcug pánslávok!" A všeličo ešte dalo by sa povedať, čo tam 
bolo! Nieje toto národný škandál? Nieje to potvrdenie brožúry „Oo hatí Slo- 
váky?" Ale Skoda rozČulovať sa, nech posúdi to slovenské obecenstvo samo! 

— „Esetergom^ kat. Časopis vychádzajúci v Ostrihome napísal o Eduardovi 
Horákoví — ako známo býv. protika-ididát Dr. Černocha v Skalici, ináče biedne, 
túlavé kňazské indivíduum, úbohý „moral ínsanity", — že chcel vo VágveČi, kde 
za liberálneho Emmera agitoval, držat reČ o Papakostovi a jeho theorii, — známy 
král lupičov, — ale že ho v tom úmysle dážď prekazil! . . . 

— „Slovenský spolok v Pestbudine'' vydržiaval dňa 19. októbra '901 svoje 
valné ohromaždenie, na ňomž sa predsedníctvo nasledovne utvorilo: Predseda: Dr. 
Ján A. Wagner, podpredseda: E. KrestanoviČ, zápisník: V. Klimo, knihovník: b. 
Bulovský, pokladník: A. Kapusta, výbjrčí: P. Ivanovia, kontrollóri. V. Graea a M. 
Tiso, abormajster: M. Lihovecký. Výborníci: J. Černoch, J. Švehla, J. Somora, 
J. Zimáni st, D. Zamboj, J. Krano, S: Brxa, S. Petersky. Náhradní: P. Pristaá, 
J. Medvecký, J. Beňovský, J. Buppeldt. 

— Na Českej vyššej zemskej reálke v Hodoníne, prijalo sa 25 1 žiakov, do 
I. triedy 43, do II. 30 do IIÍ. 45, IV. 31, V. 34, VI. 33, VII. 35. 

Z uhorského Slovenska: v I. triede 4, II. 3, III. 4, IV. I. V. 2, VI. 2, Víl. 
3, spolu 19 Slovákov. Opravné maturitné zkúsky koualy sa 21. Sept. Celkový vý- 
sledok zkúšok: z 36 abiturientov uznaných bolo dospelými 28, s vyznamenaním 8. 

— Gazdovsko-potravný spolok vo Gbeloch" započal dňa 27. Septembra 1901, 
svoje účinkovanie. 

— V Holiči zrieklo sa 27. októbra 19.')1, 70 mládencov pitia pálenky a lieho- 
vých nápojov vôbec. 

— V Dojči, blízko Senice zakladá sa potravný spolok, dom pre spolky za- 
kúpil s niektorými zámožnejšími občanmi tamejší horlivý kat. farár p. M. TomeČek. 

— Behom meäiaca Novembra bude sa vydržiaval v Uh. Brode „Slovenský 
Večer", 

— Bieda d Budapešti. V továrňach uh. štátnych železníc bolo behom roku 
prepusteno z roboty 5000 delníkov. „Ganz^ pracuje misto s 12,000 len s 5000 del- 
níkmi. Z lodníc „Danubiusu" prepustili lOOO delníkov. Pred zimou i e velký strach. 

— Poslanec Ludevit Holló žiada v ugronovskom „Magyarországu" všeobecné 
tajné hlasovacie právo, bol by ale predbežne spokojný aj so snízenim censu. 



— 96 — 

— Čeflké fikolBtYO na Morare. Y roku 1900 bolo na Morave 16 deékfák 
gymnáaii so 4894 žiakmi, reálok 11, s 3028 žiakmi, úplné reálky boly len tri, 
v Bmé v ProBtéjove a v Teléi. 

— Výsledok volieb do uhorákého snemu : zvolených je 277 liberálov, 81 ko- 
88utbovcov, 11 ugronistov, 26 prívržencov ludovej strany, 12 divokých, 6 národ- 
nostných a 2 radikálni demokrati. K liberálom počitujú sa aj sedmohradski Sastci. 

— V Búrskom 8v. Mikulá&i (Preôp. stôl.), vysádaa kaplán Karol Neéesálek 
a uditel J. Holovié, hlavné ulice obce ovocnými stromkami, prí velkom zájme 
Školských deti a občanov, nezvyklých na takýto spôsob práce svojich kňazov a 
učiteľov. 

— Voíbu vyslanca vrbovského okresu p. pravotára Jána Valaška napadnul 
petíciou Dr. Hasenberg, lekár vrbovský, bývalý Tatranec vo Viedni, spolužiak ne- 
bohého Dr. S. Kuchtu. 

-— Na Čače usadil sa praktický lekár Dr. Ivan Hálék, syn slávneho básnika 
českého, Vítezslava Hálka. Usadil sa na Slovensku aby slúžil biednemu ludu slo- 
venskému. 

— Podporujme „Českoslovanskú Jednotu", poČet slovenských poslucháčov na 
vysokých školách pražských sa zvýšil a príjmy zo Slovenska sú Čim dalej menšie. 

— V Mor. Si\ Jane založí sa pomocou vyslanca Dr. /. Kubinu potravný 
spolok. 

— Hladá sa kniha Postkxikon z r. 1850, sú v nej vraj správne slovensky 
uvedené mená všetkých obcí na Slovensku. 

— V Holiči založený je „spolok mládeže '% ktorý má stanovami zabezpečené 
právo usporiadoval aj slovenské divadelné predstavenia, dalej uČil sa sborovému 
spevu a hudbe. Je to u nás prvý ochotnícky spolok, jehož stanovy hú mini- 
sterstvom potvrdené. 

— V Novom meste n/ Váhom dostal Dr. Rudolf Markocič 230 hlasov z 11 
sto, tam bol liberál i ludový. 

Dr. Jozef Kubina v Mor. Sv. Jane sústredil na seba 090 hlasov, jeho pro- 
tivník barón Jesenák 349. 

Fr. Veselovský zvolený bol v Senici 413 hlasovou väčšinou. 

Martin Kollár z\át«zil proti Haimosovi (Horňákovi) väčšinou 370 hlasov. 

— Pôvodcom f>amfletu proti Kollárovi a Ve.selovskému bol vraj kat. kňaz 
a národovec. 

— Príatelov slov. miestopisu vyzývame, aby zasielali príspevky hlavne zo 
stolíc, Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej Fedorovi Houdekovi do Ružomberku. 

— Belletrlstloká príiohai. Ponecáč redaktor tofwto áníopisu po voHtách 
povážlivé ochorel, nevyšlo 1, okU 2. číslo „Hííww", a z t^ príčiny vydávame teraz 
dvcýité číslo. Ľelletristická jjriloha vyjde iste so 4. číslom „Hlasu'\ 

— P. T. Nakladatelom : Pre nedostatok miesta nemohli sme všetky knihy 
redakcii zaslané uverejnil, budúcne. 



/ 



' t^ » ■•' " ^ _ .. «», 



K F 



O.. - ;i£K**^ 






<Í^Í!!Í2Í^ a zákon. 



Zakladanie a podstatu spoločenství úverných usporiaduje novší 
zákon, a síce z. 8. XXIII.: 1898. o hospodárskych úvemých druž- 
stvách.*) Poneváč obsahom líši sa v niektorých §§-ooh od obchodného 
zákona z r, 1875. uvádzam i tento. 

Časf prvá. 

Hospodárske a priemyselné merné spoločenstvá. 

§. 1. Nariadenia obchodného zákona (z. ô. XXXVII.: 1875) 
vzťahujúce sa na spoločenstvá, majú sa upotrebiť s odchýlkami usta- 
novenými v nasledovných odstavcoch pri hospodárskych a priemysel- 
ných spoločenstvách úvemých, utvorených v smysle tohoto zákona. 

Záhlavie prvé, 

m 

Utvorenie hospodárskych a priemyselných spoločenství. 
§. 2. Pod dosah tohoto zákona patriace hospodárske a priemy- 
selné spoločenstvo úverné, v smysle tohoto zákona utvoril sa môže 

výhradne pomocou verejnosprávnej vrchnosti, **) verejného sboru 
vhospodársky spolok, obchodná a priemyselná komora, priemyselný 

spolok alebo krajinského ústredného spoločenstva úvemého (Časť druhá). 

Spolupôsobenie vrchnosti je pre kontrolu, aby pri sriadení sa 
spoločenstva nariadenia tohoto zákona boly dodržané. 

Vrchnosť svoje spolupôsobenie nemôže odopreť pri zakladaní spo- 
ločenstva zodpovedajúceho nariadeniam tohoto zákona. 

§, 3. Pristupovanie členov k utvoreniu sa spoločenstva deje sa 
vlastnoručným podpisom osnovy stanov spoločenstva. 

Ak ten, čo chce pristúpiť, nevie písal: má sa jeho vlastnoručné 
znamenie***) uhodnoverniť dvoma na slovo vzatými svedkami, z ktorých 



♦) Úverné spoločenatvá ktoré jestvovaly pred r. 1898. nepodliehajú tomuto 
zákonu. 

**) Pod výrazom týmto rozumej d sa nie len medzítka Štátne, ale i admini- 
stratívna vrchnost a úrad obecný. 
•**) Tri krížiky. 

■im 



^^mi5 



— 98 — 

jeden napíše i meno dotyčného. A jestli nevie ani písafi ani 6ítal, alebo 
nerozumie re6i osnovy stanov, potrebné je i to, aby prítomní sved- 
kovia osnovu stanov i sami znali, i pristupujúcemu v reči jemu srozu- 
mitelnej vysvetlili, a že to sa stalo, potvrdili na osnove stanov. 

§. 4. Do stanov musí sa vložif, že spoločenstvo nemôže rozšíriť 
svoju spolkovťi činnosť i na nečlenov; avšak vklady môže prijal aj od 
nečlenov, tieto v druhých ústavoch umiestiť a úveru získať i u ne- 
členov. 

V stanovácli treba určiť velkosť obnosu pôžičkového jaký možno 
poskytnúť členom, a podmienku poskytnutia úveru, 

v}. 5. Sriadujuce valné shromaždenie riadi spolupôsobiacu vrchno- 
sťou, sborom alebo krajinským úverným spoločenstvom vysiate medzítko. 

K výnosu platného usnes^nia vyžadiye sa prítomnosť aspoň 14 
podpísatelov. 

Každý člen má jeden hlas. 

K platnému uzavretiu treba je všeobecná väčšina hlasov prí- 
tomných členov. 

§. 6. Stanovy, zápisnicu sriaďujúceho valného shromaždenia, a 
žiadosl o zaznačenie do soznamu firiem podpíše aj zastúpite! spolupô- 
sobiacej vrchnosti, sboru alebo krajinského úverného spoločenstva. 

V žiadosti o zaznačenie do soznamu firiem, v sozname firiem, a 
v uverejnení zaznačenia medzi firmy, má sa zrejme podotknúť, že spo- 
ločenstvo sriadilo sa v smysle tohoto zákona. 

§. 7. Dla tohoto zákona utvorené ú verné spoločenstvá nemôžu 
si založiť závody bočné (filiálky) a činnosť nemôžu rozprestreť mimo 
svojho obvodu. 

Do obvodu tohto môže patriť okrem obce kde spoločenstvo sídli 
iná obec alebo iné obce len vtedy, ak prináležia do toho istého alebo 
susedného okresného notariatu, alebo ak bezprostredne hraničia spolu. 

Záhlavie druhé. 

Právne pomery členov. 

§. 8. Do spoločenstva môže vstúpiť len ten plnoletý jednotlivec, 
ktorý býva v obvode spoločenstva, a nad svojím majetkom svobodne 
rozhoduje. 

Členom spoločenstva môže byť aj právna osoba. 

Stanovy môžu určiť aj iné podmienky. 

§, 9. Po utvorení sa spoločenstva pristúpenie členov deje sa pí- 
somným osvedčením, opatreným podpisom alebo znamením pred dvoma 
svedkami (§. 3.), v ktorom osvedčení zároveň sozná pristúpil zamý- 



— 99 — 

šlajúci, že mn l>oly sdelené ustanovenia stanov, vzťahiijňce sa na práva 
a povinnosti členov, aj stav majetku spolkového, 

O tom, či sa ])rist6penie prijme, povinná je správa rozhodnúC 
najneskoršie do 30 dní, v opačnom prípade nie je viazaný vstúpit za- 
mýšlajdci svojím osvedčením. 

Prijatie pristúpenia má sa patričnému oznámiť a jeho meno má 
sa zaznačiC hned do menoslovu členov, ako i osvedčenie vstupu, pri- 
jatie, a o tomto znejúce oznámenie s označením dátumu. 

Pristupujúci považuje sa za člena spoločenstva po prijatí jeho 
pristúpenia. 

§. 10. Vstupujúci člen povinný je na základe svojho pristúpenia 
splatiť jeden podiel v čiastkach v dobe a pod takými právnymi ná- 
sledkami jaké sú určené^ stanovami. 

Členovia môžu značiť*) pri pristúpení, alebo pozdejšie jeden alebo 
viac podielov. 

§. 11. Podiely majú znieť na meno patričného člena, a ich me- 
novná hodnota ustáliť sa môže najviac na sto (100) korún. Ustálenú 
menovnú hodnotu nemožno ani zväčšiť ani zmenšiť počas jestvovania 
spoločenstva. 

§. 12. Z podielov úroky platiť nesvobodno. 

V podobe údelku možno medzi členov podeliť len to, čo zvýši 
podla ročnej súvahy ako čistý zisk, — po odtiahnutí obnosu patria- 
ceho zásobnej zskladine (§. 13.). 

Pokial zásobná základina nedosiahla polovicu menovnej hodnoty 

všetkých podielov, mi sa najmenej desať (10) procentov čistého zisku 

obrátiť na ňu. 

§. 13. Zisk podeliteľný (§. 12) v prvom rade má sa rozdeliť 

medzi podiely v pomere splátok na začiatku obchodného roku, ale tak, 

že údelok päť (5) procentov nepresiahne, a vyplatiť sa môže len vtedy, 

ak je podiel už cele splatený, alebo ked následkom ztraťy kleslý podiel 

bol doplnený. **) V opačnom prípade má sa napísať v prospech podielu. 

Päť procentov presahujúci zisk má sa upotrebiť k zveľadeniu 
zásobnej základiny. 

§. 14. Ztratu, vykázanú v súvahe, treba hradiť najprv zo zá- 
sobnej základiny. Ak sa z nej nedostáva, podelí sa ztrata medzi členov 
práve v takom pomere jako zisk, a na konci roku odpíše sa z jedno- 
tlivých podielov. 

*) Písomní zaviazíinie sa splatit určitý počet dčastín alebo podielov, menu- 
jeme značením. Prekl. 

**) Ak je podiel nie úplne vplatený, nuž pripadaj ťiei údelok pripíše sa čle- 
novi k dobru. 

„ JEDNLTA 



— 100 ^ 

Jestli zásobnou základinou neuhradená ztrata dosiahne nároku 
podielov : ďalšie splátky a zisk pozdejšíeh rokov upotrebiť treba k umo- 
reniu dlhu pochádzajúceho zo ztraty. 

Do stanov možno prijať, že na uhradenie ztraty, na ktorá nedo- 
stáva sa zo zásobnej základiny a z nárokov podielov, svobodno poža- 
doval od členov ešte i splátky po jednonásobnom obnose menovanej 
hodnoty podielov. 

Tieto splátky netýkajú sa v §. 16. ustáleného ruSenia členov, 
a len na základe rozhodnutia valného shromaždenia možno ich roz- 
vrhnúť. 

§. 16. Za zaviazanosti spoločenstva ručí člen do päťnásobného 
obnosu menovnej hodnoty podielu ; však v stanovách môže sa určiť 
aj ručenie až do desaťnásobného obnosu menovnej hodi^oty podielu. 

§. 16. Požiadavky veriteľov spolkových možno sohnat od členov 
len v páde uvalenia konkursu na majetok spoločenstva, a len spojene 
s konkursným pokračovaním, podfa ustanovení toho zákona (§§. 42 — 46.). 

Ani do konkursu oznámené, ani neoznámené požiadavky zvláštnou 
žalobou alebo námietkou nemôžu sa uplatniť oproti jednotlivým členom. 

§. 17. Zo spoločenstva vylúčený člen alebo jeho dedič ručí ro- 
vnako 8 ostavšími členami, jestli na spoločenstvo uvalený bol konkurs, 
do šiestich mesiacov počítaných od závierky toho obchodného roku, 
v ktorom vylúčený bol člen zo spoločenstva. 

Nerozhoduje, či podlžnost spolková vznikla pred vylúčením alebo 
po ňom. 

§. 18. Vystúpiť možno len po predbežnom, najmenej štyrtýžden- 

nom písomnom alebo ústnom vypovedaní. 

Stanovy môžu lehotu výj)ovednú predĺžil najviac na šesť mesiacov. 

Výpoved je platná, jestli bola osvedčená pred bársktorým údom 
správy, ktorý povinný je dať stvrdzenku výpovede. Ak sa vydanie 
stvrdzenky odopre, vystúpenie treba oznámil u obecného predsta- 
venstva, ktoré dá oznam itelo vi potvrdzenku a spoločenstvo o tom 
upovedomí. 

§. 19. Z príčin určených stanovami vytvorenie môže nastať len 
odhlasovaním dvoch tretín údov správy a prispením dozorného výboru ; 
jestli stanovy ustanovujú vytvorenie pre opomenutia povinností voči 
spoločenstvu, nuž len po štyroch týždňoch, počítaných od písomného 
napomenutia, ktoré sa minulo účinkom. 

§. 20. Vylúčenie, s označením príčin zaznamená sa do menoslovu 
členovského, a o tom upovedomí sa bez meškania vylúčený člen alebo 
jeho dedičia. 

Vynímajúc prípadu smrti, členovstvo prestáva naproti spoločen- 



~ 101 ^ 

stvu odoBlatím upovedomenia o zázname vylííí^enia, alebo jestli sa toto 
zameškalo, keď záznam n upovedomenie moblo sa stať v riadnych po- 
meroch, — nn])roti osobe tretej, po oznámení do menoslovu pri súde 
firmy zaznačujúceho (XXXVII. z. c.: 1875, §. 242.). 

Vylúčený člen alebo jeho dediô mAže u súdu žiadaC predbežné 
zaznačenie vylúčenia, ktoré má práve taký dosah, jako oznámenie spo- 
ločenstva : jestli toto oznámenie stalo sa dodatočne, alebo jestli žia- 
datel predbežného zaznačenia ospravedlní správny postup vylúčenia. 

5$. 21. Ak člen vyldčený zostane spoločenstvu dlžen: spoločenstvo 
môže i pred splatnosťou dlhu žiadať jeho vyrovnanie. A nakolko by 
čí už v podobe dlhu, a či následkom ztraty požiadavka spoločenstva 
rovnala sa požiadavke člena, spoločenstvo môže sa dožadovať vyro- 
vnania dlžoby (§. 22). 

§. 2'?. Podiel vyplatí sa*) len po šiestich mesiacoch počítaných 

od zakončenia obchodného roku. 

V tej iátej dobe má sa vyrovnať aj podlžnosť Člena, povstala 
ztratou alebo ináč. 

Jestli v dobe tej spoločenstvo sa rozíde: podiel vyplatí sa len 
pri rozdelení spolkového majetku. 

i?. 23. Do sväzku krajinského (Istredného úverného družstva pa- 
triacemu spoloítenslvu (§. 49. bod 2.) prináleží v páde exekúcie alebo 
konkursu — právo uspokojovacie, predčiace iné zákonnú prednosť ne- 
majúce požiadavky, oproti vlastnému členovi po dosah svojho nároku 
na celý movitý**) majetok dlžníkov; táto prednosť patrí mu však len 
voči tým veriteľom, ktorých požiadavky vzniklý po zaznačení dlžníka 
do. člcnovského menoslovu spoločenstva. 

§. 24. Do člcnovského menoslovu spolkového môže nazrel kto- 
koľvek v miestnosťach spoločenstva. 

Záhlavie tretie. 

Valné shromaždenie. 

§. 25. Valné shromaždenie svolá riadne správa. 

Desatina členov spolkových môže hockedy žiadať svolanie valného 
shromaždenia, udajúc príčinu a ciel. 

Jestli správa neučiní tak do 8 dní: na požiadanie členov svolá 
valné shromaždenie príslušný súd firmy zaznačujúci. 

Stanovy môžu dať právo svolania valného shromaždenia i men- 
3mu počtu členov. 



*) Člen spoločenstvu splatí podiel, toto jemu vyplatí podiel (pri vystúpení 
^o spolku). Prekl. 

••) Pohnutelný. 



— 102 — 

« 

§. 26. Na valnom shromaždení má každý Sien jeden hlas. 

Stanovy môžu podmieniť právo hlasovacie splatením celého alebo 
určitej ôasti podielu, a môžu urôif, že len ten má právo hlasovacie, 
kto nezaostal v riadnom splácaní. 

§. 27. Kakolko ináô neurčujú stanovy, valné shromaždenie môže 
platný výrok vyniesť, jestli sa dostaví nau aspoň štvrtina členov 
osobne alebo zastúpené. 

Ak prijde menej členov, má sa svolať nové valné shromaždenie, 
ktoré rozhoduje bez ohladu na počet dostavivších sa členov, o pred- 
metoch určených pred prv s volané valné shromaždenie. 

§. 28. Firmy zaznačujúci súd povinný je zápisnicu valného shro- 
maždení a bez meškania preskúmať, a jestli je z nej zrejmé, že svolanie 
valného shromaždenia alebo jeho výrok protiví sa zákonu alebo stano- 
vám, nuž prijde mu všetky alebo len patričný výrok najdlhšie do 
15 dní zrušiť, a poukázať spoločenstvo k vyneseniu nového riadneho 
výroku. 

§. 29. Každému členovi prináleží právo žiadať u patričného súdu 
firmy zaznačujúceho do 15. dní od valného shromaždenia, zrušenie toho 
výroku valného shromaždenia, ktí>rý sa prieči zákonu alebo stanovám; 
zároveň má právo pohladávacie alebo právo námietky oproti spolo- 
čenstvu, jestli výrokom proti zákonu alebo stanovám utrpel na svojich 
právach. 

Pohladávacie právo člena premlčuje sa po 3 rokoch od valného 
shromaždenia. (Dokončenie budťScnei. 



-'^ N-*--** -^w*^-^ ^ 



Mladší hnutí ye Slovinsku. 

I. 

Slovinci jsme rozdelení na 4 zeme v Rakousku: Krajina, Koru- 
tany. Prímorí a Štýrsko. Pátá část — Slovinci v Uhrách čili Prekmurci, 
šestá — Slovinci v Horní Itali kolem Vidmu*) — se už nepočíta, po- 
névadž území toto jaksi a priori považuje se za ztracené pro nás. 

V Krajine máme vétšinu i na zemském snemu i v Goricku je 
polovice poslanca slovinských, ač dvé tretiny lidu je slovinského, pouze 
jedna vlašská. V ostatních zemich jsme všude v menšine, jsme skoro 
beze všeho vlivu. 

Krajina zase je rozdelená na dvé hlavní politické strany : libe- 

♦) Udine. 



— 103 — 

rální a klerikální. Sooiíílní demokracie má sídlo své v Terstu a nemfiže 
— hlavné pro svou nešikovnou taktiku a nezpôsobilé vôdce — nabýti 
néjakélio významu ani politického ani hospodárskeho. Jednou pri po- 
sledních volbáeli do krajinského snemu zemského rozhodovali pri úžäf 
volbc poshmce pro mesto Idrija a rozhodli se pro klerikála — kňeze 
proti liberálovi . . . Nejvétší kontingent soseiálné-demokratioké strany 
tvorí (lélníctvo v Terste a okolí, pak Zagoiji na Sávé a v Idriji. Zbý- 
vajíei cást patiM k délníctvu kŕes(!ansko-sociálnímu, jehož socialism však 
vie a více je na ústupu j)ŕed klerikalismem. Tyto dvé strany potírají 
se každ/m prostŕedkem. Liberálni strana nadávkami^ pomluvami a 
Ižeml na knéžství naše; klerikální nadávkami, pomluvami a Ižemi o 
inteligenei neknéžské. 

Poslední strana pracovala však konkretnéji a zabezpečila si své 
postavení velmi dobre hospodárskou prací. Uvedla totiž od r. 1896/7. 
organisace spolecenstev hospodárskych, konsumních spolku a záložen 
systému raiffeisenového. Účel této organisace mél býti začátkem pomoci 
chudému lidu, jenž stále víc a více hledá blahobyt svňj v emigraci, 
tak že máme v Egyptu nékolik tisíc, ve Vestfalsku asi 20.000 a 
v Americe na lOO.tXX) Slovincft, kterýž počet neúnavné se množí. 
Brzy vÄak ustoupil tento ňčel jinému: zničování slovinských samostat- 
nich — ponévadž liberálne smyslejících — obchodníka a ŕemeselníkô, 
kteŕí nechtéli a nechtí se koriti diktátu vňdce klerikální strany, dra. 
Susteršiče.- 

Naproti tomu liberálni strana nepracovala ničím než Ižemi a 
nadávkami, až konečné pŕistoupila k založení ohraného jakéhosi spolku 
obchod níkň a ŕemeselníkň slovinských, jenž v život síce vstoupil, 
účinkň^ jež by byly paralsovaly aspoň trochu vliv klerikální hospo- 
dárske organisace, však nemél takŕka nižádných. 

Pak se liberálni strana na zemském snemu smluvila s liberálními 
nemeckými velkostatkáŕi, beze kterých. se snem nem&že usnésti na 
žádné dôležité veci, aby si za istých podmínek byly pn hlasovaní nápo- 
mocný, zejména aby společné vlivu klerikálfl na snemu stavily určité 
meze. Slovinští liberélové odhlasovali NémcAm luSlaňským roční pod- 
poru pro nemecké divadlo, svolili v rozdelení nékterých obcí, tak že 
sem tam prišli do zastúpi telstva obecního i Nemci čili nemskutarí . . . 
klerikalové však musili se uspokojiti tvrdým chlébem opposice. 

Doufaliť pevné pri nových volbách v záŕí s biskupem lublaňským 
v čele, že dosahnou absolútni majoritu na zemském snemu do svých 
péstí. Avšak — marné nadeje. Môžeme ŕici, že se jim to už nepodarí. 
Proto slibuji, že zaháji obstrukci, kdyby se jim nevyhovelo v nékterých 
nejnutnéjšich požadavcích, zejm. tykajících se nového katolického kon- 



— 104 — 

viktu a gymnasia biskupského, (které se vystaví nákladem pälmiliono- 
yým, kdežto na prosté školy obecní na pomezí slovinském nemají po- 
malú již ani slova), podporovaní špatné situovaných — protože zby- 
teéných' hospodárskych spolkô nékterých a v první radé zemského 
školství obecného. Učitelé totiž jsou jim nejnepohodlnôjšími, ponévadž 
vétšinou ohromnou patrí do liberalního táboru. 

Všeobecná situace je nyní v Krajine asi takovou: politicky ne- 
pŕíjímají se zadné vecné dňvody, osobní presvedčení neplatí, nýbrž 
stranníckost; hospodársky zavládl tŕídní boj, on hrozí liberálnímu ob- 
chodníku a ŕemeselníku od klerikálních konsumentô a vioe verša; 
sociálne je zpfisob boje pod kritikou : ani za hrobem není élovčk si jist 
své cti; poctivost nemá již místa mezi zápasícími. Silnejší, bezohled- 
néjší vítézí ... A má-li se registrovat konkurs, což nepatrí už mezi 
ŕídké udalosti, z toho nehorázna radost v nepŕátelské strane . . . 

Rozumí se, že tyto rozhárané pomery mají mohutný vliv na mi- 
mokrajinské Slovinec a jejích osudy. Na Krajinu vždycky pohlíželo se 
jakoby na studni, z které mají éerpat pohraniéní Slovinci scházející 
jim silu k stále množícím se zápasäm o rodné statky. Nyní však — 
jako ôeské menšiny — poznávají sem tam, že, mají-li býti spasený, 
nemňže jim spása pŕijíti než z nich samotných. 

Pomerné nejlépe vede se Slovincom v GorickUj aô i zde zuŕí co 
nejradostneji zápas mezi liberáli a klerikáli podlé Krajinského príkladu. 
Dobre, že si Slovinci upevnili jesté pred vznikem sporu domáciho vice 
ménč své hospodárske posice proti Vlachám, Ve vzájemném boji pak 
jsou lež, pomluvy a nadávky i zde hlavní zbraní. 

Slabší jest postavení slovinské národnosti v Terstu, kde. ona úplné 
raizí mazi vlašskou majoritou budsi v zástupitelství méstském (6 členA 
slov.) budsi v mésté samém. Tomu je dán výraz i tím, že vyrván byl 
nám ríšsky mandát pro okolí terstké, jenž se nalézal v rukou slovin- 
ských po ranoha let. Slovinci v Terstu, organisování kolem denníku 
»Edinost« a politického spolku slovinského si chtí pomoci pouze vla- 
steneckým horováním a ŕeénéním, frasemi o slovanské vzájemnosti. 
Positivní, drobné práce mezi lidem nikdo z vlastencťi se nechce uchopit. 
Proto zadných dobrých výsledkŕi, pro to posice slovinské jsou velmi 
z vy klané, proto j sme na ceste k tomu, že bezpochyby ztratírae ješte 
mnoho z toho, co dosud jsme si zachovali. Ale ovšem, to pánäm z Terstu 
nesmi se vytýkati, síce jsou urazení : prý pro zásluhy své o vec naši 
jsou nedotknutelní. *) Sláva jejich jest zaručená historicky . . . 

Mimo to biskupská kurie v Terstu rozhodné strání Italum, tak. 



") Docela tak jako a nás. Red. 



— 105 — 

že nyní skoro nemá mista pro Sloyinoe v terstaký kostelíoh. Odsud 
nejnovéjSí linutí pro uniatství; zde vSak nelze popírati i osobní mo- 
tívy nékterých knéží slovinských. 

Hňŕ stojí veci naše v Korutanechj kde Slovinci tvorí Va obyvatel. 
Majiť toliko 2 školy obecní se slovinskou vyučovací rečí, tretí slovin- 
skou školu vydržuje Družba sv. Cyrila a Metoda — naše Ústrední 
Matice školská. Korutanští Slovinci neznají práv ani národních, ani 
štátem zaručených. Nemec vládne neobmezené. Slovinec korutánsky 
vétsinou neni si ani védom krivdy páchané na nem. Všecko snese. 
V&dcové v Korutanech starají se velmi málo o zachovaní národností 
slovinské, nýbrž hlavní vecí jest jim, aby se nedéla krivda katolické 
cirkvi, t. j. strane biskupské. Proto nejnovéjší ósilí, spojiti, resp. spo- 
jení slovinské strany s katolicko-némeckou posiliti každým zpAsobem. 
Tož úplné v klerikální vode. Zatím ať obec za obci padá nemeckým 
agitátorom do rukou — Ihostejno; však už i národní vftdcové korután- 
skych Slovincô svou véc pokladají za ztracenou. A ztracená vec nikdy 
se neuhájila — byť byia sebe spravedlnéjší . . . 

Ve Štýrsku je trochu snesitelnéjší pomer. Nejsouť odstránení vši- 
chni svétští inteligentové, aktivní práce pro sváj lid, z verejného pfi- 
sobišté, jako v Korutanech. Politika štýrská smeruje podlé hesla »Los 
von Graz« k rozdelení zeme na severní nemeckou a jižní slovinskou 
část. V Mariboŕe — hlavním meste — bylo by i zvláštni slovinské 
mistodržitelství, slovinská administrace etc. Tomu ai'ciť vzpírají se 
Nemci, védouce dobre, že toto rozdelení bylo by národní smrtí nemec- 
kého lidu v jižním Štýrsku, který beztoho jen násilím a útiskem udr- 
žuje se jeŠté v méstcch. Toliko v Mariboŕe je posice jejich silnou, 
ostatní mesta pádnou časem do slovinské držby — ovoce neúnavné 
práce politické a hospodárske. 

Avšak i zde by mohlo jíti všecko o mnoho éerstvéji ku pŕedu, 
kdyby rozhodující činitelé byli nezávislí. I zde je biskupský ordinariát, 
jenž knéžím nedovoluje zápoliti v práci pro lid se svetskou inteligenci. 

II. 

Jak se chová vŕiči tomu naše mladá generace, zejména naše stu- 
dentstvo vysokých škôl? 

Vétšina mladé generace naši, z níž mají se doplnovati rady in- 
teligence, patrí a počíta se k liberálni strane. Do nejnovéjší doby ne- 
patrná — nyni však kvapne vzrfistající menšina náchází se v táboru 

klerikálním. 

Pred lety méla i sociálné-demokratická strana své pŕíslušníky 

mezi slovinskou mládeži universitní, I byli z nejpracovitéjších a nejslíb- 



JEDNOTA \ 

^ 106 — \ ^ ^^ U t<\ i S U Lfi 

nôjších študenta. Existenei nékterýcb záhy zničily proletárske pomery, 
jiní však zmenili se v poradné mešfáky, zapírající sve dŕívéjší presved- 
čení. Okamžité sociální-deraokracie mezi studentstvem naším pŕivržen- 
cft nemá. Jeť volba možná toliko mezi liberálním a klerikálním pre- 
svedčením. Výnimku z toho činí hŕstka lidí studujících v Praze a 
stojících pod vlivem filosofiekých a sociologických prací prof. Masaryka. 
Pražská část studentstva slovinského nemohla a nemflže se spo- 
kojovati stávajícírai pomery v. zemích slovinských. Proti mysli nebyly 
ji pouze pomery politické, nýbrž i hospodárske a sociálni. Ponévadž 
však jich bylo málo, spojovali se s horvatskými a srbskými studenty, 
kteŕí byli príbuzných :i stejných náhledá a kteŕí musili studovati 
v Praze. Společné pak vydávali po 3 leta časopis svoj, jímž rozširovali 
své názory, kterými chteli pŕispéti k reformaci smyšlení verejností 
naši, v první radé našeho studentstva.'^ Časopis tento byl v 1. roce 
»Hrvatska Misao<v -- >>Hrvatska Misel« v 2. r. »íľovo Doba« • — »Nová 
Dobami a v 3, r. ^Glas«. Pojmenování bylo každý rok jiné, ponévadž 
vláda hrvatyká po 1. alebo 2. čísle odnímala časopisu postdebit do 
Hrvatska. Mezi Hrvaty mésíčník tento (vlastné vychsízel 10 krát za 
rok) nadélal opravdu mnoho zlé krve, Slovincftm se líbil více — aspoň 
na zevnčjšek. Chválili jej, citovali hodné i Ize pozorovati, že leckterá 
myšlenka, v časoj)isu tom uverejnená, ujala se v živote našem. Pohor- 
šení vzbuzovalo nejvíce to, že spolupracovníci netajili se, jak mohutný 
vliv mél na duševní jejich vývoj prof. Masaryk svými pracemi. Pohor- 
šení toto bylo pak tým vétší, že u nás do téch dob Masarykovy 
knihy známe nel>yly, leč z vídeňských a antisemitských a pak z če- 
ských klerikálních a vlasteneckých novi n. Nyni je tomu — aČ ne príliš 

— pŕece už trochu jinak. 

Tento kroužek jihoslovanských nádsencft se rozešel — po odby- 

tých zkouškách vétšina vstoupila do života; list prestal vycházeti • . . 

Pražská studující mládež slovinská — ač ne všechna — nemohla 
se založeným a ruknma dívati na rozhárané pomery ve své vlasti. Ra- 
dila se, CO učiniti. Pak se usnesla — celkem bylo jich pét — svolati 
o prázdninách dftvérnou schťizi všech pokrokových živlô v mladé ge- 
neraci slovinské — nevylučuj íc ani ženské. 

Po mnohá prípravách, svolán byl sjezd tonto na 12, záŕí 1900 
do lublaňského ^Národního Domu«. (Náhoda tomu chtéla tak, že práve 
v ty dny, od 11. — 13. záŕí, odbýval se II. katolický sjezd slovinský.) 
Prítomných bylo 26 osôb — vétšinou akademikové a abiturientové, ze 
ženských pak zejména uvádím pi. Dolimarovou, vynikající spolupraco- 
vnici » Slovenky*. Referáty byly vesmés v rukou studentô pražských. 
Debata byla čilá. 



— 107 — 

Ponévadž však počet interegentfi stále vzrustal, nebylo Ize už ji- 
nak propagovali myšlenky, vyjadrené na tomto sjezde, než vydatí 
v brošure hlavní prednášky sjezdu. 

Tak vyšla knižka »Kaj hočemo«. Poslanica slovenskí mladini*) 
Obsahuje tŕí Sásti. 

Prvni má vyjadrovali všeobecné túžby, ujasnili, čeho vlastné 
chiéli svolavalelé sjezdu se docíliti. Praví, že jsou nespokojení s dosa- 
vadními pomery slovinskými, že hledají néoo nového, lepšílio. Pŕíôiny 
nynéjších nezdravých pomerň vidíme hlavné v sobé samých, ponévadž 
jsme slabí lidé . . . Nejdŕíve nutno, sebe sama lépe vychovávali, nej- 
dŕíve nulno reformoval lidi. Proto jedná se o to, aby podali smer podlé 
néhož by naše mládež s vétsím zdarem mohla konati svoji ťilohu než 
dosud. A který je ten úkol? Bozumové a mravní edokonalovánL Vsfdé- 
láiii sama sebe je prostŕedek k tomu.« 

Mládež proto nechl se vzdeláva filosoficky, pri tom však nezapo- 
míná religii, aby poznala smysl a cíl života. »Bu(Tme snášenliví a 
méjme úctu i k jinému presvedčení náboženskému než je naše.« 

Sludent má se zajímati o politiku. Politika jest jyrád, ne radi- 
kálni ŕeônéní; politika jest vedou. Proto študovali politické problémy . . . 
Tím získame si presvedčení, jež nebude slepým a náhodilým . . . Ve- 
skerá práce politická má se budovali na základe kulturním, ponévadž 
jediné kultúrni, hospodárska sila a nezávislosl nám zabezpečí politickou 
moc a^tím i nezávislosl politickou. 

Studení nemá podceňovali sociálni otázku. Tato jest otázkou 
ethickou. Jde o to, možno-li élovéka nadchnouti sociálním duchem, 
1. j. uôinili ho ethickým . . . Sociálni otázka obsahuje i otázku dél- 
níckou, ženskou a j. Zejména klade se dôraz na pomer, o némž naše 
studentslvo málo premyslí a mnoho hreší, ac je nad míru vážny pro 
celé pokolení lidské : na pomer pohlavní. Potrebujeme presvedčení, že 
krásne žili znaéi žili poctivo. Ideál jest : pHsné jednoienství a jedno- 
mužství. 

»Národno8l nám neni modlou . . . národnosl vedie národnosti, ne 
národnosl proti národnosti, Mezinárodnosl neni nám negací národnosti, 
nýbrž solidárností a národnostní snááenli vošli, prostŕedek ku docilení 
spoleôných zájmá kullurních.« 

Práci pro národ predstavuje si brožúrka tato zcela konkrétne. 
Masaryk ji označuje: »Nelži!« — poučuje tisíc a lisíokrál vice než 
všechny bombastické reči o vlasti a národu. »Kdo žije mravné ^ rozu- 
mné a plní své povolaní v duchu sociálním, len pracuje pro národ. 



*) Lj ubíjaná 1901. Komisijonalna založba L. Schwentnerja. 



— 108 — 

Ohledné vmjemnosti slovanské a Slovanstva, nestačí nám obvyklá 
hesla a oblíbené tradice. Ve fantasii bratŕí yfiem^ de facto nikomu. 
I v Slovanu treba nejdŕíve hledati človeka, jak se nám jeví v konkrétni 
forme jako otec, muž, pŕítel, úŕedník, lékáŕ, uSitel . . . Poctivý Nemec 
je nám milejží než nepoctivý Slovan . . . 

»Zádáme vňbec kritickosti, úprimnosti a volnosti slova ve všech 
životníoh otázkach. Jakož ve védé platí to i v umení . . .« 

Cást druhá (15— 31. str.) obsahuje filospfické stanovisko účastníka 
sjezdu väôi liheralismuj klerikalísinu a sociálni demokracii. 

Proti liberalisrau staví se mladá, pokrokové smyšlející generace 

z všeobecné príčiny, ponévadž liberalism nemá už pokrokového charak- 

, téru, nýbrž je pŕírao reakcionáŕský, an chce zadržeti vývoj jako takový. 

Liberalism je nutné individualism, individium bylo nutno osvoboditi, 

ale liberalism odvozoval to príliš mechanicky, proto padá. Zvlášte 

s filosofického stanoviska nemftže se prijatí liberalism, ponévadž jest 

jednostranným racionalismem, jenž neguji náboženský a etický smysl 
života. 

Uznáva se však, že liberalism byl logickou konsequencí svetového 

vývoje. V tomto vývoji znamená liberalism pokrok naproti starému 

feudalismu. Liberalism má zásluhy o hospodášský a politický pokrok, 

(Emancipace t. zv. tŕetího stavu — konstitucionalism.) 

Racionalism liberalísmu jeví se v náboženské otázce jako indiferen- 
tism. Následek tohoto indiferentismu je vzrftst klerikalismu, jenž v re- 
ligii má silnou oporu proti liberalismu. 

T^Klerikalism jest hlavni náš fUosofický odpúrce. To jest sociálne- 
politické zneužívaní religie k osobným iíôelftm, snažení o cirkev, která 
dusí .pravou a opravdovou abožnost.« 

» Líšime náboženství od klerikalismu. Naproti indiferentnímu libe- 
ralísmu a naproti sociálni demokracii uznávame náboženství veliký 
ethický a sociálni význam. Proto jsme pro religii. Líšime však dále 
náboženství od theologie. Theolpgie jest nám starší filosofie, proti které 
bojuje moderní filosofie, a my jsme pro moderní vedu a moderní lilo- 
sofií.« 

Chceme si štvorití jednotný moderní náeor svetový. A což, dokud 
si toho nevybudujeme? Odpovéd : » Vývoj sám ukazuje nám cestu, 
kterou lídstvo speje ku svému náboženskému a mravnímu ohrození. 
Lidstvo poznáva ' obmezenost rozumu svého, opouští racionalism a za- 
čína si váži tí význam náboženství. Vrácime se znovu ku kŕesCanství a 
jeho vznešeným ídeáiftm« Láska k blížnimu. 

S úspéchem mažeme bojovati proti klerikalismu jenom, stvoŕili-li 
jsme si své positívní náboženské a ethícké nazíraní na život. — 



— 109 -^ 

Zbývá jeáte vysloviti se o sodalismu a sociálni demokracii. 

Socialism je protichodní smer individualismu. V socialismu obrne- 
žuje se volnost jednotlivce ve prospech celku. Socialism nežádá jenora 
právnické rovnoáti, nýbrž i hmotnou, materiálni, hospodárskou. Socia- 
lism vi, že raezi lidmi panují pŕirozené rozdílností, proti kterým nelze 
bojovati. Vedie téchto pKrozených nerovností jsou však jesté jiné, 
kteréž nemají svého pävodu z prírody, nýbrž jsou následkem nyní 
platného společenského rádu. Taková nerovnosť je uraélá, a tuto socia- 
lism chce odstraniti. 

Dnes jest otázka socialismu sociálni otázkou, t. j. sociálni otázka 
ŕeáí se zejména ve forme socialismu. Socialism je podstatne marksisraem, 
a tento jest základ sociáni demokracie. Socialism je filosoíický systém. 

Filosofický základ, na nemž jest zbudovaná sociálni demokracie, 
je t. zv. historický materialism. Toho neprijímame, aô uznávame, že 
Marx ukázal, jak musíme lépe a áplnéji pojraouti vývoj lidstva, po- 
névadž hos]>o<láŕ8ký faktor dosud se zanedbával pri výkladech dyinného 
života. Vime však, že filosoíický a theologický odpurcové materialismu 
vétsinou m'jsou lepší lidé, často i mnoho špatnej éí než pŕivrženci ma- 
terialismu, hleJíme-li na skutky a život, nejen na víru a slova. 

S toho stanoviska nemáme žádné príčiny, odporovati požadavkťim 
spravedlivýra, ať žádá to kdokoliv a ve jménu jakýchkoliv názorii. 
A vétší časť politických a sociálnich požadavkô sociálni demokracie je 
spravedlivou ; proto cítime pŕimo morálni povinnost, abychom ji pod- 
porovali dle svých síl, zejmena tím, že rošíŕujeme zajem o otázkach 
téchto a pečujeme o jejích porozumení. Tomu nevadí ani internationa- 
lisra sociálni demokracie, jenž je výtečný korektiv národnímu éovi- 
nismu a egoismu. 

Množí teší se z krise v marxismu, že prý tento zničí sebe sama. 
Mainé nádeje! Socialism nepadne, kdyby veskerá náuka sociálni demo- 
kracie by la nesprávna. Pŕece socialism čerpá stále novou silu z nedo- 
statku a kŕivd dnesniho rádu společenského, z té veliké hmotné a du- 
ševní bidy tisicô a milionô. 

V celé krisi jedná se o revo'nci — evoluci Místo násilné revoluce 
z;ísadní sociálni reformy. Abychom prišli do takových společenských 
pŕeustrojeoí, musíme v mnohém úplné zméniti své dosavadní presved- 
čení. Potŕrbi *revoluce v smýileni a v srdcích našich. 

Obzvlášté krásny spisek, který jedná o takovém ohrození smy- 
šleni, ohrození lidi a lidstva, jsou ^Ideály výchovy^ od prof. dra. Drtiny, 
Výchova, o kteréž mluvi spisovatd tento v poslední časti svého spisu, 
jeť jeden z hlavnich ideálu našich — proto dali svolavatelé sjezdu 



— 110 — 

prekladu tohoto spisu ve svébrožurce jako tretí častí její. (Str. 32 — 71.) 
Jelikož je originál ce«ký a dostatecné známy, nei'eferují o iéio tretí 
číísti. 

Dodám-li, že o budoueích prázdninách zase svolá se sjezd, jenž 
bude míti úôastenství již ze širších kruhô interesentô; že bylo už záhy 
po 1. sjezdé konaných více poučných, populámích pŕednášek zejm. na 
venkové slovinskom a že po budoucím sjezdé záhy prikročí se k vy- 
dávaní slovinského organu ä* la Hlas: tož jsem vykonal svou referent- 
skou povinnost. Ant. Dermota. 



'ríspeyky k miestopisn Sloyenska. 

JEDNOTA -^ ^ ^ 
K P0VZBUZ£>41 
PRMMYSLU 

^ Okres bátovský. 



IX, Hont. 



Alsó Almás: Dolný Almáé 
Also Baka: Dolný Prandorf 
Alsó Fegyvernek: Dolný Feď- 

vernek 
Alsó Zsember : Dolné Zemberovce 
Bacsófalva: Počúvadlo 
Bagonya: Bohunice 
Bagyan: Badfan 
Bakabánva: Pukanec 
Bát: Bátqvce (k ním pripojený 
• v Dismóš) 

Borí: Bor 
Csank: Cankov 
Dalmad: Dalmad 
Dezsenye: Drženice 
Elesfalu: Jalakšová 
Felso Almás: Horný Almáô 
Felsô Baka: Horný Prandorf 
Felso-Fegy vemek : Horný Feď- 

vernek 
Felso Zsember: Horné Zembe- 
rovce 



Fuzes-Gyarmai : Fyzes Ďarmoty 

Gyekés: Dekýš 

Hegybánya: Pjarg 

Hodrusbánya : Hodruša (pripojená 

k Belej) 

Hont-Besenyôd : Pečenice 

Horki: Hurša 

Kalászi: Klastava 

Kálna-Borfo: Brhlovce (Horné) 

Kis-Kér: Kiar 

Ki8-Kereskény : Malé Krškany 

Magaslak: Vysoká 

Nádas: Nadošany 

Nagy-Kereskény : Veľké Krškany 

Tegres-Borfo : Brhlovce (Dolné) 

Varsány : Varšany 

Selmeczbánya : Banská Štiavnica 

Bélabánya: Bela 

Okres krupinský. 

Alsó-Alsók: Dolný Jalšovík 
Alsó-Bágyon: Dolný Badín 



^ 111 



Alsó-Dacsólam : Dolný DaóoLôm 
Alsó-Legénd : Dolné Mladunice 
Alsó-Sipék: Dolné Šipice 
Bácsfalu: Báóovce 
Béld: Beluj (rauž. rod.) 
Berenesíalu: Prencov 
Bozók : Bzovík 

Csábrág Varbók : Čabradský 

Vrbôvok 
Csákócz; Cekovce 
Cséri: Cerovo 
Darázsi: Drášovce 
Devicse : Deviôie (Devicia) 
Dômeháza: Domaniky 
Felsô Alsók: Horný Jalšovík 
Felsô-Bágyon : Horný Badín 

Felsô-Dacsólam : Horný Dažo- 

Lôra 

Felšo-Legénd : Horné Mladunice 

Felao-Sipek: Horné Sipice 

Hont-Somos: Drieňovo 

llléH: Ilija 

Kecske- Varbók : Kozí Vrbôvok 

(drievne Stredný) 

Kiľfílvlalu : Královce 

Konnosó: Krnišov 

Lászlód: Lackov 

Ijcdény : Ladzany 

Lisó: Lióov 

Litva: Litava 

Némes- Varbók : Zemiansky Vr- 
bôvok 

Németi : Nemce 

Rákócz: Rakovec 

Stetfoltó: Štefiiltovo 

Szebelléb: Sebechleby 

Szelencz: Selce (i Sotce) 

Szénavár: Senohradz 

Szt. Antal: Sv. Antol 

Szitnya Lehôtka: Sitno Lehôtka 

Szitnyato: Sitniarska 



Szuhány: Suchán 
Terpény: Trpín 
Unyad: Uúatín 
Zsibritó: Zibritov 

Okres sobský, 

Bajta: Bajtava 
Bél: Bielovce 
Borzsony : BeržeĎ 
Garam-Kis-Salló: Šallušky 
Garam-Kôvesd : Kevešd 
Helemba: Helemba 
Ipoly-Damasd : Damašd 
Ipoly-Pásztó : Pastúchovo 
Ipoly-Szakállyos : Sakáloš 
Kis-Gyarmat: Ďarraotky 
Ki8-Ke8zi : Malé Kosihy (Kosihe) 
Kis-Ôlvesd: UIvecT 
Ki8-Pezsek: Malý Pesek 
Kóspallag: Kospalag 
Leléd: Lelid 
Letkés: Letkíš 
Lont4: Lontov 
Mai'ia-Nosztra : Marianostra 
Nagy -Maroš: Veľká Mariisa 
Nagy-Peszek: Velký Pesek 
Páld: Piíld 
Perocsénv : Perovoanv 
Szalka: Salka 
Szete: Setich /^ 

Szob: Soba JS^O 






Szokolya : Sokolova' . (f^^^^,/^Á [' CV s^ 

Tergenye : Trgiňa 

Tólgyes: Teldeš 

Vápios-Mikola : Mikula 

Zalaba: Zalaba 

Zebegény : Zebegíň 

Okres šahsky. (Šahy) 

Alsó-Rakoncza : Dolné Rikyncice 
Alsó-Szemeréd : Dolné Semerovce 



112 — 



Alsó-Terény : Dolné Terany (D. 

Teräny) 
Apát-Marót: Opatove Moravce 
Baráti: Barátovoe 
Berencze: Brnica 
Deméd : Demändice 
Drégely-Palank : Palánk 
Egeg: Hokovce 

Egyház-Mai-ót : Kostolné Mo- 
ravce 
Pelsô-Rakoncza : Horné Rikyn- 

ôice 
Felsô-Szemeréd : Horné Seme- 

rovce 
Pelsô-Terény : Horné Terany 
Felsô-Túr: Túrovce 
Gryfígy: Ďudince 
Gyerk: Hrkovce 
Hidvég: Hidvíg 
Hont: Hont (i Hunt) 
Horváti: Horváty (Chorváty i 

Chorvatke 
Ipolyság: Šahy 

Ipoly-Vecze: Väca 
Kemencze: Kamenicza 
Kis-Túr: Malé Tôrovce 
Kôzép«Túr: Prostredné Túrovce 
Magyarád: Maďarovce 
Mere: Merovce 

Méznevelo: Medovarce: (Mädo- 

varce) 
Osôd: Ludínce 
Palást: Pláštovce 
Pereszlény : Pereslany 
Szalatnya: Slatina 
Szántó : Sántov 
Szazd: Sazdice 
Szúd: Siídovce 
Tésa: Tieša 
Tesmag: Tešmok 
Teszér: Tesáre 



Tompa: Tompa 

Udvarnok: Dvomíky 

Visk: Viška (drievne Vieska) 

Okres velkočálomický, 

Alsó-Fehérkút : Dolné Príbeloe 
Alsó-Ipoly-Nyék : Dolné Nekije 
Alsé-Palojta : Dolné Plaohtince 
Alsó-Szelény : Dolné Selany 
Apafalva: Opava 
Apáti: Opatovce 
Bátorfalva: Bátorová 
Bereklak: Príkľak 
Csáb : Cebovce 
Csall: Óelovce 
Dacsó-Keszi : Kesihovce 
Erdômeg: Záhorie (Záhora) 
Felsô-Fehérkút : Horné Príbelce 
Felsô-Ipoly-Nyék : Horné Nekije 
Felsô-Palojta : Horné Plachtince 
Felsô-Szelény : Horné Šelany 
Gyúrki: Durkovce 
Haraszti: Chrastínce 
Háras-Nénye: ísanince 
Jnam: Inam 
Ipoly-Balog: Balog 
Ipoly-Fôdémes : Fedýmeš 
Ipoly-Keszi: Kosihy (Kosihe) 
Ipoly-Szécsénke : Sicínka 
Kelenye: Kleňany 
Kis-Csalomia : Malá Čalomia 
Kóvár: Koláre 
Kokeszi: Kamenné Kosihy 
Kôzép-Palojta : Prostredné Plach- 
tince 
Leszenye: Lesenica 
Luka-Nénye: Luka Ňanince 
Magas-Majtény : Hrušovo 
Nagy-Csalomia : Velká Čalomia 
Nagyfalu: Velká Ves 



— 113 — 



Szirák: Širák 
Szelestyén : Selešfiany 



Terbegecz: Trebuôovce 
Ujfalu: Nová Ves 



X. Abauj-Turňa 

Okres čerehátsky. 



Alsó-Gagy: Nižný Gad 
Alsó-Láncz: Nižný Lane 
Alsó-Meczenzéf: Nižný Medzev 
Apáti: Opatovce 
Bodolló: Bodolov 
Buzita: Buzita 
Búttôä: Byt^š 
Csécs: Ce5ejovoe 
Csenyéte: Cenitá 
Debrôd: Debrac 
Fáj: Faj 

Fel8(>Gagy: Vyšný Gad 
Fel8<{-Láncz : Vyšný Lane 
Felsô-Meozenzéf: Vyšný Medzev 
Foló-Kórcs: Fuló Kirô 
Gagy- Vendégi : Gad Vendíg 
Hym : Hym 
Jászó: Jasov 

Jászó-Mindszent : Poproč (aj 

Podproô) 
Jászó-Ujfalu : Novočany (aj No- 

vaôany, NoveSany) 
Jászó-Váralja : Podzámok (Pod- 

záinek) 
Komárócz: Komarovce 
Litka: Litka 
Makranez: Makrano 
Pány: Paňovce 
Perény: Perina 
^uszta-Radvány : Pustf Radvaň 

3ste: Reste 

idnok: Riidno 

,modi: Šomodi 



Ssz: 



Što 



B 



Szemere: Semere 
Szepsi : Moldava 
Szeszta: Cestice 

Okres košický. 

Alsó-Olcsvár : Nižný Olôvár 
Alsó-Tokés: Nižný Tejkeš 
Aranyidka : Aranidka 
Bárcza: Barca 
Baska: Baskov 
Benyók: Beňakovce 
Bernátfalva : Bernátovee 
Beszter: Bystiar (Byster) 
Boesard: Boôár 
Bukócz: Bukovce 
Bdzafalva: Buzice 
Buzinka: Bužinka 
Csontosfalva : Kosťany (Koscany) 
Enviczke: Haniska 
Felso-Olcsvár : Vyšný Olcvár 
Felso-Tôkés: Vyšný Tejkeš 
Gecse: Geča 
Gônyíí: Giôov 

Haraszti: Chrastné (Hrastne) 
Három-Bôlzse : Nižná, Vyšná a 

Stredná Belša 
Hatkócz: HodkovQe 
Hidas-Németi : Hidaš Nemta 
Hilyó: Hylov 
Eassa: Košice 

Kassa-Béla: Košická Bela (Bila) 
Kassa-Hámor: Košické Hámre 
Kassa-Ujfalu : Košická Nová 

Ves 
8 



— 114 — 




Kenyhecz: Keňhez 

Királynép: Královce 

KÍB-Ida: Kisiija 

Koksó-Baksa: Koksov 

Koksó-Mindszent : Mindsent 

Lengyelfalva : Polanka 

Lôrincze: Lórinôík 

Miglécz: Miglec 

]\IÍBztóka: Mislava 

Nagy-Ida: Nadida 

Opáka: Opáka 

Polyi: PoIov 

Rás: Hrašovík 

Réka: Rieka 

Rozgony: Rozhanovce 

Sacza: Šaca 

Semse: Semša 

Szakály: Sokolany 

Széplak: Siplák 

Széplak-Apati : Opatovce 

Szilvás-Apati : Opačka 

Szima: Sena (Šeňa) 

Szurdok: Surdok 

Tihany: Ťahanovce (Cahanovce) 

Tornyos-Németi : Nemta 

Vajkócz: Valkovce 

Zdoba: Zdoba 

Zsebes': ZebeŠ 

Okres turnanský 

ij : Háj 

Almás: Jablonov 
Barakony: Barakoň 
Becskehäza : Bečkeház 
Bodva-Lenke: Lenka 
Bodva-Vendégi : Vendíg 
Derenk: Drienkv 
Dobódél: Dobov Diel 
Égerszog: Igerseg 
Falucska: Vieska (Veska) 
Gagy-Bátor: Gaď Bátor 



Gôrgô: Hrhov 

Hidvóg-Ardó: Ardov 

Horváti : Horváty 

Jabloncza: Jablonica 

Jánok: Jánok 

Jósvafô: JóšvafB 

Kány: Kaňa 

Kápolna : Káplná 

Keresztéte: Kerestete 

Komjali: Komjatné 

Kôrtvélyes: Hrušov 

Krasznyik- Vajda : £[rásmk Vajda 

Méhész: Méhés 

Nádaska: Nádaäka 

Pamlény : Pamliň 

Péder: Pidiare 

Pereese: Pereča 

Perkupa: Priekopy 

Rákó: Rakov 

tSzádelô: Zádiel 

Szászfa: Sásfa 

Szent-Jakab: Svätý Jakub 

Szilas: Silaš 

Szin: Senné 

Szin-Petri: Petry 

SzôgHgeí : Segliget 

Szôllôs-Ärdó: Só'lôs Ardov 

Teresztenye: Trstené 

Torna: Turňa 

Torna-Ujfalu : Turňanská Nová 

Ves 

Udvamok: Dvomlky 

Varbócz: Vrbovec 

Zsamó: Zarmov 

Okres fisterský. 

Abaujvár: Ujvar 
Alsó-Csáj: Nižný Caj 
Alsó-Hutka: Nižné Hutky 
Alsó-Kéked: Nižný Kíked 
Alsó-Kemencze: Nižná Kamenica 



i 



^ 116 — 



Alsó-Mislye: Nižná Misľu MisTa) 
Bátvok: Baíkovílv 

m 

Bologd: Bolog 
Bo«l: Bidovce 

v 

Cáákány : Cakanovoe 
Csány : Čaňa 
Pelso-Caj: V^yšný Vi\j 
Felso-Hutka: Vyšné Hutky 
Felso-Kéked : Vyšný Kíked 
Feldo-Kemencze: Vvšná Karae- 

nica 
Felsu-Mislye : Vyšná Misia (Mišla) 
Filkeháza: Filkehaz 
Fúzér; Fizer 

Gárbócz-Bogdány : Bohdanovec 

(Bogdanovec) 
Gyorgyi: Durdošík 
(xvôrke: Durkov 
Hollóbáza: Holóház 
Eajata: Kojeticc (Kojecice) 
Kalša: Kalša 

Kelecsény-Borda : Kfacanov (Kle- 

ôanov) 
Kia-Bózsva: Malá Božva 
Kití-Szalancz: Salancík 
Komlós: Komlóš 
Kovácsvágás: Kováč vagás 
Kovácsvágáe-Hutta : Huta 



Nádasd: Nádošť (Nadoše) 
Nádaska : Tretené (Tristene) 
Nagy-Bózsva: Velká Božv^a 
Nagy-Szalanôz : Salanc 
Nvíri: Nira 

Osva: OLšovany (Oľšoviany) 
ľálháza: Palház 
Pánvok: PaĎovce 

» 

Peto-Szinye: Svinica (Svinica) 

Pusztafalu: Pustafalu 

Radvány: Rad vaň 

Rákos: Rákoš 

Ránk: Ránko vce 

Ránkíured: Herlany 

Regete-Ruszka: Rusko v 

Sompataki-Ki8-Hutta: Hutka 

Sompataki-Nagv-Hutta: Stará 

Huta 

Szaláncz-IIutta: Saláncka Huta 

Szkáros: Eskároš 

Telkibánya: Telkibaňa 

Ujszállás: Ujsálaš 

Ujváros: Ujvároš 

Zsadany: Zdaná 

Zsir: Zirovce 

Zsujta: Zujta 

Okresy siksovský a gencký sú 

maíľarské. - •-*«. 



Stoličné voľby. 






Po snemových voľbách bolo badať na našich krajoch ôulý ruch, 
pekné, nečakané výsledky naplnily nádejami pessimistov, tichých pra- 
covníkov i národných leňochov. 

Slovenské tiché vody pohly sa, bola to radost dívať sa na tú 
chut k práci a lásku k životu. Všetko kasalo sa starí i mladí, »teraz 
konečne zaéne sa pracovať od človeka k éloveku, od obce k obci, od 
mesta k mestu, prestaneme kupovať u židov, začneme boykot proti na- 
ším politickým nepriateľom, budeme sa organisovať na každom poli atd.« 

8* 



— 116 — 

Takto súdili naSi politici, optimisti veriaci v moc imaginíírnej 
modly »deus ex machina*, takto spievali a prorockým duchom oznamo- 
vali čelní slovenskí žurnalisti očakávajúci eSte stále, otrasy a erupcie 
slovenského ducha, ktorý prerazí kôru — kôra je slovenská lieô, des- 
organisácia národnej práeo, ťipiidok mravný, nedostatok vzdelania — a 
elementárnou silou vybusí a sme-ie našich nepriateľov a mohutnou 
manifestáciou dokáže stoličným p^nom, že sme tu ešte a že my nastu- 
pujeme dedictvo liberálov — odponiíkov v stoliciach, ktoré sú naše. 

Je po stoličných V()Fbá<*h, vytrezvenie už je tu, nemáme posiaľ 

celkového štatistického prehľadu všetkých volieb v stoliciach sloven- 
ských a prevážne slovenských. A sotva budeme ho i mať s tej strany 
8 ktorej ho čakáme, článok o jednej stolici alebo jednotlivých jej okre- 
soch, nenahradí nám nedostatok celkovitého prehľadu a nepresvedčí nás 
o tom, že keď v Turci alebo v Nitre dosiahli sme úspechu pomerne 
slušného, dosiahli sme mnoho a že postavenie naše v stolici sa zmení, 

že nadobudneme moci, ktorej sme posiaľ nemali. 

Z takéhoto prehľady dozvedeli by sme sa mnoho, ale naši politici 

a auguri ai myslia, že netreba nám všetko vedel, po prvé pre nás sa- 
mých nie, po druhé pre našich nepriateľov nie. 

Národu treba povedať, že sme vykonali dosť, že sme vydobili 

čo sme mali a ešte aj prihospodárili, veď my úbohí intelligenti-vodco- 

via musíme si oddýchnuť, odpočinúť, načo nás burcovať e trpkou pravdou 

a výčitkami. 

To čo sme dosiahli je pre nás na teraz ílosť. Naším kňazom, :id- 

vokátom, lekárom, učiteľom nesmieme einií výčitky, nie kritisovaC ich 
prácu a nepráou pri posledných voľbách stoličných, veď dla rozhod- 
nutia areopagu redakcie Nár. Novín') slovenský intelligent potrebuje 
zvláštnej ochrany. ^Slovenskí) národovec je vraj na Slovensku najvcicším 
trpiielom,<c ^z Duchovné utrpenie je na svete zo všetkých najťažšie. Oslo- 
bodenie týchto trpitelov u nás je súrnejšie i od oslobodenia takzva- 
ných malých ľudi < Tento nepravdivý, neľudový, nepokrokový, docela 
aristokratické názory prezradzujúci výrok, treba si zaznamenať; Po tomto 
výroku vysvetlí sa mnohé. Celý nás verejný život nesie sa týmto sme- 
rom, starosť o národ znamená u nás starosť o intelligenciu, starosť 
o biedu ľudu, značí starosť o l)ie<lu nezaopatrených intelligentov a ko- 
nečne všade v časopisoch, v shromaždeniach, v literatúre (Hurban) 
stráni sa intelligencii v každom smere, nuž či oprávnené je diviť sa 
potom našej malomocnosti v živote politickom a kultúrnom, či spravo- 
dlivé sú stesky na indolenciu ľudu, že ľud nečíta, časopisy neodberá a 

článkom nerozumie ! 

Pomer intelligencie slovenskej k ľudu je v pravom slove smysle 

'') Pán äkultéty. Red. 



I — 117 -^ 



orientálny, maďarský, keď ho potrebujeme je náš, keď ho nepotrebujeme 

je nám ľahostajné či jo náš lebo nie. Keď udreme naň, vytlôieme s nim 

dáky výsledok, keď opustíme ho, udrú naú iní a slúži im. 

Ze i pri posledných voľbách snemových bolo tak na mnohých 

miestach, to dokazujú práve prevedené voľby stoličné. Liberáli a židia 

po nezdare a utrpenej porážke nespali, somkli sa v pevný šik proti 

ľudu, naši odpočívali na vavrínoch, aby som zase neurazil — poviem 

že nie všade, no mnohí chránili a oslobodili sa — od práce — dla hesla 

už spomenutého. Stoličné volby nie sú pokrokom voči voľbám sne- 
movýra. 

Počet hlasov slovenských i ľudových klesnú I nápadne. 

Národný okres nášho vyslanca F. Veselovského padnul so 14 
mandátmi, do nik liberálov, len 4 mandáty ubránili si Slováci a lu- 
dovci. Toto stalo sa liberálnym násilím a vo väčšej miere nedostačnou 
prácou intelligencie. V\ nevnucuje táto okolnost každému mysliacemu 
čJovekovi otázku: nie je voľba národného kandidáta v tomto okrese 
efemérnym zjavom? 

Stoličné voľby malý nájsť celý okres na nohách do chlapa shro- 
maždeuý na miestach voľby. Liberáli hlasovali do jednoho, naši nie. 
Prečo? Nie je omluvou, že ten mal pohriib, onen že nemohol, ten že 

musel do školy. 

Vinikajúei pracovník z okresu povedal mi, prej)adli sme, spolie- 
hali sme sa, nemali sme organisácie ! ! 

V Novoniestkom okrese dla dopisov súdiac bola organisáoia lep- 
šia, ale divné je, že len jedon ľudový prešiel a 9 liberálov. Na starej 
Turej hrubým násilím zmarili víťazstvo národných kandidátov. Myjava 
a Brezová dokázaly sa zase nezlomnými, vysielajú 9 Slovákov do Nitre 
a len 2 liberálov a tuším aj tí dostali sa tam len s lásky Slovákov. 

Prečo? akým činom? 

Frašták, ktorý volil prevažnou väčšinou ľudového kadidáta pri 

voľbách snemových, vyvolil 12 liberálov, ľudové presvedčenie musí tam 

byí na slabých nohách. 

V Topolčanoch 9 liberálov a 1 ľudový, v Piešťanoch 7 liberálov 

a 1 ľudový, v Žabokrekoch 4 liberáli a 2 ľudoví, v Prievidzi 9 libe- 
rálov a 8 ľudových. Tieto okresy sú čisto slovenské, Sala, Nitra, Nové 

Zámky sú slovensko-maďarské. 

V Skalici z 15 mandátov vy dobili Slováci a ľudovci 13, liberáli 

^ítazili len v Holiči, kde rozhodujú židia, tam nekandidovali ani Slo- 
váci ani ľudovci. V okrese i v Skalici dostavilo sa voličstvo v massách, 
' niektorých obciach odovzdané bolo viacej hlasov nežli pri voľbe vy- 
slaneckej, tak farári Pavel Blaho a Štefan Pukančík v Kútoch dostali 
až 10 — 12-násobnú väčšinu. 



( 



— 118 - 

Medzi vyvolenými sú traja rolníoi. I tu robili sa pokusy po ob- 
ciach^ vydierať lístky voličom, terrorizovať ich, ale massa voličov impo- 
novala protivníkom a vzdali sa zavčas nádeje/ ináče šlo všetko zátco- 
nitou cestou. 

V nitrianskej stolici zvoleno bolo v celku 96 liberálov, 39 prí- 
vržencov ludovej strany a 19 Slovákov. 

Stoličný výbor nitriansky pozostáva zo 600 členov, z 300 virili- 

stov a z 300 volených výborníkov. 

Kde sú Slováci ešte od počtu slušnej menšiny s ktorou by sí^ 
počítalo ? 

V Turci mali by slovenskí výborníci rozhodovať alebo aspoň také 

miesto zaujímať jako Slováci v Mikuláši. 

V Trenčíne tma. 

V Prešporskej vyvolený je, v Modre Dr. M. btefanovič a ev. 
farár Vlád. Jurkovič, počúvame, že pod horou od Nádaša po Modru 
zvoleno je viacej roľníkov, Moravská dolina sa dosť dobre držala. 

Z Oravy nemáme dát. 

Zvolen je tichý a Spiš spí. 

A Hont a Tekov?! 

Šariš? Nevieme. Je ďaleko. 

Raduj sa víťazstvu, kto sa vieš pretvárat, plač slzy radosti, jásaj 
kto máš publikum za spustenou oponou, spievaj chválospevy, kto si 
na púšti, my nemôžeme a nebudeme sa oddávať suggerovaným pocitom; 
vidíme jasne, čo je skutočnosť a čo je obraz. 

Celkový význam nášho úspechu pri stoličných voľbách, nepo- 
stúpil z nuUe ani o stupeň. Budme triezvy. Intenslvna, stála a ro- 
mmná práca musí predchádmt voľbám do obce, stolice a do snemu. 

Dr. P. Blaho. 



K POMZ^^r.^ :íI 

PR U MYS L y > rx ^ rw ^ w^ 

v v ČECHÁCH ^/ O B Z O K. 

Sociálny. Vysťahovalectvo. Americké časopisy prinášajú zprávu, 
že za minulý rok (končiaci sa 30. júnom t. r.) dosťahovalo sa do Spo- 
jených Štátov v Sev. Amerike 27.131 Slovákov , a síce 19.309 mužov, 
7.822 ženských. Tolko duší ubudlo Slovensku za jediný rok! Číslo, 
akého ešte vysíahovalectvo slovenské nedosiahlo nikdy. S roka na rok 
stúpa počet emigrantov, kedy zvrtne doba tento úbyt národa? Veď zo 
všetkých kútov krajiny škerí sa bieda, v mestách kde nashromaždil 
vyvinutejší priemysel viac robotníkov — bezzemkov, nútená je vláda 
napochytre postarať sa o rozsiahlejšie objednávky, aby továrne nemu- 



JCONOTŕ 

< K POVľ.'^UľL „I . 
_ 119 _ \ PRofflYSLU 

. V C t U MACH 

Bely pokračovať v prepúšťaní robotníkov. A rolníotvo veru tiež nemá 
zlaté časy. 

Komissár vysťahovalectva v New Yorku, Thomas Fitchil, vo 
svojej zpráve výročitej udáva, že poôet všetkých priaíahovalcov vzrá- 
stol o 30 tisíc, pribudlo pomerne najviac ludí z Itálie (južnej), potom 
Rusínov (z EIali<^a, Uhorska i Ruska), Arménov, Sýrôanov, Grékov a 
Horvátov. Väčšina prisťahovalcov má úmysel zostal tu navždy, čoho 
dôkazom je, že oni prinášajú teraz i viac peĎází so sebou. Len t0*6°/o 
vracia sa ich domov. Fitchil žiada, aby poplatok prisíahovalecký zvý- 
šený bol na 2 doUáre, a aby sa právomocnosť nad dostahovalci pre- 
dĺžila so 2 rokov na ô. 

So stanoviska nášho smutný je fakt, že za more odchádza tolko 
žien, ved ony tvoria skoro Va vysťahovalcov. Zjav ten svedčí o opev- 
není koreňov prúdu emigračného. Kdežto samí mužskí vrátia sa skorej 
do svojej domoviny, tam oženení, alebo vysťahovavsí sa s rodinou 
sotva prijdu nazpät. Teda nebezpečie rastie; my sami bez moci málo 
vykonal môžeme k zamedzeniu šíriacej sa horúčky vysťahovaleckej, a 
u vlády nevideť ani len úmyslu, tobôž náklonosti k tomu. 

Slovenská kolónia americká však získa ženami. Pri nedostatku 
žien slovenských, prinútení sú mužovia bývať hromadne po 20— S5, 
v t. zv, boardinghausách s jednou gazdinou. Cetnejším ženám možno 
(Takovat, že boardinghousy slovenské pomaly miznú, a s nimi zároveň 
i život nedôstojný, nemravný, neriadny V svojej domácnosti možno do- 
priať si viacej pohodlia a čistoty, než v preplnených izbách, kde žije 
sa neviazané, ani po krémách. 

Keby vláda uznala konečne, že madarisácia kynoží a vyháňa 
z domova tých najpilnejšíoh mravcov krajiny, a dopriala ludu osvety 
aj vzdelania školami slovenskými, a keby múdrou, nie maďarskou, poli- 
tikou hospodárskou podoprela slabé roľníctvo, remealníotvo a obchod- 
níctvo naše, vysťahovanie sa by ponenáhle prestávalo. 

j^Ameríkánske Slovenské Noviny^ slávily 21. októbra päťnástročné 
jubileum jestvovania svojho. jP. fl- 

ätndentsk;f • Túto rubriku by som rád začínal s prácou a 
snahami slovenskej študujúcej mládeže, avšak nie je to možné, práce 
je tak málo a napísať, sobrať zprávy aj o tom málu jednomu je ne- 
možno. Na ten čas môžem zaznamenať iba mŕtve ticho. Mládež praž- 
ská s oduševnením prijala zprávu za minulý polrok, ale stará lien zdá 
sa znovu prichádzať k vláde: miesto práce, sebavzdelávania pozoru- 
jeme osobnú nechuť u starších, neporozumenie u mladších členov a 
výsledkom toho je nečinnosť a úpadok. Krisa táto vlečie sa už tretí 



- 120 — 

rok, od odchodu Šrobárovljo a zdá sa, že ešte potrvá dlhší ôas, kým 
sa premôže. Len aby sa tak skutočne stalo! — Z veľkého požtu če- 
ských akademických spolkov upútal pozornosť väčšiu, spolok radikálno- 
pokrokových, »Klub Antonín Čížek« svojím prednáškovým cyklom. 
Cyklus tento určený k orientácii abiturientov vstupuj ilci ch do akade- 
mického života a k získaniu ich pre túto politickú stranu, bol tento 
rok poriadaný po druhý raz a zdá sa s úspechom. (Prednášky lanské 
z tohoto cyklu boly vydané tlačou). Založením verejnej čitárne mestskej 
redukovaly sa študentské (Slávia a Akad. Cítarna) na čitárne revuí. Z po- 
čiatku roku bol chýr, že Akademická čítarna vôbec zanikne a odporúčala 

v 

členstvu svojmu »Klub Ant. Cížek« ale predsa trvá ďalej. V lani i tento 
rok pozorovali sme u študentstva českého chuť pracoval pre Slovensko 
knihou a časopismi, no nebolo vodcu, ktorý by prácu takú viedol. 
Prácechtiví obrátili sa do Jednoty Ceskoslovanskej, kde založia aka- 
demický odbor a budú pracovať zmieneným smerom. Studentstvo, ač 
je rozdrobené na taký počet spolkov a spoločkov (sná(T do 60), nujde 
si vždy prostriedok prejaviť svoje túžby v čas potreby. Tak skvelým 
spôsobom za značného počtu (asi 1600) účastníkov manifestovalo na 
všeštudentskej schôdzke za predsedníctva prorektora techniky za druhú 
českú universitu v Brne a za slovinskú universitu v Ľublani. Mani- 
festu tohoto súčastnili sa aj Juhoslovania, študujúci v Prahe. Jako 
je český študent činný, už jako študent na národa roli dedičnej, cvičiac 
sa v národnej práci už za mladý, ukázali akademikovia slezskí z prí- 
ležitosti obecných volieb v Kateŕinkách. Poneváč Nemci (z Opavy, 
kde mnohí z Katerinek hľadajú svoj chlieb jako kupci, remeselníci, 
atJ.) robili nátlak na voličov českých hmotne ich poškoďujúc i vypo- 
vedali z rynku ap.), akademikovia slezskí podnikli sbierky peňažité na 
poškodených a na zachránenie tohoto predmestia Opavského. Na 
brnenskej technike zapísané je 131 riadnych, 21 mimoriadnych poslu- 
cháčov; podľa odborov študuje 71 stavebné inžinierstvo, 39 strojné 
inžinierstvo a 21 navštevuje kurs geodetický (na Morave je teraz len 

5 úplných reálok). 

Ovoce pustého nacionalismu zakúpili nedávno poľskí študenti 

v Nemecku. Študenti schádzali sa, čítali poľské knihy a časopisy, ko- 
nali poľské prednášky pre seba, sem tam učili aj poľské deti poľsky 
čítať a písať, ked že vo škole sa učí iba nemecky, vyučovali icli 
v náboženstve a p. Za to boli obžalovaní pre tajné spolčovanie a ze- 
mezradu. Počas pojednávania samé nemecké časopisy doznaly, že vý- 
sledok líčenia nedokazuje existenciu tajného lebo nedovoleného spolku; 
ale nadarmo, pruská vláda nevydržuje si špiclov medzi Poliakmi na- 
darmo, museli sa niečim vykázať. Súd uznal za dokázané, že konečný 



— 181 — 

ciel usilovania spolkov mládeže polskej je Bamostainosf — polský štát; a 
toto je vo smysle trest, zákonníka pruského, podnikaním s tendenciou 
velezradnou; súd uznal konečne po zralejšom Uvážení, že obžalovaní 
neboli si vedomí posledních cielov tajných sdružení, vyhlasajňc pri 
tom, že spolky poľských študentov nemôžu sa srovnávať s nemeckými 
spolky študentskými, lebo sa zabývajú politickými veciami a zasahujú 
do verejnosti. Veliký tento súd dokončený bol 9. novembra t. r. a 
posúdení boli všetci, ktorí sa dostavili k súdu: MUC, WC. Bolewski 
do väzenia na 4 mesiace, Fr. Karas na 3 mes., MUC. J. Trepiôski 
na 2 mes., MUC. B. Sulczewski na 1 mes., MUC. F. Bialy na 6 týžd., 
MUDr C. Byďlewski na 6 týžd., JUDr J. Kowalczyk na 6 týžd., 
lekárnik L. 8a>vinski na 3 týžd., ostatních 5 obžalovaných sa nedo 
stavilo a vydaný bol na nich zatykač. 

A je to skutoôná irónia, že proti Poliakom musí si svoju indivi- 
duálnosť brániť slovanský národ v Galícii. Jako Nemci v Poznani Po- 
liakom, tak — menšou snáď mierou — v Galícii Poliaci Rusínom 
prajú volnosí a samostatný, národný rozvoj. Boj o vysoké školstvo 
zasiahol až do Lvova, študentstvo rusínske ozvalo sa rázno za preme- 
nenie polskej university vo Lvove na rusínsku. Odpor poľských pro- 
fessorov vyvolal demonštrácie, ktoré majú za následok vyšetrovanie 
proti mnohým študentom. 

Šťastnejší v svojich snahách v Rakúsku sú Italiani. Na universite 
v Innsbruku bol menovaný už siedmy docent Ital, nemeckí študenti 
sa polakali, že by sa universita mohla utrakvisovaí, nedovolili novému 
docentovi prednášať. Tým dohnali študentov italských k tomu, že za- 
čali volať po italskej universite (v Trieste). K tomu sa pripojili štu- 
denti vlaskí na universitách vo Viedni a v Styr. Hradci, mestská rada 
v Trieste sľúbila všemožnú podporu a hneď na to vlaskí poslanci po- 
dali interpelláciu v parlamente. Pre Vlachov majú inú mieru ako pre 
Slovanov v Rakúsku, ergo p. minister v svojej odpovedi priznal právo 

a universitu sľúbil. 

Táto ochota však vyvolala ohlas u Juhoslovanov, aby sa aj oni 

ohlásili po svojej universite. A tak došlo k demonštráciám za slovin- 
skú universitu v Lublani, študenti slovinskí žiadajú však tiež stredné 
školy. Demonštrovano vo Viedni a Štýrskora Hradci, podané boly 
petície; podpory dostalo sa od mestskej rady v Lublani, od poslancov 
a aj ostatních rakúskych Slavianov, ale kdeže je priazeň, s ktorou sa 
stretli vlaskí študenti ! (Mimochodom : Italov je v Rakúsku asi 700.000, 
Juhoslovanov asi 2 milliony a Rusinov 3 milliony). V žiadostiach 
svojich žiadajú spojení študenti slovinskí, srbskí a chorvátski, aby 
zkúšky na universite záhrebskej malý platnosť tiež pre Rakúsko a 



— 122 — 

aby predbežne zariadené boly tri fakulty v Ľublani: theologická, 
právnická a iilosofická^ no zdá sa, že sa tak stalo len v náhlostí. 

V popredí života maďarských študujúcich stojí »Nemzeti Ideál« 
1000 študentov, ktorému svojím originálnym spôsobom maďarsky 
robia barnumovskíl reklamu, zasielajúc ho vynikajúcim jednotlivcom, 
politikom a hodnostárom. » Ideál c sám stretol sa však u študenstva 
samého tiež s odmietnutím; tak odpovedali právnici šárošpotockí, že 
sa nepripojujú k ideám »Nemzeti Ideálu«, bo vraj idee tieto zabalené 
sú do rúcha náboženskej nenávisti a bez náboženskej parity a snáäan- 
livosti prevedenie hlásaných ideí je hotovou nemožnosťou. K veci sa 
ešte vrátime. 

K usporiadaniu III. internacionálneho sjazdu študentského, ktorý 
má byť budúceho roku v Pešti, ustavil sa výbor, ktorý uzavrel sriadiť 
za tým účelom 300 ôlenový sbor. Študentstvo vidiecke sdruží sa okolo 
svojich výborov. — Tohoto roku vstúpilo do života Vlašiôovo koUe- 
gium (Wlassics-koUegium), ktoré založil Bjrajinský ženský vzdelávací 
spolok pre universitné poslucháčky, Cielom ústavu je, aby poslucháčky 
za 400 (resp. 300) zl. našly v ňom slušný domov. Arranžér krížových 
affér, Viktor Kecskeméthy, ktorý v čas demonštrácií mal v týždni až 
6 duelov so slobôd omy selnými, je prenasledovaný spravedlnosťou ja- 
kožto polmillionový defraudant. 

Na viedenskej universite trenice medzi klerikálnymi a nacionál- 
nymi študenty trvajú ďalej. Tak povstala väčšia rvačka nedávna po 
vysvätení práporu kat. sdru ženia študentského ^Rudoliinac; protivníci 
argumentovali päsťami a paliciam! až na ulicu, kde policia urobila 
poriadok, keď zakročenie rektora Schiffera zostalo bezvýsledným. 

V Španielsku sosadený bol vládou rektor university madridskej 
preto, že odsudzoval vojanské opatrenie počas nepokojov proti študen- 
tom. Študenti podali protest královnej-vladárke. 

V Athenách demonštrujú študenti proti preloženiu evangelií do 
jazyka novoreckého. 



Referáty. (^•ÍV.-uIí" 



Karel Havlíček Borovský. Kapitola o kritice.*) 
»Když se dva spisovatelé nékde v Praze večer u piva pohádají, 
odejde nékterý z nich honem domú, sedne za stôl a napíše na druhého 



*} Česká Vcelíi 1846 Odseky o t^ilentu a geniu podobne j ako o kritice diel 
vedeckých pre menfii interes vystaly, uvádzam len ájit pre slovenské pomery 
akútnejšiu. — d. 



- 123 - 

notnou kritiku. Druhý den na to se kritika vytiskne a tŕetího dne pod- 
večer vyklepají nékteŕí pŕátelé zkritisovaného tomu, jenž kritiku byl 
napsaLc 

Tak asi si predstavuje snad mnohý ôtenáŕ pražskou kritiku a 
v počtu slov, kterým málokdo jak náleží rozumí, aôkoli je každý zhu- 
sta vyslovuje, nachází se také kritika. Tato ubobá má již po dlouhý 
čas u nás bídný osud, ba prišla áplné na mizinu tak.dulece, že i po- 
ctivého jména zbavená jest, Nejvétší část čtenáŕft, a ovšem spisovatelô, 
maj í již vrozenou proti kritice nenávist a kdyby jcsté starý stredoveký 
rád panoval, nepochybujú nikterak, že by kritikové zároveň s katy atd. 
mezi nepoctivé lidi a čtveráky náleželi a na znamení nepoctivosti avé 
aspoĎ pravý rukáv červený míti rausili. 

To však ti ubozí nepŕátelé kritiky nepováží, že vyŕknouce smr- 
telný soud nad kritikou sami sebe zatracují Ncboť se osméluju celému 
svetu do očí tvrditi, že je každý človek kritikus. >To jo paradoxonU 
Tak tedy udéláme ješte vetší paradoxon a ŕekaeme, že jsou obyčejní 
kritikové, totiž tí, kteŕí v časopisech knihy a herce a hudbu posuzují, 
nejskromnéjší a nejhodnéjsí ze všech. A proč? Proto, že tito posuzu- 
jíce lidi a jejich díla nikoli se neosmélují samého Pána Boha kritiso- 
vati, jako to vsichni jiní lidé činí. ^Dnes je hezky, jen kdyby tak 
slunce nepálilo !« ^To je ošklivé počasí, samý déšť a plískanice.* Takto 
vsichni lidé bez prestaní Pána Boha kritisují a pak se ješté opovažují 
hubovati na literárního kritika, kterému jakživo ani nenapadlo bibli do 
kritiky vzíti ! — Tak je ten svet zmotaný, ale jen dále. 

Pŕedevším nesmime si taj i ti mrzutou pravdu, že je v (^echách 
(na Morave a na Slovensku) z dopustení božího každý spisovatel také 
zároveň vlastenec: a tato bytost vlastenecká je vnem s bytostí spi- 
sovatelskou nerozdílné spojená. To se zdá být sice na první pohled 
nepatrná vec, ale každý kritik nejlépe ví, jaký to je zpropadený háček. 
— Nékterý spisovatel vydá knihu, nékterý kritik napíše, že ta kniha 
nestojí za nie. Kdyby byl onen spisovatel jen spisovatel, nemél by 
proti tomu úsudku žádný nie; ba ostatní opisovatelé by se v tom roí- 
néní vsichni z bratrské a koUegiální lásky také shodli. Ale onen spiso- 
vatel je také vlastenec a proto v jeho osobe urazená sama vlast a 
vsichni vlastenci napoŕád; a následovné se onen kritik od té doby 
nesmi opovážit v lété po deváté a v zime po šesté hodine vyjíti z do- 
mu bez hole. 

To je ale všechno jeste málo : kromé toho je v Čechách (také na 
Morave a na Slovensku) každý vlastenec také (ach, Bože !) spisovatelem. 
A vlastencem môže být v Čechách každý tvor, rozumný nebo nero- 
zumný, jen když písné české zpívá, z korbelíčku si nalívá, pri tom 



— 124 — 

nezná vétSí slast^ nežli milovati vlast!! Pak sepíše nejaké spiBj a kri- 
tika o nioh nesmi ŕíoi, že jsou špatná, z príčiny svrchu uvedené ! ! 
Takový je stav kritiky Seské ! 

Množí lidé drží kritika za zcela zbyteňnou aneb za škodnou véc 
aspoň nejméné za marení Času. Hanet a posuzovat to prý dovede 
každý, ale sám napsat, to prý je težká véc! Proti tomu se dá velmi 
mnoho a rozmanité námítati. 

Predné že nedovede každý hanét ani posuzovat, aby totiž, nero- 
zumí-li veci, tou hanou a posouzenim sám sebe více nezhanobil. Nebof 
pouhá baňa, pouhý úsudek nemaže v kritice zadného místa míti a má-li 
opravdu nejaké platnosti, nem&že to jinak býti než podepsaním zná- 
meho jména, kterému k vôli se ten úsudek dôverné bez dôvodô pri- 
jíma. Takový však ásudek pouhý bez dôvodô, byl si od nejslavnéjšího 
spisovatele pocházel, není kritika. 

Za druhé není kritika, jak již obyéejné lidé tomu slovu rozuméti 
chtéjí, jenom pouhá hana, nýbrž posouzení a pri posouzení môže se 
chválit i hanét. 

Za tretí není zapotŕebí, aby kritik to, co posuzuje, sám lépe na- 
psati dovedl. Již Lessing, jisté kritik a spisovatel z nejznamenitéjších 
jeden, takto soudil; ba jesté i kritikom radil, aby pronášejíce úsudky 
své o vadách spisô nikdy neudávali spôsoby, jak by se nedostatky 
opraviti mohly, to prý že již není ani povinnost ani potreba. Zdalo 
by se, že tato véc tak patrná a pochopitelná jest, že by ani nikomu 
napadnouti nemohlo žádati, aby vždy posuzovatel všechno, co dobre 
posjudit dovede, i také tak učiniti aneb dokonce napraviti vstavu byl : 
a pŕece velmi často v takovém smyslu mluviti slyšíme, ba i čisti mu- 
síme. Což pak mám, když ŕeknu, že déšf tomu onomu škodí, také 
ihned ten déší zastaviti umét? Aneb když ŕeknu, že mokro obuvi 
škodí, již takovou obuv zhotoviti, které by mokro neškodilo? Aneb 
nesmím dŕíve ŕíci, Že jsou v nékterém domé malá okna, dokud se ne- 
vyučím veSkerému stavitelství a sám nékolik domô nevystavím? Dou- 
fám, že ty to príklady dosti patrne na mou stranu mluví a obracejíce 
je k vécem literárním uznati musíme, že ku pfíkladu který človek ani 
verš ukovati nedovede, a také neukul, pŕeoi velmi dobre môže cítiti 
drsnatost, nemotornost v hotových verších. Byli zajisté mužove, kteŕí 
kromé kritik pnmic j i neho nenapsali a pŕece v dejinách literatúry 
velmi dôležité a čestné místa zaujímají. 

(Dokončenie budúcne.) 



~ 125 — 



Rozmanité zpráyj. ' -:iy.-kii J 







— + Adolf Kállay 8. novembra 1901, Krátky nákres jeho 
života bol by tento: Narodil sa dňa 31.. októbra 1878 v Lipt.-Sv.- 
Mikuláái. Tu konéil IV. triedy občianskej školy, potom prešiel r. 1893 
na gymnasium prešovského ev. coUegia. V Prešove panoval už 
aj vtedy obrovský macTarský šovinismus. My neoi)Ovážili sme sa 
verejne slovensky shovárať — ináč boli by nás iste vytvorili 
z tístavu. Akcia budí reakciu! Bolo nás viac slovenských mla- 
díkov na gymnáeiume^ no o dákomsi národnom* povedomí ani reči. 
Tu, pod tlakom teiToru a krivdy, prišli sme ku povedomiu, 
že máme naproti svojmu národu a materinskej reČi povinnosti. 
Sdružili sme sa tak, že alebo na byte sosnulého, alebo na mojom schá- 
dzali sme sa týždenne dvakrát a spoločne učievali sme sa pravopis, 
dejiny literatúry našej, mluvnicu atď. Co sme cez týždeň počítali, sme 
zavše referovali a tak jeden druhého učili. Nebohý bol i tu prvým. — 
Ale radosť naša, že sa môžeme takto vzdelávat — netrvala dlho. Kol- 
legovia zbadali, že sa schádzame, obžalovali nás i zaviedli proti nám 
vyšetrovanie. Nastaly výsluchy, konfrontácie atď; — nedokázalo sa nič 
protizákonného, no i tá okolnosť sama, že sme sa slovensky medzi 
. sebou shovárali a že sme slovenské knihy čítali — bola by úplne do- 
stačila, aby nás z ústavu vytvorili. Ale zaujal sa nás jeden učbár (dr. 
Serédy), ktorý inquisiČné pokračovanie otvoril jednou krátkou rečou, 
v ktorej hovoril, že ačpráve viny, z ktorých nás obviňujú sú tažké, on 
poznajúc smýšraAie, názor sveta a čistotu duše niektorých obžalovaných 

— myslel tu iste na nááho Adolť.i — je už vopred presvedčený, že 
obžaloby sú bezzákladné. V konvikte hrozili nám, že nás tanierami za- 
bijú — následkom čoho, my viac dní nedôverovali sme ani ukázať sa. 
Nie tak Adolf! On chodil i na ďalej každý deň do konviktu a nestalo 
sa mu nič. Úcta a láska, ktorú si svojím ozaj pravým kresťanským ži- 
votom vydobil — udusila i rozhorlené, prepiate city nepriateľov. Po- 
dobných inquisicii a obžalovaní dostalo sa mu i neskôr, ako právnikovi 
na tamejšej akadémii. On mužne, čestne vyznal svoje credo práve tak, 
ako iní jeho spolutrpiaci, no kým títo nútení boli vzdialiť sa z Prešova, 
pre obrovskú nenávisť, jakou prijímali a sprevádzali ich coUegovia ma- 
ďarskí. — Adolf ostal i naďalej tam medzi nimi, požíval ďalej ich úcty 

— nikdy ho nevytvorili z ich spoločnosti a nikomu nenapadlo jeho od- 
stránenie žiadať. Všetko to vydobyl si, ako vravím, svojím opravdu 
kresťanským pokračovaním a životom. Tu maturoval s výtečným 
(praematurus) prospechom roku 1896. Rusky naučil sa ešte v Pre- 



~ 126 — 

Sove ako I.-roôný právnik. Prekladal stále a mnoho. Súčasne 
toho Sasu naučil sa i anglicky a prekladal Wallaoe-ov román 
»Ben-Hur-a«, z ktorého jednotlivé čiastky v starých ^Slovenských 
Listoch* vyšlý. Francúzsky čítal tiež dosť dobre. Potom stal sa na 
právnickej Fakulte tohože coUegia právnikom. Bol tu za 2 roky a obe 
základné zkúšky složil s výtečnou známkou. Potom bol dva roky na 
peštianskej universite. Tu absolvoval. V Pešti stal sa vegetariánom. 
Pre neriady, aké pri zkúškach na peštianskej universite panuj ťi, na 
ktoré čítať denne stížnosti v denníkoch peštanských — rigosorovaC 
odobral sa na klužskú uni verši tu. Najprv zadovážil si doktorát juri- 
dičných vied, no neuspokojil sa, kým nezaopatril si stupeň ten i zo 
štátnych. Bol tedy Drom iuris et rerum politicarum. 

V národnom, spoločenskom živote vyviňoval vždy Jasnú činnosL 
Kolpoŕtoval, (poučné čítanie stále predával) povzbudzoval vždy a všade. 

Dla mojej mienky, zpomedzi všetkých mysliteľov najväčší dojem 
urobil naň Tolstoj. Prekladal mnoho od Tolstého v naj poslednej šie 
časy chcel zakončiť preklad: »Ctože nám delať?« no nezakončil ho. — 
So stanoviska učenia Tolstého hladcl potom stále. Často sa i klátil, od- 
bočil, no koniec bol vždy, že sa ku Tol stému vrátil. — Neraz som sa 

s ním dišputoval, rozjímal o všeliakých otázkach, no konklilsie jeho 
boly vždy zväčša tolstojovské. 

Ako právnik uznával práva s ktorými už na svet prichádzame, , 

ktoré moderné Školy negujú — ale positívne práva, zákoníkmi ustálené, 

boly neraz predmetom trpkej jeho irónie. Následkom takéhoto pocho- 

povania, často nebol spokojný so svojím povolaním. 

Dissertáciu ku právnickému doktorátu písal o » porotnom súdec 

ktorej ustanovizni velmi nelichotil. 

Nebohý bol povahy velmi tichej, dla môjho úsudku, lethargický 

až niekedy. Pri tom ale nebol nikdy apatický, zaujímal sa za všetko 
pekné. Už, ako chlapec posudzoval život ináč, ako jeho rovesníci. 
Práve preto už ako 6-ročný gymnasista požíval stále úctu svojich kol- 
legov. Exclusívnym nestal sa nikdy a nevyhýbal spoločnosti, ba práve 
často vyhľadával ju. V spoločnosti prijímali ho vždy a všade milo, 
lebo šťastlivou povahou svojou nevedome a nehladane docielil, že ne- 
mal nikdy nepriateľa. Zlé odplácal dobrým od jakživa, nevedome, lebo 

ináč urobiť nevedel, nemohol. 

Chýr o jeho smrti ponoril Mikuláš a celé okolie v smútok oprav- 

dový, v žiaľ v najužšom smysle slova. Plakali nad ním ľudia v živote 

(ľalcko od neho stojaci, ba i nepriatelia slovenskej spoločnosti. Miestny 

maďarský časopis »Liptó« priniesol o ňom tieŽ pekný nekrológ. 

Útrat ili sme v ňom brata, priateľa, mládež slovenská veľkého ducha, 

y 

plného lásky a šľachetnej snahy, človeka práce a skutkov. Oesť jeho 
pamiatke ! Bn* 



— 127 — 

— P. MHanovi leákovi^ kand. adr. v Turč. So. Martine. Na váS list pln<' 
hrúzy a strachu miesto odpovede: Prečo nezmieDili sa Nár. Noviny o bankete. Preío 
neospravedlnili ste vy alebo niektorý z účastníkov svoju údast na tomže. 

Prečo nevyvstaly Nár. Noviny na obranu účastníkov, ked ich mená v ..81ov. 
Listoch" a potom v „Hlase" s kommentárom uverejnené boly. 

Prečo neuverejníte politickú Časí vášho listu o vyslancovi Dr. J. černochovi, 
o kleríkalisme v „Nár. Novinách" prospelo by to iste národnej veci. Ja úprimne 
teším sa z toho, že i v Martine máme prívržencov, pozoroval že pietistické úvod- 
níky majú na vás pramalý vliv, kdežto realismus a Masaryk ovládaly Vás úplue, 
keď tak zle nedobre na klerikalismus a konfessionalismus! JSte úplne v moderných 
a pokrokových vodách. Preto Vám tak málo vážne výrazy ako „rozprúdenie brambo- 
rovej krve Meakulpinského" nijako nepristanú. Viedenské orgie, hrozba, že si 
vezmete satisfakciu na mne, hoc i nie rytierskou cestou, a že mám i tak dost ne- 
vybavených Čestných záležitosti Vám odpúštam. lá osobou Vášho pána otca som sa 
nezaoberal, nemám k tomu príčiny, preto neplette si to. Jeho meno jako aj iné 
prevzal som zo „Slovenských Listov". 

Až zodpoviete hore udané otázky, a presvedčíte ma, že účast na bankette 
Feketovskom bola politicky jednaním charakterný m ^ Že bola politickou nutnosťou, 
z nej ž kynie národu prospech, že bola ne vyhnú telným nadviazaním stykov s panu- 
júcou stranou úradníkov alebo Madarov, alebo že to hol racionelný kompromiss, 
v ňomž stalo sa, povedzme v Turci Slovákom po práve, potom a len potom odvolám 
ochotne moj úsudok, potažue ostré výrazy o tejto veru nepeknej veci a bude medzi 
nami jasno. Dr. P. Blaho. 

— Velikú úlohu hrá -u martinských redaktorov zamíčaniej Čo ich ovšem 
nestavia do pekného svetla. Ked im pošle nakladatel, ich všetky skutky neodo- 
brujúci, svoje nové vydanie, ani mu ho neoznámia v časopise, čo veru slušnost 
vyžaduje. Ba dakedy pošlú mu zaň i peniaze! S nimi nesympatisuj úcimi Časopismi 
nevymieňajú si svoje vydania. Ale hrešia i tam, kde nestraunosl vyžaduje sa prísne. 

R. 1900. vyšiel v TurČ. Sv, Martine .^Differenciálny Slovensko- rnaký slovník'' 
sostavený L. MiČátkom, nákladom S. B. O. a KuíhtlaČiarsko ÚČ. spolku. Na konci 
je krátky nástin literárno-dejepisný, v ŕjj:u uvedené sú vychádzajúce Časopisy slo- 
venské. Schválne, hádam na prímluvu tamejších literárnych veličín, vynechané sú 
^Slovenské Zdsty^ Salvové, a „H/o-íf*. Práve tak robia peátianske „Slorenské Xo- 
viny^'f ktoré pod názvom „Slovenská literatúra" oznamujú vždy len: „Vlasf a 
Sveť'I Myslíme, keď zamí:^ania dopúšťajú sa redakcie Časopisov martinských, nuž 
nesmie si to dovoliť vo svojich vydaniach i KnihtlaČiarsko úČast. spolok, bo spo- 
menutí redaktori nie sú jeho majitelmi. 

Ešte jeden príklad. V ,,Nár. Novinách'' od 12. nov. t. r. odtlačená je kri- 
tika Hurbanovho f^Kotlina'', ktorú napísal pre České „Národní List}'" J. Vobomík. 
Odtlačená je doslovne, zabudlo sa len na posledný odstavček, v ktorom nachádzame 
i závažnejšiu výtku Vajanskému, i trocha obrany hlasistov. Vypadlé riadky znejú: 
nJeíté k idejné časti obsahu neco. Zde je nej ohrozenej ši stránka románu. Ta dvojí 
morálka a j^i bojj je vrcholem dila. Ale vyfizeni tieni vrcholné Hlavní veta zní: 
„Je treba osobní obeti!" Je treba! Ale vysvetlení té obeti poukazuje skoro jen na 
nejaký Junácky", totiž násilný prehmat pro príklad ostatnim. A to je príliš málo. 
Pronáéí se mnoho theorie^ která se nijak nedá potvrditi skutečno^tí. Velké Nemecko 
budí (prý) slovanského ducha. Vzpomínáme na Kollára, Šafárika. Veru! Ale tenkrát 
bylo Nemecko jiné. A vzbudilo-li vlaatenectví Juliino a Strbíkovo, proč nehnulo 



— 128 — 

Andrejem? OvÔem, Andrejovi schází cit To by bylo néco na vysvetlení. Ale Schi- 
llerovo „Kannst du selber kein Ganzes werdeii, schliesae an ein Ganzes dich ani", 
z jehož setby počínaj í (dí autor) Germáni sbírat úrodu váenárodní, proČ se nedopo- 
ručuje i Slovensku a Slovanstvu našemu západnímu celému? O ideu vzájemnosti 
československé veru p. autor ani nezavadil. Sotva slova „český" nékolikrát užil. 
Nebylo v tom celém kotlínském svetíku ani muže, aby tuto myÄlenku byl zastou- 
pil? Duch-li Štúrov a Hollého tomu bráni? Škoda, ze ta pravá generace inladá 
nehyla uvedená "na jevisté d^e. Hádámey že by se tam hyl nasel pfimluvči naši 
Itratrské vzájemnosti ..." 

— Dp. Andrej Kmet kat. farár na PrenČove a predseda „Musealnej sloven- 
skej spoločnosti" slávil 19. novembra 1901, svoje 60-ročn<^' narodzeniny. I my zo 
srdca želáme mu zdravia a- dlhého žitia. Prácam jeho česti 

— Z ^Cirkevných Listov'' (z čis. 11.) vynímame: Učiteí cirkevnei Stoly 
v Li.^ove (Hont) dal prvoroČným detom školským madarské Šlabikáre, a uČí vSetko 
po maďarsky. Lisovania mu tie šlabikáre neprijali, — ale on im slovenských nedal, 
a teraz nemajú nijakých. Ked s". ponosovali na to u farára, ten im odvetil, že sa 
on nebude stariel p. rechtorovi do učenia. Farárom tam je Kramár. — Hja, keby 
p. rechtor učil všetko slovensky, nuž by p. farár nelenil prehovoriť s mm. Hanba 
veru, pre duchovného otca i učitela! Arcivlastenec revúcky, novovymenovaný 'ria- 
diteľ soštátnenej elementárnej školy, Pavel Matúš, rodák jelSavský, naložil po tieto 
dni školským dietkam, aby sa slovensky ani nemodlily, ani neshováraly, leoo vraj 
pán Boh slovensky nezná a tak že ich modlitbu nevyslyší, — a kto sa bude nábo- 
ženstvo slovensky učiť a kto bude slovensky hovorit, toho vraj zo školy vybije! — 
A predsa synodálny zákon nariaduje vyučoval náboženstvo v materinsljej reči. 

— Majetok býv. turciansko-sväto-mariinského gymnásia činil koncom r. 190J: 
10544-75 korún. Základiny panej Júlie Kvačalovej, dané na ev, slovenské gymnásium, 
obnášajú r>tí63-94 kor. Oba majetky spravuje dištrikt preddunajský. 

— K ludovým prednáškam ochotne poslúži radou redakcia „Hlasu". 

— Horlivému čitatelovi „Kresdma'' Šarišanovi Boruemiszovi do pamätníka od- 
porúčame toto v Košiciach vyšlé, zajimavé volebné provolanie sociálnych demokratov: 
Mescsanyi! Robotný iczi! Nye szlunajcze na falyecsnyikov a nye dajcze se omamu- 
nyicz! Nye szluhajcze na Ďeóthveho, anyi na tih paradnyikon, htore proci nyeho 
na fíakerszkih konyoh rajtovalyi vov komediasszkih satoh. To lyeni zaslepovanye a 
panszke hunczucztvo bulo. Ked slyebodu, politicsne rehti a kazsdodnyovi hlyeb 
1 Z8iv(ibitne polyekcsenye hcece, tak — dajce voto na Schwarez Miksa! a vikricsce 
zse: Nvej zsije szocziál-demokráczia ! V nyedzelyu (szeptember 29-tim) po obedze 
o J hodzinoh vov Schalkhazovej velykej szalye Schwcrcz Miksa escse raz programm- 
besedu budze trimac. Podce sicke a jjoszluhajce ho! Abczug Beothy! Éljen 
Schwarez Miksa! 

— Je pravda Čo píše ,,Budapesti Hirlap'^y že v Turci medzi ^0 virilistami 
výbomíkmi stoličnými sú len 4 Slováci a medzi zvolenými je vraj len 17 Slovákov? 
Pomer strán je tento 96 Madarov 21 Slovákov. Nemusia vraj „panslávi" nad ví- 
ťazstvom tak vískal. 

— V Čáčove zakladajú pod vedením učitela Cyrilla Gallay „potravný spolok". 

— U Teslíka v Skalici vyšla nová Vianočná hra „Vííazstvo Messiáša" z pera 
Dr. Ľudevíta Okánika. 

— Ako 2. sošit „Ľudových spisov" vjjde Článok „Spoločenstva a zákon" 
ešte pred Vianociami. 

— Krajinský vyslanec p. Martin Kollár upozornil ministerpresidenta Szélla 
na smutný stav slovenských ľudových škôl, tento slúbil vec vyšetril. 

— V replike na Rakovského reč povedal p. ministerský predseda, že národ- 
nostnej otázky v Uhorsku nezná, vraj len jazykovú ! Dostačí. 

•^"íTTu^ : • ■ 

/ •' /"• t. *• '*• I • ' 








c^ 



10 



Naším zástupcom y krajinskom sneme. 

Na aprílovej porade vydané heslo: do politickej práce! — do- 
ueslo už svoje prvé ovocie : poslali sme na snem štyroch poslancov a 
v zápase stoličných volieb dobili sme miestami slušného víťazstva. Toto 
ovšem nech nám slôži k ďalšiemu povzbudzovaniu, ale nie k úplnému 
uspokojeniu, lebo všetky naše biedy, politické, spoločenské, osvetné 
hospodárske a mravné zostávajú nám i na ďalej . • . 

Kozumie sa samo sebou, že ak chceme, aby naši poslanci domohli 
sa nejakých positívnych úspechov na sneme, že ich nesmieme opústaC, 
ale všemožne napomáhať. 

I dovolíme si čo najskromnejšie upozorniť našich vodcov poli- 
tických na jeden spôsob takej súčinnosti národa s poslancami našimi. f^'^ 

Maďarské vlády majú pár vrilbikov od dávna nevyrovnaných na ||{iQ ^ 
našom rováši. Myslíme na zrušené gymnásia a na zatvorenú Maticu. 
Známo je síce, že prosby naše v tomto smere už boly odvrhnuté, ale 
vtedy nebolo živej duše v uhorskom parlamente, ktorá by sa bola za- 
stala našej prosby a tak mohol minister bez najmenšieho protestu od- 
mrštiť nás. Dnes je to ináč. 

Školy naše boli pozatvárali z toho dôvodu, že boly ducha vlasti- ^^ 

zradného a pod. Logicky však z toho vyplývalo, že štát v smysle zá- 
kona povinný je starat sa o vzdelanie národností v ich jazyku a tedy 
povinnosťou jeho bolo postaviť také školy, trebárs i pod dozorom svo- 
jim, kdeby takého ducha nebolo možno pestovať. Slovom : bolo treba 
zaviesť vyučovanie slovenského jazyka a literatúry na všetkých stred- 
ných školách na Slovensku. Stredné školy na Sloyensku, keď nemohly 
byí čisto slovenské, malý byť bezpodmienečne utrakvistické : slovensko- 
maďarské. 

Neviem, ako hľadeli na túto vec vtedajší naši smerodajní mu- 
žovia, či menovite by boli prijali také utrakvistické školy? Dnes však, 
keď nič nemáme, keď z terajších škôl stredných vychodia légie zasle- 
pených nepriateíov všetkého slovenského, keď počet našej intelligencie 
v pomere ku počtu národa je tak malý, dnes, kde školy maďarské 
starajú sa o to, aby žiaci zabudli čo najskôr aj svoj materský jazyk — 

9 



h- 



— lao — 



í*. 



.í 



dnes by sme sa nemali rozmýSIaf nad tým: či utrakvistickú äkolu, 
alebo či radšej žiadnu. Ba i to bych považoval za slušný výdobytok, 
keby sa na stávajúcich maďarských školách na Slovensku 0aviedla slo- 
venčina ako povinný vyučovací predmet; s požiadavkou touto spojená 
je požiadavka kathedry reSi a literatúry slovenskej na peštianskej uni- 
versite. 

Toto je minimum našich žiadostí na vláde uhorskej v otázke 
jazykovej a o toto minimum treba sa nám zasadiť všetkou silou. Táto 
najmenšiu žiadosť už môžeme podporovať vôlou ludu a tak tedy je 
vec pravde podobná, že úspechu tohoto i dosiahneme. Bol som sved- 
kom na viacerých shromaždeniach ludu, menovite pri posledných sne- 
movných a stoličných voľbách a presvedčil som sa, že lud zo všetkých 
bodov programmu kandidátov najživšie aJdamoval poéiadavok uvedenia 
reči svojej do škôl, úradov a súdov. Ešte i liberálneho Angyala vlastní 
voliôia prerušovali, aby hovoril o slovenských školách a súdoch ! Otázka 
táto v ľude dozrela, treba ju zachytiť intelligencii, zástupcom nái'oda 
a zasadzovať sa o jej uskutočnenie. A v prvom rade naši poslanci po- 
vinní 8Ú otázku slovenskej školy a slovenského jazyka uvádzat na pre- 
tras, keď aj nie na ten čas v parlamente, tedy pred ludom na shro- 
maždeniach, k čomu majú právo a možnosť, 

Netreba zvlášť pripomínať, aký význam má školstvo |?r(? národ; 
v nasledujúcich riadkoch chceme poukázať, aký význam a vliv by malo 
zavedenie slovenčiny na strednie školy Slovenska — na našich pro- 
tivníkov. 

Odhliadnuc od toho, žeby sme predsa len viacej intelligencie do- 
stávali i z takých škôl, hlavný význam učenia slovenčine záležal by 
v tom, žeby pre reč nikoho neprenasledovali, žeby reč ludu nenenávideli 
a mnohí, ktorí dosiaľ ako odrodilci zabudli svoju reč, na takej škole 
by sa ju doučili. 

Ziadaf súdy slovenské, aspoň na tolko slovenské, aby mohly 
ústne pojednávať v reči ludu, — nemožno, kým úradníci nebudú vedet 
slovensky. A túto príležitost môže poskytnúť len škola. 

Nás maďarská a maďaróiisko-židovská intelligencia nenávidí, opo- 
vrhuje (soznal to i sám šovín ludový Molnár) — a kde je koreň toho 
všetkého? Strašná neznalost slovenskej literatúry, slovenských túžieb 
politických a kultúrnych a neustála klebeta. O hoc jakom africkom 
kmeni viacej sa dočítate v maďarských časopisoch, ako o Slovákoch, 
ktorí tvoria Ve obyvateľstva, s ktorými sa stretajú na každom kroku. 

I nenávisl i neznalosť — oboje má korene už na strednej škole. 
Učením sa slovenčine miernilo by sa i jedno i druhé: poznávali by 
nás z literatúry a uvideli, že naši najlepší mužovia nikdy nesnívali 



— 131 — 

o vlastizrade a ten náš panslavismus^ že nenie nič iného, ako hla- 
danie prameňov pre uliasenie kultúrneho smädu národa. 

Nájdu sa snáď i takí, ktorí povedia, že ak nemáme mai úplne 
slovenské školy, že lepšie nežiadať niô. 

Ale niô ľahšieho, ako takýto dôvod vyvŕátifi. Keby celý sloven- 
ský národ znal i matTarsky, vtedy by sme mohli čakať na čisto slo- 
venské ústavy, ale dneá ľud nás hrúzu trpí od maďarských, slovensky 
neznajúcich úradníkov. V záujme ludu.je, aby intelligencia slovenská 
starala sa o nápravu v tomto smere a tu iného spôsobu niet, než aby 
na celom Slovensku vvuÔovala sa slovenčina na stredních ústavoch — 
V celku to viacej značí, ako jeden čisto slovenský ústav, vedia 40—60 
čisto maďarských, odroJujúcich ústavov. 

Ďalej : otázka je, či sme vstave a ako dlho vydržiavať na svoje 
útraty taký ústav, ktorý potrebuje asi 1,000,000 kor. kapitálu. Za kólko 
rokov my nasbierarae jeden million korún? Konečne nie preto sme 
vyriekli aktivitu, aby sme čakali, kým nám milostivé hodia almužnu, 
ale preto, aby sme si vydobývali z kroka na krok svoje práva nazpät, 
ktoré nám za 30 rokov i)o kuse odoberali. 

Zpomenuli sme súčinnost ludu s poslancami. I mali sme práve 
na mysli hneď prvú súčinnosť v tejto školskej otázke. Ide tedy vlastne 
o spôsob akcie. Bude-li pevná vôIa, spôsob sa nájde. Na jeden spôsob 
dovolíme si skromne poukázať: Nech naši poslanci svolajú verejné 
shromaždenia vo svojich okiesoch a nech predostrú otázku školskú 
fudu, aby sa o nej vyslovil. V ostatných krajoch nech sa sbierajú pod- 
pisy. S takými peticiami môžu potom naši poslanci smelé v parlamente 
žiadať pre lud vyučovanie slovenčiny na stredních ústavoch Slovenska. 
Cez štyroch rečníkov prejde snem lahko k dennému poriadku, ale tisíce 
podpisov nebude môct bagatelisovať. 

Pravda sbieranie podpisov vyžaduje práce, ale týra sme povinní 
od tej chvile, čo sme ako národnia strana vystúpili do aktivity, po- 
vinní sme neustále politicky vzdelávať lud a to možno i agitáciou 
medzi luďom, čo ostatne zo všetkých kútov Slovenska potvrdzujú 
zprávy o posledních voľbách. 

Stali sme na dobrú cestu, nezastavujme sa na nej ani na okamžik; 
ľudu nedajme zabúdať na jeho národné práva, vzbudzujme v ňom po- 
litické presvedčenie. 

Ak nám naši poslanci nič iného nevymôžu od parlamentu, len 
túto jednu našu žiadosť za celých 5 rokov snemovania — tak ich mená 
hodné budú, aby ich slovenská história zlatými písmenami zaznamenala. 

To je naša novoročná žiadosť. Dr. V, Šrobár, 







1S3 - 




Stanovisko najmladšieho kat. kňazského dorostu 

k smeru Hlasu. 

In fiecessariiSj unitaUf in dubiis Itbertas, 
in omnibtis, autcm charitcm! 

Zaujímavý článok predošlého ôísla Hlasu »MIadší hnutí ve Slo- 
vinsku« priniesol nám obsah kniiky »Kaj hoeerao«, v ktorej v Prahe 
študujúca mládež slovinská rozvinula svoje vedáce idey a určila svoj 
pomer k liberalismu, klerikalismu a sociálnej otázke. Nemýlim sa my- 
sliac, že zásady tieto shodujťi sa so zásadami našich hlasistov^ a že 
mladí Slovinci vo spisku »Kaj hoôemo« písali zo srdca nasej pražskej 
mládeže. Preto nie bez základu kojím sa nádejou, že objektívnou kri- 
tikou ideí mladých Slovincov a poznámkami k ním pripojenými podarí 
sa mi definitívne objasniť stanovisko naše k Hlasu a učiniť rozhodný 
krok k sbliženiu, ktoré v krušných našich pomeroch dokazuje sa byť 
potrel>ou životnou. 

Myšlienky naše, jako oných Slovincov, krystalispval sa budú 
kolom 3 bodov: liberalismu, klerikalismu a socialismu. 

O prvom bode netreba sa nám dlho šíriť, názory naše o veci 
tejto nerozchádzajii sa valne. Liberalismus sía sústava nedôsledná, po- 
lovičatá, jednostranná a reakcionárska zasluhuje najpríkrejšieho odsú- 
denia. Liberalismus sám hlásal s nesmiernym entusiasmom ideu ro- 
vnosti, avšak po odstránení aristokracie rodu a náboženstva vyhlásil 
súkromé vlastníctvo za sväté ťi nedotknuternó, žiadal, aby uznaná bola 
aristokracia peňazí a bohatstva. Jednostranným prizvukovaním indivi- 
dualizmu a zanedbávaním stránky človeka spt)loeenskej zapríčinil ato- 
misovauie spoločnosti, dal ľudu slobodu iba formálnu, vydal ho bezo- 
chranného za korisfi kapitalistov ^ — vyssavačov. l\)dkopávaním základov 
náboženstva a mravnosti rozsieval semä zkázy a škoda, ktorá svojím 
indifferentným a protináboženským účinkovaním človečenstvu zapríčinil, 
prevyšuje nepomerne zánluhy jeho o pokrok hospodársky a politický. 
Jako sústavu kaziacu ľudstvo v najspanilejšom jeho jadre zavrhujeme 
liberalismus v súhlase s mladými Slovinci a s našimi hlasistami. 

Viac svetla musíme vrhnúť na bod druhý, ktorý v knižke »Kaj 
hočemo* označený je vetou: »Klerikalismus je hlavný nአfilosofický 
odporca*. Vyznávame otvorene a mužne, že sme rozhodne proti kleri- 
kalismu, pokiaľ sa tento pojíma jako sociálne-politické zneužívanie ná- 
boženstva k cieľom egoistickým, bo vôľa božského zakladateľa cirkve 
a celé jej dejiny utvrdzujú nás v presvedčení, že liie pohodlné pano- 



/ 



— 133 — 

vanie je úkolom cirkve katolíckej, než stály, tuhý boj, ustavičná práca 
za najvyššie ideály ludstva, za pravil kultilru, oplodnená pravou, skut- 
kovou láskou k Bohu a k blížnemu. Schvalujeme správne rozlišovanie 
náboženstva a klerikalismu, avšak s tým istým dôrazom tvrdíme, že 
rozlišovanie náboženstvu a teológie, ktorá posledná považuje sa iba za 
staršiu älosofíu, proti ktorej pražskí študujúci stavajú sa na nepriateľské 
stanovisko filosofie modernej, — hí)vorím rozlišovanie to je príliš ne- 
jasné, neurôité a vedie k mnohým nedorozumeniam. Bo ôo treba rozu- 
meť tou mnoho slávenou modernou filosofiou? Kto študoval vznik a 
vývoj modernej filosofie, vie, že v jej positívnom, statickom obsahu niet 
niô jednotného, že rozvoj jej neni jednoliaty a že jednotlivé sústavy 
shodujú sa iba v tom, že sa stavajú nepriatersky proti filosofiii staršej, 
že známkou všetkých je kolísa vost, nerozhodnosť, neurčité vývody 
o najpálčivejších otázkach ľudského rozumu a srdca. Vieme, že moderná 
filoBofia začína sa asi Baconom, Descartesom, že od týchto až po 
Nietzscheho a najnovších tiahol sa dlhý rad filosofov, ktorí však vzá- 
jomne sa potierajú, jeden kácu, čo druhý vystavil. Co teda rozumet 
tou modernou filosofiou? Empirisraus, racionalismus, kriticismus? Em- 
pirismus naivný, reíh'ktujúci, čistý? Z racionulismu apriorismus, onto- 
logismus Či panlogisinus? Kriticismus positívny či negatívny? A v me- 
tafysike idealismus či realisraus? A ten aký? Monistický či duali- 
stický? Koho sa dr/aC: Herbarta, Kanta, Spencera, Humea? Tolstoja 
či Nietzscheho? *Ie veľkou povrchnosťou hovoriť o modernej filosofii 
vo všeobecnosti a vôbec vyslovoval sa o otázkach^ v ktoré človek 
nevnikol, bo je-li povrchný dilettnntismus v(M>ec záhubným, je on 
záhubným desatoroiiásobno v otázkach, ktoré zasluhujú a žiadajú 
štúdiumu najoddanejšieho, najzákladnejšieho. My sťa výsledok dote- 
rajšieho našeho ])ilnéh() štúdiumu modernej filosofie vyslovujeme 
mienenie, že celé dejiny modernej filosofie predstavujú nám veľký chaos 
stanovísk a dlhú reťaz ženiálnych bhidov. Kto kriticky a základne 
preberá dejiny vzniku modernej filosofie, nemôže nevidieť, že prví prie- 
kopníci moderného myslenia pod vlivom renaissance z príčin viac cito- 
vých než rozumovýcli pessimisticky zavrhli všetky výdobytky stredo- 
vekej scholastiky a razili nové cesty. Je i)ravd(>u snadne vysvetliteľnou, 
že scholastike via prevážne zaoberali sa problémami transcendentálnymi 
a že další vývoj filosofie mal brafi väčší zreteľ na problémy prírody a 
ducha ľudského. Avšak zastupitelia moderných snáh v revolucionársky- 
jednostrannej nálade pretrhli sväí^ky pojacie ich s výdobytkami stredo- 
vekého myslenia a v ľahkomyseľnej nálade renaissance, ktorá svet za 
krásny raj považovala, vnorili sa v hmotu a zabudli na toho, ktorý 
hmotu stvoril. Celá moderná filosofia nesie na sebe známku tej zá- 



— 134 — 

« 
I 

hubnej jednoBtrannoBti, z ktorej vysvetlovať treba diametrálne protívy 
jednotlivých sústav, všetky jej neúspechy a posledné jej doznanie vy- 
slovené Nietzscheom: nič neni pravda, všetko je dovolené. Descartes 
neprávom dal sa rúcať budovu staršej filosofie (treba len prizrieť k dô- 
vodom jeho skepsi), my však právom žiadame, aby bola zrúcaná stavba 
modernej filosofie, v ktorej niet harmónie, niet symmetrie, niet jednot- 
ného plánu! Ničmenej vedení citom spravodlivosti a lásky k pravde 
vyslovenej kýmkoľvek, žiadame, aby jednotlivé kamene zrúcanej stavby 
modernej filosofie bedlivé boly preskúmané a dokážu-li sa byfi stqivi- 
vom pevným, užité boly k stavbe novej, — bo radi uznávame, že mo- 
derní filosofia pri základných bludoch svojich vykonali tiež mnoho 
dobrého na poli poznania prírody a psychologického života človeka. 
Aby uskutočnené bolo žiadúce sblíženie a privedená doba súzvuku 
presvedčení dosial neprirodzene sebe odcudzených, pristupujeme k na- 
ším svetským vzdelancom s požiadavkom, aby kriticky skúmali tie 
body svojich presvedčení, ktorými sa od nás lišía. Kto len trochu 
hlbšej myslí, nemôže nevyznat sám pred sebou, že žiadna sústava mo- 
derná nedáva mu uspokojujúcej odpovede na takzvané posledné otázky, 
žiadna netvorí pevného základu pre stavisko mravnosti a pre zbudo- 
vanie jednotného svetového názoru. Tuto kritika je teda jiutná a 
osožná. Prodest morbura suum novisse. Sen. Previesl ju naši intelli- 
genti môžu, bo isté je, že kritikou tou nemusejú sa zriecť ani jednej 
pravej perly modernej kultúry, než len zŕnok nezdravých, .falošných; 
a my sijne stojíme v presvedčení, že nie to trhá nás, čo dobrého je 
v modernej kultúre, než čo je živel nepravý, pochybený, čo protiví sa 
zdravému, kritickému, kladnému rozumu, pravej nábožnosti, večným 
normám mravnosti a opravdivej humanity. Protiva medzi modernou 
kultúrou a katolíckym kresťanstvom neni absolútna (blud tento je pô- 
vodu protestantského), smer antimetafysický je iba priechodným sme- 
rom a s radosťou treba zaznamenávať prikloňovanie sa novších filoso- 
. fov k metafysike (Paulsen). 

Ďalekí súc všetkej jednostrannosti so svojej stránky previedli 
sme už prácu autokritiky. Jako výsledok tejto sebaočistujácej práce 
vyslovujeme v krátkosti, že považujerae-li sa za verných synov kato- 
líckej cirkve, neschvalujemo týra ľudské slabosti a poklesky jej zastu- 
pitelov a členov, než priznávame sa k božským silám, ktoré ona obsa- 
huje; nestotožňujeme sa s istými dobami jej historického vývoja, ktorý 
je vždy odvislý od konkrétnycJi pomerov toho-ouoho času, než s več- 
nými ideami vodčími, s večnými pramenami večnej pravdy, dobra a 
krásy. Dôkladné štúdium dejín cirkevných učí nás, že v snahe našej 
po vyrovnaní protiv medzi katolicisraom a novou dobou nemusíme sa 



— 135 — 

íiadnej podstatntj teoretickej afii praktickej zásad; cirkve, ani 
sírne trhať eväzkov pojacfch nía s minulosťou; ame vSak za to, 
ie fiaeoTé, len historička cenu majilce zvláštnosti, ktoré jako po- 
osti stredoveku bez zásadného oprávnenia na podstatných inšti- 
•h oirkve Ipia a ktoré <Saato budia nedorozumenie u ludí postrá- 
ich hlbšieho teologického vzdelania, — aby tieto anachronistické 
tky zákonitou cestou odstránené boly. ReSektnjúc na ur5ité po- 
íky dra Šrobára (novenabrové Ďíslo Hlasu), vyslovujeme sa proti 
pre coelibát ío d aj rozhodnejšie, bo muž bojujúci za ideu neviaže 
žene a uestr&cajúc s umu velkú dávku realismu Ipiacebo na man- 
e dávame výraz údivu svojmu nad tým, jako môäSe intelligent 
iský byť proti cólibátu vidiac,*) že mnoho kňazov naŠfch i v ne- 
osti, ktorú coeliliát vo vetkom stupni poskytuje, bojí sa hájiť práva 
svňjho z ohľadov hmotných? Poznamenávame tieí, že i my sme 
výSeníe platu kaplánskeho, za jeho neo<lvÍHloBC, či viac za hai*- 
:ké spoluúčinkovanie farára a kaplána, konečne za to, aby vo vý- 
klenkov väCSÍ zreteľ bol venovaný požiadavkom doby novej, 
tne od každélio kňaza, aby bol pamätlivý, že je synom doby mo- 
i; preto treba si väímať výdobytkov modernej kultňry, treba mať 
umenie pre zvláštne potreby človeka moderného, učiť sa jeho 
hovorií a vysvetliť mu, čo je v náboženstve potístatného, čo nie, 
maí láskavé a s poroziiraenfm na zreteli vnútornosť, individua- 
i a nacionalizmus v náboženských potrebách naSich laikov. Uzná- 
za potrebné, aby katolíci ziíčastňovali na vždy viac velkej kul- 
práce doby, aby drobnou, mravnou, sociálnou prácou uskutoČ- 
i v rozbáranýcli národoch (my Slováci na Slovensku) idey dobra, 
y a krásy tým viac, bo trápne pAsobia na každého cennejšieho 
kolísavost a neistota moderných svetovýcli názorov vzdor zí- 
lej vedeckej práci, mravné škvrny literatúry pri všetkej virtuosite 
a formy, bezmyälienkovitosť umenia pri všetkom pokroku te- 
y, prázdnota a hniloba moderného života pri všetkých jeho oslúu- 
formách. — S radosťou čítame soznanie slovinských bratov, že 
'O poznáva obmedzenosť rozumu svojho, opťíšta racionalismus a 
t si vážiť význam náboženstva. Avšak kormútlivo na nás účinkuje 
ed na otázku: čo činit, kým si jednotný moderný názor svetový 
ludujeme? Vývoj vraj sám ukáže človekovi cestu, ktorou ľudstvo 

*) Zdá sa nám, že prestrel ujete. Zabúdate na BtADOvisko všeobecnej mravnosti, 
pokleslosí tejto medzi kfiazstvom, súvisf lizko s coclibatom. Myslíme že 
otázke nesmieme sa stavat na Btanovisko Specielne BlovenHl:é, ale rozhodne 
Sie, Airiie. Muohi úo v škole horlili za coelibat, vyslovili sa v živote bezpod- 
jie proti nemu. _ Eed, 






f n r 



-_;;___ h__^.. 



y 



— 186 — 

speje kú svojmu náboženskému a mravnému obrodeniu, teda len plával 
s prúdom ? A je isté, že vývoj ten vedie k absolútnej pravde ? A kedy 
sa ten vývoj zakončí? Dočká sa ho každý jednotlivec z nás? Idey sa 
nevyvQajú jako huby, cez noc, ôože má činiť človek, nerozrieší-li mu 
ten vývoj jeho heutlumitelné otázky? Má sa drža6 hesla: nič neni 
pravda, všetko je dovolené? Pánovia, nezahadzujte bez dostatočnej 
príčiny náboženského presvedčenia a iďte viac za rozumom, než za 
vášňami mladosti. Posudzujte objektívne pravé učenie cirkve a v súdoch 
vašich o náboženstve ničoho sa nestráňte tak, jako povrchnosti. Ná- 
boženský dilettantism sa strašne mstí. 

Konečne v názoroch o socialisme tiež sa nerôznime velmi. Bárs 
radi uznávame zásluhy Marxa a Engelsa a radi konštatujeme fakt, že 
historický materialismus poukázaním na dôležitosl činitela národohospo- 
dárskeho prehĺbil naše nazieranie na dejiny, zamietame predsa celú 
vedeckú formu socialismu; z filosofickýoh dôvodov zavrhujeme mate- 
rialismus, evolucionismus a ateismus jako prekonané stanoviská a de- 
ravý kepefi, v ktorý Marx a Engels svoje sociálne názory obliecť chceli* 
Sny sociálnych demokratov o spoločnosti budúcej považujeme za ne- 
uskutočniteľné, prirodzenosti ludskej sa protiviace a zpiatočnícke; avšak 
nezatvárame oči pred hlbokými a stále krvácajúcimi ranami dnešnej 
spoločnosti a sme za radikálne reformy v prospech delníckych mass. 
Umierajúcemu nestačia odrobinky chleba, púhe palliatívne reformy rán 
neboja. Velké hospoflárske rozdiely spoločnosti dnešnej musia byť zá- 
konitým, nekrvavým zpôsobom zmenšené a delníkovi musí byl zabez- 
pečená človeka dôstojná existencia. Hlásame tedy potrebu sociálnej 
reformy, zavrhujúc bludné a protirečí plné idey sociálnej demokracie 
a preto uznávame za potrebné oživiť v spoločnosti ducha kresťanského, 
ducha spravodlivosti a skutkovej lásky k bližnému, »Avšak obrodenie 
ducha kresťanského nesmie sa obmedziť len na nižšie vrstvy ludu, než 
musí sa rozšíriť; na vyššie, smerodatné triedy. Či neni to skutočným 
posmechom, ke(? naši takzvaní » vzdelanci « žiadajú od delníka kresťan- 
skú odovzdanosť a trpezlivost, kdežto sami po prikázaniach kresťan- 
ských šliapu, ba verejne najväčšiu neveru na javo dávajú? . . . Ma- 
jetní musia 8 reformou kresťanskou počať predovšetkým u seba samých 
. . . Nech sú si toho vedomí, že delník neni púhym predmetom vy- 
dierania, než že je to rozumný človek, jejich brat v Kristu, ktorý pred 
Bohom má práve takú cenu, jako ten najväčší boháč a najmocnejší 
vládca tejto zeme«. (Cathrein: »Socialismu8«, čes, preklad, str. 263.) 

Týmito riadky podávame Vám pravicu k harmonickému spolu- 
účinkovaniu ; závisí od Vás, stisnete-li ju priateľsky alebo odvrhnete. 

Margin. 



— 137 — 



Spoločenstyá a zákoiu-_. 



3 Iľ '• * 



:i 4 



v > < 



(Konec). 
Správa a dozorný výhor. *' wti^rmji^* ^ ' 



§ 30. Správa spoločenstva pozostáva najmenej zo troch osôb. 
Aspoň tretina správcov musí byť členami spoločenstva. 

Členami správy môžu byfi len takí uhorskí občania, ktorí vedia 
písat a majetkové nemožno namietnut nič proti nim. 

Kdo bol odsúdený pre ziskubažný skutok trestný, nemôže sa vo- 
liť za úda správy. Pri námietkach rozhoduje patričný sťul firmy za- 
značujúci. 

Odmena členov správy súhrnne nesmie presiahnuť (10) procentov 
čistého zisku. 

§ 31. C/lenov správy možno nfljviac na tri roky vy voliť, a valné 
shromaždenie môže ich kedykoľvek prepusti f bez nároku na jakúkoľvek 
vy náhradu. 

§ 32. Správa značí firmu tým spôsobom že k firme podpisu sa 
aspoň dvaja jej členovia. 

K platnosti nie písomného osvedčenia vyžaduje sa tiež spolu- 
účinkovanie dvoch členov správy. 

§ 33. Pri sostavení súvahy rozhodujú nasledovné pravidlá: 

1. majetok spolku má sa v tom obnose zapísať, ktorý zodpo- 
vedá hodnote jednotlivých predmetov posledného dňa ob- 
chodného roku; 

2. cenné papiere s bežnou (kursovou) hodnotou môžu sa za- 
písať nanajvýš v tej hodnote bežnej, jakú majú posledného 
roku. 

3. z trov pri zakladaní môže sa len tolko napísať, kolko zo- 
stane po patričnom obchodnom roku, kecT sa tie rozdelia 
rovno najviac na pät rokov ; 

4. obnos splátok podielov a zásobná základina zaradí sa do 
ťarchy ; 

5. obnosy ktoré ešte majú by 6 splatné, môžu sa len na tolko 
prijal medzi požiadavky, na kolko sú ony sročnýrai v ob- 
chodnom roku; 

6. pochybné (dubiósne) požiadavky majú sa počítať v ich sku- 
točnej hodnote, a nezohnatelné odpísal; 

7. z porovnania stavu majetku a ťarchy pochádzajúci zisk alebo 
ztrata má sa označil výslovne ako taká. 



JEDNOTA , N 
, K POVľfJi'íENI 
_ 138 — V PRMWyrLUy 

v. V CECHrtCH 



t^" "" 



§ 34. Pohľadávky u ôlenov správy, ktoré možno proti nim za- 
viesť na základe ich zodpovednosti, premlčujú sa po troch rokoch 
od toho dňa, ktorého boly zo správy vylúčení. 

Nakolko škoda jednotlivého spolkového člena zapríčinená správou 
nachodí sa v äkode spoločenstva^ člen spoločenstva môže samostatne 
žiadať vynáhradu škody len vtedy, ak valné shromaždenie zamietne 
návrh vzťahujúci sa na zavedenie pohľadávky. 

§ 36. Správa môže poveriť riadením záležitostí spolkových 
8 prípadu na prípad alelio stále aj iných, ale za výkony týchto je 
pváve tak zodpovedná, jako keby to sama bola spravila. 

' Práva a povinnosti takýchto zamestnancov upravujú nariadenia 
obchodného poíažne priemyselného zákona, vzlahujúce sa na obchod- 
ných splnomocnencov a pomocníctvo. 

Dla tohoto zákona utvorené spoločenstvá nemôžu mať prokuristu*) 

§ 36. Členovia dozorného výboru nemôžu by6 ani v pokrevnom 
pomere prvého stupňa ani v švagorstve prvého stupňa s členami 
správy. 

V ostatnom upravujú dozorný výbor §§ 30., 31., a 34., vzťahu- 
júce sa na správu. 

§ 37. Členovia dozorného výboru môžu prítomní byť zasadnutiam 
správy či už spolu a ci jednotlivé, a môžu požadovať vysvetlenie 
kedykoľvek od správy. 

Knihy a pokladňu majú každého štvrť roka najmenej raz preskúmať. 

§ 38. Predbežné usrozumenie dozorného výboru potrebné je: 
1. ku povoleniu úveru členom správy a dozorného výboru; 
8. ku prijatiu ručenia ktorým sa chcú členovia správy a do- 
zorného výboru zaviazať naproti spoločenstvu. 

Jestli je spoločenstvo členom krajinského ústredného úvemého 
družstva, potrebné je aj povolenie správy ústredného úverného spolo- 
čenstva, krém usrozumenia dozorného výboru. 

Záhlavie piate. 
Roisídenie sa. 

§ 39. Jestli spoločenstvo likviduje, z dôležitej príčiny môže 
firmy zaznačujúci úrad na žiadost dozorného výboru alebo desatiny čle- 
nov, alebo úradne vymenovat likvidátorov. 

Poverenie likvidačné môže úrad hockedy odvolať bez akejkoľvek 
vynáhrady. 

♦) Prokuristou nazývame til osobu v obchode, ktorej sverená je neobmedzená 
moc a oprávnenoftt, jaká ináČ prináleží len majitelovi (pri spoločenstvách správe) 
závodu. 



— 139 — 

§ 40. Likvidátori firmu spoločenstva tak podpisujú že aspoň 
dvaja likvidátori pripoja svoje podpisy označujúci stav likvidačný. 

K osvedčeniu nie písomnému potreba je tiež spoločného súhlasu 
dvoch likvidátorov. 

Obor likvidátorov naproti tretej osobe,- ako aj ich zodpovednosť 
je celkom taká, ako je ustanovená pre správu. 

§ 41 Pätdesiat (50) procentov zásobnej základiny, ktorá zostane 
likvidujúcemu spoločenstvu po úhrade dlžôb a podielov, má sa veno- 
vať na základinu chudobných do obvodu spoločenstva patriacej obce 
alebo obcí. Stanovy môžu určiť i viacej. 

§ 42. V páde konkursu spoločenstva utvoreného dla tohoto zá- 
kona, obnosy (§§ 15 — 17.) ktoré mnjil splatiť členovia na základe ich 
ručenia, miesto podľa §§ 257—261 XVII. z. článku z r. 1881 určia a 
soženú sa jwdla následovných pravidiel : 

1. Akonáhle vyhotoví sa súvaha, zastupitelstvo spoločenstva 
(správa, likvidátori) spolu so správcom podstaty konkursnej 
bez meškania vypracuje výkaz príspevkov, v ktorom sta- 
noví sa s vynechaním členov, zrejme platenia neschopných 
kofko pripadá na jednotlivého člena v pomere podielov 
z chýbajúceho majetku vykázaného v súvahe. 

2. Po ustálení výkazu príspevkov má sa hned oznámit, že 
kíiždému členovi prislúcha právo prezreť výkaz v miestno- 
sťach spolkových, a prípadné poznámky skrze konkursným 
súdom vysiateho predostreť na pojednávaní, odbývanom 
najneskoršie do dvoch týždňov, v prítomnosti zastupitefstva 
a správcu konkursnej podt^taty. 

3. Konkursný súd určí konečný výkaz príspevkov, povážiac 
predo otreté poznámky, a uzavretím vyhlási, že sa môžo pre- 
viesť. 

4. Výkaz príspevkov, o ktorom bolo uzavretím vyhlásené, že 
sa môže previesť, má sa sdelif členom úradne doporučeným 
(ŕekomandovaným) listom s tým vyzvaním, že rozvrhnuté 
príspevky vymôžu sa verejnou dražbou (licitácou) od tých 
členov, ktorí by tie od doručenia počítajúc do 15. dní ne- 
splatili správcovi konkursnej podstaty. Za doručenie nech sa 
považuje deň nasledujúci po troch dňoch od odovzdania 
na poste. 

§ 43. Nakoľko vy môže né príspevky rozvrhnuté podla § 42. ne- 
kryjú do šestich mesiacov nedostatok vykjízaný súvahou, alebo ak prie- 
behom postupu konkursného ukáže sa další nedostatok, podla týchto 
istých pravidiel má svoje miesto nové rozvrhnutie príspevkov, v kto- 



— 140 — 

rom majú sa vynechať členovia, dokázavší sa k plateniu neschopnými 
už pri prvom rozvrhnutí. 

V páde novej bezvýslednosti opätovné rozvrhnutie má svoje 
miesto, dotiaľ, kým podlžnosti spoločenstva dplne nie sú uhradené, 
alebo kým ručenie členov ustanovené v stanovách nie je vyčerpané. 

§ 44. Jestli pri konečnej delbe konkursnť'ho majetku vysvitne, že 
nedostatok je menší, než sa od členov spoločenstva povyberalo, pre- 
bytok vyplntí sa členom zpíit v i)omcre ich príspevkov. 

§ 4') Oproti ustanoveniu výkazu príspevkov nemá miesta žiadna 
právna náprava. Avšak kas^dý člen má právo do jednoho mesiaca od 
doručenia výkazu j)ríspevkov vyhláseného za preveditelný (4 bod §-n 42.) 
na neho rozvrhnutý obnos požiadavkov oproti správcovi ])od8taty kon- 
kursnoj n (padnúfi. u súdu konkursného, do právoplatného ukončenia 
ktorej uloží sa k rukám siídu príspevkov zaplatený alebo vymožený. 

Záhlavie šieste. 
Ttôzne nariadenia. 

^ 46. Pred platnosfou tohoto zákona vzniklé úverné spoločenstvá 
hospodárske a priemyselné majú právo, oznámií patričnému súdu firmy 
zaznačujúcemu, že napotom chcú účinkovať dla ustanovení tohoto 
zákona. 

K oznámeniu pripojil treba i stanovy zmenené podľa tohoto zá- 
kona; avšak v dosavádnych stanovách určené ručenie môže sa podržať 
i nadalej. 

§ 47. V smysle tohoto zákona vzniklé alebo premenené a do 
ústredného spoločenstva úverného vstúpivšie spoločenstvá (2 bod § 49. *) 
obdržia nasledovné výhody: 

1. Osvobodené budú od dane podnikov a spolkov povinných 
verejne účtovať, od všeobecnej dôchodkovej dane náhradnej 
podla tej od právomocenskej a obecnej dane, od cestovnej 
(lane, ako aj od poplatku komore obchodnej a priemyselnej. 

2. Neplatia kolky (štemple) a poplatky, a síce : 

a) za každé zadania a ich príbehu k súdu firmy zaznačujú- 
cemu zasiatych členom alebo spoločenstvom, ako i za všetky 
vyhlášky súdu firmy zaznačujúceho, ktoré sa vzťahujú na 
spoločenstvo ; 

b) za zadania a ich príbehu k obecným úradom, s výnim- 
kou k súdom zadaných v záležitosíach pravotných; 

c) za všetky obchodné knihy; 



*) Riadnymi členami krajinského úverného spoločenstva ústredného môžu 
byť tie ÚV. spoločenstvá, ktoré tomuto zákonu zodpovedajú. 




— 141 — 

d) za potvrzenky vystavené na splátky podielov Ôlenov 
spolkových, za záväzné listiny vystavené na pôžičky alebo 
zálohy vyzdihnuté ôlenmi u spoločenstva, vynímajúc zmenky 
a za prijímacie listiny vystavené o zaplatení týchto pôžičiek : 

e) za intabulovanie pôžičiek poskytnutých spolkovým čle- 
nom; 

f) za prijímacie listiny vystavené o prenesení požiadaviek 
spoločenstva u členov na (ístredné spoločenstvá (Jj 70.*) a 
za prijímacie listiny vystavené o úhrade týchto požiadaviek. 

V ostatnom rozhodujú všeobecné určenia zákonov o daniach a 
pravidlá o kolkoch i poplatkoch. 

Jestli niektoré spoločenstvo vystúpi alebo je vylúčené (§ 60) 
z ústredného spoločenstva, v 1. a 2. bode naznačené výhody tým 
dňom pozbývajú svojej platnosti, ktorého súd firmy zaznačujúci vy- 
hlási vystúpenie alebo vylúčenie. 

V^ prospech tých spoločenství, ktoré do dvoch rokov od vzniku 
tohoto zákona zmenia svoje stanovy v smysle tohoto, a oznámia svoje 
vstúpenie za riadneho člena ústrednému spoločenstvu, rozprostre sa 
v tomto §-e ustálené osvobodenie na ich daňové a poplatkové podlž- 
nosti v závislosti ostalé od doby, prv ako vstúpil do života tento 
zákon. 



V časti druhej pojednáva zákon tento výhradne o ústrednom 
úvernom krajinskom spoločenstve. Tento spolok velmi často zakladá 
svoje bočné závody, á hojný počet tých nachodíme už aj na Slovensku. 
Činnosti tejto mali by sme si viacej všímať, ale časopisy naše mlčia 
o nej úplne. 

Na pôsobenie ústredných spoločenství uhorských, a síce: 3>Hangya 
a Magyar Gazdaszóvetség íbgyasztási és Ertékesito szovetkezete<s, — 
>A keresztény szovetkezetek országo.s kozj)ontja mint szovetkezet*, — 
»Magyar mezogazdák szovetkezdte < — a na spomenutý už »Országos 
kôzponti hitelszôvetkezet<ä:, — posvietime si druhý' raz. 

Fedor Houdek, 



*) Úverné družstvá, ktoré sil členaini kraj. ustrediiélio úvemého spoločen- 
stva, môžu svoje pohladávky u Členov preniesť na ústredné 8j)oIoČenstvo ; tomuto 
prislúcha právo vydávat na tieto jiohTadávky dlžobné iij)isy, zilročitelné a 
umoritelné. 



1 



— 142 — 



PríspeTky k miestopisn Slovensky ^^p?iora 



^n 



Alsó-Szeli: Dolné Saliby 
Barakoay: Barakon 
Deáki : Diakovce (aj Deakoyce) 
Felso-Szeli: Horné Saliby 
Galanta: Galanda 
Gány : Gán 
Hegy: Heď 
Hidaskúrt: Hidaškerť 
Hodi: Hody 
Kajal: Kajál 
Királyrév: Kjáfová 
Kis-Mác8éd: Malý Mácad 
Kosút: Košuty 

Magyar-Diószeg : Maďar Dióseg 
Nádszeí^: Nádseg 
Nagy Fodémes: Velký Fedýmeš 

(aj Hrubý Fegýmes) 



XI. Prešporok. 

Okres galandský. ^ ** 

Nagy-Mácséd : Velký Máčad 









H 



(Hrubý M.) 
Nebojsza: Nebojsa 
Német Diószeg : Nemecký Dióseg 
Nyék: Niek 
Pered: Pered 
Puszta Fodémes : Pusta Fedýmeš 

(aj Fegýmes) 
Taksony: Takšon 
Tallós: Taloš 
Tós Nyárasd: Tós Narasd 
Vág Szerdahely : Streda nad Vá- 
hom 
Vága: Vagovee 
Vezekény : Vezekýn 
Vizkelet: Vizkelet 
Zsigárd: Zigard 



Okres malacký. 



Almáš: Jabloňové 
Bár-Szt.*Gyôrgy : Búrsky Svätý 

Jur 
Búr-Szt.-Miklós : Búrsky Svätý 

Mikuláš (Mikuuaš) 
Búr-Szt.-Peter : Búrsky Svätý 

Peter 
Detreko-Csiitôrtok : Plavecký 

Švrtok (Štvrtek) 
Detreko-Szt. Miklós : Plavecký 
Sv. Mikuláš (Mikuuaš) 
Detrekô-Szt-Péter : Plavecký Sv. 

Peter 
Detreko-Váralja: Podhradie (Pod- 

hradzí) 



Kis-Lévárd: Malé Leváry (Le- 
Konyha: Kuchyňa várky) 

Kukió: Kuklov 
Láb: Láb 

Laksár Ujfalu: Lakšár Nová Ves 

(Novej sa) 

Lozornó: Lozorno 
Magyarfalu: Uhorská Ves 
Malaczka: Malacky 
Miklóstelek: Niklhof (aj Niklhúf) 
Nagy Lévárd : Velké Leváry 

(Hrubé L,) 
Pernek: Pernek 
Rohrbach: Rarbok 
Székelyfalu: Sekule 



;: Dimburg 

vajare 

u: Jakubové 

s : Kiripolc (aj Kiripoleo) 



Széleakilt: Sološnica 
Szt.-István : Hasprunka 
Szt. János: Sv. Jany 
Závod: Závody 



Okres preSp&rský. 



se: Bystrica 
ánkô: PajätÚB 
íorša 
: OeklýB 
Devín 

Ujfalu: Nová Ves 
jfalu: Nová Ves pri Du- . 

naji 
i: Eifházfa 
ŕ"erib (Ober Ufer) 
ir: Heď Šilr 
t: Dľibravka 
Gruráb: Horvátaky Grob 
(Krovotský G.) 
Ivanka 
a: Jánošháza 
: Kráľova 



i Kerineš) 



Lamacs: Lamač 

Lígetfalu : Petržalka 

Magasfalu : HocbStetno 

Magyarbél : Maďarbél 

Máriavôlgy : Mariatai 

MáSEt: Mast 

Kémetbél: Németbél 

Pap Kôrmôsd : Krmeš ( 

Papfa: Farná 

Péntek Siír: Malé Šárovce 

Rócae : Iíadišdorť (i KaÔisdorÉ) 

Sáp: Šap 

Stomfa: Stupava 

SzSMb: Vajnory (i Výnory) 

Torony: Turňa' 

Zohor: Zober 



Zoncz : íioae / n p o V 



^,y 



Bíhon 




Nagy Senkvicz: Velké Šenkyic 


.: Matka Božia (M. Božií) 


Német Guráb; Nemecký Grob 


Ďataj 




Neustiff: Neityoh 


Častá 




PiU: Píly 


: Kuíiidorf 




Réte: Eéea 


3ajla 




Sárlo; Šarfija 


Dubové 




Hattyúfalu : Švairabacli 


títlnava 




Szempcz: Seaec 


[gťam 




Terling; Trlinok (Trlinek) 


: Káplna 




Tét Guráb: Slovenský Grob 


kvicz: Malé 


Šenltvioe 


Viítuk: Viítuk 


: Limbách 







— 144 — 



Ohres trnavský. 



Abrahám: Abrahám 

Alsó Csôpôny: Dolný Cepeu 

Alsó Diós: Dohié Orešany 

Alsó Dombó: Dolné Dubové 

Alsó Korompa: Dolná Krupá 

Alsó Locz: Dolné Lovčice 

Apaj: Apaj 

Bélaház: Boleráz 

Bikszárd: Biksard 

Binócz: Bínovce 

Bogdány : Bogdánovce 

Bohunic: Bohunice 

Cziffer: Cífer 

Dejte: Dechtice 

Farkashida: FarkaSín 

Fehéregyház: Biele Kostoly 

Felso-Csôpôny : Horný Cepen 

Felso-Diós: Horné Orešany 

Felscí-Dombó: Horné Dubové 

Felsô Korompa: Horná Krupá 

Felsô Lócz : Horné Lovčice 

Fény ves: Borová 

Gerenosér : HrnČíarovce 

Geszt: Gest 

Gocznód : Gocnód 

Halmos : Halmeš 

Harangíalva: Zvoncín 

Hosszúfalu: Dlhá 

Istvánfalu : Štefanova 

Istvánlak: Klčovany 

Jáuostelek: Neítych 

Jászlócz: Jaslovce 

Kátlócz: Krftlovce 

Keresztúr: Kerestúr 

Kis Bresztovány : Malé Brestovany 

Okresy dohiO' a horno-čalókezský sú maJarské, s niekoľkými 
obcami nemeckými. Daktoré obce aj tu majú slovenské názvy, na pr. 
Somorja = Šimorýn; Keczôlczés z= Kyselica; Tejfalu =: Mlenco; Ba- 
rany os = Ovca; Puspôki zz: Biskupice; Jányok = Janok. 



Kosolna: Košolná 
Kôrtvélyes: Krtvíleš (aj Kartvfleš) 
Kôzép Csôpôny: Stredný Čepen 
Losoncz: Lošonec (aj Loäonc) 
Majtény: Majoichov 
Modorfalva: Moderdorf 
Nádas: Nádaš 

Nagy Bresztovány: Velké Bres- 
tovany 
Xagy Súr: Velké Súrovce 
Nahács: Naháô 
Nemes Sár: Neraeš Šdr 
Ott^vôlgy: Ompitál 
Pagyerócz: Paderovce 
Páld: Pald 

Pudmericz: Pudmerice 
Pusztapát: Pacy 
Rózsavôlgy: Rošindol 
Selpôcz: Selpice 
Spácza: Špacince 
Szárazpatak: Suchá 
Szered: Sered 
Szilincs: LinČ 
Szomolány: Smolcnice 
Tót-Ujfalu: Slovenská Nová Ves 
Valta Sťir: Vartasilr 
Varra-Silr: Varasúr 
Vedrod : Voderady (aj Vodierady) 
Zavar: Savar 

Bazin: Pezinok (Pezinek) 
Modor: Modra 
Nagy-Szombat: Trnava 
Szent Gyôrgy: Svätý Jur 
Pozsony: Prešporok (Prespurek). 

8 




Vkus. 

■ok z Johiia Riisícmofh.. 8pi^Ľ A'-if-- v. ..liv.ivy.'li ľut..le>tf 

náäky o priemysle a Víílke 

leťte mi, ketf vám otvomne povi- m, že k iliibn'J arohitek- 

moŽDO nie len prípadným pj^taním 8;i o pomiu. Celil dolirá 
■a je výraz národného života a charakteru, a vyplýva zo silne 

národného vkusu, z túžby po knise. A dovoľte mi po]>rosií 
ŕat trocha o hlbokom význame -dova »vl(U8i, lebo ani jedno 
mie nebolo napadnuté tak ňsilne a éasto, ako to, že dobrý 
ivojej vniltornej podstaty, je mravnií vlastnost. íNie*, vravia 
i odpomfci, »vknB a mravností sú dve docela rôzne veci. 
im, 5o je pekné, do sa pádi, to Ity sme radi vedeli, ale uspor 
!, keby si nj vedel dáke povedať, — o dom my pevne po- 

)Ite mi teda, toto moje staré dogma, nejako ospravedlníf. 
je len čiastka a zrak mruvnosti, ale je sama mravnosť. Prvá 
\ i Dajnalíchavejšia otíízka, ktorou ty bytosí každého Život- 
ýtaÉ mĎíea, je otázka : Co ty rád ? Povedz mi, 5o ty oblu- 

ti poviem kto si ty. Chod na ulicu, a opýtnj sa prvého 
3 prvej ženskej, ktorfi stretneš o jej uvkuse*, a jestli ti od- 
jrimne, nuž ich líplne poznáš. — »Ty, môj imatel v lum- 

neislým chodom, čo rád?t; »Fajku dohánu a moju mieru 
Poznám 6a>. — Ty, milá pani, s rýchlym krokom a strojným 

<So obrubujeÉ?» "Ciste vymetanú domácnosť, čistotný stôl 
lie a môjho muž.i sediaceho naproti mĎa, a dieťa na prsiach*. 
teba známt:. — Ty, malé dievčatko, so zlatými vlasami a 
očima, čo lúbiä ty?* sJa rada kanálika, a radu behám za 
■acintamiu. — *Ty, malé chlapČiatko, s ufúfanýraa rukama a 
iíelom, čo ty rado?a sHádzat po vrabcooh a hru, či hore, 
— Dobre, — teraz ich už poznáme vSetkých, Co potrebu- 

«, poviete, >sná(ľ je potrcbnejäie stanovil. Čo tf starí a mladĹ 
čo oni radi. Ak dobre robia, je bez významu, íe Mbia, čo 
re, a ko»T oni robia nedobre, je bez významu, že oni radí, 
■é. Váetko závisí len na skutkoch; dovol vždy tomu mužovi 
, keJ len nepije, a čo to spomôže ketT to malé dievčatko 
lálika hladká, jestH sa ono nechce naučiť svoju úlohu, a čože 
ten chlapčok rád skaly hádže, ak on len chodí do nedernej, 
a istý čas a v podmienenom smysle má i to svoju oprávne- 

10 



ji dobre robia. K^ra to nerobia ešte radi, stoja 
ifzko. Muž, ktor5' etále mílkuje Ha b flaiou v prie- 
|)lne telesne zdravý, hoo by akokolvek udatné svoj 
muž je, ktorý hk teŠf srdečne ráno z vody a večer 
[latrienou mierou a evojfao času. A každá správna 
vychovával nie len aby dobre robili, ale aby sa 
icb príroäf nie len k pilnosti, ale k radosti z pil- 
vedomosťam, ale k radosti z vedomostí, — nie len 
ale k radosti z čistoty, — nie len k spravodli- 
í hladu a smädu na spravodlivost. 
te odpovedať alebo myslef: >0i je láska k zoviiaj- 
azoín alebo sochám, k náradiu alebo arohitekttíre, 
(lelkom iste je ona Ďou, ak je láskou pravdivého 
akéhokolvek obrazu, alebo akejkolvek sochy nie je 
e páČenic sli dobrého je ňou. Len musíme na tomto 
s. I'u<I tdobi-ýi nerozumiem uraeleokosC a iažkosí 
obraz Tenierov: Pijáci, ktorí dostali aa do hádky 
znamenite maľovaný, tak znamenite, že ho nič ne- 
obe, a ])rG(1sa je to obraz od základu sprostý a 
iruživusC v pokračovunum pozorovaní niečoho spro- 
niečobo takého je nemravné. Je to mrzký vkue 
mysle, — je to vkus čerta. Na druhej strane zase 
ianov, alebu daktorá gri^cka socha alebo peniaz, 
Brova rozkoš stáleho pozorovania niečoho dokona- 
lo vlastnosť voskrz innivná, — vkus anjela. A 
tnebo umenia a všetka láska k nemu dá sa odô- 
iáskou k tomu, Čo je lásky hodné. Toto byt lásky 
torfi označujeme s .■láskavosťou e, a nie je ani fabo- 
a vorbe, éo [ubime, je to skorej životná činnosť 
To, čo milujeme určuje čo sme, a je znamenie toho, 
is, znamená bez výnimky, tvoriE charakter. — k. 

OBZOR. ("íÄlH^'i^p) 

Ý- Araerikansko-slovenaké noviny z "5. -dcecntoTa 
d záhlavím Podpora Slovenaka: článok plný trpkej 
le i oprávnenej rozmr^eiosti naäich zámorských 



:. — My 
. »HlaB. 
póru smo 

si Života 
i vždy BO 

Listovnc 
tieto vraj 
iobUÍ, ne- 

te o radu 
bratia za 
U štipeo- 
t eéte ná- 

ý pod po - 

Ostatnie 

, nech sa 

>bu u ked 
ohľadov n 
Blaho. 

Slovensku, 
potravné 
a VyňDý 
reg, Pie- 
ance, Sla- 
Jová VíB, 
ikove), — 
le) ; mliľ- 
V Honte); 
Moravekó 



ihoclofkov, 
atva tuh(! 

'avil nasl. 



1. Eolko potraTních apoll 
dla Btolic. 2. Kedy ktorj p. ap. 
4. Kto ziiloíil p. ap. a kto jiorob 
nech je zistenj jej občanakf ata' 
tí. Či obchodveduci p apolkov el 
rajd? 7. Kto uakupuje u p. 8p.? 
ločenské] pntna ŕleoovia? Kedli 
bnejäfj tnede a kollto ich je m 
členami' Po kolko podielov mi 
členom udeluk r kolko'' 12. Jea 
(VačSie ceny pn predaji, men&ie 
dovn e J 13 Prllíné nspoŕi zii 
H (. I i^p dA a na u?er, aleb 
am^ nakupoval leatl neáleno 
nnm a nakuj ujú m ečlenami. 
obrat v p sp 17 (. ] «p. pn 
men e eí kuj uve pripadne \n 
tríné ceny? l!f. JuVý tovar mA | 
má trafiku? Ich výmer? 21. Jnkí 
mieatnom tržiakii, než bol pred s 
aj mimo pÔHobiítn ? 24. Jnkí^ ol 
vane alebo majd dajakú víhod 
pBgande inŕho i'iÉelu, než jaký n 

Veríme, ie minister 
židovských fiasopÍBOv, ale z i 
V) vymanení !udu z nedôst 

JaBovífkov Časopis s 
mylne poznamenala redakcii 
spolkom )io odporóčurae. 

átudeutski^. (Deti 

'pražské — rusinská secesBÍa - 
VnlítomÄ krisa v ^1)« 
výboru, z ktorého odišli 
v činnosť. Niektorým cliybf 
a spoločení'kli vôbec, staraj 
istený chlieb, tak že by sa 
pec, druhí zas sťic nútení h 
štúdia (zkiíÉok). No doStud 
vafi za národ, jako to vid 
mravne iTaleko za obmeškai 
[ire spoločenskú prácu : ro 
neohlebovému nemAže byt i 
spaí niektorým vysokým 
touto zaoberali na »akademi 



Proti tomuto Študenta 
iromade tKrakonoša*, 
itárňou mestskou {vy- 
y 7, velkej časti obe 
y a týra vydržovanie 
o verejnej čitárni do 
DÍe divu, í.et bol daný 
>jenie Sliivie a Akad, 
rokom uskutoónf. — 
lovolil 9i nemiestny a 
mu zákonu Štátnemu 
i pripomfnajúo dokto- 
ialSfch, iSe nenie sporu 
-iadalo mu študeutstvo 
if odiäla, keď sa ujal 

sa hromadným odcho- 
roziilo sa do Viedne, 
prijatí, v Černoviciaoh 
reíta nemecká, že by 
la na slovanskú alebo 

sa vrátií a nekonaC 
Slávi anom. Je pozo- 

Sase obracajú proti 

ae viera či z mravného 
ionalismu, usporiadali 
íové afféry s Keeske-. 
i príde ďalej ? *) 

récki. Jak na tomto 
prekladaniu biblie do 
dva časopisy, proti 
došlo aj ku krvavým 
;ei£ ap. Podnet k tomu 

ktorého professori sa 
í jazyk je znesvätenie 
udentstvo a výsledok? 
)fBma SV. na uárodnie 
valujňc demonštrácie). 

ntovi nebolo moíné opatriť 



z Uství slovenského študenta.*) 

Za odpustenie prosím, íe velmi chybne ptäem naS 
V elementárnej Škole aom sa Deii5Íl pravopisu slovenskí 
siume ale ani len som nehovoril slovensky, poneváô 
prísne lakáxBné: Ako gymnasista v tom presvedžení so 
ja gruntovný od árpádovcov pochádzajúci Maďar, veď 
tak ut^ili. Skončiac ätvrtií, dostal som slovenský katect 
Sv. Martina, ktorý ma prebudil zo škrtincebo spánku. 

Pridňe do B. oboznámil som sa b R. ktorý ma po 
vil v tamejSfch slovenských rodinách. Žial Bohu, mňa a 
dobného žiaka v zaplátanom kabáte, len tak z boka poz 
(Sčinkovalo na mňa. Vzdialil som sa od uich, bo som 
k nim a to tým väčšmi, ponevád ma jedon úd stovensk 
váral, <Sih nepekne sa vyslovil o mne )>žobráČkovi<. 

Netajfm chudobný som bol a som aj teraz, gymn: 
v stave len tak dokončiť, že som viacej hladoval než 
jedlo mal som len na obed, na večeru čo mi od ol)eda s 
som neznal, Obyčajne nosili mi židáci chlieb za kresby, 
tiež straSne opustený, lebo z domu nedostával som n 
dávky zapravil moj ujČek. 

Niet sa tedy čo čudovať, ie som nemal príležitosti 
umu v slovenčine. Teraz tiež len Jedon maJarský eolle 
nadomnou a platf mi byt, čo od Slováka odpusťte darm 
bonakolko poznám takýchto, radéej prehrajú, radšej po i 
staoh roznosia, prelumpujá, za čo potom nečudujme sa, 
tresce. Ja nežiadam od Slováka zhola nič, už i preto : 
mohol na oči vyhodiť. Čítal som >KotliD< a veru som 
tej vaše) kritike, zvlááte ale na tom, že Vajanskému 
čoby neznal Slovákov, čo nestojí, skorej si dám hlavu j 
ani jedon nezná ludu najmä ten nie, ktorf nenarodil 
dobuébo. Bo ktorý sa z domu zámožnej&ieho namdil, 
príležitosti vyskúmať a ]>oznafi smýšľanie ludu, tento b 
štíti sa rozhovoru ao s]>rostýra sedliakom. 

Ačpráve vedieť treba, že títo panáčkovia netvoria 
pospolitý lud ho tvorí. Že títo cestujli po Slovensku 
vlastne nie po Slovensku, ale len po jednotlivých rod 
dobre uhostia, veď stí t^i tiež panskí synkovia, chudob 
stačí po daromné groš vyhadzovaÉ- Hostinou povzbuden 
i druhý raz a kompániou pracovníkov ešte väčšou do i 



*) List písaný bol dialektom atolice, odkiHt putri^ý pochád 



1 



-- 1B4 - 

článok; že mládež cestuje a »študuje< Slovensko. Ja sám som videl 
takýchto cestujúcich a pracujúcich slovenských študujúcich! Pota*) 
obed a zaplatený siidok pri takejto študijnej ceste nechýbajú. 

Ak chcete ozaj Slovákov pozna£, choďte na dedinu^ nebojte sa 
drevt nej chalupy ktorá že sa len nezvalí na Vás. 

Často najílete v drevenej chalupe dieťa v košielke, dáte ho do 
škôl, jesto v rodine i, štipendium, rodiôia vychovajú z neho nádejného 
štu !enta. Budete mať z neho jako rodičia jeho i vy radosť, ale vaše 
sklamanie bude velké, lebo štipendiumom vychovali ste zaťatého odro- 
dilca. **) I medzi mojimi spolužiakmi sú takíto, jedon šiel tak ďaleko, 
že moj slovensky písaný list zaniesol k slúžnemu v tom presvedčení, 
že ho za tento skutok vymenujú jako osloboditeľa maďarčiny, za dá- 
kého štátneho sekretára. 

Za moju slovenčinu žijem a mriem, nie tak ako mnohí len slo- 
vom, ale skutkom. liutujem, že som nie v stave pre neznalosť sloven- 
činy vysloviť všetko tak ako to cítim. Študujúci rozmýšľajte o obsahu 
tohoto listu. 

Spolkový. Slovenský HL spolok T^Národ<^ vydržiaval 24./XI. m. r. 

1901. svoje riadne valné shromaždenie. Pri tejto ^jríležitosti nech mi je 
dopriato dačo prehovoriť zo spolkového života tunajšieho. Spolok účin- 
koval ako v minulých rokoch dla svojich starých tradicií. Usporadoval 
večierky prednáškové a zábavné, divadlá, slávnosti, tanečné zábavy atď. 
Drobná práca medzi ľudom bola hojne pestovaná. Stýkali sme sa aj 
mimo spolku s ľudom, so zeleninármi, aj s remeselníkmi, so starými 
ale Jij s mládežou. Insia práca pomedzi Slovákmi viedenskými nie je 
možná. Ľud je neuvedomelý, predpojatý, preto práca medzi nim veľmo 
nevďačná, prospech nepatrný. Vzdor všetkým fažkosťam sme predsa 
napredovali. Bohužial, že máme tak málo intelligencie, ktorá je ochotná, 
konať nudnú a nevďačnú prácu, uvedomovať ľud ku slovenskej my- 
šlienke a sebapovedomiu. Naše smerodajné kruhy na Slovensku nevedia 
ani ocenil národnú prácu vo Viedni. Ľudu nášho je tuná na tisíce. 
Pri účinlivej práci by muselo celé západné Slovensko pod vliv tunaj- 
šej intelligencie prísť, ak by sa dala do práce a ak by bola z domova 
hojne podi)orovaná. Co nám chýba nie je ani tak počet, ale* horlivosť 
a dobrá vola, 4 študenti a jedon-dvaja samostatní intelligenti to ne- 
urobia. Účinok našej práce, resp. práce 10-ročného »Národa«, je videť. 
Nieto Slováka vo Viedni, ktorý by aspoô nebol počul o slovenskom 



^) Za darmo. 

') Ste pessimistom, je pravda že Štipendia zČiastky znemravňujú, ale ako 
potom podpoiovat chudobnú mládež? Red. 



**i 



— 166 — 

Bpolku vo Viedni a západných mestečkách a dedinách na Slovensku, 
jesto dosť mnoho Slenov a býv. Ôlenov nášho epolku. Práve preto, že 
>Národ« nie je úíel eára v sebe, než príprava pre svojich ílenov po- 
ťažne známj'oh, ktorí skArej neskorej sa odoberd domov, aby tam hlá- 
saĽ idey tuná nadobudnuté, je nutno »Národ« držat, ked možno zväSéifi, 
zdokonálit, jjredoväetkým zaohovat mu ten ráz, ktorý má a ktorý ho 
tak plodným 6iní. 

Všetko to, iSo som povedal, je snád viac menej známe, musel 
som ale' tieto staré pravdy ešte ráz zopakovať, aby nezavládlo akési 
nedorozumenie ohíadom na založenie nového slovenského spolku »Slo- 
venskej vzdelávajúcej Besedy*. V »Károde« účinkujú 3 vrstvy: zele- 
ninárska, remeselnícka a takzvaná intelligencia. Trieda zeleniniírfika jo 
zámožnejšia, atále tuná bydliacn a medzi Slovákmi tunajšími najpočet- 
nejšia. Zakladatelia spolku brali preto na tňto vrstvu ohľad a keJ 
behom 5asu aj druhá trieda, mbídeí remeselnícka do ^Nároiltu vstu- 
povala a činne vystupovala, nastaly docela prirodzene akési jirotivy, 
ktoré intelligeneia sn snažila paralysovať, ale jej diplomacia behom íasu 
zluhala. S jednej strany nebolo možno všetky predsudky a trie<Ine seba- 
povedomie, ktoré sa javily hlavne pri poíiadavkooh mládeže, vyhovoriť 
B mládež remeselnícka najmä jej ŕelnejšf zástupcovia, neboli tak daleko 
vzdelaní, aby mohli tíoto slabé strdnky našich zeleninárov s lahostaj- 
noslou zniesl. Remeselníkovi sa zdá zeleninár namyslený, poneváč má 
peniaze, chudobného delníkn vraj opovrhuje /.eleninár, že sa nezaoberá 
s remeselníkom zkrátka, že ho opovrhuje. Zeleninárovi sa zase zdá 
mladý robotník príliš »mladý«, (totiž neskúsený) lahtikársky, nestály 
at(f. K tomuto prisly ešte zovfiajšie protivy. Velké me^to s industriou 
a značnou organisáciou delníckou pfisobf na robotníka a tento nemfiže 
na dlhäí čas odolal vplyvu sociálnej demokracie. Internacionála má pre 
národne nevyspelého, polo^zdelaného delníka velký vliv. Pekné heslá 
a demagogické reČi socialistických emissarov pňsobia značne. Utvorenie 
socialistického krúžka slovenského nemohlo tým momentom vystať, ked 
sa daktorí naučili v "Národe* aké také spolkarenie. Že pifidi akýsi 
internacionálny idealism v nekotko hlavách slovenských robotníkov vo 
Viedni, o tom sme mali už jired 2 rokmi známosf. O utvorenie no- 
vého spolku bol požiadaný tebdajŠf predseda sNároiIa*. On bol ovsem 
v iíimto ohľade troška lahostajný, jestli ale položenie Jpho — ako pred- 
sedu tNárodaä, uvážime, prídeme k závorke, že on nemohol nový 
spolok remeselnícky založiť, ked mu v íjíárode* samom chýbaly sily. 
Secessia by sa bola mohla zadržať snád aj dlhšie, ked by nebol akýsi 
cudzí živel, do nášho stredu prišiel. Bol to p. Dvorak, akýsi ttradník 
pri tunajších »Delníckých Iíistoch*, ktorí s pomocou druhých rozoštval 



— 166 — 

remeselníkov oproti »Národu<. Smerodajné kruhy v »Národe« ueilo- 
valj sa ovšem o paralysovanie náuk p. Dvoŕáka, ale už bolo neskoro. 
P. A. Stefánek zvolal politickú schôdzku tak zvanú § 2. » Versammlungc 
a referoval o sooialisme a nutnosti založenia nového spolku slovenského 
pre remeselnícku mládež, ale nie sociálne- demokratický, alebo aspoň 
uie nepriateľský »Národu«. Zasedanie bolo búrlivé, hodne osobniôkár- 
ske. Protivná stránka necítiac sa dosC silnou doviedla si p. Dvoŕáka, 
ktorý aj hlavné slovo viedol. Nový spolok, horepomenovaný, sa utvoril 
a účinkuje už sopár mesiacov. Členov, že má vraj dosl mnoho.' Dosial 
ovšem nemožno povedaf kolko sociálnych-demokratov je tam a kolko 
iadiferentných. Tých ostatných bude hodná väčšina, Jak ďaleko bude 
ppolok osvetne slovenského ducha šíriť dosial nevieme, dúfam ale pevne, 
že spolok zachová si svoj slovenský ráz a že nezapredá sa národne. 

v 

Česká sociálna-demokrácia emancipuje sa od nemecko-židovského vlivu 
a preto ncmusítr.e mať strach o našich mládencov, že im pán Dvoŕák 
hlavy pomúti. Naši študenti vstúpili do nového spolku a pôsobia teraz 
aj v »Národe«, aj v »Besede«, za 60 im môžeme byt len povďační. 
Tak sme si zbudovali 2 slovenské spolky vo Viedni, ač ten jeden je 
socialistický predsa je náš. Naša mládež nebude všetkému veriť. So 
l;)udú vodcovia hovoriť; hlavné je aby nejaké nepriateľstvo pomedzi 
»Národom« a »Besedou« nezavládlo. »Beseda< je ale odkázaná na nás, 
lebo jestli sa od nás dačo nenaučí, od »8oudruhft4: českých sa nena- 
učí nič, poneváč naším slovenským pomerom nerožumia, našu reč, naše 
piesne a náš slovenský život neznajú. 

K PO v -''J 'íN« j 

Referáty. 

Karel Havlíček Borovský. Kapitola o kritice. (Dokončenie). 

Za čtvrté ješte dodati musím, že je napsati dobrou kritiku mno- 
hem téžší a obtížnéjší práce než mnohý jiný literárni článek, jako již 
kromé jiných dftvodô sama Matice česká uznáva, ponévadž kritiky 
v Časopise Českého Musea dvojnásobné honorovati bude. (To byla 
ovšem rána do srdce mnohých, nenávidícíoh kritiku tak jako netopýŕi 
svetla se štíti.) 

Na zastaralou již námitku, že se kritikou odstrašují množí, kteŕí 
by jinrtk spisky své na oltár vlasti položili atd., již mnohonáctekrát 
stejná odpovéd dana jest. My zde jenom priostríme tolik, že o takové 
choulostivé vlastenec, kteŕí se jen proto k literatúre české pripojili, že 
snad lehčeji chvály dojíti mohou než jinde, že o takové, pravím, není 



J ^ .^ y ^-y^ J~ y 



— 167 — 

CO BtiCti. Ostatné se dlovék, kterému spisovittelstvf již v krvi leží a 
kterému se trochu jasnosti v blavČ blyStf, ni^fm na svété, ani zákazem 
ani straobem o výživu, a následovné ani kritiku odetraäiti nedá. 

Na jinou vSak námitku chytráka, žo totiŕ, kritika protoi! zbytcčná 
jest, pončvadž dobrá kniha i bez nf prflchodu nájde a gpatná i tak 
zapomesuta bude : činíme opét eväj návrh, aby totiž títo pánove tedy 
ani Bpisy své sami nevychvalovali ani :.d sv/ch pŕátel vychvalovati 
nenechávali, ba aby se i výchvalných, mnoho pŕislibujícfch a mámi- 
vých titulä na knihách svých zdri^x>vali. Pokavád však to neučiuí, 
musí se s druhé strany i pravda nemítá o apisech jejich pronésti uby 
se nikdo — nenapálil. 

Samo sebou se jiŽ rozumf, íe pod pravou kritiku ani kľitik jméno 
avé podepsati nemusí, protože ni tom nie nezáleží, od koho tjsudek 
pocházf, kdyš dostatečné odôvodnén jcat. Tenkrát ručí onen úsudek 
sám za sebe a nepotrebuje garancie známeho velikého jména, Namítá li 
se nôco proti kritice, má to být vždy jen proti tomu, co oní psáno 
stojí, o osob(! sepsavSílio ji nikde zmfnky činíti potreba nenfrzc saiui!! 
kritiky dá sc jiŽ poznati jeho zkušenost a ächopnost v té veci. Zku- 
éenost však a vyzralost úsudku ncoí následkem poubéhi> stáŕf, sicc by 
byt dubový špalek nejlepším kritikem i spisovatelem. 

Tolik námftck «dálo se nám potŕebí podotknouti, než se k jadru 
veci samé dostaneme. Oväem že ise týto námítky jenom proti hanlivé 
kritice 6inívaj(, ponévadž chválu i nezaslouieuou každý rád do kapsy 
vstrčf, ale hana i nejzastoužen^jšf je vždy |)ro pohanu néliu ne- 
herný peníz. 

Nyní väak buď i vám dovoleno néco podstatného proti tomu, 
CO se u nás obySejnč o vyätých knihách pfäo (kritikami t < radéji ne- 
nazveme) namítnouti. I'i4 téchto iki-itikách" je hlavní potreba mfti 
dobrou zásobu rozmanitých planýcli pochvál pohotové a nasypati jich 
néoo podlé okolností na vyälou knihu. Ctenáfi naäich časopisíi mi snad 
dobfe rozumčti inohuu, co tím míiiím a nepochybné již také ty otŕolé 
fráze dobre v paméti noaĹ. — Takové jtočínání ncjenom xc spisnvatel- 
ství, zamestnaní tak vážne a. dŕiležité, každému a dekoraus suadné » 
prístupné Siní a tudíž literatúru zjalovovuti pomáha: ale i ostatné Ec 
proti rozumu a vzdelaní ducha pŕehrubé prohŕeäuje, ponévadž v tak 
planých panegyrikáoh na nie než na osobnosti ohled neberouc, o kraso- 
védé, stylu, poeeii atd. nejneämyaJnéjäí náhledy, (k nepováženf) rozširuje 
Zvlááté u nás, kteŕf jen chudou literaluru máme a jmenovité ve vécech 
krasovédnýofa téméŕ nie jsme nevyvedli, kterým v mnohých velmi po- 
trebných haluzech veda a umení ani jedna kniha k ruce není, u nás 




— 158 — 

by zapotŕebí bylo, aby se aspoň príležitostné ováem tom rozumné, ne- 

pŕedpojaté, užit.ečné náliledy rozšírily a v obecenstve prächodu našli. 

Každé umení nese na sobé jaký.si znak nepochopitelnosti, jakési 

arkanum: ne snad že by o pravdu umelci mexi sebou nejakých cechov- 

nícb tajností ukrývali pred obecným lidem, nýbrž jen proto, že umení 

véeliké vyznaeeno je jistou neomezeností, nezpoutaností, svobodou. Táto 

svoboda umení velice již byla zle užívaná od lidí ncHchopných, kteŕí 
zvyklí jsou si svobodu pŕevstavovati co stav nejaký bez v^elikýoh pra- 

videl, beze všech úvazkfi; kdežto pŕece vlastné zcela naopak svoboda 
v umení pravé nie jinébo není než veliké nezkončené množství roz- 
ličných pravidel, z kterýcli si pravé proto, že jich velmi mnoho jest, 
vybírati mftže umelec. A tak se tedy uraéní jen zdá býti bez pravidel, 
pravé proto, že jich tuze mnoho jest, která se tedy nedají do nékteré 
instnikce neb návodu vtésnati. 

Toto stanovisko je pŕedúležité pri posuzování umeleckých výtvorfl. 
Všeobecná stížnost umélcň býva na pedantství, ťizkoprsost, jednostran- 
nost, školáctví atd. svých kritikô a musíme pŕiznati, že veru sprave- 
dlivá jest. Vysvétluje se dobŕi s vyše. Takový kritik znaje sám jen 
nékolik pravidélck pokladá tuto svoii zásobku za úplný kódex a ne- 
, máje tušení o nezkonéenosti umení, hotovo je všude kaceŕovati, kde se 
umelec dle jeho (kritikových) pravidel ncŕídil. 

Není všetko, co se o kterčm básnickém díle napíše, ťiké kritika: 
[)a ani každé posouzení ncmňže se ješté kritikou nazvati. Kritikou jen 
tenkráte se posouzení nnzvati má, když dftkladné probere dílo z ume- 
lecké stránky, Jsoufi však skoro pri každém básnickém díle i jiné a 
snad casem däležitéjší stránky, které se pos )uditi raohou. 

Zmĺníme se zde také príležitostne o jedné ne sice dftležité, avšak 
u nás v C^eehách hojné stránce uméleokých dél. Každé umelecké dílo 
má tu nevyhnutnou vlastnost, že od nékoho sepsáno jest. Tento zas 
obycejné má nékolik pŕátel, z nichžto jednoho ])ožádá, aby nékam do 
časopisu na])3al uéco o jeho knize; neboť každá kniha musí ái, jak na 
svet pŕijde, nékterý časopis vzíti za kmotra, chce-li slastné životem 
kráčet. Takový tedy o posouzení požádaný pí*ítel, již pred étením veda, 
jak asi o knize psáti má, nevyhnutelné se pak namáhati musí, aby 
néoo napsál: což obycejné nemívá veliké ceny, zvláš6 v kritickém 
ohledu. Takové >kritiky« mohly by se v krámích hotové prodávati na 
vybráni a ctenáŕ po takovém posudku mene vi o knize, než pred 
ním védél. 

Též takový následek mají jiného zpftsobu » kritiky*, které by chom 
nejradéji šviháckymi nazvah'. Jsouť to kritiky, kde kritik vlastné 
v úmyslu nemá pŕedstaviti nám onen spis kritis3vaný, jak jest, objek- 



— 159 — 

tivné, kde na zreteli nemá spisovatele knihy oné^ uýbrž sebe samého. 
On koketuje v kritice sám, chce psát zájímave, snaží se nejlepší ná- 
pady a vtipy své vyvésiti do ní a tak se stane, že napíše easto spis 
dosti zábavný, ano i dobr^, lec ne kritiku. 

Objektivnost je vôbec na kritice hlavní cnost: z pravé kritiky 
chceme poznat dílo samé a spisovatele jeho, chceme odtamtud nabýtj 
odôvodneného soudu a schopnostebh spisovatelovýeh a o cene jeho 
plodu. A proto opét je zvlášť za našich časô druhá hlavní ctnost kri- 
tikova veliká bibliografická známost, ijby mu aspoň v jelio odvetví 
všeohny ponékud výteônéjeí plody vsech literatúr známy byly a tak 
pôvodní dílo a opsané rozeznati mohl. Ačkoli sice dílu samému výte- 
čnost zostane vždy svá, pŕece je z ohledu na spisovatelovy zásluhy 
znamenitý rozdíl, je-li dílo jeho neb jiného. 

Za našich ôasô pri tak neskoučeném počtu dél umeleckých bá- 
. snickýoh ve všech lit<Braturách je zajisté vec nesuadná stopovati lite- 
rároího pytláka, když opatrný a pri tom ponékud schopný jest. Zde 
by arci pŕedevsím záslužno bylo uríiti hranice mezi pôvodností a ha- 
podobnéním, kdyby ta vec tak lehká a tak krátka byla, že by se vté- 
snati mohla do tak nevelkého pojednaní. »Nic není nového pod slun- 
cera« slyšíme v jedné strany a v druhé praví se nám: »NeQÍť jediná 
vec na svete, jež by jiné rovná byla ve všem.« Mezi témito dvéma 
zásadami leží naše pravda. Co umímc, nauôili jsme se od nékoho a 
udati hranici mezi napo lobňováním a pôvodním tvorením zostane 
vecné nemožno. Nejznamenitejší umelci často užili patrne cizí«h my- 
élének, aniž jim to na rijmu vzato býti môže. V praktickém živote 
velmi dobre se rozeznává pravá za.sliiha literárni od pouhé koj)ie a zdá 
se velmi jisté merítko býti na literárni pôvod nost samo společenské 
živobytí. Človek se nedovede vždy pretváŕiti, aspoň se nemôže v spo- 
lečenském živote stavoti raoudrojším než jest a skoro vždycky se môže 
vážnost, jaké kde ve spoleruiisti požíva, pokládati za nejverncjší me- 
rítko jeho literárních opravdivých zásluh. — d. 

Kozmamte zpravy. - . voc;^ 

— Do výboru slovenského lit. sp. ,,Národ'' boli naeledujilci páiiovia zvolení: 
Predseda: Jaromír Krížko inírenieur, podpredseda: Cand. fil. Anton Štefánek, zá- 
pisník: Cand. med. Gejza Rehák, pokladník: p. Jaroslav Ander ilí'tovnik, kiiikovník: 
Cand. med. Gustáv Čipka, výborníci: p. Ján Koch a Andrej Kontos, revízori: 
p. František Koch a Cyril Hergotič. 

— Ako je známo, .JAterárne Listy^' katolícke, rozhodne zavrhly Tolstého 
i do slovenčiny preložený Tomíim „Vzkriesenie''. Kritika vyznela v ten smyseľ, že 
je lepäie diela toho vôbec nečítal, jestli človek nechce prijsÉ menovite mravne a 




;ceBtie (Buday). — „Ča3opÍ» pre evaiýelieJeé Itohoslovie", v&ak ináŕ 
om „Viera a kreBdanstvo" v droch nových alavianakych románoch 
Juoyadia. — L Ci. Tolstoj : VoBk-tesenie) konči prof. J. Kyaíala 
nk summovaním náboíenskfcb výkladov kiitolíckeho a pravoiilí- 
prichodime k dvora základným myälienknm reformácie, prinavtá- 
ej Siatote — pre iiirkev — ak pokániu n viere, cielom oeprave- 
Jtlivca. Majme nátiej, íe íirenim sa a dobrým poňatím podobne 
ry kresíanRtvo a evanjelium lou vyhrať mOže", — *( 
liŕ Slovenský Spolok" v Amerike má uí 3111 odlwrov a 13110 

Hatala, pôvodcu viacerfch m 

dit ea i. novembra l8;jl. Žijo 

ko-potravný spolok v Kútoch mal v prvom svojom apcÄvnom roku 

. OiBtý žiak obnái^al '^431 kor. 02 bal. 

ľont (nitr. stôl.) zakladá aa potravný apolok. 

f spolok v Kútoch (nHr. stôl.) striaBoI sa židovs'.>ej správy a preSiel 

linakej stolici nacbodi sa dľa úraduej správy 40 obcf, v ktorých 

ly- 

a. Národný Slovenskí Spolok v tíuojených Štátoch Amerických 
[y tak aj roku l90í v mesiaci máji bude uderovat Štipendia pil- 
íiakom navälevuiiicim vyäíie äkoly. tak tiež chudobným sloven- 
liaovatelom a ochotníkom; ktorí avoje proaby do])oSlú na hlavného 
IV. Spolku niiineskoiiie do 1. mája roku líHii. 
ku obsiahnutiu Štipendia sú nasledovné: 

liádzajiici síl o podporu musia priloíít ku avojej prosbe posledne 
loĽtvo, alelio totiože svedoctva úradní odpis; pri kaídej prosbe 
irúfiaiiie daktorého slovenského redaktora, alebo známeho náro- 
vatera; potrebne je udat vek a oinačiť, že jakou vedou patričný 

inými slovami povedome, že čím chce byt. Ukrem tofaoto ku 
í priložit nejakú htcrämu prácu, ktorá by wi hodila pre kalendár 
•e apulkový orgán. Práca nemusí l))-ť pôvodná, môže byt aj pre- 
inaíit pôvodcu i jaj;yk v ktorom Itola pôvodne písaná a z jakej 
niavná váha bude aa kláat na reŕ, výrazy a bezvadný slovenaký 
svedectvá poälú sa nazad. 

. uchádzajúci aa o podjioru, musia ku svojej prosbe pnležít ne- 
sú, ktorej tliema je z pospolitého života alovenského. Práce majú 
e spolkový kaleudáí, aleb.i i ľfrán. Práce môžu byt; Divadelné hry 
!tvia, povesti, novelly, humoresky atiJ. 

svoiej iirosbe musia priložit dosvedéenia niektorého slovenského 
iteľa, alebe národovca, ktorý bv svedčil o ich úprimnom sloven- 
krem toho majú pripojiť nejakú liierérnu prácu budto jiôvodnú, 
daním mena pôvodcu, 

m by sa podpora neudelila, budú vrátené jako prosby tak ai práce. 
■jtu doatauuvälcli nebudú vyzradenŕ a preto môžu sa poa svoju 
ebe použiť pseudonymu. 

ráce adressovat treba na hlavného predsedu Národného Sloven- 
ice takto: Mr. A. S. Ambrose, -Ah Ave. A. New York, N. Y. U. 

w Yorku díia II. decembra roku 1901. 
Ján A. Ferienčík 

Hl. zápisník N. S. S. 

ínie" v Hlovenčine dostať u dra DuSana Makovického v Žiline, 






IZ 



Zrt 



^JIVJ í3 " ľ. s N í Ján KoUár 

J( ^ECHÄCH ^>^ i 24t. januára 1852 —1902. 

Dňa 24. januára 1902 uplynulo 50 rokov, co zomrel vo Viedni 
velky syn Slovenska Ján Kollár. Jednoduchý pomník z pieskovca, s me- 
dallionom podoby zosnulého pevca ^Slávy dcéry*, ozn^žuje v opustenej 
zadnej časti sv.-marxkého lírobitova viedenského,, zabudnutú 'mohylu 
Kollárovu. 

Po dôstojných oslavách v roku 1893, ke^f vo Viedni, v Prahe 
a v Martine zasvätila sa pamiatka lOO-ročných narodzenín Jána Kollára, 
ked usilovne sbieraly sa KoUariana a bedlivé zaznačovaly výroky ešte 
živých svedkov doby Kollárovskej a dva chudobné akademické spolky 
viedenské, slovenský »Tatran« a ^Ceský akademický spolek*, podujali 
spoloSne vydať ideálne krásne dielo : »Sborník Kollárovský« — bolo by 
to lepšie slušalo Akadémii, lebo učeným spoločnostiam — zdalo sa, že 
ruch Kollárovský prehĺbi všetky vrstvy národa a duch jeho diel, snáh 
a tužieb, že ovláda základne literárne kruhy na Slovensku i v Čechách, 
Že život literárny obrodí sa v smysle i duchu Kollárovom, že kultúrny 
programm náš doplní sa velkými, posial málo pochopenými ideami 
tohoto neobyčajného génia, vlastenca^ buditeľa a veštca. 

Slovenský životopis Kollárov od Bohutinského *) rozšíril a spopu- 
larizoval známosti o Kollárovi medzi Slovákmi, prof. Masaryk pojednal 
v »českej otázkec o filosofických základoch Kollárových ideí, prof. Dr. 
Murko — rodom Slovinec, vydal obsirný a dôkladný spisok o Kollá- 



•) Vydal „Slovenský literárny spolok Národ" vo Viedni 1893. Dostet u Karia 

Balvu v Bažomberku. 

11 




— 162 — 

rovi, ktorý náležité pochopený bol Slovincami^ Horvatrai i Srbmi a 
ktorý k poznaniu KoUára a jeho vzájomnosti medzi juhoslavianmi 
valne prispel. 

Sú ovšem tieto monografie tiež pokrokom a slážifi budú čo vzácny 
materiál literárnemu historikovi, ale pritom konštatovať treba to smutné 
faktum, že nám ešte mnoho, velmi mnoho chýba. 

Nemáme posial jednotného diela obsahujúceho celý jeho život 
a pôsobenie, jeho význam buditeľský v Slovanstve a jeho hlboký 
význam v československej literatúre zvlášt. 

Nemáme kritického diela o vzájomnosti Kollárov^ a jej dejinách 
v Slovanstve, Chýba nám všestranný rozhor jeho diel, najmä „Slávy 
dcéry /^ Humanitné ideály jeho sú málo známe a nepochopené. 

KoUára treba študovafi, ved týmto slovom vyslovený je celý náš 
mravný a kultúrny programm. Do Kollára sa treba vhĺbiť, najmä 
mladšej generácii, veď škola a súčasná literatúra neposkytujú temer 
ničoho o jeho dobe a význame jebo prác. Celá staršia literatúra slovenská 
pohybuje sa v stopách Kollárových, on je zdrojom celých literárnych 
generácií. 

Kollár je otcom vzájomnosti literárnej, kultúrnej medzi národami 
slovanskými, bez nejž by malé národy hynuly hladom duševným. On 
je apoštolom večne novej a nikdy nestarnúcej idey lásky a bratstva 
medzi jednotlivými kmenami slovanskými. 

Vzájomnosť mala svojho času epochálny význam a neztratila ho 
ani pre časy budúce. Nik od 80 rokov neprehovoril o všeľudských 
úkoloch Slovanstva jasnejšie, krajšie nežli Kollár. Že cesty ním vy- 
značené sú pravé, dokazuje život na vsech stranách. Kollár je sCastným, 
veľkým prorokom, nech splnia sa jeho slová a stanú sa skutkom v pro- 
spech náš: ^^^ 1,,,^.- ,^^ 

»Sláv8ký život na vzor potopy '' JE^^'Í?TA "^ 

Rozšíri svých všudy meze krokfl ; tt P ^'^ ^ í^^ - - •" *^ í 

Vedy slávským potekou též žlabem, V í uwiiA'ir 
Blroj, zvyk, i zpév ludu ntišeho "*" 

Bude módnym nad Seinou i Labepi«. 

Dr. P. Blaho. 



^ .^"S. *•* ^ s^* 



— 163 ^ 



Príspevky k miestopisu Sloyenska. 
XII Gemer a Malý Hont. 

Okres pohronský. 

Helpa: Helpa Sumjácz: Šumjác 

Nándorvôlgytelep : Svábolka Telgárt: Telgart 

Pohorella: Pohorela Verníír: Vernár 

Polonka: Polomka Závadka: Závadka 

Okres revúcky. 



Borosznok: Brusník 
Fillér: Filiar 
Grerlicze: Grlica 
Hisnyó: Chyžnô 
Ispánymezô : Špaňô Pole 
Jolsva Taplócza : Jelša veká Teplica 
Kis Rôoze: Revúcka (aj Malá 

Revdčka) 
Koprás: Kopráé 
Kôvi: Kamenany 
Krokava: Krokava 
Lubenyik: Lubeník 
Miglécz: Migles 
Mnisány: Mnišany 
Murány: Muráň 
Murány-Hosszdrét : Dlhá Lúka 
MuráDy-Hutta : Huta 
Murány-Lehota : Muránska Le- 
hota 
Murány-Zdichava: Muránska Zdy- 

chava 




Nandrás: Nandráž 
Perlász: Prihradzany 
Ploszkó: Ploskô 
Polom: Polom 
Poprocs: Poproô 
Rákos: Rákoš 
Ratkó: Ratková 
Ratkó-Bisztro : Bystro 
Ratkóljehola: Lehota 
Ratkó Szuha: Suohá 
Ratkó Zdiohava: Zdychava 
Répás: Repište 
Rónapatak: Rovno 
Suvete: Šivetice 
Szásza: Sása 
Szirk: Sirk 
Turcsok: Turôok 
Ujvásár: Rybník 
Umrlá- Lehota: Umrlá Lehota 
Vizesrét: Mokrá Lúka 



Okres siačshj. 



Ajnácskô: Hajnáčka 
Almágy: AlraáfT 

Alsó Balog: Nižný Balog (lite- 
rárne Blh) 



JánoBi: Janošovce (Janoševce) 
Jene: Jene 
Jeszte: Hviezdička 
Kerekgede: Kerekediev 

il* 



^ 164 -^ 



ti ' 



Alsó éB FelsS Bátka: Nižná a 

Vyšná Batka 
AIbó Hangonj: Nižný Hangoň 
Balogfala: Balogfala 
Bellény: Belien (aj Belian) 
Béna: Bjeňa 

Bugyikfala : Budikovany (Budi- 

koväne) 
Csiz: Číz 
Csoroa: Čoma 
Czakó: Cakovo 
Darnya: Darňa 

Derencsény : Driencany (Drien- 

čane) 
Détér: Déteí 
Dobfenék: Dobfenek 
Dobócza: Dubovce 
Dulháza: Dulbáz 
Dúsa: Dúžava 
Egyházas-Bast : Bášt 
Feíled: FelecT 
Felsô-Balog: Vyšný Balog 
Felsô-Hangony : Vyšný Hangoii 
Gesztes: Hostišovce 
Gesztete: Gestice (aj Geste tier) 
Gortva-Kisfalud : Kišfalud 
Guszona: Husiná 
Harmaoz: Harraac 
Iványi: Ivanka (aj I vani) 



Kis-Gômôri: Gemerôok 

Májom : Májom 

Mártonfala: Mártonka 

Meleghegy: Melecbeď 

Padár: J*adarovee 

Pálfala: Pavlovce 

Perjese: Dražice (aj DraSice) 

Péterfala: Peterfala 

Kadnot: A r notová 

Kakottyás: Rokytáš (aj Rakotííš) 

Kimaszécs: Siač (aj Sieč) 

Sajó-Piiäpôki : Sajó Puspôki 

Serke: Širkovce (aj Zirkovec) 

Sid: Šíiľ 

Simonvi: Šimonovce 

v 

Soreg: 8ôreg 

SuBa : Siiša 

Szent 8imon: Svätý Šimon 

Szdtor: Sátor 

Fajti: Fajty 

Tamási: Tomašovce (Tomašovce) 

Ujfalu: ľjfahí (aj Ujfaluba) 

Uraj: Huraj 

Uza Panyit: Panietovo 

Várgede: Hodejovo (aj Varged) 

Velkenve: Velkaňa 

Zabar: Cabar 

Zádorháza : Zádorháza 

Zsip: Zíp 



Okres rimavskosobotský. 



Alsó Pokorágy: Uhorská Poko- 

radz 
Alsó Szkálnok: Dolný Skalník 
Antalfalva: Šoltýska 
Babaluska: Babinec 
Bakos-Tôrék : Bakošovcse-Dolné 

Tiriakovce 
Baradna: Bradnô 
Cserencsény: Cerenôany 



Lukovisty e : Lukovište (množ. ôís.) 
Magyar Hegymeg: Uhorské Zá- 

horanv 
Nagy-Szuha: Velká Suchá 
Nyustya: Hnušta 
Orlaj-Torék: Orlajovce a Horné 

Tiriakovce 
Osgyán : OžcTany 
Pápocs: Pápča 



166 -^ 



Dobrapatak: Potok 
Drábszkó: Drábsko 
' Esztrény : Ostrany 
Fazekae-Zsaluzsány : Hrnčiarske 
^ Zalužanv 

Felsô-Pokorágy : Slovenská Po- 

koradz 
Pelso-Szkálnok : Horný Skálnik 
Forgácsfalva : Lom 
Fiírész: Píla 
Gyabákó: Dubákov 
Haesava: Hačava 
Hrussó: Hrušovo 
Keczege: Kociha 
Kíette: Kijatice 
Klenócz: Klenovec 
Kokova: Kokava 
Kraszkó: Kraskovo 
Likér: Líkier 
Lípócz: Lipovec 



Pongyelok: Pondelok 
Pribaj : Príboj 
Ráhó: Hrachovo 
Rima-Brezó: Brezovo 
Riraa-Lehota : Eimavská Lehota 
Rima-ZsaluzBány : Zalužany 
Rimabánya: Baňa 
Riraácza: Rimavica 
Susány: Sušany 
Szelcze: Selce 
Szilistye: Slizkô 
Sztrizs: Striežovce 
Tamásfalva : Tomášovce 
Tiszolcz: Tisovec 
Tot Hegvmeg: Slovenské Zaho- 

rany 
Valykó: Vaľkovo 
Varbócz: Vrbovce - „, 

Zehorje: Zacharovce / if ii^('/fy^ 



é *-, 



V 



\ 



*. •• 



Okres rožňavský. 



'/ 






^/ 



^fi 



Alsó-Sajó: Nižná Slaná 
Bárka: Bárka 
Berdarka: Brdárka 
Berzéte: Brzotýn 
Betlér: Betliar 
Borzova: Borzova 
Csetnek: Stitník 
Csucsom: Ouôma 
Dernó: Drnava 

Fekete-Lehota : Čierna Lehota 
Feketepatak: Kobeliarovo 
Felsô Sajó: Vyšná Slaná 
Gacsalk : Gočaltovo 
Geczelfalva: Gecelovce 
Gencs: G^né 
Gócs: Gofiovo 
Hámosfalva: Rozložná 
Hankova: Hankova 



Kraszna Horká- Váralja : Krásna 

Hôrka Podhradie 
Ktín Taplócza : Kúnova Teplica 
Lucska: Lúčka 
Markuska: Markuška 
Nadabula: Nadabula 
Nagy Hnyilecz: Hnilec 
Nagy-Szlabos : Slabošovce (aj 

Slavošovce) 
Nagy Veszverés: Velká Poloma 
Ochtina: Ochtiná 
Oláhpatak: Vlachovo 
Pacsa: Paôa 
Páskah íza : PaŠkaháza 
PcIsíícä: Plešivec 
Péťermány : Petermanovce 
Rédova: Redova 
Rekcnye-Ujfalu: Rekeň 



— 166 — 



Hársktít: Harôkút 
Henczkó: Henckovce 
Henzlova: Henzlová 
Jólész: Jólés 

Eis-Szlabo8 : Slaboška (aj Malá S.) 
Ki8- Veszverés : Malá Poloma 
Kovácsvágás : Kovácvagás 
Kó'rôs: Kôros 

Kraszna'Horka-Hosszárét : Dlhá 

Láka 



Restér: Roštár 
Rocbfalva: Rochovce 
Rudná: Rudník 
Sebespatak: Bystrie 
Szalócz: Solovec 
Szilicze: Silice 
Uhorna: Uhorná 
Vigtelke : Viktelka 



Okres iornaTský. 



Abafalva: Abafalva 

Aggtelek: Ágtelek 

Alsó-Kálosa: Nižné Kálošovo 

Alsó-Szuha: Nižná Suchá 

Alsó Valy: Nižné Valice 

Alsófalu: Poliná 

Bánréve: Bauriev (aj Bariov) 

Baracza: Barcika 

Bej e: Behynce 

Beretke : Beretka 

Csoltó: Coltovo 

Deresk: Držkovce 

Felfalu: Chvalová 

Felsô Kalosa: Vyšné Kálošovo 

■t 

Felsô Szuha: Vyšná Suchá 

Felsô-Valy-Bikszôg: Nižné Valice 

Fúge: Figa 

Gergelyfalva : Gergelovce 

Gicze: Hucín 

Goraôr Panyit: Poniata 

Hanva: Hanava 

Harkács: Hrkác 

Hét: Hét 

HoBSzúszó : Hosúsovo 

Hubó: Hubovo 

Imola: Imola 

Kánd: Kánovo 



Licze: Licince 

Lokôsháza: Lékaška 

Malé: Malá 

Méhi: Méhi 

Melléte: Meljata 

Mihal vfalva: Michalovce 

m' 

Mikolcsány : MikolÓany 
Naprágy: Napraď 
Násztraj: Novaôany 
Oldalfala: Oldalfala 
Otľokocs: Otrokoé 
Ozôrény: Jazerany (Jäzerany) 
Pelsôcz- Ardé : Ardovo 
Poszoba: PoBoba 
Putnok: Putnok 
Ragály: Rngál 
Rás: Rasice 
Recske: Rečka 
Runya: Rumince 
Sajó-Gômôr: Gemer 
Sajó-Eeszi: Kesi 
Sajó Lenke: Lenka 
Sánkfalva: Šankovce 
Szt. Király: Svätý Királ 
Szkáros: Skeresovo 
Sztárnya: Starňa 
Tiba: Tiba 



KeesR: KeŽovo 
Kelemér: Kel«mér 
Királyl: Királik 
KóveeseB: KiveSe^ 
Lekenye : Lekeňa 
Léoártfalva : Lenartovce 
Levárt: Iicvárt 



Tomalja: Toroafa 
Trizs: Striž 
Visnyó: ViSňovo 
Ztfdorfala: Zádoríaln 
Zubogy: Zuboď 
Zsor: Zor 






O lítorní vz^emiiosti *) 

,£nými kmeni a náfečimi elovanakého národu 
od Jana Kollára. 



Z nejutéSenéjSích a nejpaniátačjäích kvétin sa nové doby na pÔdé 
mnohokmenného národu ulovanskébo ae vypuSilých a vyvinul^ch, jest 
tak zvaná lilerní vziíjcranosl. Poprvé zase po mnohých Btoletích pova- 
žuj! se rozptýlení nárrulové slovanští co jeden veliký národ, a rozliéná 
naŕečf Bvá co jednu ŕeč, zbuzujf v Bobč cit národní, a toužf, by se 
úŽe pripojili. Mraky bludu a zaslepenosti se rozptylujf; Byt( dioubébo 
rozdvojení, prázného otupujfcíbo od sebe dlenf a znidemúujícfho roz- 
padnutí, odvrhujf okovy starfcb ]iŕedeudkňv, by ztraceoýcb práv prí- 
rody a rozumu se ujalt a k oné lidské a bratrské lásce se povznesH, 
která jediné b to jest, aby nešťastné národy pretvorila a oblažila. 81o- 
vanštf nírodové čelí zase k pňvodnf své jednotô, jako v kvet a ovoce 
rozvinula roatlina k svému klíčení a jadru. Vzájemnébo evazkn, zeraémi 
a moH nerozdelí telného, a nevidomé po kmeneoh a náŕečfoh se zmáha- 
jíclho, takovébo litemé-dncbovébo svazku jsou Slované doby této nejen 
Bobopni, oní jest pro vétšinu jich polŕeba nevybnutelná. Tato my- 
Ďlénka a úkaz, že jest nyní v Evropč nový, zvláStnf, pôvodní, pro 
národ slovanský ale velmi dôležitý a prospešný, jest boden oejvétfií 
pozornosti, všestranné úvahy a skoumání každého vzdelaného Slovana 
tlm více, ježto, ač sám v sobe nevioen, pŕece snadno k leckterému 
Dedorozaménf a poblouzení príčinu zavdati mflie. Zadná velikolepá, 
ducba povznáSející myälénka nevstupuje u verejný život národňv bez 

') DIe ilepienŕho vydin! pod titulem; „Ober die literaríache WechBelaeitíf^keit 
zwiacheD den Terachiedenen SHúnmcn uod Mundnrten der slavischen Nation". Peit 
1887. Preklad dla Jana Sláv. Tomfťka. V Prahe 1653. 



168 — 



f. * 



ly,. 



dvojakého boje : buď s nepŕátely myšlénky, již dalšímu její Šírení na- 
proti se staví IX ji'potlačiti se snaží, buď s její pŕátely, již ovSem pro 
ni se prohlašují a pňsobí^ vlastnímu ale srayslu jí nerozuméjíce, tndy 
poklések se dopouštéjí, jimiž dobré véoi často víoe škodí, než první 
její nepŕátelé. Nebot nejen ^yslitelé, vzdelaní, lepSí a šlčcbetnéjáí v ná- 
rode chápají se s velikým tičastím nové, u veŕejn;^ život vcházející 
myšlénky, i hrubá luza, sobec, blúzník, vášnivec, vystupují co hajitelé 
a äiŕitelé její, aniž byli čistoty, významu a vznešenosti mySlénky té 
sami poMtili a pochopili. Čím tedy vznešenejší a d&ležitéjší jest pred- 
met, číra vétší díl človečenstva, na který se vztahuje, čím bohatší a 
významnejší následky, jež má pro život, čím snáze se ho zneužívali 
môže: tím častéji má se o ném pŕemýšleti, mluviti a psáti^ tím pilnéji 
usilovati, by se pravé pojemy a známosti jeho rozSiŕovaly. A pravé to 
jest i účelem tohoto pojednaní. Již pred lety proraluvil spisovatel ovšem 
krátce poprvé o myšlénce ' v knize : Rozpravy o jmenách, v Budíné 
1830 str. 345, svým časem ale více o tom premyslel, též nékteré, sem 
náležející spisy jiných národov četl, a náhledôv jich zde onde v tom 
úmyslu použil, by nebyl jednostranné slovanský, nýbrž aby pokud 
možná evropnkého stanovište si dobyl. 



§. 5í. 



i/ í^ . ' '^ ^ l^ ^ 

»7 ^^Ĺ'-'^'.'f^^' 



N 



Co jest vzájomnosť die slova, die významu? 

Vzájemnost není slovo novokuté, cizí, onoť jest v nárečí staro- 
slovanském, ruském, polském a jiných užívané slovo domáci; rovná se 
latinskému reciprocitas (od recipio, recapio). Slovozpytné pochází od 
korene jati, zajali, prijmatiy staroslovanský a nisky a znamená tolik 
co vzíti a opét dáti, päjčiti a uahraditi, vespolek se objati, objímati. 
České obyčejné slovo ohapolnost nevyjadruje t é veci ťiplné, nebo slovo 
obé a póly polovice vztahuje se jen na dve pflle čili strany, vzájemnost 
ale maže býti i mezi tŕemi, čtyŕmi, péti a více stranami neboli kmeny. 
VzifjemnosC jest tedy společné prijímaní, společná výmena a spojené 
požívaní. Liffrní Vzájemnost tedy jest, by všeoky národní vetve spo- 
lečnou méli část duchových plodov svého národu, by vzájemné kupo- 
valy, četly ve všech slovanských náŕečích vydané spisy a knihy. Každé 
nárečí aby nový život z druhého čerpalo, aby se omlazovalo, oboha- 
covalo a 'Vzdelávalo, a pŕece na druhá nesáhalo, aniž na sebe sáhati 
dávalo, nýbrž aby vedie všech ostatních na své vlastní pfidé dále stálo. 
Pri vzájemnosti zfistávají všech ny kmeny a náŕeČí nezvi klané na svém 
starém míste, pomáh8JÍ však vzájemno spojeným pAsobením a závode- 




- 169 — 

nim Týkvétu spoleSné literatúry národní: vzájemnost není zdc kveti- 
nou, nýbrž bohyni kvetín, která rozmanité kvetiny šije, sází, pestuje, 
zalívá a ochraňuje, a jich pyl k nové spanilé smési poŕádá. 

§.3. 

Co vzájemnosť není? 

Neležíť ona v politiokém spojení väech Slovanfiv, ne v demago- 
gických pletíchách neb v revoluční zpouŕe proti vládam zeme a pa- 
novníkom, z čehož jenom zmatek a neštéstí pochází. Literní vzájemnosť 
mfiže i tam býti, kde národ pod více žezly se nalézá, do více státúv, 
království, knížetství, panství neb republík rozdélen jest. Vzájemnosť 
jesti i tam možná, kde v národe nékolikero jest náboženství, cirkví a 
vyznaní, kde räznost je písma a písmen, podnebí a zemí, obyčejAv 
a mravňv. Onať svetským vrchnostem a ^emépánAm není nebezpečná, 
hranie a zemí, odvislosti poddaných na tom neb onom mocnári a jiných, 
tomu podobných okolností politických se nedotýkajíc, se stavem vecí, 
jakéž se jeví, spokojena jsonc, ke vôem vlády formám, ke všem zpA- 
sobAm občanského života se hodic. práv a ^ákonäv zemí cizích vc 
svém stave nechávajíc, slovem s každým pánem v míŕe, s každým sou- 
sedem v pŕátelství živa jsouc. Jestil ona tichá nevinná ovečka arci 
k iednomu velikému 8tádu náležející, a však na své zvláštni tfidé a 
doline se pasoucí. Štát jesti spojení mnohá zemí a rozličných národdv 
pod společnou hlavou ; jeho ťičel jest : ochrana, spravedlnosf a napo- 
máhaní vzdelanosti mezi svéŕenými jí národy. Protož lásku k našemu 
národu a reči — a vernosť a poslušenství panovníkom, byť i jiného 
byli národu. Pri literní vzájemnosti netreba chovali pŕání neb návrhov, 
jako nemecký spisovatel Ant. Linhardt ve svém déje)>Í6e Krajinská, 
V Lublani 1791 díl II. pŕedml. str. 2. »Ze mezi národy rakouského 
mocnáŕství Slované počtem a moci nej více pŕevládají; že, kdyby v stá- 
tovédé bylo obyčejné, aby suma spojených sil, v nichž majestát toho 
štátu spočíva, dle nejvétší stejnorodné sily byla pojmenována, Kakou- 
sko vlastné též tak jako Rusko slovanským státem by se nazývali 
mu8Ílo«.*) Také možná býti spokojenu s ušlechtile skromným smýšle- 
nim a vyjadrením slovanského spisovatele, B. Kopitara, v jeho mluvnici 
str. XIX.: Štedrosť Jeho Veličenstva cisaŕe Františka I. opatrila 
Františkánovi P. StuUimu, čehož potŕebí, aby illyrský slovník sepsal. 
A v skutku mají slovanšti poddaní cisaŕe rakouského jakés právo 
k zahŕívajícímu paprsku vlády; z 20 million&v, již pod tímto mirným 



1 



I-* 



■1,1 



*) Bylo by to zajisté k nejvetSímu vSech prospechu. Pozn. pŕekl. 



— 170 — 



'H 
í*' 



:* 



t^. 



M 



tjt t 



;'V 



rľ*- 



iezlem fňjí, jest 13 millionflv sam^ob SlovanAv^ ostatníoh 7 NémcAv, 
Maďarov, Zidňv atd. **) Národ nemecký jest do vícé kmenfiv a státôv 
Tozdôlen, nalézá se pod více vládami nežli slovanský; v Némcích jest 
njmí 38 rodioných státúv a knížetství, k tomu jesté Dán^ Norveg, Švéd, 
Hollandu, Belgie, Lotbarinska, Elsasu, Burgundu, Švýoar, Sedmihrad 
a Spísska nepočítajío. Slované jsou jen pod 4 neb 6 vládami, totiž 
Rusy, Rakousy, Prusy, Sasy a Portou. Jc-liž ale tam verné Inutí 
k národní literatúre a k rozličným, germánskym i negermanským vlá- 
dam, m&žeC tomu též i u Slovanňv býti, jižto už svou povahou tišší 
a k vyšším, ne jak nepŕátelé praví, podlézavéjší, nýbrž úctivejší jsou. 
ŽijíC i Angličané a Novoŕeci pod králi, z jicb národu nejsoucími. Jen 
nelajte a nevykŕikujte bned onécb co pŕepjatcňv, fanatikov, pobuŕo- 
vateläv anebo nepŕátel jinýoh národov, již se svým národem verné to 
myslí a jeho opravdu oblažiti žádají, aniž stávajícího sveta rádu rušiti 
chtéjíce. Též nespočíva vzájemnost v tom, aby se nárečí slovanská ze- 
všeobecnila anebo násilné smísila v jednu hlavní reč a ve spisovní 
jedno nárečí, jak nékteŕí Slavisté o tom sníti začali. Nárečí slovanská 
jsou už dilem mluvnioky daleko od sebe vzdálena, aby pŕirozeným zpô- 
sobem v jednu reč splynouti aneb skovaná býti mohla; dilem filolo- 
gicky nékterá z nich tak už vyvinutá a výbornými knihami obohacena, 
že od človéčí slabosti, márnosti a samolibosti cele toho očekávati nelze, 
by nékterý kmeň svou samostatnosť, budiž ona jaké koliv povahy, 
obetoval, posud dobytých pokladov se odŕekl, na né takoŕka zapomnél 
a jich se odžehnal. Vétšina Slovanov visí s pŕirodilou stoletími usvé- 
cenou láskou na svém nárečí, a ve své částeční vzdelanosti a literatúre 
pokročila už tuze daleko, by ustoupiti mohla. 



Mnoho-lí a kterä nárečí slovanská náleží ku vzájemností ? 



Ne vysoce učený, nicméné aspoň na prvním stupni vzdelanosti 
a osvety stojící Slovan aC zná jen čtyŕi nyní žijící vzdelanejší nárečí, 
v nichž knihy se píší a tisknou, totiž ruské, illyrské, polské a česko- 
slovenské. Učenéjší a vzdelanejší Slovan druhé tŕídy vnikne i do men- 
ších nárečí a podnáŕečí, jako ku pŕ. v ruském maloruské, v illyrském 
horvatské, vindické, bulharské; v polském lužické a t. d. Slovan tretí 



**) Za tímto pfíkladem vznefieného mocnáŕe a zvéČnélého otce šel i vznešený 
syn, Jeho VeličenstTO cisaŕ Ferdinand I., jen£ veliké slovansko-litemí zásluhy p. 
Jos. JuDgmanna v Praze, spisovatele klasického slovníka (feského, milostivé uznati 
a jemu skvostný prsteň se vznefieným jmenem svým v diamantech propújčiti ráčil. 



— 171 — 

tŕídj Šili uSenýy jazyko- a déjezpyteo znej všechna slovanská náŕeSí 
bez výminky, žijící jako už vymrela; vzdelaná jako ješté nevzdelaná, 
čistá jako 8 jinými ŕečmi smíšená, málo jako dalece rozšírená, panující 
jako poddaná, hlaholskými, kyrilskými, latinskými písmeny aneb šva- 
bachem tišténá; chráň se, by bo Thunmannova námitka (II. p. 171) 
nestihla : Historik a filológ býva často též tak nespravedliv jako človek 
sprostý: opovrhuje toho, kdo šťasten není«. Mezi mŕtvymi náŕečími 
stôjž staroslovanské čili cirkevní v pŕedu. Rovnéž jako stavitel, ano 
každý cituplný ôlovék, staré chrámy i v jich rozvalinách ješté s úcty- 
plným okem pozoruje a zpytným duchem skon má, tak 'éiň i Slovan 
s drahými ze starých veka pozftstalými a v naši dobé nalezenými 
zlomky jazyka a zbytky literatúry rozličných nárečí slovanských, jako 
jest ku pŕ. královédvorský rukopis, Freisinské zlomky, Igorovo tažení, 
Hlaholita Clozianus, polský žaltáí* a jiné. Ano pravému Slavistovi jest 
užiteéno a radno, by znal i ty ŕeci jíných národov, jež se slovanskou 
blíže neb dále jsou príbuzný, ku pŕ. ŕeô Ijctôv, Litvanflv, Kuräv, Va- 
lachňv (Rumunov), Älbaňanflv, Novoŕekôv atd. Za naši doby není 
dosti býti dobrým Rusem, horlivým Polákem, dokonalým Srbem, vy- 
soce učeným Cechem, jenom a výhradné rusky, polsky, česky jakkoli 
dobre mluviti. Jednostranná leta détinství národu slovanského už mi- 
nula, duch nynéjšího Slovanstva ukladá nám j inou vyšší povinnosť, 
totiž: všecky Slovany co bratry jedné veliké rodiny považovati, a 
Vzájemnou všeslovanskou literatúru tvoŕiti dle vety : Slavus sum, nihil 
Slavici a me alienum esse puto (Slovan jsem, nie slovanského nemám 
za cizí). ZnámosC rozličných nárečí slovanských by la a jest posud 
i. mezi učenými Slovany tak vzácna a tak tuze obmezena, že chtíce se 
o nékterém dôležitejším predmete druhým bratrflm slovanským učiniti 
srozumitelnými, k cizí, ne slovanské reči útočište bráti musíme. Protož 
psal Dobrovský všeslovanská díla svá nemecky neb latinsky; protož 
musilo toto pojednaní, na žádosť více Slovanov, nemecky dano býti. 






Pokud má se tato vzájemnosť diti 

Vyšší a nižší stupeň známosti druhých nárečí slovanských závisí 
na osobách, na jich účele, jich vúli a jméní : nicméné každý vzdelaný 
Slovan méjž aspoň mluvnicko-slovnickou známosC n&ŕečí svýoh bratŕí, 
to jest: význam slov každému nárečí vlastních, formy, sklonení, časo- 
vaní, pokud se od druhých nárečí odchylujj. Nemyslíme, by každý 
Slovan všecka nárečí slovanská zbežné mluvil neb docela v nich knihy 



— 172 — 

psal| nýhH by každému mluvíoímu druhu slovanskému rozumel^ každou 
knihu čisti umél. Aniž žádáme,. by každ;^ Slovan všecky ve všech ná- 
ŕečích vycházející knihy a časopisy kupoval; k tomut nestačilo by 
jméní jednotlivcov, nýbrž jen to, co v každém ohledé jest výborné, 
klassické, dle obsahu všeslovanské, všecb Slovandv se týkající. 



§. 7. 

Jak a kde vznikla nejdŕíve myšlénka a cit vzájemnosti mezi 
Slovahy ? u kterého kmene se už nejvíce, u kterého nejméné 

vyvinula a uskutečnila? 

Každé století národu má j ako každá rostlina své vlastní ovoce, 
a století patnácté mohlo tak málo Eararazina neb Dobrovského, jako 
Kamčad:il sbírUu srbských národních písní, aneb áípek ananás vyvešti. 
Smutnými osudy a zkušenostmi diouhých století poučeni, cizím posmé- 
chem dráždení,' vlastní Škodou zmoudŕelí, zvedavostí, mluvozpytem, dé- 
jepisem a jinýrai učenými pracerai puzeni, nálezy drahých starožitností 
upjati, uverejňovaním spanilých písní národních vábeni, začali Slované 
za poslední doby po sobé se ohlédati, prednosti a nedostatky své, 
štéstí a neštestí, minulosti prítomnosť a budoucnosť poznávati, čímž 
pŕedešlé temné tušení u nich jasným, obecným stalo se vedomím : že 
oni všickni pŕece snad jenom jeden jsou národ a jednu mají reč; Slo- 
vané se počítali, a tim shledali, že jsou v Evropé nejpočetnéjší, a po- 
čítaním tím nabyli vedomí o své sile, kteráž v nich zase onen lidem 
pŕirozený z'budila cit, jenž silnéjšího tajným studem o tom zpravuje, 
že to proti prírode, by za slabším stál a za ním šel, a jej vybízí, by 
se vyrval z nízkosti pŕo neho potupné a človečenstvu škodlivé. Malé 
národy, malá zodpovédnost; veliké národy, veliká zodpovednosť pred 
sveta soudem. Tyto povolné a samovolné zbuzované myšlénky a city 
roznécovaly v myslech pomalú onu tichou touhu po vzájemné lásce, 
dôvernosti a vzájemnosti, aby, a£ jest i národ zevné rozdélen a rozer- 
váu, aspoň srdce a duchové jedno byli, a mysl tím náhrady nabyla a 
uspokojenou se cítila. Takto z malých pohybov stály se valí prozŕe- 
telnosti pomalú porád vétší vlny; tichá ona touha zmáhala se v nej- 
novéjší dobé všady a jednosvorné až ku hlasité potrebe. Duch času a 
potreba národní nacházejí ku svému zjevení vždy hlasov svých, bud 
si to Regulus, August, Attila, Ŕelioŕ VII., aneb Torquemada, Ko- 
perník, Eolumb, Hus, Penn, Luther. Pŕekáží-li vnéjší odpor hlas&m 
tém na jednom místé, vzikne jich tisíoero na raísté druhém, Môžeť se 



• — 173 - 

ale pŕeoe duch óasu a potreba národní u jednoho kmene pro rozličné 
okolnosti dŕíve zbuditi a mocnej i na je vo dáti, neŽ u kmene druhého. 

— Kdo už néoo má, uspokojuje se tím, co má, aniž myslí na to, bj 
se rozšíril: kdo však nie nemá, chce mnoho, chce všecko míti. Ta- 
tranští Slováci neméli posud skoro nie v literatúre vlastníiio: protož 
byli i první, jižto svých rukou k objatí všech Slovanov pozdvihovali. 
Nárečí jejich jest v mluvnickém a zemépisním ohledu stŕedem všech 
slovanských nárečí : nebot Tatry jsou a zftstanou kolébkou všechnéch 
Slovanflv. Protož mezi Slováky v Uhŕích vznikla myšiénka vzájemnosti 
ne-li nejdŕív, aspoň nejživéji, jakcž i nejrychleji a nejhloubéji byla roz- 
šírená. Mezi mladými Slavisty bude j ich nyní velmi málo, by néco 
z jiných slovanských qáŕečí neznali a nečetli. Y Šafárikove dejepise 
slovanské literatúry spatŕují se Slovaoé jako u velikém zrcadle s nad- 
šením, podivením a jasným vedomím poprvé v sousĹavním poŕádku u 
verejné pred celou Evropou co jeden národ. Jak pekné myslí a píše 
on o tomto predmete v časopise českého Museum 1833. S. I. B. 3 — 4. 
»Jakož pŕirozená láska šlechetné príbuzné a pokrevníky — oudy jedné 
rodiny tŕeba^ v daleké rozloučenosti žijící, vždy pŕcce bud zjevné a 
činné, buď aspoň v tiché srdce tužbé ťizce spolu víže a k tomu po- 
bízí, aby pri zakušování všelikých života losov pŕátelskýrai city vzá- 
jemné se sdíleli: tak i náklonnosť, kteráž obyčejné príbuzné národy, 
ratolesti jednoho kmene, ke spoločnému sebe vespolek milovaní a vá- 
žení vede — drahý dar jest prírody a človečenstvo slechtí. V obojí 
strane se jeví nevystihlá moudrost dobročinné prozŕetelnosti boží, osno- 
vavší na tak pevném základu, na tomto sladkém í silném soucitu, 
svazky nejtužší, výminky jak dornácího tak téz í pospolního života a 
tím i blaženosti lidského pokolení. — Slovanské kmeny a ratolesti, 
syny jedné pramatere ve vichŕici časov rozptýlené, téňí i sama pa- 
mátka spoločného pAvodu; a usleebtilejším dušem mezi nimi vzájemuá 
radost nad zdaŕilým prospechom a zrftstcm jazyka, literatúry, mravflv, 
vzdelanosti, osvety a blaženosti, jakož zase žalost nad neŕestmi a po- 
kleskami bratŕí svých jistotné není cizí a neobvyklá«. — Po Slovácích 
a Češích nasledovali ohledera tcjho Rusové, Chorvaté, Poláci, Srbové. 
Dobrovský ovšem, ač nevedomé a bez úmyslu, razil tomu cestu. Spisy 
jeho jsou všeslovanské, ačkoli jesté nevedel, co slovanská vzájemnosí 
v literatúre znamená. Po Dobrovském aneb zároveň s ním byl Kopitar. 

— Šiškov, Koppen, Rurajancov, Pogodin, Chomjakov, Vsevolod Pere- 
jaslavec, BocTanský atd. učinili u Rusflv pekný napodobení hodný j)o- 
krok ku vzájemnosti. U Srbftv naložia ve Vukovi a Pavloviči, u Chor- 
vátov v Gajovi, Topaloviči a jiných statné podpory a pracovníkuv. 
Z Polákfiv učili se Kuchársky, Maciejovski, Rosciszevski, Medyňski 



— 174 — 

i jiným slovanským nárečím, hlavné českému. Politování hodno jest, 
že tŕí nejslavnéjšíoh básníkäv slovanských naši doby, ruského totiž 
Puškina, srbského Milutinoviée á polského Miokieviče, génius této vzá- 
jemnosti nenadchnú], aby na pôde ruské, srbské a polské stojíce, s hla- 
vami ale ve slovanském aetheru se vznášejíce, od celého národu mohli 
hýú vidéni. Básnikove zjevují se co kvet národu, oníl jsou duohem 
jeho nejhloubéji oživení a proníknuti, nejvétšít mají čtoucí obecenstvo, 
na než blahodéjné mohou pôsobiti : pri nich jest tedy právo a povin- 
nosť nejblíže, by lid vzdelávali a národ Sasu pŕiméŕené omlazovali. 
Duch času a rozpoložení mysli národ&v, neutkví-li na néčera, jsou 
velmi krátky, prchavý a proménlivy; šťastná shodnutí a príležitosti 
jsou pro život národňv tím, čím jasní dnové letní pro orbu a žeň; tu 
zraje vše rýchle a bez úsilí, pri hre a žertu shromažďuje se od vese- 
lých žencov. Takť jest i s národy ; je-li osud jich pri dobré mysli : tuť 
každé srdce otevŕeno, každá mysI vnímavá, tut Ize a musí se odvážiti, 
což by jindy bylo na pomyslenou. A práve proto nesmi se prospati 
čas, kterého se štéstí usmívá Jedno pokolení promeškáno — post haec 

occasio calva, svet bere hned jiný smer, a ani Archimedem se neobratí. 

(Dokončené). 



"s^ w^-*->.^--w -/ -vy" 



<*■ 



.f 



\ 



O B Z. O B. . -^^j ^^HACH ^ 

lilterárny. ^Literatúra i obrodenie^. Pod týmto názvom napísal 
p. J. äkultety v N, N, pár článkov, ichž cielom je brániť »Kotlín<, 
slovenská literatúru a Slovákov vôbec, jednak proti kritike českej a 
hlavne realistov, jednak proti kritike »Hlasu€. 

Dnes o nás písavajú Slovania viacej, ako predtým; podrobných 
zpráv, štúdií dočítame sa častejšie. A podivno — čím bližší nám ludia 
píšu o nás, týra menej sa páčia ich zprávy o nás — v Martine: Cech 
pomaly už aby ani nepísal o Slovákoch, ak nechce sa dostal pod mar- 
tinskú kliatbu. Je to podivno, že práve .tí Tudia, ktorých Česi držia 
za najväčších priateľov Slovákov, práve tých najväčšmi zasýpajú uráž- 
kami naše martinské časopisy ; tak Pastrnka, Kálala^ Masaryka, Klímu, 
Herbena. Na šťastie naše títo mužovia nie sú tak malicherní, aby sa 
dali martinskými urážkami odrazil od práce za náš národ, a dosť múdri, 
že chápu neslušný tón martinských odpovedí. Ale odkial to, že našich 
martinských všetko toto hnevá, že chladne nedovedú čítal v českom 
časopise, a menovite od vzpomenutých mužov, snáď už ani slova: 



I 



— 176 — 

Slovák? Prežo sa hnevajú, ba priamo jašia? Ano, lebo kto miesto 
objektívnej úvahy a odpovede začne vám nadávať do podplatených, do 
mrzkých, podlých, hlúpych atď. atd. — o tom nemožno iného povedať, 
iba že sa jaá(. A takýto spôsob literárneho boja veru nám neslúži ani 
k prospechu, ani ku cti, ani k pouňeniu. 

Príčinu tohoto podráždeného tónu vidím v tomto: na Slovensku 
nebolo s 20 rokov opposície, i písalo sa tak, ako sa komu zachcelo, 
bez kontroly, bez dozoru. Naši žurnalisti navykli si prijímať svoje vý- 
.roky, ako neomylnú pravdu, oni utvorili o Slovensku zvláštny názor, 
oni nasadzovali cudzím ludom svoje okuliare, cez ktoré sa aj oni dí- 
vali na slovenské veci. — a toto všetko bolo velmi príjemné a pro- 
spešné našim žurnalistom : doma neobmedzená moc a úcta, vonku obdiv 
a hrdinstvo, lebo bez nich nebol by sa snáď slovenský národ ani na 
živú udržal. Martinská žurnalistika z nedostatku opposície vyrástla ná- 
rodu nad hlavu a uchvátila všetku moc na seba: stala sa nie len naj- 
vyšším aeropágom literárnym, ale i politickým a spoločenským. Dnes 
vidíme, že tento rozvoj našej žurnalistiky bol jednostranný a nezdravý. 
Dnes pán Hurban a pán Škultety domnievajú sa, že len im výlučne 
patrí právo rozhodovaC, kto je priateľom, kto nepriateľom Slovákov, 
koho zasadiť do kalendáríuma národného medzi svätých . . . Avšak 
nemali by títo páni zabúdat, že časy sa zmenily hodne v ich vodcovský 
neprospech, lebo delba práce a tedy i povinnosti a práce započala už 
i v našom národe. — ( 

Lví podiel na uskorení tejto premeny m& český realismus a me- f^'^'i^r^"^ \ 
novite prof. Masaryk. A tu ľahko pochopii, prečo toľko žlče vylie- ^^ '"' \ - 
vajú naši urazení žurnalisti práve proti tomuto mužovi, ktorému ani \<^\r í \ 
vedomoslmi, ani prácou, ani charakterom, ani poctivoslou ani len zďa- \ ^^^^^ lii " 
leka sa vyrovnal nemôžu. Nuž zostáva im iba jedno : klebeta sobraná ^ v- ^ ^' ' / 
kde koľvek a vlastného srdca zlč, horkejšia od blenu. -/ 

Tak aj v prítomných článkoch p. Škultétyho. P. Šk, píše: > ľeraz 
zas, dr. Riegrovi prišlo povedať mienku o verejnom účinkovaní Ma- 
saľyka a jeho takzvanej strany. O národ svoj zaslúžený starec povedal 
tú mienku ticho, pokojne a — jako rusi hovoria — s takou mietko- 
sťou (trefne), že časom bude ona iste neraz citovaná: Masaryk zato 
s neslýchanou zlosťou hodil sa na 83- ročného ctihodného muža a odo- 
prel mu i kvalifikáciu súdiť o verejných veciach českého národa. Zničiť, 
zabiť !« Dla tohoto citátu nazdali by ste sa, že baránkovi drovi Rie- 
grovi »pri8lo povedať* dačo tak nevinného o Masarykovi, ktorý hned 
na neho vyceril zuby! Aby sa krivda nestala ani p. Škultétymu, ani 
nikomu, ukážeme, čo »prišlo povedal* Riegrovi a čo odpovedal Ma- 
saryk: Dr. Rieger dal sa intervievovat od p. Dostála-Lutinova a roz- 






^ 178 ~ 

hovor jeho vjSiel v októbrovom Sísle »Rozkvéta«, mladoklerikálneho 
časopisu. O realistoch a Masarykovi hovoril takto: 

»Smér tento pokladám za nedtôstí pro náš národ. Pro£ Masaryk 
je mužem velmi pracovitým, velkým védátorem a musí se mu pŕičíst 
k zásluze, že vnesl do naši mládeže akademické touhu po širäím vzde- 
laní, že ukazoval na proménj tu a tam a šíril obzor. Ale on si poSína 
tak, jakoby pred nim nebyl pracoval nikdo a sám tuším vyjadril, že 
pŕišel do vlasti »Kácet modly «. Jak bychom my pred nim byli jen 
modlami, které nie nepraoovaly. Kdo pak tedy vykonal za 60 let ten 
div 8 českým národem, že v dobé tak krátke vyšvihnul se mezi nej- 
vzdélanéjší národy Evropy? — Strana lidová (realisti) svou nenávistí 
ke kaíolicismu vnáší do národa rozklad, oož je vlastností židovskou. 
Dejiny nám dotvrzují, že židovstvo nikdy nepäsobilo scelivé, nýbrž 
vždy rozkladnéc. A ďalej mu »prišlo povedať* toto: »Co pak se jeSté 
tyče prof. Masaryka, (lozoruji, že je pŕímo osobním nepŕítelem kato- 
lického Boha a kutolického kléru. O téchto dvou pŕedmétech nedo- 
vede mluvit objektívne. A jeho snahy jdou, pokud jsem informován, 
k odtržení národa od církve«. Predstav si, milý čitatelu, že takéto 
ťažké obžaloby na tvoju hlavu uvrhne nekdo a sice na základe: ^tuSfmt 
a pokad jsem informováru a čo bys* ty odpovedal na slová, ktoré by 
nekomu takto >prÍ8lo povedať* ? Prof. Masaryk na tieto klebety odpo- 
vedal takto: (Oas, č. 296. 1901.): 

» Žalujete na mne, že si počínam tak, jakoby pŕede mnou nebyl 
pracoval nikdo, h dodávate, že jsem se, »tušíra<ŕ, vyjadril, že jsem pŕi- 
šel do vlasti »Kácet modly «; dále se tážete, kdo za 50 let vykonal 
ten div s naším národem, že se v dobé tak krátke povznesl mezi nej- 
vzdelanejší národy Evropy? Já jsem národu nikdy nepochleboval, a 
proto neraohu smlčet, že Váš zpflsob polemiky nemohu pokládat za 
potvrzcní Vašich ostatné docela nevécnýoh názorô o divu naši vzde- 
lanosti; alespoň mezi lidmi opravdu vzdelanými nevystupoval by poli- 
tický vôdce s takovými klevetami, jak Vy činíte. Skutečné, pane 
barone, dopouštíte se jen klevety, ŕka, že neuznávam práce pŕede 
mnou vykonané. Proti Vašemu odsudku prosté konstatuji literárni 
fakt, že od 20 rokft lopotné praouji, aby všecko, co u nás bylo vyko- 
náno, bylo pochopeno a uznáno; neznám v naši histórií dražších jmen 
než Hus, Chelčický, Komenský a ocenení téchto mužA venoval jsem 
velký kus své práce; já dále venoval kus té své práce, aby KoUár, 
Palacký, Hnvlíček, Aug. Smetana byli skutečné poznáni a dooenéni. 
Shledávám, smím ŕíci, s pietou všecko, co naši velicí obrodičové a bu- 
ditelé vykonali — jakým právem tedy Vy si dovolujete ŕíci, že star- 
ších pracovníka neuznávam? Ale ovšem — Vy, pane barone, snesl 



^ 177 



/ n Poves- 7Č^-Í 

r- H fl» .;? *' -^ i ,. ' 



jste drzý výrok o bande lupičô a žháŕfí a teď už prímo sousťavné 
stavíte se proti ideám a ideálom Palaekého a Havlíčka. Ve zmatcícli, 
nastalých úžasným zpovrchnéním a zaslouženým pádem strany Vami 
vedené, usiluji ze vsech híI o to, aby mládež naše hyla odchovaná na- 
šimi buditelif aby v jejich ideách méla národní merítko ])ro idee de- 
rouci se pŕes Žínsk^l zdi kul t n iní, také Várai budované — — Vy, 
pane barone, s klidnoa m} s í, spoléhaje se na klevety a nekalé informace, 
stavíte své /i)áteôníck<^^ aiitoritáŕátví proti nám vsem, kteŕí v práci 
Palaokého a Havlíoka (lu^ejno pokraôovat. 

Kleveta o »káconí ino'lí^lv vyvrací se ostatné, jako každá kleveta, 
sama sebou: modly pí- niiiš<Jí pŕeoe všude kácet — to se mezi vzde- 
lanými národy roznin! jiz <líívno, ncbofi modly uctívají se jen na oltá- 
ŕích povery. V^y ovm m. [);jue b.u'one, nedovedete ocenit, coje vedecká 
práce, coje vedooku kiitika; \'y, pane barone, neraél jste nikdy úoíy 
k cizímu presvedčení a p.oto jsíc si dovalil v otázce čisté vedecké 
(rukopisné) vlastencící lilasovííiu' a podobným spôsobera vedete si také 
teď, dovolávaje se iiiýcnoh'* povídiíní, na místé, abyste, co odsuzujete, 
sám poznal a i>osoa(liU N y nuítc ovšem právo, mé literárni práce po- 
Buzovat, já Vám dokonro iioberu práva odsudku, ale nemáte zadného 
práva, cizí éinnost odsuzovat na základe anony mních pomluv a poví- 
daéek a k tomn ješte ve jm^nii národu! 

Pane barone, \\v ^^e dopoustít^) dalsí klevety, mluvé o mých 
názorech náboženskýoli a ŕíkaje: »pokud jsem informovaná. Opét 
i v tomto prípade Vaío kleveta potírá se sama; neboť mluvit o Bohu 
»katolickém« a zosobním < nopŕrítelství proti katol. kléru je mírné ŕe- 
Čeno sméšné; poslední je nad to docela nepravdivé. 

Kdyby Vaši informátori, pane barone, byli lidé vzdelaní a slušní, 
informovali by Vás o tom, že již delší dobu v katolicismu samém a 
také u nás v Čechách je hnutí reformní; svedomí zbožných katolikô 
samých se proboazí, ale Vy o tom nevite, a dávate se klerikálním 
dopisovatelem, zneužívajícím tohoto reformního hnutí, zneužit k tomu, 
že hájíte katolíckou cirkev a klérus paušálne. Sám sice zároveň v zá- 
chvatu Bvého starého liberalisrau ŕíkáte o té cirkvi, že nemá byt ana- 
chronismem; ale Vy práve, pane barone, jste liberál, jehož výsadou 
je, veci nalomit a nedomyslit. Vy jste v Kroméŕíži horoval pro Di- 
derota (!), mluvil jste proti cirkvi, nadchnul jste se ješté nedávno pro 
slovanskou liturgii, posud vidíte v cirkvi anachronism, ale Vy si po- 
máhate obratera, že se cirkev »ostatné« vždy pŕizpňsobovala. Ne, p. b.. 
Vy Bc pŕizpôsobujete cirkvi a príliš často jste se ])ľiz])ňsoboval tomu, 
00 je populárni. Horoval jste pro zrušení šlechty (v Kroméŕíži), spo- 
joval jste 86 8 nemeckými liberály proti té šlechte (Omersdorf), ml uvil 

12 



- 178 — 

jste proti cirkvi, mluvil jste nejednou pro židy a ziskával jste je pro 
8V0U stranu a národ; pozdeji a Sasto rýchle za sebou jste se, p. b., 
pŕizpôsobil pomôrôm opaôným, poddal jste se šlechté a katolicismu, 
odŕekl jste se demokratismu, hájíte Rím a klerikalisra a štvete nyní 
v duchu populárního antisemitismu proti židom. 

Pane barone ! Vy prohlašujete českou stranu lidovou za nestestí 
pro národ ; naproti tomo prohlaŠuji já za nestestí pro národ povrchnost, 
kolísající bez pevného presvedčení, kam vítr, tam plášť. Této povrch- 
nosti byl jste a jste posud oddaným obhájcem — tdto povrchnosti če- 
lila, čelí a bude čeliti moje práce, bude čeliti všeliké povere, zejména 
náboženské, za jejíchžto mluvčího jste se proti rane ve j menu cirkve a 
katolicismu propäjčil. 

Toto je obrana prof. Massaryka proti drovi Riegrovi. Pán 
Skultéty dodáva: zniČiť, zabi t! Prof. Massaryk faktami pod vracia kle- 
betu a ukazuje svojim protivníkom nestálosť v presvedčení, v charakteru. 
Prof. Massaryk odpovedá mužne, priamo, odvoláva sa na svoju verejnťí 
činnosť, na svoju bohatú literárnu prácu voči protivníkovi, ktorý sa 
odvoláva na »tuším« a cudzie » in formácie*. Kde je tu : »zničiť, zabiť« ? 
Co vy pane Skultéty hovoríte o sudcoch, ktorí Vás odsudzujú na zá- 
klade klebety a pomlúv v mene madarského národa? 

P- Skultéty napísal tiež, že prof. M. ^> odoprel mu (drovi Riegrovi) 
i kvalifikáciu súdit o verejných veciach českého národa^. Tu sa p, Sk. 
prihodilo malé nedopatrenie, Wecľ to takto vyčítal z obrany Massarykovej, 
lebo tam stojí, že nechce »diskutovat o ražných prohlcmech našeho 
národa « ; čo značí volaco iného, ako v verejná vec^.. 

V ífalsom hovorí p. Šk., že M. urobil 7tápad na ctihodná hlavu 
dra. Riegra; i lu musíme trošku poopraviť p. Sk.: ten kto prvý začne 
boj, ten napadáf ten čo sa ju'oti nápadu ntavia — sa bráni, V našom 
prípade napadnul dr. Rieger a napadnul nesprávne, ktoré z čiastky 
odvolať musel: tak ostré slová })roti židom v čísle 21. (ľeskožidovských 
Listov. 

Vidíme tedy, že z tejto aféry, ktorú vyh'čil p. Skultéty tak, aby 
hodne hany padalo na prof. M., vychodí tenže čistý, nie napadajúci, 
ale nespravodlivé napadaný. Ako si to mohol popliesť p. Sk., to vysvetlí sa 
iba jeho nekonečnou nenávisťou proti prof. M. 

Nepochopitelno je i to, že p. Šk. hovorí o tomto nápade dra 
Riegra, že »8voju mienku povedal ticho, pokojne a s mietkosťou 
(trpne)*. Ráč posúdit milý čitatefu, čo sa p. Sk. páči, kecl ide reč o 
prof. Masarykovi. 

Ostntná č sť ])()Iomic nevyvracia námietky vNašej Doby«, nechá- 
vajúc stranou hlavné obžaloby kritiky. Jak otázku macTarstva, cutlzie 



— 179 — 

vzory pre osoby »Kotlína« (rácte si precitať rozbor »Onegina« od 
Dostojevského) a najmenej vyvrátil vetu, že ^starší generace nemá co 
povédet, ani p. Hurban nemá co povedčt mladší geneŕaoi slovenské*. 
V » Kotline* karikujú sa mladší, menovite my Hlasisti, ale nenájdeš 
poučenia, nemáš vzoru o takej mládeži, ktorá je po chuti p. Hurbana. 
Prečo nepostavil proti Milancovi, Durinovi, Kutálliovi, stilpencov Hla- 
váňa, Greguša, Surinského? Ale p. Hurban experimentuje so svojou 
nacionálnou myžlienkou na Kudopolských, LutišiČovcoch, — a to sú 
vonkoncom imaginárne figúry. Právom hovorí prof. M., že »Kotlín« 
je príznakom úpadku Slovenska : Od rokov, povedzme 30, stojí tá naša 
slovenská vec na jednom mieste, všade badať pokrok len u nás nie. 
Po stránke ideovej je >> Kotlín « veľmi slabý, ba ani starším prácam sa 
nevyrovná. To je (ípadok. Buďme len spravedliví i voči sebe samým 
a uvidíme, že skutočne stojíme horšie, ako sme stáli kedysi. Ale kto 
to u nás vysloví, ten je zradca, cynik, » necíti bolesti, kecT to vyslo- 
vuje«. Kdežto náprava sa nestane prvej, kým si skrz na skrz neu- 
vedomíme všetky svoje slabosti a nedáme sa na odstraňovania príčin 
tých nedostatkov. Z tej ])ríčiny bolo treba Slovensku, a bude stále 
treba kritiky a trebárs i bezohľadnej — ako soli. 

P. Šk. konečne vytýka prof. Masarykovi povrchnosť a za príklad 
uvádza, že v svojom »Havlíčkovi« písal o Štúrovi s »t«. Ak to je 
kritérium hĺbky, či melkosti, nuž s Pánombohom ! Nie litera, ale duch 
oživuje ! Ale podivno je, že práve táto kniha, kde sa vyskytuje zna- 
menie plytkosti, dľa p. Sk., minula sa v Čechách za krátky čas, takže 
dnes ju ťažko dostal na trhu literárnom ! 

v Čechách — kde sa o Havlíčkovi toľko popísalo! ale nie pre 
literu, lež pre ducha stala sa potreboou Českému obecenstvu : ráčite to 
p. Sk. pochopit. 

Pán Šk. v celej poleraii vedie si tak s vysoká voči prof. Masa- 
rykovi, že je to až otupno. Mentoruje a poučuje, akoby sa pol Európy ^ 
okolo jeho rozumu točilo. ^ ^^' 

Pán Skultdty vytknul mi už raz pred iným človekom, že som \ 'J^ : " - 
písal o slovenskej literatúre » bezcitne «, v prítomných článkoch opakuje \ 
to znovu. Vtedy ma vyzval prof Vlček, abych napísal prehľad slovenskej 
literatúry za ten rok do »Slov. Pŕehledu^< ; zdráhal som sa, nemajdc 
jednak soznamu vyšlých diel, jednak pre inú prácu. Nemoiiúc sa vy- 
hnúť naliehaniu redaktora, požiadal som slovenského knihkupca, aby mi 
láskavé sdclll úplný soznam vyšlých diel slovenských za ten rok. So- 

12* 



> f 



\ ..r 



— 180 — 

stavil 80111 článok o výsledku rožného trhu u vyžla tá smutná zpráva^ 
o ktorej píše p. Šk., že som »ežte bezcitnej ši e písal o slovenkej literár- 
nej práci «. Poneváô toho roku nevyšlo temer ni6 krom kalendárov — 
napísal som, že ak to ďalej tak pôjde, že by to značilo bankrot našej 
literárnej práce. Ale poukázal som i na to, že knihkupecko-nakladatel- 
sk<i družstvo miesto vydávania knih ukladá ťiroky zo sporiteľne ku 
kapitálu a nái*od za tým duchovne hladuje. Volám na súd všetkých 
spravodlivých ludí: je v tom bezcitnosfi, kecl ukážeš na biedu literárnu 
a karháš spolok, ktorý je voči duchovnému hladu národa hluchý a 
slepý? Ale to je už martinská morálka: nie je ten vinný, kto vinu 
spáchal, ale kto ukázal, že sa vina stala! . . . Aby sme sa stali veľ- 
kým, slávnym národom, treba všetko tutlaf, oj)ekňovať a pchal hlavu 
do piesku, ako pštros, keď sa nebezpečenstvo blíži. Videť aj, ako sa 
nám pri tejto pštrosovej politike viedlo! — Pán tík. napísal tiež ročný 
prehľad literárnej práce slovenskej do svojich » Pohľadov « — keď bola 
ilroda hojnejšia, keď bola všade bieda, mlčal : či myslíte, že len ten je 
priateľom, kto chváli a nie i ten, kto na poklesky a vady upozorní? 
A Či nebýva často naopak? Pochlehovaí si, chváliť a podkiadzat — 
k tomu netreba iba lokajskej podlízavosti, ale i)ravdu riecť a trebárs i 
za cenu pohanenia, k tomu treba kus pevnej lásky a zmužilosti ! — 
Tú bezcitnosť vyčítali i Meakulpínskemu, že, »vraj necítil bol, keď to 
písal o svojom národe «. Tak sme už zbabelí, že o svojicli biedach iba 
8 ííuikaním vieme rozprávať. Kdeže sa podel hrdinský duch Štúrov, 
kam junácky (-halúpkov? Kto vie rozbiť ciji^áňovi basu a revať pri 
jeho zpotvorenej slovenskej »bús nôte<^.*) — To je slovenský hrdina, ten 
»cíti bol nad národom ^c. ! Z duše nenávidím, jako v sebe, tak v každom 
človekovi túto hlúpu, chorobnú sentimentálnosť a prial bych si, aby 
celý národ ju nenávidel a striasol ju so seba ha večné veky. — 

Pán Šk. preto, že som v reľeráte o >^ Kotline^ napísal, že našu 
ročnú literatúru kújMŠ za 20 — 30 zl , hovorí, že mne nič neplatí, že 
naši predkovia pri svojej chudobe boli vždy statoční ľudia, a že sa mi 
to máli, že prirovnávam chalupu s kaštielom a atď. Áno, prirovnávam 
a prirovnávať budem, ale nie z príčin, ktoré on udáva, ale preto, že 
poprvé nebudem bedára tešiť tým, že jest od neho ešte väčší bedár, 
aby sa len upokojil, ale ukážem mu na zámožného, aby aj on šetril a 
pracoval; za druhé preto, že u nás, keby bola vôľa a keby sa neza- 
kladaly spolky len na obalamutenie seba samých, žeby sa mohlo 
ročne viac literatúrnej práce produkovať, keď nie pôvodnej, aspoň pre- 
kladov, ako si každá literatúra, i tá najbohatšia, pomáha. Ked mohol 

') ^Smutná nula. Red. 



— 181 — 

Makovický vydať 20 sositov povestí, roiníín a iué práce, kecľ Salva 
odpredal veliký náklad »Slov. Povestíí<, kecľ mládež martinská môže 
vydávať svoje sošity, či nebolo možno preložených, piltavých románov, 
rozprávok a rôznych poučných spisov vydal nakladatefskíírau spolku ? 
Vy, CO tak milujete ten fud a tú litcratťiru, koľko ste navydávali pre 
ten fud za dlhé roky a rokv ? 

Na to, že som napísal, že iné národy viac literárnej práce pro- 
dukujd, ako my, hovorí p. Sk., že je to neprimeraná rec slovenskému 
časopisu, lebo vraj treba nai)ísaf, prečo my toľko neprodukujeme. Písať 
bez tohoto ^prečo^ je zahanlnijťice pre nerozhľadeného Slováka a pre 
rozhľadenejšieho — urážlivé. Ďalej poučuje, že pre nás je reč: akým 
spôsobom by sme mohli mat, čoho nemáme. 

To »prečo« — to je už ako naša dennia modlitba: kto píšeš 
o biedach Slovenska, ncvynechajže najprv tíi našu litániu: Matica, 
gymnáôia, madarisácia, židia, chudoba, zlé školy, neťiroda atď., atď. — 
ak to zabudneš, zle je s tebou slovenský pisateFu, to už je taký valec 
v slovenskom verklíku, že s tým musíš začaf každíi produkciu svoju. 
Kto píšeš o slovenských biedach, ak nechceš upadnťifi pod národniu 
kliatbu dávam ti túto radu: vystrihni si tťi litániu z novín, drž na 
svojom stolíku a vždy, kcd začneš písaC najj)rv odpíš doslovne a len 
v potom rozmýšľaj a píš, ako chceš ; pre istotu a bezpečnosť, odpíš to 
i na konci ešte raz, a budeš vzorný spisovateľ a národovec: tak menej 
rozhľadeného, nezahanbís a rozhľadeného neurazíš! — Lei)0 u nás za 
biedu sa hanbia a urážajú; celkom dľa našeho príslovia: »pýcha na 
I ulici a hrachovina v truhlici « . . . 

Ba viac ešte: u nás už potupu spáchaš, ak napíšeš, že veru sa 
málo tlačí a vydáva literárnej práce . . Nuž^ milý pisateľu, nezabúdaj 
na ten valec vo svojom verklíku! — 

Pán Sk. odvolávajúc sa na Daxnerove články v Pesťbudínskych 
Vedomosťach, hovorí, že Memorandum nenie ^zo základov vyvrátené*. 
Nie Meakulpínsky, ale sama národnia strana uznala za prospešné zriect 
sa ziísad vyslovených tak lapidárne v Memorandume. Ráčte srovnaí 

y 

p. Sk. Memorandum s naším posledným politickým programmom, a 
uznáte, že áno. Memorandum je do základov vyvrátené. Nepriznat toto, 
znamená rozmnožovaC zmätok v politike slovenskej : my predsa nemô- 
žeme iné žiadať medzi štyrmi stenami a iné na verejnosti. Preto sa 
nalieha, aby slovenské politické, požiadavky formulovaly sa jasne a 
jednotne. Ale, ako videť, u nás budú vždy ľudia, ktorým bude vždy 
treba mať dva programmy, jeden pre domácu potrebu, druhý pre ve- 
rejnosť. Divíte sa potom, že na našu politickú poctivosť nik nemôže 
sa spoľahnúť?! Že nás upodozrievajú z podvodných plánov i vtedy, 



, JF Olív T A 

- 182 - V^ v čtctu crt 

keď prisaháme na jednotnosť a nedielnosť krajiny.*) Môžu potom naši 
poslanci pred tvárou krajiny sa osvedcit: chceme toto a toto a niô 
viac, keď náš politický orgán hlása inú mienku a chce sa držať dvoch 
politických, nestejných, netotožných program mo v? Môže byť ich postup 
vofti nepriateľom, na ktorých budú vyžadovať vernost a úctu k záko- 
nom, úspešný pri našej nevernosti k vlastnému politickému progŕammu? 
Ci poctivosť má byť cnosťou iba našeho nepriateľa, a my môžeme 
smysľat, ako sa nám páči ? . . 

Pán Sk. hovorí, že Lutišiô je na Slovensku možný. »Dosf lahko, 
že už i boli podobní ľudia (mohly im chybovat iba tie známosti so 
slovenskou národnou spoločnosťou).* Ale človek, ktorému chybí 2)ráve 
tá známosť so slovenskou spoločnosťou, nenie už ^viacej Lutišic, ale 
trebárs kde-jaký maďaron a pod. I^utisič maďarón je, áno, možným ale 
Lutisič z Kotlina je nemožný. Pôvodca románu, zdá sa, akoby nebol 
býval na čistom, čo vlastne má byť z toho Lutišiča. Z počiatku uka- 
zuje sa, že L. prišiel domov činiť pokánie a že i v národnom ohľade 
primkne celkom k slovenskej strane. Predstavuje ho ako temer čest- 
ného a vzdelaného muža, ktorý dobre rozoznáva právo od krivdy, 
spravodlivosť od falše, ktorému sa protiví svet madarónsky — a potom 
jedným spádom obráti pôvodca tento prirodzený, očišťovaeí vývoj Lu- 
tišiČov, a vtisne mu revolver do ruky. Takýto Lutisič je nemožný. 
Proti ktorej výtke mojej cituje p. Sk. list Sládkovičov o význame ženy, 
nerozumiem. A prečo nemôžem rozumet tomu, čo p. Sk. pituje, tiež mi 
nemožno pochopiť. Mne tak sa zdá, že celý ten citát Sládkovičov práve 
proti p. Sk., či vlastne proti ])ôvodcovi románu možno obrátiť. Slád- 
kovič hovorí, že žena len vtedy nech sa vydá za človeka, ktorý je nie 
úplne bezňh nný, jestli cíti v sebe toľko sily, aby toho muža mohla 
napravit, pozdvihnúť, ratovať, oslobodiť. Lej la je kreslená tak, že už 
ani dokonalejšou si nemožno ženu predstavií: je šľachetná, múdra, 
vzdelaná, miluje celou dusoii a je milovaná — a odvráti sa od muža 
pri náhodilej príležitosti. Lejla okúzlila, pripútala Lutišiča k sebe, on 
sám vyznáva, akú moc má nad nim i prirodzene čakáte, že tá Lejla 
je vstave ho oslobodiť, napraviť, pozdvihnúť atď, A keby bol Lutisič 
človekom, a nie fantásiou a podobne aj Lejla, stalo by sa všetko toto. 
To odvrátenie Lejly a tá samovražda je len teatrálne nastrojená scéna 
a nič viac. 

P. Sk. ma obviňuje, že hlásam niaďarónsku náuku, keď vytýkam 
Štrbíkovi farárovi, radiacemu Lutišičovi, — ktorý mu odkryje svoju 



') Ako posledne i v Orave, kde vzdor prísahy na Boha a svet — odhlasovali 
predsa lon návrh Lavottov! ' Referent. 



-- 183 — 

zúfalosť, — aby sa pridal k národu a tak že dôjde smierenia s Bohom. 
Nevera, rozháranost, atheisraus Lutišicov, je zjavom všeludským : niet 
národa v jehož lone nebolo by v ohľade nál)oženskora ludí, akým je 
LutisiS. Od Goeteho Fausta, až po Tolstého Neohludova — všade sa 
stretáte s týmito ty]>arai. A j ako že tá plejáda spisovateľov rieši túto 
nekonečnú hádanku? Posielajú snáď svojich hrdinov do služieb tej lebo 
onej politickej strany, toho lebo onoho národa, ako ethnografickej jed- 
notky, aby našli upokojenia duše a smierenia s Bohom? Zavrhnúť Lu- 
tisiôa preto, že sa nepridá k deputácii — a dať mu preto revolver do 
ruky — je banálnosť a radifi mu, aby stal sa národovcom a tým že 
prijde k smiereniu s Bohom je — naivnost. Ved by bolo treba doká- 
zať nad všetku pochyl)nosť jasne, že národovci sú zhoznl ľudia, že ná- 
rodovectvo chráni ])red poblú<lením, pre<l neverou, pred rozháranosfou. 
Veiľ to národovectvo by muselo byt nin^o vznešenejšieho, ako samé 
náboženstvo, náuky jeho vyššie, ako evangelia! Logicky, p. Šk. to 
vyplýva z predpokladu Strbíkovho. Takto súdia madai^skí šovinisti, 
ichž madarism ospravedlňuje všetky chyby a hriechy. Preto som po- 

v 

vedal, že rec Štrbíkova je totožná s »mad'ar-ištenonu a ^madar-vallá- 
št)m«, v duchu »szenthazafiságu« (svíit(:^ho vlastenectva), v mene kto- 
rého odpúšťa sa aj otcovražda, j ako to ktorýsi veľký Madar povedal. 

Pán Hurban v Kotline rieši túto otázku revolverom. Komu to 
stačí, ba kto vidí v tom ešte hĺbku a geniálnost, — nuž s Pánom- 
bohom ! nech že sa teší tomu všetkému . . . 

Na konci referátu o Kotline v » Hlase ^ vyslovil som požiadavku, 
aby slovenská literatúra stala sa ľudovou, aby z kruhu » malých ľudí« 
vyberala svojich hrdinov, ktorí najviac trpia a zápasia. 

To sa jednak p. Sk. nepáči, jednak protestuje, lebo že však slo- 
venská literatúra už v minulom stoktí r. 1847 začala skvele oslavu,-^ ". 
malého človeka. Toho roku totiž bol napísaný ^Dctvan<í Sládkovičov. ^ 
To je pravda, ale p. Sk. nemal by zabúdaf, že od čias vydania »Dé-«í: 
tvana« viacej nevyšlo podobného diela, ale že vyšlý: Suchá ratolesť,^. 
Proti prúdu. Sirota Podhradských, Kotlín; tedy práce, v ktorých sa 
veru nezračí pekný vzor Sládkovičov a kde niet ani stopy po oslave\ ' 
»malého človeka^x. Ba naopak — naši najlepší prozaikovia (Hurban a ''g!>*^* 
Šoltésová) hľadajú hrdinu hodne ďaleko od tých malých ľudí. Nuž '^•^ 

tedy neráčte sa mýliť, že duch slovenskej literatúry je ten istý teraz, 
aký bol za Sládkoviča, a neráčte sa vôbec plástom slávnej minulosti 
našej literatúry zakrývať, lebo ste sa hodne odchýlili od ducha predkov 
našich. Pripomínam Vám to napriek vašemu tvrdeniu, že vy jediní 
kráčate v šľapajoch našich literárnych buditeľov. Jaký » demokratickým 
duch v^ládne u nás a hlavne v martinskej hlavnej redakcii, videl i z na- 




— 184 — 

sledujúceho: Pán Škultéty na konci svojej odpovedi píše: »Ale u nás 
kto najviac trpí a zápasí? Iste prebudený Slovák, Slovák-národoveo . . , 
Oslobodenie týchto trpiteTov u nás je surnejšie i od oslolodenia takzva- 
ných malých ľudí^, Dfa tohoto všetka naša politika posledných liet 
bola a je nieomná a nerozumná: bolo treba vyrovnať sa s vládami tak, 
aby 300—400 dušiam slovenským (= intelligencii) dala pokoj, a s mil- 
lionami národa nech si už potom robí čo obec. Dom treba stavaC od 
strechy, čo tam po fundamentoch! Treba sa starať o toho, ktorý si 
vyrobí ročne 1200 — 2000 zL, a nie o tých, ktorí pre biedu utekajú 
do Ameriky. Treba tých zastat pred maJ8ľ^lvyln sudom, úradom, ktorí 
vedia všetky reÔi Uhorska ^ vyznajú su j)rípa<liie i v zákonoch a nie 
fých, ktorí stoja pred súdom, ako hluchý pri mu'.ike! Treba synkom 
zámožných rodičov dal dobro školy, a nie bedárom na dediny, dla 
príkazu: kto má moc, aby mal viac, a kto nemá niÔ, aby nemal ani 
to! a tak ďalej, až do nekonečna. Budúcnosť národa bude tedy za- 
bezpečená, ked nám 300—400 ľudom bude dobre, ked budeme hájiť 
tých 00 majú drápy a silu, a nie tých, čo hynú v miUionoch, nevediac 
si rady pred zlostným nepriatefom! 

Pane, Skultčty, narodili ste sa o 300 rokov neskoršie, než by 
ste mohli takéto náuky hlásaf: v dobe otroctva a feudálneho panstva 
sa tak učilo, že súrna vec je oslobodil tých 300 —400 vyvolených ná- 
roda a milliony nech trpia, duševne i telesne! - 

Pravda takéto náuky lichotia tým vyvoleným a preto nenašlo sa 
slovenského časopisu, krom nenávidenélio »Hlasu<:', ktorý by sa bol 
ozval proti tomuto bruchopasníckemu ná/oru p. Škultétyho. Darmo 
dokladáte, že ^duchovné utrpenie je na svete zo všetkých naj{ažSie« — 
keď myslíte len na seba, a akoby odpierate » duchovné utrpenia* tým 
biednym a opusteným. 

Tak, vidíš, milý čitatelu, to chytráctvo našich korifejov: oháňajú 
sa demokratismom Sládkovičovho »Detvana« a pri tom si myslia: len 
keby nás čím skôr od všetkých bied oslobodili ! 

Istý veľký Slovák, pod jehož plášť tiež tak radi a často sa za- 
krývate a ktorého obraz pravde podobne vám visí nad hlavou bol tiež 
leta Pána — kedysi v minulom století povedal a za heslo vyvolil asi 
tieto slová: My vstúpili sme do služby ducha i musíme prejsť tŕnistú 
cestu života. — - 

Keby náš Štúr dnes z hrobu vstal, co- myslíte p. bkultéty, žeby 

Vám povedal? 

Dr. V. Šrobár. 



— 18B — 

Politický. Od 25 rokov nehovorilo sa v uhorskom parlamente 
tolko o níírodnosfach o národnostnom zákone jako teraz. Z pomedzi 
Sasíkov sedraohradských ani jedon nevyslovil sa tak politicky a roz- 
hodne ako Gustáv Lindner, bývalý professor práva na raacrurskoj uni- 
versite Klužskej, teraz vodca 3>zelených Sasov« (op[»osicii proti starým, 
vládnym Sasom). 

Zprvu pozorne ho pocňvali, náhle dotknul sa národnostnej otiízky 
sluhov z roku 18G1 a 1865, ktoré sa nezadržaly, začali ho najmä 
osemaštyriciatnioi surovo protrhovať. Linduor uznáva oprávnenost ma- 
ďarčiny ako reči štátnej v medzáeh národnostndlio zákona z r. 1868. 

v 

„Uznávame vodcovstvo madarstva — hovoril y ale pod týmto vodcov- 
stvom, pod touto hegemóniou nerozumieme supremaciu, bezpodmienečné 
panstva,^ (Velký hluk v parlamente). 

Divné je, v našom parlamente tak neradi čujú pravdu a odchylný 
názor od náhľadov, ktoré osvojihi si mníľarská spoločnosť vychovaná 
v éovinibme a v neodôvodnenom strachu pred národnosfiami. Je to 
morálny defekt a bude treba mnoho trpezlivosti a obozretnosti kým 
lepšia čast Madarstva uzná mimo svojho i cudzie právo, kým mimo 
seba uvidí aj iných, žiC clicejíicich. Zíijíinavým zjavoni v uhorskom 
parlamente je Vilhclm Vázsonyi, demokrat. l^revrátcné pomery spo- 
ločenské, hnus pred Ižiliberalismom, vydedenci [)ráv, nespokojní a ne- 
zamestknaní majd vo V^ázsonyiin (Wcisťcld) svojho vyslanca. On je 
dnes všeobecne uznaným zástupcom j)rolctarintu. 8 Vázsonyim sťí 
prelomené dvere do translajtanskcj Asie ! 

Duch ktorý ovláda millionové massy utlaroných, robotných fudí 
vo Francii, v Nemecku i v konservatívnom, nehybnom Rakúsku — 
jak sa mu u nás radi posmievajú — nedá sa zadržať ani šovinismom, ani 
vlastenectvom, ani činským múrom, sociálna demokracia majúc u nás 
zdarné podmienky existencie, vyšla z ]>ešt lanských továrni a odboro- 
vých (U'ganisácii, z demokratických klubov na verejnú arénu, do poli- 
tického života. 

• 

Vázsonyi to nechce povcdat ešte verejne, |)rozatvm ol)liekol si 
len demokratický kabátec, pôda je u nás ešte príliš horká, ukázala to 
i debatta v parlamente, ani červené súkno pôsobila Vázsonyiho reč, 
nechýbalo mnoho, že ho nevystrčili za dvere, liberáli, Košuthisti lu- 
dovci, kričali, zúrili o ])rekot aby umlčali tohoto » nebezpečného vla- 
8tizradcu«. Pán Rakovský z fudovej str.my mával zcmanskou fringiou, 
ani proti Turkom, liberáli i Košuthisti mali z ľudovej strany radost 
a povrávali si : »mcgÍ8 csak fenegyerekek ezek a néppártiak« = sú 
to predsa len chlapíci títo fudovci*. 




— 186 — 

Celá debatta s Lindnerom i s Vázsonyim robila nepekný a 
smutný dojem a doka/uje jasne to, že vzdelanostné niveau uhorského 
parlamentu je hodne nízke, že otázka rovnoprávnosti za ktorú Maďari 
krv vylievali je neznámym svetom pánom vyslancom raaífarským, a že 
riešeniu sociálnej otázky rozumet nechcejú V žiadnom parlamente sveta 
nie je tak málo sociologicky vzdelaných ludí jako v uhorskom ! 

Až na malé výminky všetka maďarská žurnalistika je plná Tilú- 
pych a surových nadávok na Vázsonyiho, na Lindnera, na socialistov, 
demokratov. Darmo je, i parlament i maďarská, žurnalistika budú sa 
musef privyknúí na europejské smýslanie a volky nevoľky prispôsobiť 
sa novým názorom, novému životu. Nerozumné je preceňovat sa a 
škodlivé uzavierať sa pred svetom a jeho pokrokom. H, 

Spolkový. Viedenskí Slováci a Česi oslávili dna 26/1: 1902 
60 -ročné úmrtie Jána Kollára velmi dôstojne. Slovenský lit. spolok 
»Národ« venoval velký vavrínový venec na hrob Kollárov a sňčastnil 
sa korporativne pri spoločnej návšteve na craiteri sy. Marka. Asi 
4000 Cechov a Slovákov sa sislo. Pôvodne bolo urôeno, že ako prvý 
rečník má vystúpiť Slovák, poneváč ale Slováci troška neskorej prišli 
na cmiter, hovoril ako prvý rečník p. Jiŕí Stŕibrný za (Jechov vieden- 
ských a špecielne za organisáciu, pán Dr. Vergun, ktorý hovoril v prvej 
čiastke svojej reči rusky, velmi pomaly a zretedlne, tak že všetci prítomní 
ho porozumeli, v druhej čiastke po česky, ovšem zle, takže dojem jeho 
inak zdarenej reči nebol tak velký. Za Slovákov hovoril p. farár 
Michal Bodický, iste najlepšie zo všetkých 3 rečníkov. Tým bola oslava 
ukončená. 

Hrob a pomník Kollárov bol samými vencami takmer zakrytý. 
Česi a Slováci skutočne krásnym spôsobom manifestovali, že ešte pa- 
miatka Kollárova žije v srdciach jejich. Škoda, že sme nikoho zo slávnej 
slovenskej vzdelávajúcej »Besedy« u hrobu Kollárovho nevideli, ktorý 
predsa aj im musí byť drahý. — ý. 

Časopisecký. Moravská Orlice píše v čísle 27. r. 1902, o bu- 
dúcnosti LuhaČovic a Dušanovi JurkoviČovi : 

»Lázne luhačovické mají být vypravený ve všera všude zcela 
nové, na základe vsech vymožeností a vedeckých výzkumfi doby a nad 
to s komfortom, kterým hrdé búdou moci zápasit se svetovými stŕe- 
disky lázeĎských společností. Tento nový, velkolepý rámec lázeiiský 
ovšem nebude moci dán býti Luhačovicím na jeden ráz. Ale postupem 
nékolika málo let proménén bude vnéjšek jejich k nepoznaní. Už pro 
letošní saisonu chystají se prekvapení, která Luhačovicím dají zcela 
j iný smer a lesk. V tom smeru ovšem meli zakladatelé společnosti 
s p. med. drem Prant. Veselým to štestí, že podarilo se jim pro vnéjší 



— 187 — 

i vnitŕní ťiplnou reformu lázní luhaôovicWeh získať umélce takov<5 
nádherné invence a nepŕekonatelné mnohotvárnosti ve tvorbe architek- 
tonické jako je Dušan Jurkovič. V hlave i v srdci tohoto tvôrce rad- 
hošťských Pusteven dnes kouzlí se jenom skvelý luhaôovický sen. 
V mysli jeho dávno je hotov celý, jednotný obraz pŕíštích Luhačovic, 
kouzelné té pohádky jednoho vzletného slohu, zpívající lahody barev, 
jediné báchorkové smési krásnych prahledô a pohledň, štítft, lomenic, 
línií, pavláôek a Štíhlych stŕeoh. Zatíra pracuje se postupné aspoň o po- 
éátcích a dloracích tohoto nádherného ideálu. Jurkovič letos v zime 
tn nedele strávil v Luhaôovicích v tvrdé, houževnaté práci pŕí[)ravdé, 
jak jenom on to dovede. Méŕil, kreslil, zapisoval, promýšlel, a se skiz- 
zákem, plným podrobných plánň o všech nynqjších budovách lázeň- 
ských vrátil se do Brna. ťak vykonal nékolik cest po svetových lá- 
zních evropskýoh a jal se tvoŕit. Ve vzdusném jeho ateliéru na Ve- 
verské ulici nyní rada pomocných sil zabýva se podrobnou kresbou 
plánä dle jeho tvftrčích rozvrhft. Pro letošek ustanovená je prestavba 
Janova domu, spolu s doraera lázeňským, domu kuchynského, Zámecku 
a mlyna v Jostŕabí. Videli jsme v techto dnech v dílne Jurkovičové 
plány techto renovací, a musíme doznat, že tu j de o díla stojné gra- 
ciésní, ušlechtilá, účelná, jako velkolepá. Kdo zná tvrdou, kasárenskou 
skoro stavbu domu Janova, a holé, nízke zdi sousední prístavby lá- 
zeňské, užasne nad zázračnou proménou, která pod tužkou Jurkovi- 
čovou z nich by la vybájena. Na holé ctyŕi zdi Janova domu vy kom- 
ponoval Jurkovič mohutnou 8 rch i tektonickou báseň, která svoji rozlo- 
hou, členením, a pŕekvapujícími podrobnostmi je jedinečným zjevem 
Dal novému lázeňskému domu rozkošný, vzletne myslený príchod, do 
prízemí umístil kabiny, do prvního poschodí pokoje pro hosty a zvýšil 
budovu o poschodí druhé, dŕevem prokládané a jako nadeohlé na celý 
malebné rozložitý díim. Také vnitŕek domu rozvrhuje Jurkovič účelne, 
komfortne a nádherne. Dve čekárny pro koupající se hosti ve výši 
jednoho poschodí, bohato vypravené, búdou jeho ozdobou. V krídle 
budovy je strojovňa pro topení ])arou a elektrické osvčtlování, jež po 
celých lázních bude zavedeno. I tento praktický, suchý iikol plánu 
rozŕesen je Jurkovičcm s originálním vkusem, jenž dovedl i nezbyt- 
nému vysokému komínu dát lahodný, slohu pŕimeŕený švih. Z nepa- 
trného kuchynského domu, ukrytého na kraji lesa, plán Jurkovičuv 
tvorí elegantní, roztomilou rodinnou villu s malebnými ochozy a slad- 
kým podstŕeším. Tento plán videli jsme v ateliéru umelcove provedený 
už také v barvách, na jejichž jemném sladení je tolik lehkoperutného 
vzletu a harmonického okouzlení. Nekolik minút od ústredí lázní luha- 
čovických je starý mlyn, zvaný v Jestŕabí. Ten promenen bude v lá- 
zeĎský dôm pro léčení studenou vodou. Hotový zázrak z neforemné, 
ale krásne položené té budovy vytvoŕují Jurkovičovy plány. Búdou tu 
prostranné sály pro telocvik a sprchy, pro léčení elektrinou a masáží, 
se všemi vedlejsími potrebnými místnostmi — ve všem všudy zaŕízení 
praktické, účelné, komfortní i krásne. Venku, na mlynské záhrade 

Srojektován je velký bassin pro koupel pod širým nebem, s vodopá- 
em a potrebnými podrobnostmi — celkem vodoléčebné zaŕízení, je- 
diné snad svého druhu. V Luhačovicích už ted začalo se dle plánô 




} 



\* 



i. 



H' 

•« 

f. 

I 

t 

ŕ 



1 



— 188 — 

Jurkovicových príicovat, hlavne ovšem zatím jen bourat. Tak pripra- 
vuje se v Luhačovieíeh pňda pro hrdý obraz budoucích Luhačovic, 
lázní svetových, nejen svými pŕírodníini dary, ale i moderním, dokona- 
lým svým zŕízením, praktickým i výzdobným. Ze toto I ve ssmcru umé- 
leckdm stane se sensací prvního hídu, o tom svedčí už dnes plány 
Dušana Jurkovice. Umelec, který v jednotlivostech na Pustevúách a na 
Rezkú stvoril díhi svého druhu jediná, vspéje luhačovickými svými pro- 
jekty k mistľovskému vytváŕení souladndho, štýlové i rayšlenkové 
ťichvatnť'ho architektonického celku. Noví luhačovstí podnikatelé mají 
nejen zásluhu, že dnli českdmu umelci príležitosť k takovému monu- 
mentálnímu vytváŕení výtvarných snu; ale mají také neocenitelnou 
výhodu, že získali pro svfij podnik budoucích svetových lázní mora- 
vských v jeho díle svéráznou umeleckou atrakci, jakou sotva které 
lázne búdou se moci pochlubit ! 



Referáty. 



,. JEDNOTA o 



^Záhdvué a poučné lcniéky<i. Iloc. II. Sviizok 2 (6). Užerník a iné 
články. Redaktor a vydavateľ Miloš Pietor. Turč. Sv. Martin. Tlačou 
kníhtlačiarsko ťičastinárskeho spolku. 

Leží pred nami 6. sošitok zábavných a poučných knižiek vydá- 
vaných mládežou martinskou. Známo je, že vydávanie lacného ľudo- 
vého čítania vzniklo z j)opudu, ktorý vydala mládež stojaca okolo 
»JIIiisu« aby odpon\oženo bolo tej duševnej biede nášho ľudu, v ktorej 
nachodí sa následkom nedostatku dobrého a lacného čítania. Vydá- 
vanie tohoto čítania malo ešte jcdon ťičel : dat slovenskej mládeži vôbec, 
a akademickej zvlášte príležitosť pokúsiť sa literárne, pôsobiť perom a 
delbou práce dľa oborov, ]>rispeť k rozšíreniu vzdelanosti a osvety 
madzi slovenským ľudom. My nepredstavovali sme si aspoň prácu a 
pôsobenie mládeže pri tomto podniku ináč jako tak, že mládež naša 
8 ktorou sa tak radi chlubíme a ktorá má už svojich zástupcov v kaž- 
dom obore vedenia a učenosti, vrhne sa celou silou na toto voľné 
pole tlačeného slova, že použije slobody a bude písať s tým povedo- 
mím: nedá sa u nás moc })racovať, denníka ľudového nemáme, pred- 
nášať voľne nemôžeme, cestovať a poučovať nedovolia nám prostriedky, 
na školy nemáme vlivu, venujeme sa 2}ráci literárnej^ ľudovej spisbe a 
knihou budeme sa snažiť vykonat to, čo v iných národoch vykonáva 
štát, národné školy, neobmedzená voľnosť slova a presvedčenia, učené 
spoločnosti a všetky inštitíicie zaria<lené k duševnému dvíhaniu ľudu. 

Prvé sošitky tohoto podniku sklamaly nadobro, nezodpovedaly 
ani tým najskrovnejším očakávaniam. 



— 189 — 

Vydavatelia, či redaktori nevedeli čo chcú povedať a ako, nemali 
ani poĎatia o tom v akom smere chcd na ľud pôsohit a lio poučovať, 
pardon, jedon úmysel bol jasne vyslovený, privádzaf lud k slovenskému 
národnému povedomiu, táto snaha je zrejmá a jasne vyslovená vo 
všetkých 6 sošitkoch. Dobre, ale pochybujem žeby slovenskosť samu 
mohla byť dnes programmom ludovej spisby alebo podniku, ktorý by 
mal predsa nahradzovať dla možnosti všrfkOy čoho sa fudu tak oj)uste- 
nému a zanedbanému j ako je náš, nedostáva. 

Snaha byť populárnym je pekná, no chýba jej hlavná podmienka; 
znalosť ľudu, v duši slovenského sedliaka je hodne zdravej súdnosti, 
aristokratická blahosklonnosť, nie je ľudovosť a lud náš takejto popu- 
lárnosti nerozumie, díva sa na ňu často jako na pan-ký šport stískania 
sedliackych rúk a objímania halien — z interessu. 

Všestrannosl v malom diele je nebezpečná ^Ašade troška a nikde 
nič«, staré kalendáre rol)ia na mna podobný dojem, všetko je v nich 
a predsa je to málo, takéto miešaniny sú dávno z módy ven. 

Knižky nemajú programmu mravného, vôbec o túto stránku slo- 
venského človeka starajú sa len j)rostľedne a zdá sa mi, že táto stránka 
by mala byť j)rvou a hlavnou snnhou redakcie, mravné pozdvihnutie 
ludu, jednostajné umraviVjvanie malo by byť osou, okolo nejž by sa 
celý obsah knižiek točil, šírenie ideí jnravnosti, náprava stávajúceho 
zla je iste svätým bodom programmu každej strany slovenskej, každého 
poctivého Slováka, a mttsi hyt vi/soho a nadovšetko postavený v podniku 
ktorý má stavaí základy pre krajšíj ľudskejší život Slováka. 

Najprv treba očistiť dušu a srdce Slovákov ! Čože je slovenskosť 
bezduchá? prázdnou bublinou! Preto nedostačuje, tendenčné písať roz- 
právky, bájky. Rovno písať o zle, vytýkat lio a vystríhať ľud prí- 
kladmi a dokladmi. Hovenie márnosti fudu a indiííerentismus so stránky 
povolaných a učenýcli k neščíselným neilostatkom a nemravným náruži- 
vosťam, slepé Ipenie na starých predsudkoch a níízoroch na. pr., že 
Slovák je ani nie Slovákom ked, sa nenapije, sú tie príčiny, ktoré hatia 
prácu ideálnych, horlivých jednotlivcov Slovenska. Nech sa j)áči, roz- 
širuj knihy medzi ľud nemravný, zkazený, zotročený! sysy])husovská 
práca jejž výsledky po rokoch rovnajú sa nuUe. (Jelá nnša literatúra, 
všetky plody literárne, najmä spisba ľudová musia sa niesť za týmto 
ideálom; umravnif hli^, zlei)šiť v Slovákovi človeka, vše ostatnie u nás 
je významu pobočného. 

Tejto velikej, epochálneho významu nepostrádajúcej úlohe vyhýba 
sa u nás jakoby naschvál, mysleli sme, že mladá generácia i)relomí 
lad, že knižky budú smerovať v prvom rade k mravnému obrodeniu 
ludu. Knižky toho žialbohu nedoknzujú ! 



.1 



^ 190 — 

dakom sociálnom programme ani potuchy niet v knižkách, 
všetko upomína na stará šablónu, pripraviÉ lud článočkami ku pred- 
náškam, na mnohých miestach predsa dajrt sa vydržiavať, uverejňovať 
krátke prednášky a poukazovať na ich vliv, prelriasaí myšlienku spel- 
kovúf pojedndvaf o sjyolkoch striezlivosti, o potravných spolkoch, o druž- 
slváchy poukazovat na rozvoj družstiev a spolkov v Čechách na Morave 
a v Nemecku. Povie niekto, to rozsáhly programm, všetko nemožno do 
malých knižočiek vmestnať. My tvrdíme, miesto pesničiek a často 
detinských rozprávok, uverejnite dva tri článočky z vied praktických. 

Družstevná myšlienka sa u nás sústavne zanedbáva a umlčuje, 
čo mohly sme mat v družstvách keby sa boly do národnej slovenskej 
práce pojal i a do života uvádzaly ! 

1 tento sošit(ik ignoruje túto myšlienku urputne. 

Sociálna otázka súvisí tesne s otázkou hospodárskou. Ani jedno- 
tného hosj)odárskeho programmu nevidíme v knižkách, na rozdielnost 
slovenského ])Oíluel>ia neberie sa žiadon oliFad, píše sa pre celo Slovensko 
tak, jako čoby všetky kraje podobné boly Kysúcani alebo Hladovke 
v Orave, tu máte Tudia článok o ovocinárstve, o pôde, o zemiakoch — 
rol)te si s ním čo chcete, či ozaj ľudu i)()môže takáto vytrhnutá stať, 
o to sa nik nestará. Ncihívno prišly mi do rúk stanovy mliekárskeho 
družstvíi, uverejnené d ta českého vzoru boly v Slov. Listoch, pri nich 
vyzvanie aby sa i u nás zakladaly mliekárske družstvá; sostavujiíc ta- 
kéto stanovy, porovnával som a prišiel na to že veru takto len pre- 
j)ísaaé stanovy, lyprispôsohenc uhorskému záhonu o spoločenstvách ne- 
majú žiadnej praktickej ceny pre nášho sedliaka. 

Treba rozlišovať dľa krajov, stolíc, u nás sú oasy kultúrne i 
ho8})odárske a všade v()kol púst neúrodná, neobrobená. 

Tieto nedostatky, túto bezplánovitosť, nesú na sebe i hospodárske 
články, z každého kričí )!>ako sa trafí a nech sa len trafí «. 

Prítomné číslo »Zábavných a poučných knižiek ^< vykazuje proti 
minulým predsa len istý pokrok. Rozprávka od Tajovského „ tJzemík'* 
je dobrá, zo skutočného života vzatá. Tajovského stará mať a starý 
»ňanka« hrajú v jeho živých črtách velkil úlohu, tak pozorovať jako 
on, a tak líčiť Tud a jeho dušu dovedú len Kukučiu — tento roz- 
hodne hlbšie a obsažnejšie — a Podjavorinská. Škoda, že Tajovský 
neide medzi lud, že nebýva medzi nim, a nežije sám životom sedliaka. 
Dej jednej rodiny je predsa len priúzky, skoro sa vyčerpá, pozrite 
len čo všetko zažil a prežil Maxim Gorkij, tento ženiálny spisovateľ 
mladej Rusi, najčítanejší teraz po Tolstom v Nemecku a v Anglii. 
Tajovský má talent, len potrebuje rozvitia a toto môže sa stat len 
medzi ľudom. »Užerník« je obyčajný predmet, typy známe, Slovák a 



- 191 - 

žid, dva temer nerozlučiteľné pojmy, ale pekne sú líčené, postavy sa 
hýbu. Takýchto rozprávok želáme si čím viacej, sú ony bližšie Tudu, 
BÚ opravdovejšie nežli »Skrotenec«. Ján Hollýy krátky našti n životo- 
pisu a literárneho pôsobenia veľkého epika, od Svetozára Hurbana 
Vajanského, je primeraný malému objemu knižočky a poslúži iste k roz- 
šíreniu známosti o HoUom v širších kruhoch. Miesto rozprávky aČ peknej 
»KjÍ8tus rozsievač* mal byC už iný článok, povedzme o aU'oholisme^ o 
spólkovitosti, o domácom priemysle atci. 

CJánok p. Homuálda Zaymusa vyzerá skorej jako reklama, jeho 
nových rodzajov zemiakov a chýrneho hospodára Dolkovského, pouče- 
nia je v ňom málo. 

» Vianočné čary<í boly by dobré keby to boly čary, ale v podobe 

dialógu sú tam pospomínané hory doly. Pozorníky, národnosť, Femka, 
čo majú tieto veci s vianočnými čarami? 

Číslice o veľkosti všehomíru budú sa zdĺit ľudu nášmu bájkou, 
ťažkostro vi teľný predmet. 

Spomienka Jána (Ipkaya, tohoto svetlého, príkladného vlastenca 
slovenského je pekná. Zomrel koncom januára 1902. Večná mu parajií. 

^ SpolunájomnícU od Gabrielly Preissovej moldi byC uverejnené 
v pôvodine, jn-ekljidať z češtiny je smiešne, mysleli sme, ée z češtiny sa 
len prepisuje, v redakcii moria sa prekladaním českých prác ! Preissová 
je veľká znateľka slovenského ľudového života, zvhĺšte na západe, líči 
ho verne a majstrovsky. 

I veterán Sustek v malom historickom článočku, dáva memento 
mládeži, že možno pííať o čomkoľvek, kecľ sa človekovi chce. 

j>Krnľ časii<si mohol vystať do druhého Čísla, je pretlačený zo SI. P. 

»ZQWiejvie sa^ nemá ceny. 

Drobnosti patria do časopisov. 

V knižke chýba mnoho čo sľubuje sa vo vyzvaní. Postrádame 

alkoholism^ spolky potravné a úverné, právneho radcu, ľudové lekárstvo, 

liečenie dobytka, o pojistovaniti atd. 

Knižky nesplnily nádej e^ hlavne v tom ohľade nie^ že skttpí sa 

okolo tohoto podniku mládež a že bude pracovaf. Mládež nepracuje, 

klesla na púhych vydavateľov. Mimo Tajovského nie je v sositku od 

mládeže nič pôvodného. Je to bilancia veru smutná ! ^^^^^ ■ .B 

\ pj-.' ?••"-■• 

• "' » vJ k_ ?J 



Rozmanité zprávy. K.-t";i,j,jív 



— Pán faríír Michal Bodiek <' z Kraji i«^ho vydržiaval v nedelu, dňa 2G./I \902 
vo Viedni prvó slovenskí'* evanjelické bohoslužby, ktoré sa na teraz každý 4. týždeň 
opakovať budií. Jp to vlastne hanba pre katolíkov, ktorých je vo Viedni velká 
víičáiua, že oui driev sa ne])ostarHli o slovenské kat. bohoslužby. TeSíme sa pokroku 
evanjelických íálovákov vo Viedni. 



1 



J E hi i- i •" "^ 

{n '^-V • 7.L;-.. 
— 192 ~ V *"• 



\ 




— P. A. S. Ambrosemu, prcílsfidovi N. S. S. v New-Yorku. V ílánVu ,.Pod- 
pora ľ^lovenska'- vvtvkute ^l)etvaim", že lo^ritimácie neposlal na pravých ludí. Na 
túto vytkli oiiptivedáine: Iťtrilinuicie znslal ..Detvan'* p. Kovniankovi do Pittsburpn 
myHJiaf, že aj na díilej zvolený ))ol za predsedu N. 8. í^., lebo o nastnlých zme- 
ráí'h ani z Ainoľikv, ani z dv>niáci«-h ríiisopi^sov sine sa nolozvedeli. K o.stalníui 
výtkam p<»zn:unky iuMnáme, ho dľa ná^ho níílibnlii na ..l)etvan" .«a vzťahoval nemožn. 

Praha, dňa ^fx januára 1902. glu\enskv si,o)ok ..I)et^•an^ 

— //rťv</>7.vf .V/svŕo. V Zálirebe vy>iel 16. jninn'na 1902, 1. soSit nového hr\'at- 
skt'ho čaHOpisu ., tírvatí^ka Míhho'* uiiNseF , teMine sa zo srdca, že minuloatou, svojim 
duchom i smerom, blízky n^im cnsopiM vzkriesil s;i k n'>vému životu. Prajúc podniku 
nnioho zdaru a i'ntrr.dnsti redakcii, síubujeme, že vrátime sa budúcne k tomuto 
program movŕm u, zajímavému číslu. 

— .Stídiovanie do Ameriky nabýva i na záparlnom Slovensku úžasných rozme- 
rov. Z moravskej doliny a Chvojnice stahujú na celt* húfy nÄroda. Zo Gbelov vy- 
sťahovalo sa behom zimy asi h^O osol) Z Vlčkovan odi.Mo naraz 15 mladých 
vojopovinných ľudí, ktorí holi predtým zamestknaní v panskom majeri, razom jednoho 
rána nebolo vo <lvore Tuflí, nemal kto ani statok kŕmit. Jedna 6isť, ta väčíia, ide 
z biedy, druhá záiu'j/.nej.-ia, opustí dom, role, dáva ich za baírateF do prenájmu 
alel)0 na, jiolovic, tá ide z manie, zo ziskuclitivosíi. V celom kraji panujú velké 
obavy ohíailom jarných hosjíodárskych prác. Úrady, obce nerobia nič aby lud udržali 
jirácou, zárobkom j)ri d(>má<!om krbe. V okrese SA-alickom mnoho deje sa i)redtiáäkami' 
zakladaním spolkov, ale táto práca pre ľud mala by zovšeobecnel a rozMriť Sii na 
v.^etky .stôl i c e. 

— Za vydanie vyslanca ./«ni/í Vfdášhi hlasovali mimo iSasov a Jána Ibíziaha 
celá uhorská snemovňa, ov-i^u aj hnlová strana, láto [►oslcilnia cliová sa čím dalej 
vždy neietrncJHc ku Slovákom, jej chov;ini'» pri allcro Valá.^kovcj nás neprekvapilo. 
Nečakali snic nič od nej a nečakáme, hwlcine pamiilliví ! 

— .,r^ifflo''f)rlf ^/)i<fjr' vy-Io čílso 2. ()l>sahnje XXXVlí. zákonný článok z r. 
IS7r>. Spt/lnŕ')t^h',(. ľrfjo/il a pokynanii <»pnlril l'edor Ilondek. Ona i J. híd. 
V rii. Skalici tl:i('ou .lozcia ľcslika llKt'. l'ri z;ikl;tdaní iivcrných a potravných 
spolkov prepotiehná a n/-il(jčná kni/ocka. Onctilho vyjde Zákon o sffo/t>ienfitľá<li 
z r. I^ÍIS. 

— Je pravíla, /c ki'«í hlasovalo sa za vydanie Valá>ka J>r. Jťui Černoch 
a Dr. 'ío.cf Kuhiut zo sneuiovej siene vy-Ii ľ 

— V l'iihir II ľ lOnIiiii'H'c zakladajú sa j>otravnč sjudky. 

-- Počúvame, že v Novom .Mrsto n /Váhonj bude vvchodiť novv slovenskv, 
neodvislv r»oliUckv ivžílenink. 

mg • • 

— Velká továreň na ťcliniusu v ^lartine, čo najskorej bude uskutočnená. 
Podnik linancnje banka ..Tatra*. 

— 8v. Vojte-s]v'V sjiolok kújúl spolkový dom v Trnave za 17.000 zl. Umiesl- 
ííené l»udu v ň<jm spollcové mieslJiosti. kníhtiačiareň a kin'hkui)ectvo. 

IJľiidmí slovenčina v sloh. a kníL meste Skalici. Ohlas. Skrz 
Magjstral mesta Sz:tk()leza sa s pritom ny m ku všeobecnej vedomosti 
iivádí, ze k zvlastno.nti mesta p.itrioi v horácli »na fratercec zvaném 
ruhiskii se naeluídzajie sei])ana-ol)lč-eomf dojkiihikmetrove a dlulie 
drevo od <lna 3. íebru ra r 1902 poeniiee, vijmuc februára G. a sva- 
tečni due, ze dňa na deň, <Io dokončená, venku na miste, eestu verej- 
nej lieitaie prodavat sa bude Kreditu spusolmi raestane taktež aj 
vlastenci s oko! nich osád, kter sposobnost kreditu hodnovernim obecnim 
vysvedčením dokažti, pes sest mesicu j>ravo ])ožičky j)oužit raožu. 

Naproti tomu krdítii nespôsobní anel> cudzi kupci len pri platenú 
hotovyma peuezi licitovat môžu. 



J 



■ JEDNTTA ,. 
[ P0V78U/t:Nl\ 

pno..vsi u J Naša politika. 

.v ČECHÁCH^ ^ 

Už sme raz buli vyslovili svoju skromnú mienku, íe najpálči- 
vejšou otázkou Slovenska Je otázka Skolsktt, otázka osvety a vzdeluiia. 
Po reiii našich snemov^ch vyslancov, (ktorí, mimoobodom refieno, 
vedli si obozretne a mužne) vraciame sa znovu k tomuto predmetu 
pre jeho nesmiernu dôležitosC. A u nás treba nevyhnutelne poukazo- 
vať na tento predmet, lobo neustále poSujeme hlasy, ktoré byvée vysly- 
iané, mohly by nám veliké neSEastíe spAsobif. Je to totiž mienka, ba 
zrovna viem, že my púhou politikou môžeme dôjsC národných svobAd. 
V dobe politickej nečinnosti sme sa t/m teäicvali, uspávali svoje sve- 
domie; dnes, po akýcb-takých úspechoch politických, najlepšie mAžeme 
poznftl svoj blud a preto i rozmýílaf o spAsobe, akoby sme najlepšie 
eabezpečili podmienky nnSeho národného napredovania. 

Karol Havličcfc, jeden z najväčdíoh a najlepších synov českého 
národa, v krušných dobách hovoril k českej intelligeneii takto: >Edo 
jen ponékud zná histórii a beh tohoto sveta, ten jisté ví, že žádná po- 
litická strana, iáduý národ nemňle jinak ke konečnému vitéaství pŕijtti, 
neili akrze svou vlastní, vnítŕni sílu, skrze tu váhu, kterou si dŕfve 
sám dobyl, proSež každý pracuje nejlépe k lepší svobode národa, který 
pomáha rozmnožovati jeho vnítfní silu. Ynitfni sita národa o/e ráUií 
v jeho vtdčlattosii, mohouemsti, pfíčinlivosíi, mravnosti a eachovalosti, 
a každý, který se o rozmnožení tčchto vlastností u avého národa stará, 
pfiapfvá nejlépe k budoucí svobodč. To tedy čiúme každý ve své ďt- 
mácoosti ve svém okolí, a žddná moc nemAže nám toho zamezití.t A 
o vzdelanosti národa dokladá ešte toto : iProto jest dle mého mínéní 
jenom všeobecné vtdélání národa jediný pravý a hlavni prostfedek, kíe- 
rýtnlto se ješlé dojde hc svobodé trvanlivé a k prácu: vlecbny ostatní 
nevedon platne k cíli. Rcvolucc, vzbouŕení, mohou též sprostiti národ 



^ 



• v»^ 



■ 



$ 



' I 

r 



r ' 
V* 



— 194 — 



bd utla6ovatelň — avifaX; jen tia čas, neboC není-li celý niírod vzde- 
laný, brzy B6 zase vyskytnou chytráci, kteŕí na jiné ceste starou des- 
pooii a dtisk národu na šiji uvaliti dovedou. Tomu u6í nás histórie 
nových a. starých 6asfi. NeboC lid nevzdelaný, nerozuméje všemu tak, 
aby z vlastního rozumu mohl soudiť, musí nékomu véŕlt a podlé jeho 
rady se zachovat: jak lehce se ale v této své d&véŕe klame a teprve 
tehdy k pravému náhledu pŕijde, když juž pozde jest I Vzdelaný muž 
ale nepotrebuje nikomu na pouhé slovo véŕit, on rozváživ všechno ŕe- 
čené, pridrží sc toho, co za nejspravedlivéjáí a nejužiteSnéjší uznáva. 
Proto sc také poctivost každé politické strany nejlépe podlé toho 
pozná, jak úprimné se o pravé vzdelaní lidu stará: poctivá politická 
strana jest presvedčená, že tím silnejší bude, Sim vzdelanejší bude 
národ, protože každý vzdelaný, majé svŕij ťisudek, rozeznávaje pravdu 
ode lži, právo od nespravcdlnosti, jisté se k takové strane pridá a ne- 
nechá se od j iných falešnými praktikami podvádétic 
^^ť Tak sa v Čechách myslelo a písalo už pred polstoletím i niet 

divu, že sa hovorí o t. zv. >zázračnom« vzkriesení národu. Kde však 
si boli takto vedomí prostriedkov k zmohutneniu národa, tam výsle- 
dok nemohol by 6 iný, aký dnG8 vidíme u našich pokročilejších bratov. 
1^' .U nás tiež len tak domôžeme sa úspechov, keď bude naša poli- 

^r. tická práca predne — nepolitická, keJ sa zasadzovaC budeme o to 

f' totiž, aby úroveň vzdelanostná nášho ludu stále sa zvyšovala. 

l^r Bez škôl našských to ovšem ťažko ide, ba i tie, čo máme, 86 

^' zpustlé, a na malinké výminky o nič lepšie ako tie, čo naše deti 

>: v nich iimyslne a dľa určitého plánu maďarisujú. 

I . ■ A bez vzdelávania národa nepohneme sa ani o krok napred, ak 

ešte i naz})ät nepôjdeme! — Co tedy počať? 

Sme sorganisovaní v stranu : nuž či by naša organisácia nemala 
hlavne starať sa o to, aby iístredný výbor vzal túto prácu do svojich 
rúk a energicky ju prevádzal? 

Ved krém škôl je ešte poučovanie živým slovom a tlačou: novi- 
nami a knihou. A tu myslíme v prvom rade na zakladanie knihovní 
verejných. Na celom šírom svete vzdelanom otázka táto je už dávno 
v život uvedená, len my akosi stále odkladáme s ďou, akoby sme sá 
báli, akoby sme dostatok síl nemali k jej riešeniu. Pravda je síce, že 
sa dialy už pokusy v tomto smere, ale nestalo sa to dosiaľ úlohou 
celej intelligencie slovenskej. 

A dnes je túto prácu lahšie previesť ako pred 50 —20 rokmi : 
Množí sa tilha po čítaní, vzrastá intelligencia, knihy nám ponúkajú, 
a predsa to len viazne. 



— 195 — 

Ale treba je, aby nám do krve a kostí prešlo vedomie, že ne- 
vzdelaný národ nikdy nevymôže si svobôd, a nikdy si ich ani trvalé 
neuháji a naopak, že v našom položení jedinou zbraňou nám je vzde- 
lávanie ludu a vtedy kniha stane sa nám heslom a milou pohnútkou 
k práci. 

Kým na Slovensku budú celé légie miest a množstvo dedín, kde 
niet knihovieň, dotial naše národné úspechy nebudú trvalé, budeme 
vydaní náhode a náladám volebných agitácií: dokial neozbrojíme lud 
dobrou knihou, dotial naše kraje budú v moci najrôznejších politických 
a úradníckych klík. 

Béz knibovien a to hojných bude živoriť i naša literatúra: takto 
ide s risikom vydat knihu zábavnopouSnú, kdeže ešte odbornú, vedeckú ! 

Zakladajúc knihovne docielime tedy dvojakého úSelu: vzdeláme 
ľud, vykonáme kus práce ne vy hnuteľnej, neodkladnej a pomôžeme k roz- 
kvetu našej poj)eluške, literatúre. 

Ide o blaho ludu, národa : nech niet rozdielu medzi nami ; spojme 
sa všetci v tom punkte, kde nás nie nehatí . . . 

Máme organisáciu na papieri, tu je príležitosfi, aby sa stelesnila 
v živej forme, či budeme čakať, kým uplynie nových pä6 rokov do 
volieb, a vy plytváme potom zase všetku svoju energiu na volebné 
agitácie, trvajúce mesiac — dva?! 

Pustí-li sa do veci jedon-dvaja, zostane všetko, ako dosial pri 
pokusoch a sklamaniach. Priberieme-li sa všetci, ktorí sme v organi- 
sácii strany, vykonáme mnoho osožného a trvácneho. 

Z týchto dôvodov vznášame prosbu na náš ústredný výbor, aby 
vec uvážil a jednal. To bude predsa najdôstojnejšia cinnost národnej 
strany slovenskej, jejž rozkvet, vzrost a budúcnosť závisí jedine od 
vzdelaných širokých vrstiev národa. To bude fundamentom ďalšej po* 
litickej práce a podmienkou blahobytu slovenského ludu. 

Heslo: »osvetou — k svobode* u iných národov dávno stalo sa 
už uznanou pravdou; len my mu nemáme rozumeC a ohliadal sa po 
iných pochybných prostriedkoch v našom neutešenom postavení? 

Dr. F. Šrobár. 



i 



Je n »x' '^ "" "^^ 



13* 



- 196 ^ K pÍfvV>7'í 

Kongress katolíckej samospráTy. 

Ako známo behom tohoto mesiaca zasedá v BudapeSti kongrese 
zastupitelov katolíckej cirkevnej autonómie, pojednávajúc návrh 27 61e- 
novej komissie, ku vypracovaniu stanov kat. samosprávy vyslanej. 

Nechcem sa zaoberať s dejepisným vývinom kat. samosprávy, nie 
s opisovaním bojov strany .liberálnej a klerikálnej a smiešnym chova- 
ním sa uhorského episkopátu, ktorý zaiste tu najväčšiu radosť bude 
ma]^ z toho, keď sa kongress slávnostným pohrabom katolíckej samo- 
správy dokončí, len zo všeobecného stanoviska katolíckeho a národ- 
niého sa osmelím, autonomičný pohyb maďarského katolicismu rozobral 

AutonomiSný pohyb menujem pohybom maďarského katolicismu, 
bo my Slováci nemáme tam ani jednoho zastupitefa, lebo pri voTbe 
autonomiSných zastupitelov Slováci vôbec žiadnej organizácie nemali, 
a lud náš katolícky po<l vedením svojho kňažstva práve tak hlasoval, 
ako teraz pri volbe frastackej a žabokrekskej, slepo, bez špetky pove- 
domia na ludí, ktorí ani jeho reči neznajň. Dajme aj, že náboženstvo 
nemá nič do politiky, ktorý princíp ja s mojej stránky za ])ravý držím, 
len že princíp tento v tomto páde len vtedy za spravodlivý považujem, 
keď by deputati autonomickí vôbec zdržali sa od toho, by svoje šovi- 
nistické názory do autonomičného rokovania neboli zamiešali, čože ale 
vidíme ? 

Celý sbor deputátov, laikov práve tak ako aj klérus, nasiaknutý 
je ideami maďarisácie a hlavnia modla celého jich rokovania jé: 
jednprečový maďarský štát, následovne aj jednorečová katolícka cirkev 
maďarská. A práve tak ako stredobodom celej maďarskej politiky je 
tak zvaná »magyar állam eszme«, a tomuto cielu podrobujú sa a slúžia 
všetky krajinské zákony a ministeriálne nariadenia a všetky moderné 
inštitúcie do života uvedené, práve tak hierarchia maďarská a sbor 
deputátov, len na tólko pripúšía samosprávu katolícku, na kolko 
táto štátnej idey služby preukazovať bude. Z ohladu vlastenectva 
lepšie rečeno »hazafišágu< sú autonomičné pojednávania verejnou 
dražbou, kde laici a klérus sa usilujú jeden druhého prevýšiť a vládu 
presvedčil o »svojom vlasteneckomc smyšlaniu. 

Z národného ohladu teda my Slováci nič nezískame s autonómiou 
a autonómia nám udelená špatnejšie bude vyzerať, ako liberálnou 
vládou pristrihnutá autonómia evanjelických Slovákov. 

Chovanie sa maďarskej katolíckej hierarchie voči Slovákom je 
známe, v tomto ohlade žiadnej premeny sa nestane okrem tej, že posial 
osud náš ból viazaný na politické a národnie presvedčenie jednotlivých 



^ 197 — 

cirkevných hodnoBtárov^ ktorý keď bol človek miernejší i jeho zachá- 
dzanie bolQ ludskejšie, menej násilné; napozatým ale maďarská hierar- 
chia dostane nové pracovné sily, pozostávajúce zo dovinistického úrad- 
níctva a aristokracie, ktorí i miernosC v jednaniu jednotlivcov znemož- 
ňovať budú. Od takej autonómie uznanie práv národnej reói, zabezpe- 
čenie vývinu ducha slovenského a rozvoj opravdového kresťanstva 
slovenského očakávať nemôžeme, každý pohyb za slobodné právo reči 
slovenskej v katolíckej cirkvi, za rovnoprávnosť národa slovenského 
práve tak drzo utlačený a znemožnený bude ako v maďarskom parla- 
mente. Jednou nádejou sa len kojíme, že do života uvedená samospráva 
zažne tu i tam malé svetielka národného a kresťanského povedomia, 
kde biedni ale povedomelí dedinskí farári, vo svojej miestnej samo- 
správe postavia si nezničiternú baštu národného povedomia, ako to aj 
u našich bratov evanjelikov nachádzame, a dá Boh, že z týchto malých 
kahancov vyjde svetlo pre náš úbohý lud. 

Zo všeobecného, katolíckeho stanoviska ale celé autonomičné 
hnutie za vec velmi dôležitú držím, a dnes, keď sa temer celý vzde- 
laný svet zaobiera s otázkou cirkevnej reformy, keď MuUerove, Erhar- 
dove atď. myšlienky vzbudily opravdivý rozruch i v myslách tých, 
ktoré v hlbokom spánku pohrúžené očakávali, že Boh zázračným spô- 
sobom zničí všetkých nevercov a cirkev katolícku na starodávny stupeň 
slávy a všeobecnej vlády postaví — ktorý stupeň si tak predstavovali, 
že hierarchia bude kázať a dobre sa mať, dla lubovôle žiť, a celý svet 
sa jej bude klaňať a výlučne len poslúchal, — práve dnes vzdor tomu, 
že najväčšiu čiastku hierarchie ešte vždy opanúva duch ľúbezného 
dolce far niente, má autonomičný pohyb velký význam. 

Nemôžem pominúí, by som nevyzval bratov našich českých, ktorí 
stoja na čele katolíckej moderny, a ktorí sa kolom Bozvcju, Mane 
a Nového Života sdružujú, k usilovnému študovaniu katolíckej auto- 
nómie čili samosprávy. 

Moje pevné presvedčenie je, že reforma óirkve in capite et 
membris, ktorá nevyhnutelne potrebná je, dá sa len s uvedením 
cirkevnej samosprávy previesť a že táto zodpovedá úplne duchu kre- 
slanskému a apoštolskému a je pravým základom hesla: nazpát ku 
praktickému kresťanstvu! 

Už ako mladého bohoslovca ma znepokojovala vždy tá vec, ako 
že je to len možno, čo v klerikálnych časopisoch vždy čítam, že tu 
i tam cirkev katolícku prenasledujú a to k tomu ešte v čisto kato- 
líckych štátoch, ako na pr. Francúzsko, Španielsko, Taliansko atď. a 
to k tomu vlády, ktoré zo samých katolíckych údov pozostávajú, oproti 
tomu som zkúsil, že každý protestantský laik i v najväčšej hodnosti 

I K P G v / - • •• '^ v 







- 198 - 

• ■ 

poBtayenJf^ cirkvi svojej sa zastáva. Hiadal som príčinu a po Slhom 
bádaní ku tomu presvedčeniu som prišiel, ie my kaiolicki kňagi cirkkv 
s hierarchiou stotožňujeme, hierarchiu samo v sebe za cirkev pováiuj^é^ 
majetok, nadpráva, záujmy a prednosť, hierarchie za majetok, nadpŕáva^ 
záujmy a prednosC cirkve držíme a v tom bol a je velký omyl, lebo 
hierarchia sama nenie — ^ cirkev. 

My katolíci v opravdivom smysle slova cirkevného majáku, 
cirkevných nadpráv, záujmov^ o prednosti ui od IV. stoletia nemáme, 
vfietky tieto majetky, nadpráva atd. neboly cirkevné ale hierarchické,: 
2 ktorých kedy-tedy i cirkev ako celok dajaké odrobinky obsiahla,' 
ktoré zväčša len ku špeciálnym cielom jednotlivých hierarchických 
osobností a stavov slúžily. 

Stotožňovanie cirkve s hierarchiou započalo sa už koncom IV. 
stoletia, keď klérus seba samého začal považoval za cirkev a ako taký 
pre seba, pre svoj špecifičný stav začal zaujímaC maietky a práva cir- 
kevné, ktoré ku prospechu cirkve malý slážiL Politické heslo Ludvika 
XIV. kráľa francúzskeho, do života uviedla hierarchia už pred 1300 
rokami riekndc »cirkev som já«, a zhabajúc majetky, ktoré boly >pa- 
trimonium totius ecclesiaec čili celej kresťanskej spoločnosti, zrobila 
z nich »patrimonium status clericalis«, a takýmto spôsobom laikov 
z administrácie a ^ dozorstva majetku cirkevného vytvorila. 

Otázka cirkevného majetku, je velmi zaujímavá a práve pre obšír- 
nosí tejže sa s ňou teraz nebudem zaoberať, len tým, ktorý by mienku 
moju za nekatolícku považovali, sa osmelujem predložiť nasledujúcu 
otázku: Rieknite mi, či viete, alebo znáte v celej Bak&sko-uhorskej 
monarchii len jesdon jediný majetok, ktorý by cirkvi prináležal a ktorý 
by celá cirkev, ktorá pozostáva z kléru a z laikov administrovala? 
Takého niet, lebo laici sá zo všetkých práv nie len »quoad spiritu- 
aliac ale aj >quoad temporaliac vytvorení a ponechano im jediné právo : 
»jus obediendi e t orandic, a hierarchia si zadržala právo :»absolute 
regendi et dominandi«, u nás v Uhorsku ale môžem k tomu dodať, že 
vyšší klérus si ale ponechal aj »jus edendi ct bibendíc U nás hierar- 
chia je bohatá, cirkev ale žobre pri jej, dverách, čakajúc na dobrovoľné 
milodary. A v tom okamženiu ako hierarchia zanechala ten pravý de^ 
mokratický základ,; na ktorý cirkev postavená je, stala sa otrokyňou 
jednotlivých mocnárov a vlád. 

Vylúčenie laikov z administrácie, zo správy a zo sústavy cirkev- 
nej, zo ziskuchtivostí pochádzajúce zhabanie veškerého cirkevného ma- 
jetku výlučne pre svoj stav, uvedenie práva patronátskeho, čo je ná- 
sledok najsurovejšieho absolutismu, odcudzilo laikov nie len od hierar- 
chie, ale aj od cirkvi. 



— 199 — 






Lebo aký zajem má na tom ktorýkoľvek rozumný laik, keď má 
ostrihomský alebo oľomoucký arcibiskup 1 million korún dôchodkov, 
alebo ten alebo onen farár a kláštor koľkero tisícov. To je mu hekubou, 
o to sa práve tolko stará ako o Rotscbildov majetok a rovnaké mu to 
je, či dnes kňazské, . či li Rotschildovské majetky zhabe itát ku svojím 
cielom a potrebám. Hovorí sa, že Tud má nnj prirodzenejšiu logiku a 
hla ten akoživ nehovorí, že cirkevné statky ale ^kňazské statky^. Isté 
je, že keď by bol býval cirkevný majetok zadržal svoj pôvodný ciel, 
totižto jcjdna čiastka by bola slúžila ku slušnej výžive kňažstva, druhá 
čiastka, ku kultúrnym potrebám a tretia, najväčšia čiastka ku charita- 
tívnym cielom, čo je hlavný ciel celého kresťanstva a ked by admini- 
strácia a toto rozdelenie majetku neprislúchalo jedine hierarchii, ktorá 
nanúteným coelibatom bucT mladých lumpákov alebo podivínov a starých 
mrzákov zrobila z kňazov, alo bolo by to bývalo právom celej cirkve, 
pozostávajúcej zo všetkých katolíkov, niet toho človeka, čo by sa nebol 
zastal za cirkev, ktorej majetok by za svoj považoval a ktorý by ako 
ku kultúrnym a humanitným cielom slúžiaci, slovom, perom i skutkom 
hájil, ochraňoval a zastával, ako to u našich protestantov vidíme. 

A preto i naše heslo je: nazpíit ku praktickému kresCanstvu, 
nazpät ku apoštolskému učeniu a ku pôvodnej sústave cirkevnej. Je 
pravda, že človek sa £ažko zrieka práv i nepravým spôsobom nado- 
budnutých, len že treba rozvážit to, o čom nás dejiny cirkevné zo 
stanoviska objektívneho skúmané poučujú, že zárodok úpadku cirkve 
katolíckej založený bol už vtedy, ked hierarchia naša zo slabosti ľud- 
skej, zo všeobecných práv cirkevných, individuálne právo zrobila a toto 
ku svojím špeciálnym, mnohorázy i sebeckým cielom upotrebila. 

Preto najkrajšie rozlúštenie katolíckej otázky v uvedeniu vše- 
obecnej samosprávy cirkevnej nachádzame; je to rozumný krok ku de- 
mokratickým zásadám, oslobodenie z pút feudalistických a absolutisti- 
ckých, v ktorých nie len katolícka ale i štátna protestantská a pravo- 
slávna cirkev hnije a hynie. Kristus hlásal ideu lásky, slobody a 
bratstva, preč teda s cirkvami zotročenými, budúcnosť nám ukáže cestu, 
ktorou ako verní synovia cirkvi kráčat máme a kvetdca a sa vyviňujúca 
samospráva dodá nám spôsob ku novozrodeniu myšlienky kreslanskej. 
Smery íilosofické sú nereslám času a pokroku ludského rozumu poddané, 
evanjelium lásky kresťanskej aleje večné. ^.-^— — — -.. 7í, V, 



( 



— 200 — 



f. 
ii 



ť. 

I 



i 






k' 




ríspeyky k miestopisu SloTenska. 

XIII. Zemplin. 

Okres stropkavsiý. 



Aleó-OlBva: Dolná Oläava 

v 

Alsó-Sitnicze : Dolná Sitnica 
Alsó-VladicBa : Dolná Vladiža 
Bodzás: Bžany 
Boksa: Bokša 
Brusný icza: Brusnice 
Detrik: Detrík 
Felsô-Olsva: Horná Olšava 
Felsô-Sitnyioze: Horná Šitnica . 
Felaô- Vladicsa : Horná Vladiča 
Qiglócz: Giglovcé 
Girócz: Girovce 
Gyapalócz: Ďapalovce 
Havaj: Havaj 
Hocsa: HoSa 
HolcBÍkócz$ Holčikovce 
Homonna-Olyka : Vyšná Olka 
Jakusócz: Jakušovce 
Kelose : Kelča 

KÍB Brezsnyícze: Breznička (Bre- 

žnička) 
Kolbócz: Kelbovce 
Kosaróoz: KoSiarovce 
Krivá-Olyka: Krivá Olka 
KrizBlócz: Križlovce 
Lomná: Lomné 
Makócz: Makovce 
Mikova: Mikova 
Minyócz: Miňovce 
Mrázócz: Mrázovce 
Nagy-Brezsnyiczé: Breznica (Bre- 
znica) 
Nagy-Domása: Velká Domáša 
Orosz-Eajnya : Vyšná Krajná 

(Elrajnia) 



OroBz-KruoBÓ : Ruský Kružov 
OroBz-Petrócz : Riiské Petrovtse 

(Pitrovoe) 
Orosz-Poruba : Poruba 
Orosz-Tokaj: Tokajík 
PakasztiS: Pakostov 
Petôfalva: Petejovce 
Piszkorócz: Piskorovce 
Potocska: Potoôka 
Praurócz: Pravrovce 
Pritulyán: Pritdlany 
Puozák: Pucák 
Rafajócz: Rafajovce 
Repejô: Repejov 
Rohozsnyik: Hrozník (Hrožník) 
Sandál: Šandal 
Sáros-Bukócz : Bukovce 
Sáros-Dricsna: Driefina (Driôna) 
Sáros-Sztaskócz : Stažkovce 
Szalník: Solník 
Sztropkó : Stropkov 
Sztropkó-Bis^ra: Bystrá 
Sztropkó-Hrabócz : Hrabovec 
Sztropkó-Olyka : Nižná Olka 
Sztropkó-Polena : Poľana 
Valkó: Valkov 

Varehócz : Vrchovce (Vaŕohovoe, 

Varichovce) 
Velkrop: Velkrop 
Vojtócz: Vojtovce 
Závada: Závada 
Zemplén Bukócz: Bukovce 
Zemplén-Dricsna : Driečna 
Zemplén-Sztaskócz: Stažkovce 
Zemplén-Turány : Turiany 



Okres humenský. 



Agyidócz : Adžidovce 

A\b6 Csebinye : Niiiié Oabyne 
(mn. č.) 

Älsij Ladiskócz : Nií né LadiŠkovce 

Barko: Brekov 

BoskóCE: Baôkovce 

Borrd: Borov 

Csabalóoz éa Sterkóez: Cahalovce 
a sterkovce 

CsertéBz: Čertiožné (Čertyí-ne) 

Czernioa: Čemína 

Dedasócz : Dzedai^ov 

Felafi Csebinye: Vyäné (.'abyne 

Felstt-Ktirtvétyes : Hrulov 

Fetafí-Ladiskiícz : YySné Ladi- 
škovoe 
Gôrôginye : Ohradzany (Ohra- 
GrozÓGz: Gruzovee dzane) 

Habura: Haburíe 
Uaakócz: Hankovce 
H&zBÍna: Hitžía 
Hegedfífifalva: Hfidcovce 
Helmeczke: Chlraec (Chomec) 
Homonna : HumenDé 
HomoDna-Breaztií : Brestov 
Homotma-Rokító : Rokytov 
Homoona-Zbojna: Nižné Zbojné 
Horbok-Caebinye : (Stredné? Oa- 
byne 
Horbok'Radvftny : VyináRadvaň 
Hrubo: Hrubov 

Izbugya Béla éa ValentiSez : ? 
labngya-Breszbl : Breztov 
Izbugya - Hosszňraezo : DIKé 

(Dluhe) 
Izbugya Hrabócz: Urabovec 
Izbugya Radvány : Ničaá Radvaň 
Izbugya Rokito: Rokytov 
Izbugya Zbojaa: Vyfiné Zbojné 
Jankóoz: Jankovce 



Jeszenu: Jaseoov (Jemenov) 
Kaleno: Kalenov 
Eároa: Karné 
Kíb KenieDCze : Kamienka 
Koban<Scz : Eocbanovee 
Koskďoz: Kožkovce 
Krasznibrod : Krásny Brod 
KudliScz: Kudlovoe 
Láczf&lvaí Lackovce 
Leszkócz: Liekoveo 
Lukasócz: LukaČovoe 
Lyubis: ĽubiiB (Í Iiubiá) 
MaskfSoz : Maôkoyce 
Mezo-Laborcz : Medzi Laborce 
(Medzi Laborce) 
Mislyina: Miôlina 
Modra: Modra 
Nagy Kemeocze : Kamenica 
Nyágťi : Xagov 
Olaink'í: Olšinkov 
Palota: Palota 



r*.*>: 



Porubka: Porňbka "- ■ 

Rokitócz : Rokytovee ' ''v 

Roflkócz: Rožkovee \ 

Rovná: Rovné *>'] 

SzopktSoE : Sopkovce , ^ 

Szukó: Sukov 

Topolovka: Topofovka 

Tót-JablonvQ : Jabloň 

Tót-Kriva: Krivé 

Tót-Volova: Slovenská Volova 

Turczócz: Turcovce 

Udva; Udavaké 

Velyopolya : Velopolie (Velojiola) 

Vidrány : Vidrany 

Vilitg: Vilag 

Virava: Výrava 

Volicza: Voliče 

Závadka: Závadka 



— •202 — 



Oires sninský. 






v' 






Í' 

ť.: 

Z- 

C- 



U 



Alsó- Jablonka: Nižriá Jablonka 
Bfezovecz: Brezovec 
Csukalócz: Čukalovce 
Czirók^-Béla^ Ciŕocká Bela 
Gzŕról^s^-HosBzdraezô : Cirockd 

Dlhé (Dluhy) 
Dara:. Para . 
Dúbrava: Dúbrava 
Felsp-Jablonká : Vyšná Jablonka 
HoBztóvicza: Hostovice 
Hrabová Rosztoka: Hrabová 
Inócz: Inovce» 
Jalová: Jalová 
Eálna- Rosztoka : Kalné 
Klenová: Klepova 
Kolbaszó :, Kolbásov 
Kolonicza: Koloníca 
•Ladomér: LadomiroVa 
Mibajló: Micbajlov (Mihajlov) 
Nagy-Polena: Polana 
Nechval-Polyánka : Nechvál Po- 

Tauka 
Novoszedlicza : Novosedlica 
Orosz-BiBztra : Ruské Bystré 
Orosz-Hrabócz : Ruský Hrabovec 
Orosz-Patak: Ruský Potok 



Oro8ii;-Ru8zka: Ruská 
OroBz Volova: Ruská Volova 
Osztrozsnyicza : Ostrožnica 
Papina: Papín 
Parihuzócz: Parihuzovce 
Pesolina: Petolíiía 
Piohnye: Pichne (m. č.) 
Priszlpp: Príslop 
Runyina: Runina 
Smugócz: ämigovce 
Szinna: Snina 
Sztakcsin: Stakeín 
Sztakcsin Rosztoka: Roztoky 
Sztarina: Starina 
Sztriócz: Strihovce 
'l'elepócz: Telepovce 
Topolya: Topola 
Ublya: Ubla 
Ulics: VW. 
Ulics Krivá: Krivé 
Yalaskdcz: Valaôkovec 
Zboj: Zboj 

Zemplén Szomolnok: Smolník 
Zubná: Zubné 
Zuella: Zvala 



Okres vranovský. 



Agyagos: Hlinné 
Alsó-Hrabjócz : Nižný Hrabovec 
Aranyos Patak: Zlatník 
Bánszka: Banské 
Benkócz: Beňkovce 
Csaklyó: Čaklov (i Ceklov) 
Csicsóka: Čičava 
Davidvágás: Dávidov 
Fekete Patak: Čierne (Čarné) 
Henczócz: Hencovce 
Jeszenócz: Jasenovce (Ješenovce) 



Juszkó Volya: Jusko Vola 
Kis Domása: Malá Domáša 
Kladzany: Kladzany 
Kolcs-Hosszámezô : Kolčové Dlhé 

(Dluhy) 
Komarócz: Komariany 
Kôporuba: Kamenná Poruba 
Kucsin: KuSín 
Kvakócz: Kvakovce 
Magyar Krucsó: Kručov 
Majoróczka : Majorovce • 









— 203 — 



i 



Matyasócz: Mafašovce 
Mernyik: Merník 
Mihalkó: Michalok (Mihalok) 
Mogyoróska: Strabské 
Nagy Dobra: Dobriany 
Orosz-Eázmér : Kazimír (Kadži- 

mer aj Kažimir) 
Petkócz: Petkovce 
Póssa : Posa 
Rudlyó: Rudlov 
Sókút: SoIa 
Stefanócz: Štefanovce 
Szacaúr: Sačurov 
Szedliczke: Sedliaka (Sedliaka^ 

mu. S.) 
Tapoly Ii^sép: Slovenský Zipov 



Tavama: Továrne 
Tavama Polýlínka: Továrňauaka 

Poľanka 
Tót Jesztreb : Jastrebie (Jeatrebie) 
Tót Eajnya: Slovenská Krajná 

(Krajnia) 
Trepecz: Trepeo 
Varannó: Vranov 
Varannó Csemernye: Vranovské 

, . Čemerné 

Varanné'Hosazúmezô : Vranovské 

Dlhé 
Vehécz: Vechec 
Zamutó: Zámutov 
Zsalobina: Zalobín 



Okres michalovský. 






Abara: Oborín 
Alaó Kôrtvélyes: Hrušovík 
Bánócz: Bánovce 
Berettô: Bracovoe (Braciovci) 
Bntka: Budkovce 
Deregnyô: Drahňov 
Dubróka: Dúbravka 
JPalkua: Falkušovce 
Fúzesér: Fisar 
Gatály: Hatalov 
Hegyi: Kopčany 
Izbngya: Zbudza 
Kácsánd: Kačanov 
Kis Cseb és Nagy Cseb: Malé 

a Velké Zbince 
Kis Ráska: Malé Ražkovce 
Krasznóez: Krasnovce 
Elrivostyán : Krivoštany (Kri- 

voš8any) 
Laborcz Volya: Vola 
Lask: Laškovce 




Lasztomér: Lastomír 
Lazony: Ložín • 
Leszna: Lesné (Lesný) 
Málcza: Malčioe 
Márk: Markovce 
Márk Csemernye: Pusté Čer- 

merné 
Mocsár: Močarany 
Morva: Muroviany 
Nagy Mihály: Michalovce (Mi- 

haľovce) 
Nagy Ráska: Velké Ražkovce 
Nátafalva: Nacina Ves (Naci- 

ňovša^ Naciňoveš) 
Nézpest: Kucany 
Oreszka: Oreské (Oresky) 
Ormezo: Strážske (Straske) 
Pazdics: Pozdišovce 
Petrik: Petríkovce 
Petrócz: Petrovce 
Rákócz: Rakovec 



i 




í- 



: 



í- 



— 204 — 



y 

Sámogy: Samudovce 

Szalók: Slávkovce 

Szelepka: Sliepkovce (Šlipkovce) 

Sztárá: Staré (Starý) 



Szuha: Saché (Suchý) 

Topolyán: Topolany 

Vásárhely : Trhovište (Tarhovišce) 



Okres sečovský. 



Bacskó: Bačkov 

Bosnyicza: Bóänice 

Gselej: Celovce 

Czábócz: Cabov 

Dargó: Dargov 

Egrea: Egreš 

Gálszéca: Sečovce 

Gerenda: Hriadky 

Hardicsa: Hardište (Hardyšte) 

H<$r: Tehorovce (Tchoriovce) 

I8ztánc8 : Stanča 

Kazsu: Kožuchov 

Kelecseny: Klačanov (Kleôenov) 

Kereplye: Kraviany 

Ki8 Azar: Malé Ozorovce 

Kis Ruszka: Ruskov 

Kohány: Kahanovce 

Kozma: Kuzmice (Kužmice) 

Magyar Izsép: Uhorský Zipov 

Miglész: Meglisov (aj Miglesov) 



Nagy Azar: Velké Ozorovce 
Nagy Ruszka: Ruskovce 
Pamó : Parchoviany (Parcboväny) 
Pelejte: PlechovSice (i Pleohocice) 
Szécs-Keresztúr : Kerestár 
Szécs-Polyánka : SeSovská Po- 

lanka 
Szilvás Ujfalu: Silvaš 
Sztaukócz: Stankovce 
Tamdka: Trnávka (Terňavka) 
Techna: Dvorianky 
Tôke Terebes: Trebišov 
Tussa: Tušice 

Tussa Ujfalu: Tušícká Nová Ves 

(Novejsa) 
Upor: Úpor 
Vécse: Vojôice 
Visnyó: VíSnov 
Zebegnyô: Zbehňov 



Okres novomestský. 



Alsó Regmecz: Nižný Regmec 
Barancs: Baranč 
Biste: Byšta 

Bodrog Halász: Petrahov 
Bodzás Ujlak: Bodzáš Ujlak 

(Uljak) 
Borsi: Borš 
Csamahó: Černahov 
Csôrgô: Oergov 
Czéke: Cejkov 
Felsô- Regmecz: Vyšný Regmec 



Garany: Garaňa 
Gercsely: Gercel 
Hosszúláz: Dlhé Lazy 
Imreg: Imreg 
Józseffalva: Jozefov 
Károlyfalva: Karlova 
Kásé: Kašov 
Kis Bári : Malá Bara 
Kis Kázmér : Malý Kazmĺr (Kaž- 

mir) 
Kis Toronya: Malá Toroňa 



~ 206 — 



Kiszte: Kísta 

Kolbása: KoIbáS 
Ladmócz: Ladmovoe 

Lasztócz: Lastovoe 

Legenye: Legiňa 

Magyar Jesztreb: Jastrab (Ještreb) 

MakkoB-Hottyka: Hofka 

Mátjásháza: Matiašov 

Mibályi: Miohalany (Mihalany) 

Mikóháza: Mikóhaz 

Nagy Bári: Velká Bara 

Nagy-Kazmér: Velký Kazmĺr 

Nagy-Toronya : Velká Toroňa 



Buda-Bányácska : Velká BaňaSka 
Sáros Patak: Potok 
Sátoralja Ujhely : Ujhel literárne : 
(Nové Mesto pod Šiatorom) 
Széphalom: Malá Baôačka 
SzoUôske: Sôloäke 
Szúmyeg: Súmeg 
Trauczonfalva : Trorafal 
Vég Ardó: Ardov 
Velejte: Velaty 
Vily: Vila 
Vitany: Vitanova 
Zemplén: Zemné (Zemno) 



Poznámka, Okresy serenčský, tokajský a bodrogkezský sá ma- 
ďarské. V tokajskom okrese sú i slovenské ostrovčeky: Stará, Nová a 
Stredná Huta (Regéczi Három Huta), KomUéka. — Tolcsva volajú 
Tolčava, Erdô Horváthi : Čierne Horváty. Fedor Houdck. 



'>■ '~^/" >".•^^/^/ 



L, N. Tolstoj a Maxim Gorkij.\ '* 



• "^ r:- 



* * 



/ \ 




Literárno-Alosofická štňdia. 

Zvláštna náhoda. Francúzi slávili 26. februára t. r. 100- 
roSné narodzeniny najväčšieho svojho básnika tohoto; respective minu- 
lého, stoletia Victora Hugo, a ruský národ s utrpením a žalo- 
sťou naslúcha vzdychom zomierajúceho L. N. Tolstého.*) Francúzi 
idú sláviť kus svojej minulosti. Rusi idú pochovávaC telesné pozostatky 
hlavného zástupcu dnešnej kultúry svojej. Smúti ale aj raduje sa ako 
Francúzi celá Rus, vcd umiera im iba smrtelný Tolstoj, ale nesmr- 
teTné jeho diela zostanú jej, a už jesto aj nových mladých spisovateľov, 
ktorí majú v diele započatom Puškinom, Lermontovom, Tnrgenjevom, 
Dostojevským a Tolstým pokračovat. Medzi týmito novými spisova- 
teľmi n. pr. Majkov, Korolenko atď. vynikajú hlavne Anton Cechov a 
Maxim Gorkij. Najmä ostatný vyšinul sa behom krátkeho Sasu na takú 
výšku, že raoŽQO o ňom ako o hlavnom zástupcovi modernej literatúry 
ruskej hovoriť. Bude snáď záhodno, keď pozreme, v akom pomere 
stojí sedliak - filosof Tolstoj ku bývalému » vagabundovi* Gorkému. 



*) Prvá čast tohoto Článku bola písaná práve vtedy, ked noviny písaly, že 
Tolstoj umiera na zapálenie pľúc. Teraz má sa lepšie. Red. 






^.206 — 



te. ^ 






f 

1. 

S'' 
ŕ; 






Tieto dve osoby sú už s formálneho ohladu tak zaujímavé^ už aj preto, 
že medzi Tôlstým a Gorkim je tak ohromný rozdiel, že je porovná- 
vanie toto skoro absurdné. 

Tolstoj prestal asi pred 20 rokmi umclccJ:o literárne pracovať a 
oddal sa práci íilosoficko-náboženskej. Stal sa reformátorom. Napísal 
síce pred 1 y,^ rokom román » Vzkriesenie*, ktoré dielo je iste umelecky 
cenné, ale lepšie urobíme, jestli aj. túto knihu do reformátorských diel 
vríadime. Lebo celú svoju SinnosC za tento dlhý &as venoval traktátom 
krestansko- reformátorským a poučným ludovým spisom, ktoré ovšem 
len intelligencia vedela oceniť. Mimo toho snažil sa Tolstoj svoje kre- 
krestanské učenie aj do praktického života uviesť. Žije život naplnený 
lažkou prácou a sedliackou jednoduchosťou. Odvrhol všetky pôžitky 
tohoto sveta, odvrhol slávu románopisatela, opovrhuje tým 5o driev 
robil, snaží sa žiť život kresíanský a kajúceho hriešaika. A. oddal sa idey 
kresťanskej lásky hTadajúc martýrium za učenie svoje. Takmer všetci 
zaamejší spisovatelia ruskí okúsili troška žalárovania a deportácie. na 
Síbír. Tolstoj je výnimkou. Sám žiada, aby pre jeho diela on bol tre- 
staný — ak sa vôbec trestat musí, — a nie tí, ktorí jeho diela čítajú 
a rozširujú. Ruská vláda nechce si akosi svoju už dosť naštrbenú re- 
putáciu ešte viac porúchat. Necháva ho na pokoji. A predsa z posled- 
ných spisov a knih Tolstého je vidno* že takmer bojuje o martýrium. 
Jeho vystupovanie oproti orthodoxii a Sv. Synodu je tak smelé, ba 
náruživé, že nemožno inak mysleC. 

Učenie Tolstého vlastne nie je v podstate dačo nového. »Nové 
kresťanstvom hlásali mnohí íílosofovia stredovekoví a koncom 18. a za- 
čiatkom 19. stoletia vidíme už aj smelejších a konsekventnejších my- 
sliteľov, zaoberajúcich sa týmto predmetom. A či nebojoval Wicklef a 
Hus za nové kresťanstvo? Nezpečatil Giordano Bmno svojou krvou 
čistotu a lásku svoju ku Kristovi ? A nenie dnešné sociálne hnutie akési 
kresťanstvo? Celá novodobá íilosofia krúti sa viac menej okolo kre- 
stanskej ethiky. Uvediem z novej filosofie len jedon príklad, ktorý my- 
slím dostačí ku illustrácii. Dávno bol Saint-Simon (umrel 1825) mrtvý, 
keď spolurodáci jeho spozorovali, že on bol novým, keď aj troška ne- 
určitým, hlasatelom reformovanej ethiky kresťanskej. Jeho ideí sa 
hlavne mládež chytila, práve ako teraz, mládež a oná známa vrstva 
vydedených a opovrhovaných za Tolstého brojí a bojuje. A akú kon- 
gruenciu vidíme medzi Saint-Simon-om a Tolstojom? Ói hlásajú stejné 
zásady? Obaja bojujú za Krista, aspoň to tvrdia, a ich náuky sú 
predsa len diametrálne rozchod né. »Nové kreslanstvo« St.-Simona vo- 
láme obyčajne — socialismom, a Tolstého náuky — ^ tolstojovčinou. — 
Tieto dva pojmy sú tak rozdielne, seba vytvárajúce, všeobecne tak 

JE .0 .\ r Tľ^ 




1Š 



— 207 — 

známe, že nemusím sa vari s defioíoíou dlho zaoberal. V jednom sú 
8i ale obidvaja mudroi stejní: v doktrínárstve. Vo všeobecnosti ne- 
zodpovedá ani St.-Simon ani Tolstoj skutočnému životu. Tamten je 
doktrínár materialistický, hľadajúci šťastie iba v hmote a pohodliu, tento 
zase primnoho experimentuje s jeho abstraktnjfm pojmom — láskj a 
sebaobetj. Pri starých tradicionálnjch cirkvách kresťanských, organiso- 
vaných, vidíme teraz dve nové, nesorganisované socialism *) a tolstojovis- 
mus. V jednom sú si stejné obe tieto nové cirkve, v negácii organiso- 
vanej cirkve a organisovaného štátu terajšieho. Socialism sa ovšem od 
časov Saint-Simona mocne zmenil a dospel, keď aj len ku politickej 
organisáoii, Tolstoj si ale ešte novej nenadobudol. Pre neho ako pre 
Saint-Simonistov je >la charite du Chrístianisme n'est pas oi^anisablec, 
A Tolstoj ani nemôže pre svojich veriacich novú organisáciu hľadal, 
poneváč zatracuje a priori každú subordináciu, uznávajúc len coordiná- 
ciu. Coordinácia ale vylučuje všakovú sriadenosť a organisáciu. 
V doktrinárskom učení St.-Simona je >Iud« tá imaginárna sila, ktorá 
prilahuje, spojuje a všetko to nahradzuje, čo jednotlivcovi cirkev po- 
skytovala. U Tolstéha » láska a 8ebaobeta« prevzala všetky tielo funkcie. 
A aké následky zapríčinily tie dve nové cirkve? Hlavný následok dla 
mojej mienky bol ten, že sa pojem Boha úplne zmenil. .Toho starého 
Boha, plného hrôzy, velikosti, spravodlivosti a dobrotivosti už viac 
netreba. Veď »Iud« všetko toto nám nahradzuje. ^Ľud^ je spravodlivý, 
silný, hrozný, imponujúci, on nad nami strežie, on nás nenechá padnúť 
pod tyraniou jcdnoho alebo viacerých, on nám zachová slol)odu, volnost 
ducha a svedomia. »Ľud« je vôbec to, čo bol driev Boh. Načo po- 
trebujeme Boha, ktorého nevidíme, ktorého chápať namôžeme, keď máme 
tuná »ľud«, ktorý vidíme, ktorý chápať môžeme a ktorý všetkou bož- 
skou múdrosťou, silou atď. vládne? Toto je vierovyznanie »80cialismu« 
čili svetského kresťanstva. 

Tolstojov Boh, je ten pravý Boh, nadprirodzený, nemnjúci nič do 

činenia so svetskými vecami. V »lá8ke« sa javí Boli Tolstého. Túto 

»lásku«: nesmieme ale zmeniť s láskou socialistickou, ač majú moc 

spoločného v sebe. »Láska« Tolstého je akási nadprirodzená, vyššia, 

'božská, kdcžto socialistická »lá8ka« je iba z tohoto sveta. 

Tolstoj nám predpovedá založenie kráľovstva božieho na zemi ak 
budeme žiť iba láske a jcstli bude naša najväčšia cnosť sebazaprenie a 
sebaobcta. My musíme žiť pravidelne, dla učenia Krista. Altruism náš 
musí byť úplný, musí sám seba vedeť obetoval, ako Kristus obetoval 
sám seba, za vykúpenie ľudstva. Len vtedy možno o pravom kresťanstve 
hovoriť, len vtedy sme skutoční nitslcdovníci Krista, jestli je láska naša 



*} Pod socialifimoín nerozumiem polit. Bociáhiu-demokraciu^ 



— 208 - 

nekoneSná. A ToIbío) ide až do krajností. Všetko zapovedá, So by. len 
zdanlivé mohlo. blížnemu. poškodiť. Jeho posudzovanie je tak prísne, že 
bo nevdojak privádza ku sebazničeniu a sebaobetovaniu. Láska kresťanská 
znamená pre neho úplné oddanie všetkého, co môže bližnémn prospeť 
a zJržanie sa najprimitivnejšej sebaochrany. Jestli ešte k tomu dodáme, 
že Tolstoj zavrhuje aj plodenie a literatúru a umenie ako také, musíme 
doznal, že horejšie tvrdenie o ostatných konsekvenciach tolstojdvčiny je 
správne. Nuž ale nemyslime si, že Tolstoj nie je si povedomý toho, ôo 
tvrdí. On neprichádza rád do týchto krajností, on si je vedomý toho, 
že ak Kristova viera s celou svojou prísnosťou nenie možná na tomto 
svete, že samo sebou sa odsúdi a polokresianstvo, že neprospeje ani 
v budúcnosti človečenstvu ako neprospelo dosial. Ale konsekvencia a 
hlboká seriósnosť nutí ho, vymyslel Kristovu vieru až. do poslednej 
konsekventnosti, a poneváč je v hĺbke svojej duše presvedčený o správ- 
nosti a svätosti Kristovej viery, považuje lažkosti naskytnuvšle sa pri 
konsekventnom a úplnom plneniu, kresťanskej , Ijísky, len za formálne 
a zdanlivé. A samé zničenie a vyhynutie človečenstva nedrží za nič tak 
hrozného, jestli by nastalo. Ale on neverí na vyhynutie. » Človečenstvo 
vyhynie U Ale akokoľvek prísne sa budeme o to starať, aby sme 
nemali pohlavného obcovania, jesto spasiteľných príklopov dosť, a deti 
budú, dokiaľ ich bude zapotreby. Prečo máme luhal? Strachujeme .sa 
snáď o potomstvo, keď br^me pohlavné obcovanie ? Veď my myslíme 
len na náš pôžitok. Tak musíme hovoriť. Rod človeka vraj vyhynie? 
Nie," vymre iba zver v človeku. A aká škoda bude? Predpotopné 
zvieratá vyhynuly a zverský človek tiež vymre. A on musí aj vymreť. 
Mne je práve tak nie lúto toho dvojnohého zvieratá ako mi nieje ľúto 
ichthyosaura, len aby skutočný život, láska živých tvorov, neprestala*.*) 
Aj na. druhých miestach vo svojich knihách bráni sa Tolstoj dobre 
znejúc, kam jeho vývody smerujú. Aj na známy výpočet Herschela sa 
opiera, dľa ktorého človenčenstvo behom krátkej doby celý svet na- 
plní, ak sa každých .50 rokov sdvojnásobní, ako sa teraz stáva. 
A jestli svet musí vyhynúť, čo aj veda aj Písmo tvrdí, tak nebude to 
tak veľká škoda, hovorí Tostoj, či skorej, či neskorej vymre. Výrok: 
»Prečo sa nemajú ľudia zdržanlivosťou od násilnej smrti chrániť?« sa 
zdá L. Nikolajevičovi prekrásnym. Jak vidno tlačia vývody pôvodcu sa- 
mého. Prečo sa tedy neakkomoduje? Prečo nezmieni vývody vo svo- 
jich posledných konsekvenciach ? Pokračovanie. 



"^ O nojOBUMí Bonpocfe, huc^ih A, H. Tojcroro. 



— £09 — 



O litcrní Yzájemnosti 

mezi rozličnými kmeni a náŕečimi slovanského národu 

od Jana Kollára. 

(Pokračovanie.) / ^ ^^ ^ ^* 01 A 

Nevzájemnosf, národní sobectví a literni oditi 




Sobectví a sebemilství mftže Dejen lidi jednotlivé, nýbrž i celé 
kmenj, nárečí a národy nakaziti a zaslepili. Kmen takový upadá* potom 
v hnusnou pýchu a vysoké domnénky o sobé: považujeC sebe za vý- 
bor a vrchol človečenstva, zu mistrovský plod tvorstva/ za rodilého 
panovníka veSkerého povrchu zeme, za stred sveta. Gronové, se: svými 
domácimi zvíŕaty z jedné misy jedící, mají sebe za nejkrásnéjší . druh 
lidí, ostatních národ&v litujíce, že jim postavou rovni nejsou; Karai- 
bové a druzí Američané, jichž reč 10 — 20 ano i 30 slabik dlouhá slova 
má, že sotva dech vysloviti je stačí, mají pŕece jazyk svoj za nejkrá- 
snéjší a nejdokonalej^í na svété, vše nenávidíce, co jím nemluví. I 
mezi Slovany bohužel ! posedí a zaslepil zlý tento duch, tento čemoboh, 
už za starých dob mnoho kmenňv. Mlčíme o historické nenávisti mezi 
Vilci a Obodrity, o sporech Circipanfiv a Redarôv, o bojích čechôv 
a Polákňv: i za našeho času není nedostatku pŕíklad&v malicherného 
povznášení se jednoho kmene nad druhý aneb aspoň nevážení si a 
zanedbávaní druhých nárečí sesterských. Ctéme jen bez pojatosti a po- 
zorné drahocenná jinak díla slovanských spisovatel&v pŕedešlých sto- 
letí : Veleslavína, Komenského, Lomonosova, Gunduliče, Kochanov- 
ského, Krasického, Obradoviče -atd. Jak chladné, jednostranné, nevzá- 
jemné-slovansky jest vše u nich! Byf nekdy i néco mimochodem 
o druhých slovanských bratŕích podotkli, víceť to odhání nežli vábi. 
Bylyť doby, že Slovan Slovana sotva za bratra a syna svého národu 
mél. Srb nepojmenoval Čecha a Slováka ani jeho vlastním jmenem 
slovanským, nýbrž onoho dle nemeckého Pemák, tohoto dle madar- 
ského Tot; Chorvát mncl, že Polák s Hottentotem pŕíbuznéjší jest, 
nežli s ním; Cech zase myslil, Rus a Moskvan náleží k pokolení ta- 
társkemu. Nékteŕí cechové zdají se i za našich dnAv mnoho obliby 
jenom ve svém nárečí míti, a nenávidéjí a kaceŕují všecku vzájemnosfi 
i se samými Slováky, žádajíce od nich, by sebe zničili a bez výminky 
se počeštili, to však činí jenom ti, kdo sami sebe víc než nárol mi- 

14 



— 210 — 

lují, kdo sc bojí, žeby jejich silné némSinou f>i(cbnoucí zpAsob mluvenf 
a psání líin mobl se víco poslovaiištití a tudy í spisovatelská jicb ne- 
smrtelnosť snadno propadnouti. Protož ale netreba neobávali matky 
v hoŕi, jná-li nczdárné deti, ale potŕebí tím pevnéji k jej í srdci pŕi- 
Inoiiti. Učený jinak spisovatol maloruské v Pŕemysle 1834 tiáténé 
mluvnice Jos. Jjevícký, tázal no str. 188 s podivením: »Jakž mohl 
Vác. z Oleska maloruské písne polskými pismeny p8áti?< Inu, pro 
bAh, odpovídárae, proč ne? což jsou písmena k nékterému nárečí snad 
v/sadami, samoprodajem, pŕísabarai aneb kletbami pŕikována? neníl 
dosti tobo, že nás zeraci nárečí, náboženství, pravopisy delí, i písmena 
mají jeáte b;^ti nepŕecbodnou hradbou? Jak malicherné a nevzájemné! 
— Polský spisovatol Vojciccb Szvcjkovski napsal ve svém pojednaní, 
vc Varšave 1830, toto: »Nie uczylem sie obcych dyalektów slawian- 
skicb, nie umiem o nich sadzic«. A pŕcce jest, by se vyzpytoval a 
zalcžil pravopis ktorého koliv nárečí, novyhnutelné potrebná známosť 
druh/oh nárečí slovanských. Bez všestranné známosti slovanského ja- 
zyka vfibec neoí slovanský spisovatol s to, by svému vlastnímu jazyku 
v nejhlubších jeho podstatách a zákonoch porozumel a jej pochopil. 
V polském časopise »Powszechny Paraietnik Náuk a Umieietnosci, 
v Krakove 1835< prijali vydavatelé vo chvalitebném ómysle polské 
preklady z češtiny našeho výborného Šafárika a Palackéhô, jichž obeah 
celého národu slovanského so týkal. Jistý Polák a posuzovatel napsal 
o tom vc své hrdopýše do Ivovských novin: >Dobrá6 jest myšlénka 
Slovanstva a žádosť, bráti užitek z prací pobratŕených kmenAv: ale 
probfth! slitujte se! více pôvodnosti do plodftv; milejší byla by nám 
naše vlastenecká polská badaní, než cizí od jinud pŕeložena«. (Ptáme 
80 : jest Slovan Slovanu cizí?) Budiž to za príklad úzkostného samo- 
téní a oddalování, nesnášelivé národnosti! Polský onen posuzovatel 
nebyl by snad ničehož podotkl, aneb spíše onoho j>ŕekladatolo ješté 
pochviílil, by vec ta z francouzského, anglického aneb nemeckého byla 
preložená: ale z čosko slovanského! To nazýva se slovanskou nevzá- 
jomností. Poláci méli by takovéto pekné začátky radéji schvalovati 
a |>odporovati, nebol nie nepomáha vzájomnosti té lépe, než pravé 
preklady z jednoho nárečí do druhého; méli by rozvážiti, co už roku 
I8l9 jich krajan Chodakowski z Petrohradu napsal ve spise: O Slo- 
wianciiyznic, w Krakowie 1836 str. 40. »Zdejší učení žalují na to, že 
80 mezi nimi a Poláky porád ješté nalezá hradba staré nedftvéry, ml- 
čenlivosti, slovom severní noc, ježto jim naopak z mnohom vzdálenčj- 
šího jihu a západu ovropského jasné svetlo svítí*. I jakž mnoho Po- 
lákAv mluví, čto, píše dokonalo cizí noslovanské reči, ku pŕ. francouz- 
sky; a cele nie českého nob srbského. Jak množí Cechové mají vo 



— 211 — 

Bvých knihách všecky nemecké spisovatele, a ani jediné knihy poléké 

neb ruské I Jak množí Husove pŕekládajf bez chyby z anglického, vla- 

ského . Slušným zp&sobem méla by se nejdŕíve vlastní krev a 

kmeň znáti, a pak cizí. Bývát to známkou odrození národu^ když vlastní, 

blízko ležící povrhuje a zapomíná, po cizím, jinozemekém, vzdálenéjSím 

baží, a tím v nepŕirozený spor sám s sebou, v potvoŕenosf a záhubu 

sebe sama upadá, Sehož pak i ŕeS trpce zakoušeti musí, neboť jelíkož 

národ Spätní, tolikqž špatná i ŕe6, toto zrcadlo jeho nitra. Ostatné 

by se mne velmi nerozumelo, by kdo z tohoto zde ŕečeného mysliti 

mél na jakousi ku Polákňm nenáklonnosf, jež za nejkrásnéjší a nejhr- 

dinštéjší kmeň svého národu považuji; i pri svém hanéní vážim si 

Rusftv vysoce, duchaplné Cechy miluji takjako cituplné Srby; nicméné 

nelze mi nijednoho z kmenňv téch šetŕiti, nijednomu jeho nezpflsobAv 

zamléeti, když se o blaho a spásu celku jedná. 

(Pokračoyanie.) 



f n P o v ? •• ^ - '^ 

^» •v^ru*'') OB z OB. 



Politický. Naši vyslanci sa ohlásili. Ich aktívne vystúpenie 
očakávalo sa s dychtivosťou a s istou netrpezlivosCou. Tu i tam pro- 
skakovaly rozličné poznámky o našich vyslancoch, že nemajú odvahy, 
že nechávajú si ujsč vhodnú príležitosti atď. a mnohé české časopisy 
už vyslovovaly isté sklamanie a podobné. Nám známa bola situácia a 
fažké, temer vyminečné postavenie našich vyslancov a preto ač už tiež 
dlho nám bolo čakat, čakali sme ďalej. Konečne ohlásil sa vyslanec 
Ján Ružiak, v otázke vydanja vyslanca Jána Valaška, vážnou, vecnou 
reČou,dňa 3. februára 1902. predniesol Fr. Veselo vský vyslanec okresu 
senického v rozpočtovej debatte obšírnu, prugrammnú reč, menom celej 
frakcie slovenskej pri zvýšenej pozornosti celej snemovne. 

Vyslanec Veselovský hovoril miernym hlasom, obmedzoval sa na 
minimálne slovenské požiadavky, o slovanských bratoch o panslavisme 
nebolo v jeho reči ani slova. 

Ani tón ani smer jeho reči nebol taký, s akým stretávame sa 
v »Nár. Novinách*. Skoro hyperlojálny úvod k svojej reči mohol vy- 
nechal, uhorský parlament neďakuje a nepoklonkuje sa nikdy, najmä 
tam nie kde nemá čo ďakovať, čistota volieb je ústavou, zákonom 
zaručená, že Tisza a Bánfľy boli politickí tyrani a že Széll je šikovný, 
zakuklený diplomat v rukavičkách to nemení na zákone ani na práve. 
Ani predseda snemovne (gr. Apponvi) nemohol túto slovenskú pokoru 

H* 



__ 212 — 

zniesC a opravil v tomto smysle bomagiálnu poníženosť pána vyslanca. 
Slováci nemaj á posial začo JakovAť a nemaj á zaSo prosiil, ale poid- 
dovaty domáhat sa, 

Veselovský deklaroval za prvý bod slovenského politického pro- 
grammu »jednotu a nerozdielnosť uliorskej vlastic, parlament iste po- 
rozumel týmto u nás bežným slovám ^égységes és osztatlan« a i po- 
chválili hodného Slováka za toto vlastenecké dozrianie. My zvedaví 
sme na to^ že jako predstavujú si túto jednotnosl a nerozdielnosC naši 
národovci ohladom na imemorandunu a jeho »okólie«. Ci je nie Ve- 
selovského reč negáciou memoranda^ ktoré behom času uzrelo pre mu- 
seum^ ale ktoré sme posial neopravili, ani sa ho nezriekli, ani novým 
programmom nenahradili! Kto odváži sa ešte dnes tvrdi€y že memo- 
randum nie je zo základov vyvrátené, práve tými luďmi, ktoré ho za 
svoje politické evanjelium považujú. A čo povedia Rumuni, ktorí 
i dnes požadujú samosprávu Sedmohradska, bola by naša delegácia 
dnes zajtra náchylná za podobný rumunský požiadavok sa zaujaC? Ci 
nie je už zo. spojenectva nič? Aká by to bola politika? 

Nejasnej vete o »ťíplnej samostatnosti « nerozumieme, až si vraj 
zaopatríme » výdavky a {arfehy*, myslel s tým pán vyslanec to, že keď 
tak sosilnicmc hospodársky, že sa cele odlúčime od Cislajtanie? Kedy 
asi by mal ten čas prís6, že pri nasej íinancielnej biede dospejeme 
k rozluke s Austriou? Sôra presvedčený, že ani pán vyslanec v do- 
hľadnej dobe na niečo podobného neverí. A povedzme, žeby sa to 
malo skoro stal, sľubuje si pán vyslanec posilu pre slovenský národ 
a nemaďarské národnosti z tejto hospodárskej a politickej rozluky? 
Z tohoto ohľadu treba posudzovať naše stanovisko ku Kossuthovským 
chúťkam »odlúči£ sa od Austrie«, u nás ešte ani jedon národovec 
nevyslovil sa za samostatné colné územie, za hospodársku rozluku 
s Rakúskom, vyslanec Veselovský vyslovil sa zan ač s podmienkou, 
že »až« dotiaľ je vyrovnanie z roku 1867. dobré. 

Jazykovej otázky zastal sa Veselovský mužne. Vysťahovalectvo 
malo byfi obšírnejšie spomenuté, s dátami podopreté. O reč prisťaho- 
valcov v Amerike sa nik nestará, o ich školy tiež nie, anglicky naučí sa 
každý dobrovoľne a s existenčnej nutnosti. U nás sa donuoujú celé 
národy učiť sa cudzej reči, školou, cirkvou, úradmi, administráciou, toho 
v Amerike neznajú. Násilie v rozširovaní anglického jazyka v Spoj. 
Štátoch je neznáme, čo nemôže sa tvrdiť o Uhorsku, preto poznámky 
pána Viktora Rákosiho boly hodne hlúpe. 

Hospodársky programm Veselovského je programmom na moder- 
ných principoch národohospodárstva vystaveným. 



— 2W — 

Žiada všeohecné, tajné hlasovanie dla ohcL 

Zákon o Bbromažttovaní s'epolkocb. , — i^.^^^^ 

Slobodu tlaôe. f H ^Fq"-^^.^^ 

Zrušenie viiiliHmu. ',, ^/ŕ?''ŕ-^í^j 

■ Bezplatné vyuôovanie na všetkých äkolácb. í" 

Obmedzenie fideikouiissov. 

Snfženíe vojenskej BluŽby. 

Skutočne moderné a pokrokové princípy, ba <^o povie pi(n Sve- 
tozár Hurban Vajaaský, k tomuto západníckemu programmu? 

Revíaiu oirkevnopolítických zákocov. 

Utvorenie katolíckej -autonómie, z takej ako sa tvorf ei neiiadatne, 
to bude slúžka maďarÍBácie fl liberalismií. 

Reformu adminístntcie, 

Prečo by nemali roaf úradníci práva volebného, nerozumiem, to 
je názor reakcionáreky, nech sa im zakážu len korteôacky a prísne 
sa treaoú. 

Veselovskébo reč je pokrokom v našom hnilom politickom živote, 
reč jeho prispeje koucéne k utvor?DÍu nášho politického kréda a 
k jeho formulovaniu, k rcvisij >memorsnda« a slovenského ivolcbného* 
programmu. ' 

>Hla8< už pred štyrmi rokami hlásal mnoho z toho, čo Yese- 
lovský prednieBoI, táto okolnosí je nám zadosťučinením. 

Reč vyslanca Veselovského v úplnom znení: 

Ctená snemovňa! Konám milú povinnosť, ke<ľ vo vyslaueckom 
dome uhorského zákonodarstva po prvý raz hovorím. 

Jeho veličenstvo náô slávne panujúci a milovaný krá! dal výraz 
svojmu želaniu, aby pominulé krajinské voFhy svobodnc a bez nátlaku 
prevedené boly. (Pohyb.) 

Ctená vláda a zvltíáte jej predseda verne pokračoval dla krá- 
lovakébo želania, keď nariadil svobodné a čisté voHiy, a tieto — na- 
koľko mu bolo možné — ' i tak previedol. Ja a moji zásadní priatelia 
len tomuto kráľovskému želaniu a zákonnému pokračovaniu ctenej 
vlády moíeme íakovaf svoje zvolenie. (Pohyb, Hlasy sprava: Žiaľbohu!) 

Keď preto Jeho veličenstvu nášmu milovanému kráľovi s ho- 
magiálnou úctou nijblbšiu vtľaku vyslovujeme, nemôžeme immioúť, 
aby sme i c', vláde svoju najhlbšiu vdaku nevyslovili . . . {St. lia- 
iovszhyi To bola jej povinnosť!) Áno, jej povinnosť, tým viac, pone- 
váá dosiaľ na Horniakoch o svobodnýcb éistých voľbách nemohlo byt 
ani reči. (Tak je! Pravda! s ľavej strany; živá protimluva s pravá.) 

Predseda (gr. Apponyi) : Ct. snemovíia ! Ja nerád prctrbujem 
rečníka, ale teraz predsa nútený som j)oznnmcnaC, že ochrana svo- 



— 214 — 

body a čistoty volieb nie je výplyvom dákeho zvláštaeho kráľovského 
nariadenia, skutku, milosti, priazae. (Živý súhlas, éljenovánie a potlesk 
B lava. Výkriky ni krajnej lavici: Nech žije predseda!), ale jednodu- 
cho zákonnou povinnosťou nad každil osobnú vôIu a nech by bola tá 
najvyššia. (Všeobecný živý súhlas.) Prosím tichosť! RáSte rečníka 
vypočuť. 

Veselovský: Na Horniakoch do týchto čiis pre heslo: »za každú 
cenu sbuktatovať a rozmliaždi(« nemohlo byť ani reči o čistých volbách. 
A že terajšie vládne nariadenia, vydané príležítoslou volieb, neboly 
vďačne prijaté, to dokazuje i tá okolnosť, že občania, ktorí svojho 
volebného práva svobodne použili, teraz sú vystavení najväčším prena- 
sledovaniam, v ktorých prenasledovaniach očividomé je systematické 
pokračovanie. 

Št. Bakovszky : Tak je ! To ja pravda ! (Smiech s pravá.) 
Fr. Buzáth: Nech sa páči dokázať. (Erik.) 
Predseda : Prosím tichost, ct. páni vyslanci ! 
Veselovský: Veríme a nádejeme sa, že na budúce budú ešte 
čistejšie a svobodnejšie volby a že na Horniakoch ešte vždy zvy- 
čajné násilníčenie, prenasledovanie a terroristické bašovstvo ctená vláda 
vykorení, lebo veď to vyžaduje i záujem našej vlasti. 

My sme sa v adressnej debatte preto neozvali, lebo pre náš 
skromný počet osobitnú adressu podať sme nemohli. (Výkriky s krajnej 
lavice: Kto sú to tí »my«? Kolko vás je? Krik.) 

Predseda: Neráčte rečníka pretrhovat! (Čujme! Čujme!) 
Veselovský : Vyslanci uhorského snemu ; štyria Slováci a jeden 
Srb. (Ustavičný krik na ľudovej strane a krajtej lavici.) 

Predseda : Prosím, neráčte rečníka v prednáške mýlil. Práve voči 
takej miznúcej menšine treba mať dvojnásobne na zreteli požiadavky 
slušnosti. (Všeobecný súhlas.) 

Veselovský: Ani ohTadom indemnity sme sa neohlásili, a síce 
preto, lebo ako malý zlomok ct. snemu s odhlasovaním indemnity 
nechceli sme demonštrovať. 

Teraz, keď poskytuje sa najlepšia príležitosť, aby sme svoje zá- 
sady a politické stanovisko predniesli a adôvodnili, budem tak smelý 
a pred cteným snemom rozviniem ich ja. 

Za hlavnú politickú zásadu a za hlavný smer svojho účinkovania 
zvolili sme si to staré heslo: »Salus reipublicae suprema lex estoc 

S tohoto stanoviska vychodíac. osvedčujem, že sme prívržencami 
jednoty, nerozdielnosti a neodvislosti našej vlasti, a to vždy budeme 
držať na zreteli. (Pochvala na krajnej lavici.) 



— 215 — 

Poneváč význam slov »jednota a nero^dielnoBť« nepotrebuje bliž- 
šieho, osvetlenia, ja pri tejto príležitosti osvedčím sa len ohľadom vý- 
znamu neodvislosti, ako to my pochopujeme. (Čujme! Oujme!) 

Je všeobecne známo, že vlasť naša má i teraz istý stupeň samo- 
statnosti a neodvislosti, a i to je všeobecne známo, že vlasi naša 
nikdy nezriekla sa úplnej a celej samostatnosti. (Pravda! Tak je! na 
krajnej lavici,) 

V zák. SI. XII. z r. 1867 pbsažené ustanovizne obsahujú len 
spôsob spoločnej obrany a spoločného zahraničného zastupovania, bez 
toho, že by bola týra samostatnosť a neodvlsloal našej krajiny v akom- 
koľvek smere vyzdvihnutá alebo ncpodŕžand. 

My sme tej mienky, že akonáhle nepostavíme na kocku dosa- 
vádnu samostatnost a ncodvislosť, tak že z týchto ničoho nebudeme 
môcíi utratiť, a akonáhle budeme pripravení k zariadeniu celej a ilplnej 
samostatnosti, a konečne akonáhle budeme môcť zaopatril si výdavky 
a (archy, potrebné k úplnej samostatnosti a neodvislosti a budeme ich 
v stave i znášať) že bude našou povinnosťou tiplnú samostatnosť a 
neodvislosť i požadovať a vymáhať. Ale dotiaf, kým nemáme k tomu 
potrebného ubezpečenia, že by sme mohli z našej samostatnosti a ne- 
odvislosti niečo utvoriť alebo to riskovať, s druhej strany kým nebu- 
deme úplne zariadení k samostatnosti a neodvislosti a nezaopatríme si 
k tomu potrebné výdavky a ťarchy, do tých čias treba nám sotrvávať 
na stanovisku zák. či. XII. z r. 1867. 

Teda ako sme s jednej strany prívržencami úplnej a dokonalej 
samostatnosti a neodvislosti, tak s druhej strany na tento čas, rátajúc 
s pomerami, stojíme na stanovisku Fraňom Deákom utvoreného vy- 
rovnania. 

Ohľadom vnútomo-politického stanoviska rečník osvedčuje, že 
stojí na základe politickej jednoty Uhorska a zákonami ustálenej preíl- 
nosti maďarského jazyka na sneme, pri najvyššej správe a ni^vyššom 
sťidobníctve. 

Cieľom udržania, vzdelávania a vyvinovania sa neraadarských 
národností Uhorska žiadame, aby jazyk ľudu na tých vidiekoch, kde 
v kompaktných massách býva, v škole, a síce v ľudovej, nižšej, stred- 
nej a vyššej škole až po univcrsitu . . . (Veľký krik a protimluva na 
všetkých stranách snemovne) ... v cirkvi, obecných, mestských a 
stoličných úradoch, u súdov a municípií užíval sa tak, ako to zákon 
(1868: 44) predpisuje. Tieto práva žiadame pre Nemadarov na základe 
prirodzeného. Božského a zákonného práva. (Protimluva a veľký krik 
, na krajnej ľavici. Predseda op«atne cengá.) Žiadame tieto práva, toto 
užívanie jazykov na základe národnostného zákona. 



/ 



„ JE o N fJ TA ^ 



— 216 — 

Viktor Rákosí (bývalý Žid}: Veď mi ten zákon Krevidujeme! 
Najnestastnejší zákon! 

Akoi Beôihy: Aleje tu! 

fr. Krasnuxjf (Kossuthista) : Troebu Bismarkovskej politiky! 

Veselovský: Dobroprajné, cielaprimerané, príatelské prevedenie 
národnostného zákona bolo by prekazilo mnoho zlého v naSej vlasti. 
(Výkriky z krajnej lavice: Veď práve t€n zákon narobil to zlo!)* 

Nemožno si predstavil lud bez jazyka, kbo bez toho národy 
neexistovaly a ani existovať nemôžu. (Velký krik. Jeden hlas s krajnej 
hvije: Maďarská reč je velmi pekná! Predseda oengá.) 

Abdikácia jazyka a zrieknutie sa ho nie je možné a nedá sa 
myslety a v našich časoch je holou nemožnoetou pripravit národy 
o jazyk a prctvoriC ich v cudzojazyčné. (Výkriky s krajnej Tavioe : 
A v Rusku!) 

Akoš Beôthy: Robí sa násilím. (Krik, Predseda cengá.) 

Veselovský: Jazyk je totiž tou obživujácou silou, ktorej zaned- 
banie, pominutie a vytvorenie je v stave fud patričného jazyka du- 
chovne, mravne a hmotne zkaziC, uslabiC, depauperisovaf a znechutiť. 

Keď k duchovnému zanedbaniu pristúpia estc aj ťažkosti o exi- 
stenciu, tak zlo je hotové. 

Len tým možno si vysvetliC sťahovanie slovenského Tndu do 
Ameriky. (Velký pohyb a protímluvy. Preilseda cengá.) 

Viktor Rákosí: V Amerike naučia sa anglicky, ale tu maďarsky 
nie, lebo to vy nedovolujcte ! 

Predseda: Prosím, ráčte rečníka vypočut! Ráčte mi veriť, že 
je v počúvaní väčšia sila, ako vo vykrikovaní. (Živý súhlas.) 

F. Rákosi: V Amerike nie je slovenský jazyk úradným! 

Vesdorskjf: Slovák miluje svoju vlasC, on srdcom, dušou vinie 
sa k domácej hrude . • • 

Jmliu9 Lukáts: Ale nie je intelligencia ! 

Vesdorský: ... k nej sa túli, na nej visí. Ale konečne tá du- 
ševná opustenosť, to opovrhovanie, akého sa mu dostáva . . . (Hrmotné 
výkriky: >To nestojí! c Velký pohyb.) 

Predseda: Ct. snemovňa! Hám )>oznámku. (Výkriky s lava- 
Čujme predsedu!) Ja myslím, že na základe domácich pravidiel mám 
právo požiadať rečníka, aby neupotreboval takých výrazov, z ktorých 
by vyzeralo, že v tejto vlasti dostáva sa daktorej lárodnosti opovr- 
hovania. (Súhlas.), lebo to slúžilo by k tomu, že vzdor intencii do- 
mácich pravidiel (Výkriky s krajnej lavice: A nie je to ani pravda!) 
vyvolalo by sa ozaj v tomto dome búrenie proti národnosti aldbo vzbu- 
denie rozčúlenej nálady. (Živý súhlas a výkriky: NecK žije predseda!) 



— m — 

A ja prosím ct snemovňu, aby. ráčila rečníka trpezlivé vypočuť. (Vý- 
kriky na krajnej Tavici: Jestli možno!) 

Vesdovský: A keJ k tejto duSevnej opustenosti pripojí sa ešte 
chudoba^ nie div, že jednoduchý človek, ač so slzami v očiach, predsa 
opustí svoju vlasf. 

Vysťahovanie má aj preto velmi príťažlivú moc na uhorských 
Slovákov, že občianska svoboda svobodných amerických republík velmi 
slúži k prospechu i Slováci, lebo tam má zabezpečené napredovanie na 
poli duchovnom a bmotnom. (Jeden hlas z krajnej lavice : Prečo sa ne- 
odvolávate na Nemecko?) 

Ze akú svobodu požívajú Slováci v Amerike, toho dôkazom sú 
ich školy, cirkvcj velmi početné rozličné spolky, ako aj ich časopi- 
sectvo, ktoré závodí so žurnalistikou najväčích národov^ a ich veľko- 
lepá organisácia , . . 

F. nakosí'. Ano! Za ruské peniaze! (Pravda! Tak je! na kraj- 
nej lavici.) 

Juh Lukáis: Pomocou Ruska! 

Jur. Kubinyi: A do Čiech posielajú svojich synov! 

Júl. Lukáis: Z Ruska posielajú ta kňazov a peniaze a preháňajú 
Slovákov na pravoslávnu vieru! (Krik. Pohyb.) 

Predseda (cengá): Tieto veci môže pán vyslanec povedaí v svo- 
jej reči, ale teraz ráčte sa zdržať poznámok. 

Veselovský: ... to dokazuje i tá skutočnosť, že Slováci v Ame- 
rike môžu kdekoľvek svobodne užívať svoju materinskú reč. (Výkriky : 
A v Uhorsku nie? Jeden hlas s pravá: Tak sa zdá, že je on vysía- 
hovalecký agent !) 

V. Rákosí: V druhej generácii sú už Angličanmi! 

Veselovský : Ct. snemovňa ! Na municipálnych shromaždeniach je 
slovenská reč zakázaná. (Krik. Predseda cengá.) Ct. snemovňa! Pre- 
vedenie národnostného zákona velmi by napomohlo pokoj vlasti a blaho 
obyvateľstva krajiny. A keď my žiadame prísne prevedenie národno- 
stného zákona, tým myslíme poslúžiť vlasti. 

Teraz prejdem-. . . (Jeden hlas s krajnej lavice: Do Ruska! — 
Veselosť.) 

ÄkoS Bcôthy: Čujme! Čujme: 
Veselovský: . . ; na hospodárske otázky. 

Všeobecne je ' jpnámo, že -ortázky ohľadom jestvovania národov 
v naše časy nevybavujú sa na poli* bitiek, ale skorej na poli hospo- 
dárskom. (Výkriky s ľavá: Čujme! Čujme!) 

Národ, ktorý chce jestvovať a vzmáhať sa, ten musí byť aj ho- 
spodársky silný a neodvislý. 



'— 218 — 

My srae toho náhladu, že lud treba dvíhať^ a práve preto treba 
mu ťarchy nleLVii, na žiaden pád ale nepovyšoval (Sáhlas na strane 
ludovej.) 

Poneváč treba nám aj o to sa staral^ aby isté dôchodkové a ma- 
jetkové minimum bolo svobodné od dane, nepozostáva nám iné^ než 
aby sme odporúčali uvedenie progressívnej danne na velké majetky, 
na velké podniky, na velký priemysel a na velký kapitál. (Súhlas na 
krajnej lavici.) 

Kedysi krajinské tarchy znášaly len velké majetky, a tak krajina 
uvládze progrcssívnu daň už následkom svojho historického určenia 
a nemôže sa zpod nej vymknúť. 

Velké podujímateľstvá, velký priemysel a velký kapitál zarábajú 
z mozoľov robotníkov pomerne velmi mnoho a nakopia si velké kapi- 
tále, je teda spravedlivé a slušné, aby ku všeobecným cielom i mnoho 
plaťily, lebo ináče spoločenstvo rozpadne sa na roillionárov a žobr&kov, 
čo malo by nepredvídané následky. (Súhlas na krajnej lavici.) 

Dfa tohoto hlavným predmetom našich starostí a našej práce 
bude tvorit žalostné položenie robotníkov, mnlých priemyselníkov a 
malých kupcov. 

Nie sme tej mienky, že by bolo povýšiť kvótu ku zaokrytiu spo- 
ločných výdavkov, lebo veď sme skôr schudobneli, ako zbohatli. (Tak 
je ! Tak je ! na krajnej lavici.) 

Poneváč tieto výdavky bez toho stí improduktívnej povahy, preto 
ich treba dla možnosti snížil a obmedziť. 

Sme za to, aby otázky colné a kupeckých smlúv s najväčšou 
ostražitosťou a obzetnosťou riešené boly, lebo od priaznivého riešenia 
týchto záležitostí závisí blaho a rozkvet našej vlasti, od ich neprajného 
riešenia jej sehudobnenie a oslabnutie. 

V ohľadoch duchovných a všeobecnej svobody sme za to, aby 
sa uviedlo všeobecné tajné hlasovanie dľa obcí (Krik. Predseda oengá.) 
a aby voličom bol každý 20-ročný krajinský občan. 

Sme tej mienky, že toto všeobecné volebné právo treba udelil 
krajinským občanom už aj z ohľadu na spravedlivosC a slušnosť, ale 
aj z ohľadu cieľuprimeranosti. 

Ved ketľ každý krajinský občan povinný je daň platiC a vojen- 
skú službu konať, prečo by nemal byť účastným voličského práva, ob- 
zvlášte vtedy, keď vie sa i oduševniť za právo, svobodu a napre- 
dovanie. 

Len tak možno vykoreniť s volebnými pohybmi spojené korte- 
šačky, podplácanie, napájanie a prenasledovanie; prečo teda oddiaľovat 
Uek — uvedenie všeobecného volebného práva? 



e 



jrONOTA^ 

Vi- \ "■ ÍíÍaO iŕ 
_ U w i^ •' I K U « 




— 219 — 

v 

Žiadame právo svobodného sbromažďovania, spolčovania, evobodu 
slova a svobodu tlače. 

Svobodu a napredovanie ťažko si predstaviť bez práva svobod- 
neho ahromažďovania, svobodnčho vyjadrenia myšlienky a svobodného 
spolčovania. 

Politická svoboda ale bez svobody tlače nie je možná. 

Všetky tieto práva len tak majú smysel a cenu, kel sťi založené 
na zákonných ustanovizniach a keď ich faktické užívanie nezávisí od 
vôle alebo ľubovôle vrchností. 

Žiadame zákonné upravidclnenie a ubezpečenie týchto fundamen- 
tálnych práv občianskych. 

Žiadame rtplné zrušenie virilismu, lebo pri jestvovaní toho je 
každá politička svoboda a samospráva illusórna, a aj preto, lebo sa 
protiví duchu času a má za ciel uvedenie nového feudalismu. 

Kým ustanovizeň virilismu jestvuje, nemožno hovoriS o užívaní 
tístavných práv pri obci a právomocnosti. 

Žiadame bezplatné vyučovanie nielen v ľudových, ale aj v sted- 
ných a vyšších školách, ako aj na universite. 

Nech má každý človek svobodnfi cestu a príležitosť k vzde- 
lávaniu. 

Žiadame, aby pri udeľovaní zemianstva, titulov a vyznamenaní 
pokračovalo sa s najväčšou obozretnosťou. 

Odporúčame, aby zakladanie íideikomisov dla možnosti sa pri- 
stavilo, a poneváč sa roľníctvo značne rozmnožilo a aj hospodárske 
pomery inak sa utvorily, budeme odporúčal, aby sa sviazaný majetok 
príležitostne rozviazal, aby mohol prejsť do roľníckych rúk; pri tomto 
ale tiež je potrebná najväčšia obozretnosť a ostražitosť 

Odporúčame, aby sa trvanie vojenskej služby snížilo na dva roky 
a aby potrebné predpráce boly porobené cieľom pretvorenia stáleho 
vojska na systém ľudovej obrany. (Súhlas na ľavej strane.) 

Ohľadom cirkevno-politických zákonov sme za to, aby boly dľa 
požiadavok svobody zmenené a revidované, a síce tak, že by obli- 
gátne civilné manželstvo zrušené a vedenie matrík cirkvám, poťažne 
kňazom sverené bolo. 

Y záujme štátu držíme aj konfessionalismus za užitočný a 
potrebný. 

Sme za utvorenie katolíckej autonómie, a síce v mysle úplného 
svobodného rozhodovania alebo na základe úplnej svobody, primerane 
duchu času a pokroku. 

. Nesvobodno katolíkov postaviť pod tútorstvo a kuratelu, zvlášte 
vtedy nie, keď nekatolíci v našej vlasti požívajú úplnú a celú samo- 
statnosť alebo autonómiu. 



— 220 — 

Aj katolícku cirkev treba osvobodiC zpod starých piit a ju osa- 
mostatnif. (Pohyb na krajnej lavici.) 

Reformu administrácie držíme za tak súrnu, že ju treba Sím 
skorej previesť. 

Za prvú podmienku administratívnej reformy odporňSame zru- 
šenie virilismu. 

Ďalej odpoŕtíčame ako ďalšiu podmienku reformy administrácie 
vytvorenie z municipálnych zastupitelství alebo zrušenie passívneho 
volebného práva: obecných a okresných notárov, obecných, mestských 
a stoličných, ako aj okresných lekárov, dobytčích lekárov a vôbec 
všetkých administratívnych úradníkov. (Súhlas na krajnej lavici. Proti- 
mluva s pravá.) 

Politická svoboda a autonómia nemôže trpeť ustanovizeň viri- 
lismu, lebo vzdelanosť, samostatnosť, smysel pre verejné dobro, smelosť 
a dôvera nie je nevyhnutne spojená s majetkom, a poneváč mnohí 
z virilistov, zvlášte árendátori a prenfljomníci krčiem postrádajú aj 
majetku, aj neodvislosti. 

Obecní a okresní notári, rozliční obecní, mestskí a právomocenskí, 
okresní lekári, dobytčí lekári a administratívni úradníci tak sú preťa- 
žení prácou pri skromnom plate, že veru zo svobodnej vôle nebárs 
môžu chodit na stoličné zasadnutie, lebo k tomu nemajú peňa7Í a tak 
nemilobohu sa zadĺžia, medzitým ale reštancie sa im nakopia a tak 
záujmy ludu trpia ujmu. 

Keď ale do povahy vezmeme, že títo úradníci povolaní sú súdiť 
aj nad vlastnými predstavenými, a tak za samostatných nemôžu byť 
považovaní, napokon, že ich predstavení nútení sú ich úradné chyby 
a chybky prehliadnuť, je jasné, že nemôžu byť dla zdravého rozumu 
municipálnymi zástupcami. 

Poneváč zainteressovaní a v nezbytnom položení nachodiaci sa 
virilistí a rozliční politickí úradníci sú v municipálnych zastupiteľ- 
stvách obyčajne vo väčšine, z toho nasleduje, že neodvislí virilisti a 
iní volení právomocenskí zástupcovia považujú za zbytočné zúčastnil 
sa v zasadnutiach a práve preto jednoducho vystanú. 

Pri týchto dvoch podmienkach reformu administrácie tak si že- 
láme uskutočniť, uby všetky všeobecnej svobody sä týkajúce politické 
a vcrejno-hospodárske životné pomery krajinských občanov upravidel- 
nily sa a zabezpečily špeciálnymi podrobnými zákonami, lebo nápravu 
nečakáme od toho, ako majú sa úradníci applikovat. 

Sme za to, aby práva municípií udržané boly, ba aby sa značne 
rozšíríly, ale tak, že by sa bašovanie a šliapanie práva znemožnilo; 
tým účelom treba postaviť osobitný administratívny súd alebo kompe- 
tenciu terajšieho rozšíriť. 



— 2íl — 

Úradné neporiadky, . prechmaty a násilnosti .administratívnych 
úradníkov treba prísne trestal. 

Také indivídua, ktoré nemajú v moci — slovom i písmom — 
jazyk ludu a ktoré ten lud nemilujú, netreba upotrebiť za úradníkov 
toho ludu, lebo tým trpí nielen lud, ale aj administrácia a zá- 
ujem vlasti. 

U nás sotva existuje spoločenský život, lebo v obciach a me- 
stečkách (ažko najst dve rodiny, ktoi*é stýkaly by sa bez zvláštneho 
materiálneho záujmu a v priateľstve nažívaly. Príčiny toho sú: poli- 
tické kliky, politická neomylnosť, nadužívanie tried jednej proti druhej, 
ako aj náboženská a národnostná intoUeranoia. 

Všetko toto len tak možno liečiť, keď každému dáme, čo mu 
dla prurodzených, božských a zákonných práv patrí. » ^ . 

Spojivo medzi nami možno nájsť jedine v milovaní vlasti a liie 
v záujmoch. {^' 

Ohladom zahraničnej politiky treba do povahy brať prirodzené 
pomery a históriu Uhorska. Uhorsko medzi- východnými ilittmi -a ná- 
rodami je najstaršie a vždy tvorilo. samostatný, neodvislý štát; žiadúcno 
je, aby túto svoju úlohu aj v budúcnosti dôsVvjne zaplnilo. Vypro- 
bované tisícročné priateľstvo je sná(T predsa len najlepším základom 
zahraničnej politiky. 

Ohľadom rozpočtu všetci rečníci snemovne dôrazne prízvukovali, 
že je v pomere k našim hospodárskym silám priveľký, že budúcne 
sotva budeme v stave z našich príjmov štátne potreby zaokryl. 

Poneváč aj my máme tie obavy, čo rečníci opposície, pre túto 
príčinu, ale aj preto, že na naše kultúrne ciele nie je nič prälimino- 
vané, rozpočet ani vo všeobecnosti neprijímame. 

Predseda: Zasadnutie na päť minúť vyzdvihujem. 



Beferäty. ^^1!^^. 



HrvatsJía Misao, Broj 1 i 2. god 1. Zagrob. 1902 V program- 
movom článku »Hrvat8ka Misao c sú obsažené základné idee nového 
časopisu, jako i toho odvážneho krúžku mladých, horvatských intelligen- 
tov, ktorí súčasne s » Hlasom « slovenským pokúsili sa už pred štyrmi 
rokami«s časopisom, duchom i smerom blízkym programmu mladej ge- 
nerácie slovenskej. Novo DobOi Glas,. Hrvatska Misao prípravovaly 
pôdu a označovaly vrelú snahu hrvatskoj, pokrokovej mládeže po 
emancipácii vlastnej, po obrodení veru smutného dosl, horvatského ži- 



— 222 — 

vota politického a spoločenského, literárneho i umeleckého. I v Hor- 
vatsku jako u nás zkostnatel verejný životy spoločnosť utkvela na 
starých formách, intelligencia odvrátila sa od ludu a nerozumela mu, 
a národ pri národných vzdelancoch stále klesal a upadal. 

Bezprogrammovosf, drobná práca, hospodárske dvíhanie širokých 
vrstiev horvatského sedliaka, boly i v Hor^ateku neznáme pochopy len 
do nedávna. 

Práca intelligencie javila sa naj viacej v politickom straníctve a 
v Srbofobstve a jako v Srbsku a všade inde, kdo z&kladom politiky 
nie je práca kultúrna a hospodárska, tak i v Horvatsku výsledky horvat- 
skej práce politickej sú negatívne, smutné. Y tejto prevrátenosii skrýva 
sa nezdar, vzdor všetkej samostatnosti a autonómii horvatskej. Ovšem 
takýto stav musel vyvolaC reakciu. Praha a professor Masaryk naučil y 
študujúcu mládež horvatská v Prahe mysleí, kriticky nazieral — pra- 
covaC a demokraticky cítiC. Štefan Radič stal sa v Prahe vynikajňoim 
žurnalistom, kritikom a spisovatelom, okolo neho sdružilo ešte niekolko 
mladých nadšených študuj ficichy a týchto niekolko ľudí plných Životnej 
sily a energie, hlboko presvedčených o potrebnosti mravného a sociál- 
neho obrodenia svojej vlasti, pustilo sa neohroženo do horvatského 
parnassu politikov, pracovníkov, do celého komplexu otázok národných, 
literárnych, hospodárskych a sociálnych a do veškerého života národ- 
ného. I v Horvatsku panovala a panuje predpojatosf, zášC proti novo- 
tám jako u nás a vieme, že z čiastky i táto zášf staršej intelligencie 
ubila prvé podniky, no myšlienku nezabila a táto hlási sa k životu znovu. 

Hrvaíska Misao nie je organom strany ani politickej ani literárnej. 

Krisa a desorganisácla v starých stranách viedla nutno k čomusi 
novému. V mladej generácii musela povstaC reakcia. Začalo i starým 
svitat v hlavách a čo mladí vyznávali to starí tiež cítili. 

V slobode a v sjednolenia horvatsicého národa je mladá generácia 
ga jedno so štart/mi^ to ich spoločný, konečný ciét. No s týmto ideálom 
nie je riešená otázka konkrétnej prácCy na politickom^ hospodárskom a 
kultúrnom poli, odpoved na tieto otázky chie dat mladý dorost svojim 
íivotom a svojim listom. 

Najširšia politická autonómia, ani nie ňplna štátna neodvislosf 
nepomôžu Horvatsku, jestli Horvati jako národ zostanú sluhami v rot- 
filctve v priemysle a obchode. Smutný príklad vidíme na Oiernej Hore, 
v Sľbsku a Bulharsku, popri ťiplnej štátnej samostatnosti je finančná 
bieda u nich za stolom. V prvom rade chce »Hrvatska Misao c budil 
smyscl pre hospodársku samostatnost horvatského národa. 

Sme za reálnu prácu, nejedná sa o to, či ten lebo onen zákon 
nepriznávame, ale o to, či sa stávajúce zákony prevádzajú a či z nich 



— 223 — 

má národ osoh. Pre dohľadnú dobu je nákladom našej práce zákon^ 
na ktorom stavať sme donútení, totiž zákon horvatsko-uhorského vyro- 
vnania z r. 1 868. 

Pozitívne zákony majú sa prevádzať, ícb zmenu po prípade ústav- 
nou cestou žiadal Maďarónom ktorým je vyrovnanie programmom, 
sme nesmieritelnými nepriatelmi. 

Dôležitá je otázka, sá-li v Horvatsku Srbi alebo nie. Chvala- 
bohu zdravé rozumy mladej generácie súdia ináč o tejto bolastnej 
otázke dvoch bratov nežli Ante StarčeviS, s rozumom a s eitom.. Treba 
hladať dorozumenia a jednoty s jednej i druhej strany, v prospech 

8i>oloônej národnej obrany. 

Pôsobil chce ku svornosti, aby organismus zdravý v nútri, mohol 

odolával návalom z vonku. Z tohoto nasleduje, že žiadna čiastka intel- 

ligencie, tedy ani kňažstvo nesmie sa staval mimo národ a nad národ, 

a že nesmie sa staval j ako hlavný a jediný stĺp národa. Ohľadom boju 

s klerikalismom a liberalismom sme tej mienky, že sloboda v.edy a 

umenia je potrebná, lebo táto sloboda najlepšie bráni slobodu oprav- 

dového vedeckého presvedčenia. 

Heslo T>o$velou h 8lobode<: doplňujeme: národným blahobytom 

k osvete. 

Všetku svoju silu chceme venovat hospodárskemu rozvoju. Sle- 
doval chceme prácu našich spolkov, zvlášte obchodných a priemyselných 

družstiev. 

Naše hospodárstvo potrebuje sviežeho posúdenia a zdravej kritiky, 

zkúsenosti iných národov a krajín chceme využil v náš prospech. 

I v literatúre pôjdeme týmto smerom. Táto musí zodpovedal 
duševnému rozvoju každého našeho človeka, od sedliaka až po akade- 
micky vzdelanú intelligenciu, jestli chce byl zrkadlom faktického na- 
šeho života a chce dosiahnuť stupeň všeobecnej osvety človečenstva. 

ffllrvatska Misao^ bude prehľad literatúry^ z tej príčiny chceme 
juko základ kaidélu) duševného rozvoju, dal(^ jako základ literárneho 
pokroku hľadat i nasledovaí slobodu myslenia a slobodné prejavenie 
kaédého opravdového presvedčenia. 

Toto je v krátkosti programm ^Hrvatskoj Myslic podpisujeme 
každú vetu a tešíme sa úprimne pokroku našich bratov. Hlavná vec 
je vydržať, neklesať, podmienkou existencie časopisu podobného je, 
stálosť redakcie, myslíme, že študentstvo ktoré tento nový smer do 
králeviny donieslo, nebolo dosť silné k udržaniu podniku. Dnes už sú 
ludia v živote, ktorí sa mladého časopisu ujmú. 

Národohospodárske články sú pre Slováka a Čecha cenné, výz- 
namné štúdie, i my máme ui pr'emyseľ, či má už styky s južnými 
SluviuDmi 8 Ikiikánom, kedy?! lludičuv článok >Koliko vrijedo Slováci*? 



— 224 — 

je viacej informatívny a pre borvatskň verejnosť určený. Pán RadiS 
ktorý velmo sympaticky a objektívne píde o iHlasec^ zabudnul 
poukázaC na našu národohospodársku člnnosf, na zakladanie úvemých 
družstiev a potravných .spolkov. Poslednie dva roSníky »Hiadu« sú 
z dvoch tretín venované hospodárskemu 'stavu Slovenska a pokrokom 
tejto myšlienky. Keď yHrvatska Misao* vydrží na nastúpenej ceste, 
a oborí sa mužne na hrvatský aristokratismus, ktorý je velkou pre- 
kážkou práce v ludu, nadobudne si veľkých zásluh o svoj národ. 
Sre5an put! B. 



Bozmanité zprávy. 

— Jubilejný koncert, Slavianskeho speváckeho spolku vo Viedni. 

Dňa 8. marca 1902. vydržiava najstarší viedenský slavianský spolok 
vo veľkom »Musikvereinssaal<-u I. okres Dumbagasse, na oslavu jeho 
40 ročného spolkového jestvovania veľký, slávnostný koncert. Spolu- 
účinkovanie k tomuto prisľilbili : Pani Ľcrtha Fôrsier-Laulercr dvornia 
operná speváčka, slávne známy virtuos na liuale Jaroslav Kodane 
komponista Josef Nešťcra a viedenskí pliilharmónisti. Na programme 
stoja sbory všetkých slavianskych kmeňov. Týmto sa úctivé vyzývajú 
všetci bývalí členovia, priatelia a dobrodinci tohože spolku, spevokoly, 
všetky iné sláv. spolky a korporácie, aby túto zriedkavú, pre celú 
slaviansku kolóniu mesta Viedne tak veľa významnú slávnosfi svojou 
osobnou návštevou čím hojnejšie poctili a týmto spôsobom tú krásnu 
úlohu spolku, slavianskej vzájomnosti slúžiC, ako možno podporili. Pri- 
hlášky prijíma spolková kancellária Viedeň I , Bräunerstrasse 7. 

— Dr. Dušan Makovický fiCastlivo navrátil sa z Krymu, kde diel na návšteve 
u Lva NikoUyeviča Tolstého, tam sišiel sa i so slávnymi spisovateľmi A. cechovom 
a M. Gorkim, 

— y Horvatsku a Slavonii je 30 nemeckých ludových fikôl, maďarských 12. 
y samom Sríeme je 21 nemeckých a 6 maďarských Skol. 

— y prospekte továrne na cellulosu v Turč. S v. Martine stojí i to, že to- 
várňa na cellulosu v Torde vyplácala za rok 1900 22*75 %. Zmienená továrňa opra- 
vuje v „Hlase Národa" v ten smysel, Že vyplácala len .5% dividendy za rok 1900, 

— y Kuklové otvorená bola filiálka potravného spolku v Šaštíne. 

— Prospekt továrne na cellulosu v Martine zaslaný bol všetkým Časopisom 
len „Hlasu"* nie. Zajiste preto, lebo „Hlas"' je nepriatelom hospodárskeho pokroku 
Slovenska!? 



r v ' ■■ ■ '•■* J 

•■-.'■ .- jŕ 



("p^r!^íľvvst^ yLokálne časopisectyo slovenské. 



Pred niekolkými rokami pretriasaly sa rozličné návrhy, ohľadom 
založenia lokálnych menších časopisov po vidieku slovenskom, zvlášte 
v našich prebudilejších mestách. Na prvom mieste spomínaný bol 
Liptovský S v. Mikuláš, dalej Dolný Kubín, Žilina, Trnava, Modra, 
Miava, Nové mesto n/ Váhom, Senica a mnohé iné. No jako z mnohých 
krásnych plánov, ktoré sa u nás vyrábaj ií na tucty, i tu skutok vystal. 
Z čiastky z príčin centralisačných a z nepodnikavosti, lebo zájmy centru 
a sila centra sa stotožňovaly vždy a stotožňujú sa i dnes so zájmom 
kraju, so silou slovenského vidieku, zajem všenárodný, podčiňuje sa 
v mene svornosti a slovenského vlastenectva nájmom malého mesta, 
v Ďomž železnou rukou centralisuje sa žurnalistika — a dávajú sa jej 
privilégia absolutistickej nadvlády, nad inou žurnalistikou slovenskou, 
nad všetkými, mimo centra vyšlými plodami literárnymi natoľko, že 
šťastným sa môže cítiť ten, kto bez úrazu prepláva cez Scyllu a Cha- 
rybdu samoderžavnej kritiky nášho centrálneho slnka. 

Centralisácia politická zhatila i prvky organického rozvoju poli- 
tickej činnosti na vidieku, práve preto centrum zájmy okresov neznalo, 
žiadostí okresoy si nevšímalo a že šablónovite riešiť chcelo v Orave 
slovenské veci tak, jako v Nitre alebo v liiptove. Na podmienky 
zdarnej politickej práce sa v centrume málo myslelo, ale pri takých 
malicherných pomeroch, skoro dedinských ani sa nemohlo, to uznáme, 
ale žiadame aby sa uznalo navzájom, že tak veľké veci jako je politická 
organisácia Slovenska, jako je, či mal by byť náš hospodársky pro- 
gramm, naše kultúrne snahy, orgánom ako oravské okience veľkým nedajú 
sa riešiť, no toto by bola najmenšia výtka, ale redigovaným ľudmi nepo- 
litickými, o politickej drobnej práci — márne sa smejú tomuto pád- 
nemu výrazu naši politici, im zostane veľká, širo-širá vesmír a tri svety ^ 

15 



c.* 



<-\v 



— 226 — 

objímajúca práca, nám len slovenská chalupa, slovenská dedina a slo- 
venský človek — ani poňatia nemajúci, ktorí blízko nevidia nič a sú 
ďalekobladými, už i v svojom mužskom veku. Presvedčit sa nedajú a 
nechcú dat, ée problém politický u malých národov je cele inýy neili 
u národov veľkých. 

Nezabúdajte páni, že na oase bývate vo vašom centre, okolo vás 
púst, úhor, a na tri dni cesty ba i na týždeň nájdete oasu, zase ale 
biednu, života málo v nej, vody stály nedostatok, palmy zakrslé, zvie- 
ratá chudé, zle živené, to obrázok našebo Slovenska. 

Časopis je prameňom, životom pre každý kraj, pre každú oasu, 
centralisáoia nepriala ^Slovenskému Denníku'^, tak obratne redigova- 
nému, bystrému, životom dýchajúcemu, najlacnejšiemu posial sloven- 
skému časopisu, centralisácia podrezala žily »Slovenským Listom«, 
centralisácia kladie sekeru na šiju »HIasu« a kombinovaným útokom 
ženie sa na hradby naše, za predvoj tohoto útoku používa centralisácia 
pražskej slovenskej mládeže, redakcia y> Národných Novina T^Masarykisti^ 
a »Úasisti^ v jednej spoločnosti, veru radosfi pozreC na toto epochálne 
soskupenie strán. Dobrá, ^jenom do toho«, len niôte malé slovenské 
oasy po vidieku, podrezujte žily novým časopisom slovenským, účinok 
tejto vašej práce zjaví sa v posledných konsekvenciách na vašej cen- 
trálnej oase a bude' i u vás málo vody, palmy zakrslé, zvieratá zle 
živené, biedne, čo bude potom nevieme, ale to vieme, že v tomto páde 
zbladne jas centrálneho slnka, poklesne sila centra a umlknú proroci I . . , 

. Stavaf ohniská slovenskej práce, slovenského ducha a našich snáh 
po vidieku a všemožne podporovať túto prácu, musí byt hlavnou po- 
vinnoslou každého Slováka, prostriedkom v tejto práci je v prvom rade 
lokálne časopisectvo ; dobre, pokrokové redigovaný časopis na vidieku 
tvorí si spoločnosť, vyhľadáva schopných ludí, vytvorí tie spomenuté 
»sily<, bez nichž je všetko horlenie a snaženie planým nadýmaním. 

Preto s úprimnou radostou pozdravujeme nový podnik na našom 
vidieku, nový miestny časopis » Považské Noviny* a odporúčame ho 
zvláštnej pozornosti všetkým našim priateľom. Článok Dr. M. Štefanoviča 
je povšimnutia hodný, hovorí nám zo srdca. Vytrvajte ! 

Dr. Pavel Blaha. 



— 227 — 



N. Y. Oogoľ. 

Siogrrei£iclso-3critic3s:á. črta.. 

Jest néco pŕekvapujícího, ohromujícího mladistvou silou a velko- 
lepostí ve vsech zjevích déjin národa ruského. Svrhnuv straŠQOU nad- 
vládu tatárskou, j akoby vni tŕním pudem fanán, sloučil se pod jedným 
žezlem v ohromné ríši a uveden byv pevnou rukou Petra Velikého 
v oblast duševního života Evropy, po stu letech, plných krvavých a 
slávnych bojô, soustŕeďuje svoje sily, aby ve dvou svých pŕedstavite- 
lích-geniech ukázal pohŕdavé Evropé všechnu hloubku, silu své 
duše. Obe dve mohutné vetve národa ruského, Velkorusi a Malorusi, 
svorné pŕispívají rovným dilem k tomuto velkému výboji ruské mysli, 
Velkorusi Puškinem, Mnlorusi Gogolem. Avšak jestliže jinak ryže 
ruský zjev Puškinov pŕcce ponekud čerpal posilu z bohatých studnic 
evropské literatúry, mame bychom hledali v západní literatúre vzory 
pro díla Gogoľova. Tak svuj, tak svérazný stojí tento zakladatel ru- 
ského realismu, tak pevné ovláda pozdéjší literatúru ruskou, že možno 
úplné souhlasiti s výrokem V. Rozanova, že »Puškin vytésnen Go- 
golem«. Práve oslavované padesáté výročí jeho úmrtí došlo nadšeného 
ohlasu nejen na Rusi, nýbrž i v celém vzdélaném svétéľ Vétšímu pro- 
jevu této úcty prekazí snad jediné jubileum Hugovo, jehož romantické, 
verbalistním slohem psané tvorby dávno pozbyly té svéžesti a život- 
nosti, jakou posud vyznačují se díla Gogoľova. 

Nikolaj Vasilievič Gogoľ jest zdarným synem rodné Ukrajiny* 
ryzí Malorus, prostý téméŕ dokonale vší pŕímési cizozemského vlivu, 
jak Bvým pôvodem tak i vychováním. Rodina Gogoľových byla pro- 
stredné bohatá zemanská rodina, vyšedší teprve nedávno jako vétšina 
šlechty maloruské z rad kozáckych staršin a duchovenstva, spíše mé- 
šťácká než-li aristokratická. Evropeism nedotkl se této tŕídy, ona ne- 
slýchala o Voltairovi, jenž byl pánem myšlének pŕedních ruských lidí 
konce 18. století. Nebylo zde ani Radiščevých ani Novikových, nadše-* 
ných pŕátel nové vzdelanosti. Svetový názor této vrstvy byl stredoveký, 
seminárni. Jedinou vymožeností té doby byla sentimentalriost a bo- 
jari — maecenati, jako Troščinský, bývalý ministr, ohromný boháč, 
k nemu sjiždéla se všccka šlechta ukrajinská, nebol u neho vždy byla 
zábava, veselí a hosté byli vítaní. Sem zajíždél často i otec Gogolňv, 
zde otevŕelo se mu široké pole k uplatnení jeho umeleckých vlôh. 
Bylté otec Gogoläv autorem rady maloruských divadelních her. Nebyl 
ani tak dobrým hospodáŕem jako milovníkem umení, krásnych sada, 

15* 



- 228 — 

človek dobré, avšak slabé vale. Náklonnost k umení a sadaŕství zdedil 
i jeho geniálni syn. Celkem prostredí, z néhož vyšel Gogoľ, málo vy- 
nikalo duševním životera a nebylo príliš nepodobno životu Gogolem 
tak znamenité nakreslených » starosvetskych statkáŕfi^, Afanasia, Iva- 
noviée a Pulcherie Ivanovny. 

Narodil se Gogol 19. (31.) bŕezna 1809 v mésteSku Soroôincích, 
Pro slabost a churavost telesnou stal se predmetem obzvláštní péée 
celé rodiny, zvláSté matky, Márie Ivanovny, ženy zlatého srdce. Tak 
vyrôstal hošík, od prírody neobycejnou vnímavostí obdarený, podlé 
slov Py pinových »v plném blahobytu maloruského panského a selského 
života €, již v útlém mladí vnoril se v poetický život maloruské ve- 
snice, naslouchal zkazkám a vyprávkám básnickou tvorivostí nadaných 
potomkô kozáckych, vssál tehdy ve svou duši všechnu tu lásku k ro- 
dnému kraji, lidu, jeho zvyk&m, tradicím a písním, jíž dal tak pekného 
výrazu v četných svých dílech. Poznav tak život prostého lidu a ve 
společnosti, v níž se narodil, jakž-takž i život vyšších vrstev národa, 
byl poslán na gymnasium v Néžiné, kdež učil se od r. 182i — 1828. 
již na gymnasiu objevily se hlavní rysy jeho povahy : vtipnost, vloha 
pozorovatelská, vnímavost k nedostatkom svým i druhých, pŕípadnost, 
pŕiléhavost výrazu, náklonnost ku kreslení, ctení a divadlu, uzavŕenost 
vflči okolí, hraničící až s podivínstvím, jež projevila se i v opatmém 
výberu druhfi. Pokouší se na litcrárním poli, vydáva študentský časo- 
pis, svoje mladistvé túžby a snahy vlévá v idyllu »Hauz kíichelgartenc 
Pred koncern studií poznáva obmezenost svého obzoru, snaží se doho- 
niti nedostatky ve vzdelaní. Po skončených zkouskách ztrávil nejakou 
dobu v domové, odjíždí pak s pŕítelem A. S. Danilevským do Petro- 
hradu, aby konečné ukojil touhu po vybájcném živote v hlavním meste. 
Avšak trapné pomery, drahota jež uvítaly ho na bŕezích Nevy, záhy 
zpôsobily vystŕízlivéní jeho mysli, zvlásté tehdy, kdy všechny jeho 
pokusy, získati si nejakého pevného postavení, obrátily se v niveč. 
Vzpomnél si i na svoje 'zdarila vystoupení na gymnasijníra jevišti a 
pro to odhodlal se domáhati místa pri divadle. Avšak jeho výrazná, 
*pŕirozená, aff'ektace prostá hra nelíbila se tehdejsím divadelním Ari- 
starch&m, i byl odmítnut, kromé nékolika literárních prvotín, v časo- 
pisech vyšlých, vydal vlastním nákladem idyllu »Hauz kiichelgarten*, 
když však u kritiky setkala se s neúspéchem, skoupil všechny exem- 
pláre a spálil je. 

Pŕes všechny nezdary jeho energie u vyhledávání prostŕedkä 
k výžive neutuchala, jak svedčí toto místo z dopisu k matce: »Je-li 
v jednom neúspech, možno použiti druhého, v druhém-li, tŕetího a tak 
dále. Pouhá maličkost býva druhdy velkou pomocí«. Jeho podnikavý 



— 229 — 

duoh hledal stále látku, kterou by roohl proraziti jak u obecenstva tak 
u kritiky. Bylo to téžko v té dobé, kdy pŕímé zákony censurní svázaly 
každý volnejší projev duševní, kdy na veŕejnost dostávaly se nejlepší 
plody toliko s carovou protekcí. Opatrnost polície, podráždené povsta- 
ním dekabristA v r. 1825, byla velmi zostrená. V téchto stísnén]^ch 
pomérech odhodlal se Gogol využitkovati zájmu Petrohradu, o Ukra- 
jinu i jal se vydávati povídky, jež pod nazvem » Večery na statku 
blíže DikaĎky« získaly mladému autorovi prvého uznaní a pŕátelství 
s Puškinem. Byla to nová dráha, kterou razil témito povídkami ne- 
známy téméŕ spisovatel. Bylo sice v nich možno ješté stopovati vliv 
souéasného romantismu, zálibu v báječných, pohádkových bytostech, 
ale podkladem toho všeho byl skuteôný život, hrdinove povídek, vétši- 
nou Malorusi, snímaní byli verné dle prírody. A čím více se pono- 
ŕoval autor do svého díla, tím hloubéji vnikal do skutečného života, 
tím dokonalejší a žívotnéjší obrazy vyeházely z pod jeho pera. Trpká 
škola životní, již bylo chudobnému Malorusoví v Petrove mésté pro- 
délávati, zpflsobila síce sklamaní v jebo ' túžbach, setŕela s jeho duše 
pel bujarostí, mladíckeho optimismu, naučila však ho hledéti na život 
vážne, bez pŕedpojatosti. Rozdíl, jevící se mezi první častí »Večerflv«, 
veselejšího, nevázanou fantasií bujícího obsahu, a častí pozdéjší, kdež 
probleskuje. již duch velikého satiríka, dáva nám vycítíti ten pochod, 
jenž udal se v dusí nezkušeného idealisty. 

Ve svých »Večerech« zachytil Gogoľ život současné Ukrajiny ve 
všech jeho odstínech, nakreslil jednaní téch bezstarostných, odvážnych 
až lehkomy siných potorakft starých kozáckych »lycaru«, jejich povery 
a legendy, jejich žíhsivý vtip a krásu mluvy. Pravda í báseň v téchto 
povídkách propletají se neroxeznatelné. Jakou čarovnou náladou pôsobí 
povídka »Utopená« aneb ^Májová nocc, kdež bída vesnického života 
zdobí se pohádkovou nádherou bytu rusalek, naproti tomu jak reali- 
sticky jednoduchá jest povídka ^Soročinský jarmark« krása slohu Go- 
goľova propuká vší mohutností a suggestivností v ^Strašné msté«, 
hrftzyplném ozvuku maluruských povestí, oslavujících hrdinnost bojov- 
ných synft Síce. »Ztracená listina* podáva nám jíný obrázek odvahy 
kozácke. Pokračovaní » Večerftv«, Mirgorod, drží se již více na pôde 
reálni, zvlášté v prvé častí, obaahující ^Starosvetske statkáŕe« a »Ta- 
rasa Buľbu«. Typy starosvetskych statkára, zmĺnéný již Afanisíj Ivanov 
a Pulcheria Ivanovna zasluhují právem té nesmrtelnosti, již se teší 
klassičtí Filemon a Baucis. Vzory k této zdaŕilé idylle, líeící život lidí 
nedotknutých ješté proudy evropeisující civilísace, podala prý rodina 
známeho básnika a spisovatele maloruského, kvitky-Osnovianenka. 



v CtuhMCŕí^ 



-230- V.*VcUrtÁCH.^ 



TaraB Balba jest jedným z nejlepších ciel Gogoľových. Dej této 
povídky, jež zasluhuje spíše jména románu, vzat jest z bouŕlivých dob 
odboje Ukrajiny proti Pohce. Železná postava Tarasa Bulby, kozáka 
télem duší^ jest stŕedem celého románu, v nemž v pestré smesi stŕídají 
se strašné boje s výbuchy lidských vášní a episodami, plnými lásky a 
nehy. Ona psychologická hloubka a jistota, s jakou kreslí Gogoľ sta- 
rého Tarasa i jeho dva syny, Ostapa a Andreje, staví Gogoľa mezi 
prední psychology-romanopisce. Románera tímto stal se Gogoľ vlastním 
zakladatelem ruského rcalismu, neboť vydal joj ješté pred vyjítím Pu- 
škinových povídek, které by množí radi postavili za duševní pävodce 
realistických proudft ruských. Zde práve ukazuje se originalita tvorby 
Gogoľovy, neboť dotud v literatúre díla podobné životní pravdy ne- 
bylo. Ruská literatúra hned na pocátku svého vzniku prichýlila se 
k současnému evropskému pseiuloklassicismu, pozdeji Karamziným a 
Zukovským pŕesazován byl do tvrdé ruské pňdy pŕesládlý sentimen- 
talismus, až tcprve Gogoľ uhodil na pravou cestu, jíž kráôcli po nem 
všichni velicí duchové Ruska, Turgenév, Dostojevskij, Tolstoj, Sčedrin- 
Saltykov, Pisemskij, Cechov atd. Pravdivost, realismus Tarasa Buľby 
vyniká teí tím více, ponévndž srovnán býti mužc s vynikajícím dilem 
o téze dobé, Sienkiewiczovou trilógií »Ohném a mečera«, »Potopa aPan 
\Votodyjowski.« Rozhodné dávam ožatému, realisticky pravdivému dílu 
Gogoľove pŕednost pred rozvleklým dilem Sienkiewiczovým. 

V druhé cásti »Mirgoróda« nalézá se črta ze života ukrajinských 
študentu, bursáku, pohádkové zabarvený Vij a satirický obraz dvou 
bez príčiny se proucích kozákfi, »Povést o tom, jak pohnevali se Ivan 
Ivanovia s Ivanem Nikiforovičem.« 

V dobe, kdy psal tyto povídky, pŕíšel Gogoľ náhle na myšlénku, 
vystehovati se z Ruska. Sotva však vyjel na more, vzbudila se v nem 
touha po domové a vrátil se hned s korábem do vlasti. V Petrohradé 
obdržel protekcí Pletneva místo uéitele dejin v Patrioticeském Inšti- 
túte, éímž nabyl prostred kft k výžive a mohl s e oddávati tím více mi- 
lované slovesnosti. Vydáv prvý díl »Ve6erfi«, odebral so na prázdniny 
do rodné Ukrajiny, poprvé po svém odchodu. Cestou zastavil se i 
v Moskve, kdež navázal nékolik vlivných známostí. Pokoušel se též 
dosáhnouti stolice dejin na práve otevŕené univorsilc kijevské, obdržel 
však, díky pŕímluvé Zukovského a Puškina, kathedru v Petrohradé. 
Mél však podobný osud jako Schiller ve stcjnéin úrade. Jeho geniálni 
duch dovedl sice kresli ti nádherné obrazy z dejin Ukrajiny, zachyco- 
vati poesii zkazek a tradicí rodného kraje, cítil se však povznesený 
príliš, než aby oddával se lopotnému studiu vedeckému. Znenáhla ne- 
dostávalo se mu látky k pŕednášení, síň jeho pustla a zašel-li sem ne- 



— 231 — 

který poslucháč, bylo to jen proto, aby se pobavil jeho » skoro pohád- 
kovým slohem,« konoo koncu byl, že vzdal se proíessury a oddal se 
tím horlivéji práci spisovatelské. 

Bylo to divadlo, které tentokráte upoutalo mysl básnikovu : Go- 
goľ vídél, že zadného repertoiru ruského posud není. Lepší veci byly 
preložený z oizích jazykfi, objevilo se nékolik domácich tragoedií, mezl 
nimi výteôné dráma Puškinovo, Boris Godunov, avšak ruská komoedie 
nemohla posud vykázati na jevišti nie vynikajícího. Byly jakési po- 
ôátky veselohcrní ještc z pŕedešlého století, Kantémirovy satirické ve- 
selohry, kusy rázu podobného skladala i carevna Kateŕlna II. a Vonovi- 
sin. Toť byli pŕedchftdct»vé velikých zakladatelô ruské veselohry, 
Gogola a Gribojedova. U téclito pŕedchudcft objevuje se siee jakási snaha 
po zachycení životných lypft stejné jako v literatúre maloruské, jež 
Bvými realistickými tradicemi méla vliv na Gogola, v celku však pevný 
základ ruské veselohre položili teprve zmĺnéní dva soupeŕi, Gribojedov 
veselohrou »Gore ot uraa,« Gogoľ »Revisorem.« Úspech, jakého do- 
stihl Gogoľ Revisorem, byl rázu naprosto cnormního. Väe sice zalévalo 
so smíchem, ale téméŕ všiehni byli kusem nespokojeni ; nebýti protekce 
cára Nikolaje, nebyl by se kus vftbec na jevišto dostal. Car byl pŕíto- 
men prvnímu predstavení a vyslovil se: »Nu, pi€9ka! všem se dostalo, 
a nejvíce mné.« Takový výrok mél by nádchnouti autora, ten však 
hledél na jevišté sc zatajeným dechem a stracheín o sudbu svého díla, 
v než vložil svoji duši, své nejlepší, nejušlechtilejší snahy a posteskl si 
v dopise k pŕíteli : »Revisor sehrán ~ a u rané na duši tak smutno, 
tak divné . . . Cekal jscra, védél jscm, jak to' pôjde, ale pri tom všem 
smutný, mrzutý, obtížný cit mnou pronikl. Od samého počátku sedel 
jsem v divadle melancholicky. O nadšení, pŕijetí obecenstva jsem se ne- 
staral. Jednoho toliko soudce ze všech prítomných v divadle jsem se 
bál - a tento soudce byl jsem já sám. Ve svém nitru slyšel jsem 
výčitky a reptám proti svému kusu, jež pŕehlušovaly ostatní !< 

Co bylo cílem autorovým v tomto kuse, jenž tak nemilosrdné 
tepal nepoŕádky úŕedníctva, kupcctva a vftbec celé spolecnosti ruské? 
Byla to Bvrchovaná smélost a odvaha hodná potomka svobodných ko- 
záka, vystoupiti s tak jizlivou satirou proti vševládnoucímu ruskému 
činovničtvu. Jen velká láska k nešíastné vlasti pohnula ho, aby uve- 
rejnil toto odstrašující xrcadlo ruské spolecnosti, aby v nem tato spo- 
Iccnost spatŕila svoji zbiihnélost, svoji špatnost, aby všechny tyto ne- 
resti, vystavené na pranýŕ posmechu celé Rusi, koneéné byly vykore- 
nený. Jednoduchá jest fabule celé veselohry: Chlestakov, bývalý úŕe- 
dník, švihák s málo vyvinutým mozkem, pokládán jest ve venkovském 
meste za obávaného revisora. Y désném zmätku podvodných úŕadft 



podarí se mu dosti dlouho hráti cizí úlobu, vy])fljôiti si od ochotných 
úŕedníkô peníze, s nimi ž zavčas odjízdí, pred samým pŕíchodem pra- 
vého revisora, jehož objevení zpAsobí dvojnásobné zdesení v rozôiléných 
úŕednících, tak prohnaných a pŕece tak lehce napálených. V tomto 
rámci rozvinul Gogol desný obraz zloŕádô^ nakúpil zde schválne toliko 
špatné, nepočestné osoby; jediná osoba dle slov autorových v oelém 
kuse jest cestná: »smích jest prostŕedek, jest biô, kterým možno vy- 
hnati zloŕády. Smíchem, velecténí, smíchem, jehož tak bojí se všeohtíy 
nízke vášne, smíchem, který stvoŕen jest, abyohom se smáli všem, oo 
hanobí opravdovou krásu človeka. Vráťme smíchu jeho skutečný vý- 
znam! Pravím vám: jest dobrý, jest čestný tento smích, a dán jest 
jmenovité proto, abychom smáli se nad sebou, ne nad druhým. A 
v kom už není ducha vysmát se sobé samému, ať radéji nikdy se ne- 
smeje! . . .« Takového druhu jest ten bolestný smích Gogolflv, ten 
známy »8méch skvoz slezy,* To nahromadení nedostatku lidských pôsobí 
sice smích, ale má hned v zápétí bol, úžas nad zkažeností lidskou, jest 

ostrou výzvou k našemn nitru, abychom se vydali na dráhu sebe- 
zdokonalování. 

Vedie Revisora zachovalo se jeste nôkolik pokusfi divadelních her, 
více mene dokončených, z nichž vynikají zvlásto »Zenitba« a »Hráči«, zda- 
ŕilé to studie skutečného života, plné komiky a zdravého rozumu, jejž 
uplatnil i v rade dobrých huraoresek, současne skoro vydaných, Nos, 
Podobizna, Plášfi, Kočár. Vydal ještó záhi Arabesek, studií umeleckých, 
historických a literárních, z nichž zvláštni pozornosti zasluhuje známa 
črta »Nekolik slov o Puškinovi*, povídka »Nevský prospekt « a 2> Zá- 
pisky šílencovy«, zajímavá to psychopathická studie, tragikomickým 
slohem líčící život zbláznivšího se uŕedníčka. 

Uvedení Revisora na jevište poskytlo Gogoľovi mužnost, vypra- 
viti se z Ruska do ciziny. S verným druhem svého mladí, Danil^vským, 
pustil se do sveta, projel neklidné vétsinou Evropy, až na konec pe- 
vné se usadil pod slunným nebem Itálie, jež stala se mu druhou vlasti. 
Umelecké poklady italské, jež tolik umélcíl již nadchly, nezústavily 
ani Gogola chladným, tým spíše, ponévadž zdraví jeho pod vlídným 
podnebím očividné se lepšilo. Nádherné dojmy, jež vtiskl v jeho duši 
pohled na večné mesto pokúsil se uložiti v nedokočené povídce »Rím«, 
plné slunného jasu a rozmarné nálady autorovy. Avšak blahodarný 
vliv prvého pobytu v Itálii smazán byl vrácením se choroby Gogolovy 
a zprávou o tragické smrti Puškinove. Gogol seznámil se s Puškinem 
v Petrohradé na počátku své kariéry a byl mu úprimné oddán. Puškin 
mu vzájemné splácel a byl z prvých, kteŕí vynikajícího ducha Gogo- 
ľova ocenili, Puškin vyslovil podstatu tvorby Gogoľovy slovy: »Po8ud 



— 233 — 

ani jeden spisovatel nemel toho daru vystavovali špatnosť života tak 
živé, uméti nakreslili s lakovou silou hanebnost špatného človeka, aby 
všechna ta malichernost, jež uniká naším zrakňm, blyskla v o5i 
všem«. Puškinovi prý má léž dékovati Gogol za myslénku »Revisora« 
a ^Mŕtvych du8Í«. 

Zatím sbíral Gogoľ svoje sily k dílu, klerým chtél dovŕšili svoji 
literárni činnost, v némž chtél »8ebrali svetlé psychologické zjevy, 
vystaviti pŕedevším ty nejvyšší vlastnosti ruské povahy, které necení 
se ješté všerai spravedlivé, a zvlášté ty nízke, které nejsou ješté do- 
statečné všemi vysmály a porazený*. K tomu dilu pripravoval se vše- 
stranné, oddával se štúdiu ruské prírody, ruského lidu. Yzdálenosl od 
vlasti jakoby jen k tomu pŕispívala, aby tím více premyslel o zjevech 
v domové, aby tím jasnéji je rozbíral a uéinil si o nich predsudky 
nezkalený ósudek. Svédomitost, s jakou si v tomto díle veill, nelze 
ani dostateéné ocenili. Byl si zplna védom svého vznešeného ôkolu, 
jenž dle jeho presvedčení byl na neho vložen. Prozŕetelností, a v tomto 
plném vedomí napsal známy lyricky odstavec »Mrtvych Duší*, jejž ne- 
ostýcham se zde doslovné uvésti : »Rusko, Rusko ! vidím tebe, ze své 
čarovné, krásne dálky tebe vidím; (-hudo, rozházeno a neúlulno je 
všeclmo v tobé, nerozveselí, nezastraší zrakuv smelé divy prírody, 
ovenčené sraéiymi divy umení, — mosta s mnohookennyrai, vysokými 
paláci, srosllymi se skalami, malebné stromy a brečtany, srosllé s domy 
v hukotu a ustavičném prachu vodopádftv; neohlédne se nazpét hlava, 
aby se podívala na kamenné balvany, hromadící se bez konce nad ní 
a ve výšine; nezablesknou se skrze tmavé obloky, nastavené jeden na 
druhy, ovinuté révami, brečtany a nesčisinymi tisíci divokých räží, ne- 
zablesknou se skrze ne v dali večné obrysy záŕících hor, vystupujících 
do slŕíbrnych jasných nebes. Otevŕeno, pusto a rovno jest všechno 
v tobé; jako teôky, jako znaménka nepozorované čnéjí prostred rovin 
nevysoká tvoje haésta; nie nezalahodí zraku, a nie ho neokouzlí. Ale 
jaká nepochop! telná, tajná sila pudí mne k tobé? Preč zaznívá a ozívá 
se neumlkavé v uších tvá zádumčivá píseň, rozléhající se po vší délce 
a šíŕce tvé od more do more ? Co je v ní, v této písni ? Co volá a 
vzlyká a uchvacuje srdce ? Jaké zvuky vášnivé mne líbají a vnikají do 
duše a vinou se kolem mého srdce? Rusko! čehóž žádáš ode mne? 
Jaký nepochopitelny svazek tají se mczi nami ? Co pohlížiš lak, a proč 
všechno, cokoliv žije v tobé, obrátilo na mne oči j)lné očekávání? 
A já, plný rozpakov, ješté nehybné stojím a už hlavu zastínil hrozný 
mrak, obtíženy blížícími se déšti, a onemela myšlénka pred tvym pro- 
stranslvím. Co veští tento neobsáhiy pro5tor? Nemá-li zde, v tobé se 
zrodili nekonečná myšlénka, když ty samo j si nekonečné ? Nemá-li zde 



1 



— 234 — 

sé zrodili bohatýr, když má dosti roísta, aby se rozvinul a rozbéhl? 
A úžas vzbuzuje ve mne mohutné prostranství tvé, strašnou silou se 
odrážejíc ve hloubi má duše; nadpŕirozenou moci osvítily se mé oči , . . 
O, jaká záŕivá, divokrásná, zemi nepovédomá d41! Rusko! ....*) 

Rqmán »Dobrodružství Oiôikova »aneb« Mrtvé dušec pŕes svoji 
zlomkovitost náleží k pŕedním plodfim literatúry ruské a jako dflo sa- 
tirické staví se po bok slávnemu Don Quijotu Cervantesovu, aô humor 
Go^oľuv značne sc líši od humoru Cervantesova. Již v Revisoru shrnul 
vady Ruska, aby vystavil je posmechu, v tomto však románe vytkl 
si daleko vážnejší úkol: ukazovati nejen vady a nedostatky, nýbrž i 
coslu, jež vede k jich odstránení a napravení. Cičikov, jehož si vyvolil 
y.a hrdinu svého romána, jest syn dosti chudobného šlechtice, vyštudo- 
val, podlézaje všem professorúm, dosti dobre pŕes očitou nevédomost, 
na 8lužl)é všelijakými machinacemi záhy získal vyššího postavení, byl 
však i^ro rozličné prechmaty sesazen, zkusil svoje sily v rozličných služ- 
bách, na konec však naprosto byl zbaven svého místa. Má utkvelou 
myšlénku zbohatnouti a hlcdí ji za každou cenu realisovati. Objíždi 
celou svätou Rus, skupuje t. zv. revisské duše, mrtvé podané, za než 
však platí sc daň jako za živé. Až by získal jistý počet takových po- 
daných, chce vypftjčiti si na ne z banky a jest pak hotovým boháčem. 
Jest obdivuhodná energie a vytrvalost, kterou vyvíjí Čičikov k dosa- 
žení svého cíle. ("ičikov takto je obyčejoý Ôlovék, s jakými se potká- 
yáme každou chvih", v podstate bez charakteru, avšak tak obratný, že 

v 

ten nedostatek obyčejným lidem úplné uniká. »Ze ncní hrdinou, plným 
dokonalostí a cLostí, to je patmo. Co je tedy zač? Tedy darebák? 
Proč pak darebák ? Proč pak býti tak prísnym ke druhým ? Nyní u 
nás darebákov není : jsou jen lidé dobrorayslní, príjemní, takový však, 
kteŕí by na všeobecnou potupu nastavili svou tvár k verejnému po- 
líčku, najdou se suad jen dva, tri, a tí už mluví nyní o otnosti. Nej- 
spravedlivéji bychom ho nazvali hospodáŕem, výdélkáŕem«. Témi slovy 
ho charakterisuje autor. Postavy ostatní možno nazvati typy, jsou 
to lidé, z nichž každý predstavuje jistou, určitou tŕídu, určitý druh 
lidí, ale jsou to typy tak životné, že posud nepozbyly živosti. Zmĺním 
se výslovné o jednom, o Kostandžoglu. Ideál Ruska, oplývající du- 
chovním svétlem stejne jako hmotným blahobytem trápil vždy Gogoľa : 
stopy toho všude se nalézaji u neho, a čim blíže ke konci, tím se 
zvétšují, pŕecházejíce v počátečných hlavách »Mrtvýoh duši« a v >Do- 
pisech k pŕátelňm« téméŕ až v administratívne úkazy a predstavy. 



') Preklad Ignáce Hoška. 



— 235 - 

Avšak pŕes tuto bolestnou snehu positivní ideál se mu nezdaril ani 
v Kostandžoglu ani v boháči Murazovu. 

Skladaní druhého dílu »Mrtvých duší* bylo provázeno stále vzrfl- 
stající chorobou Gogoľovou, jež méla zhoubný vliv nejen na jeho telo, 
nýbrž i na ducha, stejné, jak mizela jeho sila telesná, mizelj i jeho 
dosavadní názory a v jeho duši dál se koŕenný prevrat. Stále více za- 
hloubával se do všelikých »Zrcadel duchovníoh« a jiných církevních 
spisô, strach pred smrtí dusil v nem všechcn volnejší vzlet mjšlčnek 
a uvádél ho pouze do náboženského hloubání, mysticisniu. Jako Mi- 
ckiewicz v Towiaňském, tak Gogoľ v otci Matvéji Konstantinovském 
našel svého hlasatela messianismu, jenž svými kázáními mnohdy tak 
tisni vé píisobil na kleslou duši Gogoľovu, že kdysi zvolal : »l)usti ! 
jest mne príliš strašne!* Výsledkera téchto mystických hloubání, pŕc- 
cházejících nékdy až v psychosu, bylo dvojí zničení rukopisu druhého 
dílu »Mrtvých duší« a vydaní »Dopisň k druhôm«, jež nešťastnému 
spisovateli tolik zlé krve zpäsobily. Bélinskij, dotud nadšený cti tel 
Gogoluv, obrátil se proti nemu ostrým psaním, v nemž vytýkal mu 
odpadnutí od dŕívéjších ideálň, nehumannost, kterou projevil v zadách 
statkári. Myslím, že »Dopisy« nezasluhují tolikých výtek. Pŕes nékteré 
podivínské názory projevil zde tolik svetlých, vznešených myšlének. 
Zajímavo, že tento duševní pochod, jenž odehrál se v jeho nitru, pro- 
délal i Tolstoj, jenž stejné jako Gogol pŕišel k záveru : scbczdokonalo- 
vání a pohŕdaní dosavadní činností literárni. Ve sporu vzájemnosti 
štátu a osobnosti rozhodí Gogol ve prospech osobnosti. 

Sesláblý již chorobou, odhodlal se pŕece ješté v r. 1848 na cestu 
do Palestiny, aby tak ukojil svoje náboženské sny. Po návratu žil pak 
již jen jako zŕícenina, až konečné zničený telesné i duševné, týraný 
výčitkami svedomí, bázní pred smrtí a trýznéoím lékáŕä, zesnul 21. 
února (5. bŕezna) 1852 v Petrohradé. Ze současných nekrologft ani 
jeden nezmiňuje se o ném jako o velikém zakladateli ruského realismu, 
Toliko mladistvý Turgenév odvážil se toho, pykal však za svoji opo- 
váálivost relegací. Takový byl stav muže, jehož oslavuje dnes celé 
Rusko, offioielní i neofficielní, 

A. N. Pypin, pŕednášeje v Akadémii náuk o významu Gogoľove, 
vyslovil se takto: » Gogoľ dal ruské literatúre ten smer, který postavil 
j i na vysoké a čestné místo mezi všemi literatúrami. Pred padesáti 
roky ruská literatúra nebyla známa na západe, nyní tam zajímají se o 
ruskou literatúru a prevody ruských dél rozšírený jsou tam ve velkém 
počtu. Prítomné postavení počala zaujímati ruská literatúra po 18. veku, 
Toliko od té doby počala pŕibírati svérazný, jí samé vJastní charakter. 



1 



— 286 — 

Stalo se to proto, že spisovaíelé rušťí hledali inspirace v tvorení sa- 
mého lidu a majíce pred sebou takového učitele^ dostihli v krátke 
doté ohromných výsledkov. Takový-hle smer ruské literatúre beze vší 
pochyby dal Gogol, a jestliže on sám neteší se obzvláštní známosti 
mezinárodní.liratuŕe, tož jeho nasledovníci toho dostihli*. 

B. Drobný. 




Príspevky k miestopisu Slovensk 

Novohrad.^) 

Ctený Pane Redaktor ! 

Váš podnik ohladom sdelovania v »Hlase« » Príspevkov k miesto- 
pisu na Slovensku*, Cirkevné Listy r. XV. str. 1B6 peknými slovmi 
pozdraví ly, kecT tamže píšu : » Je to práca vážna a velmi potrebná, aby 
sme vedeli, ako sa vlastne tie naše dediny volajú*. Zaoberajúc sa i 
sám touto prácou akonáhle som bol týmito slovmi na Váš podnik upo- 
zornený, neomeškal som si patričné čísla »Hlasu« zaopatriť a milo som 
bol prekvapený, že naša mládež svoje prázdniny takejto práci venuje 
a že s vysokých sílir universitných sníži sa i k tomu ^špatno-krásnemu* 
ludu, v uomž jedine prebýva rodná sila. Ľud i najväčší um nadchne 
a bez ludu, sťa Antcus bez zeme, ani najviicší obor neobstojí. A preto 
povšimnutia hodné sú slová básnika: 

»Ten lud náš obzrime vrstovníci moji 
Veky nám uchytia tie svitania žiare. 
Zmiznú — jako v dyme obef na oltáre 
Aby sme svet nový, vek slávy videli*. (Sládkovič) 

Je na čase, aby sme miestopisné názvy sbierali, lebo dnes zajtra 
i my vzdelanejší budeme v tom, len že v opačnom smysle, čo náš 
umelec Jaroslav Véšin na plátne zvečnil, že sa budeme spytovať: 
»jako sa tá naša dedina volá?* Nie v jednom časopise slovenskom 
čítal som už ' chybný názov niektorej obce, preložený podla madarského, 
jako na \n\ v jednom ročníku >Cirk. Listov* stálo día maďarského 
sz. Peter, SV. Peter na miesto Pôtor (Novohrad). A preto tak myslím, 
že jak dôležité je miestne názvy sbiesrať, tak ešte dôležitejšie je: 
^správne ich uverejňovať a sberatel si musí dat na tom záležať, aby 
čo uverejní, zato dobre stál — to nakolko možno na vlastné uši 



*) Oprava včíb, J. roČ. IV., str. 54 — 58 podaných dát od p. Podjavorského. 



— 237 — 

pocaly slovom^ aby pochybnej ceny materiál nepodával. Podávateľ novo- 
hradských roiestopisných názvov p. Podjavorský v tomto ohlade nedo- 
stal svojej ťilohe a preto pousilujem sa s dovolením cteného pána re- 
daktora jeho chybné udania opraviť, aj to len hlavnejšie. 

1. Alsó-Esztergály dľa p. Podjavorského po slovensky menuje sa 
Dolnie Streháre a Felsô-Esztergály — Hornie Streháre. Toto mu ne- 
popieram, ale vyslovujú to, — a za starodávna výlučne vyslovovali i 
Strháre, pri com svedôí i porekadlo: Zkade že ste? Zo Strhár. — 
Načo že ste roztrhal ! Veď som roztrhal, ale som zo Strhár. 

2. Berczel aj Slováci len Bercel vyslovujú a nie Baroal. V Dol- 
nom Nľovohrade ovšem povedia Bercau, ale v Hornom Novohrade až 
dodnes je v úžitku porekadlo, keJ sa koho spytujú, že za čo predal 
svoju partičku a nemôže sa pochváli^ nuž odpovie: »Na Berceli, jako 
chceli «. 

3. Berkenye nenie Berkeňa, ale Brekyňa. 

4. Bér je slovenská obec v Dolnom Novohrade a Slováci ju me- 
nujú Ľir a nie Bér. 

6. Bokor, tiež slovenská obec v Dolnom Novohrade, nenie po 
slovensky Bokor, jak to Podjavorský udáva, ale Bukra. 

6. Berinke nie Berinkova, ale Byrinook, maď. obec. 

7. Buják — Bujákov, maď. obec. 

8. Bussa nie Buša, ale Bušince, maď. obec, 

9. Csécsa nie Céča, ale Cieea, maď. obec. 

10. Csalar nie Calárovce, ale Celáre, m. 

11. Csitár nie Citárovce, ale (-itáre, ra. 

12. Dengeleg nie Dingelág, ale Gengelág, slov. obec. 

13. Diós-Jenô: Jánov. 

14. Ecseg : Jačag m. a nie Ečeg. 

15. Endrefalva nenie Ondrejova, ale Ondrejovce, maď. obec. 

16. Erdokurt je Kirť, slov obce. 

17. Felfalu: Felfala. 

18. Felsô a Alsó Told nie sú Toldány, ale Tód i Tovd si. a m. 

19. Garab maďarský je Garub a slovensky pri Kalinové : Kálnó- 
Garáb — Hrabovo. 

20. Heréd: Herejd, maď. obec. 

21. Héhalom: Ihalom, maď. obce. 

22. Ipoly-Bolyk : Bolkovce a nie Bolk, maď. obec. 

23. Jelsocz je Jalšovec a nie Jelšovce, maď. obec 

24. Jpbbágyi nie sú Jobbáďovce, ale Jobbáď, maď, obec. 

25. Kalonda: Kalanda maď. obec. 

26. Karancs-Berény : Byrincok a nie Bcréňovcc, maď. obec. 




— 238 — 

27. Karancskeszi, že vraj Késovce ! na miesto Käsihe, maď. obec. 

28. KatalÍQ bola vždy Katrenka a nie Katalinová, bývajú tam 
Švábi aj Slováci. Furmanom dobre známa. 

29. Kis éa Nagy-Kér nenie Kír, ale Kiarov, maď. obec. 

30. Kis-Zellô a aj Nagy-Zellu sú mi najviac podivné. Tieto po- 
sledné, maďarské, správne menuje Zlievcami, ale predošlé, slovenské, 
už svevolne Zelovcami, kdežto aj tie s(5 Zlievce. Zelovce sú Zaély, to 
je iná obec. 

31. Kozárd je Kozárka, maď. i slov. obec. 

32. Kôkényes je Kikéňeš, nem. obec. 

33. Kovesd je Kivešd, maď. obec. 

34. Kutassó nie Kutašovo, ale Gutáš, slov. obec. 

35. Lapujto je Lapujtov. 

36. Legénd je slovenská obec v Dolnom Novohrade a Slováci 
také »é« neužívajd, a preto nemôže byť po slovensky Legénd, jako Pod- 
javorský udáva, ale Legínd, čo potvrdzuje porekadlo : na Leginde, 
jako inde. 

37. Lôrinczi je Ľôrinc. 

38. Mlágyó (slovenská obec}, nebolo udaté, je Mládzovo. 

30. Nagy-Darócz sú Drávce a nie Darovce, ale Pani Darócz sú : 
Darovce. 

40. Notincs je po slovensky Netejč a nie Nôtinô, maď. obec. 

41. Ovár sú Olováie, maď obec. 

42. Peto je Peťov a nie Petovce, maď. obec. 

43. Pincz nenie Pinč, ale Pinciná po slovensky, ináče maď. obec. 
» 44. Ragyolcz je Raďovec a nie Raďovce, maď. obec. 

45. Rapp: Ropovce. 

46. Szalmatercs: Samotrô: 

47. Szendehely : Senda. 

48. Szinobánya po slovensky nenie Sinobána, lon ak by podla 
nového zákona, ale lud ju menuje Cinobáňou. 

49. Tôrincs : Tériné. 

50. Varbó je Vrbovka a nie Vrbovo. 

Tieto väčšie chyby opraví t som si držal za povinnosť, aby ct. 
čitateľov »Hla8u« nemýlily teraz i budúcne, a odporúčam, jako som i 
v úvode spomenul, aby sa takéto veci prísnejšie braly, lebo nakopíme-li 
miestopísných dát i pre Museálnu Spoločnost Slovenskú bársjakú hro- 
madu a nebudú-li správne : nič sme nevykonali. J. Bodnár. 

. K P0V7.t:..ZEM| 
\ PRÚ' Y i u u 

- V í,lLMi«CH 



— 239 



/ ".^-^•P,",^. 




L. N. Tolstoj a Maxim (Jorky.^'A í«i;f.>A 

(PokraČovnDÍe.) 

Ale práve tu poéína pravá velikost Tolstóho, ktorí sa líši od 
iných novotárov na religiosno-ethickom poli. On je konsekventný až 
do najukrutnejšej krajnosti. Ziadon mysliteľ stredo- a novoveku ne- 
pracoval tak konsekventne ako on. Všetci ustrnuli pred poslednými 
následkami pravého kresťanstva a cúfali, ustupovali^ spojovali svetské 
veci 8 nesvetskou, nadzemskou ideou kresťanstva. Spojovali oheň s vo- 
dou, dobro so zlým, svet s Bohom, matériu s dušou. Troška seriósneho 
premýšľania dostaôilo, aby jedon každý videl, že také kompromissy 
musia pravému kresťanstvu iba škodit. Ved krestanstvo je dačo vyš- 
šieho, dačo vážnejšieho ako mŕtvy budhismus. Tolstoj videl hned, že 
neseriósnosť a nelogické ponímanie Krista nenie nič inšio, ako spojo- 
vanie hodne pohanstva s troska kresťanstvom. A Saint- Šimon, aôpráve 
je on ináč velmi sympatická osobn, patrí tiež pomedzi známych fan- 
tastov, nemysliacich konsekventne a logicky. Pri porovnaní jeho 
»nového kresťanstva* s »tolstojovčinou« Tolstého vidíme, aký hrozný 
rozdiel tu zavládol. A zásluha Tolstého jest, že on dokázal, jak málo 
pôdy má moderný ^socialismc v kresťanstve : ovšem predpokladajúc, že 
rozumiem pod krcsCanstvom učenie, pôsobenie a život Krista Pána. 
Jestli ponímame pod kresťanstvom dačo Krista a mnoho stredo- a novo- 
veku, tak ovšem pojem sa zmení ale ani potom »socialism« nenič 
kresťanstvom. 

» Veľký význam Tolstého práce a života v poslednej perióde zá- 
leží práve v tom, že ukazuje nám ohromnú priehlbeň medzi Kristovým 
duchom a kresíanstvom« (Elien Key).*) Mnohí odpadli od neho, pone- 
váč príliš prísne ukazoval na rozdiely medzi kresťanstvom starým a 
medzi kresťanstvom moderným: Elien Key docela pekne definoval vý- 
znam Tolstého, poukazujúc práve na jeho konsckventnosl a smelosť. 
Tolstoj patrí ako Viktor Hugo pomedzi tých .šťastlivých smrteľníkov, 
ktorí od prírody boli obdarení nie len veľkou dušou a talentom, ohrom- 
nými vedomosťami a velikými zásobami prostriedkov výrazových, lež 
aj veľkou energiou, stálosťou a vytrvalosťou, tak že mohli gigantické 
práce vykonať. Všetky prúdy cez obdobie svojho ôO-ročného spisova- 
telstva, aj na poli exaktnej vedy, aj na poli umenia a literatúry, tak- 
tiež dogmatického kresťanstva ako aj voľnej a slobodnej filosofie 



*) Elien Key: Die Wenigen und die Vielen, Berlin 1901. 



— 240 -^ 

krestanskej, znal, zo všetkého čerpal a obohacoval sn. Dlho hapkal, ba 
až pridlho, čo Tolstoj sám doznáva. Tvoril umelecké diela^ ktoré možno 
monumentálnymi nnzvat, slávu si získal najsamprv týmito dielami a 
predsa je jeho velikoať docela inde. Krása ako taká^ nás nemôže 
spasiť — ani literárna, ani výtvarná, ani muzika, ani poesia — šťastie 
nám môže priniesť iba on^' známy súlad medzi dušou a telom, za kto- 
r^ sa poberali všetci seriósni myslitelia a íilosofovia všetkých dôb 
a krajín sveta. Xie rozlúštenie známych záhad iilosofíckých, ale snaže- 
nie sa po rozlúšteniu prináša náin šťastie. >AItruism a egoism sú tie 
životné princípy pre človečenstvo na tomto sveter, takto asi vyslovujú sa 
tí múdri Tudia, ktorí bojujú za harmóniu medzi láskou a sobecko- 
stou. Tolstoj začal ale boj oproti sebectvu a vybojoval ho — aspoň 
pre seba. 

Najzamilovanejšia téza Tolstého je^ »Neodpieraj zlu násilím«. Téza 
táto nenie vymyslená Tolstojom; on ju len znova koncipoval. Prv^í kre- 
sťania rozumeli učeniu Krista takto a až po dobu Konštantína Veľ- 
kého sa podfa tohoto zákazu riadili. Neskorej, ked do cirkvi krestan- 
skej -r- menovite Konštantínom Velkým — mnoho pohanských, tak- 
zvanýdi štátne organisujúcich foriem sa vo vlieklo, kctl prvotná rýdzosť 
utrpela mnoho štrbín, počali kresťanskí otcovia premýšľať o slovách 
Kristových vzťahujúcich sa na neprotivenie zlu zlým. Všetky — mimo- 
chodom rečeno — veľmi jasné výroky evanjelia sa stávaly, organisu- 
júoej sa cirkvy nepohodlnými a veda takzvaná theologická počala po- 
brusovať, inak vysvetlovať, až napokon všetky tieto výroky buďto 
vyobcovala z viery von alebo inak v dogmatách opísala alebo igno- 
rovala, 

A zvláštno! Latinské a germánske plemú nehorovalo za kresťan- 
stvo láskv, sebaobetv a miernosti tak húževnaté ako Slovania. Jeden 
z našich najväčších krajanov z pätnásteho stoletia — Chclčický bojoval 
medzi prvými v dobe veľkého úpadku kresťanstva za ideu túto a upo- 
zorňoval na slová Kristove, keď juh a západ Európy skoro zabudly 
na >Kristovu reč na Horc«. V^o svojom spise ^Sitvíry hlásal Chelčický 
podobné vierovyznanie ako Tolstoj. Je oproti militarismu a trestu smrti. 
^Každý vojak a rytíŕ je iba násilník a vrah . . .« Pri opisovaniu fa- 
lošnej cirkvy hovorí, že » Kristus prostŕedníctvým učeníkov zabral do 
své site víry celý svet, ale velik<5 ryby, piotrhnuvse sít, vyskočily z ní 
a zpiisobenými od techto velikých ryb dčrarai prchly i všecliay ostatní, 
tak že síC zastala skoro prázdna^. (Preto ná/ov >Síť víry«.) V slovan- 
ských národoch menovite u Kusov zachovala sa aj veľkou čiastkou, 
až po našu dobu táto zásada. V Rusku máme mnoho sektárov (Stundisti, 
Duchoborci, Škopci atd.), ktorí aj v praksi žijú podľa toho. Vo voľnej Ame- 



— 241 — 

rike nachádzajil sa tiež podobné vierovyznania (Menoniti, Kvakeri). 
Jesto aj dosC kníh, ktoré boli v tomto smere písané. 

Fox, Penn, Dymond, Harrison atd., menovite posledný vo svojej 
deklarácii >Non*>Ke8ÍstaQce« je velmi obratný pri hájení :»neprotiveniu 
sa zlu násilímc, a Adin Ballou napísal kateohismus pre neprotivenoov, 
ktorý je velkou čiastkou uverejnený v Tolstojovej knihe > Spása vo 
vá8«; >Sätan« vraj »nemôže byť vyhnaný satanom a nepravda nemôže 
byt očistená nepravdou a nad zlom nemožno zvílaziť zlom<. »Neproti- 
venie zachováva, — proti venie ničí«. >Noe, MojžiS a prorokovia učili 
tak', že ten, kto zabije, mrzačí alebo ničí svojich bližných, činí zlo. 
Aby človek sa protivil takému zlu a vykoreňoval ho, je treba pôso- 
biaceho zlo trestať smrťou alebo zmrzačenením alebo dajakým iným 
osobným trápením. Oproti krivde sluší sa postavia krivdu, proti vražde 
— vraždu, oproti mukám — múku, proti zlu — zlo. Tak učili 
Noe, Mojžiš a prorokovia. Ale Kristus zavrhuje všetko to. Já pravím 
vám — stojí v evanjelium — neodporuj zlému, neprotiv se krivde — 
krivdou, ale radéji vytrp opétnou krivdu od činícího. To, co bylo 
dovoleno, zakazuje, se«. Pozoruhodná je aj kniha Musserova »Upevne- 
nie v neprotiveniu 8a« z roku 1864. 

Tolstoj píše, že bolo v Rusku vždy dosť takých, ktorí zavrhovali 

vraždenie na vojne, len že také veci sa utušujú. 

(Pokračovanie.) 

O literní vz^emnosÔ ''-^^^i^ 

mezi rozličnými kmeny a náŕečími slovanského národu 

od Jana Kollára. 

(Pokračovanie.) 

§. 9. 

Pomer vzájemnosti k lásce vlastí jednotlivých kmenäv 

slovanských. 

Nékteré slovanské kraeny a náŕeôí mají vlastní, svobodnou, sa- 
mostatnou vlast, nékteré jen závislou, poloviční aneb s jinými národy 
a ŕečmi spolčenou. U prvních šťastných mohlo by tomu snadno býti, 
žeby se do své vlasti tuze zamilovali, vlastenectvím více než národ- 
ností Bc obírali, a druhé méné slastné bratry jedné matky mimo zŕetel 

16 



• y 



- 242 - 

pouSteli, sami soké dosti byli a vzájemností pomítali; tím však bvla 
by též jejich vzdélanos£ slabá^ reč jejich jednostranní, jejich literatúra 
éásteéní, podobná údu od tela uŕíznutému, v ničemž nevyvinula bytie 
národní povaha v celé sílé své. Pred touto nehodou mohla by je to- 
liko vzájemnost ochránitj. Naproti tomu zas ti kmeňové a nárečí, jižto 
Bvé vlasti nemají, aneb jimž se ona aspoň popírá, naleznou v zájemno- 
sti té tiché útechy, duchovního útočište, búdou v tomto pŕilnutí k ve- 
škerému národu a literním jeho poklad&m sladkou míti náhradu za 
trpké ony nedostatky. Což ale nedalo by se národství s vlastenectvím 
pekné spojití a ve shodu uvesti? Což má rozumný človek víoe milo- 
vati, zemi nebo národ, vlasf anebo otčinu? Vlasť se mňže snadno zase 
najíti, byC i ztracena byla, národ a reč ale nikdy a nikde. Vlasť je 
sama v sobé mrtvá zeme, jinorodný predmet, ne-človék: národ jest 
naše krev, život, duch, osobnosť. Láska k vlasti jest jakési puzení,* 
slepý prírody pud: láska k národu a národnosti jest více plodem ro- 
., 4 zumu a vzdelanosti. I u bylin a zvíŕat nalézáme lásku k vlasti: množí 
stromové a byliny Inou tak tuze ku své pňde, vzduchu a vode, že 
bud hned vadnou, neb zakrňují a se odrozují^ jinam jsouce pŕesazeni ; 
* čáp, vlaštovice a jíní tažní ptáci vraeejí se z daleko péknéjších zemí 
do chladného rodišté a chudobného hnízda svého; róúohá zvíŕata dají 
se radéji zabití, než by opustila pňdu, oboru, jeskyni je- kryjící a ži- 
vici, aneb jestli se násilné z vlasteneckých života pomér&v do zeme 
cizí uvrhují, umírají stezkem po domové Ničeho však nenalézáme 
v ríši živočichAv tomu dôkladného a podobného, co láskou k národu 
čili národností jmenujeme, pr9to pravé, že ^e nad prírodní puzení vy- 
náéí, plodem pudu není, nýbrž uvažujícího vedomí a myblcaí. Zvíŕe 
má jen smysl jedinec, jest bez ducha spolčeného ; má jen smyslový 
názor a vnéjší dojem, protož i jakousi lásku k vlasti ; nemá pojmňv a 
myšlének, protož ani obdoby národství. Surový divoch Ipí více na své 
bídné očazené, čmoudem a smradem naplnené chate a nehostinné poušti, 
nežli vzdelaný človek na svém palácu a parku. Vlasť Eskimáka, 
i s ženou a détmi, jest veliký plovoucí kus ledu na vysokém mori; 
ledový vrch kolébá a zrnitá se na hrozných vlnách, bouŕe a proudy 
more zanášejí ho daleko a široko, na krivo a na pŕíč; tuleňové a 
morští ptáci jsou jeho krájaný, ryby a zvíŕecí mŕtvoly jeho potravou ; 
mnoho let žije se svou rodinou v této Icdové vlasti, braní ji vztekle 
proti nepŕíteli a tak ji miluje, že ji za krásne zeme pásy nevymení. 
Divoch zná jen zemi, jež mu život dala, pro nepŕítele a cizinoe má 
jen jedno slovo, jeden pojem, s pomezím jeho zeme končí se jeho svet. 
Komuž ale dékujeme za nejlepší a nejslechetnéjší, co máme? ne sobe 
samým, ne^emi své, ale pŕedvéku a souvéku. Dle mysli národ&v ny- 



— 243 — 



nejších jest tésnd láska k vlasti spíše bŕícliem k človečenstvu, než 
rozsáhlá občanská mysl k vlasti. Cbraňme se sevŕeného, nesnášelivého, 
nenávistivého vlastenectví, bývať ono jenom zámínkou ôerných činftv, 
mimo krajana znᣠjen ncpŕátelc, čisto slouží jen k zdanlivému ospra- 
vedlnení uraženýcb práv človečenstva a zle užívaného násilí proti 
slabším souscd&m aneb obyvatelúm zeme, jižto k ]\ným národ&m ná- 
leží. NechcemeC nikterak tím zatraeovati lásku k vlasti väbee, ano 
pŕejemeC jen, by od starobylé povahy upustila a povahu človéíenství 
prijala. Žádnýť ze starovekých národ&v, jmenovité Ŕekové, flímané a 
Zidé nebyli prosti této chyby jednostranného vlastenectví, zn-jíce a si 
vážíce toliko sebe, své ze:né a svých rodákov, vše ostatní mimo vlasí 
povrhujíce a utlačujíce, aniž nékterak myšlénce čistého človéčen3tví dali 
vzniknouti. Všichni ostatní národové byli Ŕekôm* bagbagoi« t. j. polodi- 
voši, pololidé, za otroky rodili tvorové bez hlasu ku právom, dňstojnosti 
a svobodé. Ano Kímanäm nebyl otrok ani osobou, nýbrž jenom vecí 
(ros), jak to zákonové jich zrejmé na jevo dávají. Ŕímané dali své 
otroky na divadle mučiti a jim cizoložiti. Žid nazval druhé národy 
gojim t j. pohany, nečistými, otroky, nepŕátely : nenávidel vše, co 
Židem nebylo. — Kdo svfij národ haní, jazyka jeho nectí a nemiluje, 
ducha a povahy jeho zanedbáva, neníť bez toho pravé lásky k vlasti 
sohopen. Menší musí vždy vétšírau, vznešenéjšímu, láska k vlasti lásce 
k národu podŕízena býti. Potoky, ŕeky, proudy vylévají se v more: 
takt mají se i jednotlivé zeme, krajiny, kmeny, nárečí vlévati v národ. 
Váickni Slované mají jenom jednu vlasť. Nemecké osady bydlí a vlasl 
svou mají v AmericC) v Rusích ; Angličané v Indii, Austrálii a ve 
všech sveta dílech, a pŕece mají se pevné k jednomu národu a litera- 
túre. V Americe jest nékolik nemeckých společností. Když jedna z nich 
(dle všeobecných novin)j marylandská společnosť v Baltimoru, svou 
výroční slavnosC hojnou hostinou slávila, pilo se na zdraví: Sboru ne- 
meckému v Evropé ! .' . . Herrraannovi . . . Blúcherovi . . . Tellovi ! 
Nemecké reči a literatúre . . . Klopstokovi . . . Lessingovi , . . Her- 
derovi . . . Wielandovi . . . Schillerovi . . . Gôthovi atd. 

(Pokračovanie.) 

Jf ONOTA 



'^ -í-CHACK 



^ ^"^ '"V^N.'^ 



OBZOR 



lilterárny. * Memorandum^ a >Detvan€, Pod týmto názvom 
odpovedal p. J. Skultéty na moje riadky zo 6. čísla »Hlasu« v 22. a 
30. čísle »Nár. Novine r. 1902. Z toho, co p. Šk. znovu opakuje, 

IG* 



— 244 — 

yidet, že buJ vôbec nečíta protivníkove slová, alebo vonkoncom nechce 
rozumeť, 5o jeho protivník hovorí. Takým činom dorozumef sa je ne- 
možno a preto v tejto veci odpovedám p. Šk. naposledy. 

Pán ^k. totiž druhý raz opakuje túto nepravdu: »V skalickom 
»Hia8e« dr. V. Šrobár poznove tvrdí, že moravským hanopisom »Co 
hatí Slováky?« slovenské Memorandum z roku 1861 je zo základov 
vyvrátené«. Toto som nenapísal nikde a neviem, odkial to má p. Šk. ? 
Hovorím v 6. čísle »Hlasu«, odmietajúc už predtým vyslovenú týmto 
spôsobom smyšlienku p. í^kultéiyho doslovne takto : »NÍe Meakulpínsky 
(»Co hatí älováky?«), ale sama národnia strana uznala za prospešné 
zríeol sa zásad vyslovených tak lapidárne v Memorandumec Kde je 
tu prosím, odvolávanie sa na »Co hatí Slováky ?«, keď tvrdím, že sám 
národ ÚHty svojej strany zriekol sa Memoranda. 

Druhá nepravda je toto: ^(Moravský immňet), ktorému pán Šrobár 
prisviedČQy pripisuje slovenským žiadostiam i z roku 1848 i z roku 
l8tiL trhanie krajiny ^. Toto som ani nenapísal, ani nevyslovil nikde 
a nikdy. Je to iba hlúpe osočovanie. 

Tretia nepravda a klebeta je toto: »H[adiac na dnešnú moc Ma- 
cTarov, zakuklený pamfletista a za nim brobárik (! sic.) šklbe za šticu 
a uši Daxnera, Moysesa a ostatných neohrožených, vo svete rozhľa- 
dených Slovákov, že pred päťdesiatimi a štyridsiatimi rokmi opovážili 
sa formulovať žiadosti, neprimerané dnešnej moci maďarstvac. Kde a 
kedy pane Skultéty čítali, lebo počuli ste odo mňa takéto slová? 
Tvrdiac to, osočujete ma. 

Štvrtá nepravvla je: ». . . dr. Srobár, ktorý za svojho života 
temer nevidel Madfara, so zvláštnym zaľúbením bez všetkej potreby 
trhá tento (t. j, v Memorandume vyslovený) programmc Kde a kedy 
som trhal »so z>fláštnym zaľúbením^ Memorandum? Ak máte p. Skul- 
téty ti*oohu smyslu pre chladné rozmýšľanie, nuž počujte ma: konšta- 
toval som (a nič viac, ani menej), že poslednýin programmom národnej 
Strany slovenskej zriekla sa strana »Memoľanda<. Ze je to pravda, 
že je to fakt (ovšem nie mojim, lebo »HIasu« pričinením) zapríčinený, 
to pochopí každý z nasledujúcej čo najstručnejšej úvahy: naši otcovia 
videli zabezpečenú budúcnosť slovenského národa požiadavkami vyslo- 
venými v Memorandume; uhorský parlament 67. roku utvoril t. zv. 
národnostný zákon, ktorý má zabezpečiť tú budúcnosl a existenciu 
národností v Uhorsku; Memorandum uznáva slovenský národ, národ- 
nostný zákon toho neuznáva a zná iba národnosti, ako čiastky jednoho 
{>olitíckého nán>da uhorského. A v tom je kardinálny rozdiel medzi 
Memonindumom a národnostným zákonom. Náá posledný politický 
programm však vyslovuje: stojíme na základe nároilnostného zákona 



— 245 — 

■ 

a žiadame jeho exekdciu. To žiadajá a žiadali i naši poslanci. Tento 
fakt som jednoducho konštatoval, píšuc o politickom programme ná- 
rodnej strany slovenskej. Kde je tu »trhanie« p. Škultéty? Kde »rý- 
panie do Memoranda bez potreby ?« Či nemáme vedet na čom stojíme 
a 5o chceme? To politické augurstvo vymstilo sa už na národnej strane 
slovenskej, mstí sa na Mlado5echoch teraz, a bude pôvodcom ďalšieho 
zla i u nás. K akým koncom vedie politika šalby a klamú vidíme dnes 
najlepšie v južnej Afrike! P. Škultéty hovorí, že ^nezmeniteľný poli- 
tický programm je — absurdum«. P. Šk. postavil si tu sám axioma — 
a sám si ho pod vracia! Jednotný vl » nezmeniteľný « — to predsa nenie 
jedno a to isté. ^Jednotný^ programm žiada súlad v zásadách a duchu 
a nenie odvislý od času, — ^nezmeniteľnými, to je požiadavka formálna, 
nie podstatná a taký pľogramm môže byt v rozopre s punkta na punkt 
sám so sebou. Ale ktože kedy taký programm požadoval na Slo- 
vensku? . . . Tak tedy p. Sk. bojuje proti svojim vymysleninám a 
pritom do boja neprávom zaťahuje iných. — 

Ako vie poctivé polemisovať p. Sk ukazuje jeho citát z mojich 
riadkov: O demokratickom duchu slovenskej literatúry staršej i novšej 
napísal som v 6. čísle »Hla8u« na strane 183 doslovne toto: (Je 
pravda, že ešte v minulom století vyšiel »Detvan« Sládkovičov), »ale 
od čias vydania » Detvana* viacej nevyšlo podobného diela, ale že 
vyšlý : »Suchá ratole8f«, >Proti prúduc, » Sirota Podhradských «, »Kotlín« ; 
tedy práce, v ktorých sa veru neznačí pekný vzor Sládkovičov a kde 
niet ani stopy po oslave »malého čIoveka«. Ba naopak — naši najlepší 
prozaikovia (Hurban a Šoltésová) hladajil hodinu hodne ďaleko od tých 
malých Iudí«. A čo urobil p. Škultéty? Vytrhnul pol vety: »od čias 
vydania » Detvan a c viacej nevyšlo podobného (liela« — a vynechajúc 
vysvetlenie ďalšími riadkami, čo myslím a na ktorú dobu vzlahujem 
svoje slová, hurtovne mi dgkazuje, akoby neznal o Bottovi, (Jhalúpkovi 
a Hviezdoslavovi ani slova! Kto však nepredpojate číta, ten pochopí, 
že sa moje slová vzťahujú na našu dobu, na našich žijúcich, najlepších 
prozaikov, hlavne na práce poslednej doby, kde sú hrdinami číri ari- 
stokrati. A za toto mi p. Škultéty nadáva až hanba. 

Ku koncu píše ešte toto: » Preto na väčšinu toho, čo p. Šr. po- 
písal, ja ani neodpovedám. Nemôžem odpovedať ani preto, že on, verný 
svojej škole, robí akési osobné pôthj a mne ide O vec«. Pováž, milý 
čitatelu, čo to znamená, keď tvoj protivník miesto presviedčania, ťa 
osočuje, klebetí na teba, podhadzuje výroky, akých si nikdy nevyslovil, 
keď ti meno zpotvori — či je to boj o vec a či nie krikľavé osobný 
útok?! Veď mená si zpotvorujú iba deti pod 6. rokom, ale nie vážni, 
za vec a ideu bojujúci mužovia! . . . ^^-^-^^"^ 

V PruMvsLu / 



— 246 — 

V 32. čísle »Nár. Novine z r. 1902. vyšiel élánok pod názvom 
^FlagiáU od anonymného písatela. V článku tom usvedčujú ma z pla- 
giátu z práce srbského spisovatela Lazareviča. Na doklad cituje z mojej 
práce »Hráč«, vyšlej r. 1893 v I. sväzjcu >Tovaryšstva«. Cituje asi 
15 — 20 riadkov z textu práce asi ľ/s tlačeného hárku velkého formátu. 
A hovorí, že je celá práca plagiát. To je ovšem nie pravda. Odpísaňo 
je výlučne len tých 15 — 20 riadkov scény, kde sa chce hrdina zastreliť. 
Môj hrdina, ktorý i dosial žije, vtedy v skutočnosti sa nestrielal. Prečo 
som ho chcel dať zastreliť už neviem a patrne, ani vtedy som nevedel. 
Prácu písal som pred dvanástima rokmi, ako pražský študentík, žijúci 
v strašnej hmotnej biede a ešte väčšej morálnej: to boly tie časy, keď 
sme zabíjali den po dni vysedávaním v kaviarňach a v krčmách a keď 
z nás nikto nevedel, na čo je vlastne v Prahe; tedy pod vlivom chro- 
nickej otravy alkoholickej. Tolko na vysvetlenie, no dôrazne podotý- 
kam, že nie na omluvu. O skutku tomto má vedomie i p. vydavateľ 
už asi od 9 rokov; verejne som ho vyznal v Prahe pred priateľmi. 
Ľutujem skutku toho nesmierne, ale odčiniť ho, nebolo viacej v mojej 
moci. — Práca tá vyšla pod pseudonymom >Lieskovan« v tej dobe, 
keď som bol ináčej dost častým dopisovateľom a prispievateľom do 
»Nár. Novín« a keď sme sa ešte radi mali, keď nebolo ani >Hlasu«, 
a keď som mal do doktorátu tak ďaleko, že som žil v presvedčení, že 
doktorom nikdy nebudem. Pod pseudonymom »Lieskovan« nevyšlo 
tlačou ani riadka už od 5 rokov, tedy už tri roky pred tým čo som 
sa stal lekárom a dva roky, čo som spoluredaktorom » Hlasu c A dnes, 
po 9 rokoch, píšu >Nár. Noviny«, že pseudonym »Lie8kovan« je 
» všeobecne známy pseudonym dra Vavra Šrohára, lekára v RuSotH" 
berku a spoluredakíora skalického „Hlasu". A pri uvádzaní textu píšu: 
J, Text Lazarevičac a „text dra Vavra Šrobára^. To je nespravodlivosť, 
lebo »Lieskovan« je už od 5 rokov neužívaný pseudonym a čo lekár 
a spoluredaktor »Hla8u< nepísal som onú prácu. Od 5 rokov totiž 
podpisujem svoje literárne práce buď plným menom, buď značkou — r., 
a tak prib^anie tohoto skutku na môj terajší život a prácu odmietam; 
odmietam ju ako lekár a spolupracovník » Hlasu c. Ze to anonymný 
pisateľ v Nár. Novinách schválne a s určitou tendenciou urobil, píšuc, 
— že „všeobecne známy pseudonym dr. Vavra árobára lekára v Ru- 
žomberku a spoluredaktora „Hlasu'' — to pochopí každý, kto zná, 
ako ten „Hlas'' nenávidí ct. redakcia „Nár. Novín" a ako by rada 
bola, keby sa vody na veky zavrely nad hlavami nepohodlných ľudí • , . 

Žiadam ctenej redakcii, aby ju Boh tak prísne nesúdil, ako ona 
nado mnou teraz súdila! . . . Dr. F. Šrobár. 



^.'^■y., v/"w' y--* 



247 — 







^Referáty. 



„Považské Noviny" poli ticko- spoločenský mesaSník číslo 1. Ročník 
I. Nové Mesto nad Váhom, 25, marca 1902. 

Nový slovenský časopis je u nás vždy, udalosCou. Lokálne časo- 
pisy chystaly sa nh od rokov po našíoh mestách, ale nedajbože, roky 
bežaly a skutky vystaly. Skoro neverili sme už chýrom, lebo sklamal 
nás mikulášsky časopis o ktorom sa svojho času tak vážne povrávalo, 
vystál i spomínaný časopis v Senici a mnohé podobné plány vyšlý na 
zmar, preto tým viacej teší nás tento konkrétny pokus. Jestli zaklada- 
telia vytrvajá aspoň rok, jestli postavia časopis na zdravý základ, zod- 
povedajúci kraju a vidieku, jehož službám je časopis venovaný a jestli 
použijú zkúseností nabytých, pri podobných zvlášte v českých menši- 
nách výborne pôsobiacich časopisov jako je na pr. T^BuditeU, ^Malý 
Ľuditeh v Moravských Budéjoviciach, "^Zdáŕský Ohzor^ vo Zďáre na 
Morave a viacej iných miestnych časopisov, ktoré sú svojmu kraju 
všetkým, ale skutočne všetkým, školou, advokátom, lekárom, učiteľom, 
hospodárskym radcom, orgánom spolkov a družstiev atd., v nich náj- 
dete históriu, vyóhovatelstvo, hospodárstvo, lekárstvo, právneho radcu, 
úvahy pre remeselníkov, životopisy významných fudí, zprávy o trhoch, 
jarmokoch, anonce kresťanských, našských remeselníkov, malé článočky 
p um ení, jedným slovom všetko, ale najmenej politiky. Tohoto nech 
všimne si i redakcia ^Povaiských nooín<^. Kultúrna a hospodárska práca 
je základom práce politickej, v tomto bol a je háčik celej slovenskej 
politiky. 

Programm ^Považských Novina je asi v týchto bodoch: organi- 
sácia ludu nadol^ slovenská politická výchova, práca po mestách a 
obciach na vidieku, jejž prostriedkom má byt lokálne časopisectvo, pe- 
čovaS o spoločenskú a politickú výchovu ludu, na základe kresťanskom 
a národnom. ^Považské Noviny « budú orgánom n&rodnej strany slo- 
venskej. Rúcať vraj nechcú, ale len stavaf, či budú prestavovat a či 
budú museť niektorú narútenú stenu po prípade i zrúcal o tom sa 
nezmienim. 

Vyznavačmi osôb nebudú, lež bojovníci veci a spoločných zá- 
ujmov. Že v národných otázkach vytvorené budú všetky ohlady tomu 
sa tešíme. 

Nech stojí tu na ukážku článok Dr. M. Štefanoviča ^Miesto 
programmut: Celina nášho národného, slovensko-spoločcnského života 
je ako tak načatá, z čiastky pooraná, z čiastky aspoň rozrýpaná — ; 
čaká na pilných, svedomitých, obozretných rozsievačov, — bohdaj by 



— 248 - 

ioh bolo 5im viac a hlaVne nadostaii! Toto nakolko-natblko priazni- 
vejšie položenie nie je ani výsledkom nášho namáhania a našej práce, 
ako radšej výsledkom takých okolností, ktoré v ostatných rokoch mo- 
hutne napomáhaly v ľude našom vývoj sebapoznania, vykUienie ľudského 
a občianskeho sebapovedomia, čo je neomylne aj počiatkom národného 
sebapovedomia. Ovocie tohoto novšieho rozruchu leží na bielom dni. 
Celých 35 rokov boly máme všetky námahy. Slováci na Horniakoch 
neboli vstave vyvoliť a na snem poslaC ani len jednoho jediného svojho 
vyslanca, — od októbra minulého roku majú Slováci štyroch osved- 
čených zástupcov na sneme. 

Položenie nové, nebývalé! Položenie pre nás neprirovnavatelno 
priaznivejšie, ale naraz i velké povinnosti, velké namáhanie nám ukla- 
dajúce. Sial, siať a zase siaiC treba do oráčiny, — áno aj do rozrýpa- 
nej pôdy — rozsievačov ale málo. 

Okrem toho trpíme ešte i dnes pod tlakom hesiel zastaralých, 
životom prekonaných. »Nedrobiť Bily!» hučí u nás už prez celý ľudský 
vek na všetky strany, a udúša samostatný lokálny rozvoj aj tam, kde 
by sa snád pracovníci, ochotníci našli, a kde by bpla pôda pre taký 
rozvoj priaznivá, pripravená. Pre hukot v našich pomeroch falošného 
hesla zabudlo sa dovidef, že u nás tak rečeno ešte ani niet síl, ktoré 
by bolo možno drobit, že u' nás vôbec síl niet, a práve preto, že je 
hriech všetko, čo sa chce tu lebo tam samostatne hýbať, vyviňovat, 
zakrikovaí falošným pre nás heslom »nedrobit sily!« — je prepotrebne 
pokračovať práve opačno, to jest vydať heslo: »tvoriť 8ily« a tomu 
zodpovedne všade a vždy aj jednať. Náš kraj je taký rozčlánkovaný, 
nejednotný a neucelený, a síce ako v hospodárskom tak aj kultúrnom 
a spoločenskom ohlade, že ho je predbehne tak rečeno nemožno jedno- 
tne riadií, spravovať, viesf, nie menovite aj preto, že v ňom intelli- 
gentných síl národne upoyedomelých pomerne velmi málo. Každý kraj, 
každá stolica, ba mnohokráť jednotlivý okres, má také svojské od dru- 
hých krajov, stolíc, okresov odchylné pomery, že vplývat naň ťažko, 
ba skoro nemožno je ináč než zaoberaním sa aj jeho svojskými pome- 
rami, okolnosťami. Vôbec čudno a nápadné je, že sa u nás aj v tomto 
ohrade chcelo a ešte vždy aj chce stavať od strechy. Ľud vo všeo- 
becnosti zaostalý, kultúrne ešte v plienkach a silou mocou sa žiada od 
neho, aby chápal vysoké stanovisko záujmu všeobecného, aby donášal 
tomuto v obeť svoje lokálne a osobné malichernosti a žil životom vyš- 
ším. Toto je nespravodlivosť ku ľudu, lebo ani u ludu niet žiadneho 
salto mortála v postupe vyviňovania sa, aj u ludu sa musí počínať 
s abecedou, t. j. musí sa počal aj u ludu s výkladom jemu lahšie po- 
rozumitelných, jemu bližších vecí a musí byt od tak malých počiatkov 



— 249 — 

postupne privádzaný ku porozumeniu vyššieho, všeobecnejšieho. Tedy 
v prvom rade jeho hospodársky záujem, potom rozhlad v obci, v okre- 
se, v stolici má byt pestovaný. A toto sa najľahšie a najúspešnejšie dá 
konal prostriedkom lokálnych časopisov. Takýto časopis stojí bližšie 
ku ludu svojho olcresu, a aj ten fud stojí bližšie ku nemu, vzájomne 
si Tahšie porozumejú a aj sa lahšie dorozumejú. Ja by som si žiadal, 
aby každá stolica mala aspoň jeden svojský týždenník alebo aspoň me- 
sačník, a keby to bolo možno uskutočniť, som presvedčený z tej duše, 
že by sme chytro vybŕdli z bahna, v ktorom drepenieme až po uši, a 
bystro, rezko by sme sa pohli napred. Takáto činnosť sa však nedá 
(na tento čas) zariadil z centra žiadneho, na to niet ani prostriedkov, 
ani nadostač ludí. Keď sa ale hlási kde tu ochotník, ktorý na vlastnú 
))ä8ť s obetovaním svojej práce a svojho groša — lebo s deficitom nech 
každý počíta vopred — sa na takú činnosť podoberá, tak sme povinní 
uvítať a prijať ho s otvoreným náručím a podporovať ho všemožne. 
Takýmto ochotníkom klásť prekážky do cesty akýmkoľvek spôsobom a 
akýmikoľvek cestami je národný hriech, ba viac, je doprosta národná 
zrada, vedomá lebo nevedomá všetko jedno. 

Takéto lokálne časopisy by boly aj školou pre budúcich sloven- 
ských žurnalistov, ktorých nám je veru, vef u veľmi treba. 

Z príčin týchto vítam srdečne, vítam úprimne »Považskč Noviny* 
a želám im, aby sa rozširovaly a zveľadovaly čím viac a čím skorej. 
Želám si aj, aby našly nasledovatelov na všetkých stranách nášho mi- 
lého ale zúboženého Slovenska, lebo veru Bože ani z Nového Mesta, 
ani z Trnavy, ani z Trenčína, ba ani z Turca nepohýbe v dnešné časy 
ešte nikto ani Spiš, ani Šariš a Zemplín, ba ani len Gemer, Novohrad, 
Zvolen, Hont alebo Tekov. 

Nuž tedy napred vo mene Božom ! V práci a vedení je jedine 
naše spasení! a preto aj dariť sa nám bude len natoľko, nakolko sa 
tohoto hesla pridržiavaC budeme. Slovač moja, pracuj a uč sa! Pod 
týmto znamením, pod týmto heslom svitnú i pre teba lepšie časy. 

Dr. Miloš Štefanovič. 






^ -/■ ^ w V" * ■ x^ 



l» • 



yjuj; -.^ „Všeličo." 

Pán Jozef Škultéty v novembri 1901 písal do >Národních Novin« 
pod záhlavím »Všeličo.« Jedno-druhé z toho už p. dr. Šrobár v »Hlase« 
na pravú hodnotu zredukoval. Nech je dovolené ešte všeličo k iVšeli- 
čomu« poznamenat. 



I 






• . , — 250 — 

•' . ' Za^fiem s -menšími vecmi^ aby väSäie ostaly na konec, kecT už 
vjaj »na konoi býva kyjak. « 

,V 6. 138. >N. N.< 8ub titulo » Všeličo* čítame: »V *tom istom >č. 
» Hlasu «, y ktorom píše o Kotline, Srobjfr hovorí o slovenskom Memo- 
randume z r,' 1861., že »bolo i najnovšie zo základov vyvrátené.« To 
jest v hodonínskom lživom paškvile »Co hatí Slováky?« ku ktorému 
pôvodca, hoc je neobyčajne drzý, predsa hanbí sa priznaC.« Teda nová 
diagnosa. Pán Vajanský konštatoval ^hnusný pamflet* pán Škultéty 
>lživý paškvil € »NechiI sobé mají, nie tím nezýskají • . .« Ale škoda 
' >lživost< nedokázať doslovnými citáty. Vecne nedôvodníte, len nadá-«' 
vate, pTujete. 

O brošfire »Co hatí Slováky?« vecná kritika verejne i súkromne 
vyslovila sa už tak prajné, že o »hanbení« sa za brošáru dnes nemôže 
byť ani reči. 

Tamže (č. 138). čítame dalej : ^Daxnerovo Memorandum malo 
by byl »zo základov vyvrátené* písačkou človiečika, nerozumejúceho 
ani histórii uhorskej ani novším pomerom našim, podávajúceho v svo- 
jom paškvile menovite o Memorandume len samé falsifíkácie a stará- 
júceho sa do nás z pohnútok veľmi pochybných ?« Na to p. dr, Šrobár 
povedal vám pádnu pravdu. Slovenská národná strana má dnes iný 
programm, zaiste z príčin mnohých, velikých, a tými príčinami je Me- 
morandum dnes podvrátené a vyvrátené. 

No orgán Memorandumu, »N. N,« nesmia si priznať žiadnu sla- 
bosť. Musia byť dôsledné i v nedôslednosti. Na počesť Memorandumu 
býva v Kotline každoročná zábava. Páni Hlav&ni, Gregušovoi, Štrbí- 
kovcí atď. si vtedy zajedia, upijú, zarečnia a aakrepčia. Majú dobrý 
vraj >titulus bibendi.c Po takovom »šlapať sa« nedovolia. — Ak už 
volačomu, tak rozumel bych trúchloslušbám vo výročitý deň mŕtvona- 
rodenia slovenskej slobody. Čo 6. června 1861 sa narodilo — Memo- 
randum — podnes toho »sláva v hrobe skrytá leží.« Príčina pre slzy. 
Pohnútka pre modlitby. Kotlinci ale práve vtedy si zalďepčia. Akú len 
majú príčinu vtedy od radosti až vyskakovať?! 

Ze sa vyviňuje polemia smerujúca k ustáleniu rozumného a osož- 
ného programmu, tomu len tešiť sa možno. Je to jedna z najživotnéjších 
otázok nášho bytu. Sluší písať o nej vecne, bez rodinných ohladov, 
s láskou k rodu a pravde. 

Memorandumu jakožto listine historickej všetka úcta. A tým sta- 
rým veľkým Slovákom všetka česl. No, oni boli o vela väčší, než aby 
Slovákov na večné veky boli chceli zprísahať na Memorandum. Ti 
starí, ctihodní mužovia činov, dávno dobre vedeli, čo ich nevolaný ob- 
ranca a muž pera píše, že totiž >čudná vec je raz na vždy choeť ustá- 



— 251 — 

liť politický programm.« »NezmeniteIný politický programm je absur- 
dum. « (Nár. Nov. č. 22. 1902). Teda Manifest aj Memorandum chcete 
mať takou »čudnou vecou^« takým »absurdumom«?! Chcete ho mal 
raz na vždy ustáleným, nezmenitelným politickým programmom ? ! 

Dnes, ked tam hore nemáme jediného velmoža alebo biskupa, 
dnes, keď z Viedne s našimi kedysi koketovavSej) stalo sa stredisko od- 
stredivosti, ked i dynastia prekladá svoje fažište mezi Maďarov, ked 
ruský arcikňaz robí návštevu v Pešti, ked >Novoje Vremäc propaguje 
priateTstvo rusko-madarskó (>Nár. Nov.i ô. 138. r. 1901), atd,. dnes 
ani Š. Daxner ani Moyses v Memorandurae nevideli by »magnu chartu «, 
akú domnievajú sa videť, »Nár. Nov. c 

Alebo je slávy príčina i v tom, ked dnes do zlých časov, Boh 
to 8 neba vidí, pokolenie naše upadlo), ked dnes malí a slabí epigóni 
chcú si počínaC, ako si počínali ea lepších pomerov velkí a silní? — 

Že vraj »Zakuklený pamfletista a za ním Šrobárik šklbe za šticu 
a uši Daxnera, Moysesa a ostatných neohrožených, vo svete rozhľa- 
dených Slovákov, že menom svojho národa pred päťdesiatimi a štyri- 
dsiatimi rokmi opovážili sa formuloval žiadosti, neprimerané dnešnej 
moci maďarstva.c (č. 22. r. 1902 N. N.) Potkýnate sa sami o seba. 
Sami tvrdíte to, proti čomu šermujete. Sami tu uznávate čo aj »Šro- 
bárik« a >pamfletÍ8ta,« totiž, že tie žiadosti e-ú dnes „neprimerané dne" 
šnej moci maáarstva.*' 

O toto ide hlavne a temer jedine. 

Ci Daxner a Moyses vtedy urobili to najlepšie, čo urobií! sa 
dalo, o tom boly aj budú mienky rozličné. By{ bárs aj inej mienky, 
ešte neznamená » šklbal za šticu a uši«. Napoleon bol veľký muž ale 
pokorenie Rossie predsa mu solhalo. A i vzdor tomu veľkým mužom 
ostane v dejinách. Terajší Francúzi sú na neho doista pyšní a ked sa 
aj teraz s Rusmi, jeho nabivšími priatelia, objímajú, bozkávajú, ani to 
ešte neznamená >SklbaC za šticu a uši< Napoleona. 

»Č&8 vše mení, i čas, k vítézství on vede pravdu . . ,c 

Meakulpínsky píšuc o Memorandume i toto napísal: »»Slavme 
slávne slávu Slávô slávnych «« a pri tom nemusíme se ani dopouštéti 
nekritičnostic (str. 165.). Téžko bylo pŕedvídati s jistotou i Solferino 
a Králové Hradecc (str. 166.). »I když dnes množí jso'u Tomáši onech 
ideí, pŕece nebudiž to zneuznávání tehdejších vclkých úniyslň, obetí a 
činô. Nelze upŕíti, že oni horlivci chtéli raziti cestu pod Tatrami pro 
období >» pošití vnéc<. Na základe jejich ekušcnosti hlcdati a stavéti 
nové cesty, »>aby Tudu tomu ubitému, zhovadilému bolo pomožené< «,'*') 

' JEDNOTA 

*) Výpoved dr. Joz. Hurbana. , K P O V Z Jíj y 7 t ^ 1 . 



— 252 — 

je dolsta pokračovaní v jejich díle- »»Chybi{ je prirodzenoslou ľud- 
skou, ale zmúdreC z vlastných chýb a tiej napraviť, je vlastnosťou 
lepších Bŕdc«€.**) 

» Šklbal za šticu a uší < a to i za to, čo nik nespáchal a i takého, 
koho neznajú, majú v obyžaji tuším ct. >Národnie Noviny«. Na pr. 
v tom 5. 138/1901 šklbú ... im neznámeho »do nás sa starajiicehoc 
pre »samé falsiíikácie o Memorandume«. Tie ^falsifíkáciec prosia byt 
doslovne na pranier vytlačené. 

Keď ale ráčite písať »do nás sa starajáceho« a na iných miestach 
i ^moravský hanopis«, ^moravský pamflet«, z toho vidno, že i tu chcete 
si byť dôslednými v nedôslednostiach. Totiž dôsledne chcete »národ- 
nýra orgánom* kŕmiť til kotnú-kotlínsku klebetu, dfa ktorej pôvodcom 
»Co hatí Slováky?« neni Slovák, ale Cech, Moravan, Kálal, Massary- 
kysta, realista, atheista, »cudzý«, »zaplatený«, »vagabund« atd. 

Dfa našich zpráv nechcú Vám tomu veriť, ktorí brošúrku prečí- 
tali, A ťažko veriť, že by ste tomu aj Vy o pravdu verili. Ale je Vám 
to pohodlné, v nedostatku protidôvodov kričať od Tatier k Šumave: 
Neverte! Cudzý vagabund nás očemil! Slovák to nepísal. Krivda, 
zrada česká! . . . 

»Audacter calumniari . . .« vraj vovždy trocha osoží. Ale blamí- 
rovaní budete lžou, ktorú už celý rok rozhlasujete. Solídne osoby a 
noviny, ked dačo nevedia, bud mlčia, alebo rieknu : nevieme. Ale písať 
a škriepit sa, že na pr. Kálal písal »Co hatí Slováky?« a nemať na to 
najmenšieho istého dôkazu, to je nesolídnost. 

• Istého dôkazu nemáte. Môžte mať len lichú klebetu, za ktorú ak 
sa nehanbíte, vyrukujte s ňou, aby verejne aspoň to sa dokázalo, že 
klebetou zavádzate obecenstvo a nepredávate povedome lož. 

Brošúrku >Co hatí Slo vaky ?« celú napísal a nákladom svojim vydal 
Slovák a to takový, ktorý v Čechách alebo na Morave nikdy neštudo- 
val, ani od nikoho pokynu k písaniu nedostal. 

Ale čo že je potom: »kto?« Hlavná vec je: »ío« napísal ? To treba 
alebo podvrátiť, alebo — uznať. 

Ako podvracajú a s pravdou pasujú sa »Nár. Noviny«, vidme 
ešte pár príkladov. V tom č. 138. (1901) čítame: >iNa počiatku mi- 
nulého stoletia — píše Šrobár — bolo nás temer ako Madarov, dnes 
stojíme na štvrtom stupnica. I to sa vysvetlí, keď povážime, aké kraje 
obývajú Maďari, aké Slováci. Tak to rozumel i Sladkovič, ktorý na- 
písal: Hej, unáša Váh, Hron unáša sypkú. 



♦♦) Výpoved Št. M, Daxnera. 



— 253 — ^- ^ 

■ ' JtDn í, -x n "• v. 

»Zem hornú na tie pusty dolnozemfei p« ^' ''^'* '^^ 
Nám skaly rastú: Hospodine! ^ \/ tíu'i'kit*,^ 

Tajde zem i lud . . .« "'^ "" ■ " "' 

Tým Sládkoviô hlavný koreň biedy slovenskej doista nemienil 
vysvetliC a nereptal na pána Boha preto^ že nedal tiecC vode z dola 
nahor. I z Dolniak utekajú ludia do Ameriky! Černohorcom narástlo 
viac skál — a práve tie tušim ich vychovávali za junákov. My ale , 
sme iná krv, Ked si to povieme, to neznamená »pohaniť národ«. 
Prečo práve i medzi našimi skalami, vedľa samých nás, dost dobre sa 
majú Nemci, — o Židoch, nachodiacich tu Kanaan tekúci mliekom a 
mädom ani nehovoriac? A tomu je viac-menej tak od nepamäti. Ešte 
aj docestovaný Nemec panúval tu nad autochtónnym Slovákom. Nie 
sú príí^iny toho v národných povahách, v rozdielnom stupni svéporaoci, 
opilstva, nesolídnosti, pýchy, nesvornosti, osvety . . . obech nácií? 

Vraj » Viedeň bola vždy priaznivejšia Maďarom než Slovanom: 
národné prebudenie maďarské vyšlo od dvora Márie Terézie. Tým nás 
predstihli a potom už mali nepomerne viac prostriedkov* (T. ž.) Viedeň 
vždy priaznivejšia Maďarom než Slovanom nebývala. Vo Viedni na pr. 
Horvátov rozhodne radšej mávali než kurucov. Ale ano, Viedeň vždy 
viac rešpektovala Maďarov, lebo videla v nich najmocnejšieho ôinitela 
a soka v štáte. Viedla proti nim dlhé vojny a bola nimi neraz ubitá, 
k pokoju prinútená (1606. 1621. atď.). Maria Terézia práwe germaniso- 
vala Maďarov. Chcela ich národnostne uspať, ale práve tým, ako 8J 
silou vlastnej plemennej individuality a dávnym dejinným sebavedomím 
sa prebudili, U nás toho na dostač nebolo, preto spalo sa ďalej. No 
nestojí, že len »tým nás predstihli a potom už mali nepomerne viac 
prostriedkov*. Ako aj, že : »Menovite tým rozhodla sa vec v náš ne- 
prospech, že zemianstvo slovenské, vtedy ôinitel v politike i vo všet- 
kom, pripojilo sa k Maďarom. Na počiatku XIX. stoletia ono bálo sa 
demokratismu slovenskej renaissancc; v spojení s Maďarmi dúfalo za- 
bezpečiC si panovanie*. (T. ž.) Vari pred Máriou Teréziou nemávali 
Maďari »viac prostriedkov*, viac šľachty, viac zeme, viac úradov, viac 
vlivu v krajine i pri korune? A tej vraj »slovenskej renaissance* vari 
sa na smrt polakali aj Nemci v • Uhrách a preto prilnuli k Maďarom ? ! 
Či medzi Maďarmi nebolo demokratismu? Nedali ludu slobodu?! 

No otázka je zajímavá, dôležitá. Je žiaducno, aby sa o nej vy- 
slovili čo najpovolanejší, a prípadne podvrátili alebo opravili Meakul- 
pínskeho, ktorý o tých veciach »pokúsiC sa* mienil nasledovne : »Zdá 
se býti pravdepodobným, že mezi Maďary, Poláky, Cechy a Nemce 
vrazená, do krajň chudých mezi hory a škály zahnatá špetka Slováka 
deptaná Tatarem, Turkem, »robotou^,*»dežmou«, hladem, morem, zlým 



1 



— 264- 

zemépánem^ nemohla pomysleli na osobnosť svou v štát é. .Misera con- 
tribuens plebs, jakou Slovač vétšinou bývala, není toho nikde schopná. 
Slovenská šlechta zde ostala, neb povstala propadla zákonom šlechtj : 
pŕikiula vladárom krajiny duchcm i krvi, vsobášila se, pŕelíla se do 
panujícího živlu. Tak »Voja« stal so prý Vay, Komoro.vský . Komorócí, 
a podobné množí jiní. Vždyl srbští šlcchtici se i pomohnmedáučili, 

• jen aby ostali slechtou ... I slovenští zcmani drželi se zeraé a moci 
zajisté vie než slovenčiny. Pav. Križko v dejinách kremnického škol- 
ství svedčí, že maďaršténí si jmen byl dávny zvjk zcmanň, tak jako 
latincení oí)yeej nezemanft. Vždyť ješte i rumunští Corvinovci a hor- 
vatští Zľínoviči,^ v jistém smyslu pomaďarštili, -^ kde by ne, dii 
minorum gcntiura, t. j. clilcba a ctibažná banderia hornouhorských ze- 

• manských »6edmoslivkáŕfl«. Pravda, že tam národnostní náter byl tehdy 
dosti v pozadí, a vecí pobočnou. Ŕeô vzdelaných byla latinčina, 
otázkou pálčivou víra a štát* (str. 233, 234). O novších časoch je 
v brošúre po uvedení Š. Daxnerovho výroku o Memorandume (»To 
som vedel, že nepovolia nám osoby tné územie lebo veď je to otázka 
moci . . . «) toto : » Jaký div, když slovenská šlechta a vsickni, na 
dobrou konduitu statní odkázaní nepŕivázali budouonosť svou k bu- 
doucnosti Slov. Okolí? (str. 181). A na strane 188.: »Stavové slo- 
venští své zájmy nespojili se zájmy slovenské reči, nýbrž navázeli je 
na maďarčinu, znjisté i proto, že Manifestu a Memoranda zaujali se 
vétšinou jen lidé hmotné nesamostatní, nezámožní, mužove bez vlivu 
na horu i dblň, jakož je tomu tak až po dnes«. 

Ešte 6. června 1861 na memorandovom shromaždení v Martine 
i slov. vlivní zemania boli zastúpení, a rečnili ale skoro po tom i tí 
konečne a úplne prešli onam. Len Máriou Teréziou a slov. renaissan- 
cou neni vysvetlený celý koreň zla. 

P. J. bkultély píše ďalej toto : » Vôbec celá minulosť naša je 
taká, že bol by div, keby sme niečoho mali viacej. Ale z toho ne- 
nasleduje, že v budúcnosti nemohlo by to lepšie by€ — jestli nepre- 
staneme starať sa o tú budúcnosU. Lepšie by snáď bolo povedané: 
jestli neprestaneme za národ všemožne pracovať a modiif sa. No jedno 
i druhé, a i to staranie sa do vecí slovanských či len vám gigantom 
od Kotlínky a Zubrava je nebom dovolené ? Každý druhý je už len 
»človiečik« á »vagabund« ? Neuznávate pravidlo : »Pracuj každý 
8 chutí usilovnou na národa roli dedičné, cesty mohou býti rozličné, 
jenom vôli méjme všickni rovnou «. »Nékdy tichá pastuchova ohyžka 
více pro vlasť muže délati, nežli tábor, z néhož válôil ZiškaU — 

A ešte o tom najnovšom príspevku pre kapitolu »0 slovenské 
nesolidno8ti«. V Nár. Novinách č. 22. 1902. stojí toto: »Programm, 



- 255 — 

na základe ktorého teraz boli zvolení slovenskí vyslanci na snem, 
ktorý prograrom oni osvojili si, má ten smysel, že od nich nemožno 
žiadať iné| ich len to viaže«. Toto je náuka Kotlinu! Dla nej programm 
strany ani za okamih neviaže síranu, neznamená její politické presved* 
čenie, krédo; znamená len »mieru požiadavkov«^ viaže len poslancov! 

Ze sa politické práva nedávajú »ako cukríky poslušným de{om«, 
to sme vedeli. Aj to, že keď jedna politická strana nezodpovedá alebo 
nepáSi sa politike národa, v tom národe utvorí sa strana druhá, tretia, 
každá so zvláštnym programmom. Že by ale jedna slrana v jednom 
čase mala odrazu 2 programmy, to len v Kotline tuším je možné. 

Na »Zubrave« spievaváte doista i tú : »Kto si stojí slovu 2o priam 
shrkne svet, komii nad statočnosl venca v nebi niet . . . !« A obecný 
Slovák drží sa toho: »Dokial slovo, dotial človek*. Programm je tiež 
slovo. Slávnostné »slovoc národnej strany. 

Tomu » slovu* treba ti stáť rovnak statočne, — či v Pešti a či 
v Martine ! Gažovič Skladánsky. 



w ^ >. 




Rozmanité zprávy. ^^uV;//^^<í 



) 



— Navé časopisy: „Považské Noviny" číslo 1. Vychodia raz mesačne. Pred- 
platuá cena na rok 1902., 1 kor. 50 hal. Nové Mesto nad Váhom nitr. [stolicn. — 
Hlas ľudu. Politický a spoločenský mesačník pre utlačených slovenských rol- 
nlkov, remeselníkov a delníkov. Vychodí raz mesačne v Budapešti II. okres 
Fôherceg Albrecht-út č. 3—5. Celoročné predplatné 1 kor. „Hlas ľudu" dakuje svoj 
vznik nepoctivému a Šovinistickému chovaniu sa .,íudovej strany" voči Slovákom. 
List je slovenský, kresťanský dost pokrokový a protiklerikálny. TeSíme sa mu a 
veríme, že bude základom nového denníka. 

— Rolnička a remeselnícka mládež „Kat. Kruhu" v Skalici, predstavila na 
Veíkonočný pondelok a v nedelu dňa 6. aprífa 1902. „Rozmajrín'' obraz zo života 
íudu od F, Urbánka, s velkým zdarom a pri valnej návSteve obecenstva. 

— Česká opera v Prešporku Brnenské národné divadlo české slávi v Pre- 
šporku pravé triumfy. PreSporčania sá unesení Smetanovou a Dvoŕákovou hudbou. 
„Predaná nevesta" a „Dalibor" hraly sa pri vypredanom dome. Obecenstvo volalo 
.,Sláva, Éljen a Hoch". Snaživému riaditelovi nár. divadla brnenského pánu Fr. 
lÄcinovi blahoželáme zo srdcu. Zase príklad, že kultdra, umenie vykonajú viacej 
nežli tucty politikov^ DalŠie predstavenia sú nasledovné : 6. apríla Psohlavciy Kovaŕo- 
vič, večer Čert a Kača Dvoŕák. 7. apr. „Hubička", Smetana. 8. apr. Prodaná ne- 
vesta, Smetana. 9. apr. Tujenistviy Smetana. 10. apr. Bve vdovy, Smetana. 12. apr. 
Krárovna zo Sálfy, Goldmark. 13. apr. Dalibor. Smetana. 




— 256 - 

— Zakladateľom potravných spolkoví Kráľovská sedria v Nitre 
ako obchodný súd, berie teraz velmo prísne všetky ustanovenia ob- 
chodného zákona a zákona o spoločenstvách, a potvrdzuje velmo tažko 
stanovy potr, spolkov. Najnovšie žiada odchýlené kolkovanie od sta- 
rého spôsobu. 20 kor. na prosbu a 20 kor. za zaznaSenie firmy, od 
každého výborníka 10 kor. Najlepšie bude voliť správu len 2 — 3 naj- 
výš 25 členov a volit asi 10 členový dozorný výbor od ktorého sa 
neplatí. 

— VeL p. Richardovi Osvaldovi ! Pri vlaňajšiej súkromnej schôdz- 
ke theologov v Skalici usporiadali sme malú výstavku našej lite- 
rárnej produkcie. Redakcia dala tam tiež všetky svoje knihy. Bolo tam 
i j^ Tovarišstvo" f mnohé z kníh sa požicaly. Habent ma fata ... i To- 
varyšstvo bolo ztratené, hTadali sme ho, ale až náhodou prišlo sa naň. 
Odpusťte' tedy, dostane sa mu ocenenia. 

— Potravný spolok v Skalici mal roku 1901, 347,776,06 korún 
obratu. Čistý zisk obnášal 5749 kor. 

— Pražským študujúcim politikom. Prišli ste post festa. Va^a rozhorČenosť 
vyvolaná bola poslednými udalosťami v parlamente, najmä chovaním sa ludovej 
strany voči Slovákom a nadej delegácii. I nás rozhorčil jej šovinismus a mnohé 
nádeje nás sklamaly, nie je redaktor ^Hlasu" prvým sklamaným slovenským Člo- 
vekom a vy tiež ste nie poslednými. Černocha volil okres a nie redaktor „Hlasu" 
i Ťiárodovci, doista i takí ktorí sa národo vedrom vyrovnajú i vami zastavanej evan- 
jelickej intelligencii, ktorú mimochodom rečeno sme my neurazili a nemenovalif vy 
si dovolujete i mená uverejnil, to nie je žurnalistický spôsob, my písali sme o vo- 
lebnom akte samom, o rozruchu ľudu a o duchUf ktorý javil sa v priebehu volby, . 
kto tvrdí, že spievali sme hymny v Článku „Po voíbách" na Černocha, ten tvrdí 
nepravdu. 

Súkromný môj list vťahujete do polemie, kdežto día dohovoru mal i môj 
list j ako pána Nerádov zostať v tajnosti. To zase Čo je? 

Váá dopÍ3 upravený do „Hlasu" bol napísaný takým nabubrelým, osobo- 
vačným tónom, vymáhanie jeho uverejnenia sprevádzané bolo takými výrazmi a 
hrozbami, že sme uznali za dobré odložiť bo — do archívu. Takto sa nejedná 
v živote, kto chce dalej nesmie si zatarasil cestu. Ci ste mali úmysel či nie, po- 
vlačit redaktora „Hlasu '^ a poškodiť časopisu, na tom nezáleží, že ste sa ale museli 
napraviť a polepšit nahor, to dokazuje i láskyplné objatie „NVirodných Novín", 
odpustili Vám a prijali už-už ztratených na milosť. 

Rozpor medzi vašimi názormi a skutočným životom slovenským stáva sa so 
dňa na deú ostrejším, priepasť na jejž prehĺbení pracujete bude čím ďalej hlbšia, 
či na váš alebo na prospech národa, to ukiaže buddcnosč. V práci za náš lud ne- 
pomýli nás vás nezriadený radikalismus ani zášt a nepriazeň „Národných Novín". 

Dr. P. Blaho. 



( f 






íl 12115 




t'^ 



^ 



Umelecká výstavka slovenská. 

Zajímavý, ale nepoznaný a nepochopený kút juhovýchodnej Mo- 
ravy, moravské Slovensko hlási sa k životu. Klasický tento kút ľudovej 
poesie, bohatá studnica duševných krás nášho ludu, živé, ohromné, 
nikde nejestvujúce museum ľudovej ornamentiky, stály koncert naj- 
starších, antických, prefažko ovládateľných hudobných foriem, dospieva 
pomaly zásluhou svojich nevšedných synov k významu veľkému a 
k váhe tak značnej, s jakou chlúbiť sa môžu len staré a veľké kul- 
túrne centra národov bohatých a šťastných. 

Ano mor. Slovensko s ľudom pomerne najzachovalejňím, typickým 
svojim životom, svojou minulo3t3U a záhadnou svojou prítomnostou 
stáva sa módnym po širých končinách vlasti, doma i v cudzine, hudba 
a pieseň naša vniká i do privilegovaných sieni umenia, kroj ľudu a strih 
šatstva vyvoláva obdiv, vkus v obliekaní sa, nemá páru a napodobňuje 
sa, horúčka sberateľská — cudzia viacej nežli domáca, — uchvacuje 
každý starý háb slovenský ; a my začali sme poznávať ľud náš až v po- 
slednej chvíle, keď už-už hrozila mu zkaza a tam, kde trblietal sa pestrý 
kroj v jasu slnka, kde rozliehal sa spev hned zádumčivý, plný ele- 
gickej nálady, hneď vášnivý, plný radosti života a sebavedomej sily 
skoro bol by zavládnul chladný pokoj všetko nivellisujúcej kultúry 
bez toho, žeby sme sami seba boli náležité poznali, žeby sme boli 
posbierali to, co mali naši predkovia, čo vytvoril ich snivý, umelecky 
bohaté nadelený duch cez stoletia, čo konečne stalo sa ich národným 
majetkom a typickým, originálnym charakteristikonom všeho toho, čo me- 
nujeme slovenským a čo delí nás od iných kmeňov a vetví slovanských, 
Vúsilnej práci^ konservujitcej ľud, jeho umenie, vkus, spevy, hudbu, kra- 
socit, zvečňujtícej tie ustarané, mnohomluvné tváre, tie jadrne oči, to 

17 



~ 268 — 

pole hráed na čele našich strýcovy tie elomené, vábolné starenky v ko- 
stole, na pútif na cmiteri, pri polnej práci, pri detoch a vo všetkých 
zjavoch života, vidíme to opravdové pochopenie ľudového umenia, kus 
zdravej, Ruskinovskej reakcie, návrat k prírode, k zemi a jej obrába- 
telom, k IudU| a v tejto snahe zachovať Slovensko sebe a národu i bu- 
dúcnosti, javí sa výška a neskonalá zásluha uprkova a mladej umelec- 
kej generácie slovenskej, tých horlivých sberatelov keramiky, výšiviek, 
piesní, nábytku, ktorí stvorili nám musea, celťi radu vzácnych privát- 
nych sbierok, knihy piesní a ludovej poesie. 

Niet druhého kraju, kde toľko bolo by sa vykonalo v tomto 
obore, kde pracovalo by sa s takým porozumením a s toľkou láskou 
na tomto poli. Žiadon obor ethnograiie a folkloristiky nezostal nepo- 
všimnutým, ovšem k dokonalosti a k umeniu svetového chýru doviedol 
nás Uprka. 

Pozrite to líčenie jará života u našej mládeže, tie plné, veselé obly- 
čaje, tie ľahodné, krásu tela ľudského vyzdvihujilce obrysy šohajov, hyb- 
kýoh, hrdých, vzdorovitých a hneď zase mäkkých, smutných, plačúcich ; no 
a krásy slovenskej dievčiny, jej skvostného, kvótami a leskom jasných 
bariev skvejúceho sa kroju, frčiace, bohaté stuhy, tanečný vír a nežný 
spev, tichú modlitbu kto zvečnil, kto nám ju zachoval, kto nás ňou 
povzbudil? 

Joža Uprka, jeho umelecký, šťastný štetec a za ním jeho škola 
Mandel, Frolka. 

Svojím umením a svojím životom je Uprka v našom národe zja- 
vom epochálnym, podobným silným človekom ako je v Rusku Tolstoj, 
Grorkij, 

Nik pred ním nepochopil Slováka tak hlboko a opravdove ako 
on, a nik z jeho súčasníkov nemaluje Slováka tak sytými, nevyzpyta- 
teľne mocnými barvami ako on! 

Po slušnom uznaní cudziny, po viedenskej výstavke plnej po- 
chvalnej kritiky, po významnej výstavke varšavskej usporiada so svo- 
jou družinou výstavku svojich novších i starších diel v Hodoníne, vo 
svojom kraji, aby ho hlbšie poznal ľud, ktorý on v srdci nosí a vášnivé 
miluje. 

Je fia čase predstavit sa ludu, aby vás poznai a vo vás seba aby 
ctil, váiil. Dr. P. Blaho. 



— 259 — 



Príspevky k miestopisn Slovenska. 



XIV. Trenčín. 



Okres bánovský 

Alsó-Draskócz : Dolné Dľžkovce 
Aleó-Moteilcz : Dolné Motešice 
Alsó-NaBtic: Dolné Naštice 
Alsó-Ozor: Dolné Ozorovce 
Bán: Bánovce 

Biszkupioz: Biskupice (bánovské) 
Bobot: Bobot 

Bobot-Lehota : Bobot Lehota. 
Bossan-Neporácz : Bosan-Nepo- 

radz (B. Nepratlza) 
Brezolub: Brezoluby 
Cserno- Lehota Čierna Lehota 
Csuklász: Ouklasovce 
Czimenna: Cíiueuná 
Dezser: Dežerice 
Dubnicska: Dubnická 
Dubodjel : Dubodiel (Dubový 

Diel) 
Dvoreoz: Dvorec 
Farkaska: Faľkaška 
Felsô-Draskócz : Horné Držkovce 
Felsô-Motesicz: Horné Motešice 
Felsô-Nasticz : Horné Naštice 
Felsô-Ozor: Horné Ozorovce 
Halács: Halačovce 
Homyán: Horňany 
Jasztrabje (Olved): Jastrabie 
KÍ8-Borcsány : Malé Borčany 
Kis-Chlivény : Malé Chlievany 
Kis-Gradna: Malá Hradná 
Kis-Neporácz : Neporádzka 
Ei8-Szlatina : Slatinka (Malá 

Slatina) 
Eia-Sztrioze : Malé Ostratice 



(záhorský), 

Kosztolna Miticz : Kostolné Mitice 
Kraszna : Krásna Ves (Krásnejsa) 
Ksinna: Kšiná 
Látkócz: Látkovce 
Luttó: Lutov 
Mjezgócz: Miezgovce 
Nagy-Chlivény : Velké Chlievany 
Nagy-Gradna: Velká Hradná 
Nagy- Szlatina : Slatina (V. Slatina) 
Nagy-Sztricze : . Vciké Ostratice 
Nemes-Miticz: Zemanské Mitice 
Omasztina: Omastiná 
Pecsenyéd : Pečenany 
Petri-Lehota : Petrova Lehota 
Petyovka: Peťovka 
Podluzsány: Podlužany 
Pravo ticz : Pravotice 
Prusz: Prusy 
Radissa: Radisa 
Ribény : Rybäny 



> 

'.'■■<■■■ • K-, 



Rongyos-Sztricze : Otrhánky "^^ľ. V / 

Rozsony-Miticz : Rožoň Mitice 
Rozsony-Neporácz : Rožoň Nepo- 

radz (R. Neporadza) 
Ruszkócz: Ruskovce 

v 

Sipkó: Sípkov 
Szvinna: Svinná 

Tiraorháza : Timoradz (Timoradza) 
Trebichova : Trebichova 
Viszocsán: Vysočany 
Závada: Závada 
Zay-Podhrágy : Zay Podhradie 
Zay-Ugrócz: Zay Uhrovec 
Zsittna: Žitná 

17* 



\ 



— 260 



Okres hytčanský. 



Benyó: Beňov 

Dlhépole: Dlhépole (i Dlhý pol) 
Hlinik: Hliník 
Hvozníoz: Hvozdnioa 
Kis-Bittse: Malá Bytča 
Kollarovicz: Kolárovice 
Míksófalva: Mikäová 
Nagy-Bittse : Velká Bytôa (By tôa) 
Nagy-Kottessó : KoteSová 
Neme8-KÍ8-Kotte8SÓ : Zemanská a 

Malá Kolesová 



Oblazó: Oblazov 
Petrovicz: Petrovice 
Psumovicz: Pšurnovice 
Rovne: Rovné 
Styávnik: Šťavník (Šóavník) 
Szetyechó: Setechov (Seccchov) 
Szvederník : Svederník 
Trencsén-Makó : Makov 
Viszoka: Vysoká 
Záijecs-Kebló : Zarieé-Keblov 



Okres čadcanský. 



Csacza: čadca (Čača, Čacca) 
Cserne: Čierne (Čemó) 
Dunajó: Dunajov 
Horelicz: Horelica 
Olesna: Olešná 
Oscsadnicza : Oáčadnice 
Podviszoka: Podvysoká 



Rakova: Raková 
Szkalite: Skalité 
Sztaskó: Staškov 
Szvrcsinovecz : Svrôinovec 
Turzovka: Turzovka 
Zákopcse: Zákopčie 



Okres ilavský. 



Alsó-Kocskóoz : Dolnie Kočkovce 
Alsó-Lieszkó : Dolnie Lieskové 
Alsó-Poruba: Dolnin Poruba 
Bellus: Beluša 
Brieszlenne : Briestené 
Csicsmán: Čičmany 
Dobra: Dobrá 
Dubnicz: Dubnica 
Fehô-Kocskócz: Hornie Kožkovce 
Felso-Lieszkó : Hornie Lieskové. 
Felsô-Poruba : Hornia Poruba 
Gyurgyove: Ďunľové 
Hlozsa: Hloža 
lilava: Hava 



Illiavka: Ilavka 
Kasza: Košeca 

Kasza-Kis-Podhrágy : Košecké 

Malé Podradie 
Kaszd-Nagy-Podhrágy : Košecké 

Velké Podhradie 
Kasza-Rovné: Košecké Rovné 
Kis-Kolacáin : Malý Kolaóín 
Klobusicz: Klobušice 
Kopecz: Kopec 
Lédecz: Ladce 
liicszkovecz : Lieskovce 
Misen: Omšenné 
Mojtdny: Mojtín 



— 261 — 



Nagy-Kolacsin : Veľký-Kolačín 
Noszicz: Nosice 
Nozdrovicz : Nozdrovice 
Podhor: Podhorie 
Podszkal: Podskalie 
Prejta: Prejta 
Prilesz: Príles 
Pnizsina: Pružina 



Szlopna: Slopná 
Szverepecz : Sverepec 
Trencsén-Tepla : Teplá 
Trencsén-Teplicz : Teplice 
Trsztye : Trstie 
Tunezsicz: Tunežice 
Viszolaj : Visolaj 
Zljechó: Zliechov 



Olcres kysuckornovomestský. 



Als<5 - Vadicsó : Dolný Vadičov 

(i D. Vajôov) 
Brodnó: Brod no 

Budatin: Budatín (i Budatýn, 

Budaeín) 
Budatin Lehota: Leliotu (i Hfota) 
Chumecz: Chlumec (Churaec) 
Dubje: Dubie 

Felso-Vadicsó : Horný- Vadieov 

(i H. Vajčov) 
Ki3- Divina: Malá Divina (i Di- 

vinka) 
Ki8-Rudina: Malá Rudina (i Ru- 

dinka, Rudzinka) 
Kiszucza-Ujhely : Kysucké Nové 

Mesto 
Klubina: Klubina 
Kotrzsiua - Láeska : Kotrž-Luôka 

(i kotržená-Lu6ka) 
Kôzép-Vadicsé : Prostredný Va- 
dieov (P. Vajcov) 
Erasznó: Krásno 
Lalinek: Ľalinek 
Lieszkovecz : Lieskovec 
Lodnó: Lodno 
Lopusna: Lopušná 



Lťiki : Lťiky 

Lutisa: Lutise (z Lutíš) 

Markófalva: Marček 

Nagy-Divina: VeTká-Divina (Di- 
vina) 

Nagy-Rudina: Velká-Rudi na (Ru- 
dina) 

Neszlusa: Nesluša 

O-Besztercze : Staré-Bystrice (Sta- 
rá Dedina) 

Ochodnieza: Ochodnica 

Oskerda: Oškerda 

Pazsit: Pažite (z Pažít) 

Povina: Povina 

Radola: Radola 

Radvoszka: Radvoska 

Rjecsnicza: Riečnice 

Rudniszka : Rudniská 

Sznazsnicza: Snažnica 

Uj-Besztercze: Nové-Bystrice (No- 
vá Dedina) 

Vránje: Vranie 

Zádubnje: Zádubnie 

Zásztranie: Zástranie 

Zboró: Zborov 



262 — 



1 



• Puchói járás = Okres púchovský. 



Alsó-Brezsnicz : Dolnia Breznica 
Bohunicz : Bohunice 
Bolesó: Bolešov 
Borcsicz: Borčice 
Dohnan: Dohnaný 
Dubkova: Dubková 
Duló-Ujfalu : Dulov - Nováves 

(spojené obce) 
Felso-Brezsnicz : Horná Breznica 
Felso-Szrnye : Hornd Smie 
Horenicz: Horenice 
Horká: HArka 
Horócz: Horovce 
Hostina: Hostina 
Hrabovka: Hrabovka 
Ihristye: Ihriste 
Kamencsiíu: Kameňcany 
KlucBÓ : Klueov 
Krivoklat: Krivoklát 
Kvassó: Kvášov 
Láz: Lazy 
Lednicz: Lednica 
Lednicz-Lehota : Lednic I^ehota 

(Lehôtka) 
Lednicz-Rovnye : Lednic Rovne 
Liborcsa-Dvorecz : Liborca Dvo- 
rec (spojené obce) 
Lisza: Lysá 



Luky: Lilky 
Medné: Medné 
Mesztecsko : Mestečko 
Mikusócz: Mikušovce 
Mostyistye: Moštište 
Nemsova: Nemšova 
Niranicz: Nimnica 
Oroszlányko-Podhragy : Vršatec 
Pjecho: Pjechov 
Precsin-Lehota : Prečin Lehota 
Priiszka: Pruské 
Puch ó : Pňchov 

Szavcsina-Podvázs: Savčina-Pod- 

vážie (spojené obce) 
Sedmerócz: Sedraerovce 
Szlavnicz- Vaszka : Slávnica-Vaska 

(spojené obce) 
Sztrezsenicz : Streženiee 
Tuchina: Tuchyna 
Veszka-Bezdedó : Vieska Bezde- 

dov (spojené obce) 
Vidma : VydrnK 
Vôrôskô: Cervenkameň 
Zárjecs : Zarieô 
Závada: Závada 
Zbora: Zbora 
Zubák: Zubák 



Trencséni járás -=: Okres trenčiansky. 



Adatíiócz: Adamovce 
Alsd-Szrnye: Dolné' Smie 
Alsó-Stícs: Dolná Súca 
Apátfaln: Opatová 
Apáti: Opatovce 
Barát-Lehota: Mnicbová Lehota 
Beczkó: Beckov 



Bell a: Bela 
Biszkupicz: Biskupice 
Bobrovník : Bobrovníky 
Bohuszlavicz: Bohuslavice 
Bossácz: Bosáca 
Csiitortôk: Štvrtok (Stvrtek) 
Drietoraa: Drietoraa 



— 263 - 



Felso-Szťícs: Hornia Sňea 
Haluzícz: Haluzice 
Hamri: Hamry 
Hanzlikfalu: Hanzlíkov.^ 
Efrabovka: Hrabovka 
Isztebník: Istebník 
Ivanócz: Ivanovce 
Kálnicz: Kalnica 
Ki8-Bir<5cz: Malé Bierovce 
Kis-Chocholna: Malá Chocholná 
Ki8-Kubra: Malá Kubra. (»Ku- 

brica.-'A) 
Ki8-Sztankócz : Malé Stankovce 
Ki8-Zablat: Malé Záblatie 
Kis-Zsárabokrét: Malé Zabokreky 
Koohanócz: Kocbanovce 
K008ÓCZ: Koeovce 
Kosztolna: Ko8tolná 
Krivoszud-Bodovka : Kri vosiid 
Bodovka, (»Krivosúdza« Bodoka) 
Melc8icz: Melčice 
Morva-Lieszkó : Moravské Lie- 
skové 
Nagy-Birócz: Velké Bierovce 
Nagy-Chocholna: Velká Cho- 
cholná 
Nagy-Kubra: Velká Kubra 
Nagy-Sztankócz: Velké Stankóvce 



Nagy-Záblat: Velké Záblatie 
Nemes-Lieszkó : Zemanské Lie- 

skové 
NeiTie8-Podhragy: Zemanské Pod- 
hradie 

Nozdrkócz: Nozdrkovce 

Orechó: Orechové 

Rakolub: Rakoluby 

Révfalu: Mnešice 

Ribári: Rybáry 

Rozvadz: Rozvadze 

Szedlicsna: Sedličná (»SeliČDá«) 

Szelecz: 8elec 

Szkala: Skala 

Szkala-Ujfalu: Hornia »NoveJ8a« 

Szoblahó: Soblahov 

Trencsén: Trencsín 

Turňa: Turná 

Ujezdó: IJjezdov 

Vág-Ujfalu : Dolná 



>NoveJ8a« 
(Nováves) 



Velc8Íoz: Velčice 
Vie8zka: Viesky 
Zamarécz: Somárovce 
Zárjecs: ZarieSie 
Zlatócz: Zlatovce 
Zsabinecz: Zabinec 



// y^ 



f> 






Vágheszterczei járás =r Okres povaisko-bystrický. 



Alsó-Hricsó: Dolný Hryôov 
Alsé-Mélyesd : Dolné Hlboké 
Alsó-Mostyenec: Dolný Moštenec 
Bogyina: Bodina 
Bronyistye: Brvnište (do Brvnísf) 
Cselkó-Lehota: Celko Lehota 
Domanizs: Domaniža 
Donaanizs-Lehota: Doraaniž Le- 
hota 



Parkasd: Vrtižer (Vléižer) 

Felsô-Mélyesd : Horné Hlboké 

Felso-Mostyenecz: Horný Mo- 
štenec 

Hattné: Hatné 

Hrabová: Hrabové 

Hradná: Hradná 

Hricsó-Varalja: Hryčovské Pod- 
hradie 



— 264 — 



Jablonófalii : Jabloňové 
Kardos-Vaszka: Kardoš Vieska 
Kis-Cserna: Malá Cerná 
Kis-Jeszenicz: Malá Jesenica 
Kis-Ugyics: Malá Udica 
Kliestina : Klieština 
Kosztelecz : Kostelec 
Lednicz: Lednica 
Marikó: Mariková 
Marsófalu: Maršová 
Milochó: Milochov 
Nagy-Cserna : Velká C-erná 
Nagy-Jeszeniez: Velká Jesenica 
Nagy-Ugyics: Velká Udica 
Nemes-Kvassó : Kvasov 
Nemes-Závada: Závada 
Okrut: Okrut 
Orlové: Orlové 
Papradnó: Papradno 
Pastina-Závada : Paština Závada 
Peklina: Peklina 
Pelvvás: Plevník 
Pacsaró: Paôarová 



Podmanin: Podmanín 
Podvázs: Podvážie 
Praznó: Praznov 
Precsin: Preeín 
Predmér: Predinier 
ProFzné: Prosné 
Rassó: Rašov 

Sebestyénfalu : Šcbešťanová (*Še- 

bešôanová«) 
Somfalu: Drieňové 
Szádecsne: Sádečné 
Sztúpné : Stupne 
Szólyó: Sólov 

Upohláv: Upohlava (Supohlava) 
Urbanó: Urbanov 
Vág-Besztercze : Považská By- 
strica 
Vág-Beszterce-Podhragy : Pod- 
hradie 
Vág-Héve: Teplá 
Vrch-Tepla: Vrch Teplá 
Záskal: Záskalie 



Zsolnai járás = Okres žilinský. 



Alsó-Tizsina : Dolná Tižina 
Babkó : Babkov 
Bánova: Bánová 
Bella : Bela 
Bittarova: Bytarová 
Bittse-Lehota : Bytcanská Lehota 

(»Byc Lehota*) 
Bittsicza: Bytčica 
Brezani: Brezany 
Facskó: Fačkov 
Felso-Hricsó : Horný Hryôov 
Felsô-Tizsina : Horná Tižina 
Frivald: Frivald 
Gbellan : Gbelany 



Gyuricsina: Duriôiná 
Huorki: Hôrky 
Illové: ílové 
Jaszenó Jaseňové 
Klacsan: Kľačany 
Koporuba: Kamenná Poruba 
Krasznyan : Kraaňany 
Kunfalva: Konská 
Kunyerad: Kuncrad 
Liszieza: Lysica 
Ljetava: Lietava 
lijetava-Lucska: Lietava Lúčka 
Moys: Moyš 
Moys-Lucska: Moyš Lúčka 



— 266 — 



Nedecz: Nedzedza 
Nezbud-Lucska: Nezbud Lúčka 
Ovcsárszko: Ovčáreko 
Plébán-Lehota: Plebán Lehota 
Podhorje: Podhorie 
Poluszje: Polusie 
Porubka: Porubka . 
Rajecz: Rajeo 
Roszina: Rosina 
Suja: Šuja 
Sztránské: Stránske 
Sztrányavi : Stráňavy 
Sztrázsa: Straža 
Sztrazsó: Stražov 



Sztrecsnd: Streíno 
SzuDjog-Závada: Závada 
Szvinna : Sviná 
Teplícska: Teplička 
Trnove: Tŕňové 
Trsztena: Trstená 
Turó-Tridvori : Turo Tridvory 
Tyerchova: Terohová 
Váma: Varín 
Visnyó : Višňové 
Závodje : Závodie 
Zbinyó : Zl>yĎov 
Zsolna : Žilina 






1 



— » .. ^1 



Ohres 

Agó: Agov 

Alsó-Várad: Dolný Várad 
Bájka: Bájka 

Bars-Endréd: spojené obce Malé 
a Velké Ondrejovce a Držlany 
Csata: Čata 
Csejkô: Čajkov 
Dobó-Berekalja : Podlužany 
Felsô- Várad: Horný Várad 
Garam-Apáti: Opatovce 
Garam-'Dámasd : Dámašd 
Gtiram-Kelecsény : Kfačany 
Garam-Keszi : Kosihy 
Garam-Lôk: Lok 
Garam-Mikola : Mikula 
Garam-SzôUôs : Rybník 
Garam-Ujfalu : Hronská Nová 

Ves (Novejsa) 
Garam-Vezekény : Hronské Vo- 

zokany (Vezekíň) 
Hôlvény: Hulvienky 



Tekov. 

levický. 



Eis-Kálna: Malá Kalnica 

Kis-Koszmály : Malé Kosmálovce 

Kis-Sáró: Malé biarovce 

Eis-Szecse: Malá Seč 

Kis-Tôre és Nagy Tôre: Malá a 

Velká Tura 

Lekér: Lekír 

Maiosfalva: Marošova 

Mezô-Kis-Salló : Malé Šarluhy 
Nagy-Kálna: Velká Kalnica 

Nagy-Koszmály : Velké Kosmá- 
lovce 
Nagy-Málas: Málaš 
Nagy-Salló: Velké Šarluhy 
Nagy-Sáró: Velké Šiarovce 
Nagy-Szecse: Velká Seô 
Nagyod: Naďod 

Neraes-Oroszi : Oros za Hronom 
Nyír: Nir 

Ó-Bars: Starý Tekov 
Oroszka: Oroska 



1 



— 266 — 



Óvár: O várky 
Solymos: Šalmoš 
Szt.-Gôrgy: Senďurď 
Szódó: Súdovce 
Tolmács: Tlmaô 



Uj-Bars: Nový Tekov 
Vámos-Ladány : Ludany 
Zseliz: Želiezovce 

v 

Zsemlér: Zemliare 



OTcres oslanshý. 



Alsd-KameDecz : Dolný Kamenec 
Bisztrícsény: Bystričany 
Brogyán: Broďany 
Ctíerenye: Oereňany 
Felfalu: Horná Ves (Hornejsa) 
Felsô-Kamenecz : Horný Kamenec 
Kalacsna: Kolačnov 
KÍ8-Bi8ztricRény : Mal<5 Bystri- 
čany 
Kis-Keresnye : Malé Kršteňany 
Kis-Ugrócz: Malé tJherce 



Nagy-Keresnye : Velké Kršteňany 
Nagy-Ugrócz: Velké Uherce 
Nemes-Kosztolány : Zemanské Ko- 

stolany 
Nyitraszeg: Chalraová 
OszlíCny: Oslany 
Pálos-Nagymezo : Veíké Pole 
Pázsit: Pažifi 
Radócz: Rádobica 
Simony: Šimunovany 



Okres svätohriésky. 



Alsó-Hámor: Dolné Hámry 
Alsó-Támok: Dolná Trnávka 
Alsó-Zsadány : Dolná Zdáňa 
Apát-Hegyalja: Podbrehy-T^ehôtka 
Bai*8-Szklenó : Sklenô 
Bartos: Bartošova Lehôtka 
Bezeréte: Tmavá Hora 
Bukkoskťit: Bukovina 
Dallos: Hráč (Ihráž) 
Dóczyfíírésze : Píla 
Erdô-Surány: Zúbkov 
Felsô-Apáti: Horné Opatovce 
Felsô-Bessenyo : Dtíbrava 
Felsô-Hámor: Horné Hámry 
Felso-Támok: Horná Trnávka 
Felso-Zsadány : Horná Zdáňa 
Garam-Kíirtos : Trubín 
Garam-Mindszent : Vieska 



Garam Rév: Voznica 
Garam Szt. Kereszt: Svätý Kríž 
Geletnek: Hliník 
Gy erty ánfa- Élesm art : Hrabiôov- 

Ostrý Grúň 
Határ Keleosény: Klačany 
Irtványos: Kopanica 
Jallna: Jálna 

János-Gyarmat : Janova Lehota 
Kaproncza: Kopemica 
Karvaly: Jastraba 
Kelô: Prochot 
Kis-Lócsa: Lovčica 
Kiszelfalu: Pytelova 
Koszorás: Kosorín 
Ladomér: Ladomir 
Lenge: Teplá 
Lutilla: Lutila 



— 267 — 



Madarasalja: Klak 
Majlát: Prestavlk 
Moosár: MoSiar 
Magyorómál: Slazka 
Nagy Lócsa: Ijovča 
Ó-Kôrmôoske : Kremniôka 
Repistje: RepiSte 
ReviBtye-Váralja : Podzámčie 
Rudnó: Rudno 



Saskôváralja : Podhraď 
Sekély: Žakil 
Szénisfalu: Bzenica 
Tormáskert: Nevolnft 
Uj Gyarmat: Nová Lehota 
Vihnye-PeBzerény : Vyhne-Pese- 

rany 
Zsamócza: Žarnovica 
Zsamóczakohó : Zarnovioká Huta 



Ohres vrábeľský. 



I' 



i: 



Aha: Horný Óhaj 
Alsó-Gyôrôd: Dolný Ďurad 
Alsó-Pél: Dolný Pial 
Baracska: Baračka 
Belleg: Belek 
Besenyô: Bešeňov 
Besse: spojene obce Besa a Všetky 

Kóty 
Cseke: Čaká 
Csiffár: Čifrfre 
Ény: Iňa 

Fakó-Vezekény : Fakó Vozokany 
Felsô-Gyôrôd : Horný Ďurad 
Felsô-Pól: Horný Pial 
Fúsb: Fíá 
Gyékénes: Dekeníá 
Hull: Hál 
Kis-Lót : Malý Lot 
Eis Vezekény : Malé Vozokany 



Mellek: Melek 

Mohi : Mochovce '*^^- 

Nagy Fajkurt: Velký Fajkurt 

Nagy Lót: Velký Lot 

Nagy Liíle: Lula 

Nagy Mánya : VelkťC Maňa 

Nagy Valkház: Velký Valkház 

Neved: Nevidzany 

Ohaj: Dolný Ohaj 

Pozba: Pozba 

Rendve: Rendva 

Szenose: SenSa 

Tajna-Sári : Tajna-Šarovce 

Tild: Teldínce 

Tôhôl: Tehla 

Verebély: Vráble 

Vôrôsvár: Verešvár 

Zsitva Gyarmat: Darmoty 

Zsitva Ujfalu : Nová Ves (Novejsa) 



'Vi 



Okres glatomoravecký. 



AranyoB-Maróth : Zlaté Moravce 
Bélád: Beladice 
Berzencze: Breznica 
Csárad: Čaradce 
Ebedecz: Obice 
Fekete-Kelecsény : Čierne Klaéany 



Fenyô Eosztolány: Jedlové Ko- 

stolany 
Garam 8zt. Benedek: Svätý Be- 

ňadik 
Gesztôez: Hosťovce 
Hecse; Choža 



— 268 — 



Hizér: Chyzerovce 
Keresztár: Hostie 
Kis-Apáti: Opatovce 
Kis-Aranyos: Zlatno 
Kis Herestény: Malé Chrasťany 
Kis Szelezsény: Malé Slažany 
Kis Tapolcsány : Topolôianky 
Kis Ulés: Malá Lehota 
Kis Valkócz: Závada 
Kisfalud: Vieska 
Kovácsi: Kozarovce 
Lédecz: Ladice 
Lócz : I^ovce 
Magasmart: Brehy 
Maholány: Machulince 
Malonya: Mlyňany 
Mankónz: Mankovce 
Nagy-Herestény : Velké Chra- 
sťany 
Nagy Szelezsény: Velké Slažany 



Nagy-Úlés: Velká Lehota 
Nemcsény: Nemčiňany 
Németi: Nemce 
Never: Neveriee 
Orovnieza: Orovnica 
Perlep: Prílepy 
Peszér: Psiare 
Szelepcsény: Slepčany 
Szt. Márton: Svätý Martin 
Szkiczó: Skýcov 
Taszár: Tesáre 
Uj-Petend: Kohožnica 
Válkócz : Volkovce 
Velsicz: Velčice 
Zsikva: Zikava 
Zsitva-Kenéz : Knežice 



Korraoczbánya: Kremnica 
Leva: Levice 
Ujbánya: Nová Baňa 



L, N. Tolstoj a Maxim (Jorkij. 

(Pokračovanie.) 

Tolstoj zachytil teda len to, co v fude dávno žilo a ío sa aj čia- 
stočne prevádzalo. Upozornenie na slova Kristove a hájenie týchže je veľa 
nepohodlné svetským a cirkevným obrancom dogmat, lebo nehodí sa to 
do formátu neprotivenia sa. Neidem sa rozsirovaC o tom, čo vlastne to 
neprotivenio je — ved je to na dostac známe — neuvádzam ani do- 
klady z evanjelií. Isté je, že pre našu dobu sa táto zásada akosi ne- 
hodí, ale zvláátno je, že nieto žiadnej sriadenosti, ba ani seriosnej kri- 
tiky oných slov Kristových, ktoré — raz darmo — sú tuná, ktoré sa 
opakujú vo všetkých knihách apoštolských; vysvetlovaí, že Kristus ne- 
myslel doslova, jestli povedá; »ale ja vravím vám: neprotivte sa zlému. 
Ale uderí-li ťa kto v pravé líce, nadstav mu i druhé (Mat. V. 39). 
^A tomu, kto by sa chcel s tebou súdil a vziaC ti košeľu, daj mu 
i plášť (Mat. V. 40) at(ľ. nedostačí, poneváč výroky podobné sú velmi 
časté a určité. Ked výroky o iných vlastnosťacb kresťana (jak ďaleko 



— 269 — 

sa netýkajú panovania jednoho nad druhým a vlastníctva) bertí sa väč- 
šinou doslova, preôo sa tieto výroky ináô vysvetlujú ? Tolstoj má úplne 
pravdu, keď hovorí, že evanjelium by cirkve najradšej zamenily cir- 
kevným učením. 

Viera a náboženstvo nie je nič hotového, ono sa mení, keď aj nie 
v podstate ale formálne v mnohom v jednotlivých dobách, viera je 
svedomie istého stoletia. Možno, že pravé kresťanstvo, totiž také, aké 
hlásal Kristus, je dnes nemožné, možno, že mnohé formy a vety apo- 
štolských kníh sa nedajú do života uviesť, ale nutné by bolo — to 
aj doznať a tak hovoril. Verím, že od Nicejskébo concilu je ťažko 
evanjelium korigovať ale ešte horšie je dogmata od evanjelia odchylné 
za správne držať. Čítal som mnoho kníh Tolstélio a mnoho kritík 
o ňom, ale všade som skoro pri posudzovaniu ^neprotiveníu sa zlu 
zlým« a jeho stanovisku ku »vlastníctvu< len všeobecnú, žiadnu sku- 
točne podvracujácu kritiku našiel. Ačpráve je Tolstoj pre cirkve iacie- 
rom, pre vedátorov mystikom predsa sa píše aj dnes najviacej o jeho 
románoch »Vojna a miere a »Anna Karenina«, na terajšiu činnosť 
pozerajú len cez okuliare, s akýmsi súcitom nad upadnutým, do takých 
bludov starcom. Tento akýsi krokodilský súcit, pestovaný hlavne Nem- 
cami je už tak nákazlivý, že pôsobí aj na našich slovenských literátov, 
ktorým veru posmievame sa Tol stému nesvedčí. A veru Tolstoj si 
to nezaslúžil. Nemusí mu veriť, kto nechce, ale človekovi ako je 
Tolstoj sa vysmievať — je pri najmenšom nestudnosťou. 

Ale Tolstoj si je vedomý, ako som už poznamenal, že náuka 
o neprotiveniu sa je vclrai tažko strovitelná, že zapríčiňuje nevdojak 
všetko, ba život. Ale on nespúšťa sa preto nádeje, že idee jeho skôrej- 
neskôrej vniknú medzi ľud a v jeho nekonečnom optimisme verí na 
tú nehoráznu zmenu ethického sm^šFania človečenstva, vychovaného cez 
tisícročia v domnienke, že v »l)0Ji« je život, nie v lethargii a keď by 
to bola hneď kresťanská lethargia. Preto pretriasa vo svojich knihách 
zásadu o neprotiveniu sa tak často, s takou vervou a energiou, akú 
len u fudí v nebezpečí sa nachodiacich vidíme, A keď celý svet sa 
mu bude posmievať, on nepopustí a poznanú raz pravdu brániť budo 
do ostatného dcchu života. Pre neho horské kázanie nenie žiadne »du 
charmant duchcr« ako Renan vraví, pre neho je to podmienka života 
a útechu starých dní. Život pre neho nenie hovenic sladkej nečinnosti, 
labužníctvu, život pre neho je splnenie v(Me Božej «, ktorá hlavne javí sa 
v službe bližnému, v scl)aobete a čistote ducha, ovšera ideál, ku kto- 
rému smeruje je o mnoho výšej, ako človek dosiahnut môže. Ale »aby 
človek pristal k onorau miestu, kde smeruje, musí všetkými silami 
smerovať omnoho výšej «. 



í 1 



— 270 — 

>V horskom kázaniu vyslovený je Kristom tiež večný ideál, ku 
ktorému prirodzene ľudia snažit sa maj 6 a onen stupeň dostižnosti, 
ktorý už v našej dobe luďmi môže byť dosiahnutý«, 

>Ideál zakladá sa v tom, aby človek nežiadal zla nikomu, aby 
nezapríčiňoval v nikom nepriazeň, miloval všetkých. « 

»Ideál je úplne panenstvo aj v myšlienkachc 
^ . »Ideál je nestaral sa o budácnost, žiť pre prítomnú hodinu; 
/a^,^^ ' »Ideál jest, nikdy a ku žiadnemu úkolu neupotrebil násilia*. 
. ." ,."\ / » Ideál jest miloval nepriatela, nenávidiaceho nás«. 

* Ideály tieto, uznané — ovšem len theoreticky — skoro všetkými 

cirkvami kresťanskými neprevádzajú sa, aé vyplývajú z Boha-človeka, 
v tej miere ako by sa slusalo. 

Medzi jednotlivými cirkvami, snáď najviac boly uznané ideály 
reči na hore v cirkvi katolíckej. Vzdor všetkým chybám so stránky 
theologov a filosofov zachované boly ňou: kastita, odrieknutie sa po- 
zemských vecí, oddávanie sa len altruismu, čo najvyššie cnosti kre- 
č'ťanské. Aj dues možno nájsť medzi katolíkmi skutočných >tolstojov- 
cov«, čo sa skutkov lásky a sebaobety týka, bárs snádľ títo o theoriach 
jasnopolanských ani nepočuli. 

A kňažstvo katolícke, na kolko si ešte zachovalo čistotu duše, 
nelíši sa v praksi valne od Tolstého. Všetky kresťanské cnosti vyslo- 
vené v horskej reči sú katolíckemu kňazu vodítkom cez život. (Po- 
klesky jednotlivých osôb nemenia na veci ničoho). Každý, ktorý troška 
sa zaoberal cirkevnými dejinami vie, aké velké boje bojovali katolíci za 
zachovanie pôvodnej čistoty kreslanskej. *). A z pomedzi všetkých iných 
kresťanských cirkví, katolícka cirkev cítila vždy onú hroznú priehlbeň 
medzi Kristom a skutočným životom. S delníckou otázkou zaoberala sa 
najsamprv katolícka, potom teprv až evanjelická cirkev. Ovšem ani umný 
Manning, ani ideálny Lavigiere, ba ani pápež Lev XIII. nedoviedli 
delníctvo pre katolicismus zainteresoval, ale príčiny toho nehladajú sa 
v učení katolíckom, než viac v organisácii cirkevnej. Lepší ako kre- 
stansko-katolícky socialism nebol ani Stôckerov evanjelicko-kresťanský, 
z príčiny asi tej, jako u katolíkov. Dakto bude namietať, že materialism 
doby našej — ale keby nebolo hierarchie, nebolo by toľko neznubožstva. 
— Elien Key hovorí, že cirkev katolícka pestuje, súc v dilemme medzi 
Kristovým ideálom a skutočným životom dvojakú morálku : jednu lepšiu, 
vyššiu ale ťažšiu, ktorá asi všetko žiada, čo Kristus kázal, — je to 
morálka svätých ľudí a druhil, ľahšiu, elastickú, formalismom hrozne 



*) Katolík vždy vidí najvy^^iu cnosť kreslanskú, v odriekaniu sa všetkého po- 
zemského blaha a slúženiu blížnemu. V tomto Tolstoj a katolícky cirkevník siS jedno. 



— 271 — 

ob£ažen& morálku — pre velkft massu. Luther dvojitá morálku nezná a 
Tolstoj jej tiež neuznáva. Ale aj Rím, aj Luter majň svoje výhody. 
Tamten mohol aspoň pre tých sväto-žijúcieh — ač ich bolo vždy velmi 
málo — zachoval ideál kresťanský javiaci sa hlavne v naivnom verení 
v a úplnom altruisme. U evanjelikov, u ktorých nieto rozdielu medzi kre- 
stanským životom a životom naturálnym so všetkými slabosťami a hriechami, 
u nich kastita, odrieknutie sa pozemských lahôdok^ úplný altruism^ vôbec 
sebaobeta, akú žiada Kristus a priori neboly možné. Ale za to nám 
vybojoval Luther právo posudzovať náboženské veci naším svedomím 
a u evanjelikov ako u Tolstého je svedomie najvyšším sudcom vo ve- 
ciach ethických. V evanjelických krajinách je voľnosť svedomia a pre- 
svedčenia, tým aj sloboda politická omnoho väčšia. 

Dla toho by sme očakávali, že Tolstoj uznaj úc výhody prote- 
stantismu, pre pôvodnejšiu čistotu katolicismu, respektíve katolíkom 
veľmi blízkemu ortodoxisrau, gravituje viac ku týmto cirkvám. Ale 
Tolstoj ide svojimi cestami. Dla neho sú všetky cirkve nanič. Pôvodnú ^ 
čistotu kresťanstvo ztratilo, keď sa počalo organisovať, ked poblúdení 
kresťania a sobeckí kňazi a kráľovi :i božský život kresťanský do po- ■ . '- 
banských foriem štátnych vtisli. Čistotu zrna nemožno zachovať, kcd \ -^ ' ^ 
skarúpka je zlá. Nie v kláštore, nie na púšti, nie v zelosisme rehol- ^- - 

niekom možno dľa ideálu krestanského žiť, ale v živote, uprostred iných \ '^- . V' \ 
ludí. Zachovať si čistotu telesnú v kláštore nie je tak ťažko — ťažko je *^ ^'^ >•/ 

zachovať čistotu tela i duše uprostred prostituovanýcli. Nie hladovať, 
káže Kristus, ale miernym byť vždy, neopíjať sa, nebyt labužníkom, 
nie v modlitbe žije kresťan, ale v slúženiu Bohu t. j. v dobročineniu 
druhému. Len jak ďaleko táto dobročinnosť zapríčiňuje strádanie a 
odriekanie, možno strádanie a odriekanie sa pomenovať kreslanskými 
cnosťami. A ku plneniu týchto kresťanských povinností štátnej budovy, 
hierarchie netreba. Ba štát a hierarchia ruší dobročinnosť. Pravý kre- 
sťan žije skromne, nehľadá žiadne pohodlie, on hľadá prácu, aby ne- 
padol vystavený súc pokušeniam, on miluje všetkých stejne, on nezná 
vlasť, poneváč je celý svet jeho vlasť pozemská, on nezná národnosť, 
poneváč sú všetci ľudia jeho bratia. Pravý kresťan nezná násilia, preto 
nepotrebuje organisácie, ktorá je tu len ku hájeniu vlastníctva. Pravý 
krestan vlastníctva nezná. A v tom ohľade stojí Tolstoj ceľkom osa- 
melé. Mimo niektorých sekt nieto cirkvy, ktorá by nehájila vlastníctvo^ 
ktorá by sa nesúčastnila činne v aréne tohoto života. 

Druhá kapitola pomimo »neprotiveniu sa zlu násilím* je jeho 
stanovisko ku vlastníctvu. Všeobecne je mienka rozšírená, že človek 
si neni výsledku svojej práce istý, ak nebude vlastníctvo hoc i mocou 




- 272 — 

a násilím hájeno. Tolstoj je opačnej mienkj: ^rredmety, ktoré sá 
skutočne utvorené prácou ľudskou a potrebné pre život ludí, vždy 
bývajA obhajované obyčajne verejnou mienkou, oitom spravedlnosti a 
vzájomnosti a nie sú odkázané na hájenie násilímc. »Treba povedať 
zcela opačne: hájenie násilím práva nezákonitého vlastníctva, ktoré sa 
teraz prevádza, jestli nezničilo úplne, tak v značnej miere oslabilo 
v ludooh prirodzené povedomie spravedlnosti dotyčné užívania pred- 
metov, t. j. prirodzené a vrodené právo vlastníctva, bez ktorého ne- 
mohlo by žiť človečenstvo a ktoré vždy jestvovalo a jestvuje v spo- 
ločnosti «. »Naopak, vidíme, že za našej doby v najrozmanitejších 
pádoch života ludia sami usporadujú si svoj život neporovnatelne 
lepšie, ako im ho upravujú vládnuci nimi ludia. Ľudia sriaďujú bez 
každého miešania sa vlády všelijaké spoločenské podujatia — delnícke 
spolky, kooperatívne jednoty, kompánie železníc, kartele, syndikáty. 
Jestli sú pre spoločenskú vec potrebné sbierky, teda prečo by sme 
mali myslet, že slobodní ľudia bez násilia nebudú v stave dobrovoľne 
sošbicrat potrebné prostriedky a založil všetko to, čo zakladá sa po- 
mocou daní, jestli len zariadenia lieto sú všetkým osožné? Prečo by 
sme mali raysleť, že súdy nemôžu byt bez násilia? Súd ľudí, ktorým 
dôverujú súdiaci sa, vždy hol a bude a nepotrebuje nsísilia. Sme tak 
poknzení dlhým otroctvom, že nemôžeme si predstaviť správy bez ná- 
silia. Ale to je nepravda. Kuské obce, sťahujúc sa do (laických krajov, 
samy sriacfujú si sbierky, svoju správu, svoj sud, svoju policiu a vždy 
sa im dobre vodí ])otiaľ, pokiaľ sa vládne násilie nezamieša do ich 
správy. Práve tak nieto príčiny predpokladal, že by ľudia za vzájom- 
ného súhlasu nemohli podeliť medzi sebou užívanie zeme«. 
-- ^ (PoVrnČDvanie.) 




O litorní vzájemnosti 

mezi rozličnými kmeny & náŕeôími slovanského národu 

od Jana Kotlára. 

(Pokračovanie.) 

§. 10. 

I veliké kmeny slovanské a domnóle neb skutečné krásnéjií a roziiŕe- 

nójsí nárečí máji príčinu, by vzájemnosti té byly naklonený. 

Nejen vedomí samostatné vlasti, i pomyslení na arithmetický po- 
čet a politickou velikost, aneb na skutečné nebo domnelé vétší krásu, 
vzdelanosť a libozvuk nárečí m&že pŕivesti kmeň jednoho národu k tomu 



— 273 — 

mnéní: jáť druhých nepotŕebuji, mohuf sám míti literatúru, aniž mi 
treba uciti se nárečím sesterským. — Ba i menší kmeny, s jesté men- 
šími, mene vzdelanými anebo slabšími kmeny a národky se porovná- 
vající, pojímá mnohdy taková pýcha kmeňového národu a zpupnélá 
samotivosť. Takové mínéní a sol)é-dosti-bytí muže nejen u Rusa vzni- 
knouti, jestli se s Polákem, nýbrž i u Poláka, jestli se s Rusy neb 
Cechy, u Čecha, jestli sc s Lužiéany neb Ejrajinskem, a u tohoto, 
jestli se s Kašuby porovná, Takový, jen do svého náŕeôí zamilovalý 
Slovan neváži si pak niôeho než svého, a lituje jako Gron a Karaib 
všech Slovanflv, že nemluví jeho nárečím a v nem nepísí, jež dle jeho 
mnéní, nejkrásnejsí jest a nejdokonalejsí mezi všemi, a hodno, by bylo 
všech Slovanov jazykem všeobecným. Vše, co s mluvou jeho se ne- 
srovnává, protiví se mu. Jestit jako onen mladý zamilovalý Angličan, 
jižto na své ceste po Americc ústŕetníin divoch ň ra kord na prsa po- 
ložil, by se mu vyznali, že jeho milenka v Londýne mezi všemi dí- 
vkami sveta uejkrásnejší, nej bohatší a nej vzdelanejší jest. Svým nárečím 
slepé pojati, o svou svobodu a samostatnosť úzkostné starostliví takoví 
kmenovci a svého nárečí modloslužebníci nikterakž nepochopují, jak 
by vjB slovauském svete mohlo ješté býti néco krásneho neb dobrého, 
čeho by oni neméli, nekonali aneb nepsali. Pred 30 neb snad jen 20 
lety byli by ve Varšave vypískali toho opovážlivce, by byl v dobré 
společnosti o ruském románe aneb illyrském nebo slovenskéra epose 
mluvil; nyní však uznávají Poláci, že i druzí Slované duvtip a vkus 
a básnická nárečí mají, jako oni. Ovšemť leží v tom vždy útecha, mi- 
luje-li kmeň i sám sebe, povznáší-li své syny a dcéry, dává-li svému 
zboží a dílfím prednosť, váží-lí si svých spisovateluv, a vfibec má-li 
dobré mínéní o sobe : nevediž to ale vše ku vzdálení od vzájemnosti, 
nezrozuj se z toho pýcha, samochvála nob povrhování druhých, nezbu- 
zuj to nenávisti a tíánícího citu u druhých kmenťiv bratrských. Ne- 
jenomť lidé, i všickni národové a kmeňové mají čosi z povahy onoho 
Athénana, jisto si jmeno Aristida k vyhnunství proto dal napsati, že 
ho mrzelo, že byl nej lepším a nej spravedli vej síra mezi občany jmenován 
a chválen. Dftležitá jest sebevážnosť kmene : duležitejší ale sebevážnosfi 
celého národu. Sláva kmene jest plodení slávy jeho jednotlivých veli- 
kých mužiiv, učených, tílosoťiiv, básníkfiv, ŕeČníkuv, umélcuv, rekftv. 
ZahlacTme 50, ba jen 20 jmen z dejepisu velikých a slávnych Rekäv 
a rozličných kmenuv jejich, zjévílJ se národ jako neco jiného, neníí už 
tím, v čem skvelá velikosfi Rekíiv spočíva. Jednotliví kmeňové nemo- 
houť veliké úlohy, již celý národ má, a o níž mluviti budeme, pŕejati 
a naplniti, neboť jen celí národové, jen veliké nerozdelené jednorodné 
lidu množství niohou piisobiti na človečenstvo, mohou býti tvurcové 

18 



— 274 - 

nových casfiv, uôitelé a néscové vzdelanosti. Bylo by osobování, by 
jednotliví kmeňové myslili na rozŕešení úlohy, jež celému národu veli- 
kému téžka jest. Vzájemnosti takové oporní tači al tedy pomyslí, že 
dvouseôný mají meč, jímž s jedné strany sobe a svému kmeni, s druhé 
strany celému národu svému a v nem i veškerému človečenstvu rany 
zasazují a škody činí. Clovék, kmeň, národ, mimo sebe nie více ne- 
milujíce, nemohou ani sebe samých už milovali. I nejčetnéjší a nej- 
mocncjší slovanský kmeň ruský má dosti príčin, by se k ostatním Slo- 
vanňm pripojil, a tím tak tuze uhnécovanou čistotu svého slovanství, 
tu tisícerem je obkličujících hôrd asiatských, tu jinými v Rusích a 
kolem bytujícími národy cizími, aby zachoval a vzájemnosti porád je 
obnovoval, osvéžoval a sílil. Jenom velmi krátkozraký Rus mohl by 
své kmenovce za jediné pravé a čisté Slovany míti. Nejskvélejší mezi 
slovanskými náŕečími, chce-li jím býti a zfntati, nesmi se jako kvetina, 
od svého prakmene vzdalovati, jinak z.ikrní a uvädne. Krásne reči a 
nárečí nemají vždy dobrých spisovateluv. Buh sám nedal psáti svätého 
písma v nárečí attickém, nýbrž v helleniekém. Protož jest Rusäm a 
Polákôni doba nejvyšší, aby k ostatním Slovanňm, jracnovité k Ce- 
chom, Slovákom, Illyrfím a k jich prekrásne metrice pŕilnuli, by tak 
tuze už v nebezpečí ubíhající pŕedmetnos6 svých nárečí a časomérnosť 
své prosodie vzájemným se téchto dotknutím ješte udrželi, občerstvili 
a oživili, a tudy napodobením germ:iusko-francouzského veršovaní zru- 
šenou rovnováhu mezi predmetností a podmetností čili mezi časomírou 
a pŕízvukem zase uvedli, slovem, by svou novovekou poesii zevné 
i vnitŕné, dle formy i dle obsahu, více poslovanstili. Musíme zvykati 
pomerom druhých kmenôv a zvláštni zpusoby jich národního bytí, 
mluveni, konaní cititi, oceňovati a se zalíbením časť v tom bráti. Lidé, 
kmeňové a národové, jenom pro jisté určité zpôsoby a pomery nékteré 
zeme, ne pro všemožné zpíisoby života vzdelaní, ztrácejí pevnou pfidu 
pod sebou, jak milo se okolnosti jich mení. Sláva národu nespočíva 
nyní na mnohosti, na mohutné postave, silných tela údech, na trvalém 
zdraví, na skvélém pomstení nad urazitelem, též ne na potakování 
francouzských mravuv a mód, nýbrž na mraoné-rozumové velikosti^ na 
činnosti a samostatnosti ducha, na lásce a vážnosti k celému národu a 
jeho svazku s človččenstvem a svctodéjstvem. Malicherná nezávislosť 
malé, slabé, jak ])olitické tak literní republiky, nudnosf v odloučenosti 
malého kmene a nárečí, muji vnadu jen pro lakové dušičky, jeito citu 
člena velikého celku neznaji a tudy jemu ani uerozumčjL Vim menší 
okolí, čím oddélenéjší společnosť, kde žijeme, tím menší, nechutnejší, 
nesnášelivéjši jsou naše pojmy, knihy, jež píšeme, umelecká díla, jež 
vyvádime, proto že nám mimo to nie není známo, co by nás k blaho 



— 275 — 

činnómu porovnávaní a podnecovaní vésti mohlo. Obmezení takovíto 
lidé a kmeňové mají za to, že každá potažná velikosl už také nejvyšší 
jesť velikostí a dokonalostí; kdož ale mezi vrabci první jest, není jím 
jesté mezi ptáky. Zadný národ a žádný kraen nesmi se odŕíkati výhod 
ŕevnéní: neb kde není ŕevnéní, tam není pokroku Vzájeraností vzni- 
knou mezi slovanskými spisovatdi blahoéinné dostihy, každé nárečí 
bude chtíti druhým pŕťdčíti, žádné pozadu býti, žádné poslední. Lepši 
boj iivlúv, než osamotčhj pokoj a zírnúlá smrf^ čehoí rozpadnutí a hnití 
nevyhnutelný následek. Osamelé, stojaté bahno smrdí: styk ocele a ka- 
mene dáva jiskry a svetlo. Vzájemné toto ŕevnéní ponese krásne dvojí 
ovoce, rozmnožit poklad národní literatúry a tím zase blahoôinné bude 
pňsobiti na jednotlivé kmeny. Hy láska k národu mocneji nevábila, 
než láska ku kmeňové rodine, lidé zustali by jako housenky jen na 
jednom liste a haluzi pri sobe. Všeehny poklesky a chyby kmene, ne- 
dostatky náŕeeí trvalý by potom na veky, a kroj kmene, jakkoli hnusný, 
stal by se konečne krojeín národu. Co se kastami a kmeňovými rotami 
oddélují, hanebnou rozorvaností se zohavují, ti národové neušlechÉují 
sebe. Vzájemnosť bude pro veskerý národ slovanský penežnou, kde 
každý kmeň u každé nárečí, nejvetsí i nej menší, vzdelané i nevzdelané, 
své bude vklady míti a ilrokuv žádati. Zavržené a jnalé nárečí muže 
mnohdy vzdelanému a velikému podati etymologického klíče k objas- 
není mnohých temných slov. Jak čiisto býva v jednom nárečí koŕen 
zakrnelý aneb cele už^ zmizel, v druhém však se ješte v plném kveté 
nalézá, celou živou rodinu slov tvorí a jasné rozširuje svetlo po celém 
jazyku slovanském. Tak ku pŕ. stojí o samote ruské cm, dustojnosC, 
tŕída, oddil; ve slovenském ale nárečí má své j)ŕíbuzné v priecin prie- 
činok^ záéin záčinok atd. Zi)otvoŕená slovenská slova bičák, pitvor máme 
úplná ve valasském hričak (bŕitčak, britva), pri dvor atd. Každý spiso- 
vatel kmene, by čten a rozumín byl, piš jen prísne populárne, jen pro 
lid, pro množs(ví, pro čas nynejší, budeť oa tudy též jen na čas, tak 
jako vydavatel časopisu, a díla jeho búdou též jen mimochodní a nízko 
poletující, jako denní brošury, almanachy a j iní literní motýlové a ko- 
libŕi. Nám Slovanum jest ale opravdu co pŕáti, by velicí spisovatelé 
dle génia svého vážne si počínali a statcčnosí meli, pro celý národ a 
dalekou budoucnosť stavéti a netoužiti, aby od nekolika set lidí po 
nékolik mesícň a let byli čteni a slaveni, nýbrž aby díla vyvedli, jež 
by obsahem i formou celý národ do nejhlubších (itrob ve všech jeho 
částech pronikla, tím se i společným jeho jmením stala, ve vsech ži- 
vota koŕenech s ním srostla a svou výborností i všem budoucím po- 
kolením zustala. Slovanští spisovatelé nebucTtež pouzí nádenníci, ko- 
leckáŕi a podávači jednotlivých kmenäv, nýbrž národní stavitelé pri 

. ' : • 18* 

» 



— 276 — 

stavení chrámu osvety ôlovéôenské. Počtem malí Slováci a Lužióanó 
bez osvety nemají arQÍť mnohých onéch skvelých a poetických pŕipo- 
mínek pro sebe, jimiž Rusové, Poláci, Cechové, Srbové jsou nadšeni 
a cit druhých bratŕí slovanských tak mocné k jich prospechu se roz- 
necuje: a pŕece mají též oniuo Svatopliika, tito svého Sama co závi- 
dení hodné predmety epické. Klesnou-li neresti kmeňové a zataraso- 
vání náŕeční, prestane i závidení velikých mužŕtv a predností druhých/ 
kmen&v, nehoť my staneme sc jich spolujraételi; takt bude slovanský 
dejepis jméním všech Slovanňv a slovanská literatúra bude potom ve 
svetle vzájomnosti skvoucí se diamant, jenž mnoho paprskŕiv a jen" 
jedno ohnisko má, soustŕedéný jeho lesk klenotní bude všemi barvami 
hráti. S Chorváta Zriniho pádnou potom i na Kusy, Poláky, Cechy 
takovéže paprsky, jako se spai'tanského Leonidy na Atéňany a vše 
Ŕeky. Jenom titérný, nesnášelivý Jesuita mohl jednou ve chvaloŕeôi 
svätého Vojtecha bolestné s kazatelny zvolati : Jakž toho jen milý pán 
Bôh mohl dopustiti, že tak veliký svätý Cechem byl! Básnik nebo 
rečník kmene obmezuje všechny myslénky své tuze ázkým kruhem, 
zacpává si vsechny prameny vzneseného. Slované méli posud básníky; 
neméli však ŕecníkfiv a nemohli jich iníti, protože se v malém kruhu 
posluchaôftv vyše vzdélati nemohli a pri nedostatku národní látky 
skoro co mluviti nebylo. Protož hlavné básnictví a ŕeénictví touto 
vzájemností docela se obnoví, nabudou prostom a vzletu, jakéhož naši 
pŕedkové ani netušili : osoby a predmety búdou dŕdežity, jichž onino 
CO nezanímavých anebo planých stranou nechali. Nepovažujmež vzá- 
jemností v literatúre, vedách a známosti nárečí naseho národu co dojné 
kravy, jíž jen proto času a pece obetujeme, že nám užitek pŕináší a 
masla a syra dáva: nýbrž co nebeskélio génia, k némuž se blížití a 
8 ním v pŕíbuzenství býti každý élovék a každý kraen opravdu blaže- 
ným se cíti ti musí, ne z jiné príčiny, než že to samo v sobe veliké, 
spanilé a slávyplné jost. Nejlahodnejší cit clovééího neb národního bytí 
spoéívá ve vedomí vlastní činnosti. Budet ona ovšem pomáhati též 
hmotnému prospechu, obchodu, p rumy si u : což ale víc nad to nade vše, 
budef pomáhati vývinu duchových sil, dajíc nám pŕes obmezený prostor 
našeho malého bytí nahlédati do velikého života národu, a pestrou 
radu pŕekvapujících, pŕece ale známych výjevfiv nám pŕedvádéjíc. 
Mezi ctyŕmi stenami nemôže ôlovék, mezi hranicemi zeme nemflže kmeň 
svého vychovaní dosící. Lidmi a národy, v nej krás nčýším slova smysle, 
stávame sc teprvé náhledem v celek človečenstva, bez néhož jednotliví 
lidé jenom détmi, národové a kmeňové jenom barbary zňstávají. Kmeny 
a národy, ježto se pred ňcinky a styky s druhými zamykají, jsou jako 
obydlí, kam čerstvého vzduchu nepŕichází. Každý Slovan snaž se 



— 277 - 

o všestranné, všeobecné vzdelaní své; nedávejž tedy prednosti jednomu 
kmeni, spisovateli pred druhým, necti knihy v tom nárečí radéji než 
v onom. Beroufi se tu jednostranné národ, umení, literatúra, ne v celé 
své plnosti. Chráňme se tedy v mnohočlenném živote národu nékterý 
úd duší uciniti. Dychtení po dustojnosti není nikdež nebezpečnejší a 
škodnéjší, než mezi národy a kmeny, ježto nad druhé éníti chtéjí. Osud 
zdá se v pätách jíti za nimi, a bolestné dáva jim pociťovati, že je též 
ve výši tak dobre umí najíti, jako jiné. Jakož ty mnohé rozličné štáty 
americké jenom jeden štát činí a mezi sebou rovný jsou, takže i mnohé 
kmeny a nárečí slovanské al jeden literní činí štát, kde se, navzdor 
rozličnosti, žádný tyran netrpí. Celek mftže jen tenkráte býti a se da- 
ŕiti, jestli se jednotlivé jeho časti v ])ravém stave nalézají. Slovanský 
národ a literatúra budtež rovný stromu, jenž se ve čtyŕi veliké vetve 
delí, každá vétev kvete a vlastní nese ovoce, každá se dotyká a objíma 
vzájemné svými haluzemi a listy vetve druhé, a všecky jsou vkoŕenény 
pŕece jen v jednom prakmeni a vespolek jen jednu korunu činí: žádná 
z nich nesmi uschnouti neb se ulomiti, nebofi tím by celý strom stal 
se ne-li rezovýra a červotočivým, pŕece tuze zohyzdéným. 

(Pokračovanie.) 

J e D N ^J T Č; ; 
v PRljMYSLU ' 

. V CECMÁj^ . OBZOR. 

S^polkoFý. Jcdnateľská zprcva spolku ^Detvan* v Prahe ga 
zimné obdobie 1901 — 2. Obdobie toto slubovalo n»<m veľa. Dúfali sme, 
že spolok bude pokračovat v práci, ktorú začal v minulom roku Za- 
čiatok nás však sklamal. Predseda hned na začiatku ochorel, podpred- 
sedu istá frakcia v spolku svojim osobničkárskym vystupovaním pri- 
nútila, aby sa vzdal úradu, spolok ostal bez hlavy. Výborníci — noví, 
v spolkových veciach nczkilscní členovia — nevedeli si sami rady. 
Náprava stala sa až v decembri, ked si spolok zvolil čiastočne nový 
výbor, ktorý sa dal znovu do práce. Trojmesačnou stagnáciou však 
spolok vela utrpel, tak že celkový výsledok — čo sa vnútornej činnosti 
týka — nesnesie porovnanie s minulým semestrom. 

Činných členov mal spolok v tomto obdobiu 15, z ktorých traja 
behom semestru vystúpili. Počet čestných (1) a zakladajúcich (37) 
členov ostal nezmenený. Prispievajúcich členov mali sme za rok 1901 
počtom 15, za bežný rok 5. 

Schôdzok mali sme v tomto obdobiu 17, a síce: 2 valné shro- 
maždenia, 11 členských a 4 výborové schôdzky. Schôdzky navštevo- 



— 278 — 

valo priemerne 9 — 10 členov. Nn clon?kýoli peliodzknch raaly by byt 
prednášky hlavnou vecou. Čakali sme, že stai-«í členovia spolku, ktorí 
sa zaoberajťi špeciálnym štťuliumom, budil sa snažiť, aby poučovali 
mladších bratov populárne-vedeckými prednáškami. Ale aj táto nádej 
nás sklamala. Mimo dvoch prednášok br. Gullcra [»o duševných cho- 
robách vzniklých z požívania alkoholu* a »o parallysc ))rogressive«] a 
jednej prednášky p. red »í. TAnu [»o raiffeisenkách«] nepočuli sme vo 
spolku nič odborného. Mimo týclito i>redniféok referoval Kol. Nerád 
o spisku L. N. Tolstoja: »Prečo sa India omamujú?* a br. Sloboda 
o knihe prof. Haeokla: *Die WeitrathscU. Toto by bola celá naša 
vnťitorná činnosfi, ako vidieť dosť nepatrná. 

Za to naša činnosť na vonok nielen že ncochabnula, ale sa ešte 
zvýšila. Pokračovali sme v práci, ktorň z:\cal spolok v letnom obdobiu 
1900 — 1.: v časopisovej akcii. Zasielali sme — po väčšine chudobným 
rolníkom a remeselníkom v prešporskej, nitrianskej, trenčianskej a ge- 
merskej stolice — 40 časopisov: 7 ex. »Hlásnika«, 4 ex. »Ijudových 
Novín«, 1 ex. »Národních Novíu,c 1 ex. *Krcsťana« [toto posledné 
ilprimne ľutujeme], 1 ex. »Strííže na Sionc«, B ex, :> Posla z Budče«, 
8 ex. »(^esk6ho 0l)uvníka«, 6 ex. »Hosi)odáŕe Ceskoslovanského*, 3 ex. 
»Truhláŕských Novin«, 3 ex. .^Besed Lidu^ a 2 ex »Novýoh ill. Listov*. 
Za darmo sme dostávali k tomuto účelu 3 ex. »Truhláŕ.ských Novin« 
a 1 ex. »Národních Novín«, (Talej so (iO'Vo-ovou sľavou ^^Hospodáŕe 
Če8koslovanskčho«, s 50%-ovou »(/eskčho Obuvníka* a s 2r)"/j,-ovou 
» Posla z Rudče« a » Besedy Iiidu<. — Pokrok oproti minulému obdo- 
l)iu je rozosielanie >"^Matice Lidu«, ktorú nám zo svojich zásob dovolil 
rozposielať » Akademický odbor českoslovanskej Jednoty*. Rozoslali 
sme v posledných dvoch mesiacoch 206 exemplárov. 

Co sa týka zakladania knižníc, pokročili sme tiež o krok ku 
predu. V decembri založený bol akademický odbor pri ^C-cskoslovan- 
skej Jednote*, od tohoto vymohli sme dve knižnice asi po 100 sväz- 
koch; jednu ako dopliK>k už jestvujúcej knižnice, druhú ako základ 
knižnice, ktorá má byť ešte tohoto roku asi n:i 20) sväzkov doplnená. 

Ako v predošlom semestri, tak aj teraz ujali sme sa sostavenia 
štatistiky slovenských študentov, no nepodarilo sa nám to ani tak, 
ako vlani. Mimo z Pešťbudína nedostali sme ani odpovecf na naše 
dotazy. 

Z časopisov mali sme predplatené: »Dennicu«, ^Hlas«, »Rodinu 
a Školu*, » Slovanský Pŕehled* a »Testvériség«. Za darmo dochádzali 
na spolok: :>Národnie Noviny*, ^Hlásnik*, ^Ľudové Noviny*, »Slo- 
venské PohIady«, »Sborník« a ^Časopis M. S. S ,< » Parlamentár*, 



- 279 — 

■y 

»Cernokňažník«, »Kazntclim% »Cirkevné I^isty*, »Stráž na Sione«, 
^Slovensko Národní Ijisty« a vydania *CB()6(uiiaro CviOBa*. 

Vyslovujeme aj tu našu srdccnťi vtTaku týra administráciám, ktoré 
nám posielaly za darmo svoje časopisy, ako aj tým nakladatelstvám, 
ktoré nám za darmo, alebo za sníženťí cenu dávaly íasopisy pre Slo- 
vensko určené, teda menovití: nakladateľstvu »Truhláŕských Novin«, 
p. A. Beinwnrtovi [nakl. »Hospodáŕe C-eskoslovanského*] p. J. Spurnému 
[nakl. »Ccskélio 01)uvníka«] a cís. radcovi J, Ottovi [nakl. »PosIa 
z Budce« a ^Besed Iiidu«J. Ďakujeme aj redakciám ^^Národnich lAstov<í 
a »Casu« za ochotné uverejňovanie oznámení schôdzok. 

Dla zprávy br. knihovníka pribudly do knižnice iba 2 knihy : 
Sv. Hurbana Vajanského »Kotlín« a *>. sviizok básnických spisov 
^Hviezdoslava*. Knižnica obsahuje teraz 652 sv., 130 brošňr, 25 rôz- 
nych menších spisov a hudobnín a 16 učebníc. Požičalo sa z knižnice 
behom semestru 65 sv. 

Po stránke pokladničnej vyznamenáva sa toto obdobie malým, 
velmi malým príjmom. Sami členovia sme chudobní, sotva vládzeme 
aj ten už vlani na polovicu zredukovaný clenovský príspevok platit 
a z vonku sme iba nepatrne podporovaní. Celý príjem obnášal K. 48' — , 
Z ktorých je len 16 korrtn od pris])ievaj(ícich členov, na ktorých sil 
predsa založené financie každého spolku. U nás — Slovákov — žiaľbohu 
málokto sa rozpomenie ni spolok. Ostatných 32 korán je z čiastky od 
činných členov, z čiastky úrok. 

Výdan za to bol už väčší. Súhrnný výdan celého obdobia robí 
K, 96'59, z ktorých väčšia čiastka — 88 korún — pripadá na pred- 
platky časopisov pre roľníkov a remeselníkov na Slovensku, ostatok 
z čiastky na knižnicu a z čiastky na korešpondenciu. Výdan je teda 
viac ako 2-kráfi tak velký, ako príjem. — Majetok spolku obnáša 
teraz K. 268'29. 

Z pokladníkovej zprávy vidieť, že len v tom páde budeme môcl 
časopisovú akciu prevádzať aj ďalej v tom rozmere, ako dosial, ak nás 
bude slovenské obecenstvo výdatnejšie podporovať. Preto prosíme všet- 
kých, ktorým blaho ľudu nn srdci lezij ahy nás v tejto akcii podporovali 
a pristupovali za prispievajúcich členov ^Detvana*, [Ročný príspevok 
4 kor., adrcssa pokladníka: ing. stud. Ján Botto, Král. Vinohrady, 
Komenského ul. 7.1. 

V Prahe, 8. marca 1902 ^ Z^^^^^ 

Pavel Kolár, Milan Sloboda, ^ ^ ''i > V 

odstupujúci predseda. t. č. jednateľ. -J .\ • # ' /' 



^ 280 — 

IJiiieleeký. Usporiadanie umeleckej v/stavky slovenskej v Ho- 
doníne^ vyvolaly práve tie zvláštne pomery, ktoré moravské Slovensko 
charakterisujú. Čulý umelecký ruch vo všetkých oboroch, sústredenie 
maliarov slovenských okolo Hroznovej Llioty, Kuželové (Mandel) 
Kneždub (Frolka), Ehrenhaft (Veselí nad Mor. Morava), Jícha (Strážnica, 
od roka nie je v Strážnici, ináče mladý, nadaný, smelý krajinár) Hudeček 
(Hodonín, nestor slov. maliarov, slovenská hudba, spev), Pečínka, Unín 
Nitr. stoL (málo porozumený, hll)oko cítiaci krajinár, milujúci svetlo 
a slnka jas), Kreíz Uh. Hradišté keramika, výšivky, hudba, Rajmund 
Sedláček výšivky (Javorník), Fiala Kostice, keramika, - Tichý Holiô 
keramika, výšivky, Martin Zeman Veľká, ľudové' piesne, sobral ich 
asi 1000, kroje, skalická sbierka, K. Ncčrsáleky Bilr. Sv. Mikuláš 
presp. stôl. keramika, Ľušrtn Jurkovič, rMúMc jeho pobyt v Skalici, 
sbierky obrazov, kresby ľudových stavieb, bohaté bloky, vzory ľudo- 
vého slovenského a valašského priemyslu, vzácne kusy keramiky, vý- 
šiviek. Toto je ten najužší kruh priateľov umenia, maliarov, sberateľov, 
spisovateľov, pestovateľov piesní, hudby, tancu, malý a predsa jak 
horlivý, nadšený krúžok ľudí milujúcich ľud svoj činorodou láskou a 
snášajtlcich s mravenčou pilnosťou všetko, čo vytvoTil duch ľudu a 
jeho usilovné, umelecké ruky. 

Od prvej Hodonínskej umeleckej výstavky uplynulo 10 rokov,*) jak 
skromne predstavily sme sa vtedy svci u, celý český národ musel sniesf 
vtedy čo dobrého mal v maliarstve, dnes zaplňujú tiež tak veľké pro- 
story maliari slovenskí sami. Hodonská výstavka zobudila nás, obzreli 
sme sa a všade videli seba, našu minulosť, naše roztrúsené poklady 
i chytili sme sa do práce jedon za druhým v rozličných oboroch. A 
tichá,' nehlučná práca ani nie jednoho dcccnnia^ žiada von do sveta, 
berie sa na svetlo a plným právom, nie sme deti vincej^ junáci sme 
v umení, v kráse a v hohafosti umeleckých did a vzácneho materiálu. 

Tejto okolnosti, tomuto sústredeniu umeleckých a odborných síl 
priznávam v prvom rade za zjísluhu, že k us|>oriadnniu výstftvky vôbec 
došlo. Keby nie hore menovaných podmienok, ani by sme sa myslef 
neopovážili na niečo podobného, ako je výstavka slovenských maliarov, 
umelcov. S druhej strany prispely myšlienke na nohy dvaja neobyčajne 
ideálni Tudia, priekopníci slovenského umenia, Hudeček a Vitkovič. Vy- 
konali iste šľachetnú, neoceniteľnú vec, uznáme im to radi, Úprka dosa- 
hujdc zenith svojho umenia, vystavuje »madonnu« ja ju menujem »slo- 
venskou*, ktorá práve z Varšavy ])rišla. Mandel bol v poslednom čase 
usilovný, vystavuje mnoho nových, skutočne pekných obrázkov, Antoš 
Frolka, sympatický sedliacky »malér« Benjamín školy, namaloval toho 



") Vdačne spomíname Jaroslava Tónu terajšieho redliktora „Času". Red. 




I t^ 



J 



: . y - 281 - 



od strážnickej výstavy veru dosť a čo je hlavné, v umení pokročil, 
Ehrenhafŕ' druží sa dôstojne k svojím priaterora. 

Pečinka, so svojimi nedostíži teľnými unínskymi stodolami, v po- 
ledňajsom lebo večernom alaci, slovenskými cbalupami v hustom stro- 
moví, dvíha vysoko človeka a vzbudzuje v Ďom hlbokú vďaku za vzácny 
dar svetla. 

Ferko Úprka, brat maliarov, sochár v Prahe, rozvinul sa v sku- 
točného umelca od tej doby, čo videli sme jeho »Detvíina«. . 

Zajímaví sá dvaja najmladší Slováci na výstavke Lchocký a An- 
dráškovič, Ijehocký je synom ev. učitela z dolnozemských osád slo- 
venských, študoval v Prahe a vo Viedni, vlani za dlhší čas sdržoval 
sa u mistra Uprku, ktorý ho k vytrvanlivosti povzbudzoval. V mysli 
jeho je čosi tajuplného, chmúrneho, jeho talent potrebuje propracovania. 
Nádeje naše s6 velké. 

Andráškovič pochádza z Hlohovca, nitr. stôl. študoval v Mní- 
chove a vo Viedni, sdržujc sa nateraz vo Viedni, tam stykom so Slo- 
vákmi a C.'echmi prebudil sa, vo viedenských českých a slovenských 
rodinách je už mnoho jeho jasných akvarelov. Mitrovský zanechal 
tuším dráhu umeleckú, Augusta — otec Cech — je v Mníchove, Mallý 
študoval v Prahe a v DrážJanoch, ušiel ešte vlani bez udania príčiny 
do Ameriky — snád pre hmotnú biedu. — llnnúla nad ztratou 
svojej manželky zronený, neohlásil sa. 

Hodonínska výstavka je prvé súborné vystúpenie slovenských ma- 
liarov, vec iste významná v našom kultúrnom živote. Ľad je prebo- 
rený, šlastDý začiatok učinený, i my sme už na aréne, malí, slabí ale 
sme tam. 

Prípravné práce sú všetky vykonané. Mešťanská Beseda v Ho- 
doníne ochotne prepustila svoju letnú dvoranu, pre umiestenie výstavky 
a odhlasovala aj istý obnos na jej upravenie. Architekt Blažek riadi 
všetky práce. Vchod ozdobený je » kopaničiarskym žúdrom«, ľudovými 
ornamentami pomalovaným. Dekoráciu bude tvoriť staršia i novšia 
sbierka keramiky slovenskej, tak tiež i slovenských výšiviek bude po- 
užito. Skulptnrálne práce Frant. Uprky už sa umiesťujú. Plakát na- 
vrhli spoločne Uprka, Mandel a Frolka. Plakátu použije sa v miniatúre 
ako obálky ku katalógu výstavy. V katalógu bude insertná príloha. 
Otvorenie výstavy bude 4. mája, zakľúčenie 25. mája. Z Viedne príde 
hromadná návšteva do Hodonína, pripravujú ju českí študujúci Dňa 
11. mája večer predstavia v Hodonhw skalicH roľmcki a remesrhiícki 
ochotníci na počest výstavky »Ro0mar{n« divadelnú hru zo života slo- 
venského ľudu od Ferka Urbánka so spevami a hudbou. Tento pekný 
kúsok predstavila skalická mládež na Veľkonočný pondelok a 6. apríľa 



> 



— 282 — 

po druhy raz, pri nabitej dvorane, jednotliví herci vyznačili sa takou 
dokonah)8tou hry a takým precíteným prednesom, že skutočne možno 
Uh vystúpenie nazvaC umeleckým. Návšteva v Skalici bola nevídaná, 
mali sme hostí z Holiča, z Levár, od Senice, z Kňtov, Brockého, zo 
Strážnice viacej osôb, zo Bzenca, z Hodonína. Obecenstvo nevychádzalo 
zo smiechu a z pla(5u, hercov i spevákov odmenilo hlučným potleskom. 

Po predstavení rozniesol sa chýr t> Rozmar inu<i^ i)0 celom okolí, a 
tuk dostalo sa naším hercom úctyplného pozvania ^Ochotníckeho klubu^ 
hodonského k pohostinnej hre počas výstavky v Hodoníne na deň 11. 
mája. Nadejeme, že naši statní herci a naše umelkyne-hereôky vydo- 
byjíí i v Hodoníne sebe aj slovenskému umeniu česť u uznanie. 

Inštallačné práce sú v plnom prúde, riadi ich mistr Úprka, po 
ruke sií mu Mandel a Antoš Frolka. 

Počas výstavky chystá umelecká kolónia výlet na Horniaky a na 
uh. Slovensko. Zdar umeniu a práci vašej. Ľ. 



^ CLCHIíĽH y 



Referáty. ^.^^^hach 

umeleckej slovenskej výstavke v Hodoníne píšu »Hodonské 
Listým v y. čís. zo dňa 20. apríla 1ÍM)2 následovne: 

Pred desíti lety poŕádána byla v Hodoníne všeobecná výstavka 
umelecká, národopisná a prŕimyslová, dosud často vzpomínaná v meste 
a v nejširším okolí. Jí pozdvihl se osvetový význam Hodonína pro 
celé Slovensko moravské i pro pŕilehlé stolice uherského Slovenska. Jí 
v zápétí šlo založení Matice Hodoôské, jejiž stanovy totožný jsou 
s Národními Jednotami, vydržující nyní hoddnskou reálku, tak významnou 
pro celý slovenský západ. 

Takové následky méla výstava z r, 1892. 

1 letošní výstavu pokládati mfižeme za její dédictví. 

V repraesentanční síni umeleckého oddelení r, 1902, umísténé 
v nynéjší úradovne Občanské záložný vedie rozsáhlé Schwaigerovy 
Steenfollské jeskyne (»Utopenci«) vévodily velké originály Véšínovy 
»Počátek z románu«, >'Polední odpočinek«, »Cáp letí«, »Ako sa teraz 
naša dedinka volá?« a j. Ve vedlejší místnosti však vábil k sobé svou 
slovenskou skromností interieur Uprkflv (akvarelly »Literáci«, »HudcÍ€, 
» Školák* a j. studie). A koutek ten shromažďoval kol sebe nejupŕím- 
néjší a nejsrdečnéjší obdivovatele. Tenkrát nemčl Uprka ješté renomé, 
tenkrát bojoval ješté svoj trudný boj. A dnes vrací se k nám jako 
vítéz, jako rytíŕ, jenž získal si v ciziné ostruh. 



— 283 — 

Uprka býva sice jeSté dnes u inteligence naši nechápán. V nej- 
lepších clomácnostech uvidíte obrazy, pri nicbž cení sc leda pozlátko 
rámň, všelijaké Vlasty, Oldŕicby a Boženy, štastné Austrie, nebo do- 
konce alpenlanôafty a jockeyské závody. Kdybychom si aspoň lacinó 
umelecké reprodukce Uprkových obraz fl opatrili i v sebe jednodušším 
zarámováním ! Ale my si myslíme : Slovenské pacholky, devečky šlér- 
kaŕe, žebráky nájdeme za každou stodolou! Co s nimi v Falonech?! . . . 

Ukázati tedy slovenské umení doma, svým rodiíkftra, povznést 
dobré slovenské jméno, zdeptané v bláté nízkeho nazírání, a ukiízati 
jeho krásny, oslôující lesk tém ocím které ho nevidí nebo videti ne- 
chtéjí, to byl úmysl téch, kteŕí první ujali se myslénky, poŕádati 
v Hodoníné umeleckou výstavku slovenskou. Stalo se tak v hodon- 
ském ueitelském spolku »Komenském«r, jenž zamyslí sorganisovat 
v Hodoníné stály trh na umelecká díla slovenská Za tím tíčelem chy- 
stal se již v dobe pŕedvánožní minulého roku, uspoŕádati v Hodoníné 
umeleckou tržnici. S té však prozatím na praní umélcu samých seslo. 
Mezitím pripravoval se mistr Ui)rka k vystavce varšavské, kdež do- 
sáhl všeol)ecného obdivu a odkudž všecka jeho díla (zvlášť nejnovéjší : 
Slovenská madona, Dušičky, Jízda králfi) jsou již do Hodonína odeslána. 

Teprve 19. I)ŕezna, na ktcrýž den pozval si pan Uprka své 
pŕátele z Hodonína a z okolí do svého ateliéru, ucinéno definitívni 
rozhodnutí, že umelci sami se svými ]>ŕátely uspoŕádají v Hodoníné 
v máji velkou výstavu, jež by dňstojné repraesentovala slovenské umení. 

Od té doby konají se v Hodoníné pravidelné schňzky poŕadatel- 
stva za účasti samých umélcô 

Výstavy hodonské súčastní se tito umelci svými pracemi : 

Joža Uprka, dnes snad u nás již každému známy. Sochár Fran tik 
Uprka, jeho bratr, jenž pro výstavu chystá docela nové dílo, kromé 
jiných i cenami poctených. Cyril Mandel z Kuželového s Antošem 
Frolkou z Knéždubu. K nim pripojil se li. Ehrenhaft, bratr majitele 
hodonského pivovaru. O téchto bychom mohli ŕíci, že tvorí moravsko- 
slovenskou školu umeleckou, k níž základ položil p. Jan Hudeéek 
z Kuželového. 

Výstavky naši súôastní se i p. František Peôinka ôlen mladé 
generace básnické (vydal »Sešit veršfl«, »Dojmy z Paky« — viz Poesii 
XIX. stôl.) krajinár, žák Maŕákftv. Rodem z Čech, nyní aklimatizovaný 
Slovák. Maloval v Brnenských Klobúkách, v Dubuanech, v Muténicích, 
v loni celé téméŕ leto v Uníné za Holicem v Uhrách. 

Z moravských Slovakô vystaví i p. architekt Ant. Blažek své 
nejnovéjší projekty. Dekorace, žúdro kopaničárské pred vchodem búdou 
jemu i výstave ku cti. 



— 284 — 

Z uherského Slovenska obeslali výstavu dosud : Jaroslav Augusta 
z Tisovca, Karol Lehotský z Hodšágu (z Báôky), Jozef Hanula 
z Chraste (ve Spiši), Milan Mitrovský ze Sv. Martina a vídeňský 
akademik malíŕský Andraskoviô z Frastáku, Mnichovský akademik 
Alois Fábry z Martina neprihlásil se dosud. Pan architek Dušan Jur- 
kovič pro letošek Hodonínu odŕekl, jsa prácemi v Luhačovích zanesen. 

Výstavní katalóg pŕinese o súôastnéných umélcích zprávy po- 
drobnejší. 

Výstava bude tedy hojné obeslána, tak že obava, že místnosti 
výstavní nepostaoí. 

Poŕadatelstyo — zvlášť umelcovo sami — vykonali, seč byli, 
I lid z daleka široká projcvuje pro výstavu zííjem ; dostaví se zajisté 
v })očtu nejhojnejším. A inteligence na moravském a uherském Slo- 
vensku? Vykoná zajisté také svou povinnost. V japonských domácno- 
fitceh neuvidíte na stenách reprodukcí. Tam jich skoro ani nevyrábejí. 

V Japonsku je umení tak zlidovčno, že nemíti originálu na stene, znamená 
tolik, jako nefísti knih; je známkou nevzdelanosti, Ba tam dokonce 
stiMdají originály dle ro2ních počasí. Nad originál sebe menší není ele- 
gantnejší a jemnejší ozdoby príbytku. Drobný originálek v jednoduchém 
rámečku má včtší cenu než parádni reprodukce sebe vétších rozmérä 
a sebe drahocennéjších rámfl, jíž den ze dne ubývá na cene, až koneéne 
dedičove ji odhodí mezi haraburdí. Originál má cenu i po stu létech, 
jeho cena stále stoupá, obraz-originál stáva se čím dál tím vzácnejším. 

V nékterýoh raéstech (n. pŕ. v Prostéjové) není intelligeutní domácnosti 
bez originálu. Zmení se pomery i u nás? 

Kdyby se po skončené výstave hodonské podobné mluvilo po 
celé Morave i o našich uvedomelých intoligentních rodinách, na Slo- 
vensku, tož by to byl nejlepší zisk ze slavnostních dnň výstavkových ! 

Výstavu poŕádají si umelcove slovenští sami za pomoci svých 
pŕátel. Sami dohlížejí k pracím, aby výstava dftstojné repraesentovala 
slovenské umení. Není pochyby, že výstava se zdarí, vykoná v našem 
mésté své poslaní. Mesto Hodonín se svým okolím bude zajisté vdééno 
slovenským uméleňm, že s kolektívni výstavou svých dél uchýlili se do 
jeho zdĺ. 

Zábavné a poučné kniíhj. Ročník II. Sväzok 3. -» Miškova smrt< 
a iné články. Celý sväzok dostal pomenovanie dfa peknej, dojímavej 
rozi)rávky Sienkiewiczovej » Miškova smrť*. Skoda, že je tak silno 
>vorne<^ prepracovaná, ten maďarský jazyk a ten »igazgató úr« tak 
pristanú ku bystrému, lahodnému štýlu polského majstra, jako pásť 



- 285 — 

na oko. Obsah rozprávky je 70 života vzatý, zo suchej latiny, z vlasti 
ztrnulého klassicismu jaký dnes panuje, už len v Rusku a v ruském 
Polsku. Kolko takých Miškov je i u nás! Želali by sme si, aby Sien- 
kiewicz podávaný bol presne a nie okyptený, lebo posmešná narážka 
na maďarský jazyk je jaemiestna, poneváč nezodpovedá skutočnosti, 
vedf u nás i najväčší národovci dokazujú nutnosť zaalosti madarôiny 
a odvolávajd sa na túto nutnost znalosti jako na prekážku návštevy 
českých äkol. Zase tá nedôslednosť, ta nejasnost v názoroch, posme 
škovaC sa z maďarčiny na jednej strane a na druhej sa jej usilovne 
učiÉ a používať jej vo verejnom a prečasto i v súkromnom živote. V ži- 
vote sa s maďarčinou národovci často líškajú zemanom a úradníkom, 
v theorii sú proti maďarčine. Tento zjav je na Slovensku dobre známy 
a napadne každému cestovateľovi po Slovensku, kt.rý sa dlhšie medzi 
nami zdržal. Zdá sa nám, že rozprávka je prepísaná — nie preložená 
— z češtiny, to je jasnosti obsahu na úkor. 

Sienkiewicz je tak typyckým, veľkým spisovateľom a prosláveným 
romancierom poľským, že veru je na čase zaoberať sa s nim vážnejšie, 
študoval jeho diela v orginále a oboznaraovat i naše obecenstvo. Sme 
radi, že s rozprávkou roznesie sa jeho meno i po širšom Slovensku. 

Štefan Marko Daxncr, je krátky životopisný nástin od Vajan- 
ského, z pár čŕt každý sa dozvie, kto bol tento hlboký politik a vla- 
stenec slovenský a jaká bola jeho práca v prospech slobody a podvi- 
hnutia národa. SlovOy známa báseň Janka Krála, geniálneiio, ešte ani 
nie náležité oceneného básnika slovenského; v tejto básni sú tie cha- 
rakteristické slová: »ťovedala vrana vrane, že nás sklbať neprestane, 
sľubov, rečí krásnych dosti — veríme len skutočnosti*, .... ktoré 
stály sa už všenárodnýra majetkom slovenským Poslednia sloka 
básne znie: 

Jarmili nás dosiaľ všade, 

verili sme podlij zrade, * 

v nevôli nám srdce skleslo: 'v. ; , ;^ *:^ 

sloboda je naše heslo! - !. y 

Hore, za čest, slobodu ^*' 

slovenského národu! 

v záujme mliekarni. Článok, vlastne reč Jána Slávika ev. farára 
na Dobroninej v Novohrade, ktorou otvoril valné shromaždenie tamojšiej 
prvej slovenskej mliekárne. 

Reč nadmieru poučná, časová a k tomuto novému u nás odvetviu 
hospodárstva povzbudzujúca. Koľko zajímavých faktov, zkúseností, koľko 
moderného ducha, v tejto výročitej reči. Slovensko by malo byt zemou 




' •- 



— 286 — 

ralickarni, tolko pastvín, sena, ďateliny, hôlhoju, viky, rodí sa málo 
kde jako u nás a predsa jak biedny dobytok sú tie naše kravy ! Reô 
Slávikova by sa mala rozšíril v tisícich exemplároch, ludia naši, rolníci 
začali by mysíet, ale začali by i veriť, že i u nás je svépomoc možná 
a nutná v dnešnom kritickom stave. Mliekárne dodávajú hotový groš 
sedliakovi cez celý rok, poskytujú im zdravý nápoj pre ošípané, sta- 
vajú maštale a chlievy a zošlachťujá dobytok. 

U nás hrozne ťažko ujíma sa zakladanie mliekarní, temer nik 
s intelligencie nechce sa venovať duchamornej, nehonorovanej drobnej 
práci, preto tak ťažkopádne zakladajú sa spolky a svépomocné družstvá 
a tie ktoré sú živoria, alebo klesajú, moravské Slovensko má už asi 
10 mliekarní a všetkým sa dobre darí. V Skalici dfa príkladu mo- 
ravského idú práve v tieto dni vydržiavať sriacfujúce valné shromaž- 
denie mliekárskeho družstva. Ale prosím, že tak (Taleko sme dospeli, 
to treba pripísať celému tuctu prednášok o niliekaľ.->tve, ktoré sa 
v Skalici a na okolí už od dvoch rokov vydržiavajú. V marci uspo- 
riadaný bol výlet hospodárov do Znorovskcj mliekárne blízko Strážnice, 
a po teoritickom poučení, porozumeli naši pokroť^ilí roľníci myšlienke 
mliekárskej, la (ľ videli celý priebeh prác v mliekarni. A tak mal by 
všade ist za myšlienkou skutok. Divné je mi, že pri trojročnom pôso- 
bení mliekárne v Dobronivej, nepovstávajú mliekárne na okolí rad 
radom, príčin bude iste mnoho, ale čo normou je v celom svete, 
v Dánsku, v Nemecku, na Morave, to v Uhorsku nesmie byť pravi- 
dlom, na okolí Skalice povstalo behom troch rokov Í2 potravných 
spolkov, justli nebude sa spolková idea rozvíjat, takýmto tempom všade, 
nebudeme v kapitále ani v obchode nič znamenaC ešte ani za 30 rokov. 
Pravda tak nezištných a ideálnycli Tudí jako je vel. p. Juraj Slávik 
je v Novohrade a Zvolene málo a málo veru aj na celom Slovensku. 
Zásluha p. Slávika je velká, článkom jeho tento sošit získal. 

„čo je sloboda?^ informatívny článok o základných pojmoch práva 
a slobody, vefmi dobrá, poučná stať, zvlášte j)re ľud. 

Gregorov obrázok ^Ahy odotjlcali/^, je pekný, tendenčný, keby si 
ho len ľud všímal, len že proti alkoholismu mal by b. ť silnejší recept, 

„Sadme liesky" ^ od R Zaymusa Praktický návod k sadeniu a pe- 
stovaniu liesok. 

Mrtvá myš, z českého malý obrázok. Martinove Kukučínove 
známe .^Rohy^^ z jeho mladých liet sú znamenité, čítajíi sa tak lóbezno 
a sprítomňujú kus známeh<. nám života, a jakým skvostným perom! 
Ej ško.la Kukučina, nie brehy Adrie, nie skaly Dalmácie a Brače, Slo- 
vensko, Orava a jej ľud je mu elementom. Tušim darmo dťifame 
v jeho návrat. 



— 287 ^ 

* Múdri Mafko sa b1ázpiÍ€, zo slov. Povestí mohol aj vystaf, je 
v soSitku dosť dobrej^ vážnejšiej belletrie. 

Alkohólismus jo 8 riadkami odbavený v sošitku, zo zdravovedy 
niô, z prírodných vied tiež nič. V celku je tento sošit lepší, snáJ 
najlepší zo všetkých posiaľ vyšlých. Vo výbere látky javí sa pokrok, 
len jedno sa mi nezdá, vývoj nazad, sošit zaplnili starí, starci a tu zase 
sa pýtam : kde sd ti mladí advokáti, lekári ? zaiste smutná okolnosť, 
»tá naša nádej « pracuje kam cfalej, tým menej. Ľ. 



• » 



i ■'•■ 



'l^^^ Rozmanité zprávy. 



— Slovenský spolok v Pešfbudine vydržiaval dna 20. apríla 1902, 
svoje riadne valné shromaždenie. Do výboru zvolení boli : ju'edscda : 
Dr. Ján Wágner; podpredseda: E. Kresfanoviô, zápisník: Igor Zoch; 
pokladník: Ján Zimány ml.; knihovník: ťavel Timko; výbercí: P. 
Ivanovic; kontrollóri: J. Novák a F. Hadviger; sbormajstcr, MíIoh 
Lihovecký. Výborníci: J. Zimány st., Pavel Brna, Andrej Raffuy, 
Frant. Pristaš, Ján K. Podsokolický, Ján Medvocký, Igor Ruppeldt. 
Náhradníci : Ivan V'icst, Ján Benovský, Gust. Somora, Ján Kraus, 
Rudolf Podhoraký. Miestnosť spolková nachodí sa na rohu Jozefovej 
v Rôkk-Szilárd ulici, v hostinci Gľclnera. 

— K otvoreniu »umel€ckej výstavky v IIodonine<(, zavíta i pán 
riaditeľ Klvaňa z Kyjova. 

— »Slov. Nár. Listom « v Olomouci. Váš úvodník » Česká a 
protiôeská strana na Uh. Slovensku* je monštrum. Takej slovenskej 
strany, ktorá by seba za českťí považovala niet. My platíme predsa 
za čechofilov, známe svojich ludí, ale takého Slováka, ktorý by seba 
Čechom nazýval neznáme. Nie je hl ivné a závažne, kto sa číra cíti a 
nazýva, ale to, jako kto pracuje a sa snaží. Skutky sú zrkadlom duše 
a i najskrytejších citov. Dla tohto pozorujte a súdtc, odpovecľ na všetky 
vaše otázky sa Vára ujasní. 

— ^Slovanský klulx' v Prahe usporiadal Kollárov Večer, O Kol- 
lárovi prednášal p. Svetozár Hurban Vajanský. Dopisovateľ ^Mor. 
Orlice^ referuje, že »sál zel prázdnotou* a pýta sa, že »kde zfistaly 
ty legiany našich slovanomilu, kde vezeli pŕátelé Ôeskoslovenské vzá- 
jemno8ti«. 



— 288 — 

— Vorba vyslanca Jána Valaška bola kr. kúriou potvrdená. 

— Dňa 21. apríla bol slávnostne otvorený ^potravný spolok" v Malých Le- 
vároch (prešp. stôl.). 

— „Považských Novín'' vySlo Číslo 2. s rozmanitým obsahom a s prílohou. 

— ^Mariéa^ v slovenčine. Mrštikových Mariéu poslovenčil p. And. Halafia. 
Vyšla nákladom kníhtlačiarskeho úČast. spolku, v Turč. Sv. Martine. 

— „Národný slovenský spolok'^ v Spoj. Štátoch sev. Ameriky mal koncom 
marca 1SK)J i 3,887 Členov a 396 odborov. 

— „Slovenský Denník** vychádzaj tíci v Pittsburgu, Pa, slávil na Velkú noc 
svoje výrot^e založenia, slávnostné Číslo vyšlo v skvostnej úprave a s mnohými 
obrázkami. 

— n Americké shierky^ slovenské na Museum v Martine dosiahly uŽ výšky 
1000 doll. Mnoho zdaru. 

— O nedlho bude vychodil v Mikulási lebo v Kubine nový lokálny sloven- 
ský týždenník. Rozhodnutie je blízke. 

— V Závodoch (prešp. stôl) otvorili filiálku Šaštínskeho potrav. spolku. 

— Čo Číta Amerika? Emil Nyitray nnjväČší obchod so slov. knihami v New- 
Yorku nakúpil v Skalici za 200O kor. Škarniciovskej literatúry, lepSých plodov 
kúpil za summu znučne nižšiu. 

— Ľelletristom v Prafie: Žiadam úctivé tých pánov, ktorí vlani na schôdzke 
chlúbili sa, že majú pre prílohu „Hlasu" materiálu na celý rok, aby mi ho Čím skorej 
zaslali. Jozef Teslik, 

— Literatúra: /. Havlasa: „Mesi žicotem a smrti''. Nákladom E. éolca. 
i elč na Morave. Cena kr. 2. 

— J H(t vlasu: „Horské stiny". Drobná prosa. Nákladom K. Salvu v Ru- 
žomberku. Cena IGO. Vrelé odporúčame obe knižky, nadaného mladého spisovatela 
a úprimné 1 10 priatela Slovákov, našim čitutelom. V poslednej knihe líči život ludu 
slovenského s tolkou láskou, že je až milo čítať túto uhladnú knižku. V^ideť, že 
Slovensko je a bude bohatou studnicou pre českých literátov, ktorí sa vedia dívať 
na slovenský život tak, ako sa mu prizrel p. J. Havlasa. Tešíme sa dalším jeho 
prácam. 

— Chyby tiskú, v článku N. V. Gogol. Na str. 228. ŕ. 4. od hora čti Afa- 
nasia Ivaňoviče, na str. 228. ŕ. 24. od hora a 7. od spodu Čti Hauz kiichelgarten, na 
str. 229. ŕ. I. od spodu čti Kritky-Osnovienka, na str. 230. ŕ. 2i. Čti j,Wolodyjow8ki'* 
a „sžatému", na str. .31. ŕ. 12. od spodu čti re])táuí, na str. 232. ŕ. 14. od spodu 
Čti možnost, na str. *23I. místo v Petrohrade čti v Moskve. 



-:» Li 2. t '^ 



\ 

í 






JEDNOTA 
(K POVZBUZENl 

v^C£CHAcH..xTzígomnosť českosloyenská! 

Olomúoke » Slovenské Národní Listy* v roSnfku II., ^fsle 10. a 
20. dňa 17. mája uverejaily viac článočkov o československej vz<Qom- 
nosti. Ako videť z článkov, mienky o tomto predmete sú n^ie len vefmi 
rôzne (ako u nás tak i v Čechách), ale sá zároveň aj velmi nejasné. 

Dovolíme si i my pár slov o tomto predmete prehovorí t, aby sa 
zbytočne nerozširoval zmätok na oboch stranách i aby sa z naéej vzá- 
jomnosti československej nekuly politické zbrane proti nám. 

Vzájomnosí medzi Cechmi á« Slovákmi nenie výmysel dneška, 
ona trvá už od historických dôb. Nové je len slovo, meno, názov. 
Toto faivtum nemožno ani zabudnáC, ani odtajiť. Dejiny nás učia, že 
istá vzájomnosť trvala už na úsvite našeho kultúrne historického života, 
že bola v istom smere veľmi živá v dobách českej reformácie a — jako 
dr. J. Vlček v svojich » Dejinách české literatúry* dokázal — i v ča- 
siech protireformačných. Istá vzájomnosť trvala celým XIX. stoletím 
a trvá až do dneska. 

Politické dejiny literatúry nás učia, že boly také doby v živote 
Čechov a Slovákov, že sme žili nie len vo »vzájomnosti«, ale priamo 
v politickej a jazykovej jednote. Časom a rôznymi vlivami vnútornými 
a zovňajšími, táto jednota politicko-literárna sa uvoľňovala, dľa okol- 
ností jedna prvej ako druhá, až sme sa octli tam, že dnes hovoríme 
o dvoch národoch, ktoré majú pestovať čo najužšiu vzájomnosť medzi 
sebou. 

Mnohí horlivci, jak na nasej, tak i na českej strane, vynášajúc 
svoje náhľady o československej vzájomnosti zabúdajú na tento pri- 
rodzený, hotový fakt historický. Zmätok pochodí odtiaľ, že jedni príliš 
obracajú svoj zrak k cTalekej minulosti a k počiatku vývoja, iní ku 
koncu jeho, ako sa nám javí dnes, tretí snažia sa anticipovať ďaleký- 
ďaleký konec vývoja a želajú si, aby dnes dialo sa to, čo sa snáď bude 
diať v nedohladnej budúcnosti. 

19 </ 



ď^ 

^^>, 
</ 



— 290 — 

Dnes hovoril o »bplynutí<, o »Se8kej stranec na Slovensku, 
o >jednom literárnom a spisovnom jazykuc nemožno a nenie radno, 
preto, že tým viac sa škodí veci, ako prospieva. 

Nemôže byt reč o splynutí v smysle politickom: sme obSania 
sväto-štefanskej koruny, uznali sme to verejne a integritu našej krajiny 
povinní sme bránia proti komukoľvek. Je číry romantismus ohrieval 
neuskutočnitelné nie idee, ale utópie, za ktoré ani jedna, ani druhá 
strana nemôže ani krížom slamy preložiť. A tento romantismus naopak 
iba nám prinesie zbytočné persekúcie od mocných nepriateľov a obtaží 
náš boj za práva slovenského ludu. Preto dôrazne odmietame všetky 
debaty a priori »o splynutie nás s českým národom vo smysle poli- 
tickom. V tomto smysle nie sme ani stranou »čechoíil8kou«. Je pravda, 
že nemožno nikomu zabrániť, aby neprojavoval svoje politické ná- 
hľady a menovite »Slov. Nár. Listom « nemožno nanútiC »silentium< 
v tejto otázke, žiadame však z ohľadu na nás, ktorí sme vydaní bez 
milosrdenstva na milosl a nemilosť nošich nepriateľských vlád, aby 
nerozpriadaly táto neplodná, zbytočnú otázku, keďže z toho viac škody 
vyplynie, ako prospechu, a keď v páde persekácií naši priatelia s tej 
strany zostanú pekne za vetrom. Žiadame »Nár. Slov. Li8ty«, aby sa 
nedaly uchvacovať žurnalistickou svrbľavosCou po planých novotách 
a senzácii . . . 

Nemôže byl reč medzi nami ani o jednom spisovnom jazyku. 
Literárnu vzájomnosť* neslobodno ponímať tak materialisticky, žeby tá 
vzájomnosť mala sa javiť v zaniknutí slovenčiny, ako spisovného ja- 
zyka. Ak sa duchom nespojíme, ak vy zostanete stále na tom stupni 
vývoja a pokroku a my neustále tam, kde sme dnes, tak vzájomnosť 
naša sa nikdy neuskutoční a ak by sa aj uskutočnila, muselo by sa 
to stať výbojom a násilím, z ktorého by slovenský ľud iba škody utrpel. 

Jako medzi jednotlivcami nastáva spojenie len na základe spo- 
ločného ducha, spoločných snáh, ideí a cieľov, tak i medzi národmi 
vzniká jednota len vtedy, keď vzdelanosť, pokrok, osveta, slovom keď 
kultára vyrovnala všetky protivy v snahách, smýšľaní a cítení národov. 
Co týmto prirodzeným vývojom nekráča, to nemá stálosti a v páde 
násilného spojovania máva už ipso fakto v sebe zárodok tuhy po od- 
vete, revolácii a je prameňom nešťastí pre obe strany. 

Náš KoUár, otec literárnej vzájomnosti, tiež nie ináč jej rozumel 
píšuc : » Literárni vzájemnosť tedy jest, by všecky národní vetve spo- 
lečnou méli část duchových plodňv svého národu, by vzájemné kupo- 
valy, četly ve všech slovanských náŕečích vydané spisy a knihy. Ksátdé 
nárečí aby nový život z druhého čerpalo, aby se omlazovalo, obohaco- 
valo a vzdelávalo a pŕece na druhá nesáhálo, aniS na sebe sc^uUi drf- 



— 291 — 

valo^ nýbrž aby vedie všecb ostatních na své vlastní pude dále stálo. 
Pri vzájemnosti zôstávaji všechnj kmenj a nárečí nezviklané na svém 
starám místé, pomáhají však vzájemné pôsobením a zavedením výkvetu 
společné literatúry národní . . .« 

A v § 8. píše: ^Nékteŕí (^echové zdají so i za našich dnôv 
mnoho obliby jenom ve svém nárečí míti a nenávidejí a kaceŕují všeoku 
vzájemnosť i se samými Slováky, žádajíoe od nich, by sebe zničili a 
bez výminky se počeštili, to však činí jenom ti, kdo sami sebe vie nei 
národ miluji^ kdo se bojí, žeby jejich silné nemčinou páohnoucí zpfisob 
mluvení a psání tím mohl se více poslovanštiti a tudy i spisovatelská 
jich nesmrtelnosC snadno propadnouti«. 

Je celkom zbytočné a škodné dvíhaf otázku jednoho spisovného 
jazyka už i z toho dôvodu, že na Slovensku niet strany, niet ani väč- 
šieho počtu ludí, ktorí by dnes túžili po takejto jednote. Zle by ste 
znali psychológiu národa, keby ste predpokladali, že možno nejakým 
usnesením, alebo iným 8])ôsobom určiť, že od tej a tej doby prestane 
národ písat tou a tou písmenou, takým a takým jazykom. To je možno 
len behom vekov a pod živým tlakom kultúry, tedy školou, literatú- 
rou, stykom hospodárskym a politickým, náboženstvom, spoločnými zá- 
ujmami atď. atcT. 

Ktoby túto vzájomnosť chcel natískať, kto si takto formuluje 
obsah vzájomnosti československej, ten opravdovej, možnej a žiaducnej 
vzájomnosti medzi nami iba škodí, lebo budí odpor i^a jednej strane a 
vydáva nebezpečenstvu svojho brata, ktorému chce osožiť .... 

Akáže vzájomnosC musí byt medzi nami dnes? To dnes podtrhu- 
jeme, lebo len o takej vzájomnosti môže by£ reč, ak nemáme upadnúť 
buď do prílišného historismu, buď do utopismu, alebo do pessimismu 
nad terajšou našou nevzájomnosCou. 

Predne aby mohla by I reč o akejkoľvek vzájomnosti, treba je, 
aby sme sa navzájom poznávali a poznali. Treba vám i nám poznat 
nielen pomery naše ku štátu a našim nepriateľom, ale i náš vnútorný 
život a všetko, čo s tým súvisí: školské, náboženské, literárne, sociálne 
i hospodárske pomery. Treba nám znal naše i vaše nijrvíny a smery. 
Z týchto poznaní samo sebou bude vyplývať soskupenie ľudí dľa 
ducha, uíšia, silná a vzájomná pomoc a láska. A nemožno sa uspoko- 
jiť len s tým, aby takéto vzájomné poznanie uskutočnilo sa len medzi 
hŕstkou intelligentných ľudí, ono musí prenikať čo najširšie vrstvy 
oboch kmeňov. 

Toto je prvit podmienka našej vzájomnosti, a kým tá sa neusku- 
toční, všetka vzájomnosť medzi nami bude len planá reč a mámenie 
seba samých. 

aíaNOTÄ""; ^^ 

K POVZBUZENI 
\ PRÚVAYSUU 

v^ V CIC M ACM. 



] 



— 292 — 

A od takéhoto vzájomného poznania a pochopenia sa, sme eSte 
tak ďaleko, že dnes o vzájomnosti takre^no ani hovoriť nemožno. Po- 
znanie takéto neuskutoční sa ani za rok, ani za dva, ale k tomu treba 
oelých desiatok rokov. Až sa všetko toto vyplní, potom povedia naši 
potomci ... Čo povedia? Povedia: naši otcovia nehovorili plané reči, 
ale konali, čo mohli za ťažkých okolností konať . . . 

Nuž nehádajme sa o tom, čo je vzájomnosl, ale konajme skutky 
lásky, pomáhajme si, kde nám je pomoc treba. 

Znám v Čechách stranu, ktorá bez rečí a hádok o vzájomnosti 
vykonala viacej pre Slovensko, ako všetky české strany do hromady. 
A znám človeka, ktorý pre slovenská vec viac vykonal, ako polovica 
českého národa. To nech sá vzory pre každého, kto chce skutočne 
pestoval československú vzájomnosť. 

Opakujeme ešte raz: každé rozvinovanie širokých-ďalekých plá- 
nov na verejnosti len zostrí zrak našich nepriatelov a tým viac škody 
sa zapríčiní, ak aj úplne neznemožní všetko počínanie šľachetných a 
nás milujúcich ludí. 

Z tohoto dôvodu konečne musíme odmietnuť propagovanie »pan- 
slavÍ8tického« programmu orgánu československej vzájemnosti » Sloven- 
ských Národních Listov* v Olomouci. My Slováci panslavistickým 
programmqm Danilevského, rozvinutého v >Rosäii i Jevrope*, boli sme 
do takého spánku záhy pnotiso vaní, že dnes s hrúzou vzpomíname na 
drahý čas, ktorý plynul v úplnej stagnácii všetkých národných síl slo- 
venských. Dnes tešíme sa tomu, že sme sa prebrali k akému-takému seba- 
vedomému životu a že si hladíme predovšetkým pomáhal z našich ná- 
rodných bied vlastnými silami a že nás pre utópie, trebárs akokoľvek 
geniálne a dômyselne vymyslené nestíha nemilosrdná ruka všemohú- 
ceho nepriateľa. Na túto okolnosť nech naši priatelia nezapomínajú, 
lebo všetky naše sily ešte nie sú prebudené k činnosti a po dlhom 
spánku duša národa ešte dokonale neprecítla . . . Dr. V. Srohár, 



Slovenské umenie. 

Dúa 2. júna slávnostne uzavrené boly brány malého umeleckého 
kostolíka hodonínskeho, umlknul neobyčajný ruch v týchto pamätných 
miestnosťach ; všetci navraciame sa pomaly ku práci — ale výstavka, 
jej nezapomenuteľný obraz, tie nezvyklé dojmy utkvelý v srdciach 
našich hlboko a duch náš osviežený, v základoch preporodený ubiera 
sa v nové svety, posiaľ Slovákmi málo známe, v svety umenia a krásy. 






— 293 — 

Umelecká výstavka slovenská v Hodoníne ssmenila náô názor na 
život, na bytie Slováka, názor na jeho budáoi rozvoj razom, akoby čarov- 
ným áderom. Vytrhla nás z duševnej tiesne, z pustoty a poroby, do 
ktorej sme behom času tak hlboko klesli a nemajúc vlastnej sily k vy- 
maneniu a k vyslobodeniu, drepeneli sme v tomto beznádejnom stave 
apaticky, bez dôvery, bez iskierky viery v dáku ideálnu vzpruhu. 
Slovenské umenie bolo aj nebolo, elementy rázovitého, originál- 
neho v národoch inýcli páru nemajáceho umenia, skrývaly sa v na- 
ôom lude a boly polom len niekoľko ideálnych, hlboko cítincich, lud 
opravdove milujúcich pracovníkov, ktorí mali smysel pre krásu, ktorí 
mali vkus a pochopenie pre umeleckú tvorbu prostého Slováka. Týmto 
pracovníkom česf, málo ich bolo, ale v pochopení ich význam a v tom, 
že predstihly velkú čiastku intelligencie slovenskej a stály sa vycho- 
vateTmi umeleckého cítenia na Slovensku. 

Umelecké cítenie javilo sa u nás jako všade, z počiatku v prácach 
sberatelských, sbieraly 8:i výšivky, kroje, umelecké predmety pôvodu 
slovenského, iste za účelom : hromadným vystavením vecí budiť v ná- 
rode smysel a lásku pre krásu, pestovaC umelecký cit a priprávať 
Slováka i týmto spôsobom, hladeť na seba na svoje diela tak, jako je 
to u druhých národov kultúrnych. 

Tieto nábehy k vypestovaniu slovenského umenia zostaly ojedi- 
nelé, obmedzovaly sa na jednotlivcov, alebo na užšie kruhy. Výtvar- 
ného umenia s jasným eielom tvorenia, jednotného smeru nebolo u nás, 
vplyvom umenia českého vzniklý na Slovensku prví maliari — umelci. 

Len práca niekoľko rokov, a hľa slovenské umenie predstavilo sa 
v súbornej výstavke v prvom rade nám, a na čo kladieme hlavnú 
váhu — celému vzdelanému svetu. Hodonínska výstavka postavila nás 
pred fakt, ktorý stane sa medzníkom na poli umenia slovenského! 

Umenie naše odokryla z prachu zapomenutia a zneuznania, po- 
stavila nás do radu národov umelecky snaživých, dokumentovala našu 
individualitu a vyznačila jej slavné, poviem, skoro prvé miesto v ume- 
leckej obci česko-slovenskej. 

Slovenská výstavka podvihla slovenské sebavedomie do nevídanej 
výšky, zvýšila našu hodnotu v umeleckom svete, posílila morálny cit 
umelcov našich a vydobila slovenskému menu uznanie a česť v plnej 
miere. Uhorsko-slovenských maliarov, — hŕstku mladých talentov — pri- 
vinula zásluhou veľkého majstra u prku ku sebe a voviedla ich v arénu 
širého sveta, v boj práce a svätého nadšenia, v konkurenciu a zápas 
mohutných duchov. Bohom nadaných umelcov V tejto okolnosti javi 
sa hlboký význam výstavky v prvom rade, v druhom rade ale v tom, 
ie neodikriepitdne zpečatila; našu ethnografíckú a kultúrnu jednotu 



JEDHOTA 
K POVZBUZENI ) 
V PRÚMYSLU J 



— 294 — 

s moravským Slovenskomy že predstavila nás verejne ako jednotný celok 
so spoločnou minulosťou, so spoločným kultúrnym životom súčasným. 
Tento čin nedá sa oddehretovat článkami^ nie politikou, nie heslami^ 
skutočnost táto je telom s krvou a dušou. 

Hodonínska výstavka vtisla nám do rúk kultúrnu zbraň obrannú, 
ktorú nevytrhne nám nepriateľ, žiadna moc, ani násilie, — zbraň mieru 
a pokoja — slovenské umenie ! Dr. Pavel Blaho. 



- ^y N^ »• \_ «/" 



yr ^^^y^ jPríspevky k miestopisn Slovenska. 

♦^?^^^^^^ / XV. Nitra. 

- - . Okres frašiácky. 



Alsó-Attrak: Dolné Otrokovce 
Alsó-Récsény : Dolné Rišňovce 
Alsó-Vásárd: Dolné Vašardice 
Alsó-Zelle: Dolné Zelenice 
Ardanócz: Ardanovce 
Bajmocska: Bojnicky 
Beregszeg: Beregseg (aj Bereseg) 
Bucsány: Bučany 
Elecske: Alakšince 
Felsô- Attrak : Horné Otrokovce 
Felsô-Récsény : Horné Rišňovce 
Felsô- Vásárd : Horné Vašardice 
Felsô-Zelle: Horné Zelenice 
Felsô-Fornószeg : Fornóseg 
Galgócz: Frašták (literárne aj 

Hlohovec) 
Gellénfalu : Galanová 
Jalsó: Jalšové (aj Jalšov) 
Káp: Kapince 
Kaplat: Koplotovce 
Karkóc: Trakovice 
Kelecsény: Klačany 
Kis-Báb: Malý Báb 
Lakács: Lukačovce 



Maniga: Malženice 
Merôcze: Merašice 
Nagy-Báb: Velký Báb 
Nemes-Kiirt: Nemeškerť (aj Ne- 

meškurť) 
Pásztó: Pastúchov 
Poszátka: Posádka 
Puszta-Kúrt : Pustakerť 
Ratk(Scz: Ratkovce 
Románfalu: Rumanová 
Ság: Ság 

Salgócska: Salgóčka 
Szt. Peter: Svätý Peter 
Szerbôcz: Svrbice 
Szilád: Siladice 
Tót Diós: Oresany 
Tót-Sók: Šalgovce 
Tôkôld: Tekoidany 
Udvarnok: Udvarnok 
Ujvároska: Mestečko 
Vágmedencze: Madunice 
Vôrosvár: Verešvár 
Zsuk : Zlkovce 



— 295 — 



Okres myjavský. 



Brezová: Brezová 
Bukócz: Bukoveo 
Hrachovistje : Hracboviste 
Koeztolna: Kostolné 
Krajná: Krajné 



Miava: Myjava 
Podkilava: Podkylava 
Turoluka: Tura Lúka 
Vagyócz: Vaďovce 
Visnyó: Višňové (Viônové) 



Okres nitriansky. 



^.^.PN 



Aba-Lehota: Lebota 
Alsó-Elefánt : Dolné Lefantovoe 
Alsó-Eôroskény : Dolný Kereäkýn 
AndacB: Andač 
Assakúrt: Ašakerť (aj Kerf) 
Bábindal: Babindol 
Béd: Badice 
Berencs: Berenč 
Bodok: Bodok 
Csabb: Čab 
Család: Čalad 
Cfiápor: Čapor 
Csebi: Cabynoe (aj Cebynce) 
Csekej : Oakajovce 
Csitár: Citary 
Czabaj: Cabaj 
Darázs: Dražovce 
Dieske: Dyčka 

Felfiô-Elefánt: Horné Lefantovoe 
Felsô Kôrôskény : Horné Krškany 
Gerenosér: Hmčiarovce 
Greszte: Gest 

Gbymes: Dýmeä (aj Gýraeš) 
Ghymes Kosztolány : Dýmeš Ko- 

stolany 
Eálaz: Kálaz 
Kis-Czétény: Malý Citýň 
Ki8-Hind: Malé Hyndice 
Kis-Lapás: Malý Lapád 



'ÍCh 



tíf* 






Kolón : Koleňany 
Konyôk: Kinek 
Lajosfalu: Lajošova 
Lapás Gyarmat: Lapáš Darmoty 
Liiki-Gergelyfalu : Lúky-Gerge- 

lova 
Menyhe: Mebynce 
Molnos: Molnoš 
Nagy-Czétény : Velký Qtýň 
Nagy-Emôke : Velké Janíkovce 

(k nim patria Malé Janíkovce) 
Nagy-Hind: Velké Hyndice 
Nagy Lapás: Velký Lapáš 
Nagyfalu: Velká Ves 
Nemes-Panu: Paôa (aj Nemeš 

Paôa) 
Nemes-Perk: Perko vce 
Nyitra Egerszeg: Jagerseg (i 

Egerseg) 
Nyitra Ivanka: Ivanka 
Nyitra-Ujlak : Ujlak 
Pográny: Pogranice 
Salgó: Šalgov 

Sarló-Kajsza : Sarlužky-Kajsa 
Suránka: šunCnky 
Szalakusz: Salakúz (-úzy) 
SziU: SUa 
Tormos: Tormod 
Ujlaoska: UjlaSek 



My^fe^i 



— 296 — 



Úreg: íreg 
Urmény: Urmín 
Uzbég: Zbehy 



Vajk: Vajka 

Vicsap-Apáti : Výčapy-Opatovce 

Z«ére: Ziranv 



Okres novomestský. 



AIbó Botfalu: Dolné Bzince 

BasBÓcz: Baäovce 

Bninócz: Brunovce 

Csasztkócz: Častkovce 

Csejte: Čachtice 

Felsô Botfalu: Horné Bzince 

Hrádek: Hrádok (Hrádek) 

HruBsó: HruSové 

Huorka: Hôrka 

Ki8-Modr<5: Malá Modrovka 

Komárno: Komárno 

Koritnó : ÍC<M:ytné 

Krakovy: - Krakovany 

Leszéter^odolie 

Lubina: Lubina 

Luka: Láka 

Mosócz: Mosovce 

Nagy-Modró: Velká Modrovka 



Ó-Lehota: Stará Lehota 
Ó-Tura: Stará Tura 
Ocskó: Ockov 
Oszlró: Ostrov 
Patvarócz : Patvarovce 
Pobedim: Pobedím 
Sipkó: Šípkové 
Szt.-Kereszt : Svätý Kríž 
Trebete: Trebatice 
tJj-Lehota: Nová Lehota 
Vág Szerdahely: Streda (Po- 
važská) 
Vág Ujhely : Nové Mesto nad 

Váhom 
Vágor: Straža 
Verbó: Vŕbové 
Vieszka: Vieska 
Zsolnafalu : Zolnafalu 



Okres novozámsky. 



Alsó-Szôllôs : Dolný Síleš 
Andód: Ondód 
Bánkeszi: Bankesi 
Csornak: Čemok 
Egyház Nagyszeg: Naďseg 
Felsô-Szôlôs : Horný Síleš 
Gyarak: Ďorok 
Kis-Kér: Malý Kýr 
Kis-Keszi: Malý Kesov 
Kis-Mánya: Malá Maňa 
Kis Várad : Malý Várad 



Komját: Komjatice 
Malomszeg: Malomseg 
Mártonfalu : Mártonfalu 
Nagy Kér: Veľký Kýr 

v 

Naiírv Suránv: Šurany 
Ozdôge: Ezdeg 
Szt.-Mihályúr: Svätý Michal 
Tardoskedd: Tardo^ked (aj Ta- 

rošked) 
Tót-Megyer: Slovenský Meider 
Zsitva-Fodémes : Žitva Fedýmeš 



— 297 - 



Ohres pieStanský. 



AIbó Dubován : Dolné Dubovany 

Banka: Banka 

Bori : Borovce 

Drahóoz: Drahovce 

Duozó: Ducov 

Felsô Dubován : Horné Dubovany 

Hubina: Hubina 

Jôkô: Dobrá Voda 

Kis órvistye: Mwlé Orvište 

Koo8Ín: Kočín 

Eoczuricz: Kocurice 

Lanosár: Lančár 

Lopassó: Lopašov 

Moravan: Moravany 

Nagy-KoBztolány : Koatolany 



Nagy-órvistye : Velké Orviôte 
Nizsna: Nižná 

Petôfalu: Petany (k nim ad pri- 
pojené PečeĎady) 
Pôstyén: PiesCany 
Radosócz: Radošovce 
Rakovicz: Rakovice 
Ratnócz: Hatnovce 
Sterusz: Šterusy (aj Šteruse) 
Szokolóoz: Sokolovce 
Ty apko: Ťapkové 
Vigvár: Veaelé 
Vittencz: Chtelnica 
Zákoaztolány : Zakoatolany 



Okres priev%d$ský. 



( 






\ 



Alaó Lehócz: Dolné Lelovce 
Alsó Sutócz: Dolné Šútovce 
Bajmócz: Bojnice 
Bajmóoz Apáti: Opatovce 
Banka: Banka 
Bélapataka: Valašská Bela 
Berzeny: Brezany 
Bruaznó: Brusno 
Gbrenócz: Chrenovec 
Chvojnicza: Chvojniea 
Caavajó; Čávoj 
Czacb: Caeh 
Czigel: Cígla 

Divík-Jeakófalu : Ježkova Vea 

(Ježkovejsa) 
Divék-Ujfalu : Diviacka Nová 
Ves (k nej pripojená je Somo- 

rova) 
Dlzain: Dlžín 
Dobroosna: Dobrodná 



Dubnicza: Dubnica 
Felsô-Lelócz : Horné Lelovce 
Felao- Sutócz : Horné Sútovce 
Gajdel: Gajdel 
Handlová: Handlová 
Hradecz: Hradec 
Jalovecz: Jalovec 
Kanyánka: Kaňanka 
Keseloko- Podhrágy: Podhradie 
Kis-Csauaza: Malá Čauaa 
Kis-Lehota: Malá Lehota 
Kia-Lebotka : Malá Lehôtka 

(Malá Lihotka) 
Kis-Próna: Pravenec 
Koczúr: Kocurice 
Eóa: Eoš 

Koaztolnafalu : Eoatolná Vea 

(Eostolnejsa) 
Laazkár: Laakár 
Lazán: Lazany 



— 298 



Lestyén: Lešťany 
Lipnik: Lipník 
Lomnicza: Lomnica 
Macsó: Máčov 
Majzel: Majzel 
Morovnó: Morovno 
Nádasér: Nedožer 
Nagy-Csausza ; Velká Oausa 
Nagy-Lehota: Velká Lehota 
Nagy-Lehotka : Velká Lehôtka 
Néczpál: Necpaly 
N^émeť-Próna : Nemecké Pravno 
Neyitlzán: Nevidzany 
NyitFa-Di'vók : (Nitrianske) Di- 
viaky 



Nyitra Novák : (Nitrianske) Nováky 
Nyitra-Rudno : (Nitr.) Budno 
Pollusz: Polusy 
Poruba: Poruba 
Privigye: Prievidza (Prividza) 
Rásztocsnó: RáztoSno 
Rudnó-Lehota : Rudno Lehota 
Szebedrázs; Sebedražie 
Szecs: SeS 
Szolka: Solka 
Temes: Temeš 

Terestyénfalva : Kršťanova (i Kr- 

šťanovejsa) 
Tuzsina: Tužina 
Verbóny: Vrbany 



Okres senický. 



Berencs-Váralja : Podbranô 
Csácsó: Oáôov 
Csári: Cáry 
Császtkó: Častkov 
Dojcs : Dojéie (Dojčí) 
Hlu])oka: Hlboké (Hluboké) 
Hradist: Hradiáte 
Jablonicz: Jablonica 
Korlátko: obce Cerová a Lie- 
skové spolu 
Kunó: Kunov 
Morvaôr: Stráže (Stráže) 
Nagy-Kovalló : Eoválov 
Nagy-Pritrzsd : Velká Prietrž 

(V. Prítrž) 



Oszuszkó: Osuské 
Ribek: Rybky 
Rohó: Rohov 
Rovenszkó: Rovensko 
Rozbehi: Rozbehy 
Sándorfa: äandorf 
Sasvár: Šaátín (ŠaSčín) 
Stepanó: Štepanov (Ščepanov) 
Szenicz: Senica 
Szmolinszkó: Smolinské 
Szmrdák: Smrdáky 
Szobotist: Sobotište (Sobotišče) 
Szottina: Sotina 
Verbócz: Vrbovce 



Broczkó: Brocké 
Chropó : Chropov 
Czoborfalu: Močidlany 



Okres skalieký. 



Egbell: Gbely 
Holics: HoliS 
E^tó: Katov 



Kis-Eovall<S : Koválovec 

Ki8-PritrzBd : Malá Prietrž {Prítrí) 

Koposány; Koi)Í!any 

Kutti: Kfity 

LettDÍoz: LetniČie 

LopaBsó : IvopaŇov 

Mokriháj : Mokrýbáj 

OreBzkrt; Oreské 

Pét«rfalu : Petrova Ves 



Radimó: Radimov 
Radosócz; Radoiovee 
Szt.-lBtváofalu : Popudiny 
Tôviafalu: Trnovec 
Unin: Unín 

Vászka: Vieska (Véeka) 
VidovÄn: Vidovany 
Vlcskován : V16kovany 
Vrádist: VrídiSť 



Okres iálský. 



Farkaad : Farkašd 

Hosazôfalu: Dlhá 

Királyi : Kráľova 

Kopufid; Kepeňd 

Magyar-L(ík : 

Mocsonok : Modonok (MoíoDek) 

Negyed: Neded 

Patta: Päta 



Sempte: bintava 
Soporoya: Šoporňa 
Szellocze: Selioe 
Tomdcz : Tornok 
Vág-Királyfa: Vtfg Királfa 
Vág-Sellye: Šály 
Vág-Vecse: Vera 



Okres topoleiansky. 



AUrt-Helhény : Doloé Chlbany 
Ap))ony : Malé a Velké OpoDÍce 
BelÍDCz: Belince 
BelleHZ : Bleaovee 
Bŕífalva: Dolné a Horné Behynce 
BzÍdoz: Bzince 

Ctinílior: (')irablany (aj Chrab- 
raDy) 
Caaládka: Oeladince 
Csermend : OermaDy 
Csitár: Oltáre 

Falkas-Dovoriín : FalkaS Dvorany 
FelHo-IIelbény: Horné Chlbany 
Eakasfalu : Kokoäuva 
Eamanfalu : Kamanova 
Kis-Bôlgyén: Malé Bedzany 
KÍ8-Dovorán: Malé Dvorany 



Kis-Jácz: Malé Jacovce 
Ki8-Rippény: Malé Sipňany 
Kis-Sziillány : Sulánky 
Kie-Vicsap : VýÔapky 
Koros: EruSovce 
Kovárcz: Kovárce 
Kórtvélyes : Hruäovany 
KrWíez: Krtovce 
Kuzmicz: Kuzmice 
Ltpovnok: Lipovnfk 
Ix>váflzi : Lováaovce 
Nagy-Bodok : Obdokovoe 
Nagy-Bôlgyén ; Velké Bedzany 
Nagy-Dovorán : Vefké Dvorany 
Nagy-Jácz: Velké Jaoovoe 
Nagy-Rippéay ; Vefké Ripňany 
Nagy-SzuUltny: Sulany 



1 



— 800 - 



Nagy-Topolc8ány : Topolčany 
Nemecske: Nemecky 
Nemes^ácz: Zemanské Jaoovoe 
Nez8ette: Nežatíce 
Nyitra-Bajna : Bojna 
Nyitra-Ludány : Ludany 
Nyitra-Pereszlény : Preserany 
Nyitra-Sárfô : Šárfia 
Nyitra - Zerdahely : Nitrianska 

Streda 
Nyitranémeti : Nemčice 
Onor: Norovce 
Paozolaj: Obsolovce 
Podhrágy : Podhradie 
Prasicz: Prašice 
Púspôkfalu: Biskupice 
Radosna: Radošina 



Sarluska: äarlužky (aj Sarlužka) 
Szeptenczujfalu : Hajmova Ves 

(Hajmovejsa) 
Szolosány: SolSany 
Szolcsánka: Solóanky 
Szomorfalu: Somorova 
Szulócz: Súlovee 
Tavarnok: Tovamíky 
Teszér: Testfry (Tesáre) 
Tordomeszticz : Tvrdomestioe 
Únnincz: Urmince 
Ván o8-Ujfalu : Mýtna Nová Ves 

(Mýtnovejsa) 
Velusócz: Velušovce 
Vezekény: Vozokany 
Vitkócz: Vitkovoe 
Závada: Závada 



Okres iabohrecký. 



Alsó- Vesztenic : Dolné Vestenice 
Aranyosd : Zlatník 
Baeskafalu; Baštín 
Bélaudvarnok : Dvorníky 
Chinorán: Chynorany 
Chudó-Lehota : Chudó Lehota 
Felsíí-Vesztenicz : Horné Veste- 
nice 
Janófalu : Janova Nová Ves 

(Janovejsa) 

Jaskafalva: Ježkova Nová Ves 

(Ježkovejsa aj Jožkovejsa) 

Kis-Bélicz: Malé Bielice (Malé 

Bilioe) 

Eis-Bossány: Malé Bošany 
Kis-Vendég: Malé Hostie 
Kolos; Klíž 

Kolos-Hradistye : Elíž Hradidte 
Elrenos: Km5a 
liévna: Livíni^ 



Libichova: Libichova 
Livina-Apáti : Livinské Opatovce 
Nadlány: Najdlice 
Nagy-Belicz: Vefké Bielice (V. 

BUíoe) 
Nagy-Bossány : Veľké Bošany 
Nagy-Vendég: Vefké Hostie 
Navojócz : Návojovoe 
Nedanócz: Nedanovoe 
Nyitra-Ssucsány : Nitrianske 8u- 

Sany 
Ny itra-Zsámbokrét : Nitrianske 

Žabokreky 
Nyitranádas: Nedašovce 

Ó-Széplak: Krásno 
Pohába: Pochabany 
Práznócz: Praznovoe 
Raosioz: Hadice 
Rajcsány: Raj6any 
$iss^; $iSov 



— 301 — 



Szádok: Sádok 
Szkaosány: SkaSany 
Szkaosány-HradÍBtye : HradiSte 
Tôkés-Ujfalu: Klátova Nová Ves 

KlátnoveJBfi) 



Turosány: TurSanka 



Érsekujvár-Nové Zámky 
Nyitra: Nitra 
Szakolcza: Skalica. 




^ jf ^ ' _/" . 



O literní yzájemnosti 

mezi rozličnými kmeny a náŕečimi alovanekého národu 

od Jana Kollára. 

(PokraČoyanie.) 
§. 11. 

Pomer vzájemnosti k učení se jiným starým a novým 

ŕečem. 

U6ení mužove a vyäší Školy méjtež vyučovaní Blovansk^m náre- 
čím, ve védeckém i národním smeru, na své pééi jako hlavní predmet 
slovanského vzdelaní. Staré klassické reči aí pH tomto štúdium slovan- 
štiny ničehož netrpí; pozástanouí ve své zasloužené vážnosti pevné a 
nezviklané oo základ váeliké vzdelanosti. Študovaní klassikflv jest 
hlavné tím dôležito, že nám tak často myálénky v první mladistvé sile 
podáva, jež napotom až na hnusno opétovány, pŕeodívány, roztŕísnény 
a rozvodnený bývají. Je-li koupel, dle Hufelanda, »omlazením télac, 
tedy jsou klassikové omlazením ducha — . Angličané a Nemci jsou nej- 
zbéhlejáí v štúdium ŕeckých a latinských klassikäv a všech rečí no- 
véjších (vyjímaje slovanskou) : a pŕcce mají svou dooela zvláštni lite- 
ratúru. I je-liž pak reči v Evrope, více schopué a povinné, by nejužäí 
méla pŕátelství a svazek se starými, než jazyk slovanský ve svých ná- 
ŕečích ? Je-liž mezi vsemi novéjšími ŕečmi jedné, by ku prekladaní klas- 
sik&v byla zpdsobnéjší než tato. Opisovati mohou jiné ovšem, nebo 
v obecných nákresích nápodobiti, vlastné ale pŕekládati, t. j. sloh a 
povahu pravzoru, svobodu ve slovokladé a stavbe periód, úmer prosy, 
mérnosť verä&v se všemi zvlážtnostmi do své zeme a pôdy vštépiti, 
tohoť nemohou tak jako reč slovanská, jejíž mluvnice, slovoklad a ča- 
somérnosť s rečí ŕeckou a rímskou tak podivné se shodují. Jak smutné 
vypadají Homér, Virgil, Horac ve francouxském, némeckém nebo an- 
glickém preklade, a jak pravé anticky formou i obsahem zjevují se 
v preklade česko-slovenském ! Z toho dá se pochopiti, proč samým 



^ 302 -^ 

geni&m francouzským, ku pŕ. Voltairovi, velikáni klassické literatúry 
v pŕekladech franoouzskýeb hnusiti se mohli. Byronovo známe povr- 
hování staroŕecké literatúry, jenž ji za okovy pôvodnosti a svobody 
ducha považoval, má snad ješté jiný prameň, jejž bychom polaritou 
estetickou nazvali, ježto on romanticko-moderní protinožce klassicko- 
antického živlu byl. Slavistika ale nezíska ničím více než študovaním 
starých : • protož mélo by oboje v našich školách vedie -sebe jíti. Už 
Herder praví: » Chváli se ve slovanských ŕecech, že v nájwdobení 
cizích Ja«ykôv v každém obraté, v každém prechode schopný J80u«. 
Cena starožitnosti, hlavné ŕecké, leží i v tom, že nás Slovany vlastní 
naši" péítomnosC a národní život u6í poznávati. Pŕec ale mohou téi 
velicí a naprostí velebitelé starožitnosti mnoho škoditi. Úloha našeho 
vzdelaní totiž není pouhé vybíravé požívaní jinokrajných plodov, ne, 
aby se u nás založila sbírka všech výborností, jakých kde uloviti 
možno, nýbrž aby se pŕirozenérau vývinu našich vlastností pomáhalo. 
Dobre, umlme-li reči neb jim tozumíme: a však dčelem ať nejsou. 
PŕirozenýÉ jest následek, že pri tuze velikém návale cizích jazykov 
pohyblivost vlastní reči se menší. Študovaním pouee ŕeckých, rímskych 
neb kterýchkoli cizích vzorov nevzejdou slovanští básnici, rečníci, de- 
jepisci atd., mohouf ale býti i bez neho, nahradí-li se ono jinými pro- 
stŕedky, t. j. uvede-li se literní vzájemnosC do všech kmenäv a obecní 
vzdelávaní všech duševních sil se uskuteční. Cizopasná učenosť a vzde- 
lanosť, CO jediné z cizího života trávi a ze své sily nie duchového 
netvorí, jest smrtí národstvi a vedy, Bud musíme docela pŕestati býti 
Slovany, svou reč zapomenouti, národního génia svého zjinačiti, svého 
mlsta mezi národy se odŕíci, aneb nechceme-Ii tomu, musiť se i litera- 
túra a poesie u nás zvlášté utváŕiti a čisté slovansky vzdélati, nesmime 
jich s ŕeckou, rímskou, též ne s nemeckou, írancouzskou, anglickou 
smésiti, jinak vyvedeme nestvôry, podobné Horacové na záčátku: de 
arte poética. Odjinud prinesená vzdélanost, pokroky a opravy, na dé- 
jepisném podklade národu nespočivajíci, a rýchle najednou vystupující, 
odrývají národ od jeho minulosti, ujimají se jen na povrchu pritom- 
nosti, aniž velikolepé trvalé budoucnosti mohou založiti. Reči novéjši 
naproti tomu búdou rovnéž u nás tím, čím jinde jsou, vecí soukromého 
učení se pro ty, již potrebu cíti, jim se naučíti, aneb kdož chti lišici 
(luxus) tím provozovati; nijakž nenáleži do škôl národních. Mame 
domnéni, býti dobrým Francouzem, Angličanem, Némcem, Maďarem, 
bylo u mnohých Slovanfiv hlavním díivodem, proč po celý svoj život 
ničemuž slovanskému se neučili, že si více toho vážili, milovali a pe- 
stovali, CO jim lidé, než to, co jim Buh dal na cestu života. Nebuďtež 
zapomenuta véštni slova Balbinova, Boh. Doct. I.: ^Ad peregrinas 



linguaa oondiecendaa totius Slavioae geotia tauta est docilitas, ut haeo 
ipsa UDÍvereae geott ezitium allaturs videatur et in terria quam plu- 
riinis jam attuleritc (Naučiti se oizfm ŕe^em má veékerý slovanský 
národ takoTOU achopnosť, ie ona sama, xdú ae, celému národu záhubu 
pfíneae, a v pŕemaob;foh xemícb u£ pŕioesla.) Estetické a filologické 
vsdélánf, jei nám ufiení ee mnohým novéjäím ŕečem dalo, nahradí nám 
jísté hojné a vdééné sama náfeíSÍ slovanská. 

§. 12. 

Čim byli Slovanó posud bez této vzájemnot 

Pozoruj eme-li dejepis beze všeho predsudku, nemažeme ovéem 
nékterým novéjifm jednostranným, Slovaoäv, jioh ŕe^i a historikov 
neznajícím a slovanského iivota cele nepocbopujiofm déjepiscäm neme- 
ckým (ku pŕ. Qebhardímu, Kottekovi, Pôlicovi, Menzelovi a j.) pŕi- 
svédJSiti, pravfefm, *že Slované docela žádné aneb jenom podŕfzeuou 
roli na divadle sveta hráli a jen vedlejSf urdení a vedlejSf postavení 
mezi oetatnúni národy evropskými méli a tudy sotva jakého zretele 
déjepieoAv bodni JBOUt. — Protoí zaobázejí páuové ti ve svýcli dfk'ob 
v skutku se Slovany bu<T jen literoé, anebo velmi mrzcc, urážlivé, 
popudlivé. Okuláry samoliboati sedf každému národu na nose a jimi 
pozorují ae všeoky udalosti sveta. Nejvétéf ale pýcha chodí po boku 
nejvétáí nevedomosti. Na tuto nevedomosť slovanských vecí, rečí, píšem, 
déjepisňv, mraväv a národov, jako na mékkou podudku spoléhajfce, 
dfvají se Nemci nft vSecky Slovany s brdopyäným litováním a urážli- 
vou samospokojenoBti, povrhujf, Čeho neznají a tím stav aj í se tak 
sméSnými, jako nékdy Číňané, již kresťanským missionái'&m nikterak 
véŕiti nechtéli, že Evrojiané téí veliké své muíe, reky, filosofy, básnfky, 
zákonodarné majf, sno že by i Čísti a psáti uméli! O činech a mravech 
Slovanňv píáí sami stranuf jejicb nepŕátelé a utiskovatelé v starobylosti 
B nentajitelným podiveníra. Qermané väak nemajf práve príčiny, by 
8V0U udatností, svými vojnami, vftézstvími a podmaňovánfm se vypí- 
nali a na tom národní svou slávu zakladali. Jsouf vítézství mnohem 
horií než porážky a porážky slavnéjií než vítézství. Byť i Slované 
žádné jiné zásluhy o človečenstvo neméli, než tu, že bieturicky známe, 
divoké, barbarské vandalství a gothství starých Crermanôv skrotili, 
avou trpétivostf a lahodou ztrávili, svou krvi a pracovitostí, svou [)ou- 
bou tnehltténou, pilnou prítomnosti* tak zjemnili a zlidätili, jakéž ono 
nynf jest, už to bylo by veliké a nesmrtelné! Ci jest asi to hodno 
treteU a slávy v dejepise: jiné nevinné národy a reči po mnohá stuletí 



— 304 — 

muSiti^ dle plánu )e enióovati aneb podmaňovatí ? — Známy némeoký 
spisovatel (Welker) jmenuje to »némeckou sebechválou, jež by rada 
sama sobé a cizincäm vady zahalila, ano je zcela za cnosf povýšilac 
— NeehvalnosC pŕedstírati nékomu neôtéstí, do néhož jsme ho sami 
uvrhli. Slovanskému národu nemaže ani jeho zgermanisování a otroetví 
v polovici Nemecka, aniž, jak ae praví, jeho negatívni čili passivní 
bytnosC za námitku sloužiti; bylof tohoto ono první pŕíSinou a plo- 
zením. Pravý Slovan, ani Herderovou humanitou nadšený Némeo ne- 
ubráni se bolestnému citu pri zpomínce, že tak zpanilý strom slovan- 
stva pŕepychem a premočí sousedäv ze své koruny oloupen, svého 
kvetu a zrästu a svého ovooe zbaven byl. Teprva pomoci Slovanov 
stalo se Nemecko, co jest, jimi zvétšilo se a sesílilo. Ejhle, jak by malé 
bylo Nemecko beze všech zgermanisovaných Slovanov od ostrova Rany 
a Pomoŕan až do Mišné, Lužic, Bamberku atd. Helmold a Adam 
Bremenský jmenují pŕes 30 zgermanisovaných slovanských kmenäv a 
národňv. Tŕiadvacet nemeckých císaŕftv, od Earla Velikého až do 
Jindŕicha IV., kromé nepočetných králôv a knížat, od r. 800 až do 
1190, pracovalo o jich odnárodnení. »Smutný to osud Slovanov, praví 
nemecký spisovatel Woltmann ve svém dejepise Némcftv, v Gôtt. 1798 
díl I. — že jim Nemci, Maďari a Normané pŕekáželi dokonati vzdela- 
nosť, jež tak zvláštne u nich se vyvijela«. Ŕekové, dí se, tato smés 
kmenôv a nárečí, pŕeceť i pri své rozervanosti a malém počte podali 
človečenstvu hojné svého umení a občanských cností, svého básnictví 
a ŕečnictví. Ovsem! Ŕekové méli však za spojidlo nejen literní vzá- 
jemnosť, ale i chrám deliický, soud amíiktionský, slavné olympické 
hry, achaiský spolek, v čas potŕebí všechny kmeny spojující: naše del- 
fické chrámy — Betra a Arkona — byly rozkotány, náš achaiský 
spolek pod Samem a Svatoplukem rozervaly díiem evropské, dilem 
asiatské hordy. — Chybnoť, pri večné rozmanitosti času a vzdelaní 
žádati rovnosti aneb opétování co krásneho: ani v Ŕecku ani v Ŕímé 
nevzejde, co nékdy bylo; ano hnusnosC, praví-li národ k národu: kde 
máte Shakespeary, Voltairy, Raciny, Cuviery, aneb kde Wielandy, 
Schillery, Gôthy, Fícbty atd. Nemáme jich, dime; kdež ale máte naše 
Koperníky, Komenské, Gunduliče, Deržaviny, Woroniče, Dobrovské 
atd. atd. Dejepis človečenstva má vyšší význam a úlohu, než aby nám 
bitvy, tahy a krveprolévání, dobývaní a podmaňování vypravoval; onť 
má zjevovati božské ŕízeni sveta, t. j. jak človečenstvo pod večnou 
Boha vftli stojíc, porád k lepšímu, totiž k dobrému, musí pokračovati, 
má dokázati, že všecko zlé a nespravedlivé, lidmi nebo národy v čase 
stalé, též zase samo na sebe padá (nemesis), čímž potom dobrému zase 
možno se zjeviti; má ukázati nejistotu, vniterní i vnéjší rozpad tako- 



— 305 — 

výoh Bpolečenských neb národních pomerov, kde pri jich základe a 
vzniku ne právo a spravcdlnosf, nýbrž jen strana nad stranou prevahu 
mélá a sila sile ustoupila. Jako Homerický Zeus se svého Olympu 
divá se on rovné spravedlivýra okem na krvi zbrocené a koŕistivé ná- 
rody, jako na zpocéné, co se ticho a veselé plody svých polí a mlékem 
svých stád živí. V užitečném zamestnaní a v tichých uméních, v zá- 
konech a mravech, ve hrách a zpévech učíme se národy zajisté hlou- 
béji znáti, než na neátéšném boj isti nebo na klamné ceste dejepisu po- 
litického. V téchto vidíme zŕídka více, než jak národ zabíjel neb se 
zabíjeti nechal; v onech učíme se, jak žil, myslil, cítil, se radoval; 
zde vidíme vícc telo národňv, tam mužeme do jich duše nahlédati. 
Časové se valné zmenili; vzduch novéjsí, nastávající doby osvety zavál 
na svet už zdaleka. Dlc anticko-germanského vzdelanosti základu bylo 
k sláve, z mnohá lidí učiniti otroky a pacholky, takový utiskovatel 
byl rek nebo rytíŕ, jeho čin rekovstvím, rytíŕstvím jmenován; svobody 
své zbavený pacholek neb otrok byl povržen, vysmán, potupen: nyní 
jest to naopak; dle nynéjsího, chceš-li slovanského sveta náhledu a 
vzdelanosti základu nejde potupa na otroka, ano spíše na toho, kdo 
ho jím činí, ne tak na utišténého, jako na utiskovatele a svobody 
lupiče. 

Nicméné musíme my Slované sami sobé pravdu a to smutnou 
pravdu ŕíci, jež to i)y bez ní spásneho dorozumení a zlepšení nedoko- 
nalého nebylo možné. My Slované jsme obrove v zemépisích a na ma- 
pách, trpaslíkové ale v umení a literatúre. Dva veliké nedostatky a 
chyby Ipély posud na Slovanech, predné^ že se zevné jako za cele osa- 
melý nán)d a ze vôeho spojení se svétem za vyrvané považovali, ježto 
pŕece žádný národ víc práva a schopnosti nemá, l)y se k veliké rodine 
evropských národuv vroucné pripojil a ve spolecném vývinu a peci 
o vyšší základ života činný díl mél; druhé, že i vniirné kmeňové a 
nárečí Slovan ft v (ovsem často vinou a pftsobením cizincfiv) v nižádném 
národním svazku a vzájemnosti nebyli, ano každý, i sebe menší kmeň 
sebe za jeden vlastní národ považoval. Už Jos. Voltiggi stéžoval si na 
to ve svém Rizoslovníku str. 11. »Hoc esse Slaviae exitiale fatum 
videtur, quod unusquisque ex ejus populis se a reliquis et a genere 
primigenio prorsus sejunctum, et omoem dialectum esse linguam falso 
putet«. (To zdá se býti záhubný osud Slovanstva, že každý z jeho 
národov sebe od ostatních a od praplemene za odloučeného a své ná- 
rečí za jazyk licho má. Tudy ta okolnosť, že nemáme dejepisu, ale jen 
dejepisy a déjepísky 40—50 rozličných slovanských kmenôv; teprva 
až pomoci vzájemnosti národní literatúru založíme a ji miti budeme, 
pújde tkaninou našich dčjepídkäv spojovací nit, která částky v oelosť 

20 



— 306 — 

Bváže ; tudy i množí mezi Slovany, co jsou jenom zahalSiví diváci pri 
ohodé udalostí, a všebo tak neohávají, jak to jde, mníce, že dooela 
zadného nemají povolaní, by v kolo ôasu a evropského života zasaho- 
vali; tudy u nékterýbh^ kmenôv nízky a myšlének pľázný náhled ve 
svet a život, neboť šleehetjiéjší a vyšší tvorí se jen v jisté výsosti a 
vznešených pomérech, jestli se totiž jednotliví iidé a kmeňové v mysli 
nad potrebu vlastního života vznesou a verejného prospéchn svého 
národu živé se ujmou. V bídném sobectví ne|)ŕátelského kmenovství 
a všestranného obmezování musila každá vyšší myšlénka a životní /silá 
utuchnouti, ježto kmenovci všudy jen to malé a malicherné vkládati 
chtéli, co jim samým vlastní bylo. Kdyby z téchto malých stát&v a 
kmenôv veliký, byt ne politický, jako u Némoftv po jich císaŕi, aspoň 
duchový a národní svazek, jako u Iíekňv, byl se utvoril, potom byly 
by všecky úkazy u nich vétší povahy, slavnejšího dojmu a mocnéjšího 
pôsobení na Evropu nabyly. Národ musí déjepiseni jíti, ne aby dejepis 
jím šel: pn rozdrobení sil není to však možné. Život velikého národu 
nesmi jenom hmotné bytí a s tím ve spojení jsoucí orbu a prftmysl, 
nýbrž i vyšší život osvety za predmet míti. I^rotož místo, jež my nyní. 
v dejepisu sveta zanímáme, as tohoto jest obsahu : Zijet v Evropé 
prastarý, preveliký národ, více než 80 raillionáv duší, jemnými mravy 
a láskou k svobodé, pilností a pracovitostí, túžbou, orbou a hornictvím 
proslujý, dobré hlavy ne v malém počte mající a ve vojnách k nej- 
udatnéjším náležející: tento však národ jest rozdélen a rozerván v ne- 
konečné atómy, nezná a necíti sebe samu, vniternc^ se nenávidí a boj 
vede mezi sebou, kmeň s kmenem od sta let, a nieehož j iného nemá 
CO činiti, než porád a vecné tím vzniklé rany hojiti ; chváli, kupuje a 
napodobí jen cizí; obdivuje se jenom ne-Slovanúin, neslovanské spiso- 
vatele čte a prekladá, svými détmi zacházl chladné a jako macecha. 
Tím práve nedostatkem šiechetnóho sebe vážení a tčmito malichernými 
pojmy o sobé stály se často nevernými svómu ustanovení, proto že pri 
své kouskovatosti nie velikého pŕedsevzíti nemohly, néco malého ne- 
chtély; ano chovaly často ono zbabelé smýslení, kteréž naproti cizím 
národňm sotva slovo človek, národ a právo vysloviti se od váži «, 

_ (Pokradovanie.) 

-^JEDNOTA 
N poyZBUZE 

Tí^í^SchV obzor. 

í^polkový. Ctenému spolku ^Detvan* v Prahe. Po tieto dni 
náhodou dozvedel som sa zo -=>vSloven. Národ. Listov« (II. č. 3.), že 
som bol kedysi napadnutý v »Hla8e« vo zpráve spolku »Detvan« 



- 307 — 

y Prahe, nasledovne : »Pri tejto zpráve nutno nám ešte jednu vec spo- 
menúf: Autobiografia S. Tomášika totiž prináleží dla svedootva p. P. 
Socháňa nášmu spolku a tento pán bez svolenia majiteľa uverejnil do- 
tyčnd autobiografiu v »S1. Pobladoohc. No ale to by ešte nebolo tak 
zle; ale on ani nepovažoval za nutné, za slušné odpovedať nám, keď 
sme ho vyzvali, aby nám autobiografiu tá, ktorá je akiste i nám ro- 
vnako cenná ako jemu, poslal. Vyzývame tedy p. Socháňa znovu, aby 
nám náš majetok čím skoršie vrátil. J. Nerád, odst. predseda, Jan 
Procházka, odst. jednatel.« 

Vec sa má nasledovne: Na rok 1884 bolo pripadlo BO rokov, 60 
^Samo Tomášik napísal v Prahe pieseň »Hej Slováci Ic I malo sa 50. 
výročie tejto piesne aj s jej autorom osláviť. Návrh ku tomu, aby sa 
tak stalo v Prahe podal p. Ambro Pietor z Martina nie spolku »De- 
tvan« ale direktne mne. Ja som sa myšlienky ihneď ujal a viedol za 
tým účelom akciu v Prahe, ovšem nie ako člen »Detvana<, ale ako 
súkromný človek. Tomášika poprosil som listovne o napísanie svojho 
životopisu a okolností vzniknutia preslávenej jeho piesne sa týkajúcich. 
Autobiografiu tuto dal som cielom reklamy viacerým redakciám časo- 
pisov .českých, v Prahe k použitiu, ktoré si z nej jednotlivé punkty 
povyberaly a tak životopis Tomášikov v stručnosti sdelily. I usporia- 
dal som najprv *Tomášikov večierok* v reštaurácii »Starej Slávie*, 
ktorému ako hotovej veci » Detvan* dal meno, a kde tiež vo výlahu 
životopis oslávencov bol prednesený. Hlavný akt jubilea ale bol prí- 
chod Tomášikov a jeho četného sprievodu do Prahy. A všetka tá 
starosi a práca ležala vždy hlavne na mojich bedrách. »Detvan< ako 
spolok s príchodom a pobytom Tomášikovým a jeho sprievodu v Prahe 
nemal nič do činenia, lebo slávnosti malý ráz čisté politický, z ktorých 
» Detvan* vytvorený by I musel. 

Životopis Tomášikov tedy nebol určený, ani pre >Detvan«, ani 
pre mňa, ale k cielom jubilejnej akcie. Majiteľom rukopisu mohol byC 
jedine sám Tomášik; poneváč ale mne ho dal k volnej disposícii, mal 
som aj úplné právo rukopis tento na pamiatku si ponechať. 

Začiatkom minulého roku napadlo mi autobiografiu Tomášikovu 
Museál. Slov. Spoločnosti darovať. Poneváč ale doposial ešte nikde 
nebola v úplnosti uverejnená, doručil som ju p. redaktorovi »Sloven. 
Pohľadov*, aby ju, jestli mu ľúbo, prv než ju Museumu odovzdám, 
uverejnil. Po nejakom čase sa to aj stalo (Slov. Pohľ. 1901. č. 40'* 
Ale tu p. redaktor pozabudnúc už na okolnosti, ktoré som mu boh 
kedysi o rukopise tom sdelil, napísal poznámku, následkom ktorej 
o dva mesiace neskoršie (15. mája) dostal som z Prahy od p. Neráda 
prípis, v ňomž drsným a diktátordkým tónom mňa vyzýva, aby som 

20* 



— 308 — 

autobiografiu Tomášikovu »Detvanu< ihneď do}>ódlal. Tento luboliat 
zaniesol som rovno p. redaktorovi »Sloven. Pohládove, - ktorý tiež 
tónom šuhajca urazený a roztrpiený sTúbil^ že sám záležitost tú vybaví. 
Na odvetu tú ale p. redaktor zabudol, alebo ju držal za zbjtoSnú. 

Poneváč ale p. Nerád pod menom » Detvana* pustil záležitost 
túto do verejnosti, nemôžem ju bez vysvetlenia a odvety na takéto 
naróenie ponechal. 

V tom Sase, keď som sa ja v záujme Tomášikovho jubilea potil 
v Prahe, p. Nerád vtedy sotva ešte slabikovať sa učil a o »Detvane« 
ešte žiadneho pochopu nemal. * ) A v tom veku, io je p. Nerád dnes, 
ja som už mal mnohý výsledok národnej práce za sebou, i znášal už 
mnohé útisky a utrpenia pre národ. Spolok »Detvan« je tiež hlavne 
mojím dielom a počas môjho pobytu v Prahe bol som takrečeno du- 
šou jeho. To potvrdia všetci tehdajší jeho členovia a potvrdí to aj 
zápisnica spolková. Obetoval som tedy spolku mnoho času a namáha- 
nia i daroval mnoho svojich kníh. Spolok »Detvan« mne vtedy iste 
nie menej na srdci ležal, ako p Nerádovi dnes, i bol by som svoju 
povinnosť naproti spolku aj bez dnešnieho p. Neráda vedel plniť. Ze 
som nedaroval spolku autobiografiu Tomášikovu, stalo sa z tej príčiny, 
že »Detvan« také veci nesbieral, i nemala by tam cieľa a istoty. Ostatne, 
keby »Detvan« bol mal nejaké nároky na ňu, bol by ju býval už 
vtedy odo mňa požadoval. Horliví členovia a protivníci našli sa aj 
vtedy, a tí by sa boli do toho zaiste zastaralí, tak že by sa nebol po- 
treboval o to starať p. Nerád dnes — po 18-tich rokoch. 

Rukopis Tomášikov je od 6. apríľa 1901 majetkom Museál. 81. 
Spoločnosti, čo je preň iste najprimeranejšie, a najdôstojnejšie miesto. 

Poznámku p. redaktorovu v »Slov. Pohľadoch (1901. č. 4. str. 
204) nežiadal som opraviť preto, lebo som považoval vec za malichernú 
a ľahostajnú, i nemohol som predvídať, že dakto bude z toho takú 
kriminálnu otázku vytĺkať. Na nežné vyzvanie p. Neráda neodpovedal 
som preto, že vybavenie záležitosti prevzal na seba p. redaktor >$lov. 
Pohľadov. « 

Ináče divne sa to vyníma, keď p. Nerád po 18-tich rokoch do- 
žaduje odo mňa veci takej, ktorú som ja pred 18-tími rokmi vlastným 
pričinením si vyzískal a zaslúžil. A to dožaduje takým spôsobom, ktorý 
takému mladému šuhajovi ešte naskrze nepristane, čím ani veci, ani 
spolku, ani sebe samému prospeť nemôže. P Nerád ešte neprekročil 

Halys! 

V Turčianskom Sv. Martine dňa 1. mája 1902. 

Vavel Socháň. 



*) Nesúhlasíme s takýmto tónom polemie. Bed. 



JEDNOTA . -309 - 

í " P0V2BU2CIII 

V PRÚMYSLU 

VCECHÄCH^ 

Soznanie, 

ktorým osvedSujem, že p. Pavel Sooháň dňa 6. apríla 1901 do rúk 

mojich odovzdal rukopis autobiografie Samuela Tomásika z r. 1884, 

ako dar pre arobiv Museálnej Slovenskej Spoločnosti. 

V Tur«. Sv. Martine I. mája 1902. 

Andrej IlaUíša, 

ako pokladník M. S. tí. 



Zo slovenského spolku. Y lone :^ Slovenského spolku v Peštbudíne 
sa naohtôzajúci 'Literárny odbor« už od viac rokov účinkoval velmi 
slabo. Sotva mal zasadnutie a aj to bolo bezprogrammné, viacej sú- 
kromná schôdzka v Pesti študujúcej slovenskej mládeže. Ten, kto vie, 
že aká je ostiechavá v Pešti študujúca slov. mládež, iste sa zadiví tej 
smelosti, vytrvalosti a práci, ktorú v minulom období prekonala. Nie 
je maliékosCou sosbieraC roztratenú Slova(^ pešťbudínsku ; nie maličko- 
sťou Bostavif a previesť programm pre rozliôné triedy duševnej schop- 
nosti. A členstvo lit. odboru prevládalo ťažkosti, o čom môže svedčiť 
krásne obecenstvo troch zábavných večierkov a tá dobrá nálada, ktorá 
opanovala i prítomných pokrevných bratov Slavianov. 

A večierky tieto boly nie len z duševného ohTadu významné, lež 
pre náš spolok i z hmotného stanoviska skvelé. Mimo týchto večierkov 
vydržiaval liter, odbor jedno slávnostné zasadnutie k pocte a pamiatke 
50-ročného odumretia velkého nášho básnika Jána Kollái*a, na ktorom 
tiež bolo početné obecenstvo. 

'Literárny odbor '< vo svojom lone vydržiaval 19 riadnych za- 
sadnutí, na ktorých väčšia čiastka údov spoluúčinkovala. Rečnili je- 
donraz pp. E. Bálent, J. Ruppeldt, L Viest, V. Graca, dva razy pp. : 
J. BeĎovský, J, Rigan, D. Porubský; tri razy br. J. Medvecký, J. 
Jančeky šesť rázy br. P. Timko. 

Práce priniesli a uvažovali : 

Bob. Klimo: > Aká je tá fíjaločkac (pôv. báseň) uvažoval br. 
Beňovský. 

Boh. Klimo: »Moje žiale« (pôv. báseň) uvažoval br. J. Beniač. 

Boh. Klimo: *Na vrchu na hôre« a »Perečko milá< uvažoval 
br. Búlovský. 

Ivan Viest: »Pravda sa vždy vykfuje* (činohra); odmenená od- 
borom. 

Vlád. Klimo: »Prvé dostaveníčkoc (novella); uvažoval br. I. 
Viest. 



— 310 — 

,Igor Zoch: »Denník byciklistu* uvažoval br.. Bálcnt. 

Igor Zoch : » Ako ea oženil Pompejus Ivaniô'« (ííreklad) ; uvažoval 
br. Ruppeldt. 

P. Timko: »0 elektriSnom osvetlení*; uvažoval br. I Viest. 

Št. Bella: ^Charakteristika » Hájnikovej ženy«« ; uvažoval br. 
B. Elimo. 

J. Janček: »To nešťastné koleso « (monológ); uvažoval br. P. 
Timko. 

Kresoň (pseudonym): »Trpké ž5ale« (pôy. báseň); uvažoval br. 
V. Qraca. 

P. Boor: »Pašie v Oberammergau* uvažoval br, L Zoch. 

Igor Ruppeldt: ^Petrolejové požiare v Baku« uvažoval br. Bú- 
ľovský. 

Igor Ruppeldt: »0 svetle« odmenená odbiorom. 

Už toto samé hojné účinkovanie, zasluhuje uznaninhodnú po- 
chvaluy ale tým väčšiu, ked pripomeniem, že lit. odbor na oslovenie 
br. Št. Bellu vypísal dve odmeny na práce, výlučne ale len pre ^enov, 
a spomedzi štyroch došlých odmenil prácu br. Igora Ruppeldta 
>0 8vetle« a Ivana Viesta: » Pravda sa vždy vykruje«. 

Naproti týmto potešitelným zprávam s Mtosťou musím pripome- 
núť, že v druhom polroku nám viacej členov odpadlo a práve z tých, 
ktorí do toho času, čo boli členmi, velkú zaujatosť a činnosť preuká- 
zali. Medzi odišlými bol aj br. zápisník (Boh. Klimo), na miesto kto- 
rého zvolil lit. odbor br. Igora Zocha. 

Tím. bratom, ktorí hodlajd v budúcom roku Spolok a tak aj 
odbor náš zanechať, prajeme mnoho zdaru a šťastia v ich ďalších ce- 
stách a prosíme ich o to, aby na Spolok, poťažne na lit. odbor neza- 
budli a ak im možné bucie, aby tak hmotne, ako aj nadobúdaním 
nových členov tenže podporovali. 

Prv nežbych zprávu dokončil, prosím ešte tích bratov, ktorí vytr- 
vale a 8 chulou pracovali, aby hľadeli využitkovat čas prázdnin; veď 
čo sú naše práce hneď len pokusy na poli nášho literárneho účinko- 
vania, zato škodiť nemôžu. A preto s chutou do práce! 

D. Ghiča, P. Igor Zoch, 

bývalý predseda lit. od. bývalý zápisník lit. odboru. 

STArodohospodársky. Vyzvanie, upravené na ctenú redakciu 
i^Národných Novina, S úctou podpísaný účastínár banh/ »Tí//ry« účastí- 
nárskeho spolku v Turč. Sv. Martine, ])rosím ctenú redakciu o láskavý 
vývod na nasledujúce otázky, týkajúce sa banky* ■!► Tatry*. 



— 311 — 

1. Preôo od 30. apríla, kde b. ^Tatra« vydržiavala valné shromaž- 
denie^ dosial nedooiesly »Nár. Noviay< o priebehu tohože žiadnej inej 
zprávy, krera tých tušim troch riadkov, že vyvolení boli jakýsi dvaja 
páni za protektorov. Je toto zanovité mlčanie »Nár. Novín« tým ná- 
padnejšie, že jedná sa tu o spolku, manipulujúcom 800.000-korunový 
úSastinný kapitál a pracujúcom s obratom vyée desat tnillionovým a 
tento spolok má členov v celom národe, z ktorých len malý zlomok 
zúčastnia sa môže pornd valného shromaždenia a tak právom očakáva 
zprávy obšírne a verné vo svojom národnom orgáne. Ja dosial dychtivé 
hladal som ich v každom čísle. 

2. Je-li pravda, že pán riadite! b. Tatry Paulíny-Tóth odstupuje 
z riaditelstva a kto je na jeho miesto vyvolený? 

3. Je-li pravda, že zlrata tohoročná, obnášajúca hroznú summu 
vyše 51,000 (päťdesiatjedontisíc", je len počiatkom jstrát už teraz za- 
príčinených a gnámychy ktoré ale badá sa vraj odpisovať (t. j. uverejnia 
sa čo ztraty) oi v ua sledujúcich rokoch? Toto že sa ešte len pohla 
lavína ! 

4. Je-li pravda, že požičiava sa v banke »Tatre« (a ináč tie hrozné, 
rok po rok ukazujúce sa ztraty, nedajú sa ani vysvetliť!) hen póru- 
kovníkov (žirantov) firmám, ktoré — súc dešperátne — hľadajú peniaze 
u b. Tatry na 87o> kdcžto keby boly dobré, dostal y by bližšie peniaze 
na 37o — 4%? Tak požičalo sa vraj jakémusi O. vyše 90.000 K. (de- 
vátdesiat tisíc korún), z ktorých splatil ratu 1 0.000 K. a ostatné vyše 
80.000 K, budú ztratenč? 

B. Či je pravda, že banka »Tatra« prevzala elektricko- mechanické 
podujatie »Helios«, pri ktorom vraj ztratí banka zase veFké tisíce? 

6. Ci valné shromaždenie neuzavrelo súdobne stíhať, k vynahra- 
deniu ztrát nimi zapríčinených, prinútif správu so všetkými direktormi 
a dozornými povereníci ? A ked nie, jako je to možno ? Z jakých úča- 
stinárov pozostáva obyčajne valné shromaždenie, ktoré proti svojmu 
vlastnému prospechu (?) dáva každoročne absolutórium takej správe, 
ktorá dosial dovolihi j)rchajdákat už sná(T na 800.000 K. (osemstotisíc 
korún) ? 

Že toto neni číslo z povetria schytené dokazujú rozumne a verne 
spravované rumunské banky a sporiteľne, ktoré behom 8 — 14 rokov 
doplnily si z polovice na celý svoj základný kapitál. Tak mohol i u nás 
zriasť účastinný kapitál behom K) rokov o 800.000 K., kdežto máme 
tam jakési až hanebné číslo; tento rok odloží sa tým cielom 3.000 K. 
(tritisíc korún) ! Takto počkajú si pp. účastinári aspoň dve-tristo rokov 
na doplnenie druhej časti kapitálu a na stvorenie potrebných reserv- 
ných fondov !« ^^--^_ ■ ^'^^ 

^JEDNOTA , 

^ PRÚMYSLU ' 
V ČECHÁCH 



— 312 — 

7. Nažo sú tí páni vládni protektori, za čo ťahnjťi pl:it, keď takto 
sa gazduje? 

8. Či valné shromaždenie neuzavrelo napísal a vydat poílrobný 
soznain všetkých ztrát od počiatku účinkovania spolku, spolu s okol- 
nostiami prevedenia pôžičiek, aby sa vedelo, v čích vačkoch prepadly 
sa stotisíce^ právom dčastinárom patriace; hfo také pochybné obchody 
(pôžičky) navrhoval, kto ich sprostredkoval, kto ich povolil? Čo je pra- 
vdivého o akejsi klike, ktorá vraj šafrfri v banke a vyhadzuje takmer 
von oknom tisíce, ba statisíce! 

9. Vôbec prečo »Nár. Noviny* nikdy nezapodievajú sa so zále- 
žitosťami spolku, jemuž sverený jo peniaz často požičaný (ja som ťiča- 
slinárom na vypožičané*) peniaze!), mozol slovenského ľudu, vdovín 
groš ! ? 

10. Prosím za určitá, obšírnu odpovecf, aby sa videlo: »Kto hatí 
Slaváky !< 

V Pezinku, dňa 20. mája 1902. 

Jdn Zigmundiky 
účastinár banky „Tatry". 

Umelecký. »Mor. Kraj« v číslo 16. písc: ^Rozmarín v IíodO' 
tiíne^. Začal bych s hádankou: Co to je? Básnik to nozveráuje, spiso- 
vatel nevypíše, malíŕ nenamaluje a skladatel nezhudei>ní. Je to néco 
nevylíčitelného, néco, co pftsobí nadšení, oo plní vzrušujícími dojmy, 
CO opájí a v opojení dáva snít o vécech krásnych a pňvabných. Je to 
néco, v čem je hudba, poesie a zpév, v čem je viiné života, dech 
krásne prírody a záŕ její barev. Je to pocit, který vznítilo v nás pred- 
stavení i>Rozmarínú^ v nedeli dne Íl. kvetná v Hodoniné, pocit od 
aktu k aktu, od scény k scéne rostoucí, preklenutý čistým slováckym 
nebem, jehož temné mraky, shrnuté ve výohodním koute, biednou, 
stávají se titérnými, pocit, ovanutý teplým <lcchem pestrého vinoro- 
dého kraje, prosáklý viiní kvétfl a díveích ňader, opcntlený jasnými 
barvami našeho kroje, fértäškň, sukní, šátkií a vyšívaní a nad vším 
tím vznáší se nesmírné bohatství písní v colé své hýrivé radosti a bo- 
lestné, srdce svíiající tesknoté Človek to vše vidí pred sebou stŕídati 
se rýchle jako ve víru života, radost i žal, slzu i smích, jaro i zimu . . . 

»Bozmarin^ je lidová slovenská hra, obraz zo života lidu o 4 
jednáních od Fr. Urbánka. Nečiní snad nárok ň práce dramaticky silné. 



*) Prečo neodpovedajú z banky Tatiy na ota/.ku, Či by tflm niekto nekúpil 
niekotko účastín a po čom? Kto je to len pán Živanský? 



V 






— 318 — 

Její dej otáčí ^e okolo lásky a je propleten nesčetnými slovenekýini 
zpévy, tanci, zvyky a obyžeji, mravy a poverami. Jsou v ném i vtipné 
narážky na probuzení slovenského lidu, na jeho nepŕátely. Neúnavný 
pracovník a buditel slovenský, ďr. Pavel Blaho g Uh. Skalice^ sehnal 
pŕes 30 selských a ŕeraeslciických šohajA i dévčat ze Skalice a okolí, 
osm muzikantô z Mokrého Háje a se vzácnou vytrvalostí a neúnav- 
ností s nimi hru dosti obtížnou a scénicky téžkou naštudoval. Na Slo- 
vensku hráli již nékolikrát a jak mi p. Fr. Tichý, mng. farm. z Holíče 
vyprávél, až »robky i babky pláka ly a jindy zas jich projevy nadšení 
a radosti nebyly k utíšením. 

Stručný obsah kusu jest asi tak: Na brehu vody najdou sirôtka, 
jehož matka se utopila, a nalezené dévčátko vezme na vychovaní bo- 
hatá gazdéna, Když doroste, zamiluje si Aničku jediný její syn a dédic 
statku Janek. Zlými, pomlouvačnými lidmi pobouŕena, vyžene ji gaz- 
dina z domu a Anči odchází ku své staré tetce s jediným rozmarinem 
v ruce, s nímž byla nad vodou tenkráte nalezená. Janek pln zoufal- 
ství dá se odvést na vojnu a Anička bolestí skoro blázoí. Po čase 
blesk uderí do statku bezcitné gazdíny, oheň ji ožebračí a oči vypáli. 
Mezi tím vrací se gróf, který v ciziné pátral po zroizelém bratrovi a 
pŕináší zprávu, že Anči je vlastní dcérou jeho zemŕelého bratra, který 
oženil se s její matkou, obyčejnou, ale krásnou dcérou z lidu, a když 
mu v tom v rodine jeho činény výčitky, odešel na vojnu, kdež zahy- 
nul. Vrací se též Janek z vojny a v okamžiku, kdy Anička dospívá 
v poblouznéní: »Prindi, Janku premilený, prindi k nám . . .« vrhá 
se jí do náruče. 

v 

Keknu úprimné, že daleko neočekával jsem takové výpravy a tak 
jístého provedení. Hovor, zpevy, pohyby i tance byly tak pnrozené, 
že by nejzkušenéjší herci jich lépe nepodali. Začlo to slováckym čar- 
dášem, oním čardásem, z nehož Macfaŕi udélali svou národní hudbu! 
Veliký sál jako by nabil, že by jehla nepropadla. Nadšení stupňovalo 
se rapidné a projevy pochvaly i mezi hrou nebraly konce. Po druhém 
aktu vy volán byl prítomný autor kusu pan Frant. Vrbánek a vyzdvi- 
žen šohaji na ramena, po tretím aktu musil se na jevišti objeviti 
dr. Blaho, celý červený radostí a s oči ma jiskŕícíma nadšením pro 
další práci. 

Po predstavení zapéli účinkujíoí, ŕízeni p. drem Blahou, sloven- 
skou hymnu: »Kto za pravdu horí* . . .« a »Hej pod Kriváňom!* 
a jiné slovenské písné. Obecenstvo vzdor zrovna žhavé atmosfére 
nehýbalo se z místa. Pak donesený byly stoly do sálu, slovenští hosté 
naši pojedli, zazpívali, a tančili až do pozdní hodiny noční. Aby byl 



— 314 - 

referát ťíplný, rausím dodati, že byli tu Dávštévníci z Brna, ' Kromér 
ŕíže, Uh. Hradisté, z Holiôe, Uh. Skalice, ze Sv. Jánô, ba až z Turô. 
8v. Martina. Škoda, že brnénští pred divadlem odjeli! Z osôb; které 
oko jen letmo mohlo zahlédnouti, sIubí uvésti milého hosté Alf. 
Muchu, Jóžu Úprku, Fr. Urbánka, Leoše Janá^.ka, red. Al. Knechtla, 
red. Obrtela, red. Fňouka a mnoho jiných z daleka i blízka. 



O slov. maliaroch píše neúnavný H. Vitkovič v 2. čísle »Ho- 
donských Listov* zo 24. mája 1902. MaUŕi z uhersJcého Slovenska 
Na prvý pohled rozezná i méné zkusený návštevník výstavní obrazy 
uherských Slovákfi od moravských. Ŕeknete -— vliv mníchovské školy. 
Ale já vidím v pracích jejich vliv — osudného prosŕedí. Téžký, dusný 
vzduch. Nesnesitelný život. Život bídy a zoufalství. 

Nejvýznačnéjsí postavou z uhersko-slovenských umélcô jest Joeef 
llanuln, Rodem ze Sliačň v Liptovské stolici, kdež i Božena Nemcova 
nejaký čas žila a shromažďovnla materiál k slovenským pohádkám. 
Otec jeho, sedlák (viz portrét c. 54 ) zabýval se ŕezbáŕstvím a malbou, 
byl naturalista jako otec UprkAv. Prvý vedl štetec v synkové ruce a 
učil ho poznávat barvy, Jozef Hanula študoval na statní kreslíŕské 
škole v Peštbudíne a čtyŕi leta ztrávil na umelecké akadémií v Mní- 
chove. Žije nyní v Chrasti ve Spišské stolici — trudný život. Ďaleko- 
široko není inteligenta kromé faráŕe. Jediní, na nichž spočíva téžká 
práce probouzet neuvédomelý lid, v kraji, kam se jiný inteligent slo- 
venský, na pŕ. advokát, lékaŕ ani neodváži. Pôsobí osobním stykem a 
rozširovaním slovenské četby, pokud j im hmotné prostŕedky dovolují 
— »Národnie Noviny« jsou jim luxusem. Jeho žena, Fanny Hanulová, 
učitelka, vysoce vzdelaná paní^ studovavší v Paríži, Češka, z lásky 
k muži a k slovenskému národu stala se slovenskou spisovat^lkou. 
Její i>ortret pod č S9. p*Ki^;k nejlepsím kusftm výstavním. Zadívejte 
se naň, a není možno'; aby Vám kdy z paméti vymizel. 

Nejvétší obraz Hanuluv je Za frajerom v první místnosti vý- 
stavní po levé strane velkých Lanžhotských hodň Úprkových. Však 
je znáte - dévče, snad nevestu k sobáši prichystanou, ale v kroji 
barev temných, smutných. V očích veliká touha, v srdci bolest. 

Co s tím obrazem zde — na naši výstavce, kde vše takŕka hýri 
veselými barvami, plnými života? Jaký kontrast ve zpôsobé malby, 
v barvách, v kroji — mezi obrazem Hanulovým a jeho sousedem 
Úprkou! U tohoto hlučné veselí, hlahol, zpév, výskot mládeže, žvásty 
tetek, smích, ječivá muziíra hudcô, cupot, tanec, až zrovna vlŕí vzduch 
mezi stromy a nad strechami v posledních paprscích zapadajíciho slunce. 

A Hanulovo dilo tak bolestné smutné! Jediná postava vynikající 
z asfaltového pozadí — devče odkudsi ze severovýchodního cípu uher- 
ského Slovensta, hledí na Yás.hlubokýma očima. V prvé chvíli ne- 
chápete intenci umelcovu. Mél ba mysli ukázati vám kroj ze spišské 
Chrasti, zajímavý snad pro folkloristu? — Katalóg vám podá jakéa 
takés vysvetlení dvéma slovy : . Za frajerom ! Tedy touha — po bytosti 
nejmilejší, již zlý osud stále oddaluje. A zamyslíte-li se hloubéji^ dóf- 



• p- 



— 315 — 

dete i na myšlenku, jež vedia ruku umelcovu. Obraz je pcrsovifikací 
uh. Slovenska, strádajícího pod tíh.^u zlého osudu. 

Slovensko milé, pôvabné, že bys je k srdci privinul — ale smutné 
až k smrti. Samo a samo, opustené v téžkém boji. Jeho nejbližší, nej- 
milejší druh na svete — český národ — musí si pŕispíáit, aby ho ne- 
uchvátila duše cizí, eerná, nepi^átelská, aby se neutrápilo v horkých 
slzách. 

Hanulovým dilem volá k české verejnosti hlas celého Slovenska 
uherského: Milujeme vás! Neznáme života bez vás! Pŕijcfte a podejte 
nám pomocné ruky ! Ale i vy milujte nás, opravdu, nesohecky a bu- 
deme rodinou nejšťastnéjsí na svete. — — - 

Po výstave ozdobí obraz milotický zámek pána hrabéte Seilerna, 
jenž zakoupcním Hanulova obrazu projevil vzácny smysl pro shodu 
československou. Z ostatních obrazft Hanulových jest i Pastel č. 130. 
utešená práce. Prodána je Skica krajinky, Štťídia a dvoje Zátišie. 

Pro vývoj Hanulfiv nie jiného bychora si nepŕáli, než aby se 
více vénovati mohl umení, než mu dovoluje jeho » každodenní* život. 



Po Hanulovi na výstave hodoňské nejhledanéjším uherským Slo" 
vákem je Karol Lehotský , nej mladší ze všech vystavovatelfi, syn dol- 
nozemských rozlehlých nížin uherských v Báčskej stolici, kdež se pro- 
stírají osady slovenské, í^hudobní rodiče poslali jej studovnt do sarvaš- 
ského gymnasia, kdež vybyl pouze nižší tŕídy. Učil se pak zámečníkcm, 
pozdeji malíŕera firem. Pričinením známeho srbského ])rofessora do3tal 
se na pražskou akadémii, kdež umožnéno mu bylo ])odpor()u » Česko- 
slovenské jednoty« a »Radhošf(h studovati. Pracoval u prof. Pirnera 
J, ve Vidniy nejaký čas študoval i v ateliéru mistra Úprky v Hro- 
znovej Lhote. 

Krajinky lichotského, ač postrádají vzdušnosti a slunečních eífektň, 
v nichž tak vyniká vystavující raistr Pečinka, pŕece jsou hojné kupo- 
vaný. Jsou to lesy v nížinách s nepatrnou hloubkou, Chalupa pastie- 
rova na Pusté (uhlokresba č. 106 ), Západ, kraj plných bažin, asi téhož 
rázu jako naše Podluží, nežné Jaro a romantické zŕíceniny hradu 

Vršatce (F oblakoch,) 

♦ 

»Majárky« Tomáše Andráškoviče z Fraštáku studovavšího v Mni- 
chové a ve Výmaru, práce až úzkostlivé pečlivá, vernosti fotografické, 
našla svého kupce. Postéhuje se až do Mélníka. Andráskovič vysta- 
voval již v roce 1892 na druhé dráédanské výstave akvarelistô i 
v mnichovském Kunstvereinu. Umelecký referent »Munoh. N. Nach- 
richten* vyslovil se pri téchto pŕíležitostech o mladém umelci velice 
pŕíznivé. 

Z jediné práce Milana Mitrovského, potomka českých vysteho- 
valcft, téžko jest souditi na umelecké jeho tvorení. Je to dekoratívni 
kus na slova lidové písné: »Sobotička, nedela bodaj's priletela, aby 
som si milého čim skôr uvidela*. Obraz nalézá v obecenstvu hojné 
obdivovatelflv. — 



— 816 — 

K aherskosloveDským umélofim poSítá katalóg i Jaroslava Aur 
guslUy Čecha z Humpolce, usazeného v Tisovci v Gremerské stolici. 
Jako odchovanec mníchovské školy, jež na jeho tvorení dosud nejvfce 
vplýva, patrí k nim tím spíše. Jeho studie se velice líbí pŕátelňm škôl 
malíŕských — 

Jako k našim ncjtoužebnéjším praním patrí ono aby dostalo se 
uh. slovenskému lidu svobody, volnosti, tak prejeme ze srdce i našim 
umélcúm z Uher více shince, více svetla, víoe vzduchu. 

Netreba pŕipomenouti, že účasf uhersko-slovenských umélcň na 
slovenské výstave hodoňské má v živote slovenském vysooe kultúrni 
význam. Ze se tak stalo, má zásluhu mistr Uprha, jenž na společnou 
výstavu všech slovenských umélcň nejvíce naléhal. Jsme mu za to 
neskonalé vdéční. 



-*^ "Ny^- "V 



JEDNOTA ., 
. K PO.VZBUZENI 
V PRUMYSLU 

Referáty. --^J LC^häch 

^Kazár fOldCn^. Písal Mikuláš Bartha, redaktor novín »Magyar- 
or8zágu«. Pol roka uplynulo od vydania tejto brošúrky 328 stranovej. 
Čakal som, že nzda len nájde sa niekto znajúci rusinské pomery a 
predstaví nám v úplnom obrázku biedu Rusinov a výsledok akcie 
Eganovej. Poneváč však dosavád nevidel som o nej v tomto éasopise 
referátu a vážnosť veci zasluhuje, aby sme sa predbežne aspoň z kni- 
žočky tejto obznámili s ilžasným položením 400 tisíc Rusinov v našej 
vlasti, podávam tedy črty i>ostavenia Rusinov dfa tejto knižky. Činím 
to preto, lebo tento časopis vytkol si v programme za úkol s maďarskými 
výplodmi literárnymi oboznamoval ôitatciov. Táto knižočka tým príhod- 
nejšic zodpovedá tomu úkolu, lebo je sociálna, u nás tak zriedkavého 
druhu, a pojednáva o bratoch, o ktorých biede vyjmúc 376 článkov 
povrchných v novinách maďarských nik nepísal obšírnejšie. 

Mikuláš Bartha nielen z prameňov čerpal, lež aj osobne bol medzi 
Rusinami a videl, jaký má výsledok pred 4 rokmi štátny v beregskej 
stolici začatý pohyb pomoci. O ňom hovorí v ostatných 11 odsekoch. 
V prvých 18 odsekoch píše o biede. Nadpisy odsekov sú: 1. Eduard 
Egan. 2. Maďarská štátna železnica. 3. Stopy kazárov. 4. Panstvo. 
5. Suverény. 6. Strážne ohne 7. Jedon problém. 8. Kazári. 9. Vsťaho- 
vanic sa. 10. Georgina. 11. Dvaja robotníci a dvaja kazári. 12. Pálenka. 
13. Eazár účinkuje. 14. Ovca a vôl. 15. Hovädo jKilovičné. 16. Úžera 
v sklepe a pri pasienkoch. 17. Stanovisko národné* 18. Had shltne 
žabu. 19. Prvý krok. 20. Druhý krok 21. Úverkový spolok. 22. Potravný 
spolok. 23. Čiastky. 24* Egan účinkuje. 85. Kňazi. 26. Školy. 27. Po- 
stavy kazárov. 28. Krvácanie. 29. Záverečné. 



— 817 — 

I tento ätatisti5ný prehtad ukazuje, že knižočka je pestrá, plná 
mozaikmi životnými. Písaná je síce novinárskou ninohomluvnosťou, lež 
nezbývajú štatistiky reálne o majetku jednotlivcov, panstva, polských 
židov (»kazárov<) vyssávajúoich bezbranný lud. Nachádzame vypuklé po- 
stavy pokrSených, od hladu a smädu, starosti a zotročených Rusinov, 
vídame nerozumných predstavených, obratných židov, stretáme sa 
B Eganom a tešíme sa nad jeho zdarným účinkovaním, radujeme sa, ked 
vidíme upovedomelých ludí. 

Jakákolvek osoba majdoi väčší vplyv na Rusinov, každá je pred- 
stavená vo svojom pomere k Businom. Celá panoráma sa deje pred 
našima očima. Menia sa opisy s rozhovormi, štatistiky s úvahmi psy- 
chologickými^ smýšfanie jednotlivcov, účinkovanie, reči celkom uprimno &á 
prednesené. Tak cítime, jako keby sme s pisateľom chodili medzi Ru- 
slnami, pri nich bpli keď pracujú, keď strážia svoje role pred divými 
zvermi od jarj az^ po jaseň každil noc, keď ich dávia ^kazárit, keď 
Egan počína akciu, chodí po dedinách a (lávu rady luďom jeho ob- 
klúčivším, keŠ kňazi sa schádzajú ix dávajú sa do akcie, keď židia sa 
radia, bedákajú, že akoia Eganova vyslobodí ludzjejich pazúrov. Sloh 
je lahký, plynný ; oduáevnenosC velká, kde-tu velmi bráni sa pi*ed znám- 
kou antisemitismu, ciel knihy : ziskaC čím viac podporovateľov 
tomu podniku, lebo ním sa pretvára pastier v roľníka, biedu trdci 
v životaschopného, otrok v slobodného, utlačený v samostatného, Ru- 
sin v Maďara. (324). 

Nákres položenia Rusinov dľa tejto knižočky je tento : Rusini 
sú naozaj poľutovania hodný národ. Ku biednej zemi sú prikutí. 
Žalárom sú im hory ich obkľučujúcc, tryzniteľmi všetky tvory pri 
nich, medzi nimi bývajúce. 

Musia sa cez hory predreC, kým dostanú sa k svojim roľám, všade 
panskými hormi oddeleným a obkľúčeným. Prevrátený svet. Než vylo- 
žia nohu z dediny, sú na panskom, chcú-li pracovať, musia cez panské, 
majú-li statok, musia všade najbedlivejšie naň pozorovať, lebo hneď je 
v panskom. Tedy nielen že domorodí obyvatelia, majú neúrodné pole 
vo vrchoch ale aj ďaleko od dedín. 

K tejto neresti družia sa i mnohé iné. Z plodov roličiek sotvy do- 
stanú zasiate semä. Skalnatú pôdu nemajú čím zúrodňovať, biedia bez 
lichvy, prinútení sú motykou orať, motykou sadiť zemiaky. Keby aspoň 
spokojno rástly byliny, lež i tú maličkú úrodu im ničia zvery z hôr 
Slobodno pustošia ťažkú prácu Rusinov. Horami sú ovenčené chotáry. 
S tisíc jutár hory má len Schônborn. Čo si počnú chudáci Rusini ? 
Obžalujú pána? Kde majú svedkov? A keby i mali svedkov, kde 
najdú sudcu samostatného, tak smelého, ktorý sa postaví proti toľkému 



— 318 — 

pánovi ? Zriedkaví sú tam takí ľudomilní sudcovia, poneváô ôierno- 
kabátnici sá kamarátmi z mokrej štvrti úradníkom. Nezostáva nič inšie 
tým úbohým ludom, než strážiť si rolu. Vyjde tedy celá dedina, každá 
rodina a od jarý až po jaseň každú noc stráži si loličku. Tu bdejú pri 
ohňoch, kriku, lomozu, bezsenní. Bcda im,* jak im oheň ishasne a oni 
zadriemu od zimy a trápenia, na ráno nenájdu so siatiny iba strnisko, 
zo zemiakov len korene. Smutné gazdovstvo. Doma pozoruj na všetko^ 
aby ti neutieklo z maštale, zo dvora, lebo hned je na panskom, kde 
trescú nemilosrdne. Vo dne pracuj na poli, v noci odháňaj zvery. Ne- 
možno sa čudovať, že každoročne hladujú. 

Ešte by si nejako spomohli, keby úra-lníci panstva mali srdce 
a poskytli im práce, ppmoci. Lež panstvo nedbá o nich nič. Hory sú 
celkom bez osohu. Tolký kus: 2 tisíc ju tár, nenechávajú bez úžitku vyj- 
múc Kavkazu a Uralu nikde, iba len tu. Práce niet pre Rusinov 
v panských horách, zvery im škodia. Ešte ani tých malín, jahôd, raž- 
diny im nedovolia sbieral, len s kartou, ktorá platí len na deň a len 
pre toho kto ju dostal, a nie pre brata, alebo rodiča. Äaždiny len raz 
slobodno priniest cez deň z hory, a síce tofko, koľko unesie na chrbáte. 
Za kartu na raždiny 80 halierov sa platí. 

Nič nedoprajú páni Kusinom. Uusinci majú málo pasienkov, pri- 
nútení sú od panstvyi kupovať každoročne. Lali kómy selní úradníci však 
nie Rusinom dávajú do prenájmu pasienky, lež židom. Žid nie preto 
kúpil, aby nezarobil, on tedy dáva gazdom do prenájmu. Kúpi za tisíc 
zlatých predáva za 2 tisíce, tedy má 100%. 

Nielen týmto spôsobom ničia, zdierajú poľskí židia (kazári) Rusi- 
nov už od roku 1868., lež systematične všade. Kazári majú obratnosť 
a vy licituj ú prácu, za fiakristu Rusina jednajú sa s cestovateľom, sú 
sklepníkmi, majú seno a slamu, viac statku, než Rusini, krčmy, pe- 
niaze, úradníci, sudcovia sú im zaviazaní Kým domorodí Rusini 
chradnú a (biedou hnaní) utekajú do Ameriky, kazári od 1868. roku 
valne, húfne sa vsťahujú, bez toho, aby zákon boli applikovali na nich 
predstavení dedín, stolíc. Tedy celkom bezpečne sa usadzujú po naj- 
novšie časy a za niekoľko rokov zostanú pánmi, kdežto jako žobráci 
otrhaní, polonahý prišli. 

Užera nevylíčiteľná je rozšírená, tou ssajú Rusinov kazári. Len 
niektoré príklady. Kazár ponúka Rusinovi roľu do prenájmu. Rusin 
by prijal, ale nemá statku. I to mu ponúka kazár, jak mu z úrody 
dá %. Kazár kúpi býkov za 80 zl. Do kúpneho listu dá však zapísať 
120 zl. Po dvoch rokoch kazár predá tie voly. Vopred vyjedná sa 
v 160 zlatých. Do odpredajnčho listu ale len 140 sa zapíše. Rusin 
choval, držal tých býkov, tedy dostane polovicu zisku, avšak nie oprav- 



— 319 — 

dového, lež len fiktívneho: 140 — 120 = 20 : 2 = 10 zl. Kazár vSak 
opravdový zisk vyjmúc tých 10 zl. 

Mimo toho zaviazal sa Rusin, že každý týždeň jeden deň s volmi 
kazárovi bude robiť. Je to za dva ľoky 104 dne. Rátame-li za deň 
1 zL, sú to 104 zl 

Pred odpredajom zakáže kazár Businovi, až tak štyri lýždne 
s volmi prácu konal. Pri tom nahuoká ho, aby dobre choval voly, že tým 
viac zisku bude mať, ak budti pekné. Rusinec pristane a kupuje od 
kazára seno, slamu, lebo jeho sa nž minula. Kazár však za žernťi cenu 
dáva tá potravu. Kto by nevidel kolká je tu úžera. 

Niekdy Rusini kupčia so sviňmi. Nemajň-li peňazí, idú k židovi. 
Zid im požičia 10 zl., od ktorých za týždeň, nech platia 2 zl. Viete 
koľko je to? od 10 zl. na rok 104 zl. Tedy 1040%. 

Ide-li Rusin pracovaí kazárovi, dostane na deň 30 kr. kdežto 
štátni ludia platievajú Rusinovi na deň 70 kr. a dva rázy pálenky 
mu dajá. 

Mohol by ch hovoriť, s jakou raffineriou sdiera kazár Rusi nov 
v krčme, v sklepe, veiT Bartha celkom viditelne nám to opisuje v tejto 
knižočke, lež i tie príklady učia nás, jakým nepriateľom je kazár 
Rusinovi. 

Musel to byť veľký zmätok, keď už aj sama vláda počala sa 
pred 4 rokmi zaujímať za Rusinov. Eduarda Egana poslala ta. On 
prezkúmal tie pomätené pomery a podal o nich z práv u a I med aj ná- 
vrh, spôsoby pomoci. Vláda prijala jeho rady a vymenovala ho na 
Čelo toho nového humánneho štátneho pohybu. 

Egan už mnoho pracoval, písal o podobných podnikoch. I tu sy- 
stematične pristúpil a tam začal, kde sa dalo najistejšie pomôcť. Od 
panstva on zakťipil pasienky. Tie len tí mohli vziať do prenájmu, 
ktorí mali statok. Tým nariadením zamedzil džeru kazárov v tomto 
ohľade. 

Počasie je studené a pastva je vysoko. Dosial tedy neskoro vy- 
háňali gazdovia statok na hole a včas ho museli sohnať dolu, lebo by 
bolo zmrzlo, nemalo útuľku, vždy bolo pod holým nebom. Egan i tu 
pomohol. Dal vystaviť maštale, čím sa predĺžil čas pastvy. 

Poneváč Rusini nemali dobrýcli kráv a i tých planých mali málo, 
na jeho návrh odborníci šli do Tyrolska a kúpili oberinnthalského 
druhu kravy. Tie porozdávali medzi Rusinov pod tou podmienkou, 
že za päť rokov vyplatia kupnú cenu štátu. Aby ale žid nepozbavil 
Rusinov o tie kravy, za päť rokov nesmel žiaden Rusin svoju kravu 
predať, exekútor nemohol brať ju pod exekúciu. Tým sa zamedzila i 
tá úžera. Tak pokračovali zakladaním úverkových, potravných spolkov. 
Dával Ruäinom prácu, zamestknanie. 



— 820 — 

Utešené sú obrázky v ostatných dvoch — troch záhlaviach 
o populárnosti, výrečnosti Eganovej. Tak vie k srdcu hovoriť, že človek 
preniknuto číta jeho slová a tým presvedóením odoberá sa od tejto 
knižky, že len ten vie ludu populárne, oduševneno zo srdca hovoriť, kto 
sa zaň trápi, s nim plače, jemu pomáha. 

Komu leží na srdci blaho hmotné a duševné nášho ludu, kto 
chce videť psychologickými dôkazmi vysvetlené, čo činia u Tudu ne- 
mravní ludia, alkohol, nevedomosť a čo bezžistná, systeroatičná práca 
ten nech študuje táto knižočku, aby mohol tým prospešnejšie pracovať 
za blaho nášho ludu. Lebo beda nám, ak liberálna vláda začne sa 
o náš lud starať. Draho to zaplatíme. Štát jednou rukou dáva a 
druhou berie. Dzurav, 



\ 



^ y ctCHWnX Kozmanité zprávy. 



— Hodonínska výstavka bola dAa 2. júna 1902, o ■ i^ 10 hod., pri prítomnosti 
mistra Aug. Rodina, slávneho sochára francúzskeho, Alfonsa Muchu, R. Váchu, 
Maŕatku — žiak Rodinov - Jankom Hudečkom dôstojným spôsobom uzavrená. 

— Dňa 11. mája 1902. znhrali skalickí div. ochotníci Urbánkov ^Rozmarin"^ 
v „Hodonínskej Besede" pri ohromnej účasti miestneho i prespolného obecenstva. 
Výkony hercov i spevákov prevýšili všetko očakávanie, slovenské dramatické umenie 
vydobilo si hned pri prvom vystúpení za hranicou skvelého uznania a cti. 

— ObSirný referát o výstavke a ludovej slávnosti v Hroznovej Lhote, prine- 
sieme budúcne. Číslo toto opozdilo sa pre neskoré uzavrenie výst:ivky a pre návštevu 
mistra Rodina. 

— Umeleckú výstavku slovenskú navštívilo asi 6(XX) osôb, nep: Čítajúc v to 
hromadné návštevy školských detí, ktoré mali vstup voTný. 

— Potravné spolky v Unine v Ktulimoce a o Brockom (Xitr. stôl) sú po- 
tvrdené, onedlho otvoria svoje obchody. 

— Nákladom J. Teslíka vyála v Skalici knižočka „Ovocinárstco'* ako 3. číslo 
„Uud. Spisov"* z pera známeho odborníka kaplána K. Nečesálka. Knižočku snažne 
odporúčame. Cena 20 hal. 

— Akademickému Odboru .X'eskoslov. Jednoty" v Prahe: Kedy dostaneme 
dlóbené knihy pre ludové knižnice, boly nám slúbené ešte pred Vianocami r. 1901. 

Redakcia „ií/íwt*". 

— Krúžok priateiov umenia zakúpil na hodonínskej výstavke niekolko cenných 
obrazov, ktoré budú tvoril základ obrazárne alebo musea v Skalici. 

— P. G. Mallý, akad. maliar navrátil sa z Ameriky a osadil sa stále 

v Skalici. 

— Mj:e^«« — • 



%, 



Vy 



<;• 



JCONOTA . 

( M POVZBUZCNI 

V frumyslu 

^ V CECHÄCM 



Mládež a prázdniny. 



Slovenská študujúca mládež roztrúsená po cudzích, neslovéiislcých 
dstavoch navracia sa vo svoje rodné obce, prichádza po roku ďo ovzdu* 
šia rodičov a fudu z nehož posla. Keby mládež naša bola ratolestou 
národa veľkého a slastného, národa slobodného, kultúrne nasýteného, 
myslím, že nevnucovala by su nám táto dôležitá otázka vždy na novo, 
na začiatku každých prázdnin. My každý rok voláme ku mládeži a 
pripomíname jej úkoly, ktoré na ôu v rodine, v spoločnosti, v obciach 
slovenských čakajú. Mladšieho, vzdelaného a najmä pokrokového do- 
roštu, stojaceho na výške moderných snáh, úplne pochopujúceho svoj 
nesmierny význam v národe ako sme my, nachádzame až na dve-tri 
živšie a priemyslom sa zaoberajúce miesta len skrovne, po riedku. 

Nepomer medzi zaostalým, zanedbaným naším vidiekom a prácou 
v študujúcej mládeži je u nás tak zrejmý a nápadný, že keď uvážime 
pokusy minulých rokov, keď postavíme naše mestá a obce v ktorých 
predsa len žije dosfi uvedomelých, aspofi slovensky cítiacich študujú- 
cich — niekde ich je i pekná hŕstka — proti vykonanej práci so stránky 
tejto mládeže, zhrozíme sa nad smutnou skutočnosCou a nájdeme, ^e 
medzi mládežou a ludom niet styku — o vynášaní a hýčkaní niektorýph 
jednotlivcov z mládeže našou národnou intelligenciou, o pochlebovaní 
snahám a práci, ktorá u všetkých národov vyplýva z jednoho prameňa 
z hĺbky duše a skutočného kultúrneho nedostatku národa — neidem 
hovoriť, je to známa vec ako robia a rodia sa u mCs talenty, spisova- 
telia, velikáni medzi mládežou — ale pripomínam znovu, že medzi na- 
šou študujúcou mládežou — hovorím o celku a slovenským ludom niet 
opravdového styku, niet vzájomného poznania, niet lásky. A kde niet 
týchto elementárnych podmienok, tam nedá sa myslet o prázdninovej 
práci, tam nemožno ilčinkovaC zdarné a nemožno pracovať program- 
move na uvedomovaniu a vzdelávaniu ludu. 

21 



~ 322 — 

Ovšem tieto veci predstavia sa v pravom svetle až vtedy, ked po- 
ukážeme na rozháranosf v lone mládeže samej. Čo osoží nám radostné 
prízvukovanie faktu, že rady našej mládeže sa množia i napriek ma- 
ďarským stredným a vysokým školám, keďže v mládeži samej niet 
žiadnej organisácie, žiadnej pevnej idey, žiadnej jednotnej snahy. Pokus 
shromaždiC mládež, aspoň z väčšej čiastky okolo » Hlasu c pri viest mlá- 
dež ku práoi a poskytnúť jej možnosť rozšírenia vzdelanostného obzoru, 
dal jej príležitosť vytvoriť si pravým slovenským ideálom, duchu času 
a jeho potrebám zodpovedajdci názor životný nevydaril sa tak, ako sme 
prvotne mysleli, to priznáme, že prečo? odpoveď jena snadne: charak- 
ter slovenského študenta je hodne orientálny následkom maďarskej vý- 
chovy, a aký je to ten orientálny charaktere Nechuí k mysleniu a k hlbšej 
práci a snaha byt čo naj skorej ^ pánom, <í ďalej systematické štvanie 
proti novým názorom, novým smerom, ktoré sme sa » opovážili « medzi 
mládež vniest. 

Pri tejto skutočnosti jedno zaráža nás : Ani jednotlivci, ani stránky 
v mládeži nepokusily sa podvrátit a našu prácu, našu obetivosť zase 
len prácou a obetivosťou vyvážil, koIký osoh by bol národu vzniknul 
z podobného závodenia! Ale v našej mládeži niet chuti k opravdovej, 
premyslenej, systematickej práci, nesriadené habkanie, representovanie, len 
vynášanie presvedčenia a národnej hrdosti — ač i toto sú pekné vlastnosti — 
neuznáme nikdy $a prácu a nedržíme to za žiadne kritérium slovenskosti. 
A potom čo je slovenská hrdosl bez slovenskej práce a skutkov? 

V mládeži našej niet idey ktorá by ju udržovala čo celok po hromade, 
ktorá by jej dávala dostatočnej duševnej záživy, ktorá by ju morálne 
nútila, činnejšie, úsilDcjšie pracoval za lud nežli posial, tajíme žeby 
touto ideou bola výlučne ešte i dnes národná myšlienka. Hlboký 
význam tejto idey u nás, u národa potlačeného poklesnul nadmieru, či 
zbladnul len jej význam, či nebola správne pochopená? Ale prečo 
poklesla táto idea pravé tam, kde mala by byť ohňom, mečom, zbraňou 
napadnutého o práva olupovaného ludu? 

I nedostatok prázdninového programmu práce dáva nám za pravdu. 
Nikdy ešte neboly nám podané zprávy po prázdninách o vykonanej 
práci a toto hovorí dosť. 

Co všetko leží u nás ladom, ethnografia, folkloristika, máme mu- 
seum, kto z mládeže rozoberá archeológiou, históriu, prebohatú lu- 
dovú poesiu, nárečia, spevy, hry nášho ludu ktože má posbierať, kto 
má cestovať? Kto má sbierať štatistický materiál, školský, hospodársky, 
priemyselný V 

Kto má dozeraí do spolkov, do našich obchodov, kto má pred- 
nášať, učil čítaniu, spevu, kto má knihy kolportoval, uči£ divadlám, 



— 82:j ^ 



kto má lud brániC poučením, vysvetlením pred tureckou administráciou ? ! 

U nás, že niet pohi, že niet možnosti pracovať? KecT sa môže 
y jednom kraji, preSo by sa nemohlo v druhom, ked nie v jednom 
môže sa v sto oboroch druhých. 

Kým nevrhne sa mládež na drobnú prácu a neuravná pôdu bu- 
dúcim generáciám, bude nám len duševná, hospodárska a politická 
poroba ešte na dlhé, budúce časy jediným údelom. 

Žiadame bratia prácu, úsilnu, poctivú prácu cez vzácny čas 
prázdninový. Dr. Pavel Blaho. 



Príspevky k miestopisn Slovenska. 



Doplnok a opravy. 

Ung uverejnil som v ro6. III. str. 347. bez okresu berezňanského, 
ktorý je úplne rusínsky, poneváč mi mnohé názvy chybely. Teraz po- 
darilo sa mi chybujúce sosbierat, preto ich uverejňujem. 




Okres bereznanský. 



Begendját-Pásztéiy : Pastilky 
Bukócz: Bukovec 
Csomoholova : Čornoholovoje 
Domasina: Domasina 
Dubrinics: Dubrinič 
Huszna: Gusnoje 
Huta-Polena: Guta 
Kis-Berezna: Maloje Bereznoje 
Kis Pásztély: Malé Pastilky 
Kis Turicza: Turíôky 
Knyahinya: Kňaginina 
Kosztrina: Kostriny 
Kosztyova Pásztély : Kosf ove Pa- 
stilky 
Lipócz: Lipovec 
Lubnya: Lubňa 
Luh: Lugy 
Lyuta: Ljutoje 
Mircse: MirSe (Mirči) 
Mokra: Mokroje 



Nagy Berezna: Velikoje Bere- 
znoje 
Nagy Turicza: Turica 
O-Szemere : Simir (Simiry) 
O-Sztuzsicza : Stará Stužica 
Orosz Mocsár: MoSiar 
Perecsény: Pereéín 
Poroskó: Poroškov 
Rákó: Rakov 

Rosztoka Pásztély: Pastilky 
Szmerekova: Smerekovoje 
Szolya: SoIa 
Sztavna: Stavnoje 
Sztricsava: Striôava 
Szucha: Suchá 
Ticha: Tichoje 

Turia Bisztra: Tuijanskoe By- 

stroje 
» Paszika: Tuijanskaja Pá- 
sika 
21* 



^ 324 



Turia Polena : Tuijanskaja Poľana 
» Romete: Turjáneke Remetá 
Uj Kemencze: Novoselica 
Uj szemere: Simirky 
Uj Sztuzsicza: Novaja Stužica 
UzBok: Užok 

Verhovina-Bisztra: By stroje 
Viska: Viška 



Yoloszanka: Volosjanka 
Vorocsó: Voročov 
Vulsinka: Vuläinky 
Zabrogy: Zábroď 
Zahorb: Zágorb 
Zaricsó: ZariSovo 
Zauszina: Zausina 



Ro«. III. str. 260. 






^ iV -^^ 'í^' 




Rož. IV. 





260. 




260. 




291. 




298. 




293. 




293. 




293. 




294. 




294 




294. 




294. 




294. 




295. 




347. 


» 


348. 


» 


348. 


» 


348. 


» 


348. 


» 


349. 


» 


351. 


str. 


53. 


» 


63. 


» 


111. 


> 


111. 


» 


111. 


» 


114. 


» 


114. 


» 


11.^ 


» 


iJOl. 



Opravy. 

Gálfalu: Galovany 

Okolicsno: Okoli(5nô 

Verbó: Vŕba 

Tapolesány: Teplidany 

Tolôemes (Toučemeš) 

Aranypataka: Zlato (Zlato) 

Bardiov i Bardyjov 

Frieska : Friôkovce 

Lófalu : Kobyle (m. ô. ; Kobule) 

Ternya: Tmia 

Kaproncza: Pokrivnica 

Komlós: Komlós 

Komlós Keresztes: Chmelov 

Vavrinoz: Vavrinec 

Csecselió: ČečeÄov 

Vajnatina: Vojnatina 

Deng Láz : Denkovoe (Deňkuvoi) 

Nagy Láz: Veľké La;:y 

Szókó: Äejkov 

Kis Kapos: Malé Kapušany 

Gôrgô: HarAov 

Szénás: Sienica 

Zólyoín Lipcse: Slovenská LupSa 

Selce (i So/ee) 

Garam Kis Salló: Malé Šáluhff 

Okres šiaisky. 

Miszlóka: Misľava 

Zsarnó: Žarnov 

Nádosť (Nadošc) 

Izbugya Bela- Valentócz : Zbucká Bela a 

Valentovce. 



i 



- 325 — 

Doslov. 

Za slušné mám, uviesť mená všetkých tých, ktorí prispeli 

k sbierke tejto. Daktorí zaslali príspevky, iní doplnky, iní zasiata 

sbierku oohotne prezreli a prípadne opravili. Buď všetkým úprimná 

vdaka ! ! 

Prispeli pp. : Z Prešporskej : dr. Jozef Dérer, Štefan Gašparovič, 

Jozef Horáôek, Jozef Kopa, Ignác Lobpreis, J. Maschtena, Jozef 

Ruman, Franko Škutii, Ignác Šohajda. 

Z Nitrianshe^: Pavel Blaho, Pavel Blaskoviž, Igor Hnišovský, 
Štefan Krajčoviô, Ladislav Novomestský, Karol Rapoš, Ferdinand 
Šándorfí, dr. Miloš Šimko, Milan Štefánik, Dr. Tiso. 

Z Trenčianskej: Štefan Bielik, Joz. Kasteloviô, Žigmund Križan, 
A. Lapár, dr. Dušan Makovický, dr. Jozef Minárik, J. Nerád, Jozef 
Opatovský, T. Ružička, Fr. Urbánek, Romuald Zaymus. 

Z Turčianskej: Viliam Paulíny, Miloš Pietor. 

Z Tekovskej: Karol Dodek, Martin Hoiô, Ondrej Ralbovský, 
Jozef Šrobár, Jozef Zlatoš. 

Z Hontianskej: Andrej Kmeť, Samuel KupSok, Stanislav Zoch. 

Z Oravsky: Jozef Gebura. 

Zo Zvolenskí^: Fr. bujanský, Dr. Ján Vesel, 

Z Novohradskej: dr. L. Bazovský, Samo Bodický, J. Bodnár, 
Ján Molnár. 

Z Gemerskej: dr. Július Botto, Ivan Kováč. 

Zo Spiša ; Štefan Mišík. \ * . . 

Z Ungu : Evgenij Fencák. 

Liptov, Šariš, Abavj, Zemplín, i>otom časť Gemera, Spiša a Ungu 
sosbieral som sám. 

Na sbierke tejto začal som pracovať r. 1898. V tom roku pri- 
jala snemovňa IV. zák. či. d Ta ktorého každá obec smie maC len je- 
diný názov a síce úradný. Pracujú na tom plnou parou a predsa celá 
záležitosť pokračuje pomaly. Do teraz s času na čas menili úradníci 
nemaďarský znejúce názviská, tak že daktorá obec má viacej mien 
maďarských : jedno užíva pošta, jedno železnica, jedno stolica atď. ! ! 
A potom sú už ovšem zmätky. Na pr. v Liptove Martinček úradne 
menujú Kis-Márton, aj Szt.-Márton, obec Važec je úradne Vazsecz 
ale železničná správa dala na stanici vyvesil názov Vágfalva. Často 
zahrnú viacej slovenských obcí v jedno so spoločným názvom maďar- 
ským, na pr. v Spiši pod názvom Lándzsásfalva zahrnuté sú obce: 
Hôrka, Kišovce, Miklúáovce, Prímovce a Ondrej, aby nemuseli tolko 
mien vymýšľať. — Toho istého roku začal ma zaujímat nie len naj- 
bližší môj kraj, lež i širšie Slovensko. A keď chcel som napísať dajaký 



— 326 - 

článok ktorého obsah týkal sa celého Slovenska a v ktorom priehá- 
dzaly aj pomenovania obcí, nuž musel som pero odhodiť, bo som 
neznal slovenských názvisk. To samé prihodilo sa iste už aj druhým. 
Hlavne tieto dve okolnosti primalý ma spísať si miestopisnú 
sbierku. Najprv zaôal som po takej sbierke kutiť v staršej i novšej li- 
teratúre, ale pátranie moje zostalo bez výsledku.*) Čo jesto, to sú 
nepatrné zlomky, nespoľahlivé už preto, že čerpalo sa pre ne zo star- 
ších síce spisov ale bez sťivisu s terajším pomenovaním ľudovým, ktoré 
pre praktickú potrebu takej sbierky teraz rozhoduje Ale nebolo tam 
pridané ani mien maďarských, čo vyhľadávanie obťažilo náramne. 
Systematickejšie spracovaný je jedine Spiš, zásluhou Štefana Mišíka 
(Sbomík Mus. Slov. Spol. II. 1897.). Preto poslal som mnohým hárky 
so spísanými názvy maďarskými obcí ich okresu s prosbou aby pripí- 
sali správne ľudové pomenovania. Rozumie sa, že nie na všetky moje 
dopytovania bolo odpovedané. Vynasnažil som sa, aby sbierka bola 
najdôkladnejšia a najsprávnejšia; na niektorý názov pýtal som sa i viac 
ráz a jestli predsa vkĺzly sa chyby, je to vinou našej nesorganisova- 
nosti. Sú kraje kde nemáme človiečika. 1 to je charakteristické, že 
mnohí ľudia nepoznajú ani len svojho okresu, nehovoriac stolice. 
Z jedného okresu mal som tri príspevky a daktoré obce boly v každom 
ináč naznačené! Prosím čitateľov, aby opravy nesprávne udaných 
názvisk nesťažovali si zaslať redakcii »Hlasu<:. Len netreba pieta- 
hovať a skoro budeme mať dľa abecedy sriadenú miestopisnú sbierku, 
ktorá konečne zodpovie praktickému upotrebeniu. **) Fedor Houdék, 

*) Naše politické Časopisy uverejňujú, často slovenskú obec s maďarským 

názvom, bo neznajú slovenského. 

**) Budapešti Hirlap od 17. júna t. r. pod nadpisom „Najnovšia akcia tlače 

slovenskej" medzi iným píše: „Ale redakciám slovenských časopisov nedostačuje 
toto literárne madarožrútstvo, ony priamo miešajú sa i do záležitosti uhorskej vlády 
a administrácie. Kým uskutočnenie zákona o miest :?pisných názvoch dla poloúrad- 
neho ^Bud. Tud " môže potrvať ešte pár rokov, dotiaľ skalický „Hlas" uverejňuje 
slovenskú nomenklatúru celého horného vidieku pod názvom „Miestopis Slovenska" 
„Tótťbld Helységnévtára" (posledne tak tajené Slovenské Okolie?). Uhorský orgán 
jednoty československej, pri samovolnom a poslovenčujúcom určovaní názvov sle- 
duje nasledovný systém. Tie pramadarské pomenovania, ktoré dajú sa preložiť do 
slovenčiny jednoducho preloží na slovenské, na pr.: Királyi-Králova (táto obec pri 
Močonoku je posledný maďarský ostrov ležiaci), Családka-Čeladina, Érsekujvár-Nové 
Zámky (!!) atd. Nepreložitelné mená maďarské v prekrútenej forme tak reprodukuje, 
aby ich slovenský kultúrny národ mohol vyslovil, na pr. : Kopôsd-Kepesd, Negyed- 
Neded. Zvedaví sme či sa prv uplatnia intencie uhorskej (maďarskej) a Či skalickej 
vlády?" — Celý Článok písaný je Femkinou kanceláriou*) a podáva výťahy zo slo- 
venských časopisov. 



*) Posiaľ si nás nevšímali teraz predplatili sa na „Hlas", tiež pokrok. Red. 



.^ *• "^^ ./ ' 



, JEDNOTA 

{m, povibuzemiv 

rnOMYSLU ^ 

v CICHAUH 



— 327 — 



O litorní vzíyemiiosti 

mezi rozličnými kmeny a nôŕečími slovanakého národu 

od Jana Kollira. 

(Dokončenie.) 

§. 13. 

Dúležítosf této vzájemnosti pro Slovanúv veliké ustanovení, 
jež jim béh času a rada národa v ustanovil y. 

v 

Život ôlovéôenstva jest vývin rozumu, ôili rozviň vniterního sveta 
v élovéku. Národové jsou formy, v nichžto se človečenstvo vyvinuje a 
tvárnosti nabývá. Cíl človečenstva jest tedy, porád ku pŕedu krá- 
éeti; ono však neméŕí svých cest na kroky, hvdiny a míle, nýbrž na 
hony, století, doby. Zásoba známostí, objevflv, vynálezov, zkušeností, 
jicbž si národ neb století vydobyly, zAstane po jich zmizení pro ná- 
rod jiný. jenž je zase rozšíri, posune a budoucnosti odevzdá. Národu 
pozdéjéímu, jakožto mladsímu ilkazu človečenstva, netreba z pŕedu za- 
čínati, na všech stupních vzdelanosti prodlévati, na nichž pŕedešlí ná- 
rodové zostali, jemuť treba jen život pŕedešlých dále vyvinovati a 
k vyššímu zdokonalení vésti. Na ŕíoeninách národfiv pŕedešlých staví 
potomci stavbu zdokonálování porád vyše. Toto však zdokonálování, 
tato osveta, co plod činnosti sil duchovních, také dle rozličných dob, 
jež človečenstvo prožívá, vždy rozličné se tvárí. Starnutí sveta jest 
jeho omlazování: v temné starožitnosti máme klíč ku pohádce na- 
šeho dnešního stavu. Každý národ, chtéje se z mechanické tísné trp- 
kých pomérňv k samočinnosti probrati a v živote duchovním čásC 
míti, musí pŕede vším hledét povznesti se k jasnému, svobodnému ná- 
hledu v rád sveta, aby odtud své místo v celku, své postavení k dru- 
hým národäm, svou illohu, histórií sveta a časem na budoucnosť mu 
uloženou, jako s vyéšího stanovište pŕehledl, a tak své ustanovení po- 
znal, pevnou rukou se ho uchopil a jistým krokem sledoval. Osud 
národ&v nebudiž slepé náhode a proudu udalostí zňstaven, nýbrž ro- 
zum, CO první a najvznešenejší nástroj božského ŕízení sveta, ať s ko- 
rábem, jež osud nese, skrze vlny k určitému cíli vesluje. Nenií to 
pouze pud a právo prírody, nýbrž i povinnosf rozumu pro národ, 
by své bytnosti spravedlivým zpúsobem hájil, živoucí v sobé sily dle 
človéčenského postavení vyvinoval, svňj života zpôsob verejné jevil 
a platným činiti se snažil. Jak milé veliký a hojné nadaný národ se 
po svété takto obhlédl, musí dejepis sväj dle velikého plánu nakre- 
sliti a vyvešti, by na místé od Prozŕetelnosti vytknutém čestné setrval. 



— 328 — 

Po zaniknutí Kekôv a Rímanäv stali se gerraansko-romanské 
reči a národy néBci osvety. Zivlové vzdelanosti rozešli se ale ve dve 
zásady^ a to tak ostŕe a príkre, že se jmenem starého nového sveta, an- 
tického a moderního času naznačiti musily. Zásada antiky v umení, 
vedách a vzdelanosti byla hlavné pohansko-národní, od Ŕekäv a Ri- 
manov vycházejíc; a abyť i sama v sobe výborná, pŕece vždy jedno- 
stranná; moderní, romantická, rytíŕská, sentimentálni (citlivá) jest ger- 
mansko-kŕesťanská : ve svých oddelených snahách obe už vysloužily 
a dožily. Povsechného, čisté lidského smeru žádá nyní cas a dospelé 
človečenstvo; velikou tuto úlohu rozŕeží ale téz jen veliký, mladistvý, 
ve starých formách neztmulý národ, jako jest právés lovanský. Malí 
nárfldkové myslí a cíti takoŕka jen polovičné, jejich myšlónky a city 
nemaji krídel, neb se konečné zakrvácejí prudkým namáhaním, tak že 
i samo človečenstvu jimi dobyté dédictví známky krve, násilí proti 
jiným národom, jimiž se chtéli sesíliti a rozmnožiti, a vňbec jakousi 
vynucenou, nepŕirozenou povahu na sobé má; velici naproti tomu, 
k duchovnímu životu jednou prebuzení, vznesou se vysoko a veskeré 
obejmou človečenstvo, a to snadné, píirozené, bez ťitisku a krivdy 
druhým. Človéčí povaha v jednotlivcích i v malých národech a kme- 
nech vétôím dilem vázaná, obmezená, zakrnélá, neb aspoň slabými 
otisky se jevicí, rozvinuje se mnohostranné a v plné leposti jenom 
v téch velikých národech, jižto se za hérosy myslení, cítení a jednaní 
v umách, literatúre a živote vzdélávají. Tedy nio jiného, než vzájem- 
nosC ukáže nám tuto velikost našeho určení v radé národ A v, a zároveň 
udá zpAsob, jak se ho dosíci dá; ona sily nnšeho národu spojí, zvýši, 
jednotlivým kmenňm dodá d&véry a mysli, že se osmélí, v lôné veli- 
kého národu velice též mysliti a jednati. Cit takové národní jednoty 
jest u Slovanftv první výminka pravé, lidské, velikolepé vzdelanosti a 
národní literatúry. Slované mají smiŕiti starý a nový čas, oba odde- 
lené živly vzdelanosti v národní svfij život prijatí, a dalsim jich vzde- 
laním pro človečenstvo novou dobu založití; pro novou čili se omlazu- 
jící vzdčlanost mají nový, živý stred utvoŕiti. Mezi starou a novou 
dobou jest veliký rozman (kontrast), smíru a vyrovnaní teí žádající. 
Starí Rekové a Kimané l)yli bohati na ideálnosť, ducha, pravdu a lo- 
giku; onino méli básnictvi, stavitelství, veliké slávnosti: tito hudbu, 
vedy, matematiku, i)ŕírodozpyt, ])lavectví, obchod Starí méli více smy- 
slnosti, obraznosti, chuti; tito více rozumu a citu; slovem u starých 
méla predmetnosť (výsobnosf, objektívnosť), zde podmétnost (úsobnos{, 
subjektívnosť), tam zásada raužstvi, zde ženství vétší prevahu. I reči 
utváŕily se jinak tam, jinak zde. XT Rckfiv a Rimanov jsou blahozvuk, 
bohatá sklonení, rozmanitost pádňv, mérnosť a obvétí (periodicitas) 



— 329 — 

v prose, metrická prosodie a rimér v poesiit.v gerraansko- románskych* 
ŕečech surovost a pfíkrosť, zmrzačení koŕenflv, ohavná výslovnosť, 
chudoba sklonení, unavující jednozvuké pádv, vlekoucí se artik^ilství, 
dlouho opisující slovesa pomocná, prízvučná bídná prosodie s mizer- 
ným, tu ucho, tu oko urážejícím rýmem. V starých ŕežech šel úmer 
(rytmus, predmetná časová míra slabik) zároveň vedie prízvuku (pod- 
métné časové míry) : gcrmansko-romanské reči mají toliko "ednoHtranný 
život podmétní. Plastika (výtvarné umení), podaní telesné krásy (ku pŕ. 
Venuše, ApoUona) má jisté meze dokonalosti, jež sotva dále* pokročiti 
mňže: naproti tomu duchovní sila, poesie, pŕírodozpyt, filosofie a t, d. 
môže a má postupem času porád býti mocnejší. Romanticko-moderní 
zásada vedia ovšem národy po mnoho století ne bez úžitku a násled- 
kov pro človečenstvo; zplodila a j)éstovala rytíŕstvo, kresťanskou po- 
božnosf, pokoru, lásku, nežnosť, nádeji, touhu a mnoho jiných cností; 
v nejnovejšíra ale čase pozbyla skoro docela své povahy, a hlavné 
v Byronové Muse pŕinesla trpké ovoce, zjevujíc nepŕirozenosť, citlivosť, 
zcitlivélosť, potom blouznéní, závrativosť, konečné pŕepjatosť, predráž- 
denosť, zimničnost, slovem byronství. Prevzdélanosí čili pŕesycenosť, 
predráždenosť a z toho vzniklé zmalátnéní ducha a ochabnutí citu jest 
povaha našeho veku. Cervantes ve svém Don Quichotu a zvlášté 
Byron ve své osobe a svých následovnících provedli dftsiedné moderní 
chorou zásadu až k její vrcholu. Chceli-kdo básnicky neb vftbec este- 
ticky na náš vek pňsobiti, musí jím zatŕásti, jej rozplemeniti, hrôzami 
naplňovatí kŕiklavými kusy, jako jest ku pŕ. Róbert der Teufel, Frei- 
schútz, Ballnacht atd. Rychlé strídání nejvyšší strážne (pathosu) a nad 
míru lehkomyslným tupením nejsvétéjších vecí; srdce rvoucí obrazy 
človéčí bídy s bezohlednou hanou veškeré človéčí povahy, tvorstva a 
tvfirce; estetické tyranství, v tom si libující, by mysl čtenáŕova neb 
divákova skrze oheň a led, smích a plač, lásku a nenávisť, milosrden- 
ství a ukrutnosť, stoudnosť a nestydatosť, cnosť a neprávosť, nebesá a 
peklo, slovem skrze všechny končiny drzou hrou a často jakýmsi sa- 
tanským ŕehotem neustále byla hnäna: to jest nynéjsí, pŕevrhlostí ro- 
mantické zásady vyrojilý, pŕevzdélaný duch času. Francouzský básnik 
Lamartine líčil vhodné tohoto ducha času v osobe jeho zástupce, By- 
rona, as téraito slovy : »Noc jest jeho svet, pln zimy i ])ln vedra, poušť 
eho palác, jeho trftn skalní hrot. Rozbitinami lodí, seče krvi pokryt, 
beží v brloch, k alp hrozným vrcholom, véší nad propasť tam chatu 
svou na škály vršku, a zde samoten, ostrmem trhavými údy, ovát čer- 
ňou krvi na skropeném kameni, srká chtivou rozkoši lupu ťižasné ko- 
víčeni, a usýpá, bouŕí kolébán, v plesu svém. Podobens dravcflm, 
u vetru klektajícím, Byrone, nejmilejší piseň tvá zoufaiosti sten, tvé 



JEONDTA^^, 

•^UMYS LU 

'J ctr.HMCH 



— 330 — 

divadlo pŕístrach, tvflj elovék zvíŕe obetní, tvflj pobled, satanAv, méŕí 
obor pekelného jezera,-?: 

I nejnovéjší hudba podlehla už vétším dilem tomuto obecnému 
moru našeho veku, i v ní je vi se byronství; tudy ona pŕecpanost, ty 
čiryeáry, ono tupélého citu a sluchu vším ješté možným zpäsobem leh- 
tání v menších plodech; tudy onen šum, lermo, krik, omám, zeme a 
nebcs stekaní ve zpévohrách a jiných vétších plodech, kde uehledíno, 
by se pohnuly, nýbrž aby v pravém smysle telo i duch zároveň se 
tŕásly. O nejnovéjší nemecké filosofii soudí vážny nemecký spisovatel 
v knize: Zrcadlo pravého, kresťanského dozorce církevního, takto: 
>Bohužel došli naši némeétí filosofové pŕede všemi ostatními ve svété 
té česti, že atheism, u Francouzflv jenom neohrabaný a spustlý, pra- 
videlné objasnili a ve vedeckou soustavu uvedli. Schellingovci nejsou 
na štéstí v praxi tak dftslední, jako theorie téchto filosofických sníl- 
kfiv a zimniéníkflv.'K Takové umení, básnictví aneb jakýkoli plod vzde- 
lanosti, v tom záležící, by násilné kŕeéovitým trhaním a pitvornými 
obrazy zatŕásaly, nemohou národftv k novým života pohybom vésti, 
nýbrž jen ješté více je zmalátniti. Vzlet nového veku došel svého cíle, 
smer musí opét ku stredu jíti. Staré formy vzdelanosti z; cházejí, jsou 
úzky, krehký: nové náhledy a formy oživují, nové prftlivy vzdelanosti 
se otvírají, a nie není s to, aby se proud omlazení vzdelanosti a no- 
vého názoru sveta zastavil. Všeliká krajnost, podivinství a potvornosť, 
z toho vzniklé, Že už, co lepšího, omrzelo a se pŕesytilo, a od prírody 
pŕedepsané formy opouštéjící, jest známkou klesající chuti a chorobné 
vzdelanosti. A byt se i moderní duch éasu ne všady tak silné a 
strašné byl zjevil, jako v literatúre anglické, pŕece šel i u drahých ná- 
rodftv více méné lichým, jednostranným, pŕepjatým smérem. Mlčíme 

estetické drzosti Voltairové, o nevlídné Rousseauové nenávisti všeho 
vzdelaní, o Hegelismu nejnovéjší filosoíie: i sami nejvétší básnikove 
némečtí musili duchu času daň dáti, nebyli jeho pôsobení docela prosti. 

1 nejvétší mužove souvisí vždy se svým vékem nejakou slabostí. První 
epos nemecký, Klopstokova Messiada, tento lesklý ledový palác, jak 
ho Jean Paul Richter jmenuje, jest podmétnosť sama, jež v básnické 
opojenosti a požívaní svoj predmet pohlcuje, jest tedy epický odpor; 
protož bylo jen málo čtenáŕôv trpélivosti té, aby ho byli celý pŕečetli. 
I Schillerovi loupežníci a Gothftv Werther jsou povahy byronské t j. 
pŕedráždéné, a jen pozdéjším rozjímaním a neúnavnou bedlivostí po- 
darilo se obéma, že se duchu času ponékud vyrvali. Schillerova vý- 
borná dramata a básne jsou nicméné tuze často rozumováním, filoso- 
fiemi, skvelými prflpovédmi, ideálnostmi, slovem podmétností básniko- 
vou pŕecpány. Spisovatelé paródii SchíUero-Gôthových Xénií zpivali 
už pod nápisem: nejnovéjší nemecké básnictví: 



— 331 — 

»Raum und Zeit hat man dichťrisch gemalt; es steht zu erwarten, 
Dass man die Kant'gche Kritik noch in Hcxametern singt. 

Nur fúr die sublimirte Vernuft sind diese Gedichte, 

Neben der Philosophie raachen sie erst den Effect. 

Hättest du, guter Ovid, doch metaphysiscb, wie Schiller, 

Stets gediclitet, du wärBt nimmer vertrieben aus Rom.c 

(Prostor a cas básnicky se malovaly; Izeť oôekávati 

Že i Kantova kritika ješté v hexametŕích se popéje. ' '•V^i^^lŕ\ 

Jen pf!0 prehnaný rozum jsou tyto básne, J>4f^^^?' 

Vedlé íílosofíe činí teprvé dojem. \^^^ ^i^ 

Bys byl, dobrý Ovide, pŕec metafysicky, jako Schiller, ^s^^íc^^^ 

Stále básni), nikdy nebyl bys vyhnán z Ríma.) ^ 

Nékteŕí novejéí umelci a spisovatelé uvarovali se nákazy té tím, 
že sväj čas opustili, a bud do starobylosti se utekli (jako Winkelmann, 
Canova), nebo v budoucnost pŕedešli (jako Herder, Humbold, Walter 
Skott a j.). Nejnovéjší literatúra a bjísnictví evropských národftv uto- 
nuly dokonce v potope politické. 



8- 14. 

Schopnosf Slovanúv k naplnení tohoto určení cestou 

vzájomností 

Pomlčíme nyní o nynéjších pŕíznivých okolnostech, jež této schop- 
nosti už die sily a hmoty základem jsou a dosažení onoho určení 
možné činí; neukazujeme na hmotnou velikosf slovanského národu, as 
na desátý díl veškerého človečenstva, ježto pŕes 80 millionôv duší po- 
číta, jehož soustŕedčná sila už sama v sobé, sama sebou s mnoho býti 
maže; nedíme nie o ohromné rozlehlosti, jak skoro ve všech sveta 
dílech a to ne v malých částech a rozptýlené, jako Angličané a Nemci, 
nýbrž u velikém počte bydlí, polovici Evropy, tretinu Asie a zname- 
nitou časť Ameriky zajíma; opomineme šCastnou polohu a postavení, 
jak u prostred mezi Evropou a Asií stojí a jako slunce v levo a 
v pravo, na východ a západ, na sever a jih, paprsky vzdelanosti vy- 
sýlati môže; nepripomíname jeho rozvetvení, vklínéní a zapletení mezi 
a 8 ostatními národy, čímž tak snadno na jiné päsobiti a mnohostran- 
ným vodičem vzdelanosti býti mňže : jiné, více vnitemí a méné znároé 
okolnosti buďtež podotknuty. U jiných národov býva obyčejné jedna 
duševní síla buď potlačitelkyní aneb pŕedchfidkyni vsech ostatních; 
básnický duch kloní se u druhých národftv tu více k dobrodružství 



— 332 — 

(u Španiel ftv); tu víc k náruživostem (u Vlachôv); tam více ku vtipu 
a zdvorilosti (u Francouzäv) ; zde k filosofování a premyslení (u Ném- 
cňv; u SlovanAv, jak toho posavadní jejich národní písné a umelé 
básnictví dňkaz podávají, zdá se bytí poesie plodem, v némž pod pra- 
porem obraznosti všecbny ostutní sily duševní stejnou mají ôást U dru- 
hých národov bývají hlava a srdce nékdy tak rozdelený, že čtoucímu 
peruti omdlévají, musí-li od oné k tomuto letéti: Slovan myslí a cíti 
zároveň, ve chráme Slávy políbili se títo dva géniove človečenstva, a 
ze sňatku toho narodí se pro veskerou duchovní budoucnosť život 
nový, dokonalejší, v némž ideál élovéčenstva pokud možno úplné se 
zobrazí a uskuteéní. A toto bude i jedna z príčin, proé národ náš tak 
zdlouha a téžkým krokem u vzdelanosti kráéí : onť nese totiž na Olymp 
v jednom koši vesmés všecbny ty dary a poklady, jiohž mu nebesá 
propfjjéila, a jež ostatní jenom z časti odvádéjí. Toť dá se i z docela 
pŕirozených príčin vysvétliti. Druzí národové jsou obyčejné k jednomu 
podnebí upoutáni, obývají jen v jednom zeme páse, pod nímž city tu 
zmrznouti mohou ledem severu, tu sežeci vedrem jihu. Jediný národ 
slovanský žije pôde všemi zeme pásy, tam má Kamčadala, Laponce, 
Saraojeda, tu Vlacha, lleka a Araba za sousedy: a pŕíznívá tato okol- 
nosť osvétluje všecbny kouty, rozvinuje všecbny záhyby jeho duše, 
pri vadí všecky žily a čily jeho života do hry a pohybu. Každýť jedno- 
tlivý národ jest podnebním ástrojím vzdelanosti, hlavné poesie; vlaská 
poesie líčí rekovství a všeliký predmet básnický docela jínak než škan- 
dinávska, kde vše ve tvaru severní povahou barvcném se jeví, jenž 
ne-seveŕanu po chuti není Slovanská poesie kvétla posud v nejrozma- 
nitéjších smérech. — Ve slovanském národe sestŕedují se také všecbny 
strany kŕestanského náboženství, církve, sekty a vyznaní víry, tu( jsou 
Ŕekové nel) starovércí, katolíci, protestanti, tak že se vzájemné doce- 
lují, s jedné strany raysl hojné citem a prísnym setrváním pri tom, co 
jest, naplQují, s druhé l)ádající rozum porád znova zbuzují a zamést- 
návají a jakožto závodící sily pokroku človečenstva k vySšímu vzde- 
laní nápomáhají. XJ druhých evropských národov zajíma a opanovává 
jedna cirkev, s nepatrnými výminkami, celý národ, a obyčejné jedno- 
stranný smer mu dáva, bud smysl pro umení na ujmu rozumu, neb 
tento na ujmu onoho vzdolávajic. Tretí okolnosť, jež Slovany k onomu 
velikému určení, býti tvflrci nové doby vzdelanosti, schopnými činí, 
jest jejich reč, v nižto se všecbny predností starých i nových reči spo- 
jují. O pŕednostech a výbornostech jazyka slovanského mluviti netreba; 
ne že od znovuzrození národu ve mnohých spisech byl veleben, nýbrž 
že jeho spanilosť ani dftknzu ani chvály nepotrebuje. Zpflsobem skoro 
podivu hodným spojuje v sobé slovanská reč í obe prosodie starých a 



— 333 — 

nových ŕeôí; má nejdokonalejší klasickou, ŕecko-ŕímBkou metriku, má 
germansko-romanský prízvuk, dle obou téchlo zásad veršuje bez obiíže, 
pohybuje se volné a lehce v obou živleoli, ve všech poetických for- 
mách a veršovaní, a takto spojuje i touto dvojí, predmetnou i pod- 
métnou prosodií, oba živly vzdelanosti dvou sveta dol) Hexametry a 
alexandriny, pentametry a stance, safícká neb alkaická metra a sonety, 
rytem, časomíra darí se v ní výborné. Onať má logickou úseénosť no- 
vých ŕecí v prose s oním hudebním chodem, jejž starí poesii dali, a 
k čemuž éasomíra a rytem nevyhnutelny, by jí tím nejvyššího stupne 
živostí a názornosti udélily, protože nápévo-hudební pomery neodola- 
telné na ucho a srdce pôsobí. V románskych básních poutá se pozor- 
nosť jen tím, že smysl nad zvukem vládne a na jich neblahozvuk a 
nerytem se zapomíná: ve slovanskéui básnení Ize obou dokonalostí do- 
cíliti a je spojiti. A dokonalosti ty nenalézají se asnad jen rozptýlené 
po jednotlivých náŕeéích, mámel je často v jednom a témž, ku pŕ. 
v ôesko-slovenském. Nesmi se ovšem slovanský hexaraeter a pentameter 
dle novoevropských posuzovati, ku pŕ. dle vlaského »Larmi e | luomo 
io I canto il | qual da | sponde di | Troja«; nebo dle francouzského : 
»Ľhomme et les | armer je | chantc, le | quel des | rives Troy | ennesi ; 
neb dle nemeckého, kde není poesie a rytmu ; neboť zde jeví se do- 
cela v antické náplni a velebnosti, v prvotním, jmena prídavná pŕe- 
kládajícím, rytmickém vzletu a libozvuku, proto že zde zevrubnou 
určitostí míry slabík, nezviklanou, nelibovolnou dsečností noh, volným 
oddalováním malebných jmen prídavných od jich statných tvcŕen jest. 
Mnohé nemecké, i Vossovské hexametry musíme nékdy dvakrát i tri- 
krát čisti a počítati (skandovati), než pri kolotavé míŕe slabik ke ko- 
reňu nenáležícíčh, pri neurčitém míchání trochäôv, spondeúv a dakty- 
lov konečné k hexametru potrebných šest noh nájdeme Ctémež české 
hexametry Vinaŕického, slovenské Holého neb illyrské Kantačice, 
ŕecko-ŕímským ničehož neoddají; čtémež polské stance Kochanovskébo, 
Krasického, neb krajinsko-slovinské Prešerna a jiné, a vedlé vlaských 
mňžeme je sméle postaviti. Sama vlastní dcéra a dédička klassické 
pôdy, novoŕečtina, nesmi se ve svých zakmélých formá«*h, pohlcovaní 
slabik, zpotvoŕení slov a své moderní prosodii, se slovanstinou nikte- 
rakž méŕiti. — Slovan má ve svém národe nejpéknéjší pŕíležitosf, vy- 
chovati se k čisté lidskosti a k ní se po stupních nésti. V tomť se 
môže pomalú cvičiti pri jednotlivých kmenech, jeho cit lidskosti môže 
porád výse vstupovati, jeho láska porád se šíŕiti, od osoby ku kmeni, 
od kmene ku kmenôm, od kmenôv k národu, od národu k človečen- 
stvu. Druzí národové jsou už tuze ve svou národnosť pohŕíženi, tuze 
oním vlastenectvím, jedinou vlasť majícím, pojati, tuze do staré a bo- 



— 884 — 

hate literatúry Hvé zarailoyalí a do ní vetkáni, by se od toho odlouríti 
a v novom ži vie volné se pohybovati mobli* U druhých národ&v jest 
lidskost (humanita) jeáté národnosti^ u Slovanňv národnosť lidskosti 
podŕízena. Vše toto vesmés považováno: velikost národu, jeho poloha 
mezi nékolika dily sveta, podnebí a zeme pásy, náboženství a církve, 
rečí a poesie, povaha národu — ruSí nám dosti za to, že slovanský 
národ onoho velikého, 6asem a poŕadem v národech jemu uložeaého 
určení dooela mocen jest, ješto potrebných k tomu schopností, vlast- 
ností a prostŕedkäv v plné míŕe má. Božské Prozŕetelnosti nelze by 
sobé odporovala: s velikým, dlouho žijícím, mnoho zkoušeným národem 
musí konečné i veliký účel míti. Pro takovou reč, již pokojnou, pŕiro- 
zenou cestou, bez nucení a krve, tak daleko po oboru zemském roz- 
prostranila, již tolikými veky provedla, vychovala a vzdélala, v tak 
rozmanitých bouŕích a nepŕíznivých okolnostech chránila a zachovala^ 
pro takový národ a reč má jiste veliké ustanovení: jen Slované sami 
musejí témto pokynutím a cestám Prozŕetelnosti rozuméti a za nimi 
jíti. To cíti a tuší sami jinozemští spisovatelé, ku pŕ. J. P. Falmerayer 
ve svém dejepise Morei str. 5, kdež praví: sZdá se nyní, že panovaní 
nad človéčenstvem od latinských a germánskych národňv ustupuje a 
na veliký národ slovanský pŕecházíc Slované mají tedy pokračovaní 
ducho vního života v človečenstve pŕejati, prostŕedníky mezi starým a 
novým svétem, mezi východem a jihem býti; stárnoucí živly vzdela- 
nosti omladití a k lidskosti povýšiti; rozdelené sily duchovní spojiti 
v jedno jasné svítící ohnisko pro budoucnosl, slovem, majít onu z an- 
ticko-moderních vzdelanosti živlftv, dle pŕirozeného prvotné do živlftv 
téoh položeného postupu vyvinování získanou, a pŕehánéním po mnohá 
století očistenou humanitu chytiti, v živote a v literatúre podati, mezi 
ostitními národy zvlásté ji zastupovati, šlechtiti a dále vésti. Opravduť 
krásna, česti plná, vznešená úloha! hodnať potu šlechetných. Ovšemť 
potŕebí k tomu ješté času, snad ješté celého veku, základ ale musí už 
teJ býti položcn, a začátek učinén vzájemností. Budoucnos£ pučí a 
kvete jen v prítomnosti a z ní : kdo si té váži ti neumí, jakž múze néco 
dobrého a velikého od budoucnosti očekávati? Chce-li kdo býti vúdcem 
veku, néscem vzdelanosti, nesmi jíti za okolnostmi, ano pred nimi ; 
chce-li býti stŕedem, kde se rozmanité sily časúv a národov k spo- 
lčenému vzdelávaní spojují, nesmi sám svých sil rozptylovati a rozvá- 
déti, nýbrž spojovati a soustŕedovati, neboť jen spojená sila púsobí. 
Cehož žádá tedy pokročilý čas od téch, co jsou povoláni býti nésci 
večného, t. j. pravdy, dobra, krásy ? Kdo toto večné v jeho smeru 
provázeje, do protiv času, jež k jeho vývinu slouží, tu pŕekážeje, tu 
prostŕedkuje zasáhá, tenť jest nésce tohoto večného. Od antiky k ro- 



. JEDNOTA ,> 
,.K POVZBUZENI 

\ k-^^' «'; V. vS LU 
íiCHACH 



— 335 -- 



mantickému, a od tohoto k humanitní zásade jost jinté veliký skok, 
a však práve v této protivé a vývine jeví se život človečenstva nej- 
patméjí; mäžemeť zde pozorovati, jak se i nejvzdálenéjší krajnosti pŕece 
konečné béhem ôasäv a ve stŕídavém vzdelanosti kveté národov har- 
monicky sch'izejí. Protož nelze mezi onémi tŕemi zásadami zadných 
hranie naznačovati, tjC zrästají a ztrácejí se nevidomé v sebe. Neéekejž 
divňv a prevratu v sveta pŕechodem a zmenou živlu v vzdelanosti. 
Všeckoť pôjde obyôejnou cestou dále a bude žíti, tak tise a pŕirozené, 
jak by se nie nedélo. Clovék jest a zústane vždy sobé nejbližSí, nej- 
památnéjáí a nejkrásnéjší v nekonečné; tuze hluboko stojí pod jeho 
nohama temný svet živočíchov, tuze vysoko božství ve svých tajepl- 
ných svetla výšinách. Bu(ftež jakékoli jesté prevraty sveta, jakékoli 
výviny človečenstva, jednout získanému, vydobytému duchu pravé čisté 
lidskosti nelze už, leda s človéčenstvem, zajíti ; bylot, jak jsme videli, 
potŕebí mnohých národfiv a století, by se vychoval a svétoobčansky 
ušlechtil, a už diouhá tato a drahá minulosť ručí nám za trvalou jeho 
budoucnosC. Co dobrého, stojí vsude velikých obetí, zjevuje se v ži- 
vote jen po dlouhých, trpkých bolestech. O blahé doby té, kde vysoce 
ode všech národov vážený, s velikého národu pýchou každý Slovan 
na BV&j národ, a na toto vznesené, átastné naplnené určení bude moci 
pohlédati! — Vzdelanosť a literatúry ostatních národftv protož neza- 
niknou aniž se poslovanští, budoul žíti, vymení však romantický živel 
za humanitní, k Slovanom se více pŕivtélí, novou jimi vzdelanou a 
pestovanou lidskosti se projasní, omladí: aneb, tomu-li tak nebude, 
ubéhnou v osud vše pŕepadající, co se prežilo a s operuténým časem 
dále nekráčí: sestárnou a v obecném vzdelanosti proudé zaniknou. 



§. 15. 

Odstránení nôkterých pochybností, námítek a rozpakov 

ohledem této vzájemnosti. 

Praveno: »Slovanský národ už tuze dlouho žil a spal, tuze dlouho 
v stave podmanení a nevzdelanosti se nacházel; dávne ))ŕivyknutí a 
tím zplozená vis inertiae (sila nečinnosti) činí je neschopnými ku vzá- 
jemnosti a rozŕešení tak veliké úlohy «. — Budiž, aby krivé toto mnéní 
i pravdivé bylo, pro národy není záuona promlčení. Národ, jenž diouhá 
století spal, neb cizí jho nesl, aneb od vzdelanosti vzdálen byl, má 
tolikéž práva ku probuzení, svobodé a vzdelanosti, jako ti, co to už 
mnoho století meli a ])ožívali Dary boží jsou neprodajné, a kdo myslí, 
že jsou ti oni národové oprávnéni, svobodu a právo vzdelanosti svých 



^ 836 — 

Bousedäv i jich potorakfiv navždy potlačili a zničemniti, valné se mýli. 
PravdaC, pozdéji jame prišli : za to jsme ale mladší ; vime, oo druzí 
národové vykonali, co my vykonáme, druzí nevédí. Sveta pán rozdé- 
luje álohy u velikém dramatc každému národu, každému století, každé 
dobé sveta; jedoomu národu treba mene, druhému dele čekati a zráti, 
než rada naň dojde. Život národňv nevstupuje jedním skokem z détství 
v jinošství a mužství. Co rýchle roste, kvete a zraje, rýchle i hyne. 
Pískovec a diamant jsou oba kameny, onen vzniká mésíci a lety, tento 
tvorí se stoletími. A v skutku probrali se už Slované k času pŕimé- 
ŕenému omlazení, a k oném povznesli se zásadám a stupňftm vzdela- 
nosti, jež arcí pŕesubtilné moudrosti a pŕevzdélané osvety nedosahují, 
a však schopný jsou, život zachovati a stanoviti; nékteré kmeny začí- 
nají už literné hýú samostatný a k platným ádum a výdatným délní- 
kfím nové veliké duchovní sveta ríše dospívati. 

Praveno: :» Slovanská povaha jest tuze mírná, nežná, mékká, nemáC 
potrebné sily a dŕirazu k néčemu tak velikému, jako jest vzájemnosf 
aneb pŕejatí a naplnení veliké oné i11ohy«. — Na to odpovídáme: Ne- 
treba Slovanem l^ýti, potŕebí jen pomysliti, abychom se presvedčili 

sile a dôrazu národu, jenž svou statností a mužností vlády nad de- 
sátou častí zeme doby ti si umél, a v nejvétších bouŕích mnohých sto- 
letí, v nej prudších útocích mnohých nepŕátel se udržel a zachoval. 
Ovšemť neucházeli se Slované nikdy o vrchní vládu sveta, nikdy se 
neobírali ŕemeslnicky proléváním krve a podmaĎováním druhých náro- 
duv, protože svobodu i v nepŕíteli ctili a milovali, vubec milovali více 
mír než vojnu. Díme však s Herderem: 5>Ješto jinak mysliti nelze, než 
v Evropé zákonodárství a politika na míste bojovného ducha porád 
více tiché pilnosti a pokojnému obchodu národu v mezi sebou nápomá- 
hati musejí a búdou, toť i slovanští národové z dlouhého snu svého 
se osvéžíce, búdou krásnych krajín svýoh od more adriatského k horám 
karpatským, od Donu k Muldé co svého statku požívatín. — Časové 
se valné zmenili. Človek nemá šlechetnéjšího slova pro své ustanovení, 
než sám jest, totiž lidskosť, ježto jest obrazem boha, lásky a nehy. 

1 blediž si tedy náš národ zachovati jemnejší smysl, útlejší cit, pŕiro- 
zenou sobé fnyA, lahodu a nežnosť co nejkrásnéjší perly svého vniter- 
niho života národního. Lahodná mysl, vlastnictví déckých, mnohoná- 
sobné zkoušených národov, jest nejjistéjší známka pravého iidství. Tato 
lahoda mysli jest ono smýšlení, jež svými úsudky a činy nikoho neu- 
razí, nikdy tvrdé, vzdorné, kruté není, co trpkého trpélivé snáäí, krivdy 
mírniti hledí, lupem neživé, nýbrž vlastní zásluhou; radéjl čisté, tiché, 
pokojné predmety za své si volí, ku pŕ. orbu, nez hlukuplné, krvavé. 



i 



— 887 — 

Touto cestou národ náS koruny lidství, labodnosti se silou ve spolku 
si dobude. 

Praveno: »Tuze veliká rozdílnosC slovanské abecedy mnohého od 
vzájemnosti odstraší^ ježto ne každému bude po chuti, u8iti se as de- 
síti abecedámc. — Vzájemnosl ale zmenšila už dflem poSet abeced, 
zjednodušila pravopisy a ješté víc to učiní; u vede snad vSeohny na 
tri, hlaholskou, kyrílskou a latinskou. Edo však ani nad abecední ne- 
snáze povýšiti se nemél chuti a mysli, v tomt veru slovanský národ 
o mnoho nepŕiŠel. Ostatné prejeme si arci, aby slovanští fabrikanti 
pravopisftv a množitelé abcced uvážili slov Jana Herkela, Mluv. v Bu- 
díné \S2Q str. 3. 4. »Nejen slovanští, i jiní vzdelanejší národové touží 
mi ti obecná písmena slovanského jazyka, by se jich pomoci jakožto 
nejlepšího klíčc konečne nékdy tak rozlehlé ŕeci brána otevŕela. Slo- 
vanské národy má k tomu vzájemná láska, prírodou jim daná, druhé 
národy užitek, by spusobem co nejlehčím s 80 milliony evropských lidí 
rozmlouvati mohli. Z toho vynikne i pri zeme- a dejepisní i ]>olitické 
rozdílnosti, žádaná jednota v literatúre inezi všemi Slovany, totiž pravé 
všeslovanBtví«. 

Konečné mohlo by se ŕíci: »Slovangfcá literatúra byla by pri 
vzájemném spojení jenom mosaice, jen velikému skladišti nebo pestrému 
trhu podobná, kde by díla jednotlivých kmenôv a nárečí, tak jako 
Ŕeky a Francouze, Angličany a Armény, každého ve zvláštním jeho 
kroji a reči, bylo vidéti a slyšeti«. — Odpovídáme: I dobre sestavená 
a umele vyvedená mosaika jest krasmi, má tvar a život a jest vždy 
lepší, než posavadní rozházcné fidy slovanského národu a literatúry. 
Skladišté nebo-li trh nejednostejných lidí a rečí nebude a nemAže býti 
slovanská literatúra, neboC všickni Slované jsou jedna krev, jedno telo, 
jeden národ, všecka jich nárečí jsou jednostejná, rozdíl vzdelanosti 
kmenfiv slovanských jest jenom dle stupne ne dle gpúsobti. Dosavadní 
život Slovanov musí se, jakkoliv, ze starého netvarného rejdéní ustáliti 
v určitém tvaru, velitelsky žádáfí toho prospech národu, a všecky po- 
chybnosti musejí onéraéii, vseehny rozpaky zmizeti. Co dobré a po- 
trebné, tof i možné; co u jiných národov, v jiných pomérech a vzta- 
zích možné a skutečné jest, proč by to u nás, v literním ohledé nemélo 
býti možné. Vladári spojují a zpŕíbuzňují se po celé Evropé; kupci 
mají své domy zároveň v Londýne, v Paríži, Neapoli, Hamburku, ve 
Vídni, v Petrohradé: Evropa jest jejich vlasť; švejcarští vojaci a fran- 
couzští oficíŕi slouží v Turcích, v Americe a ve všech sveta dílech, 
ano všickni Evropané jsou dopisovaním a novinami v jednom svazku, 
jak by pod jednou strechou vespolek žili : jenom slovanští kmeňové 
jsou rozdelení, rozerváni, sebe neznajíce. 

22 



-^ 338 



§. 16. 

Užítek vzájemnosti pro slovanský národ zvláštô. 

Výhoda této vzájemnosti jest veliká a mnohonásobná: 
1. Duchovní, národní vzdelanosti se týkajíc. Národní vzdelanosť 
závisí na národní literatúre; obé darí se ale tím rjchleji a šCastnéji, 
Sím vétsí jich okres a prostor^ Sím volnéji daleko a široko s místa na 
místo, od zeme k zemi svými perutmi mohou vzlétati. Nebof vzdela- 
nosť a literatúra nalézají zde nejen více podnetu a podpory^ nýbrž na- 
bývají i mnohostranné, vznešené, óisté lidské |)0vah7; nezjevujíť se tu 
paprsky vesnio, méstys, škôl, cechov, ano paprsky celých zemí, náro- 
dov i človečenstva. Pri vzájemnosti bude sc veškerý národ náš pova- 
žovatí CO jedna rodina, osveta jeho bude velikolepá, obrovská, jeho 
literatúra skvelá, nadvládná. Nemát literatúra býti nespoŕádaná spousta 
pérových plo lôv, ne prázná, bezáóelná chumelenina spisftv, ne surový, 
náhodný, mezerovatý náhrn knih, jichž pospolitý duch neóživuje a kde 
národní povaha razená není : máC býti jednota a 6vazek písemních del 
k celku národnosti, zásoba spisov a knih ve všelikéra odvetví, ježto 
se j istou pŕirozenou soustavou ne-li zároveň, aspoň po sóbé rozličnými 
veky a stupni vzdelanosti národu vespolek doplňují, a kde veškerý 
národ poklady svého ducha, výtéžek svého života, čili zvláštni sv&j 
názor sveta pro souvék a potomstvo byl složil. Tato vzájemnosť bude 
pro nás národ hojným pramenem velikých činAv; jestit ona podmín- 
kou velikých písemních dél a učených pŕcdsevzetí, nejjis éjbím lékem 
proti národnímu úbytí, v krátkém čase vykoná, co k víre nepodobno, 
zvlášté tam, kde verejné mnéní a volný národu vývin zcela potlačen 
Lení. Lidé jednají jen proto malicherne, nedôstojné, povržlivé, že malou 
míru pro hodnotu svého jednaní mají; a malou a zkrácenou mím tu 
mají jen proto, že se pred obmezeným a nízkym soudem svých skutkfiv 
a činäv zjevují. Naproti tomu vstupují-li v duchu pred nejmoudŕejší a 
nejlepší svého lidu a času, postaví-li se v mysli pred veliký, d&stojný 
sbor veškerého národu, tut i jcjich my si sama se rozmáha, srdce, oné 
slavné pochvaly žádostivo, je vroucí velikými city a cnostmi, pero se 
oživuje a operuťuje k nesmrtelným dílôm. Pri dosavadní rozervanosti 
a Ihostejnosti musily jednotlivé kmeny slovanské zôstati bez literatúry, 
tedy i duševné slabí, nevzdelaní a nevédoucí: protož se i potkávaly 
s posmechem a povrhováním cizích národúv, myslících, že Slovan nemá 
sily, by ve službe človéčenské osvety néco vyvedl, ba ani choplivosti, 
by ncčeho jinými nalezeného požil. Posmech ten zakazil sebecit Slova- 



^ 339 — 

nftv ; brzo stal se z posmívanóho posmévaS svého vlastního národu. 
Takto zjevil se v ném podivný, v dejepise sveta nevídaný úkaz ná- 
roduy jenž krásnych eitňv lásky, úctj, obdivu a napodobení dobromy- 
slnou štedrostí vôem eizím národňm sousedním udílel, a sobé samému 
jen zneuctívající city timdloby, nedospelosti, nesmelosti, protivnosti a 
nevážnosti zfistavil. Nikdy mu netanulo na mysli : veliký národ má 
i veliké úlohy a povinnosti k svetu a účelfim SlovéSenstva, musíf tedy 
i veliké dary a prostŕedky míti, by úlohy ty rozŕešil. I hudtet tedy 
Slované nejdŕíve sami k sobé spravedlivi, nežli spravedlnosti a váŽT: 
nosti od jiných budete žádati. Mámef ve svété každého Slovéka, ták 
i každý národ, za to, zač se dáva, musíí se ale též za néco dávati. 
Snášíme radéji nepokojné a nepohodlné, než abychom nepatrné a ni- 
Semné trpeli. Myslíme, že nejsme ničím povinni lidem a národom, co 
myslí, že sami sobé ničím povinni nejsou. Ciňtež co možného, by se 
zapomnélo, že tak starý a veliký národ posud ku všeobecnému po- 
kladu človéčích myšlének, ku zdokonalení umení a véd, slovem k vý- 
vinu ducha a života jen ješté tuze malou častí byl prispel. Mnohem 
mladší a menší národové predčili nás ohledem toho a daleko zastavili 
na ceste zásluhy o vývin človečenstva. Možnosť, dobí ti si takové zá- 
sluhy, závisí ale u Slovanňv jenom a jediné na literním spojení a vzá- 
jemnosti. 

2. Hospodársky uiiick. Spisovatelé nabudou tím velikého čtenáŕ- 
stva, odbudou mnoho výtiskôv svých spisov, dojdou tím odmeny za 
svou práci a pri svém podnikaní na mizinu nepŕijdou. Spisovatel, pouze* • 
a jediné na své nárečí obmezoný, odbude sotva tolik výtiskA, co po-~ 
tfebí k zapravení nákladu* ŕDokud jednotlivé kmcny slovanské ve své 
nevzájemnosti a v oddálení zAstanou, nikdy C nebudou míti kvétoucí a 
trvalé literatúry, táC jest jenom tam, kde mnoho odbératelňv knih a 
čtenáŕ&v, mnoho čtenáŕôv jen tam, kde mnoho lidí, mnoho lidí jen 
tam, kde veliký, snášelivý, vzájemné se znající a milnjící národ jest. 
Protož cestnjí Maďari velemoudŕe, že malý jsou národ, do jiných sveta 
dílftv, do Asie, k Mongoiňm, Tibefanfim atd., by tam své pŕedky, 
nebo bratry, aneb podobný sobé národ našli, a tím vétší prostor a 
obecenstvo pro svou literatúru získali. Kvet literatúry, reči a vzdela- 
nosti národu dar se vniterné jakkoli, buď podporován a jemu pomá- 
hané, nemá-li zakrnéti, žádá i zevné hranie rozsáhlejších. Aby se roz- 
sáhly, není nám treba, netreba konati nám cest a dobývati, jenom de- 
liči nás steny a zdi svaliti, aneb /t»kna a dvéŕe pro snadnéjší spojení 
udélati, abychom si takto veliké národní obydlí zŕídili 

3. Jcusykový prospech. Každé nárečí nabude tím zdokonalení, čistej ^ 
slovanské tvárnosti, tím pilnéji všeho* cizího se vystríha, cizí slova a 

22* 



- 840 - 

výrazy vymytí, latinismy, germanismy, tatarÍ6iny, maďarismy atď. od- 
loží a z opravdu slovanských prameňov bude se obobacovati. Jeť to 
prospech jazyka, jenž chce býti jazykem vzdelanosti a literatúry, má-li 
více nárečí. Kmeňové a náŕeSí jsou koŕeny, literatúra a reč jsou strom, 
jenž z koŕenôv mízu, silu, obohaoení ssaje. Protož bývají malí náro- 
dové z počátku své osvety a literatúry nuceni, kovati mnoho noá£a- 
stných, jalových slov, aneb vypfijčovati z jinorodných rečí, protože 
jazyk málo má koŕenních slov, zadných nárečí, zadných kmenäv ná- 
rodních, aby ze života nových výrazflv poskýtaly. Známot ale naopak, 
že reči velikých, rozlehlých národov, ku pŕ. nemecká, za svou velikou 
pŕirozenou bohatosť, prevelikou tvoŕitelnosf a mnohostrannosl pravé 
mnohým nárečím a kmen&m dékuje, z nichž spisovatelé jako z nevy- 
važitelného zlatodolu čerpali. Slovanská reč, dle všech nárečí svých, 
bude se potom skvíti v náplní, jaké žádný druhý jazyk nemá, a 
k tomu jí netreba více, než aby se sama vzaíjemné vyčerpala, a svoje 
čerpadla do sedmi hlubokých a bohatých žil ponorila, totiž: 1) do 
staroslovanské cirkevní reči, jak kyrilské tak hlaholské; 2) do draho- 
cenných nove nalezených literních zlomkúv ee starej doby, jako jest ku 
pŕ. Královédvorský rukopis, Igorovo tažení, polský žaltár, rukopisy du- 
brovnícke atd. ; 3) do nynéjsí ruské, 4) illyrské, 5) polské, 6) české 
písemní rečí a literatúry, 7) do národních písní, báchorek, prísloví a 
pohádek prostého lidu, ásloví (idíotica) a krajinského mluvení rozlič- 
ných zemí, nárečí a podnáŕečí. Básnikove zvlášté mohou na této ceste 
vzájemnosti mnoho konati, a nejsnáze nová, od druhých bratŕí vypňj- 
čená slova a obraty ve své nárečí uvádéti a vštépovati, ježto poesie 
svou zlatou lemovkou a líbou kvetinovou vňní nám je činí milými a 
domácimi, a je ne hloubavému, nesnášelivérau rozumu, nýbrž mílují- 
címu srdci a vše objímající obraznosti pŕedklá lá. Žasneme nad oboha- 
covaním reči a pojmftv toho zpôsobu v novéjší české literatúre Jung* 
fnannem, Hankou, Preslem, Markem atd. Jen aby se proti podobným 
vydobytostem ne hned, jako Nejedlý a Palkovič, válečný povyk délal; 
z vnitrního života národu nevedomky vyniklé slovo jestíf vždy lepší, 
národnéjší, pôvabnčjší, a snáze dá se umístiti, nežlí z úmyslu novokuté 
slovo. Poláci a Rusové upustí od svých ŕeckých, latinských, francouz- 
ských, švédskych názvosloví a technických výrazflv v uméních a ve- 
dách, a za čisté slovanské, od Cechflv dilem už utvorené, dilem pri- 
pravované je vymení, a tím i pojmy a známosti do vnitemlho života 
národu zasadí. — Pri této vzájemnosti získa i libozvuk každého nárečí: 
hrubosť a tvrdosť slov jednoho nárečí bude jemnejšími výrazy nárečí 
druhých zmékčena a ohlazena, a pri tom zflstane všecko naše, totiž 
slovanské. Námitka, žebychom tímto zpflsobem reč svou pomstili, zpol- 



— 341 ~ 

štili, počeštili atd., jest neslovanská a hodna posmechu a povržení. Co 
slovanské, kdekoliv, to naše. Tímto zpAsobetn budeme snadno moci 
porovnávatiy výhody svť'ho nárečí jasne nahlédati a hodnotu jeho cítiti ; 
s druhé ale strany se íéž uvarujeme preceňovaní jeho prednosti; nebot 
práve pri neznámosti a nevedomosti bývame nejvíce k druhým nespra- 
vedlivi a zHslepeni nadšením pro to, eo nám náleží. Nevytýkejme tedy 
hned závistive, co nemilé zní v druhém nárečí slovanském, jež snad 
v drsnatéjších krajinách vyrostlo; zňstan každý verné pri svém nárečí, 
porád jemnéji slyše, porád dŕ^vtipneji pátraje a se obdivuje, jak jedna 
a táž reči látka v rozličných pásích a jjodnebích se vyvinuje, hýbe a 
tvárí, a jak pŕece hlavní rysy a známky národního ducha nikdež a ni- 
čímž zahlazeny býti nemohou. 

4 Politickým Politický prospech vzájemnosti jest dvojí: 

a) Zevnejší. Porainout zj)Oury a povstaní Slovanftv proti panovní- 
kom, jichžto k jiným národ Am patrí, a pod jejichž žezlem se nalézají; 
neboC vzájemnosti prestane touha po spojení a druhými Slovany, neb 
se aspoň velmi seslubí. Nebudouť míti príčiny, aby sc jich vzdali, zo- 
stane každý pod svým krovem, máje doma to, čehož by u souseda 
nabyl. Ano pod cizími, ne-slovanskými vladári, jsou-li snášelivi, najdou 
slabší kmeňové slova nstí více rukojemství a jistoty pro zvláštni samo- 
statnosť a trvaní svého nárečí, jež V)y jinak pod panovuíkem druhého 
mocnéjšího nárečí slovanského, die zákonov pŕitažlivosti, od neho cele 
pohlceno, aneb aspoň s ním slito býti a konečne zmizeti mohlo. I vlády, 
jež osvetu národov t ech na péôi mají, nejenoi. že této nevinné, blaho- 
déjné vzájemnosti pŕekážeti a jí potlačovati nebudou, onyt búdou ji 
spíše moudrou obezŕelostí péstovati a jí napomáhati. Radiť tomu už 
véhlas a lidství, aby sc dalece rozmohlému citu a patrné nastalé po- 
trebe nepŕátelsky v iístrety nevycházelo, ano aby se to jen prozŕetelné 
ŕídilo, poŕid ve stŕízlivém, nevášnivém duchu zachovávalo a na pravé 
ceste dále vedlo, by to bez bludu cíle dosáhlo. 

b) Vniterné, Takto pŕestanou i spory, žárlivosť, boje a vojny 
Slovanäv proti Slovanňm, pročež i všeliká urážka samolibosti a ješit- 
noBti druhých kmenňv a nárečí, všeliké povyšovaní jednoho nad druhé, 
všeliká snaha a o prednosť a z toho i>lynoucí potlačovaní druhých Slo- 
vanäv prestane. Každý kraen bude potom obežnice kolem společného 
slunce, na druhé vzájeniné pôsobící a svou vlastní cestou jdoucí. Po- 
tom se pozná, že každé slovanské nárečí své zvláštni prednosti a krásy 
má : jedno silu a velebnosť, jako ruské ; druhé nežnosť a lahodu, jako 
polské; tretí spanilý klasicko- rozmerný rytem, jako československé; 
čtvrté hrdinstvi, oheň a žár, jako illyrské atd., a že pŕece vSeohny 
tyto vlastnosti a prednosti z jednoho pramene plynou a v jednom 



— 342 — 

ohnisku národníbo vývinu se spojují. Co Polák Kazimír Brodzinski 
(Pisma rozmaite, w Warszawie 1830 díl 1. Btr. 17) v&bec o národech 
evropských praví^ toC platí i zvláté o kmeňoch a náŕe^ích slovanských : 
'Dejepisu literatúry naši dohy dékujerae z vétéího dílu za krásne znám- 
ky naSeho času, ie vSickni národové svou hodnotu uznávají, £e jich 
rozličnosť neodpuzuje, že každý, číra osvícenéjší, tím se i vie zavázán 
cíti, by dôstojnosť a zvláštnosť druhého ctil a jeho osobnosti si vážil. 

^.r^u^^v^Ky /Zevnéjší prekážky této vzájemnosti. 

fekážky ty jsou dvojí: cizt a naše. Ujiných národňv evropských 
panuje mnoho ješté pŕedsudkAv a predpojatých mnéní proti Slovanom, 
ano strach a bázeň pred nimi, jež všestranné v/.ájemno8ti v ceste jsou 
a zde onde by j i zastaviti mohly. Jak mnoho ješté ne-slovanských spi- 
sovatelôv o Slovanech a reči jejich smýšlí a verejné píše, toho mažeme 
se v Šafárikove dejepise slov. reči a literatúry, v Budíné, 1826, str. 
46 — 47, a ve výklade ku Slávy Dceŕi str. 457 —472 dočisti. A najdeme- 
liž pak ješté u verejných listech článek o Slovanech, aby sc hned 
starobabským tváŕením výstraha nedávala pred nimi, jako pred stra- 
šidlera. jehož se báti jest? Je-liž v béhlých listech o nich pojednaní, 
by nebylo hned reči o severnim kolose, by se politická nebezpečí neče- 
nichala a nesnila, a tím zpAsobem aby Slované v podezŕení neubíhali, 
kmeň proti kmeni se nedráždil a neštval, a aby i nejlepší a nejsvobo- 
domyslnéjší vlády déšeny nebyly ? Svet jest proti Slovan&m, jako ohlas 
u Tihonu n blatenského jezera v Uhŕích: jednoslabičná slova: smích, 
strach, zlo&t opétuje hlasité desetkrát, dvou-, tri- a víceslabiČná : láska^ 
vdéčnoaf, zásluha, pochvala, zamumlá sotva jednou. Slovanč byli hanéni 
a povrhováni v stave pŕedešlém : nuže tedy nehaute jich a nepreká- 
žajte jim nyní, chtí-li sväj stav zjinaôiti a zlepšiti. Bohužel ale, tak 
tomu není. JsouC ješté národové v Evropé, co každého Slovana v&bec 
za svého nepŕítele, každého s nimi ve spoiečné vlastí obývajícího slo- 
vanského spisovatele za zrádce vlasti, a každou slovansky psanou knihu 
za zločio proti své národní literatúre považují. Protož nemažeme než 
jen chváliti slovanskou svobodomyslnou snášelivosf s jinými, ve slo- 
vanských zemích žijíoimi národy. V Petrohradé mají Nemci své ne- 
mecké kostely, školy, divadlo, cechy, ano i vlastní zákony a úrady; 
ve Varšave, v Krakove požívají svobod jako doma; v Praze jest základ 
pro stolici maďarského jazyka, a žádoému Čechovi nenapadlo, by ji 
zničemnil, aneb u národu a vlády v podezŕení uvedl. Zdeť zjevuje se 



— 343 — 

už duch lidství. Naopak jest jen tuze málo jinozemcäv, aby si, jako 
Schlôzer, Herder, Grimm, Grothe, Teresia Jakob, na práci dali, by 
Slovany a reč jejich prvé študovali, a potom o obou soudili. Musíme 
se ale napred vyznali, že spisäv toho druhu málo dbáme, ponévadž 
Slované od nékterého času chválu i hanu cizích národov mimo sebe 
pouätéjí. Rotteck jmenuje ve svťím všeobecném dejepise ruskou ŕeí 
Knechtssprache, a sotva zná tri slova rusky. Fallmerayer, dejepis Morei 
str. 203, nazýva Slovany od prírody unedler než Grermany, ježto se dle 
str. 228 orbou, ŕemesly, obchodem a plavbou, ne vojnou a loupeží 
obírají. Slované mají však o slove edel docela jiný pojem; u nich Ize 
býti šlechetným jen na iítraty svého vlastního, ne však cizího práva, 
a lupem živú býti není u nich nikterak šlechetnéjší, než orbou a ob- 
chodem. V Germánske Evropé žida Mendelsohna, v Berl. 1835, činí 
Nemecko díky MacfarAm, že r 894 Slovany na panonském Dunaji 
prorvali, a tak Nemecko poslovanšténí uhájili. Slovana nebyli nikdy 
dobývající národ, od jakživa méli velikou lásku k svobodé^ Icu svó 
i cizí; smýšlelí tuze ušlechtile, než aby své mravy, reč a národnosť 
jiným byli ch telí vnucovati, j ich rozširovaní bylo bezúčelné, jich za- 
mestnaní nevinné; Slované bjli by spíše podobných díkôv od Nér 
mecka hodni, že r. 1241 všemu kresťanstvu hrozné Tatary na Hane 
pod Jaroslavem, a r. 168 J Turky na Dunaji pod Sobéským prorvali 
a tak Nemce Tatarstva a Turectva uhájili. — Nemecký evangelický 
pastor Richterj v Soroé v Lužicích, chtél v lužickém magaziné 1825 
dokazovati, že slovansko-srbská reč tam nejen pruské vláde, ale i kŕe-^ 
sťanskému náboženství škodná jest, a protož pokud možná rýchle za- 
hlazena býti musí. V Rusích, v Polšté a Srbsku, u prostred Slovanov, 
jsou celé nemecké osady, mesta a okolí: jsouliž i ty tamním vládam 
a církvím nebezpečný a škodný? Zij a nech žíti! Francouzský vévoda 
Choiseul nechtél RusAm a jich císaŕovné ani titulu : »Majesté Imperiáli 
dopŕáti a dáti: obrátil se tedy k francouzské akadémii, jež musila uči- 
niti výrok, že slovo to není čisté francouzské. Slovem, vétší počet ji- 
nozemských spisovatelflv, co o Slovanech ])8ali neb ješté píší, podobají 
se nečistým oném zvíŕatAm, všude jen špiny hledajícím, by se jí živili, 
a protož i tam, kde jinak docela čisté jsou ulice, nosem do každého 
koutku vnikají, by jen na smeti prišli. By takoví čenichatelé ámysl 
méM, poklesky objevovati a ku zlepšení pŕispívati, hodni byli by jen 
chvály a vdéčnosti ; že to však jich íSčelem není, dokazuje hoŕkosl a 
posmech, jejž mají, a schválni zamlčovaní všeho dobrého a chvaliteb- 
ného. Zaslepenosť taková jest jenom díté nevedomosti, zbavujeť národ 
všeoh výhod, jež z citu čisté lidského, svobodomyslného smýšlení ná- 
rodního plynou, a jichž náhledy, známosti, mravy a obyčeje, ústavy á 



— 344 — 

zákony druhých národfiv udílejí Jen všestranná védomosf a literatúra 
rozsfvá mezi rozličnými národy ducha svornosti a vzájemné vážnosti, 
zmeniuje ducha tižící národní nenávisC, dodáva prostom srdci, vzne- 
šenosti rozumu, a úsudku o druhých národech více slušnosti. Všichni 
odpArcové dobré veliké veci tlukou jen do žhavého uhlí, toto lítá 
kolem a zapaluje i tam, kde by jinak nebylo pAsobilo. Nám Slovanňm 
nezbývá pri téchto pŕedsudcích nás obkličujících národílv nie jiného, 
než skutkem dokázati, že jsou bezdôvodný, a že ochrany všech vlád 
a dftvéry všech národfiv jsme hodni a dästojni. 

Roku 1837 vyšla v Lipsku od Nemce pro Nemce sepsaná kniha 
o slovanské literatúre pod titulem: Dejepisný pfchléd slovanské reči, 
a literatúry dle rozličných její nárečí pro nemecké obecenstvo vzdelaná 
od E. v. O. Z její pŕedmluvy, pri níž by nahoŕe podotčené liché 
úsudky a vášnivé smýšlení vyvraceti bylo zbytečné, stoj zde nestranný 
hlas: »Pŕi radostném nyní a všeobecném snažení o dňkladné a mno- 
hostranné vzdelaní vedecké, pri oné porád vétší vedecké vzájemnosti 
národúv a jich v ohledé tom účastenství, musí tím více býti podivno, 
že v Evropé 80 milionftv lidí žije, jichž jazykové, jakkoli bohati a 
krásni, od druhých dvou tŕetin evropského obyvatelstva sotva se dle 
jmena znají, ano o néž tito nijakž a cele ani nedbají Je-lí však po- 
divno, že Evropané vétším dilem ani netuší, že ze 230 milionúv lidí, 
v Evropé obývajících, 80 miliónov — tedy více než tretina veSkerého 
obyvatelstva celého sveta dílu — nejen slovanského jest pävodu, ano 
že jednUj z téhož kmene vyniklou reč, jen béhem času v rozličná ná- 
rečí rozpadlou, jejichž tedy pŕíbuzenství snadno se dá dokázati, až jk) 
dnešní den mluví a v ní píše : i jest to jisté smutné, že ve všech skoro 
zemích evropských nejen množí vfibec vzdelaní lidé, jimž by tato po- 
slední véc aspoň neméla býti neznáma, ano i vedecky vzdelaní mužove, 
ba docela učení od remesla nezŕídka velmi nejasné, ano zcela bludné 
náhledy o slovanské reči, a rozličných její náŕečích a jich mezi sebou 
pŕíbuzenství, jakož vôbec nedostatečnou známost dejepisu slovanských 
národov a jmenovité jich literatúry mají; nedostatek, jen tuze často 
nevhodnou malo vážností slovanského národu, jeho reči a ducha plodfiv 
ospravedlniti se hledící, ježto s jakousi pánovitostí na silné slovanské 
národy jako na polobarbary se dívame, aniž jich bližší známosti za 
hodný majíce. Nelzef ovšem zapírati,^že nékteré slovanské kmeny nyní 
ohledem svého vedeckého vzdelaní jeďné časti ostatních národov evrop- 
ských v pozadí stojí; rozdíl ten neni ale tak veliký, jak se obyčejné 
udáva, a stéží bude ku pŕ. prostý lid ruský a srbský, ješté méné český 
a rakouský v duševní vzdelanosti prostému lid u v nékterýoh jiných 
zemích, ku pŕ. v Portugalu ano i ve Francouzsku, za duchaplné vy- 



— 346 - 

hlašovanénii v pozadí se nacházeti. Vším zpúsobem jsou ale slovanští 
ntf rodové a výborné jejich reči bodní ^ bj se blíže poznali. Silná ve 
výrazeoh, bohatá na slova a slov tvorení, obratná ve vazbé a vyja- 
drení, jakož i plná libozvuku byla dosud ješté ku podivu čisté zacho- 
vaná slovanská nárečí záhy už vyvinutá a vzdelaná. Opozdení Slova- 
n&v ohledera osvety nebylo ale snad následek nedostatku schopností a 
vlôh ku vzdelaní — jež spíše u národov tech často u vyšším stupni 
se nalésají, než u mnohého z ostatních národäv evropských — nýbrž 
jenom následek hrozného tlačení téských osudAv a pomérAv času. Slo- 
vanští národové byli už v 8 a ií stoictí ohledem duševního a spole- 
čenského vzdelaní svého ostatním obyvatelAm evropským ncjen úplné 
rovni, anoť byli ve mnohých vécech pred nimi, a byli by snad ješté 
posud, by železná ruka osudu nebyla jich násilné zadržela. Už v 9 a 
10 století méli Slované nejen vzdelanou reč a písmo, oniť méli toho 
času, kde v ostatní Evropé písmo sväté ješté prísne stŕežené bylo 
jméní nuzné vzdelané kasty knéžské, už dosti úplné preložení biblí ve 
své reči, jež prostému človeku nejen ťisty jeho knéze bylo prístupné, 
onof mohlo i často od neho samého čteno býti. Bohužel ale nastaly 
už na začátku stredoveku ve všech slovanských zemích veliké poli- 
tické udulosti, jež vhodné začatému vývinu a pokroku vzdelanosti ná- 
rodflv téch naproti púsobily. To se stalo v Rusích vpádem Mongolftv, 
pod jichž téžkým jarmem zeme 260 let ilpéla; v Srbsku dlouholetými 
válkami s ŕeckými císaŕi a následujícím konečné podmanéním od Tur- 
kov; v Čechách, v onéch vysokých školách Nemecka, krvavými boji 
reformace a jich téžkými následky ; v Polšté neustálymi boji vnéjšími 
a porád se opétujícími záhubnými spory v nitru. Všemi témito zádavy 
byli národové slovanští ve svém duševním vzdelaní nejen zadrženi, 
nýbrž nazpét vedeni; neboť mimo bojem a nepokoji nastalé zanedbá- 
vaní véd, byli nešCastní Slované ješté i vétšího dílu své tenkrát už 
velmi hojné literatúry násilné zbaveni, ježto se nejen ve zmätku po- 
merov vétším dilem ztratila, nýbrž i, jmenovité v Rusích a v Čechách, 
od nepŕátel zúmyslné zničemnila, tak že malé jen zbytky literatúry 
onéch čas&v až na naši dobu se zachovalý. Že ale tenkrát už velmi 
vzdelané ŕeČi Slovanov cizím pňsobením tak málo utrpély a tak čisté 
se zachovalý, môžeť jen býti o dňkaz více i pro mocnou vniterní jich 
podstatu, i pro silného ducha slovanských národov a jich lásky k ja- 
zyku materskému «• 

»Osud slovanských národňv a jich opozdení ohledem duševních 
vzdelanosti pomerov mohlo by tedy spíše politování a živé účastenství 
za hlas míti, nežli nevšímaní a povrhování, jež jim i se strany osob- 
nosti i se strany stanoviska duševní jqich osvety, jmenovité jich reči 

\ PRUMYSLU 

^ V -ECHÄCH 



— 346 — 

a literatúry jen tuze často za díí se dostávají Nehlcdíce na to, že 
tvrdé, nezŕídka naduté úsudky, o veci té bohužel jen tuze ea»to slý- 
chané, s nyní tak obecné rozšíreným, pŕímým a ve védeckém obledé 
jinak pŕíznivým smýšlením se nesnášejí, mäžemeC je tím více za trestu 
hodné považovati, že se obyčejné na óplném nedostatku známosti slo- 
vanských ŕeží a jich literatúr, ano slovanských národäv samých zaklá- 
dají. O vécech neznámych mél by úsudek, ne-li umlknouti, pŕece aspoň 
neurážeti. S podivením ale slýcháme nezŕídka od lidí jinak docela 
vzdelaných, ano i vedecky vzdelaných, nejdivnéjší úsudky, náhledy a 
pojmy o slovanských ŕeíech a vzájemné jich príbuznosti, jakož i o chu- 
dobe a nuzoté duchovních plodov slovanských národov pronášeti, 
patrné dokazující, že oni mužove ani sobé práce nedali, by véc svého 
])osuzování jen ponékud byli poznali, a tudy ani netuší, co se za jich 
éasu ohledem toho už dalo a denné porád více deje. Jinak by šetrnéji 
jednali a vedeli, že od více než jednoho veku lidského ve vsech ze- 
mích slovanských nesmírné mnoho se deje, by nátiskem času nevinné 
promeškané se dohonilo. Jmenovité panuje v tom za posledních tŕiceti 
let v Čechách, Srbsku, Poláté a v Rusích veliká éinnosf. Zvlášté 
v Rusích vyhvkla s mladistvou silou ŕeé a literatúra za poslední doby 
té a jmenovité pod otcovskou vládou nynéjšího panovníka, tak že, 
moudrou a činnou vládou podporovaná, nyní v nejštastnéjším, mnoho 
slibujícím pokroku se nachází, jehož pŕíznivé výsledky nejen v zemi 
a v lidu blahodéjné se na jevo dávají, ano už se i na sousední severní 
Asii denné více pŕenááejí, která, jak se uréeno býti zdá, osvetu svou 
z ruských rukou prijme. To vše znalo by se ale v ostatní Evropé snad 
více, by chuti bylo, mocnou a krásnou slovansko-ruskou ŕeň více po- 
zná ti, ježto — bez ohledu toho, že by zrästáním politické moci Ruska 
a jeho zmáhajícím se pôsobením na pomery ostatní Evropy véc ta za 
užiteénou se mohla považovati - - i sama sebou u védeckém vztahu 
velice by byla odménná. Protož bylo by snad už nyní tím více na 
čase, aby vzdelaný svet evropský svým posud cele zanedbaným bra- 
tŕím slovanským, jižto nejen ve vlastních ŕíších, ano z nichž i 18 mi- 
lionAv pod rakouským a 2 milióny pod pruským žezlem žije, jakož 
'i dejepisu vzdelanosti Slovanfiv téch více pozornosti venoval a s nimi 
se blíže seznámil, k éemuž by jmenovité známosť ŕeôí a dejepisu lite- 
ratúry rozličných slovanských národňv nejlepším a nejjistéjším nave- 
dením byla. Aby se tedy úéastenství pro slovanské ŕeéi a jich litera- 
túry obecnéji povzbudilo, a véc ta vétšímu obecenstvu prístupnou 
učinila, potŕebí díla, jež by o podotčené veci v stručné krátkosti a bez 
ujmy dôkladnosti jednalo. Z pŕátelské ruky došlo mne pojednaní v an- 
glickéra jazyku (Historioal) View of the Slávie Language in its va- 



— 347 — 

riouB DialectB, by Edward Robinson, Andover 1834), počátežné pro 
severní Ameriôany uržené, by je b duchovními vzdelanosti pomery 
slovanských národov seznámilo, a panující u nich ohledem toho úča- 
stenství ješté více oživilo. — Severo-AmericanAm nemčl' hy nemecký 
soused Slovanov v pozadí zA8távati«. 



v 

'. 



§. 18. 

Vníterni prekážky této vzájemnosti. 

Vétší ješté prekážky nalázá tato vzájomnosť na naši strane : v ži- 
vote slovanských národAv samých. Mezi slovanskými sousedními kra- 
jinami, kmeny a náŕd^ími potkáváme se s j akousi zaokrytou vzájeranou 
malovážností, ano povrhováním, často v potutelné škádlení a nepŕátel- 
ský styk vybuchujícím. Príčiny toho pochodí ze starých časAv, kde 
dva, tri kmeny mczi sebou vojnu vedly a vzájemné si skodily. Hmotné 
následky vojen téch dávno se zhojily a zapomenuly, tajné ale rozhor- 
čení neprestáva a mezi kmeny a náŕečírai živí nedAvéru a upjatosf, 
ano často nenávisť, jež s detí na deti pŕechází. Mimo to zjevuje se 
často báječné vypravovaní a báchorky, nenávisí živici národní písné, 
uštépačná prísloví (ku pf . (Jech — neplech, Moravce — nemravec a t. p.), 
kde ten onen kmeň sméšným se činí, čehož pAvodu nikto udati nevi, 
což ale z úst do úst, s pokolení na pokolení jde a nevrazení udržuje. 
Ano i od nnšeho nárečí uchylující se výslovnosÉ, stanovení pohlaví 
aneb opačný smysl slov, rozličné kladení prízvuku na slabiky v dru- 
hých náŕečíeh zdá se nám býti kažením, falšovaním, skrucováním a 
hyzdéním naseho vlastního jazyka, ježto každý kmeň své nárečí za nej- 
krásnéjší, nejbohatší a nejslovanštéjší má: odchýlky takové máme za 
dAtky na své nárečí, znečisťovaní národnílio jazyka, á nevidomky vzniká 
v nás nenáklonnosť a nepŕízeu z toho, potom záští a pohoršení a po- 
sléze ošklivosť, že se sotva pŕemoci mAžeme, abychom se zkažené ha- 
tlanine učili aneb v ní psané knihy četli. ľŕipomínáme jen neobrat- 
nosti PolákAv, ChorvátAv a jiných kmenAv u vyslovovaní českého A, 
jež vždy jako ch vyslovují, a mezi obéma, tak tuze rozličnými a často 
význam určujícími písmeny zadného rozdílu neeiní, ku pŕ. české hnev 
vyslovují jako chnev^ latinské homo jako chamo, Heŕder — Cherder, 
neb české hldím, hodím jako chladim, chodím, ježto pŕéce rozličná jsou 
slova a významy. Učíme se pak radéji docela cizím ŕečem, s naši ŕečí> 
8 její vlastnimi zvuky, pády, tvrdostmi nebo mékkostmi do zadného 
styku nepŕioházejicim. Upadáme v jakési pŕemlouvactví pro své nárečí, 
což pro eelek národu zhoubné má následky, tŕenice a boje. Myslime 



H POVZBUZEWI 
PR ÚMYSLU 

M ČLCHÁC tiX — 348 — 

zásluhu míti, když jen svérau nárečí pomáhame, druhých-li nedbáme a 
od vzájemnosti opouštíme, doeela má-li náš kmeň vétší počet, pfízni- 
véjší politické okolností a prevahu na své strane A však i u menších 
kmeň ň v vídame a tuze často lichou pokoru, jakóusi blahou samolibosť, 
malicherné očkem na se pohlédání, též tak protivné a škodné, jako 
pýcha kmenftv velikých. Velicí, hrdopyšní národové dopouštéjí se zpo- 
zdilosti k slabším a poddaným, malí hrdopyšní trou se o vyšší neb 
o sobé rovné : všeoky ty to nezpftsoby jsou nepŕátelé vzájemnosti. Dŕíve 
aneb pozdeji pádnou ale všecky ty to hráze, jež posud vzájemnosť veli- 
kého slovanských kraenňv spojeni pŕetrhují. 

By se tyto a podobné odstranily prekážky, pomyslime jen, jakou 
hanobu, jaké neštéstí ode dávna nesnášelivosť, dedičná kmenôv a rodin 
nenávisť tílovanflm pŕinesla. Jesti-ll pak život tak dlouhý, by se lidé 
a národové smeli hnévati ? Jest dobrých a Slechetných duší tak mnoho, 
by od sebe utíkati mohly? Sváiliví lidé jsou protivni: svárliví náro- 
dové jsou hľftza, ubíhajít v hanebné rozervání a sebezničení. Sprosté 
duše, za pohnútku všude jen vášeň a zisk mající, nemohou arci pocho- 
piti, jak možno sebe sama zapŕíti a ol)étovati, jak pomstu v lásku zmé- 
niti : protože človek jen toho se od druhýcli lidí a národftv domýSlí, 
k čemu sám schopen nebo neschopen se cíti. Slechetný národ sám od 
sebe nikdy neupustí. Atény a Sparta sváŕily se dlouho a prudce 
o prednosti když ale nepŕítel zevné obéma zahrozil, objímalo a líbalo 
se vše ve chrámííJi a na ulicích, co Rekem, slulo, a Peršané byli po- 
raženi. Reči volni. Následek všeliké nenávisti jest oddelení, následek 
tohoto jest obmezení neb uzavŕení oboru myšlének, čímž si dráhu k dal- 
šímu pokroku zamykáme, a sebe i svňj kmeň duchovné sami do väzby 
dávame. Slovanští národové nemají sami o sobé stati, nýbrž vespolek pô- 
sobíce, veliký život tvoŕiti : kmeňové mají národu, národ človečenstvu slou- 
žiti a náležeti. Pred velikými pŕednostmi druhých lidí, druhých kmenftv, 
druhých národov není jiné spásy, než láska a vzájemnost; tato vznáší 
nás k nim, činí jejich naším, vlídné rovná spory, s nimi nás sjednostej- 
ňujíc. Jdeme li s nimi v odpor, jest veta po nás, ne-li telesné, tedy, a 
což více, mravné, to bu(T záštím a nenávistí, ježto nás trávi a zncuctí- 
vají, buď pŕirozeným osudem, jenž duchovnímu sveta rádu pŕese všecky 
jíti dáva, CO nemají schopnosti nebo vôle, by vše veliké a vzácne, kde- 
koliv se jeví, poznávali, cítili, milovali a v užitek si obraceli. Jen po- 
tom bude slovanský národ dôstojné stati, bude jen potom své velikosti, 
určení a národní česti pŕiméŕený společný dejepis míti, nebude-li har- 
mónie a vzájemnosť svárlivostí rušená, sobectvím kmenftv udusená. 
Nie nevzdélává a nešíri ducha tak tuze, nie neoživuje ho k smélejšímu 
letu, jako účastenství verejného blalia velikých národftv : ctižádosť, vla- 



— 849 — 

stní užitek a každá, mysl a silu budící náruživosl má zde nekoneSn;^ 
prostor, MuHÍme tedy malé s velikým, kmeny s národem spojovati, neb 
i mysl mítí, abyobom v nejhorším prípade i od jedné častí apustili, 
by se jenom celku získalo, čím mdné slovanský kmeň o povaze, o reči 
a literatúre druhých kmen&v poučen jest, tím více mní sám o sobé, 
tím méné o druhých, márnosť jeho má v této nevedomosti svou po- 
travu, jeho nenáklonnosC k druhým svou výmluvu. Vzrôstající vzájem- 
nosti poroste i všestranná láska a jednota. Tím méné budeme se nená- 
vidéti a sebou pohrdatí, ôím více ústne nebo písemné vespolek obco- 
vati budeme. Spolcčná literatúra a výmena duohovních plodov naplní 
bojem unavenou mysl d&vérou, pusté srdce odmenou láskou, duši spo- 
leônou myslí a prospéchem. Zdať se totiž obecným býti osudem lidí a 
a národäv, že jen smutnou zkušeností a zlým užívaním sil pravé uží- 
vaní sil poznávají, takť tomu v politice, ve mravnosti, v umení a též 
i v národnostech. Národy kolotají dlouho mezi bezvládou a otroctvím, 
mezi divokostí a rozmaŕilostí, mezi náboženstvím a poverou, mezi kraso- 
chutí a surovostí, mezi horlivostí a chladností, mezi nenávistí a bez- 
strastím; až konečné vyšší ona sila, 'ežto všeobsáhlou moudrostí dejiny 
ku blahu celosti poŕádá, kolýsavé ])ohyby zkoušejících se sil do rovno- 
váhy uvede, dobu úplné jich dospelosti a pravidelnou pevnou soustavu 
lidské vzdelanosti stanoví. Ostatné ať jsou i kmeňové mezi Slovany, 
CO jen, sami sebe za nej vyšší cíl národu a života majíce, v národní 
částečnosti, v pŕísném uzavŕení nebo hrdém oddáleni od druhých žijí, 
ať k jednostranné, jenom sebe a své znající a toho si vážící kmenní 
zvláštnosti se vzdélají; ať i osud n zcvnéjsí pomery nékterým vetvím 
a kmenňm pŕekážejí v literní vzájemnosti časť míti, neb je od našeho 
národu násilné odcrvou a vzdali; byť i podlým sobectvím jednotlivé 
kmeny a nárečí od veliké, dŕíve snad horlivé zastavané veci národní 
odpadly: protož nemusíme zoufati, jsou£ to jenom jednotlivé potôčky, 
ježto se ztrácejí; proud národu pfijde pŕece ve své sile a velebnosti, 
zpäsobí další vzdelávaní posavádníeh živlfiv osvety a človečenstvu je 
odevzdá. Bylo by ovšem pŕáti, aby tato vzájemnosť mezi Slovany vŠc- 
hnenná byla, u však i mnohokmenná bude divy tvoŕit : ať se jenom ve 
službe človečenstva porád dále vzdeláva a ušlechťuje, a ani osobová- 
ním cizinc&v, ani nctečností našincňv zlému démonovi časňv a náro- 
dAv ať nepodléhá. 

\f ŕtJ.§LU 



P N O Ta 

Cesty a pomúcky k této vzájemnosti. v cecufi 



1. Slovanská knihkupectví ve všech hlavních méstech našich kme- 
ňov, jmenovité v Pctrohradé, Varšave, Krakove, Lvové, v Praze, 



— 350 — 

Vídni, Pešti, v Brne, Belehrade^ Záhrebe atd., by v druhých náŕečích 
vydané knihy i rýchle i laciné se kupovati mohly. Zamluví-li si kdo 
nejakou polskou neb ruskou knihu cestou nynéjšího knihkupectví, musí 
obySejné pôl i celý rok Sekati, než pŕijde, a pak za ni ješté k tomu 
dvoj- i trojnásobnou sumu obySejné ceny složiti, že prý spojení velmi 
ŕídké a proto i téžké a drahé jest. — Musíme ale dŕíve potŕebnosC ve 
svém nitru sami cítiti, nežli na prostŕedky k její ukojení zevné pomy- 
slíme a je v skutek uvedeme. Probuzený a rozšírený cit vzájemnosti 
bude už knihkupectví zakládati, aneb jsou-li^ poslovanští je, a vtĺrání 
se cizích rečí, knihkupectví a literatúr hrázi položí, 

2. Výmena knih mezi spísovateli rozličných kmenňv. Vydavatelé 
novin, časopisov atd. ať své plodiny vzájemné si zasýlají a vyméňují. 
Netreba jim penéz vydávati. Spisovatel tohoto spisu činí to už dávno 
8 pány Macieiowským a Rosciszewským, od nichžto knih polských, 
8 pány Vukem a Pavlovičem, od nichž srbských, s pány Kôppenem a 
Pogodiným, od nichžto knih ruských za česko-slovenské dostáva. 

3. VčiteUké stolice a školní katedry slovanských nárečí, kde by 
žáci a mladí Slované aspoň začátkäm se učiti a povzbuzení k' cľälšíní 
pokrokom nabyti mohli. Petr Veliký vydal v Rusích zákon: »Kdo 
čisti a psáti neumí, nebudiž na verejný úrad dosazen, ani nemoziž de- 
dictví po svém otci nastoupitic Čeho Petr Veliký pro obecné vzde- 
laní svých poddaných potrebu uznal, nemélo by na pŕísf hýti radno 
ohledem slovanských rečí, zvláäté pro učitele a professory na vyšších 
školách? Ve školních a čítacích knihách pro mládež buďtež obsaženy 
príklady a rozpravy o znamenitých Slovanech všech kmenôv a nárečí, 
jak se dilem už v čítací knize (Čítanka od KoUára) stalo. Pŕáti bylo 
by též brzo slovanského Plutarcha; takové životopisy slávnych Slova- 
nAv pôsobí kouzelné na mládež. Mfiže-li príklad nékolika mužäv z de- 
jepisu jednoho kmene podaný už nami hnouti a ku šlechctným podni- 
kom nás roznítiti, i čehož ne vy vedou ze všech kmenflv a z dejepisu 
veškerého národu sebrané príklady nejrozmanitéjších cností! Ve svä- 
tyni takového panteónu a pred kouzelnou silou takových obrazov zmizí 
kastní duch jednotlivých kmenňv. anebo spíše povýši a projasní se 
v ducha obrovského, jenž celý národ v srdci nosí. 

4. Všeobecný, všenáŕcčný, slovanský literni časopis, v némž by 
každá nová slovanská kniha v tom nárečí oznámená a posouzena byla, 
v némž psána — srbská srbky, ])olská polsky, ruská rusky, česká česky. 
V tomto vzájemném učeném časopise musili by pracovníci a posuzova- 
telé ze všech nárečí slovanských čásf míti a společné púsobiti. Neníť 
pochyby, že by se takový časopis pri tak velikém a daleko rozšíŕeném 
obecenstve dlouho udržel. Literatúra jest hlasité viditelné myslení ná- 



— 351 — 

rochí, časopisy jsoii jazyk národu, jímž k sóbé mluyí Dobrý, mnoho- 
ctený časopis, byť i pŕíštího roku byl už vetesí, lepenkou neb syrovou 
obálkou, prospívá pŕímo svetu víc a púsobí dele než tlust^, málo a od 
nékolika ôtené knihy, ano i než celé kníhovny. Uóinek zaniklých časo- 
pisúv s nimi nezaniká. I kdež potrava, jež pred lety chutnala? Koluje 
v tele, ale zušlechténá. Práve neustále toto obnovovaní v duchovním 
i télesném svete činí prírodu a život tak užitečným, tak živým a prí- 
jemným. 

5. Verejné a soukromé knihovny tak zŕízené, by. v nich knihy 
všech nárečí se nalézaly a ku ctení pro^.újčovaly. Literní vzájemností 
rozmnoží se knihy slovanské tak, že jednotlivci nebude možno, všeho 
pokoupiti, Yíce lidí musí spojití své sily a peníze k jednomu účelu. 
y každé takové knihovne musily by se nalézati hlavné nejlepší mluv- 
nice a slovníky každého nárečí, ku pŕ. mluvnice staroslovanského a če- 
ského nárečí od Dobrovského (lepší staroslovanská od Miklošičé — pozn. 
pŕekl.); ruského od Puchmajera, Vatra, Schmidta; polského od Kop- 
czýnského, Bandtkie (? — pozn. pŕekl); illyrského od Wuka a Berliée; 
krajinského od Kopiiara^ Dainka, Matclka, Marka atd. Potom slov- 
níky: ruský od akadémie, polský od Limde, český od Jungmanna, il- 
lirský od Stulliho, Wuka; slovinBký od Murka, Jurníka atd. I vnlterní 
rozdelení a poŕádek hnihoven mél by dle čtyŕ nebo pčti hlavních ná- 
rečí učinén a do tolika pŕíhrad neb pokojúv rozdélen býti, to pro snad- 
néjéí pŕehled. 

6. Srovnavad mluvnice a slovníky všech nárečí, by se formám a 
látco reči snáze učiti mohlo. Zvlášté doporučujeme dobré slovozpytné 
spisy, jipiiž vzájemné se učení nárečím nad míru se usnadúuje, neboť 
koŕeny slov ukazují nám praŕeč nebo-li matku nárečí v prvotní její 
prostota a jednoduchosti, a ve všech náŕečích jsou tytéž. Spisovatel 
tohoto spisu nemél nikdy učitele slovanských nárečí; jeho učitelé byli 
hlavné ctymologikon od Dobrovského, a etymologické jeho tabule v če- 
ské a staroslovanské reči; potom etymologický slovník od Ľandtkie, 
od Jarníka, V tom má A. J Murko docela pravdu, an v pŕedmluvé 
ku své slovinské mUivnici v Styrském Hradci 1832 slr. V. praví: »Se 
všemi Slovany možno se srozuméti, bychom se i jenom jednomu nárečí 
dokonale dobro — pamatujž, opétuji to s úmyslem ješté jednou — do- 
konale dobre naučili. (Toto dokonale dobre jest ale bez slovozpytu a 
porovnaní s druhými náŕečími nemožné.) Kdo si takovou dokonalou 
známosC osvtýil, nebude míti príčiny stéžovati si, že slovanská reč 
v každé vesnici jinaká jest, ano shledá jí všude jednu, a i vzdálencjší 
nárečí více m^né od sebe odchylná, ne však b&h vi jak od sebe roz- 
dílná, a vždy pŕece srozumitelná Jenom neznalci a poloznalci sléžují 



~ 3B2 — 

ni na rosdílnoBt a nesrozuiniteliioflC slovanské ŕeéu« Urb. Jamík dí str. 
3. > Tento smer — pŕipravovati pomalá cestu ku sn>vnávání druhých 
pŕít>uzných náŕeSí — mají novéjší slovanStí jazykovedci skoro vSecb 
náŕeCí na docela zvláôtním zreteli, což budoucné velmi proapéáné pft- 
sobiti m&že.c 

7. Dále sbírání a vydávaní národních písnt a pŕísloti, kde rozdíl 
a vzdálenosC mezi náŕeéími jeáté tak veliké nejsou, jako v uéeném 
slohu. K tomu slušné také počítame preklady spisfiv a kníh z jednolio 
nKŕeéí do druhého, ten užitek mající, ie ku vSestranné známosti slo- 
vanských kmenňv vedou, naši krasochuti nekazí, vazbé násilí nediní, 
slovem reči naši nehyzdí a naši národnosti nezpotvoŕují. 

8. Odsítaňotáni cizonárodních slov a forem^ prijímaní pravých a čidté 
slovanských a tím podmínéné pŕíbliSování se k idecdu všeslovanskélío jazyka^ 
t. j. reči, jíž by kai^dý Slovan kteréhokoliv kmene snadno rozumel. Slovan- 
ské reči ať se jen slovanskými obohacují, ŕečmi jednostcjnébo zvuku a 
jednostejné stavby. V žádném jazyku evropském nejsou cizí slova tak 
príkra a nezáživná, jako ve slovanském; kalifa snižuji povahu národu, 
podrývají a zabíjejí lásku k nérau a k jeho reči. Cízi slova a mluveni 
/,pftMoby zcizují Slovana Slovanu, odpuzují nárečí od nárečí, kmeň od 
kmene; hnusí se a stčžuji naučení so ŕečem bratrským. Česká a polská 
reč jsou hlavné cizotinou zaplavený a smíseny, potŕebují£ tcdy pilného 
čištční, tam z germanismfív, tu z germanismAv, latinismAv, gallicismftv. 
Ku pŕ. české grunty vérlcU kšaft (Gescbäft), kštalt (Gestult), Ubrman 
(Obermann), freymarčiti, nechali sobé udČlcUi atd. ; polské szluka (umení), 
hufnal (Huihagel), filtU^ okazia^ honor atd.; ruské o^o/, glaz (oko) atd. ; 
srbské vároš (mesto, slovo maďarské), šargarepa (madarské) čupria 
(turecké) cndck (turecké), pendžer (turecké), ierpeza atíl. 

9. Jednostejný, filosofický, v duchu slovanské reči založený pra- 
vopis^ v nčmž by všichni Slované se méli usnesti, aspoň ti, jižto jedno- 
stejných písmen, latinských a kyrilských, užívají. Na pravopis slovan- 
ský neničia by pAsobiti ani reč macfarská, ani vlaská, ani nemecká. 
Pestrota pravopisflv béŕe nejen mnoho času naučiti se jim, onaC i čte- 
náŕe odstraňuje a rozum mate. Pravdivé dí Šafárik o illyr:íkém parnase, 
v časopise českého Museum 183.) díl I. str. 32: že jsou v nem ovšem 
skladný krásot jeste nedotknuté, studnice jazyka posud nepŕebrané; 
ale jsou to nežné kvetiny do šeredných cudrftv a capartAv zakuklené, 
kteréž v této podobe nikdy pŕfzné jiných neillyrských SlovanAv ziskati 
nemohou. Treba se tu teprv boŕiti s potvorami, jako segljésc místo 
šles, blisognja m. bližňa, Kgniscnizi m. Knižnici, oghgnjem m. ogném, 
gnjoj chjesc m. ňoj teš; ba i — ach nastojte! gghgnjevno m. gňevno 
utd. Protiž musíme chválili Gaje a Chorváty, že zlepšením a poslo- 



i 



— 868 — 

vanStéjíra svého pravopisu pekný a nasledovaní hodný príklad i dru- 
hým Slovanfim podali. Slovem, by se této vzájemnosti dosáhlo, musíme 
vSech nás délících pahorkAv odebrati a je urovnati, všechny jamy a 
propasti vyplniti^ neb aspoň mosty pŕes né stavéti, byohom si ruoe 
podati a sem i tam snáze ohodíti mohli. 

§.20. ľMVíiŕKM 

ZávČrek. 



í" v »í 1 ľ " 



Ve svetle této vzájemnosti bude se nám slovanský národ a vše- 
oky jeho kmeny a nárečí, vSeoky jeho osudy a záležitosti docela jinak 
než posud jeviti. Jenom jí bude Slovanfim položen základ k národní 
literatúre v nejpravéjäím a nejvzneäenéjším smysle toho slova; jenom 
pomoci jí pomine dosavadní Sínská zeď, osamelé žití a pAsobení^ mali- 
cherné 8 knížečkami kramáŕství jednotlivých kmenôv a nárečí; pominou 
slaboučké literní podniky a společností, ježto sotva zrozené, nedostat- 
kom vzduchu a prostom umír^í. Teprvé touto vzájemnosti budeme my 
Slované cítiti sv'&j p&vod a společenství, a nemysli si žádný kmeň, že 
by výhodu tu dosti draho byl koupil. Véhlasnéjší eástka Slovan&v 
myslí méné na veci, jež nás delí a vzdalují, než na ty, jež nás spojují. 
Pot&čky sotva nesou trámky a prkna na svých vlnách : Volha a Dunaj 
nesou veliké lodi, kde se jich vody v reku spojují. Aniž bude touto 
vzájemnosti nékteré nárečí ujmy trpéti, zachovát pri ní každý kmeň 
svou osobnosť, zastane pri svém nárečí a literatúre, bude však plody 
druhých kmenňv znáti, kupovati a čisti. Zdeť tedy ješté krásne pole 
pro každého Slovana, jenž to verné mysli se společenstvim národu ; 
zde možno dobývati aneb spise obraceti. Zde treba, aby uslechtilejsí 
mužove národu si váickni ruce podali k tomuto opravdu svätému 
spolku. NeboC opravdová jest to nezbožnosl, ta posavadni chladnosC a 
neáčastnosť, ano často nečinnosl neb docela protičinnosfi Slovanftv 
proti sobé. JesC to táž nezbožnosC, na kterou Éíman tak velmi lál, 
déti-li k otci a k matce nelnuly, bratŕí-li a príbuzní sebe si nevážili. 
Kolem tohoto obecného, jasné svítíciho ohniska národní česti shromaž- 
duj se, kdo cítiti a mysliti umí, a hleď každého k tomu ziskati. Téžká 
odpovédnosť spočíva na nás, na naši dobé, nasem národe, ježto má 
rozhodnouti osud dlouhé budoucnosti. Polák nebudiž pouze Polák, ný- 
brž Slovan-Polák, neštuduj jen knih svých, ano i ruské, české, srbské; 
Rus nebudiž pouze Rus, ano Slovan -Rus, neznej a necti jen spis&v 
svých, ano i polské, české, srbské; Cech nebud jen Čech, ano Slovan- 
Cech, neuč se jen česky, ano i polsky, rusky, srbsky ; Srb neb lUyr 



on 



^ 854 — 

nebudiž jen Srb, ano Slovan-Srb^ nekupuj a necti jen srbských, ano 
i polské, ruské, české knihy. Jenom kdo tato hlavní náŕe5í zná a jim 
rozumí, jenom ten mél by se pera ohopiti a slovanským spisovatelem 
býti. Ne ten, kdo mezi Siovany první, nejvétáí, nejsilnéjší, nýbrž ten, 
kdo nejvzájemnéjší a s druhými kmeny a náŕečími nejvíce spojen jest, 
kdo život a samostatnosť i menších a slabších nejvíce čestí a jí si váži : 
jenom ten hoden v naši dobé chvály a krásneho názvu Slovana, o némž 
báseň péje: 

• 

O já nejsem z počtu téch omrzlých 
(Bodej zmizli skoro) nevlídníkúv, 
Kteŕí svoje odvracejí oko 
Ode knižky psané literami 
Cyrilskými nebo hlaholskými. 
Však to jest jen zevniterué roucho. 
Pod nímž slovanské též srdce tluče. 
Na vše strany slovanského sveta 
Vylévajío života potoky: 
Nech rozličný na sobé má odev, 
Nicméné plod jednoho jest ducha; 
Nech rozdílným psáno jest písmem, 
Jedna pŕedc budeme rodina, 
Dokud synu milá bude matka, 
Nevdéčník jí dokud neodvrhne 
A tyran&m neodevzdá cizím. 
Co pak mne se dotýče, já nechci 
Krátkozrakým jamožilcem býti, 
Hledícím vždy jen do a pod sebe. 
Já to cítim, že Slovanstvo celé 
Moje jest, a já jsem opét jeho. 
To má hrdosC, to má pýcha jestit, 
O kterou se pŕipraviti nedám. 
M&j národ jest spolu i vlasl moje, 
Vlasf moje má nesmime hranice, 
Nepočíta set, než milióny; 
Já jsem živý v mnohem vétším svete. 



^ 365 — 

Nežli závisC dopustití mňže. 
Já jsem synem silnéjšíbo rodu^ 
Nežli ona pomysliti schopná. 
Nad prostrannou milou moji vlastí 
Krásne slunko nikdy nezapadá. 
Dá-li pán b&h a štéstí junácke, 
Aniž jejf Sest má zahynouti ; — 
Nezahyne, pokud búdou deti 
Lásky obél Sláve pŕinášeti. 



Slovenské maliarstvo- 

Posledným^ najvzvuónejším akkordom v tých nezapomenutelných 
výdtav^oyých dňoch, v. .dňoch krásy a. blaženého umeleckého požitku 
bola dozaista návšteva slávneho francúzskeho sochára Augusta Rodina. 
Výstavka dostdpila svojho vrcholu, dostala sa na stupeň vysokého 
uznai^ia so strany vefkého, svetového umelca, prísna, umelecká kritika 
povedala sVoje ostatné slovo, zaskvela sa dňa 3. júna eéte raz a dvere 
v malovanom žúdre zavrely sa, a výstavke, tejto rázovitej, nás bez 
otázky hypnotisujúcej exposícii bol koniec! . . . 

Úradne zakldcil ju najideálnejší slovenský maliar Janko Hudeček^ 
ale dojem jej bude nevymazatelný, rozišli sme sa, obrazy sa odviezly, 
no výstavka je ešte celá, nerozobratá, tak idyllicky usporiadaná ako 
v známej verande hodoňskej — v uašich srdciach. Dozvuky odohrá- 
vajú sa v Hodoníne, ve Lhote, v Skalici, v Prerove, ovzdušie naše plné 
je spomienok, obdivu a nových myšlienok. Vždy objavujú sa nám nové 
vzhľady a nové stiánky z nichž výstavku oceňujeme a z nichž čer- 
páme nové idee pre budúcnosť slovenského umenia. Tak hlboko vre- 
žala sa výstavka, jej význam a pekný úspech do našich duší. Vždy 
znovu a znovu prechádzame sa našou galériou a kocháme sa neustále 
dojmami krásy a povznesenia. — Preto zaumienili sme si predviesC 
v úzkom rámci našich umelcov dla prác a obrazov, aby sme účastnými 
uSinili aj tých, ktorí do Hodonína nemohli. 

Začneme s Jankom Hudečkom, nestorom slovenských maliarov. 
V celku mal vystavených 6 menších obrázkov z doby staršej. Hude- 
ček nemaluje už asi 12 rokov a jaká to škoda, že necenil, nevážil Hu- 
deček sám seba; známky neobyčajného talentu zračia z jeho obrázkov, 

23* 



— 856 — 

slovenská skromnosť, láskn, hlboký cit, poohopenie života nášho ludu, 
života slovenského sedliaka, i Hudeček je synom sedliackych rodičov. 

Jeho Štúdie 5. 7. a zvlášte Návšteva, útulná yeleoká izbiôka, slo- 
venská, vystlaná postel a tie detské hlavičky, to prekvapenie náväte- 
vou je niečo špecificky slovenského, plné mäkkosti, hlbokého, radost- 
ného precítenia, obrázok rozpráva, hovorí, je živý. Je to miniatúra bo- 
hatého života našich detí. Moja mamičkaj podobizna jeho matky je 
cenná a prezradzuje, že Hudeček je aj dobrý i>ortretista. Život nahnal 
zakladateľa slovenskej školy, intimusa Úprkovho na inú dráhu, ale 
Hudeček zostal umelcom, maliarom, pomenoval by som ho sloven- 
ským esthetikom, on žije kráse, spevu, hudbe, vkusu svojho ludu z kto- 
rého pošiel. 

Joša Úprka súčastnil sa všetkými svojimi velkými dielami až na 
»Púť u SV. Antonínka«, ktorá iiachodí sa v zemskom museume v Brne. 
Hneď v prvom oddelení prekvapily vstupujúceho diváka: :>Jíeda králÚ€ 
a » VláčenU, ^bJieda krábU ! Čo všetko snesené je na tomto obraze 
rozsiahlych rozmerov .... Čo obdivovať najprv ideu, komposíciu, 
techniku, majstrovsky vernú reprodukciu tohoto zahýňajúceho staroslo- 
vanského obyčaju? 

Tváre, kone, kroje, králi, deti, pacholci, dievčatá, starí všetko tak úpr- 
kovský verné, do objatia plastické ! Nikdy nevidel som hýbať sa figúry 
na obraze, v kráľoch sa všetko hýbe, spieva, tančí, kone hrabú a rehocú, 
i králi v nemej pýche zdajú sa hovoriť, hodvábne stuhy frčia, sukne 
šuštia, ručník červený plápolá a vlčnovské *čepice« či širáčky jediné 
svojho druhu, podobné horvátskym či černohorským fezom — ba kde 
sa táto forma u nás vzala — vzdorovité, šohajsky nasadené na hla- 
vách, svieCa svojimi strapcami a chlapci ženu sa od domu k domu, 
núkajú slabiny koňov, hneď zase zdŕžajú nepokojných ])ejkov, ichž 
hrivy vypentlené, vypletené zdúvajú sa rozčechrano, žiara svojimi 
barvami, svojím leskom. A v úzadí tie naše žúdra, v nich známa tvár 
našich strýcov, Janov, Martinov a Pavlov jak chlapcov ponúkajú, za- 
stavujú a ctia s tou »trochou,« čo im pán Boh požehnal, a tie tetičky 
jak sa tlačia, jak pchajú a stavajú sa na prsty aby videly : »kerí sú to 
chlapci «? jestli aj ten a ten. Myšlienky zračia sa im v tvárach a oči 
prezradzujú, že myslia, túžia do budúcnosti. Ktorá mamička by nemala 
80 synom s dcérou plánu do budúcnosti ? To všetko ja vidím v kráľoch ! 

Králi sú po Antonínku, Čo do komposície a technického preve- 
denia najdôkladnejším a najšťastnejším dielom Úprkovým. Nik zo sú- 
časníkov jeho nezná tak život Slováka, a nik nemiluje ho tak ako on, 
preto líči ho tak nedostižiteľne, verne, trefne a opravdove. Úprka je 



JECNOTA \ 



p a v ľ. 9 u z h Ki • 
Pt i; w Y s t. u J 



— 357 — 

maliarom slovenského života^ ako sa javí on v širokých vrstvách 
ľudových. 

> VláčenU predstavuje pár volov so strýcom na mäkkej^ panskej 
nive. Návštevníci výatavy pomenovali toto najnovšie dielo Uprkovo 
> volmi «. Voly Úprkove ovládaly každého návštevníka^ je v nich 
tolko prirodzeného a krásneho, že zariadila ich kritika medzi najpoda- 
renejšie diela majstrove, voly sú nevelký obraz, pochmúrna nálada, pod- 
večer, volky vleôú brány, zapadlé do pol kolien v kyprej oráčine, strýc 
V halienke opásanej, tiež sa borí a ťažko kráča pri »8edlovom«. Oo to 
bolo kritiky, že voly nie sú podarené, že sú po kolená v zemi — ne- 
treba zahúdat sú to panské voly na pansky nive — sú hlboko preto, 
poneváč je niva veTmi hlboko naoran& a voly sň tažké. Predaly sa za 
1200 korún továrnikovi Redlichovi v Hodoníne. 

Mal by som povedať et nuno venio ad fortissimum. Mariánska 
píseň (slovenská Madonna). Veliké dielo posledných troch rokov. Obraz 
prišiel práve z Varšavy a aaleznul výhodného umiestenia v druhom od- 
delení, v prvom dominoval Úprka s Jíedou králú v druhom s Ma- 
donnou. A Madonna potrebuje v skutku miesto, vzduch, svetlo, v úzkom 
priestore pripadá mi ako krásny, presadený do skleníka kvetúci citrón, 
ktorý svojimi konármi dosahuje sklenenej strechy; obraz vyžaduje ná- 
ležitej šírky, ináče neprichodí tu perspektiva k žiadnej platnosti, i tu 
bolo Madonne prinízko. Triptychon znázorňujúci poklonu slovenského 
ludu Matke božej znázorňuje tiež kus čistého, slovenského života, cha- 
rakteristický tah Slováka putovať, chodiť po svete za cielom vykona- 
nia pobožnosti, v Mariánskej piesni líči tento slovenský, náboženský 
idealism tak realisticky, verne, že človek precíteno klesá na kolená, a 
plný horúcej viery dvíha oČi k výstupku, k Madonne s ostatným zá- 
stupom. Slovák veriaci iste nájde svoj ideál v Madonne. 

V žúdre gbelskom stojí Madonna so sklopenými očami, na obklu- 
čujúci ju lud. Na tvary zračí sa nesmieme milá, mäkká dobrota, tvár 
zdá sa mi privážnou, je snivá či smutná akoby trpela. Ježiško bystro a 
veselo hladí do sveta, v slovenských kvietkovaných šatkoch. Velmi 
dobre stojí Madonne biely, vyšívaný ručník na hlave. Dolu pod ňou 
národ klačiaci so všech strán slovenského sveta, od Javorníka, Velkej po 
Lipov, Tasov, Blatnicu, Lhotu, od Lhoty k Veselí po Strážniou, cez 
Skalicu do Holíča, Ilodonína a Lanžhota a starej Breclavy, vidíte 
slávnostne vyobliekané sjov. zástupy, staré mentieky javornické, čo 
najvernejšie prevedené kroje z celého okolia, malé deti vyobliekané 
v sviatočnej nálade, všetko akoby pohrúžené v hlbokú, pokornú mo- 
dlitbu, precítené vierou padá na kolená v najkrásnejších pósach a po- 
hyboch. Jednotlivé mužské typy vystupujú rázovité v popredí obrazu, 



— 358 — 

okolo nich kúpia sa ženy, dievcencé-a starci, v ázadí zelená, nádejeplná 
krajinka, ktorá lahodí oku a duši. 

V Mariánskej piesni hromadia sa všetky vzácne kroje slovenské, plné 
bariev a jasu, party a vence, bohaté rukávce, barevné prucleky, žlťunké 
knsanice a zelené vrbovôanské lajble. Vypletcné vlasy v kolko roz- 
dielnych ilpravách, skladané šorce, na trťibele vyžehlené sukne, modré 
mentieky, lemované kolorarážky (kolondrážky) plachetky a šatky, to 
všetko živá starina, slovenské museura vkusu, lásky ku kráse, barvám 
a jasu. Tušim v čistom elnci si raáóal svoj štetec, v ohni 6i divokom 
koncerte bariev éerpal nadchnutie, silu a mäkkíl oddanosC a radosť 
romantickej duše slovenskej. Madonna je krásna, hlboká, treba sa do 
nej vžil a človek v nej nájde potešenie a litechu, je to obraz duše 
ludu a v tom jej význam. Ze jednotlivosti neni sú tak dôkladne jako 
v králoch prepracované, to vysvetlí sa tým, že Uprka ani jedno svoje 
dielo neshotovil v takom podráždenom a nepokojnom stave jako práve 
Madonnu. 

Co by sa vytýkať dalo bolo by, že postava Madonny vidí sa byť 
oproti početnému a silnému okoliu nielen gracilnou ale aj malou, tvár 
Madonny troška nejasnou. Kňazi vytýkaly jej, že nemá glorioly, myslím 
že táto výtka je menej závažná. Madonna je velikým dielom, hlbokým 
myšlienkou, vzácnym ethnograíickou bohatosťou a dobrým technikou. 
Rám mal mnoho nepriateľov. Madonna predala sa za 10,000 korán a 
zachovaná bude slov. rauseumu, ktoré sa práve v Hodoníne sriaduje. 
Teraz putuje po všetkých mestách českoslovanských, aby sa výťažkom 
lahšie sohnala kdpna summa. Prof. Dr. Kolísek na Hodoňskej reálke 
napísal o Madonne nadšený kritický posudok. 

V ŕepé predstavuje Slováka pri práci, pri okopávke, nik sa tolko 
nenahudlačí okolo tej repy ako náš Slovák, okopáva ju v Čechách, 
na Morave, doma, na Dolniakoch. Slováci naučili fudí pestoval repu, 
ba zavliekli ich až do Bosny na práce okolo repy, lebo slovenský 
delník sa najlepšie osvedčil pri tejto kultúrnej byline. Uprka miluje 
repné polia, okopávku, plejačku, dievčence sú tak prirodzeno zachytené 
div človek nepočuje škŕkať motyku a hovor bystrých okopávačiek. 

Dušičky (malé) znázorňujú deň Dušičiek, pamiatku mŕtvych, od 
úvodu, od národu až po hrob sleduje život Slováka a odokrýva svetu 
najtajnejšie záhyby slovenského srdca, tu zobrazil kúsok podvečerného 
života na dedinskom cintoríne. V polotme šerajú sa staré, rozválané 
drevené kríže, obložené a divo trávou porastlé hroby, malé hrobečky 
detí s venčokami, v úzadí žmurkajú smutne červenožlté svetielka, mo- 
dravé plamienky jako svetlonosí vznášajú sa nad mestom mŕtvych, 
shrbené starenky klačia na hroboch, v popredí ženy a dievčence tvoria 



— 359 — 

skupinu, uprostred majú vyškriaband tekvicu (dyňu) v nej sviečku, ktorá 
vrhá svoje mdiožlté svetlo na tváre okolo klaSiacich, ale jaké je to 
svetlo, jaká barva a jaký úôinný kontrast- s úzadím. Nikdy nevidel 
som tak dokonalej illusie, nikdy neuchvátil ma tak výjav zo života, 
ako práve táto smutná návšteva v cintoríne, v deň verných dušičiek. 
Ticho, posvátna chrámová nálada pod klenbou nebies, sviečky a ka- 
hance zbíkajú, chvíľu plápolajň v tichej noci, zhasínajú a mrú jako 
ludia jedon po druhom, len šepot modlitby a tlumené zhy kanie poČu{ 
na hroboch a Bôcklinovský pokoj nevyrušuje nič, len tichý šelesC stromov 
a príšerné kuvikanie strašidelného vtáka smrti . . . Jak hlboko rozrý- 
vajú Dušičky slovenská dušu, naši ludia nemohli sa od nich odtrhnút 
v očiach iskrily sa im slzy . . . 

Lanihoiské hody, V nich život, radosť, veselosť mládeže, dobrý 
deň starých, úcta hostí, veselý spev, vírivý tanec, cifro vanie, škrobenice 
šuštia, stuhy frčia, červené, modro šňurované lanžhotské nohavice kvitnú 
ako divý mak v poludňaj